Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Cob-70-2021.pdf
PDF · 268.72 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/70/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mlynské nivy 44/a, 827 15 Bratislava, IČO: 00 686 832, právne zastúpená Bobák, Bollová a spol., s.r.o., so sídlom Tomášikova 28, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 855 673, proti žalovanému: STM POWER a.s., so sídlom Lieskovec 598/75, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 36 321 982, právne zastúpený JUDr. Beátou Ambrušovou, advokátkou so sídlom Šoltésovej 11, 036 01 Martin, IČO: 14 224 178, o zaplatenie 5.998.810,98,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 36Cb/211/2016-925 zo dňa 8. januára 2021, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, v poradí druhým, výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5.998.810,98 eur s 8 % ročným úrokom z omeškania od 22.03.2016 do zaplatenia a výrokom II. žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa v podanej žalobe domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 5 998 810,98 eur s 8 % ročným úrokom z omeškania od 22.03.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Uviedol, že Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, v zastúpení Slovenskou inovačnou a energetickou agentúrou, ako poskytovateľ uzatvorilo dňa 05.10.2011 v rámci Operačného programu Konkurencieschopnosť a hospodársky rast so žalovaným ako prijímateľom Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. KaHR-111SP-1001/0443/39 v znení Dodatkov č. 1 až 9 k Zmluve o NFP. Predmetom Zmluvy o NFP bolo spolufinancovanie realizácie schváleného projektu s názvom "Linka na výrobu zariadení pre výrobu energie z obnoviteľných zdrojov", kód projektu v IMTS: 25110120443, a to prostredníctvom poskytnutia nenávratného finančného príspevku v sume 5 998 810,98 eur. Na základe zistení identifikovaných vládnym auditom č. A662, ktorý konštatoval porušenie ustanovení zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, bol zaslaný podnet na Protimonopolný úrad Slovenskej republiky. Rozhodnutím PMÚ, odbor kartelov č. 2015/KH/1/1/016 zo dňa 25.05.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 01.07.2015, bolo skonštatované, že konanie žalovaného v rámci verejnej obchodnej súťaže bolo v rozpore so zákonom č. 25/2006
Z. z. o verejnom obstarávaní a zákonom č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže. V rámci týchto porušení Slovenská inovačná a energetická agentúra zaevidovala a vyčíslila nezrovnalosť č. N21501787, ktorá bola zaslaná žalovanému spolu so Žiadosťou o vrátenie finančných prostriedkov č. 25110120443/Z02. Na základe žiadosti bol žalovaný povinný vrátiť Ministerstvu hospodárstva SR poskytnutý nenávratný finančný príspevok v sume 5 998 810,98 eur, ktorý mu bol poskytnutý na základe žiadostí o platbu č. 25110120443501, č. 25110120443502, č. 25110120443503 a č. 25110120443604, a to v lehote 50 dní odo dňa doručenia žiadosti, to je v lehote splatnosti do 21.03.2016. Žalovanému bola zaslaná aj Predsúdna výzva č. 18266/2016-1231-19200 zo dňa 22.03.2016, v zmysle ktorej finančné prostriedky nevrátil. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 36Cb/211/2016-496 zo dňa 08.11.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11.12.2017, bola pripustená zmena žaloby zo dňa 12.07.2016, spočívajúca v doplnení rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, ktorou sa žalobca domáha náhrady škody.
1.3. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie s poukazom na § 15 ods. 1 zák. č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov, § 269 ods. 2, § 373, § 376, § 379, § 384 ods. 1, § 281, § 282 ods. 1, § 284 ods. 1, § 41, § 42 ods. 1, 2, § 369 ods. 1, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 397, § 398 Obchodného zákonníka, § 193, § 194 ods. 1 Civilného sporového poriadku, § 4 ods. 1 zák. č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, čl. 60 písm. a), b), čl. 70 nariadenia Rady (ES) 1083/2006 z 11.07.2006 účinného do 31.12.2013, čl. 13 bod 1, 2, 4 naradenia Komisie (ES) č. 1828/2006. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že v Kontrolnom liste k overeniu správnosti vykonania obchodnej verejnej súťaže v súlade s Obchodným zákonníkom, § 281 až § 288 zo dňa 03.06.2011, schválenom 10.06.2011, sprostredkovateľský orgán pod riadiacim orgánom, na základe výsledku overenia správnosti obstarania tovarov, služieb alebo stavebných prác, kvalifikoval výdavky, ktoré vzniknú overovaným obstaraním na základe Zmluvy o dielo zo dňa 09.10.2009, uzatvorenej medzi žiadateľom a úspešným navrhovateľom A.EN. INVENT AG, ktorého návrh na uzavretie zmluvy bol prijatý, ako oprávnené v sume 14.997.027,46 eur. Výška NFP na základe výdavkov obstaraných kontrolovanou OVS 5.998.810,98 eur. Zároveň vyhlásil, že počas overovania správnosti vykonanej OVS nebolo zistené porušenie princípov a postupov obstarania OVS bola uskutočnená v súlade s Obchodným zákonníkom, § 281 až § 288 a podmienkami stanovenými vo výzve na predkladanie žiadostí o NFP. Na základe výsledkov overenia OVS, uvedených v Kontrolnom liste k overeniu správnosti vykonania OVS, schválenom dňa 10.06.2011, boli výdavky, ktoré vzniknú obstaraním na základe ZoD s nasledovným víťazom OVS, spoločnosťou A.N. INVENT AG kvalifikované ako oprávnené. Podľa oznámení záverov administratívnej kontroly predloženej žiadosti o platbu 25110120443501 zo dňa 15.08.2012, žiadosti o platbu 25110120443502 zo dňa 02.07.2013, žiadosti o platbu 25110120443503 zo dňa 30.09.2013, k žiadosti o platbu 25110120443604 zo dňa 30.10.2013, vyhotovených SIEA, okrem iného, výdavky prijímateľa, uznané sprostredkovateľským orgánom pod riadiacim orgánom, sú oprávnené v súlade so zmluvou o poskytnutí nenávratného finančného príspevku. Podľa čiastkovej správy z vládneho auditu č. A517 zo dňa 21.06.2013 (za auditované obdobie 01.01.2007 - 31.12.2012), okrem iného, príslušné výdavky svojou povahou zodpovedali schválenému projektu a tovarom, ktoré boli skutočne dojednané, projekt bol realizovaný v súlade s jeho cieľom. Neboli identifikované neoprávnené výdavky, nedostatky, ani žiadne korekcie za porušenie pravidiel a postupov pri OVS. Členovia OVS overili aj proces OVS na príslušnej ŽoP. Taktiež podľa čiastkovej správy z vládneho auditu č. A587 zo dňa 08.10.2014 (za auditované obdobie 01.01.2007 - 31.12.2013), okrem iného, príslušné výdavky svojou povahou zodpovedali schválenému projektu a tovarom, ktoré boli skutočne dojednané, projekt bol realizovaný v súlade s jeho cieľom. Neboli identifikované neoprávnené výdavky, nedostatky, ani žiadne korekcie za porušenie pravidiel a postupov pri OVS. Členovia OVS overili aj proces OVS, pričom v správe sa konštatuje, že proces OVS vo vzťahu k príslušnej ŽoP bol overený vládnym auditom č. A517, č. K3133 vykonaným od 28.02.2013 do 11.03.2013. Členovia audítorskej skupiny overili, že od výkonu vládneho auditu č. A517, č. K3133 nebol podpísaný nový dodatok k Zmluve o dielo. Zo Zápisu z fyzickej obhliadky skutočnej realizácie projektu zo dňa 17.07.2014 je zrejmé, že Správa finančnej kontroly Zvolen ako spolupracujúci orgán vykonávala podľa Poverenia na vykonanie hodnotenia kvality č. MF/014402/2014-1424 zo dňa 13.05.2014 vládny audit č. A662, K3889, pričom hlavným účelom a cieľom hodnotenia kvality bolo získanie uistenia o kvalite a dostatočnosti vykonaných (v zápise konkrétne špecifikovaných) vládnych auditov (okrem iných aj č. A517), ktorých účelom a cieľom
bolo získanie uistenia o oprávnenosti výdavkov na vybranej vzorke operácii Operačného programu Konkurencieschopnosť a hospodársky rast v súlade s čl. 62 Nariadenia Rady (ES) č. 1083/2006, ktorým sa ustanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde a Kohéznom fonde, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1260/1990. Dňa 25.05.2015 vydal Protimonopolný úrad SR rozhodnutie č. 2015/KH/1/1/16, v ktorého výroku č. I rozhodol, že konanie podnikateľov A.EN.INVENT AG, HRB 146592 so sídlom Műllerstrasse 32, 804 69 Mníchov, SRN; ČKD PRAHA DIZ, a.s., IČ 005 65 997 so sídlom Kolbenova 499, 190 02 Praha 9, ČR a ETIN s.r.o., IČ 265 11 061 so sídlom Trhanovské náměstí 1016/13, 102 00 Praha 10, ČR, v čase od 15.09.2009 do 06.10.2009, spočívajúce v tom, že títo podnikatelia koordinovali svoj postup so zámerom zosúladiť cenové ponuky a účasť v súvislosti s verejnou obchodnou súčasťou s predmetom zákazky „Linka na výrobu zariadení pre výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov“, vyhlásenou dňa 15.09.2009 žalovaným ako vyhlasovateľom a takto zosúladený zámer následne realizovali predložením zosúladených ponúk je dohodou obmedzujúcou súťaž pri účasti a podávaní ponúk v procese predmetnej verejnej obchodnej súťaže, ktorá mala za cieľ obmedzenie obchodnej súťaže na trhu výroby a dodávok tovarov a služieb v sektore energetiky na území SR prostredníctvom priameho alebo nepriameho určenia cien tovaru, rozdelenia trhu a koluzívneho správania sa, v dôsledku ktorého podnikatelia koordinovali svoje správanie v procese verejnej obchodnej súťaže, a ktorá je podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) a § 4 ods. 3 písm. a), c) a f) zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení účinnom do 31.12.2011 zakázaná. Podľa Správy o zistenej nezrovnalosti č. N21501787/ O03 zo dňa 21.01.2016, „Na základe zistení identifikovaných VLA č. A662, ktorý konštatoval podozrenie z porušenia ustanovení zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, bol zaslaný podnet na PMÚ SR. Právoplatným rozhodnutím PMÚ SR, odbor kartelov č. 2015/KH/1/1/016 zo dňa 25.05.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 01.07.2015, bolo rozhodnuté, že konanie podnikateľov, zúčastnených v procese verejnej obchodnej súťaže s predmetom zákazky „Linka na výrobu zariadení pre výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov“ bolo porušením zákona, nakoľko bolo koordinované so zámerom zosúladiť cenové ponuky, čím došlo k dohode obmedzujúcej súťaž, ktorá mala za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu výroby a dodávok tovarov a služieb, prostredníctvom priameho alebo nepriameho určenia cien tovarov, rozdelenia trhu a kolúzneho správania sa. Porušením právnych predpisov týkajúcich sa ochrany hospodárskej súťaže v zmysle Zmluvy o fungovaní EÚ a zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, došlo k porušeniu článku 14 ods. 1 písm. g) a h) Všeobecných zmluvných podmienok k Zmluve o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. KaHR
- 111SP-1001/0443/39, ktorý ustanovuje, že oprávnenými výdavkami sú len také výdavky, ktoré v prípade prác, tovarov a služieb od tretích subjektov boli obstarané v súlade s ustanoveniami Zmluvy o poskytnutí NFP a všeobecne záväznými právnymi predpismi SR a EÚ a boli vynaložené v súlade so Zmluvou o poskytnutí NFP, právnymi predpismi SR a EÚ. Vzhľadom na uvedené bola zaevidovaná nezrovnalosť č. N21501787 voči prijímateľovi STM POWER, a.s. a zaslaná žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov vo výške poskytnutého NFP. Žiadosťou o vrátenie finančných prostriedkov, kód žiadosti 25110120443/ Z02 zo dňa 21.01.2016 požiadala Slovenská inovačná a energetická agentúra, Bratislava žalovaného o vrátenie istiny 5.998.810,98 Eur. Podľa potvrdenia Ministerstva financií SR zo dňa 24.10.2017, Európska komisia prostriedky v sume 5.098.989,32 eur, určené na financovanie projektu žalovaného ako prijímateľa, kód projektu v ITMS 25110120443, Slovenskej republike z titulu vzniknutej nezrovnalosti N215017887 nepreplatila a tento stav je končený. Z Vnútorného listu Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 23.10.2017 je zrejmé, že žalovanému ako prijímateľovi bola zo strany platobnej jednotky vyplatená suma 899.821,66 eur z prostriedkov štátneho rozpočtu SR na spolufinancovanie projektu kód ITMS č. 25110120443. Medzi stranami sporu nebola sporná existencia a platnosť Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. KaHR-111Sp-1001/0443/39 zo dňa 05.10.2011 v znení jej Dodatkov č. 1 až č. 9, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné zmluvné podmienky, ktoré tvorili prílohu Dodatku č. 6 k predmetnej zmluve. Z čl. 3 bodu 1 Všeobecných zmluvných podmienok a časti 3 bodu 3.7 predmetnej Príručky pre žiadateľa mal súd prvej inštancie za preukázanú zmluvnú povinnosť žalovaného pri vykonávaní obchodnej verejnej súťaže dodržať ustanovenia § 281 až § 288 Obchodného zákonníka, zabezpečiť jej transparentnosť a súlad s hospodárskou súťažou. Vo I. výroku rozhodnutia č. 2015/KH/1/1/16 zo dňa 25.05.2015 Protimonopolný úrad SR rozhodol, že konanie podnikateľov A.EN.INVENT AG, ČKD PRAHA DIZ, a.s. a ETIN s.r.o., v čase od 15.09.2009 do 06.10.2009, spočívajúce v tom, že títo podnikatelia koordinovali svoj postup so zámerom zosúladiť cenové ponuky a účasť v súvislosti s verejnou obchodnou súčasťou
s predmetom zákazky „Linka na výrobu zariadení pre výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov“, vyhlásenou dňa 15.09.2009 žalovaným ako vyhlasovateľom a takto zosúladený zámer následne realizovali predložením zosúladených ponúk, je dohodou obmedzujúcou súťaž pri účasti a podávaní ponúk v procese predmetnej verejnej obchodnej súťaže, ktorá mala za cieľ obmedzenie obchodnej súťaže na trhu výroby a dodávok tovarov a služieb v sektore energetiky na území SR prostredníctvom priameho alebo nepriameho určenia cien tovaru, rozdelenia trhu a koluzívneho správania sa, v dôsledku ktorého podnikatelia koordinovali svoje správanie v procese verejnej obchodnej súťaže, a ktorá je podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) a § 4 ods. 3 písm. a), c) a f) zákona č. 136/2001 Z .z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení účinnom do 31.12.2011 zakázaná. Z označeného rozhodnutia je teda nesporné, že navrhovatelia v predmetnej obchodnej verejnej súťaži, vyhlásenej žalovaným dňa 15.09.2009, uzavreli v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov dohodu obmedzujúcu súťaž pri účasti a podávaní ponúk v procese predmetnej verejnej obchodnej súťaže, ktorá mala za cieľ obmedzenie obchodnej súťaže na trhu výroby a dodávok tovarov a služieb v sektore energetiky na území SR prostredníctvom priameho alebo nepriameho určenia cien tovaru, rozdelenia trhu a koluzívneho správania sa, v dôsledku ktorého podnikatelia koordinovali svoje správanie v procese verejnej obchodnej súťaže a ktorá je zakázaná. Uvedená dohoda všeobecne predstavuje veľmi závažnú protisúťažnú praktiku, ktorá so sebou prináša značné škody tak pre vyhlasovateľa, ako aj pre celú ekonomiku. Jej dôsledkom je nákup tovarov a služieb za umelo navýšené ceny, často niekoľkonásobne vyššie ako je aktuálna trhová cena, pričom sa úplne stráca zmysel verejnej obchodnej súťaže. Z uvedeného teda vyplýva, že hoci sa žalovaný ako vyhlasovateľ mohol pri vyhodnocovaní súťažných ponúk domnievať, že súťažné návrhy sú výsledkom hospodárskej súťaže, v skutočnosti však k žiadnej reálnej súťaži nedošlo, keďže podnikatelia (navrhovatelia) vzájomne v obchodnej verejnej súťaži spolupracovali, aby vytvorili ilúziu skutočnej súťaže, zrejme za účelom zabezpečenia víťazstva vopred určenému navrhovateľovi a dosiahnutia umelo navýšenej ceny. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mal súd prvej inštancie za to, že predmetná obchodná verejná súťaž nebola vykonaná v súlade s § 281 Obchodného zákonníka a pri jej vykonávaní došlo zo strany navrhovateľov k porušeniu hospodárskej súťaže. Hlavným cieľom obchodnej verejnej súťaže je totiž zabezpečiť výber najvhodnejšej ponuky na uzavretie zmluvy. Predpokladá potenciálnu účasť množiny subjektov, ktoré sa na základe vopred daných podmienok usilujú čo najlepšie uspieť pri uskutočnení cieľa vymedzeného súťažnými podmienkami. Ide o predloženie návrhov (ofert), z ktorých má vyhlasovateľ v zmysle § 286 ods. 1 Obchodného zákonníka vybrať ten, ktorý bude pre neho najvýhodnejší, či už z hľadiska ceny, času dodania a podobne. V dôsledku uzavretia predmetnej dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž však bol cieľ obchodnej verejnej súťaže zmarený, keďže vyhlasovateľ si mohol vybrať len z umelo vykonštruovaných cenových návrhov, ktoré boli výsledkom zakázanej dohody o cene, a nie pôsobenia skutočných podmienok relevantného trhu. Žalovaný v spore neoznačil, ani nepreukázal konkrétne konanie, ktoré by bol pri vykonávaní predmetnej obchodnej verejnej súťaži vykonal za účelom zabezpečenia hospodárskej súťaže. Z rozhodnutia PMÚ SR je nesporné, že pri vykonávaní uvedenej obchodnej verejnej súťaže došlo k uzavretiu dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž, a to zo strany navrhovateľov. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mal súd prvej inštancie zato, že žalovaný práve nevykonaním úkonov (či už pri vyhlásení súťaže pri formulácii jej podmienok, alebo pri hodnotení návrhov s prihliadnutím na rôzne indikátory porušenia hospodárskej súťaže) za účelom zabezpečenia hospodárskej súťaže pri vykonávaní predmetnej obchodnej verejnej súťaže v zmysle § 373 Obchodného zákonníka porušil svoju zmluvnú povinnosť, vyplývajúcu mu z čl. 3 ods. 1 Všeobecných zmluvných podmienok v spojení s ustanoveniami časti 3 bodu 3.7 Príručky pre žiadateľa, keďže v súvislosti s predmetným projektom nezabezpečil hospodársku súťaž pri vykonávaní obchodnej verejnej súťaže, a teda ani súlad obchodnej verejnej súťaže so zákonom č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení účinnom v čase jej realizácie. V čl. II bode 2.3 a čl. III bode 3.1 písm. b) Zmluvy o poskytnutí NFP sa poskytovateľ zaviazal poskytnúť žalovanému nenávratný finančný príspevok do výšky 5.998.810,98 eur, ktorý mal predstavovať 40 % z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít projektu. Podľa čl. 14 bodu 1 písm. g) predmetných Všeobecných zmluvných podmienok oprávnenými výdavkami sú všetky výdavky, ktoré sú nevyhnutné na realizáciu aktivít projektu tak, ako je uvedený v čl. 2 zmluvy, a ktoré v prípade prác, tovarov a služieb od tretích subjektov boli obstarané v súlade s ustanoveniami Zmluvy o poskytnutí NFP a všeobecne záväznými právnymi predpismi SR
a EÚ. Vzhľadom k tomu, že v spore bolo preukázané, že žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť, vyplývajúcu mu z čl. 3 ods. 1 Všeobecných zmluvných podmienok v spojení s ustanoveniami časti 3 bodu 3.7 Príručky pre žiadateľa, keďže v súvislosti s predmetným projektom nezabezpečil hospodársku súťaž pri vykonávaní obchodnej verejnej súťaže, a teda ani súlad obchodnej verejnej súťaže so zákonom č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení účinnom v čase jej realizácie, mal prvoinštančný súd za to, že žalovanému nevznikli oprávnené výdavky podľa čl. 14 bodu 1 písm. g) predmetných Všeobecných zmluvných podmienok. Žalovaný si napriek tomu v žiadostiach o platbu uplatnil predmetné výdavky ako oprávnené. Z uvedeného je zrejmé, že z dôvodu porušenia predmetnej zmluvnej povinnosti žalovaným mu bol poskytovateľom poskytnutý nenávratný finančný príspevok v rozpore s čl. II bod 2.3 a čl. III bod 3.1 písm. b) Zmluvy o poskytnutí NFP, na základe čoho Európska komisia žalobcovi prostriedky určené na financovanie predmetného projektu žalovaného v sume 5.098.989,32 eur nepreplatila (potvrdenie Ministerstva financií SR zo dňa 24.10.2017) a prostriedky štátneho rozpočtu SR v sume 899.821,66 eur nemohli byť použité na spolufinancovanie predmetného projektu, v dôsledku čoho vyplatením sumy 5.998.810,98 eur vznikla žalobcovi skutočná škoda vo výške 5.998.810,98 eur, keďže jeho majetok sa týmto reálne znížil. Predmetné porušenie zmluvnej povinnosti žalovaným teda bolo príčinou vzniku žalovanej škody. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že predmetná obchodná verejná súťaž nebola vykonaná v súlade so zákonom č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení účinnom v čase vykonania OVS. Podľa predmetného rozhodnutia PMÚ SR (str. 14 a nasl.), jediným kritériom na stanovenie víťaznej ponuky bola navrhovaná zmluvná cena bez DPH. Jedným z najčastejšie sa vyskytujúcich znakov vypovedajúcich o protisúťažnom konaní je pritom práve spôsob stanovenia cien navrhovateľmi. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak by bol poskytovateľ, osoby oprávnené na vykonanie kontroly (auditu) alebo žalovaný porovnali cenové ponuky navrhovateľov, boli by zistili zjavnú zhodu medzi ponukovými cenami, ktorá spočívala v tom, že podiel ponukových cien za jednotlivé cenové položky vykazovali medzi navrhovateľmi konštantne sa vyskytujúci index. Podstata indexu tkvie v tom, že všetky ponukové ceny každého neúspešného navrhovateľa boli o konštantný násobok vyššie ako ponukové ceny za zodpovedajúce cenové položky v cenovej ponuke druhého navrhovateľa v poradí. Súd prvého stupňa mal za to, že uvedená mimoriadna zhoda teda bola pri vynaložení odbornej starostlivosti ľahko zistiteľná. Žalovaný v spore nepreukázal žiadne dôvody, pre ktoré by aj on nemohol pri vykonávaní obchodnej verejnej súťaže zistiť zjavnú zhodu medzi predloženými cenovými ponukami, ktorá spočívala v tom, že podiel ponukových cien za jednotlivé cenové položky vykazoval medzi navrhovateľmi ponúk konštantne sa vyskytujúci index. Za takýto dôvod nemožno považovať okolnosť, že predmetná zmluva výslovne (samostatne) neukladala žalovanému povinnosť vykonať kolúzny test správania sa navrhovateľov. Dôvodom, pre ktorý by predmetný kolúzny test nebolo možné od žalovaného objektívne žiadať, nie je ani skutočnosť, že žalobca zaviedol testovanie kolúzneho správania až v roku 2014. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní prihliadol na to, že z bodu 13 odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8Cob/77/2018 zo dňa 05.02.2020 je zrejmé, že odvolací súd sa nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie, o tom, že by žalovanému patrilo postavenie tzv. slabšej strany. Zdôraznil, že žalovaný je podnikateľským subjektom, ktorý podniká vo vlastnom mene na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku. Zo žiadneho právneho predpisu žalovanému nevyplýva právo ani povinnosť žiadať a mať pridelený uvedený finančný príspevok, ktorý je nenávratného charakteru a ktorý pri jeho poskytnutí zvýhodňuje žalovaného oproti ostatným podnikateľským subjektom. Pokiaľ sa teda žalovaný rozhodol o uvedený príspevok žiadať, bolo jeho základnou povinnosťou splniť všetky podmienky na jeho pridelenie, ktoré vychádzajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov SR a EÚ a zmluvných podmienok. Dodržiavanie podmienok hospodárskej súťaže je upravené zákonmi, ich dodržiavanie je vynucované priamo zákonom. V bode 14 odôvodnenia predmetného uznesenia odvolací súd nesúhlasil ani so závermi súdu prvej inštancie, uvedenými v odseku 35. predchádzajúceho rozsudku prvoinštančného súdu, podľa ktorých žalobca nenastavil podmienky vyhlásenia predmetnej obchodnej verejnej súťaže tak, aby zabránili dohode obmedzujúcej súťaž. Zákaz protisúťažného konania totiž vyplýva priamo zo všeobecne záväzných predpisov, ktoré sú záväzné pre všetkých a preto ich nie je potrebné osobitne upravovať do zmluvných vzťahov subjektov. Z uvedeného dôvodu nie je relevantné, že zo strany žalovaného nebolo preukázané protisúťažné konanie. Vzhľadom k uvedenému prvoinštančný súd nemal preukázané, že by nesplnenie si povinnosti poskytnúť potrebnú súčinnosť v záujme predchádzania vzniku žalovanej škody v zmysle § 376 Obch. zák., alebo všeobecnej zakročovacej povinnosti v zmysle § 384 ods. 1 Obch. zák. zo strany žalobcu zakladalo jeho zodpovednosť za žalovanú škodu v zmysle § 373 Obch. zák.. Nakoľko žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody spôsobenej porušením
zmluvnej povinnosti zabezpečiť hospodársku súťaž pri vykonávaní obchodnej verejnej súťaže, bolo teda povinnosťou žalobcu preukázať, že došlo k protisúťažnému konaniu v rámci predmetnej obchodnej verejnej súťaže, ktoré možno kvalifikovať ako dohodu obmedzujúcu hospodársku súťaž. Súd prvej inštancie bol pri rozhodovaní o tom, či došlo k porušeniu hospodárskej súťaže viazaný rozhodnutím Protimonopolného úradu SR, ktorým bolo rozhodnuté, že konkrétny subjekt porušil normu súťažného práva. Uvedená skutočnosť vyplýva priamo z ustanovenia § 193 CSP. Viazanosť rozhodnutiami Protimonopolného úradu SR sa vzťahuje na dva aspekty, a to skutočnosť, že bol spáchaný súťažný delikt spadajúci do širšej kategórie deliktu a kto ho spáchal. V zmysle § 194 ods. 1 CSP súd v civilnom sporovom konaní nie je oprávnený posúdiť existenciu protisúťažného konania ako prejudicionálnu otázku, nakoľko ide o otázku patriacu do PMÚ SR a tento postup priamo vylučuje ustanovenie § 194 ods. 1 CSP (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/108/2019 z 24.06.2020). Súd prvej inštancie sa tiež zaoberal vznesenou námietkou premlčania, pričom poukázal na skutočnosť, že o tom, že navrhovatelia v predmetnej obchodnej verejnej súťaži, vyhlásenej žalovaným dňa 15.09.2009, uzavreli v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov zakázanú dohodu obmedzujúcu hospodársku súťaž, rozhodol Protimonopolný úrad SR v rozhodnutí sp. zn. 2015/KH/1/1/16 zo dňa 25.05.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 01.07.2015. Žalobca teda to, že v rámci predmetnej verejnej obchodnej súťaže došlo k protisúťažnému konania navrhovateľov, zistil až dňom právoplatnosti uvedeného rozhodnutia PMÚ SR, a preto od 01.07.2015 začala, v zmysle § 398 Obch. zák., plynúť subjektívna štvorročná premlčacia doba (§ 397 Obch. zák.) pri žalovanom práve na náhradu škody. Súd podotkol, že vedomosť o škode musí byť reálna, nestačí len vedomosť o možnosti dozvedieť sa o škode (v tomto prípade napríklad vykonanie kontroly). Žaloba zo dňa 12.07.2016 bola podaná na súde 15.07.2016. Predmetom žaloby zo dňa 12.07.2016 bolo vrátenie poskytnutého nenávratného finančného príspevku v sume 5 998 810,98 eur (teda nie právo na náhradu škody). Právo na náhradu škody si žalobca v tomto spore uplatnil až zmenou žaloby zo dňa 20.10.2017, doručenou súdu 23.10.2017. Z uvedeného vyplýva, že žalobca si právo na náhradu žalovanej škody na súde uplatnil až 23.10.2017, kedy bola zmena žaloby doručená súdu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, v zmysle § 387 ods. 1 Obch. zák., súd prvej inštancie posúdil námietku premlčania žalobou uplatneného práva na náhradu škody ako nedôvodnú, nakoľko od 01.07.2015 (deň právoplatnosti predmetného rozhodnutia PMÚ SR), kedy sa žalobca reálne dozvedel o protisúťažnom konaní a jeho páchateľoch, ku dňu podania zmeny žaloby na súde dňa 23.10.2017 neuplynula subjektívna štvorročná premlčacia doba, ani objektívna desaťročná premlčacia doba (§ 397 a § 398 Obch. zák.).
1.4. O trovách konania (výrok II.) rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2.1. Súdu prvej inštancie bolo dňa 15.03.2021 doručené odvolanie žalovaného prostredníctvom právnej zástupkyne proti výroku I. a II. predmetného rozhodnutia v lehote stanovenej podľa § 8 písm. a) a § 9 ods. 1 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v justícii, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na náhradu trov konania žalovaného v celom rozsahu.
2.2. Žalovaný svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval Obchodný zákonník na nárok na náhradu škody žalobcu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo 40/2012 zo dňa 17.04.2012, ktorý vyslovil, že na zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinnosti podľa iného právneho predpisu než Obchodného zákonníka sa aplikuje Občiansky zákonník, a to vrátane jeho ustanovení o premlčaní práva na náhradu škody. Podstatným vo veci je, že išlo o vzťah medzi podnikateľom a subjektom verejnej správy pri zabezpečovaní verejných potrieb. Tento právny názor potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 637/2015 zo dňa 24.02.2016. Berúc do úvahy závery Krajského súdu v Trenčíne, že dodržiavanie podmienok hospodárskej súťaže je upravené zákonmi a tie sú záväzné pre všetkých a nie je ich potrebné upravovať do zmluvných vzťahov, je podľa názoru žalovaného aplikovaním aj uvedených rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, potrebné nárok žalobcu na náhradu škody posudzovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Záver, že ide o škodu v dôsledku porušenia povinností podľa iného právneho predpisu, a že nedošlo k porušeniu zmluvnej povinnosti na strane žalovaného je podľa názoru žalovaného možno odvodiť aj zo záveru
odvolacieho súdu. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že neporušil ustanovenie Zmluvy a žalobca porušil ustanovenia Zmluvy a zákona, čo je preukázané aj tým, že žalobca zmenou žaloby už nevymáhal nárok na vrátenie NFP titulom Zmluvy, ale titulom náhrady škody podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Žalovaný neporušil Zmluvnú povinnosť nakoľko OVS bola pred uzatvorením Zmluvy a k uzatvoreniu Zmluvy by nedošlo, keby Poskytovateľ po viacerých kontrolách neschválil a nerozhodol, že OVS bola vykonaná správne v súlade s Výzvou a Obchodným zákonníkom, čo je preukázané najmä Kontrolným listom, Rozhodnutím o schválení NFP, schválením platieb po realizovaní Projektu. Naopak, porušenia zákona boli konštatované na strane Poskytovateľa - Min. hospodárstva SR, a to vo vládnom audite Poskytovateľa, čiže audite kde bol auditovaným subjektom Poskytovateľ a NKU SR v dokumente Záverečná správa Kontrola stavu vymáhania neoprávnených výdavkov v rámci štrukturálnych fondov, 2017, ktorým bol kontrolovaný aj OP KaHR. Žalovaný podotkol, že doteraz nie je preukázané, že by v OVS a jej výsledkom bol porušený princíp hospodárnosti a efektívnosti, pričom tento záver nebol konštatovaný ani v Rozhodnutí PMU SR, ktorý konštatoval iba porušenie zákona o hospodárskej súťaži, pričom porušenie právnych predpisov EÚ nebolo konštatované. Z uvedeného je zrejmé, že nakoľko pri OVS bolo konštatované porušenie zákona o ochrane hospodárskej súťaže účastníkmi OVS, nárok na náhradu škody žalobcu sa mal posudzovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože pri porušení povinnosti podľa iného právneho predpisu než Obchodného zákonníka, čo zákon o ochrane hospodárskej súťaže nepochybne je, sa aplikuje Občiansky zákonník vrátane jeho ustanovení o premlčaní práva na náhradu škody.
2.3. Žalovaný ďalej uviedol, že v predmetnom prípade ide o predzmluvnú zodpovednosť pretože OVS bola pred uzatvorením Zmluvy, teda súd prvej inštancie mal posudzovať nárok na náhradu škody žalobcu podľa ustanoví Občianskeho zákonníka, konk. § 415 a § 420 OZ (všeobecná zodpovednosť za škodu). Žalovaný tiež uviedol, že ak je v tomto konaní o náhradu škody (nie o vrátenie NFP), označená ako poškodená strana Slovenská republika, potom je potrebné v konaní skúmať, či je v žalobe uvedený ten štátny orgán, ktorý má štát v súdnom spore o náhradu škody zastupovať. Z tvrdenia žalobcu vo vzťahu k prostriedkom EU, z potvrdenia Ministerstva financií SR a ani zo zákona nevypláva, že by v tomto konaní malo štát zastupovať Ministerstvo hospodárstva SR. Tento, ako riadiaci orgán je iba správcom pohľadávky z príspevku (podľa § 28b zák. č. 528/2008). Pretože nejde o uplatnenie nároku na vrátenie NFP, teda sa nejedná ani o pohľadávku z príspevku, tak ako ju definuje zákon č. 528/2008, potom jej správcom nie je a ani nemôže byť Ministerstvo hospodárstva SR, a teda nemôže štát v tomto konaní o náhradu škody ani právne relevantne zastupovať a ani uplatňovať nároky. Podľa názoru žalovaného správcom pohľadávky za zdroje EU by malo byť Ministerstvo financií SR, pretože je certifikačným orgánom podľa § 9 zák. č. 528/2008, ktorý prijíma prostriedku EU na osobitné účty zriadené v Štátnej pokladnici a zabezpečuje vrátenie prostriedkov Európskej únie v prospech Európskej komisie. Súd prvej inštancie mal uvedené skúmať a zisťovať, či škoda skutočne vznikla, či ju spôsobil žalovaný a či existuje príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a vznikom škody. Žalovaný má za to, že zo strany Slovenskej republiky nedošlo k zákonnému a kvalifikovanému uplatneniu nároku, pretože SR mala byť v konaní zastúpená Ministerstvom financií SR. Tiež poukázal na to, že potvrdenie vydané Ministerstvom financií SR nedokazuje vznik škody tak ako ju opisuje žalobca nakoľko z potvrdenia vyplýva, že prostriedky určené na financovanie projektu boli stiahnuté voči EK, neboli uplatnené voči EK, a teda nie je pravdou, že by žalobca vracal prostriedky EU, pričom z ust. čl. 98 ods. 2 Nariadenia rady ES č. 1083/2006 vyplýva, že tieto zdroje mohol žalobca, resp. SR použiť na iný projekt až do 31.12.2015. Možno tak aj urobil a škoda mu ani vôbec nevznikla.
2.4. Žalovaný je toho názoru, že privolenie poškodeného zakladá prekážku priznania nároku na náhradu škody. Uvedené odôvodnil tým, že bez schválenia postupu OVS by nebola uzatvorená Zmluva a teda ani poskytnutý NFP. Nakoľko postup žalovaného v OVS žalobca kontroloval a najmä schválil, absentuje protiprávnosť konania žalovaného v súvislosti s OVS, pri ktorej žalovaný len rešpektoval zákon a podmienky stanovené Poskytovateľom. Taktiež má za to, že výkon práva vylučuje protiprávnosť. Nakoľko žalovanému bola okrem OVS schválená aj žiadosť o NFP a bola aj podpísaná Zmluva, čo preukazuje, že kontroly zo strany štátu potvrdili správnosť OVS a jej výsledkov, žalovaný mal povinnosť prijať návrh v OVS na základe Výzvy a § 287 ods. 1 Obchodného zákonníka, čo aj urobil. Žalovaný nemá právomoc ako PMU SR a objektívne z jeho strany nebolo možné vykonávať povinnosti, ktoré patria do právomoci PMU SR. Taktiež nebolo od žalovaného spravodlivé žiadať, aby vykonal kontrolné činnosti a právomoci vo vzťahu k zisteniu výsledkov VOS, teda najmä porovnaním cenových položiek ponúk navrhovateľov vo VOS v rozsahu ako to uviedol súd prvej inštancie v rozsudku, nakoľko túto činnosť mal vykonať
Poskytovateľ, resp. mal to zabezpečiť s poukazom na § 24b ods. 1 a § 24b ods. 2 zákona č. 528/2008. Žalovaný uviedol, že tzv. kolúzny test nebol povinný vykonávať a tiež nebolo možné od neho objektívne žiadať, aby takýto test vykonal, nakoľko mu táto povinnosť nevyplýva zo žiadnych právnych predpisov alebo dokumentov, na rozdiel od žalobcu ako riadiaceho orgánu, ktorý túto povinnosť bez pochyby mal. Poukázal na rozhodnutie PMU SR, časť 4. Opis skutkových okolností, bod 4.2. posúdenie cenových ponúk, ktorý uvádza, že analýza cenových ponúk pre účely kolúzneho testu je odborne náročná činnosť, vyžadujúca odborné znalosti osoby, ktorá túto analýzu spracováva. Žalovaný nebol a ani nie je odborne erudovaný v danej oblasti a ani nie povinný byť odborníkom v tejto oblasti a naopak sám žalobca potreboval odbornú pomoc PMU pri nastavovaní obsahu kolúznych testov. Dokumenty vzťahujúce sa k fondom EU (najmä Príručka pre žiadateľa) neobsahovali žiadne indikátory pre zistenie podozrenia z kolúzie, ktoré by mohli pomôcť žiadateľom o NFP pri posudzovaní ponúk uchádzačov vo VOS. Žalovaný tvrdil, že nebol inštruovaný ako má takýto test urobiť, resp. žalobca mu v programových dokumentoch neposkytol odborné rady k takejto analýze, teda ani nevedel, že takýto test existuje a ako sa má vykonať. Zdôraznil, že cenové ponuky, ktoré mu boli doručené vo VOS nevzbudzovali žiadne podozrenie, nebolo možné z nich „voľným okom“ bez ďalších znalostí vypozorovať, že by sa ceny kumulatívne alebo pre jednotlivé položky indexovali alebo vzbudzovali podozrenie prípadného protisúťažného konania účastníkov VOS.
2.5. Ďalej žalovaný namietal nedodržanie postupu podľa Zmluvy a zákona na strane žalobcu, pričom poukázal na § 24 ods. 1 (v znení platnom do 31.10.2014) a § 12 ods. 1 zákona č. 528/2008, z ktorých je zrejmé, že Poskytovateľ mal dodržať postup a podmienky vrátenia NFP uvedené v Zmluve. Je nesporné, že Poskytovateľ vo vzťahu k poskytnutému NFP nekonštatoval podstatné porušenie Zmluvy, od Zmluvy ani neodstúpil, nevykonal finančnú opravu a ani neprekvalifikoval oprávnené výdavky Projektu na neoprávnené. Všeobecné zmluvné podmienky k Zmluve (čl. 3 ods. 2, písm. a), b) a c)) však v prípade vykonania OVS v rozpore s právnymi predpismi SR, mali stanovený postup, ktorý mal byť dodržaný, čo však vzhľadom na skutkový stav nebolo splnené, pretože žalobca pri uplatnení nároku od žalovaného na základe Zmluvy z dôvodu porušenia zákona o ochrane hospodárskej súťaže pri OVS, postup na základe Zmluvy (čl. 3 ods. 2, písm. al, b) a c) VZP) nerešpektoval, čím porušil § 24 ods. 1 zákona č. 528/2008. S poukazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1569/1999 z 22.08.2001 žalovaný tvrdil, že v danom prípade nie je možné aplikovať ustanovenia o náhrade škody, nakoľko sa jedná o splnenie povinnosti podľa Zmluvy. Žalovaný tiež uviedol, že bol vyzvaný na vrátenie NFP z dôvodu vrátenia zistenej nezrovnalosti, pričom z čl. 10 ods. 1 písm. c) VZP k Zmluve je zrejmé, že by mal NFP vrátiť, len ak by porušil ustanovenia právnych predpisov SR alebo EÚ a toto porušenie znamená Nezrovnalosť podľa čl. 2 ods. 7 Nariadenia 1083, pričom žiadne rozhodnutie, ani rozhodnutie PMU SR, nekonštatuje porušenie právnych predpisov SR alebo EÚ žalovaným, teda uvedené naplnené nebolo. Podľa názoru žalovaného, ktorý poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžk/10/2017 z 24.01.2018, mal byť dodržaný postup podľa zákona č. 528/2008 a aj čl. 3 ods. 16 písm. c) VZP Zmluvy, čiže najmä dodržanie spôsobu stanovenia výšky finančných prostriedkov, ktoré majú byť Prijímateľom vrátené. Žalovaný bol zatiaľ len vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov NFP, nedošlo ešte k uplatneniu rozhodovacích právomocí riadiaceho orgánu Poskytovateľa a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry žalovaného záväzným uložením právnej povinnosti, proti ktorej by nebolo možné použiť riadne opravné prostriedky. Podľa názoru žalovaného uvedené má zásadný vplyv na ustálenie skutočnej výšky škody, ktorú si uplatňuje žalobca od žalovaného a tiež neexistuje príčinná súvislosť na strane žalovaného v súvislosti s uplatnenou škodou. Tiež má za to, že v rozsudku súdu prvej inštancie bola arbitrárne priznaná výška úrokov z omeškania a tiež je arbitrárny aj dátumu ich splatnosti, ktorý nebol odôvodnený.
2.6. Podľa názoru žalovaného, súd prvej inštancie porušil právo žalovaného na spravodlivý proces nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa zákonom stanovené náležitosti, odôvodnenie je nedostatočné, arbitrárne a zmätočné. Odôvodnenie súdu prvej inštancie nemá zákonné náležitosti nakoľko absentuje stručné, jasné a výstižné vysvetlenie, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, taktiež absentuje splnenie podmienok podľa § 181 ods. 2 CSP. Za zásadnú vadu žalovaný považuje, že súd prvej inštancie v konaní pred vydaním rozhodnutia na pojednávaní konanom dňa 27.11.2020, ktoré sa uskutočnilo v nadväznosti na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, nezrušil uznesenie o skončení dokazovania, čím došlo k ústavne neakceptovateľnému postupu súdu prvej inštancie, pričom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 777/2014. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie taktiež nie je jasné kde a ako nadväzuje na doteraz vykonané dokazovanie. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie sa neriadil skutočnosťami
uvedenými v rozhodnutí odvolacieho súdu, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie je zaťažené rovnakými vadami, len s tým rozdielom, že nimi boli teraz porušené práva žalovaného. Ďalej žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s obsahom prednesov a podaní a jeho argumentáciou náležitým spôsobom, keď žalovaný reagoval na skutočnosti uvedené v rozhodnutí odvolacieho súdu ani argumentáciou žalovaného týkajúcej sa premlčania a povinnosti tzv. kolúzneho testu. Za najzávažnejší spôsob porušenia práva na spravodlivý proces žalovaný považuje arbitrárne prijatie záverov bez opory vo vykonanom dokazovaní a v nerešpektovaní záväzných právnych názorov odvolacieho súdu, čo je zjavné najmä v otázke právneho posúdenia nároku žalobcu, pričom je nepochybné, že zodpovednosť žalovaného sa mala posudzovať podľa Občianskeho zákonníka. Zároveň vzhľadom k tomu, že OVS bola pred uzatvorením Zmluvy, ku ktorej uzatvoreniu by nedošlo, keby Poskytovateľ OVS neschválil, by mala byť zodpovednosť žalovaného posudzovaná ako mimozmluvná zodpovednosť. Vzhľadom na uvedené je žalovaný toho názoru, že nové dôkazy, ktoré osvedčujú, že svojim konaním/nekonaním nespôsobil žiadnu škodu, resp. v príčinnej súvislosti s jeho konaním/nekonaním nedošlo ku škode, sú prípustné. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca nevymáhal NFP spôsobom ako mu to ukladá Zmluva a náhrada škody uplatnená v tomto konaní nemôže sanovať pochybenia, ktoré preukázateľne nastali na strane Poskytovateľa v súvislosti najmä s procesom vrátenia NFP.
2.7. Žalovaný tiež voči nároku žalobcu vzniesol námietku premlčania v celom rozsahu, ktorú odôvodnil tým, že nárok na náhradu škody uplatnený žalobcom v tomto konaní zmenou žaloby zo dňa 20.10.2017 bol uplatnený po uplynutí premlčacej doby uvedenej § 106 ods. 1 OZ. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo 40/2012 zo dňa 17.04.2012, z ktorého vyplýva, že nárok žalobcu na náhradu škody je potrebné posudzovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa názoru žalovaného, je začiatok plynutia premlčacej doby potrebné stanoviť na dátum 10.06.2011 (deň keď bol zo strany Slovenskej republiky schválený Kontrolný list k overeniu správnosti vykonania OVS žalovaného v súlade s Obchodným zákonníkom a podmienkami stanovenými vo Výzve) berúc do úvahy povinnosti, ktoré Poskytovateľovi vyplývali zo zákona pri kontrolnej činnosti vo vzťahu k VOS, pričom je nepochybné, že prvým dňom kedy sa Poskytovateľ mohol pri riadnom realizovaní zákonných povinností daných § 24b ods. 1 a § 24b ods. 2 zákona č. 528/2008 dozvedieť o škode a kto ju spôsobil. Začatie plynutia premlčacej doby možno stanoviť aj na deň 19.08.2014 s poukazom na Formulár hlásenia - Správa o zistenej nezrovnalosti N 21501787/O03, kde je ako dátum zistenia nezrovnalosti uvedený 19.08.2014 a kde je žalovaný označený ako subjekt, ktorý mal nezrovnalosť spôsobiť. Berúc do úvahy oba momenty začatia plynutia premlčacej doby, je nesporné, že nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní je premlčaný.
2.8. Spolu s odvolaním žalovaný predložil nové dôkazy - dokument Najvyššieho kontrolného úradu SR
- Záverečná správa, Kontrola stavu vymáhania neoprávnených výdavkov v rámci štrukturálnych fondov 2017, ktorý vzhľadom na postup súdu prvej inštancie v konaní pred vydaním rozsudku, kde jednak nezrušil uznesenie o skončení dokazovania a nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, nemohol byť zo strany žalovaného zabezpečený a predložený skôr. Predloženými novými dôkazmi má byť podľa žalovaného preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko odvolateľ ich bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, a to vzhľadom na zásadnú zmenu posúdenia nároku žalobcu uplatneného v konaní, bez dodržania zákonného postupu. Kontrola NKU preukazuje porušenie povinností žalobcu pri kontrole štrukturálnych fondov, čiže aj porušenie povinností pri OP KaHR, čiže aj Projekte a právnym vzťahom žalobcu so žalovaným na základe Zmluvy. Žalovaný tiež predložil dôkazy - štúdiu ,,Linka na výrobu zariadení pre výrobu elektrickej energie a tepla z obnoviteľných zdrojov“ vypracovanú Fakultou špeciálnej techniky Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne v roku 2008 a Cenovú ponuku spoločnosti ŠKODAEXPORT a.s. z roku 2008. Štúdia má podľa žalovaného preukazovať, že sa na plánovaný projekt pripravoval zodpovedne a so všetkou odbornou starostlivosťou, keď si pred samotným obstaraním dal spracovať štúdiu, ktorá v základných rámcoch definovala parametre nových technologických kapacít. Na základe tejto štúdie za účelom prieskumu trhu žalovaný následne oslovil spoločnosť ŠKODAEXPORT a.s. ako popredného dodávateľa obdobných investičných celkov s dopytom na predloženie cenovej ponuky. Z porovnania Cenovej ponuky (výsledná suma 15.324.979,63 eur bez DPH) a ceny vysúťaženej vo VOS (14.997.027,46 eur bez DPH) je nepochybné, že cena Projektu na základe VOS bola nižšia ako cena v Cenovej ponuke pri prieskume žalovaného, ktorý vykonal pred konaním VOS, pričom žalovaný poznamenal, že rozsah zariadení obstarávaných v OVS bol väčší, nakoľko naviac obsahoval aj Pracovisko pre funkčné skúšky samostatných podskupín, pri ktorom bola suma vo výške 1.435.200,00 eur bez DPH. Prieskum teda preukazuje, že pri absencii deklarovania zodpovednosti zo strany PMU
SR vo vzťahu k žalovanému a najmä aj skutočnosti, že nebolo v konaní na PMU SR preukázané, že v dôsledku kartelovej dohody došlo k neefektívnemu využitiu verejných financií, má žalovaný za to, že vo vzťahu k Projektu boli naplnené ciele NFP, ako aj OVS, čiže aj splnené podmienky uvedené vo Výzve, že OVS má byť realizovaná v súlade s princípom hospodárnosti a efektívnosti. Tieto dôkazy podľa žalovaného tiež preukazujú, že učinil všetko, čo bolo od neho možné objektívne požadovať, aby sa ubezpečil, že cena generovaná OVS zodpovedá trhovým, pričom žalovaný nemal dôvod sa domnievať, že cena generovaná OVS je cenou zjavne nekorešpondujúcou s trhovými cenami. Dôkazy taktiež preukazujú, že žiadna škoda nevznikla v príčinnej súvislosti iba s konaním žalovaného a nemohla byť ani v príčinnej súvislosti s porušením zákonnej ani inej povinnosti žalovaného, nakoľko PMU SR nekonštatoval porušenie zákonnej povinnosti žalovaného a OVS kontroloval Poskytovateľ (Min. hospodárstva SR), ktorý pri OP KaHR nepostupoval zákonne, čo je nepochybné z výsledku kontroly OP KaHR ako aj Kontroly NKÚ.
3.1. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného podanom prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že vzhľadom na rozsah odvolania žalovaného sa vyjadrí len k tým tvrdeniam žalovaného, ktoré majú podľa neho podstatný význam pre rozhodnutie vo veci. K odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa nesprávnej aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka na žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody žalobca uviedol, že v doterajšom konaní bolo preukázané a potvrdené (rozsudkom OS TN zo dňa 01.06.2018, Uznesením KS TN zo dňa 05.02.2020 aj rozsudkom OS TN zo dňa 08.01.2021), že nevykonaním úkonov, na ktoré bol žalovaný podľa Príručky pre žiadateľa povinný, žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť zabezpečiť hospodársku súťaž pri vykonaní OVS v súvislosti s predmetným projektom, vyplývajúcu mu z článku 3 ods. 1 VZP v spojení s ustanoveniami časti 3 bod 3.7 Príručky pre žiadateľa. V nadväznosti na to došlo na strane žalovaného k porušeniu zmluvnej povinnosti týkajúcej sa oprávnenosti výdavkov na Projekt, vyplývajúcej z článku 14 VZP, čo konštatoval OS TN v rozsudku zo dňa 01.06.2018 a zo dňa 08.01.2021. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil v tomto konaní v dôsledku porušenia povinností žalovaného vyplývajúcich mu zo Zmluvy o poskytnutí NFP, uzatvorenej v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a nie v dôsledku porušenia povinnosti vyplývajúcej žalovanému z iného právneho predpisu. Žalobca skonštatoval skutočnosť, že z odôvodnenia uznesenia KS TN zo dňa 05.02.2020 nevyplýva, že nárok žalobcu na náhradu škody vznikol v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaného podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Ide o účelovú argumentáciu žalovaného, keď tento výrok KS TN je vytrhnutý z kontextu odôvodnenia rozhodnutia, ktorým sa odvolací súd vysporiadal s vyjadrením OS TN v rozsudku zo dňa 01.06.2018 o postavení žalovaného ako slabšej strany Zmluvy o poskytnutí NFP a nesplnení prevenčnej povinnosti poskytovateľa. Žalobca je toho názoru, že Zmluva o poskytnutí NFP, vzhľadom na dojednanie účastníkov konania ako aj na ust. § 15 ods. 1 zák. č. 528/2008 Z. z., je zmluvou obchodnoprávnou, keďže zmluvné strany dojednali predmet svojich záväzkov dostatočne určito a na aplikácii Obchodného zákonníka sa písomne dohodli. Na všetky právne vzťahy medzi prijímateľom a poskytovateľom súvisiace s poskytovaním NFP po uzatvorení Zmluvy o poskytnutí NFP, vrátane zodpovednostných právnych vzťahov vyplývajúcich z porušenia povinností súvisiacich s realizáciou, resp. prípravou projektov pred uzatvorením samotnej zmluvy, zakotvených v právnych dokumentoch, ktorých obsah bol prevzatý do Zmluvy o poskytnutí NFP odkazom na príslušné ustanovenia týchto dokumentov, sa vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka je v týchto prípadoch absolútne vylúčená. Uvedené žalobca podporil rozhodnutím NS SR sp. zn. 3MCdo/40/2012.
3.2. Ďalej sa žalobca k tvrdeniu žalovaného o vylúčení protiprávnosti konania vyjadril s tým, že z Rozhodnutia PMÚ SR je nepochybné, že konanie podnikateľov zúčastnených na procese OVS vyhlásenej žalovaným, bolo porušením zákona o ochrane hospodárskej súťaže, nakoľko bolo koordinované so zámerom zosúladiť cenové ponuky s cieľom zabezpečiť víťazstvo pre vopred určeného uchádzača, čim došlo k dohode obmedzujúcej súťaž medzi uchádzačmi OVS, ktorá je v zmysle zákona zakázaná. V konaní pred OS TN bolo preukázané, že žalovaný porušil zmluvnú povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 3 ods. 1 VZP v spojení s ustanoveniami časti 3 bod 3.7 Príručky pre žiadateľa, a aj povinnosť podľa čl. 14 ods. 1 písm. g) VZP, keď v rámci OVS vykonanej v súvislosti s Projektom nezabezpečil hospodársku súťaž, v dôsledku čoho Projekt generoval neoprávnené výdavky. Žalovaný v doterajšom konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by uvedené závery popierali alebo vyvracali. Žalobca tiež skonštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že zmluvný vzťah medzi poskytovateľom a prijímateľom sa riadi súkromným právom, a teda zmluva o poskytnutí NFP je obchodno-záväzkový
vzťah, v rámci ktorého sa uplatňuje princíp objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie, jediným výlučne zodpovedným subjektom za realizáciu Projektu v súlade so Zmluvou o poskytnutí NFP a ostatnými podmienkami, je žalovaný. Žalovaný je zároveň jediný objektívne zodpovedný za oprávnenosť výdavkov Projektu, a tiež ako vyhlasovateľ OVS bol v zmysle Obchodného zákonníka jediný zodpovedný za zákonný priebeh OVS. Je preto právne irelevantné, že v rozhodnutí PMÚ SR nebol žalovaný označený ako subjekt, ktorý porušil ustanovenia zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Rozhodujúca je len skutočnosť, že v dôsledku ich porušenia v súvislosti s Projektom žalovaného sú všetky výdavky na Projekt neoprávnené, pričom výlučnú zodpovednosť za túto skutočnosť nesie žalovaný. Činnosťou poskytovateľa v rámci overovania správnosti vykonania OVS nie je dotknutá výlučná a konečná zodpovednosť žalovaného ako vyhlasovateľa OVS za vykonanie OVS v súlade s právnym poriadkom SR. Schválením výdavkov Projektu poskytovateľom v jednotlivých žiadostiach o platbu zároveň nie je dotknutá zodpovednosť žalovaného za oprávnenosť týchto výdavkov podľa podmienok Zmluvy o poskytnutí NFP. Žalobca zároveň poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2CoPr/15/2018, ktorý potvrdzuje vyššie uvedené závery z hľadiska zodpovednosti poskytovateľa za odlišné výsledky skôr vykonaných kontrol, v zmysle ktorého riadiaci orgán, ako aj ďalšie orgány, sú oprávnené vykonávať kontroly už vykonaných kontrol a to počas projektu aj po ukončení projektu, a preto skutočnosť, že porušenie bolo zistené až v čase, nie je možné považovať za porušenie prevenčnej povinnosti poskytovateľom.
3.3. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec keď dospel k záveru, že poskytovateľ neporušil žiadne povinnosti pri výkone kontroly žalobca uviedol, že sa pridržiava argumentácie, ktorú predostrel súdu na pojednávaní dňa 02.05.2018 a následne v odvolaní žalobcu zo dňa 22.06.2018 voči rozsudku OS TN zo dňa 01.06.2018. Podmienky poskytnutia pomoci boli poskytovateľom jednoznačne, jasne a určito stanovené vo Výzve v Príručke pre žiadateľa, v ktorej bolo výslovne určené, že žiadateľ je povinný zabezpečiť v ním vyhlásenej OVS v súvislosti s Projektom dodržanie základných princípov obstarávania a hospodársku súťaž. Podľa žalobcu bolo na pojednávaní dňa 02.05.2018 preukázané, že poskytovateľ svoje povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o poskytnutí NFP (čl. 60 Nariadenia č. 1083/2006 a čl. 13 Nariadenia č. 1828/2006) neporušil a urobil všetko čo mohol a mal, t. j. overenie OVS vykonal tak, ako predpisovali zavedené písomné normy a vtedy platné overovacie postupy, a na základe vykonaného overenia vybral a schválil žiadosť žalovaného o NFP a jednotlivé žiadosti o žalovaného platbu. K ďalšiemu tvrdeniu žalovaného uviedol, že zo znenia ust. § 24b ods. 1 zák. č. 528/2008 Z. z. je zrejmé, že riadiaci orgán má zákonnú možnosť a nie povinnosť využiť odborne spôsobilú právnickú osobu pri výkone kontroly projektov. Nevyužitie tejto zákonnej možnosti nemôže mať a ani nemá za následok vznik zodpovednosti poskytovateľa za nezistenie pochybení v rámci ním vykonanej kontroly (bez prizvania spôsobilej právnickej osoby), za predpokladu dodržania všetkých všeobecne záväzných právnych predpisov a ostatných podmienok uvedených v právnych dokumentoch, na ktoré Zmluva o poskytnutí NFP odkazuje, a ktoré sa na výkon kontroly vzťahujú. Žalobca považuje za zavádzajúce tvrdenie žalovaného, že nebol oprávnený nastaviť podmienky OVS tak, aby súťaž nemohol zrušiť. Žalovaný ako vyhlasovateľ OVS bol v zmysle Obchodného zákonníka jediný zodpovedný za stanovenie podmienok OVS. V Príručke pre žiadateľa sa vo vzťahu k postupu podľa § 283 Obchodného zákonníka uvádza len odporúčanie, ktoré nie je pre žiadateľa NFP právne záväzné, a z ktorého nedodržania by žiadateľovi nemohli plynúť žiadne právne následky. Žalobca je toho názoru, že poskytovateľovi nie je možné vytýkať zanedbanie odbornej starostlivosti pri výkone kontroly, nakoľko postupoval striktne v súlade so záväznými overovacími postupmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi, čo v konaní pred súdom prvej inštancie aj preukázal.
3.4. Žalobca ďalej uviedol, že v doterajšom konaní bolo preukázané, že boli naplnené všetky zákonné predpoklady na vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, pričom zo Zmluvy o poskytnutí NFP ani zo zákona č. 528/2008 Z. z. nevyplýva, že by bola vylúčená zodpovednosť prijímateľa za škodu spôsobenú porušením povinností zo záväzkového vzťahu založeného Zmluvou o poskytnutí NFP podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, za predpokladu splnenia všetkých zákonných podmienok, ktoré sa na vznik zodpovednosti za škodu vyžadujú. Členský štát konajúci prostredníctvom riadiaceho orgánu je povinný bojovať proti protiprávnym konaniam poškodzujúcim finančné záujmy Únie a za týmto účelom je povinný využiť všetky dostupné prostriedky aké má k dispozícii aj na ochranu vlastných finančných záujmov. Členské štáty pritom majú slobodu výberu pokiaľ ide o výber „sankcie“ - spôsobu, akým
možno dosiahnuť nápravu stavu, ktorý spôsobil poškodenie finančných záujmov EÚ. Podľa žalobcu preto neexistuje zákonná prekážka vymáhania nároku na náhradu škody žalobcom v tomto konaní podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Slovenská republika je povinná využiť všetky účinné konania umožňujúce vrátenie neoprávnene vyplatených príspevkov z rozpočtu Únie. Ak by takáto zákonná prekážka podľa slovenského právneho poriadku aj existovala, bola by v rozpore s článkom 325 Zmluvy o fungovaní EÚ, a teda by ju nebolo možné v spore účinne uplatniť. Žalovaný tiež vylúčil aplikáciu ustanovenia § 27a zákona č. 528/2008 Z. z. na prejednávanú vec, nakoľko uvedené ustanovenie upravuje postup riadiaceho orgánu pri porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania. Ako vyplýva zo skutkového stavu, v konaní je nesporné, že v Projekte žalovaného boli tovary a služby obstarané prostredníctvom OVS, realizovanej na základe príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a nie prostredníctvom verejného obstarávania, podľa zákona o verejnom obstarávaní.
3.5. Žalobca sa tiež vyjadril k jeho aktívnej vecnej legitimácii. Zmluva o poskytnutí NFP sa uzatvára medzi prijímateľom príspevku a riadiacim orgánom, ktorým je v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. ústredný orgán štátnej správy určený vládou na realizáciu operačného programu. Na základe Uznesenia vlády SR č. 832 zo dňa 08.10.2006 bolo Ministerstvo hospodárstva SR určené ako riadiaci orgán na realizáciu OP KaHR, v rámci ktorého bola uzatvorená Zmluva o poskytnutí NFP so žalovaným. Pohľadávka na náhradu škody spôsobenej porušením záväzkov prijímateľa zo Zmluvy o poskytnutí NFP je nepochybne pohľadávkou Slovenskej republiky, pričom riadiaci orgán, ako správca majetku štátu a subjekt zodpovedný za realizáciu príslušného operačného programu, zastupuje Slovenskú republiku v súdnych konaniach spojených s uplatnením takejto pohľadávky na súde. Ministerstvo financií Slovenskej republiky je certifikačným orgánom (podľa § 9 zákona č. 528/2008 Z. z.) zodpovedným predovšetkým za certifikáciu, t. j. potvrdzovanie správnosti, zákonnosti a oprávnenosti výdavkov a efektívnosť systému riadenia a kontroly pri realizácii pomoci a podpory. Na základe uvedených skutočností má žalobca za to, že nárok na náhradu škody bol v tomto konaní uplatnený zákonne a na to oprávneným subjektom.
3.6. K tvrdeniu žalobcu, že konajúci súd nesprávne vyhodnotil námietku premlčania žalovaného vznesenú podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka sa žalobca vyjadril s tým, že v rámci dokazovania v konaní pred súdom prevej inštancie bolo nepochybne zistené, že potvrdeniu podozrenia z nezrovnalosti v Projekte prijímateľa došlo až na podklade právoplatného Rozhodnutia PMÚ SR, a teda až v tomto momente sa žalobca mohol dozvedieť, že škoda skutočne vznikla. Moment právoplatnosti rozhodnutia zároveň určuje aj začiatok plynutia premlčacej doby. Keďže Rozhodnutie PMÚ SR nadobudlo právoplatnosť dňa 01.07.2015 a k zmene žaloby došlo podaním žalobcu doručeným konajúcemu súdu dňa 23.10.2017 je zrejmé, že právo žalobcu na náhradu škody uplatnené v tomto konaní nie je podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka premlčané. Z uvedeného vyplýva, že Okresný súd v Trenčíne správne vyhodnotil námietku premlčania, vznesenú žalovaným podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ako nedôvodnú. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania žalovaným v odvolacom konaní podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, žalobca odkázal na svoju prechádzajúcu argumentáciu súvisiacu s nemožnosťou aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na daný právny vzťah. Taktiež je toho názoru, že uplatnenie námietky premlčania v druhom odvolacom konaní je v rozpore s jednou zo základných zásad civilného sporového konania - koncentračnou zásadou, a súd by na ňu nemal vôbec prihliadať.
3.7. Žalobca má za to, že rozhodnutie konajúceho súdu je primerane argumentačne zdôvodnené, súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vyrovnal s argumentáciou sporových strán a k jej podstatným častiam zaujal odôvodnené a preskúmateľné stanovisko. Okresný súd Trenčín po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie a rozhodnutie postupoval v súlade s inštrukciami nadriadeného súdu vo vzťahu k ďalšiemu postupu v konaní a striktne rešpektoval právny názor vyslovený odvolacím súdom v Uznesení KS TN zo dňa 05.02.2020. Konajúcemu súdu nemožno vyčítať, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a jeho rozhodnutie nie je arbitrárne. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že súd prvej inštancie v konaní po vrátení veci odvolacím súdom postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami CSP a konanie netrpí žiadnou vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu.
3.8. V prípade nových dôkazov pripojených žalovaným k odvolaniu je žalobca toho názoru, že nie je splnená ani jedna zo zákonných podmienok pre uplatnenie novôt v odvolacom konaní. Tieto dôkazy sa netýkajú procesných podmienok konania ani nesmerujú k preukázaniu skutočnosti, že v konaní došlo k vadám konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože dôkazy sa týkajú samotného predmetu konania, skutkových okolností prípadu. Týmito dôkazmi žalovaný disponoval už v priebehu prvoinštančného konania pred prvým odvolacím konaním, opakovane mal príležitosť tieto dôkazy predložiť, pričom tak z vlastnej viny neurobil napriek tomu, že bol súdom riadne poučený o sudcovskej koncentrácii konania. Z uvedených dôvodov žalobca žiada odvolací súd, aby na tieto nové dôkazy v odvolacom konaní neprihliadal.
3.9. Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalobca stotožňuje s právnym názorom ako odvolacieho súdu, vyjadreným v Uznesení Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 05.02.2020, rovnako tak s právnym názorom Okresného súdu Trenčín, uvedeným v Rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 08.01.2021. Tieto rozhodnutia považuje za vecne aj právne správne a riadne odôvodnené, spĺňajúce všetky zákonné požiadavky na vyhotovenie rozhodnutia. Preto navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4.1. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu v podstate zopakoval svoje tvrdenia uvedené v odvolaní. Uviedol, že skutkový stav nie je v konaní ustálený tak ako to uvádza žalobca v prvej časti svojho vyjadrenia. Má za to, že údajnému porušeniu jeho povinnosti pri OVS malo dôjsť pred uzatvorením Zmluvy, teda išlo o predzmluvnú, resp. aj o mimozmluvnú zodpovednosť, čo však v konaní doposiaľ nebolo zohľadnené. Je toho názoru, že ak súd prvej inštancie ustálil porušenie povinnosti na strane žalovaného v súvislosti s OVS, mal posudzovať nárok na náhradu škody žalobcu podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože môže ísť iba o porušenie povinnosti pred vznikom Zmluvy. Je zrejmé, že žalovaný ustanovenia Obchodného zákonníka neporušil, pretože základom priznania nároku na náhradu škody ako tvrdí žalobca má byť porušenie Zmluvy. Ďalej nakoľko pri OVS bolo konštatované porušenie zákona o ochrane hospodárskej súťaže účastníkmi OVS, nárok na náhradu škody žalobcu sa mal posudzovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka vrátane jeho ustanovení o premlčaní práva na náhradu škody, pretože došlo k porušeniu iného právneho predpisu než Obchodného zákonníka. Argumenty žalobcu podľa žalovaného neobstoja, pretože v slovenskej právnej úprave absentuje konkrétne ustanovenie upravujúce porušenie povinnosti pred vznikom Zmluvy, preto si slovenské súdy postupne osvojili a prevzali aplikáciu jej posúdenia podľa ustanovení § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, a to na podklade už bohatej českej judikatúry. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že nebol účastníkom konania na PMU SR a vo vzťahu k nemu nebolo v rozhodnutí PMU SR konštatované žiadne porušenie zákona, nebolo ani konštatované porušenie práva EÚ. Za zásadné považuje, že v rozhodnutí PMU SR v bode 144 je konštatované, že v konaní nebolo preukázané, že došlo k neefektívnemu využitiu verejných financií, čiže doposiaľ v konaní nie je preukázané, že OVS, resp. hospodárska súťaž nebola zabezpečená s dôrazom na princíp hospodárnosti a efektívnosti. Žalovaný opäť pripomenul, že aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka zakladá aj privolenie poškodeného ako prekážka priznania nároku na náhradu škody. Teda k uzatvoreniu Zmluvy by nedošlo, keby nebolo v kontrole žalovaného potvrdené, že žalovaný obstaral dodávateľa v OVS v zmysle podmienok stanovených Obchodným zákonníkom a vo Výzve a teda aj v Príručke pre žiadateľa, čo bolo nepochybne potvrdené v Kontrolnom liste. Žalovaný nesúhlasí so žalobcom, ktorý tvrdí, že s poukazom na § 15 ods. 3 v spojení s § 14 ods. 2 zák. č. 258/2008 Z. z. dochádza k strate nároku na už poskytnutý príspevok. Porušením podmienok uvedených v predmetných ustanoveniach nedochádza automaticky k strate nároku na NFP, ale riadiaci orgán má oprávnenie na odstúpenie od Zmluvy, pričom je nesporné, že žalobca od Zmluvy neodstúpil. Žalovaný má aj naďalej za to, že priznaniu nároku žalobcu bráni aj preukázané porušenie povinnosti na strane žalobcu dané zákonom, ako aj to, že žalobca pri vymáhaní NFP nepostupoval v súlade so zákonom, resp. Zmluvou. Žalovaný tiež spomenul, že výkon práva (najmä povinnosť konať podľa Výzvy a § 287 ods. 1 Obchodného zákonníka) vylučuje protiprávnosť, za situácie, keď žalobca úkony žalovaného pri OVS schválil. Žalovaný je toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil podklady na priznanie náhrady škody a pokyn odvolacieho súdu. Odvolací súd v rozsudku vytýkal súdu prvej inštancie, že pri zamietnutí žaloby neuviedol dôvod, pre ktorý žalovaný nemohol postupovať tak, že mal pri vynaložení odbornej starostlivosti zistiť zhodu medzi cenovými
ponukami. Toto zo strany súdu prvej inštancie naplnené nebolo a ani nemohlo byť, nakoľko žalovaný bol povinný akceptovať výsledky OVS, pričom nebolo možné od neho spravodlivo požadovať vykonať kontrolné činnosti a právomoci vo vzťahu k zisteniu výsledkov OVS, teda najmä porovnaním cenových položiek ponúk navrhovateľov vo VOS. Ďalej žalovaný uviedol, že v štádiu pred uzatvorením zmluvy o poskytnutí NFP tak aj po jej uzatvorení nemali žalobca a žalovaný rovné postavenie, ale žalobca bol v nadriadenom postavení a žalovaný v podriadenom, teda bol ,,slabšou stranou“ tohto vzťahu v každom jeho štádiu. Vzhľadom na uvedené, nesplnenie akejkoľvek prevenčnej, zakročovacej alebo kontrolnej povinnosti silnejšej strany voči slabšej v súdnom konaní o náhradu škody (nie o vrátenie NFP) podľa žalovaného musí byť hodnotené ako prerušenie príčinnej súvislosti, vznik liberačných dôvodov, čiže nemožno hovoriť o výlučnej zodpovednosti žalovaného ako to vo svojom vyjadrení uvádza žalobca. V tejto súvislosti žalovaný poukázal možnú aplikáciu rozhodnutia III. ÚS 46/2016, podľa ktorého pre odvolací súd nevyplýva z § 226 OSP viazanosť vlastným právnym názorom. Tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 2 Afs 142/2016-32 (najmä body 33, 34 a 35). Nakoľko žalobca nevymedzil povinnosti žalovaného v Príručke pre žiadateľa dostatočne jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom a na indikátory protisúťažného konania ho neupozornil, nemôže sa dovolávať porušenia Príručky pre žiadateľa žalovaným, pričom tým zároveň porušil prevenčnú povinnosť uloženú mu právom EÚ (čl. 60 písm. a) nariadenia Rady č. 1083/2006 a čl. 13 písm. a) nariadenia Rady 1828/2006, nakoľko nevymedzil podmienky obstarávania tovarov a služieb dostatočne jasným a zrozumiteľným spôsobom.
4.2. Žalovaný sa tiež vyjadril k otázke aktívne vecnej legitimácie. Je toho názoru, že argumentácia žalovaného v tejto súvislosti neobstojí, pričom poukázal na § 1 zákona č. 374/2004 Z. z., z ktorého je zrejmé, že z realizácie spoločných programov SR a EÚ financovaných z fondov EÚ a prostriedkov štátneho rozpočtu podľa osobitných predpisov (ktorým je aj zákon č. 528/2008 Z. z.) môžu vzniknúť aj pohľadávky ktoré sú v správe certifikačného orgánu (Min. financií SR) aj pohľadávky, ktoré sú v správe riadiaceho orgánu (Min. hospodárstva SR). Žalobca ako riadiaci orgán je správcom len tých pohľadávok, ktoré sú pohľadávkami z príspevku a tie sú jasne definované v § 2 písm. l) zákona č. 528/2008 Z. z. tak, že pohľadávka z príspevku je pohľadávka na vrátenie príspevku alebo jeho časti na základe riadiacim orgánom zisteného porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov alebo Zmluvy zo strany prijímateľa. Žalovaný zdôraznil, že žalobca ako riadiaci orgán upustil od vymáhania vrátenia príspevku zmenou žaloby, ďalej sa domáhal náhrady škody. Žalovaný taktiež poukázal na neunesenie dôkazného bremena ohľadne vzniku škody a jej výšky, nakoľko z potvrdenia Min. financií SR vôbec nevyplýva, že by mu ako správcovi majetku štátu vznikla škoda a že vnikla v tomto rozsahu. Žalovaný opätovne poukázal na skutočnosť, že ním vznesená námietka premlčania bola súdom prvej inštancie zle vyhodnotená.
5.1. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného, pričom sa pridržiaval svojich doterajších ústnych i písomných podaní v predmetnej veci. Opätovne zdôraznil, že v tomto konaní žaloval žalovaného o náhradu škody spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti žalovaného, ktorej sa dopustil tým, že v obchodnej verejnej súťaži realizovanej v súvislosti s Projektom nezabezpečil dodržanie pravidiel hospodárskej súťaže napriek tomu, že o tejto povinnosti, s ohľadom na ustanovenia Príručky pre žiadateľa, vedel, resp. mal vedieť. Hoc aj došlo k porušeniu povinnosti žalovaným pred uzatvorením Zmluvy o poskytnutí NFP uzatvorenej podľa ustanovení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, aplikácia ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho o náhrade škody, na ktorú žalovaný vo vyjadrení opakovane poukazuje, je vylúčená z dôvodov uvedených v predchádzajúcom vyjadrení žalobcu. Naviac žalobca uviedol, že uplatnenie nároku na náhradu škody v tomto konaní predstavuje „sankciu“ za porušenie povinnosti žalovaného podľa Príručky pre žiadateľa, zabezpečiť zákonný priebeh OVS v súvislosti s Projektom, pričom OVS je inštitút obchodného práva upravená Obchodným zákonníkom, a teda na zodpovednosť za škodu vzniknutú v dôsledku porušenia záväzkov pri jej vykonaní sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 757 Obchodného zákonníka). Nakoľko účelom OVS je získať na trhu najvhodnejší návrh na uzavretie zmluvy a uzatvorením dohody obmedzujúcej súťaž, ku ktorej došlo v rámci OVS realizovanej žalovaným v rámci Projektu, dochádza k popretiu základného účelu OVS, takúto OVS nemožno považovať za zákonnú, a teda vykonanú v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Podľa žalobcu je právne bez významu skutočnosť, že v Projekte žalovaného nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, nakoľko odstúpenie od zmluvy nie je zákonnou ani zmluvnou podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. Taktiež opakovane poukázal na nesplnenie zákonných podmienok na uplatnenie novôt v odvolacom konaní, pričom
trval na tom, že tieto dôkazy sú v konaní neprípustné. Naviac, nepreukazujú splnenie povinnosti žalovaného zabezpečiť v rámci ním vykonanej OVS hospodársku súťaž, rovnako ako nepreukazujú hospodárnosť použitia verejných prostriedkov žalovaným. Žalobca nepovažuje za pravdivé tvrdenie žalovaného, že PMÚ SR konštatoval, že v konaní nebolo preukázané neefektívne využitie verejných financií v Projekte žalovaného, PMÚ SR dopad na výslednú cenu vôbec neskúmal a v závere zároveň nevylúčil, že kartelová dohoda takýto vplyv na cenu predmetu Projektu mať mohla. Hospodárnosť a efektívnosť použitia verejných prostriedkov v Projekte žalovaného nebola predmetom dokazovania, nakoľko to bolo pre predmet tohto konania irelevantné. Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že kontrolnou činnosťou poskytovateľa nie je dotknutá výlučná a konečná zodpovednosť žalovaného za realizáciu Projektu v súlade so Zmluvou o poskytnutí NFP a právnym poriadkom Slovenskej republiky a Európskej únie, pričom poukázal na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ (rozhodnutie C-199/03). Zodpovednosť za škodu podľa Obchodného zákonníka je objektívna, vzniká bez ohľadu na zavinenie, pričom škodca sa zodpovednosti môže zbaviť len ak preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Podľa Obchodného zákonníka poškodený tiež nemá nárok na náhradu škody ak nesplnenie povinností povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany alebo nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná. Ani jeden z uvedených liberačných dôvodov v predmetnej veci nebol naplnený. Podľa žalobcu sa žalovaný snaží zbaviť svojej zodpovednosti za spôsobenú škodu s odvolaním sa na inštitúty trestného práva - privolenie poškodeného a výkon práva, ktorý vylučuje protiprávnosť (podľa § 28 a § 29 Trestného zákona), ktoré však slovenský právny poriadok ako liberačné dôvody spôsobujúce zánik zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením záväzkov v obchodnoprávnych vzťahoch nepozná. Ďalej žalobca uviedol, že v konaní doposiaľ nebolo preukázané, že by porušenie povinnosti žalovaného zabezpečiť priebeh ním vyhlásenej OVS v súlade s právnym poriadkom, bolo spôsobené porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti poskytovateľa, k čomu sa vyjadril aj Krajský súd v Trenčíne (uznesenie č.k. 8Cob/77/2018-889 zo dňa 05.02.2020) keď konštatoval, že všeobecná prevenčná povinnosť zo strany žalobcu porušená nebola. Argumentáciu žalovaného, v zmysle ktorej si poskytovateľ nikdy neuplatnil žiadosť o platbu na Európsku komisiu súvisiacu s Projektom žalovaného, a preto mu žiadna škoda nevznikla, považuje žalobca za zavádzajúcu. Nakoľko bola potvrdená nezrovnalosť v Projekte žalovaného, Slovenskej republike ako členskému štátu vznikla povinnosť vrátiť finančné prostriedky poskytnuté zo strany EÚ formou zálohových platieb na tento Projekt. Vrátenie sa vykonalo započítaním vzájomných záväzkov SR a EÚ, a to záväzku SR na vrátenie neoprávnene vyplatených prostriedkov na Projekt a záväzku EÚ na poskytnutie finančných prostriedkov z fondov EÚ na financovanie ďalších projektov, ktoré musela SR dofinancovať zo štátneho rozpočtu SR. Žalobca trvá na tom, že oprávnenie poskytovateľa konať za Slovenskú republiku v tejto veci vyplýva zo zákona č. 528/2008 Z. z. a oprávnenie Ministerstva financií SR vymáhať neoprávnene vyplatené sumy príspevkov NFP akýmkoľvek spôsobom a na akomkoľvek právnom základe naopak nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu. Žalobca uviedol, že žalovaný nepopiera, že sa v danom prípade jedná o pohľadávku SR, SR je teda v tomto spore aktívne vecne legitimovaná, a teda bola správne označená v žalobe ako žalobca. Nesprávne označenie orgánu oprávneného konať za SR, nemá za následok nedostatok aktívnej vecnej legitimácie a nie je prekážkou konania, na ktorú mal súd prihliadať ex offo. Žalobca dôrazne namietal označenie žalovaného ako slabšej strany v konaní nakoľko na takýto postup nie sú splnené zákonné podmienky, pričom odkázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č.k. 8Cob/77/2018-889 zo dňa 05.02.2020, s ktorým sa bez výhrad stotožňuje. Nakoľko v tomto konaní bolo riadne preukázané porušenie právnej povinnosti žalovaným zo Zmluvy o poskytnutí NFP, vznik a výška škody ako aj príčinná súvislosť medzi nimi, pričom žalovaný nepreukázal v konaní existenciu žiadneho dôvodu, ktorý by ho zodpovednosti za spôsobenú škodu zbavoval čo i len sčasti, žalobca navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, ako vecne a právne správny a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
6. Žalovaný sa opätovne vyjadril k vyjadreniu žalobcu, pričom v tomto podaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, pridržiaval sa svojich doterajších tvrdení uvedených v jeho prechádzajúcich podaniach.
7. Ďalšie písomné vyjadrenia vo veci podané neboli.
8. Odvolací súd vec preskúmal podľa § 380 CSP v rozsahu odvolania podaného žalovaným a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je opodstatnené a že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. O odvolaní žalovaného rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože vo veci nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem.
9. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil správne, v súlade so zásadami v § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver keď v zmysle ust. § 373 Obch. zák. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu spolu so zákonným úrokom z omeškania.
10. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
11. V súlade s § 387 ods. 3 CSP odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu. V zmysle záverov uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/2005, odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného konania rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
12. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.
13. Odvolací súd skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
14. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodoval ako v poradí druhým rozsudkom, keď prvý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 1.júna 2018 č.k. 36Cb/211/2016-739 bol odvolacím súdom zrušený uznesením zo dňa 5.februára 2020 pod č.k. 8Cob/77/2018-889 pre nepreskúmateľnosť spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia a jeho vnútornej rozpornosti. Odvolací súd sa nestotožnil okrem iného so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalovanému patrí postavenie tzv. „ slabšej strany“ a v bode 14. zrušujúceho uznesenia uviedol, že nemožno súhlasiť ani so závermi súdu prvej inštancie, uvedených v odseku 35. rozhodnutia, v ktorých uzavrel, že žalobca nenastavil podmienky vyhlásenia predmetnej obchodnej verejnej súťaže tak, aby zabránili dohode obmedzujúcej súťaž. Zákaz protisúťažného konania totiž vyplýva priamo zo všeobecne záväzných predpisov, ktoré sú záväzné pre všetkých a preto ich nie je potrebné osobitne upravovať do zmluvných vzťahov subjektov.
15. V doterajšom konaní bol zistený a preukáazaný nasledovný skutkový stav:
15.1. Dňa 05.10.2011 uzavrelo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, v zastúpení Slovenskou inovačnou a energetickou agentúrou (ďalej ako „poskytovateľ“) ako poskytovateľ nenávratného finančného príspevku (ďalej len „NFP“) so žalovaným ako prijímateľom NFP v rámci Operačného programu Konkurencieschopnosť a hospodársky rast (ďalej ako „OP KaHR“) Zmluvu o poskytnutí NFP, reg. č. KaHR- 111SP-1001/0443/39 (ďalej ako „Zmluva o poskytnutí NFP“).
15.2. Predmetom Zmluvy o poskytnutí NFP bola úprava zmluvných podmienok, práv a povinností medzi poskytovateľom a prijímateľom pri poskytnutí NFP zo strany poskytovateľa prijímateľovi na realizáciu aktivít projektu, ktorý bol predmetom schválenej žiadosti o poskytnutie NFP, s názvom „Linka na výrobu zariadení pre výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov“, kód projektu v ITMS 25110120443 (ďalej len „Projekt“).
15.3. V zmysle článku 2 ods. 2.3 Zmluvy o poskytnutí NFP sa poskytovateľ zaviazal, že na základe Zmluvy o poskytnutí NFP poskytne prijímateľovi NFP za účelom uvedeným v článku 2.2 zmluvy na realizáciu aktivít Projektu, a to spôsobom a v súlade s ustanoveniami Zmluvy o poskytnutí NFP, so všetkými dokumentmi, na ktoré zmluva odkazuje a s platnými a účinnými všeobecne záväznými právnymi predpismi SR a EÚ.
15.4. V zmysle článku 3 ods. 3.1 písm. b) Zmluvy o poskytnutí NFP sa poskytovateľ zaviazal poskytnúť prijímateľovi NFP do výšky 5.998.810,98 Eur, čo predstavovalo 40% z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít Projektu. Na základe žiadostí o platbu č. 25110120443501, 25110120443502, 25110120443503, 25110120443504 poskytovateľ vyplatil žalovanému NFP v celkovej výške 5.998.810,98 Eur.
15.5. V zmysle článku 3 ods. 1 Prílohy č. 1 k Zmluve o poskytnutí NFP Všeobecných zmluvných podmienok (ďalej ako „VZP“) bol prijímateľ povinný postupovať pri zadávaní zákaziek na dodanie tovarov, prác a služieb potrebných pre realizáciu aktivít Projektu v súlade s ustanoveniami § 281 až 288 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov o obchodnej verejnej súťaži (ďalej ako „OVS“) a v súlade s podmienkami stanovenými v Príručke pre žiadateľa, najmä v jej časti 3 Podmienky poskytnutia pomoc.
15.6. V zmysle článku 3 ods. 3 VZP vykonanie OVS v rozpore s právnymi predpismi SR ako aj požiadavkami riadiaceho orgánu pre OP KaHR na vykonanie OVS, uvedenými v Príručke pre žiadateľa, bez ohľadu na to, kedy bolo počas realizácie aktivít Projektu zistené, oprávňuje poskytovateľa vykonať finančné opravy pri už poskytnutom NFP, ako aj prekvalifikovať oprávnené výdavky Projektu, ktoré vznikli na základe tejto OVS vcelku alebo z časti do neoprávnených výdavkov.
15.7. V časti 3.7 Príručky pre žiadateľa v rámci výzvy na predkladanie žiadostí o NFP kód KaHR-11SP-1001 (ďalej ako „Príručka pre žiadateľa“) sa na strane 13 uvádza, že žiadateľ je povinný pri obstarávaní tovarov, služieb a stavebných prác zabezpečiť dodržanie základných princípov obstarávania, a to rovnaké zaobchádzanie, nediskrimináciu navrhovateľov, transparentnosť, voľný pohyb tovarov a služieb a hospodársku súťaž, s dôrazom na princíp hospodárnosti a efektívnosti.
15.8. V zmysle článku 14 ods. 1 písm. g) VZP oprávnenými výdavkami sú všetky výdavky, ktoré sú nevyhnutné na realizáciu aktivít Projektu a ktoré v prípade prác, tovarov a služieb od tretích subjektov boli obstarané v súlade s ustanoveniami Zmluvy o poskytnutí NFP a všeobecne záväznými právnymi predpismi SR a EÚ.
15.9. Vládny audit č. A662 konštatoval podozrenie z porušenia ustanovení zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“) v Projekte žalovaného, na základe čoho bol zo strany orgánu auditu dňa 09.09.2014 zaslaný na Protimonopolný úrad Slovenskej republiky (ďalej len „PMÚ SR“) podnet na prešetrenie, či v rámci OVS realizovanej v súvislosti s Projektom žalovaného, došlo k porušeniu predpisov o ochrane hospodárskej súťaže.
15.10. PMÚ SR rozhodnutím č. 2015/KH/1/1/016 zo dňa 25.05.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 01.07.2015 (ďalej ako „Rozhodnutie PMÚ SR“) konštatoval, že konanie podnikateľov zúčastnených na procese OVS vyhlásenej žalovaným, bolo porušením zákona o ochrane hospodárskej súťaže, nakoľko bolo koordinované so zámerom zosúladiť cenové ponuky, s cieľom zabezpečiť víťazstvo pre vopred určeného uchádzača, čím došlo k dohode obmedzujúcej súťaž medzi uchádzačmi OVS organizovanej žalovaným na dodávku technológie v rámci realizácie Projektu.
15.11. V nadväznosti na Rozhodnutie PMÚ SR poskytovateľ zaevidoval a vyčíslil nezrovnalosť č. N21501787 a Žiadosťou o vrátenie finančných prostriedkov č. 25110120443/Z02 zo dňa 21.01.2016 vyzval prijímateľa na vrátenie NFP. Sumy prostriedkov NFP v Projekte prijímateľa za zdroj EÚ vo výške 5.098.989,33 Eur boli stiahnuté zo žiadosti Slovenskej republiky o platbu na Európsku komisiu, nakoľko prostriedky vyplatené žalovanému nespĺňali podmienky oprávnenosti výdavkov v zmysle článku 14 ods.
1 písm. g) VZP, čo znamená, že Slovenská republika tieto prostriedky Európskej komisii vrátila, pričom tento stav je konečný.
15.12. Poskytovateľ vykonávajúci funkcie platobnej jednotky v zmysle § 11 z.č. 528/2008 Z.z. preplatil prijímateľovi sumu vo výške 899.821,66 Eur za zdroj štátneho rozpočtu Slovenskej republiky na spolufinancovanie Projektu v zmysle Zmluvy o poskytnutí NFP. V dôsledku nesplnenia podmienok oprávnenosti výdavkov v zmysle článku 14 ods. 1 písm. g) VZP prostriedky štátneho rozpočtu Slovenskej republiky nemôžu byť použité na spolufinancovanie predmetného Projektu.
15.13. Návrhom na zmenu žaloby zo dňa 20.10.2017 žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 5.998.810,98 Eur s príslušenstvom z titulu nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému, ktorá bola žalobcovi spôsobená porušením zmluvného záväzku žalovaného, vyplývajúceho z článku 3 ods. 1 VZP, v spojení s ustanoveniami časti 3.7 Príručky pre žiadateľa, spočívajúceho v povinnosti žalovaného zabezpečiť zákonný priebeh OVS v Projekte v súlade s právnym poriadnom SR, čím žalobcovi vznikla škoda, ktorej výška sa rovná súčtu sumy 5.098.989,33 Eur, ktorú bol žalobca povinný vrátiť Európskej komisii a sumy 899.821,66 Eur, ktorú poskytovateľ vyplatil prijímateľovi na spolufinancovanie Projektu zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, hoci v dôsledku porušenia podmienok oprávnenosti výdavkov podľa článku 14 ods. 1 VZP Projekt prijímateľa nespĺňal podmienky na preplatenie. Uznesením sp. zn. 36Cb/211/2016-496 zo dňa 08.11.2017 Okresný súd v Trenčíne pripustil zmenu žaloby zo dňa 12.07.2016, spočívajúcu v doplnení rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, ktorou sa žalobca domáha náhrady škody.
16. Za podstatné odvolacie námietky považoval odvolací súd argumentáciu žalovaného o tom, že: súd prvej inštancie nesprávne aplikoval Obchodný zákonník na náhradu škody, pretože na vec mali byť aplikované ustanovenia Obč. zák.; námietka premlčania mala byť preto rovnako posudzovaná podľa ust. Obč. zák.; v spore nemalo žalobcu zastupovať Ministerstvo hospodárstva SR ale Ministerstvo financií SR, preto je nesprávna aktívna legitimácia žalobcu v spore; žalobca v spore nepreukázal vznik škody, pričom potvrdenie Ministerstva financií SR a Ministerstva hospodárstva SR považoval žalovaný za nedostatočné; žalobca v priebehu trvania zmluvného záväzku kontroloval a schvaľoval postup žalovaného v jednotlivých štádiách jeho realizácie a preto nemá nárok na náhradu škody; absentuje protiprávnosť konania žalovaného v súvislosti s OVS; rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňa zákonné náležitosti rozsudku podľa ust. § 220 CSP, jeho odôvodnenie je arbitrárne a zmätočné, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces; žalovaný predložil v odvolacom konaní nové dôkazy; súdom prvej inštancie došlo k porušeniu procesných predpisov, keď súd prvej inštancie v nadväznosti na predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nezrušil uznesenie o skončení dokazovania, čím došlo k ústavne neakceptovateľnému postupu súdu prvej inštancie; súd prvej inštancie porušil procesné predpisy spojené s aplikáciou ust. § 181 ods. 2 CSP a priznanie úrokov z omeškania je arbitrárne, priznané bez odôvodnenia, najmä čo sa týka dátumu ich splatnosti - deň 22.3.2016 a preto ich výška je tiež arbitrárna.
17. Primárne odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, pretože sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie a jeho právnou kvalifikáciou.
17.1. Na zdôraznenie správnosti tak skutkových ako aj právnych záverov vyjadrených v napadnutom rozsudku odvolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok má všetky náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa jasným, zrozumiteľným spôsobom vyjadril k uplatnenému žalobcovmu nároku, ako aj k použitej obrane žalovaného. Riadne zdôvodnil uplatnený nárok žalobcu a k obrane žalovaného zaujal jasné stanovisko. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS
264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
18. Žalovaný predložil v odvolacom konaní nové dôkazy, ktorých predloženie odôvodňoval tým, že tieto nemohol použiť v konaní pred súdom prvej inštancie skôr a sú prípustné, lebo súd prvej inštancie nezrušil uznesenie o skončení dokazovania. Odvolaciemu súdu predložil : dokument Najvyššieho kontrolného úradu SR - Záverečná správa Kontrola stavu vymáhania neoprávnených výdavkov v rámci štrukturálnych fondov 2017, štúdiu ,,Linka na výrobu zariadení pre výrobu elektrickej energie a tepla z obnoviteľných zdrojov“ vypracovanú Fakultou špeciálnej techniky Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne v roku 2008 a Cenovú ponuku spoločnosti ŠKODAEXPORT a.s. z roku 2008. Uvedenými dôkazmi mienil preukázať porušenie povinností žalobcu pri kontrole štrukturálnych fondov, že sa žalovaný zodpovedne a s odbornou starostlivosťou pripravoval na projekt pred jeho realizáciou, že nedošlo k neefektívnemu použitiu verejných financií a boli dodržané a naplnené ciele projektu, keď cena generovaná na základe predmetného OVS nebola nehospodárna ani neefektívna.
18.1. K tzv. „ novotám „ v odvolacom konaní uvádza odvolací súd nasledovné. Opravné prostriedky s právom novôt povoľujú subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy za taxatívne stanovených podmienok. Právo novôt je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Nemožnosťou označenia alebo predloženia skutočností alebo dôkazov bez viny strany civilného súdneho konania treba rozumieť nemožnosť ich procesného uplatnenia v procese dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie, t.j. situáciu, keď strana nemohla bez svojej viny skutočnosti alebo dôkazy označiť alebo predložiť, pretože o nich nevedela a ani inak z procesného hľadiska nezavinila nesplnenie svojej povinnosti ich tvrdenia alebo predloženia (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5MCdo/4/2007 z 20.03.2008).
18.2. Odvolací súd sa skutkovými tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalovaným po vyhlásení rozsudku súdom prvej inštancie nemohol vecne zaoberať, pretože na to neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 366 CSP. Je zrejmé, že ním tvrdené skutkové okolnosti a dôkazy sa netýkali procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu. Žalovaný predložil a označil dôkazy - listiny z roku 2008 a 2017, čo je v značnom časovom predstihu pred vynesením napadnutého rozsudku a nepreukázal, že by tieto skutočnosti a dôkazy bez svojej viny nemohol uplatniť v prvoinštančnom konaní. Túto argumentáciu ponechal v rovine nepodložených tvrdení.
19. Zmluvu o poskytnutí NFP, ktorej súčasťou je odkaz na ustanovenia Výzvy a príručky pre žiadateľa a VZP je potrebné vzhľadom na ust. § 261 Obch. zák, ako aj ust. § 15 ods. 1 z.č. 528/2008 Z.z. kvalifikovať ako zmluvu obchodnoprávnu. Táto zmluva je dojednaná v podstatných náležitostiach dostatočne a určito, pričom spĺňa všetky náležitosti platného právneho úkonu a zmluvné strany sa v zmluve písomne dohodli na aplikácii Obchodného zákonníka. Z uvedeného dôvodu je potrebné pod právny rámec Obchodného zákonníka subsumovať aj zodpovednostné právne vzťahy a všetky súviace právne nároky a povinnosti zmluvných strán, vrátane posudzovania premlčania. Žalovaný sa v uzatvorenej zmluve v čl. 5 bodu 5.2 písmeno b/ Zmluvy o poskytnutí NFP, v časti 3.7 Príručky pre žiadateľa, ako aj čl. 3 bod 1,2,5 VZP patriacich k zmluve, zaviazal pri realizácii projektu k dodržiavaniu ust. § 281 až 288 Obch. zák. o obchodnej verejnej súťaži ako aj podmienok stanovených v Príručke pre žiadateľa, k dodržiavaniu zákona o verejnom obstarávaní a jeho základných princípov ako je voľný pohyb tovarov a služieb a k dodržiavaniu pravidiel hospodárskej súťaže, ako aj platných právnych predpisov atď.. V uzatvorenej zmluve ako aj ostatných dokumentoch k nej patriacich, je jednoznačne definovaný eminentný záujem na dodržiavaní všetkých právnych predpisov pri realizácii projektu, a žalovaný sa k ich dodržiavaniu zaviazal.
20. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že nárok na náhradu škody žalobcu vznikol
v dôsledku porušenia povinností žalovaného podľa iného právneho predpisu ako Obchodného zákonníka (zákona o ochrane hospodárskej súťaže), ako aj že žalovaný neporušil žiadne ustanovenie Zmluvy o poskytnutí NFP, pretože OVS bola vykonaná pred uzatvorením zmluvy. Preto mal súd prvej inštancie, nárok na náhradu škody uplatnený v tomto konaní, posudzovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Túto odvolaciu námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože mal zhodne so závermi súdu prvej inštancie za preukázané, že nevykonaním úkonov, na ktoré bol žalovaný podľa Príručky pre žiadateľa povinný, žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť zabezpečiť hospodársku súťaž pri vykonaní OVS v súvislosti s predmetným Projektom, vyplývajúcu mu z článku 3 ods. 1 VZP v spojení s ustanoveniami časti 3 bod 3.7 Príručky pre žiadateľa. V nadväznosti na to došlo na strane žalovaného k porušeniu zmluvnej povinnosti týkajúcej sa oprávnenosti výdavkov na Projekt, vyplývajúcej z článku 14 VZP. Žalobca si dôvodne nárok na náhradu škody uplatnil v tomto konaní v dôsledku porušenia povinností žalovaného, vyplývajúcich mu zo Zmluvy o poskytnutí NFP, uzatvorenej v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a nie v dôsledku porušenia povinnosti vyplývajúcej žalovanému z iného právneho predpisu, čo vylučuje aplikáciu Občianskeho zákonníka na žalobcom uplatnený nárok.
20.1. Z ustanovenia článku 2 ods. 2.3 Zmluvy o poskytnutí NFP je zrejmé, že nárok na poskytnutie schválenej sumy NFP vzniká prijímateľovi vždy len za predpokladu dodržania všetkých podmienok uvedených v Zmluve o poskytnutí NFP, v dokumentoch, na ktoré zmluva odkazuje (vrátane Príručky pre žiadateľa) za súčasného dodržania všetkých právnych predpisov, ktoré sa na realizáciu Projektu vzťahujú od momentu prípravy Projektu až do uplynutia obdobia udržateľnosti Projektu. Zistenie porušenia uvedených podmienok (vrátane podmienok uvedených v príslušnej výzve a v Príručke pre žiadateľa, ktoré museli byť splnené už pred podpisom Zmluvy o poskytnutí NFP), v ktorejkoľvek fáze Projektu až do uplynutia obdobia udržateľnosti, má za následok stratu nároku na NFP, a teda vznik neoprávnených výdavkov. Žalovaný si musel byť tejto skutočnosti vedomý už v okamihu predloženia Žiadosti o poskytnutie NFP, nakoľko to výslovne vyplývalo ako z Výzvy na predkladanie žiadostí o NFP kód KaHR-11SP-100, súčasťou ktorej bol aj vzor Zmluvy o poskytnutí NFP, rovnako tak z dikcie zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov, a to z § 15 ods. 3 v spojení s § 14 ods. 2 citovaného zákona, v zmysle ktorých podmienky poskytnutia príspevku uvedené v príslušnej výzve musí prijímateľ spĺňať počas celej doby platnosti a účinnosti zmluvy, v opačnom prípade stráca nárok na už poskytnutý príspevok.
20.2. Pokiaľ žalovaný vyvodil svoju argumentáciu o tom, že nárok na náhradu škody žalobcu vznikol v dôsledku porušenia povinností žalovaného podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže z Uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 05.02.2020, podľa ktorého zákaz protisúťažného konania vyplýva priamo zo všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sú záväzné pre každého, a preto ich nie je potrebné upravovať do zmluvných vzťahov, ide zo strany žalovaného o účelovú argumentáciu. Žalovaný argumentáciu odvolacieho súdu vytrhol z kontextu odôvodnenia jeho rozhodnutia, ktorým sa tento vysporiadal s vyjadrením súdu prvej inštancie v predchádzajúcom rozsudku prvoinštančného súdu zo dňa 01.06.2018 o postavení žalovaného ako slabšej strany Zmluvy o poskytnutí NFP a nesplnení prevenčnej povinnosti poskytovateľa, ktoré malo byť údajne spôsobené tým, že poskytovateľ neformuloval jednoznačne zmluvné povinnosti žiadateľa o NFP vo vzťahu k dodržaniu hospodárskej súťaže. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia nemožno žiadnym spôsobom dovodiť, že odvolací súd vyslovil právny záver o tom, že nárok žalobcu na náhradu škody vznikol v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaného podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže.
20.3. Z týchto dôvodov nemôže obstáť argumentácia žalovaného, že k predmetnému OVS došlo pred uzatvorením tejto zmluvy a preto je potrebné nárok žalobcu posudzovať podľa noriem občianskeho práva.
21. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu považuje listiny zažurnalizované na čl. 499 a čl. 500 a to Potvrdenie Ministerstva financií SR sekcie európskych fondov zo dňa 24.10.2017 a Vnútorný list Ministerstva Hospodárstva SR zo dňa 23.10.2017 za dostatočný dôkaz o tom, že Európska komisia prostriedky určené na financie projektu žalovaného nepreplatila a tento stav je končený. Obe potvrdenia vydali Ministerstvo financií a hospodárstva SR v pozícii orgánu verejnej moci a niet dôvodu o týchto pochybovať.
21.1. Z obsahu oboch listín vyplýva, že v žiadosti o platbu predloženej EK č. 2511500706/2015 za Operačný program konkurencieschopnosť a hospodársky rast bola Európskou komisiou stiahnutá suma vo výške 5.098.989,32 Eur a suma 899.821,66 Eur za nezrovnalosť evidovanú v projekte prijímateľa STM POWER, a.s. (žalovaný) s názvom „Linka na výrobu zariadení pre výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov „ kód projektu v ITMS 25110120443 z titulu vzniknutej nezrovnalosti N21501787. Tieto finančné prostriedky neboli Európskou komisiou preplatené a tento stav je konečný.
21.2. Za zbytočnú a netýkajúcu sa predmetu sporu považuje odvolací súd argumentáciu žalovaného, že zdroje - finančné prostriedky, ktoré žiada zaplatiť žalobca od žalovaného v tomto konaní, mohol žalobca použiť na iný projekt, kedy nemusel o zdroje prísť a škoda by mu tak nevznikla.
22. Za správny považuje odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie ktorý v bode 33. napadnutého rozsudku uzavrel, že v konaní nebola akýmkoľvek spôsobom preukázaná spoluzodpovednosť žalobcu za žalovanú škodu, či už v dôsledku porušenia povinnosti poskytnúť súčinnosť v záujme predchádzania vzniku žalovanej škody podľa § 376 Obchodného zákonníka, alebo v dôsledku porušenia všeobecnej zakročovacej povinnosti v zmysle § 384 ods. 1 Obchodného zákonníka poskytovateľom. Je potrebné mať na zreteli, že k nepreplateniu finančných prostriedkov Európskou komisiou na projekt žalovaného primárne došlo z dôvodu porušenia zákona o ochrane hospodárskej súťaže a pravidiel pri OVS, ktorú zabezpečoval a za ktorú bol zodpovedný žalovaný, a nie z dôvodu, že žalobca v prvých štádiách projektu pri kontrolnej činnosti pochybenie neodhalil, keď toto bolo konštatované až v Rozhodnutí PMÚ SR č. 2015/ KH/1/1/016 zo dňa 25.05.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 01.07.2015. Z uvedeného dôvodu nie je relevantná argumentácia žalovaného v tom smere, že žalobca v priebehu trvania zmluvného záväzku kontroloval a schvaľoval postup žalovaného v jednotlivých štádiách realizácie projektu a preto nemá nárok na náhradu škody. Tiež nie je relevantná argumentácia žalovaného, o absencii konštatovania protiprávnosti konania žalovaného v vyššie uvedenom rozhodnutí v súvislosti s OVS. V tejto časti súd prvej inštancie správne v bode 29.napadnutého rozsudku uzavrel že ide o objektívnu zodpovednosť žalovaného. Z Rozhodnutia PMÚ SR je nepochybné, že konanie podnikateľov zúčastnených na procese OVS vyhlásenej žalovaným, bolo porušením zákona o ochrane hospodárskej súťaže, nakoľko bolo koordinované so zámerom zosúladiť cenové ponuky, s cieľom zabezpečiť víťazstvo pre vopred určeného uchádzača, čím došlo k dohode obmedzujúcej súťaž medzi uchádzačmi OVS organizovanej žalovaným na dodávku technológie v rámci realizácie Projektu, ktorá je v zmysle zákona zakázaná. V konaní bolo preukázané, že žalovaný porušil zmluvnú povinnosť, vyplývajúcu mu z článku 3 ods. 1 VZP v spojení s ustanoveniami časti 3 bod 3.7 príručky pre žiadateľa a tým aj povinnosť podľa článku 14 ods. 1 písm. g) VZP, keď v rámci OVS vykonanej v súvislosti s Projektom nezabezpečil hospodársku súťaž, v dôsledku čoho Projekt generoval neoprávnené výdavky. Zodpovedným subjektom za realizáciu Projektu v súlade so Zmluvou o poskytnutí NFP a ostatnými podmienkami, stanovenými či už v dokumentoch, na ktoré zmluva odkazuje alebo v právnych predpisoch, bol žalovaný. Žalovaný ako vyhlasovateľ OVS bol v zmysle Obch. zák. jediný zodpovedný za zákonný priebeh OVS. Je preto právne irelevantné, že v Rozhodnutí PMÚ SR nebol žalovaný označený ako subjekt, ktorý ustanovenia zákona o ochrane hospodárskej súťaže porušil. Rozhodujúca je len skutočnosť, že v dôsledku ich porušenia v súvislosti s Projektom žalovaného sa stali všetky výdavky na Projekt neoprávnené.
23. K vznesenej námietke premlčania žalovaným uvádza odvolací súd nasledovné. Súd prvej inštancie posúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným v bodoch 35.-38. napadnutého rozsudku. Vyhodnotenie vznesenej námietky premlčania súdom prvej inštancie považuje odvolací súd za správne a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti.
23.1. Žalovaný argumentoval, že prvým dňom začiatku plynutia premlčacej lehoty je deň 10.6.2011, v ktorý bol schválený Kontrolný list k overeniu správnosti vykonania OVS, nárok uplatnený žalobcom má charakter mimozmluvnej zodpovednosti, pričom žalovaný sa nedopustil porušenia predmetnej OVS. Ak by sa posudzovala námietka premlčania aj podľa noriem Obchodného zákonníka, tento nárok je potrebné považovať za premlčaný. Túto argumentáciu nepovažoval odvolací súd za správnu a moment začiatku plynutia premlčacej lehoty ustálil zhodne so závermi súdu prvej inštancie.
23.2. Žalovaný v ďalšej časti odvolania argumentoval, že námietku premlčania je potrebné posudzovať podľa ust. §106 ods. 1 Obč. zák., odvolávajúc sa na argumentáciu odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení. V tejto súvislosti neostáva odvolaciemu súdu iné, než opakovane uviesť, že v tejto časti žalovaný vytrhol z kontextu odôvodnenie odvolacieho súdu v snahe interpretovať určitú časť vety z uznesenia vo svoj prospech. S uvedenou argumentáciou žalovaného týkajúcej sa aplikácie ustanovení o premlčaní podľa Obč. zák. sa odvolací súd nestotožnil. Nárok, ktorý je predmetom žaloby je nárokom obchodnoprávnym a preto aj premlčanie podlieha režimu Obch. zák.. Ten má premlčanie upravené komplexne, vylučujúc tým možnosť aplikácie jednotlivých ustanovení o premlčaní zakotvených v Obč. zák. na obchodnoprávne spory.
24. Za nesprávnu a zavádzajúcu považuje odvolací súd aj argumentáciu žalovaného v tom smere, že žalobcu - Slovenskú republiku, malo v spore zastupovať Ministerstvo financií SR, pretože práve SR - Ministerstvo financií SR malo byť podľa tvrdenia žalovaného poškodeným subjektom. S argumentáciou žalovaného uvedenou v odvolaní sa odvolací súd nestotožnil a považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom sporu je po zmene žaloby nárok žalobcu voči žalovanému uplatnený v zmysle ust. § 373 Obch. zák.. V zmluvnom vzťahu boli žalobca a žalovaný tak, ako sú označení v prejednávanej veci. Predmetom sporu nie je vrátenie finančného príspevku Slovenskou republikou Európskej únii. Preto v tomto spore úvahy žalovaného o vzťahoch EÚ a Slovenskej republiky nie sú relevantné.
25. K odvolacej námietke žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nespĺňa zákonné náležitosti rozsudku podľa ust. § 220 CSP, jeho odôvodnenie je arbitrárne a zmätočné, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces odvolací súd uvádza nasledovné.
25.1. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
25.2. Odvolací súd, po preskúmaní napadnutého rozsudku uzavrel, že jeho odôvodnenie spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia a preto nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s argumentáciou strán sporu, uviedol dôvody pre ktoré aplikoval jednotlivé ustanovenia, ako aj myšlienkové pochody na základe ktorých dospel k jeho právnym záverom. Odvolací súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za dostačujúce, spĺňajúce podmienky ust. § 220 ods. 2 CSP, keď súd prvej inštancie stručne popísal skutkový stav a pri odôvodnení postupoval efektívne, keď vystihol právnu podstatu sporu, ktorú odôvodnil právne správne, vecne a najmä zrozumiteľne.
25.3. K odvolacej námietke žalovaného, že došlo k porušeniu procesných predpisov keď súd prvej inštancie v nadväznosti na predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nezrušil uznesenie o skončení dokazovania, čím došlo k ústavne neakceptovateľnému postupu súdu prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že táto argumentácia žalovaného nie je správna. Odvolací súd v
prejednávanej veci zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 391 ods. 1 CSP, keď vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ktorým vydaním rozhodnutia bolo uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené v predchádzajúcom konaní na súde prvej inštancie zrušené zo zákona, bez potreby vydania samostatného uznesenia. Rovnako nie je správna argumentácia žalovaného, že došlo k porušeniu procesných predpisov súdom prvej inštancie keď tento nepostupoval podľa ust. § 181 ods. 2 CSP. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 22.9.2017 ako aj zo dňa 2.mája 2018 vyplýva, že súd prvej inštancie podľa tohto ustanovenia postupoval. Zo samotného ust. § 181 ods. 2 CSP vyplýva, že podľa tohto ustanovenia má súd postupovať najmä pri prvom pojednávaní vo veci. Z obsahu zápisnice zo dňa 22.9.2017 ako aj 2.mája 2018 je zrejmé, že súd prvej inštancie stručne a výstižne určil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré nesporné a uviedol predbežné právne posúdenie, v intenciách ktorého poučenia postupoval aj po uznesení odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok vydaný v tejto veci.
25.4. Čo sa týka priznaného nároku na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania vo výške 8 % z uplatnenej istiny od 22.3.2016, v tejto časti považoval odvolací súd odvolanie žalovaného rovnako za nedôvodné. Žalovaný sa v podanom odvolaní obmedzil výlučne na konštatovanie, že priznanie úroku z omeškania od 22.3.2016 súdom prvej inštancie je arbitrárne bez odôvodnenia, preto aj výška úrokov z omeškania je priznaná arbitrárne. Bližšie dôvody žalovaný v odvolaní neuviedol. Odvolací súd preskúmal tento odvolací dôvod a výlučne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku v tejto časti uvádza nasledovné. V bode 28.20. napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie vymedzil, že na priznaný úrok z omeškania aplikuje ust. § 369 ods. 1 Obch. zák. v znení do 31.1.2013 a jeho priznanie odôvodnil v bode 32. rozsudku. Takéto zákonné vymedzenie priznaných úrokov z omeškania považuje odvolací súd za dostatočné na to, aby bolo zrejmé, že priznáva zákonný úrok z omeškania. Zároveň je nutné konštatovať, že súd prvej inštancie správne použil znenie ust. § 369 ods. 1 Obch. zák. v znení do 31.1.2013, pretože úrok z omeškania sa viaže na dátum vzniku zmluvného vzťahu, čo bol október 2011 a nie na dátum vzniku omeškania dlžníka s plnením. Z obsahu spisu odvolací súd v ďalšom zistil, že po zistení nedostatkov požiadal žalobca žalovaného listom zo dňa 21.1.2016 č. 2016/SŠF/1190 ( čl. 149) o vrátenie nenávratného príspevku v žalovanej výške, do 50 kalendárnych dní od doručenia listu, ktorá lehota na vrátenie bola stanovená v súlade s uzatvorenou zmluvou a jej všeobecnými podmienkami. Doručenka k tomuto listu do spisu založená nebola. Z obsahu spisu, z čl. 221 na ktorej je zažurnalizovaný list žalovaného žalobcovi zo dňa 2.2.2016, z jeho záhlavia však vyplýva, že žalovaný list žalobcu č. 2016/SŠF/1190 zo dňa 21.1.2016 prevzal dňa 25.1.2016. Dohodnutá 50 dňová lehota na vrátenie začala plynúť dňom 26.1.2016 a uplynula dňom 15.3.2016. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania odo dňa 22.marca 2016, preto súd prvej inštancie bol týmto dátumom viazaný a rozhodol správne, keď uplatnený úrok z omeškania priznal od 22.3.2022. Všetky listiny na základe ktorých odvolací súd dospel k tomuto záveru, sú súčasťou spisu a boli ako dôkazy vykonané pred súdom prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto považoval odvolací súd v tejto časti za vecne správne, síce odôvodnené stručne, avšak dostatočne. Žalovaný viazal argumentáciu o výške úrokov z omeškania výlučne na skutočnosť, že dátum od ktorého boli úroky z omeškania priznané nebol riadne odôvodnený, teda arbitrárny. S týmto jeho záverom sa odvolací súd nestotožnil a viazaný odvolacími dôvodmi sa preto samotnou výškou úrokov z omeškania nezaoberal.
26. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok a miery úspechu. Úspešnému žalobcovi súd prvej inštancie správne priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
27. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na jeho právne posúdenie. Žalovaným uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia, totožné s tými, ktoré uviedol už v konaní pred súdom prvej inštancie, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v právnom posúdení veci prvoinštančným súdom, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP s tým, že sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením a v podrobnostiach naň odkazuje.
28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP.
29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).