Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/16/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. S.. XX, XXX XX A., zastúpeného JUDr. Viktorom Mlynekom, advokátom so sídlom Štúrova 43, 949 01 Nitra, proti žalovanému: MH Invest, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 44/A, 821 09 Bratislava, IČO: 36 724 530, zastúpenému JUDr. Allanom Böhmom, advokátom so sídlom Jesenského 2, 811 02 Bratislava, IČO: 30 845 238, o náhradu škody v sume 32.916,77 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. -169 zo dňa 18.10.2021 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu o náhradu škody a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 08.06.2020 domáhal náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť z dôvodu ušlého zisku. V žalobe uviedol, že dňa 22.07.2015 doručilo Ministerstvo hospodárstva SR na Okresný úrad A., katastrálny odbor, žiadosť o zápis predkupného práva zo dňa 20.07.2015, č. XXXXX/XXXX-XXXX-XXXXX, ktoré vzniklo dňa 08.07.2015 schválením Návrhu na vydanie osvedčenia o významnej investícii Uznesením vlády SR č. 401/2015 - „Vybudovanie strategického parku“. Odo dňa 08.07.2015 mu teda bol obmedzený na svojom práve voľne nakladať s uvedenou nehnuteľnosťou, keďže ak by mal záujem tento pozemok scudziť tretej osobe, táto by ho určite nekúpila, pretože na liste vlastníctva bolo zaznačené predkupné právo štátu. Zároveň v prípade prevodu vlastníckeho práva by katastrálny odbor Okresného úradu A. návrh na vklad vlastníckeho práva zamietol. Dňa 20.07.2015 mu bola doručená ponuka žalovaného na uzatvorenie kúpnej zmluvy zo dňa 16.07.2015, č. XXXXX/XXXX/XXXX/D./XXX/XXXX, ktorej prílohou bola aj vyhotovená Kúpna zmluva č. XXXXX/XXXX/XXXX/D./XXX/XXXX s kúpnou cenou vo výške 38.681,60 eura na základe znaleckého posudku so všeobecnou hodnotou pozemkov v k. ú. D. za 1 m2 vo výške 15,11 eura. On s touto cenou nesúhlasil a žalovaný doručil dňa 17.08.2015 na Okresný úrad A., odbor výstavby a bytovej politiky (ďalej aj ako „OU A. OVBP“) návrh na vyvlastnenie zo dňa 12.08.2015, č. XXXXX/XXXX/XXXX/D./XXX/XXXX. Doručením tohto návrhu bolo začaté vyvlastňovacie konanie podľa ustanovenia a nasl. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon). Dňa 21.08.2015 mu bolo doručené oznámenie OU A. OVBP o začatí vyvlastňovacieho konania a nariadenie ústneho pojednávania zo dňa 19.08.2015, č. E.-A.-E.-XXXX/XXXXXX-X, na jeho parcelu zapísanú na LV č. XXXX kat. úz. D. ako parcela registra C KN č. XXXX, druh pozemku: orná pôda o výmere 2.560 m2. OU A. OVBP aj napriek jeho zásadným námietkam proti vyvlastňovaciemu konaniu

vydal dňa 01.12.2015 rozhodnutie o vyvlastnení č. E.-A.-E.-XXXX/XXXXXX-X, ktorým podľa Stavebného zákona vyvlastnil jeho vlastnícke právo v prospech žalovaného na účel podľa Stavebného zákona a Proti tomuto rozhodnutiu o vyvlastnení podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR (ďalej aj aj „MDVaRR SR“) ako odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 13.01.2016, č. XXXXX/XXXX/W.- X./XXXXX/O. zamietlo a potvrdilo rozhodnutie o vyvlastnení. Rozhodnutie MDVaRR SR a rozhodnutie o vyvlastnení nadobudli právoplatnosť dňa 15.01.2016, avšak žalovaný mu náhradu za vyvlastnenie nikdy nezaplatil. Okresný úrad A., katastrálny odbor, mu dňa 19.02.2016 oznámil, že vykonal zápis vlastníckeho práva k pozemku do katastra nehnuteľností v prospech žalovaného dňa 03.02.2016, a tak sa žalovaný ako vyvlastniteľ stal vlastníkom pozemku dňa 15.01.2016.

2. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 14.03.2016 podal žalobu podľa a nasl. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia MDVaRR SR na Krajský súd v Bratislave, ktorý ju však rozsudkom zo dňa 15.06.2016 č. k. -31 zamietol. Proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť a na jej základe Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 08.11.2017 sp. zn. zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, že zrušil rozhodnutie MDVaRR SR zo dňa 13.01.2016 č. XXXXX/XXXX/W.-X./XXXXX/O. a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Právoplatnosťou rozsudku NS SR dňa 20.12.2017 teda znova nadobudol vlastníctvo k pozemku, keďže zrušením rozhodnutia MDVaRR SR sa vyvlastňovacie konanie dostalo do fázy opätovného rozhodovania MDVaRR SR o jeho odvolaní proti Rozhodnutiu o vyvlastnení, teda dňom právoplatnosti rozsudku NS SR, zaniklo a následne neexistovalo žiadne právoplatné rozhodnutie o jeho vyvlastnení. Okresný úrad A., katastrálny odbor, vykonal zápis jeho vlastníckeho práva k pozemku do katastra nehnuteľností dňa 08.01.2018. Dňa 11.01.2018 žalovanému doručil žiadosť o urgentné odovzdanie jeho pozemku parc. č. XXXX v kat. úz. D. vedenej na LV č. XXXX zo dňa 10.01.2018. Na základe rozsudku NS SR vydalo MDaV SR dňa 31.01.2018 rozhodnutie č. XXXXX/XXXX/ X./XXXXX, ktorým zrušilo prvostupňové rozhodnutie OU A. o vyvlastnení a vec vrátilo OU A. OVBP na nové prejednanie a rozhodnutie. Toto rozhodnutie MDaV SR nadobudlo právoplatnosť dňa 23.02.2018. Z tohto dôvodu po vrátení veci OU A. vyzval žalovaného, aby upravil návrh na vyvlastnenie a aby ho zosúladil so , a upozornil ho, že inak vyvlastňovacie konanie zastaví. OU A. vydal dňa 23.04.2018 rozhodnutie č. E.-A.-E.-XXXX/XXXXXX-XXX, ktorým na tento účel prerušil vyvlastňovacie konanie. Dňa 18.05.2018 vydal OU A. OVBP Rozhodnutie o zastavení vyvlastňovacieho konania č. E.-E.-XXXX/XXXXXX-XXX, právoplatné dňa 02.07.2018. Rozhodnutie o zastavení vyvlastňovacieho konania bolo vydané podľa o správnom konaní (Správny poriadok) v spojení s o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „), keďže žalovaný v určenej lehote neodstránil nedostatky návrhu na vyvlastnenie, resp. ho nezosúladil so Doba, počas ktorej mu bolo obmedzené vlastnícke právo k jeho pozemku, začala plynúť schválením návrhu na vydanie osvedčenia o významnej investícii Uznesením vlády SR č. 401/2015 - „Vybudovanie strategického parku“ - t. j. dňa 08.07.2015. Doručením návrhu na vyvlastnenie na OU A. OVBP a začatím vyvlastňovacieho konania dňa 17.08.2015 bolo jeho vlastnícke právo k pozemku obmedzené ešte v širšom rozsahu. Žalovaný bol vlastníkom pozemku od právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení - t. j. od 15.01.2016 do 19.12.2017 (deň pred právoplatnosťou rozsudku NS SR) a v tomto období mu bolo nezákonne odňatá možnosť nakladať s pozemkom. Vlastnícke právo opäť nadobudol až dňa 20.12.2017, no až právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení vyvlastňovacieho konania dňa 02.07.2018 nastala u neho právna istota ukončení konania o vyvlastňovaní jeho majetku. Jeho vlastnícke právo zaručené SR bolo obmedzované od 08.07.2015 do minimálne 01.07.2018 výlučne na základe návrhu vyvlastnenie. Žalovaný mu tak spôsobil škodu predpokladanú a z toho vyplýva jeho nárok na náhradu škody a vynaložených nákladov. Vznikla mu škoda z dôvodu ušlého zisku, ktorý by mohol dôvodne očakávať, ak by mu nebolo procesom nezákonného vyvlastňovania znemožnené riadne nakladať s pozemkom, teda ho aj prenajať. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 28.04.2010 a zo dňa 21.12.2008. Keďže pozemok má výmeru o veľkosti 2.560 m2, nájom za celý pozemok na jeden rok je vo výške 13.363,20 eura, a to po dobu 2 rokov 5 mesiacov a 17 dní, pričom škoda činí 32.916,77 eura. Zároveň si uplatnil úrok z omeškania od 02.07.2018 do zaplatenia. Žalobu oprel o Ústavu SR, najmä čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 4, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 a ods. 4, o ustanovenie a 124 a , a

3. Súd vydal dňa 11.08.2020 platobný rozkaz č. k. -83, proti ktorému podal v zákonnej lehote žalovaný odpor, a z toho dôvodu bol platobný rozkaz zrušený uznesením č. k. -99 zo dňa 08.09.2020. Žalovaný v odpore poprel dôvodnosť žaloby, lebo neboli splnené zákonne predpoklady zodpovednosti za škodu. Žalobca nepreukázal protiprávny úkon žalovaného, v príčinnej súvislosti s ktorým mala vzniknúť škoda. On bol vlastníkom pozemku na základe právoplatného rozhodnutia o vyvlastnení až do právoplatnosti rozhodnutia NS SR, ktorý rozhodnutie ministerstva zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, teda pozemok vlastnil do 19.12.2017 na základe právoplatných rozhodnutí. Nevyhnutnosť rozsahu vyvlastnenia bola preukázaná osvedčením o významnej investícii na realizáciu stavby č. XXXXX/XXXX-XXXX-XXXXX zo dňa 13.07.2015 v znení osvedčenia č. XXXXX/XXXX-XXXX- XXXXX, schváleného uznesením vlády SR č. 413/2015 zo dňa 21.07.2015 (ďalej len „Osvedčenie"). Je teda vylúčené, aby sa on výkonom svojich práv a povinností, vyplývajúcich z právoplatných rozhodnutí dopustil pri realizácii svojho vlastníckeho práva k pozemku protiprávneho konania. Žalobca by mal nárok na náhradu škody v zmysle , len ak by bol zamietnutý návrh na vyvlastnenie, alebo by bolo vyvlastňovacie konanie z dôvodu späťvzatia návrhu zastavené. Ustanovenie sa vzťahuje na prípady, kedy dôjde k vydaniu samostatného rozhodnutia o zrušení vyvlastnenia vyslovene len na základe návrhu oprávnených subjektov uvedených v a a za predpokladu splnenia zákonných predpokladov pre zrušenie vyvlastnenia. Neboli splnené žiadne zo zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu podľa ustanovení , a Žalobca napokon ani netvrdí, že porušil nejakú právnu povinnosť, a nárok na náhradu škody odôvodnil výlučne podaním návrhu žalovaného na vyvlastnenie. Žalobca nepreukázal ani vznik škody, resp. majetkovej ujmy. K návrhu predložil kúpne zmluvy, čo je nelogické, keďže sa domáha ušlého zisku z nájmu, a nepreukázal, že by mal uzatvorenú nájomnú zmluvu na pozemok v danom období. V kúpnych zmluvách nebol žalobca jednou zo zmluvných strán uzatvorených kúpnych zmlúv, pričom nemá nikde garantované, že by dosahoval naozaj zisky z prenájmu pozemku uvedené v jeho žalobe. Kúpne zmluvy sa týkajú pozemkov v k. ú. T. a P. s druhom pozemku ostatná plocha, avšak sporný pozemok sa nachádza v k. ú. D.. Na základe týchto zmlúv nemožno stanovovať alebo posudzovať všeobecnú hodnotu pozemku. Žalovaný poprel dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu, ktorý nijako nepreukázal. Podľa názoru žalobcu je daná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním žalovaného, keďže bez podania návrhu na vyvlastnenie by mu údajná škoda nevznikla. Žalovaný však nezodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tomto konaní, keďže nepreukázal splnenie žiadnych podmienok zodpovednosti za škodu, ktorú si uplatňuje voči žalovanému. Je absurdné a v rozpore s ustanovením citovaného , , aby si uplatnil nárok na úrok z omeškania, keď o samotnom nároku na náhradu škody doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, v dôsledku čoho k omeškaniu žalovaného ani nemohlo dôjsť.

4. Súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol a rozhodnutie vo veci samej odôvodnil s odkazom na ustanovenie , , , o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), , . Zistený skutkový stav opísal v odôvodnení svojho rozsudku v bodoch 11. až 21. Konštatoval, že poškodený musí v spore okrem protiprávnosti a vzniku škody preukázať, že je medzi nimi vzťah príčinnej súvislosti. Existencia príčinnej súvislosti je nevyhnutná bez zreteľa na to, či povinnosť náhrady škody sa zakladá na princípe zavinenia alebo na základe tzv. objektívnej zodpovednosti. Pri zistení škody je potrebné ustáliť to, či medzi skutočnosťami, ktoré prichádzajú do úvahy ako príčiny vzniku škody a škode predchádzajú, je protiprávny úkon, prípadne určitým spôsobom kvalifikovaná škodná udalosť, alebo také skutočnosti, s ktorými sa podľa zákona spája zodpovednosť. Pri kladnom závere súd zisťuje, a to vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, či táto skutočnosť skutočne vznik škody spôsobila, či by teda škodlivý následok nebol nastal aj bez tejto skutočnosti (príčiny). Úsudok o zistenej príčinnej súvislosti musí byť v súlade s poznatkami vyplývajúcimi zo spoločenských a prírodných vied, ako i s pravidlami logického myslenia. Zodpovednosť nemožno robiť neobmedzene závislou na kauzalite, pretože to by mohlo viesť k neobmedzenému a tým neúnosnému ukladaniu povinností nahradiť škodu.

5. Žalobca sa domáhal priznania ušlého zisku, ktorým sa rozumie ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného v dôsledku škodovej udalosti nedôjde k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať pri pravidelnom priebehu vecí. Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku

ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda, o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel. Výšku ušlého zisku nemožno doložiť konkrétnymi dôkazmi ako v prípade skutočnej škody, ale nejde o nedoložiteľný predpoklad a musí byť preukázaná aspoň pravdepodobnosť považovaná podľa bežného uvažovania za istotu, ide teda o vecne podložený predpoklad (C.H. Beck, r. 2002, str. 953). Podľa rozsudku NS ČR sp. zn. dôkaz o existencii zisku musí byť jednoznačný, musí byť zistená pravdepodobná výška ušlého zisku, blížiaca sa k istote, pričom vymedzenie ušlého zisku musí byť podložené existujúcimi či reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že škodová udalosť skutočne zasiahla do priebehu konkrétneho deja vedúceho k určitému zisku, pričom v rámci konania o náhradu ušlého zisku je žalobca povinný preukázať, že v predmetnom období mal reálnu možnosť prenajať pozemok za určitú sumu až keby sa tak pri normálnom slede udalosti stalo, keby nedošlo k protiprávnemu konaniu. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou tejto ujmy) má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí ak je sprostredkovaný. Porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon) musí preukázať poškodená strana. Ak bola porušená povinnosť stanovená zmluvou, musí poškodená strana doložiť existenciu takejto zmluvy a existenciu tvrdenej porušenej povinnosti. Pokiaľ bude zodpovednostný vzťah prezentovaný ako dôsledok porušenia povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu, musí poškodená strana preukázať, že k porušeniu určitej zákonom uloženej povinnosti skutočne došlo. Porušenie právnej povinnosti môže nastať v dôsledku činnosti škodcu, ale i nečinnosťou (opomenutím, pasivitou). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).

6. Predmetom konania je v tomto spore nárok žalobcu na náhradu škody vo forme ušlého zisku, ktorý odvodzuje od zákona o vyvlastňovaní, hlavne s odkazom na citované ustanovenia , a , upravujúcich možnosť domáhať sa náhrady škody, a to len v prípade naplnenia hypotézy dotknutých zákonných ustanovení. Zároveň však musia byť kumulatívne splnené podmienky náhrady škody, ktoré precizuje . Zákon o vyvlastňovaní v citovaných ustanoveniach upravuje nárok vyvlastniteľa na náhradu škody v prípade, ak bolo vyvlastňovacie konanie zastavené pre späťvzatie návrhu, čo však v tomto prípade nenastalo, lebo vyvlastňovacie konanie bolo zastavené z iného dôvodu, a to z dôvodu nepredloženia potrebných listín. Podľa názoru súdu nie je možné rozširovať extenzívnym výkladom možnosti nároku na škodu, ako to urobil žalobca, pretože podľa zákona nárok na náhradu škody vzniká pri zastavení vyvlastňovacieho konania pre späťvzatie. Žalobca si uplatnil náhradu škody z titulu ušlého zisku, ale nešpecifikoval, akú právnu povinnosť mal žalovaný porušiť, v dôsledku čoho by vznikla jeho zodpovednosť za škodu. Žalovaný mohol užívať pozemok počas doby, kedy existovalo právoplatné rozhodnutie o vyvlastnení pozemku žalobcu, čo však nie je možné považovať za nezákonné užívanie. Po zrušení rozhodnutia o vyvlastnení bol opäť zapísaný ako vlastník sporného pozemku žalobca, ktorý netvrdil, že by aj po tomto čase bol pozemok žalobcu užívaný žalovaným. Žalobca tiež namietal, že neboli splnené podmienky pre vyvlastnenie, avšak ak by bolo vydané rozhodnutie bez splnenia zákonných podmienok, nebola by to zodpovednosť žalovaného, ale správneho orgánu, ktorý by také rozhodnutie vydal. Žalobca vyslovil aj svoje podozrenie na koordinovaný postup správneho orgánu a žalovaného, ktoré malo viesť k zastaveniu konania. Pre vznik zodpovednosti za škodu nestačí „podozrenie“, ale porušenie povinnosti musí byť bezpochyby preukázané, pričom dôkazné bremeno nesie ten, kto tvrdí, že k porušeniu povinnosti došlo. Nebola teda splnená prvá podmienka pre vznik nároku na náhradu škody zo strany žalovaného, a to porušenie právnej povinnosti.

7. Žalobca požadoval náhradu za to, že nezískal žalovanú sumu, ktorú mohol mať, ak by bol predmetný pozemok prenajatý v čase, kedy ním žalobca nemohol disponovať v dôsledku vyvlastnenia. Nedomáhal sa náhrady toho, o čo sa jeho majetková sféra znížila kvôli (ne)konaniu žalovaného, ale náhrady toho, o čo sa jeho majetok nerozšíril, hoci inak by k tomu došlo. Žalobca požadoval nahradiť to, čo ešte nemal a mohol a mal mať, nebyť správania sa žalovaného. O náhradu škody spočívajúcu v ušlom zisku ide vtedy, ak v dôsledku protiprávneho konania škodcu nedošlo k nárastu majetkových hodnôt poškodeného, hoci sa to dalo s ohľadom na pravidelný priebeh vecí očakávať. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať

zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne vzniku ušlého zisku. Škoda

- ušlý zisk žalobcu - je tak len v rovine fiktívnosti uplatneného práva, lebo je najpodstatnejším v tomto spore to, že žalobca ho založil na fikcii, že nebyť (ne)konania žalovaného, mal by z vlastníctva svojich nehnuteľností automaticky bez ďalšieho príjem rovnajúci sa cenám, za ktoré sa má prenajímať nehnuteľný majetok, k čomu doložil kúpne zmluvy a z kúpnych cien v nich uvedených vypočítal výšku nájmu, ktoré by mohol dostať za pozemok v jeho vlastníctve. Nemožnosť užívať vec sama o sebe neznamená vznik škody, nárok žalobcu je tak hypotetický; nestačí, že žalobca eventuálne nemohol svoje nehnuteľnosti užívať, ale bolo potrebné zistenie a preukázanie toho, že keby nie (ne)činnosti žalovaného, k dosiahnutiu zisku (príjmu) na jeho strane by nepochybne a určite došlo. Nič také však v tomto spore z vykonaných dôkazov nevyplynulo. Podstatou problému v posudzovanej veci bol nedostatok skutkových tvrdení a neunesenie dôkazného bremena žalobcom, pokiaľ ide o preukázanie základných zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu ušlého zisku. V prípade dôkaznej núdze sa neúspech pričíta tej strane sporu, na ktorej podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska práva. Žalobcom uplatňovaný žalobný nárok bol podľa právneho názoru súdu prvej inštancie v celom rozsahu nedôvodný. Súd považoval námietky žalobcu, ktoré sa týkali neposudzovania strategického parku ako celku, nesplnenie zákonných podmienok pri povoľovacích konaniach podľa stavebného zákona, ako i námietky o predpojatosti G.. W. P. a jeho prípadné ovplyvňovanie rozhodovania Okresného úradu v A. z dôvodu, že sa stal prokuristom u žalovaného, za irelevantné, a preto sa nimi v tomto konaní ani bližšie nezaoberal.

8. O trovách konania súd rozhodol podľa a (ďalej len „“) tak, že úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %). Dôvody hodné osobitného zreteľa podľa súd v prejednávanom spore nevzhliadol a tieto netvrdili ani strany sporu. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne nesprávny a je aj nepreskúmateľný. Súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že zjavne koordinovaný postup žalovaného a správnych orgánov nevylučuje zodpovednosť žalovaného za škodu, keďže práve opomenutím žalovaného doložiť potrebné doklady došlo v konečnom dôsledku k zastaveniu vyvlastňovacieho konania. Za situácie, že 3 roky nemohol užívať svoj pozemok, na ktorý žalovaný navozil stavebný materiál a tento aj zabudoval na pozemok, je zjavné že svoj pozemok nemohol užívať a ani prenajímať. Protiprávnym úkonom žalovaného bolo, že došlo k porušeniu a aj k obchádzaniu právnej povinnosti určenej všeobecne záväzným právnym predpisom. V tomto smere poukázal na ustanovenie § 17 ods. 6 zákona o vyvlastňovaní, pričom je podstatné, že došlo k zrušeniu vyvlastnenia. Vyvlastňovací zákon uvádza, že neúspešný vyvlastniteľ zaplatí náhradu, pričom výlučne žalovaný spôsobil zastavenie konania. Súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa zameral na posudzovanie predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa a kumulatívne aj podľa zákona o vyvlastňovaní. Porušenie nejakej právnej povinnosti žalovaným zo zákona o vyvlastňovaní priamo nevyplýva, a preto súd nesprávne konštatoval, že nebola splnená prvá podmienka vzniku nároku na náhradu škody, t. j. porušenie právnej povinnosti. Takáto podmienka ani splnená nemusela byť. Súd mu tiež vytýkal, že nepreukázal vznik škody a, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadom vzniku ušlého zisku. V tomto prípade však vyplýva jeho nárok ako vyvlastňovaného na náhradu škody a vynaložených nákladov voči žalovanému ako vyvlastniteľovi. Jemu preukázateľne vznikla škoda aj z dôvodu ušlého zisku, ktorý by mohol dôvodne očakávať, ak by mu nebolo procesom nezákonného vyvlastňovania znemožnené riadne s pozemkom nakladať, teda ho aj prenajímať. Žalovaný bez právneho dôvodu, resp. dôvodu, ktorý odpadol, užíval žalobcov pozemok. Nebyť konania žalovaného on by ako vlastník mohol svoj pozemok riadne užívať a nakladať s ním podľa vlastného uváženia. On výšku uplatneného nároku riadne preukázal na základe kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností. Žalobca v odvolaní poukázal na rôzne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcich sa zásahu do vlastníckeho práva a posudzovania náhrady škody ako aj ušlého zisku. Okrem toho žalobca uviedol, že súd nesprávne posúdil skutočnosť, že tu nie je splnená ani podmienka príčinnej

súvislosti medzi vznikom škody a konaním žalovaného. Vykonaným dokazovaním príčinná súvislosť bola jednoznačne preukázaná. Ďalej v odvolaní žalobca poukázal na ustanovenie , o bezdôvodnom obohatení, ktorým sa mal súd zaoberať a vysporiadať sa aj s posúdením jeho nároku z titulu bezdôvodného obohatenia. Keďže rozsudok súdu prvej inštancie nie je zo všetkých uvedených aspektov presvedčivý a riadne odôvodnený, je nesprávny a nezákonný. Žalobu podal dôvodne, a preto jej malo byť vyhovené. Zároveň namietal aj výrok o trovách konania, ktoré súd priznal v plnom rozsahu žalovanému, pretože s ohľadom na konanie žalovaného v priebehu vyvlastňovania pozemku mal súd aplikovať ustanovenie . Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil.

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu aj trovy konania. Uviedol, že to bol práve žalobca, ktorý počas celého konania postupoval zmätočne a predkladal nekonzistentné argumenty, ktoré si vykladal ľubovoľne, ako sa mu to práve hodilo. Svoj domnelý právny nárok posudzuje žalobca zjavne nesprávne. Svoju žalobu nazval o náhradu škody a uplatnil si právo na náhradu škody vo forme ušlého zisku, ktorý odvodil z § 11 ods. 2, § 12 ods. 5 a § 17 ods. 6 zákona o vyvlastňovaní. Pritom všetky tieto tri uvádzané zákonné ustanovenia popisujú tri rôzne situácie v nadväznosti buď na zamietnutie návrhu pre nesplnenie podmienok vyvlastnenia, alebo zastavenie konania z dôvodu späťvzatia návrhu a napokon zrušenie vyvlastnenia vyvlastňovacím orgánom. Tieto situácie nemôžu nastať súčasne, čo však žalobcovi nebráni, aby pri uplatnení svojho nároku vychádzal z naplnenia všetkých troch protichodných skutočností. Až v podanom odvolaní kladie akcent na ustanovenie § 17 ods. 6 zákona o vyvlastňovaní, ktorý chápe ako akúsi univerzálnu odškodňovaciu normu zakladajúcu jeho nárok na náhradu škody za každých okolností. Toto ustanovenie však rieši situácie, kedy došlo k zrušeniu vyvlastnenia samotným vyvlastňovacím orgánom, a teda nie súdom na návrh vyvlastneného, vyvlastniteľa alebo ich právnych nástupcov. Žalobca poprel správnosť aplikácie , avšak tam, kde mu to vyhovuje, sa na toto zákonné ustanovenie odvoláva. Napokon súdu vytkol, že jeho nárok neposúdil ako nárok na bezdôvodné obohatenie, ale sám tento svoj nárok v podanej žalobe formuloval ako právo na náhradu škody vo forme ušlého zisku. Úlohou súdu nie je skúmať všetky možné eventuality právneho zdôvodnenia domnelého nároku, aby tento mohol byť nakoniec žalobcovi priznaný. Medzi škodou vo forme ušlého zisku a bezdôvodným obohatením je zásadný rozdiel; ide totiž o 2 rôzne právne tituly, ktoré sa preukazujú rôznymi spôsobmi a dôkazná situácia je v oboch prípadoch úplne iná. Pojem bezdôvodného obohatenia spomenul prvýkrát až vo svojej záverečnej reči, rovnako aj ušlý nájom, ktorý však nikdy nerealizoval. Pokiaľ vyvlastnenie pozemku bolo nutné za účelom uskutočnenia stavby významnej investície spoločnosti U. D. H. (U.) a vláda Slovenskej republiky rozhodla, že investícia je vo verejnom záujme a zároveň schválila uznesenie o významnej investícii, potom nevyhnutnosť rozsahu vyvlastnenia bola preukázaná vydaním osvedčenia o významnej investícii. Žalovaný teda nekonal svojvoľne alebo protiprávne a vyvlastňovacie konanie sa začalo z dôvodu pre zabezpečenie prípravy územia na realizáciu strategického parku. Ak by žiadna z podmienok stanovených v špeciálnom právnom predpise o vyvlastňovaní nebola splnená, vyvlastňovaný by si mohol uplatniť svoj nárok na náhradu škody len podľa všeobecného právneho predpisu, ktorým je , a to za predpokladu splnenia všetkých zákonných znakov vzniku nároku na náhradu škody. Uvedené zákony sú vo vzájomnom pomere špeciálneho a všeobecného právneho predpisu a v podmienkach a v rozsahu uplatneného nároku sa dopĺňajú. Žalobca si nesprávne vykladá ustanovenie zákona o vyvlastňovaní, ktorého podmienky neboli v tomto prípade naplnené a z tohto dôvodu mu nemohol vzniknúť nárok na náhradu škody. Žalobca nijako nepreukázal, že žalovaný porušil právnu povinnosť zavineným konaním a logicky teda nepreukázal ani príčinnú súvislosť a ani vznik škody vo forme ušlého zisku. Ušlý zisk možno definovať ako ujmu spôsobenú škodovou udalosťou, v dôsledku ktorej nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt poškodeného, hoci sa to vzhľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Žalobca uvedené podmienky v konaní nepreukázal, t.j. nepreukázal, že by v minulosti pozemok poskytoval do nájmu a inkasoval nejakú výšku nájomného, a nepreukázal ani žiadny konkrétny majetkový prospech, ktorý v minulosti inkasoval vzhľadom na pravidelný beh vecí a o ktorý prišiel v dôsledku vyvlastňovacieho konania. Nemožno preto hovoriť o strate rozmnoženia majetkových hodnôt, ktorá by vyplývala z pravidelného behu vecí. Uvedené náležitosti nepreukazujú ani ním doložené kúpne zmluvy.

11. Žalobca v následnej reakcii na vyjadrenie žalovaného nesúhlasil s jeho argumentami proti jeho odvolaniu. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca až v záverečnej reči žiadal vec posúdiť ako bezdôvodné obohatenie, tak podľa jeho názoru sporová strana nie je povinná žalobe uvádzať právne posúdenie

svojho nároku. Je povinná opísať rozhodujúce skutočnosti skutkového charakteru. Názor žalovaného je v tomto smere nesprávny ba až zavádzajúci. Pred začatím vyvlastňovacieho konania sa mal žalovaný pokúsiť o dohodu so žalobcom a až následne v prípade neúspechu mohol podať návrh na vyvlastnenie. Nesúhlasil s formuláciou v ďalšom vyjadrení žalovaného a poukazom na to, že celé vyvlastňovacie konanie bolo vedené nezákonne, čo potvrdil aj Najvyšší súd SR. Poukázal tiež na ďalšie okolnosti týkajúce sa vyvlastňovania v prospech spoločnosti U.. Žalovaný konal svojvoľne a musel mať vedomosť, že pozemky sú určené pre potreby uvedenej spoločnosti, pretože koordinoval činnosti v strategickom parku. Nesúhlasil ani s argumentáciou týkajúcou sa aplikácie špeciálneho právneho predpisu a všeobecného právneho predpisu pri posudzovaní jeho nároku na náhradu škody. Čo sa týka namietaného nepreukázania prenajímania sporného pozemku v minulosti, tak nemá čo v tomto smere preukazovať, keďže to bol práve žalovaný, ktorý sporný pozemok v žalovanom období užíval a žalobca ho nemohol ani užívať a ani prenajímať. Nájomná zmluva medzi stranami sporu v písomnej forme neexistuje a išlo o taký násilný nájomný vzťah, že vyvlastňovacie rozhodnutie bolo Najvyšším súdom SR pre nezákonnosť zrušené.

12. Žalovaný v následnom vyjadrení zotrval na reakcii k odvolaniu žalobcu. Pokiaľ žalobca uvádzal, že sporové strany nie sú povinné uplatnený nárok ani obranou proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je záležitosť súdu, tak toto jeho tvrdenie je zavádzajúce, pretože v priebehu celého konania postupoval zmätočne, predkladal nekonzistentné argumenty a vykladal si ľubovoľne tak, ako sa mu to práve hodilo, a jeho domnelý právny nárok posudzoval zjavne nesprávne. Žalobca si totiž evidentne svoj nárok uplatňuje z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktoré upravuje o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a preto mal postupovať podľa tohto osobitného právneho predpisu a uplatniť si svoj nárok nie voči žalovanému ale voči príslušnému orgánu verejnej moci, ktorý rozhodnutie vydal. Žalovaný teda nemá pasívnu procesnú legitimáciu a nemôže niesť zodpovednosť za eventuálne nezákonné rozhodnutie správneho orgánu. Žalobca zmiešava dva právne inštitúty, a to súkromnoprávny nárok na náhradu škody voči vyvlastniteľovi podľa Už minimálne z tohto dôvodu žaloba mala byť zamietnutá. Uvedená nejasnosť žalobcu vo vzťahu k vlastnému nároku sa týka v plnom rozsahu aj práva, ktoré žalobca v konaní uplatňuje. Pri sporových konaniach totiž platí pravidlo, že žalobca pri vymedzení predmetu sporu v žalobe musí úplne a pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti, označiť dôkazy na ich preukázanie a uviesť žalobný návrh. Predmet sporu teda spravidla býva vymedzený žalobcom už v prvom procesnom úkone vo vzťahu k súdu, ktorým je žaloba. Toto vymedzenie sa týka nielen kvantitatívnej stránky petitu, ale rovnako aj kvalitatívnej stránky petitu, čo znamená, že súd nemôže prisúdiť žalobcovi niečo viac alebo niečo iné, než čo žalobca požaduje. K zmene žaloby v zmysle však v tomto prípade nedošlo. Pokiaľ žalobca požaduje náhradu ušlého zisku, súd viazaný žalobou mu nemôže prisúdiť iné právo, a teda nemôže prisúdiť požadovanú sumu z titulu bezdôvodného obohatenia, prípadne z titulu úrokov z omeškania, penále alebo nezaplatenej istiny za nejaký osobitný právny vzťah. Ak by takto súd postupoval, konal by nad rámec petitu. Žalobca teda nesprávne pochopil obsah uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.09.2010 sp. zn. , na ktoré sa odvolával. Žalovaný nesúhlasil so žalobcom ani v tom, že v konaní nemusí preukazovať stratu očakávaného výnosu, ktorý by nastal pri pravidelnom behu vecí. Záver súdu o tom, že žalobca nepreukázal ani vznik škody vo forme ušlého zisku, je teda zákonný a správny. Odvolanie žalobcu je nedôvodné a neopodstatnené, a preto navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

13. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd ( ) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (, , ) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a ako taký ho podľa potvrdil. Zároveň aplikoval ustanovenie , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v tomto prípade stotožnil v celom rozsahu, preto na toto odôvodnenie poukazuje a na zdôraznenie jeho správnosti dodáva nasledovné:

14. Predmetom tohto sporu je s ohľadom na skutkové vymedzenie žalobcom v ním podanej žalobe náhrada škody spočívajúcej v ušlom zisku, ktorá mu mala byť spôsobená na tom základe, že na základe

žiadosti žalovaného bol vyvlastnený jeho pozemok - parcela č. XXXX nachádzajúca sa v kat. úz. D. a vedená v katastri nehnuteľností Okresného úradu A., katastrálneho odboru, na LV č. XXXX pre obec D., okres A.. Žalobca tvrdil, že v dôsledku vyvlastňovacieho konania na podnet žalobcu bol odo dňa 08.07.2015 obmedzený na svojom práve voľne nakladať s uvedenou nehnuteľnosťou, lebo ak by mal záujem tento pozemok scudziť tretej osobe, táto by ho určite nekúpila, keďže na liste vlastníctva bolo zaznačené predkupné právo štátu, a nemohol by ho ani prenajať s cieľom poberania nájomného. Vyvlastňovacie konanie bolo v konečnom dôsledku po zrušení veci Najvyšším súdom SR zastavené a žalobca s ohľadom na to svoju žalobu oprel najmä o ustanovenie o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého: „Práva, ktoré boli vyvlastnenému rozhodnutím o vyvlastnení odňaté alebo obmedzené, opäť nadobúda vyvlastnený alebo jeho právny nástupca dňom právoplatnosti rozhodnutia o zrušení vyvlastnenia. Účinky spojené s vyvlastnením, ktoré nastali podľa zostávajú zachované. Nárok na náhradu škody a nákladov spojených s vyvlastnením, ktoré vznikli účastníkom vyvlastňovacieho konania, zostávajú zachované.“ Zároveň poukazoval aj na ustanovenie a zákona o vyvlastňovaní.

15. Súd prvej inštancie urobil v podstate záver, že pri uplatnení nároku na náhradu škody podľa osobitného právneho predpisu - zákona o vyvlastňovaní - vo všeobecnosti musia byť kumulatívne splnené podmienky pre priznanie náhrady škody, ktoré precizuje v ním citovaných zákonných ustanoveniach ako všeobecný právny predpis. Špeciálny zákon o vyvlastňovaní upravuje nárok vyvlastniteľa na náhradu škody v prípade, ak bolo vyvlastňovacie konanie zastavené pre späťvzatie návrhu, čo však v tomto prípade nenastalo, pretože konanie bolo zastavené z iných dôvodov, než aké sú upravené v ustanovení a zákona o vyvlastňovaní, t. j. konanie bolo zastavené pre nepredloženie potrebných listín. Podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné rozširovať extenzívnym výkladom možnosti nároku na náhradu škody, ako to urobil žalobca, pretože tento nárok podľa zákona vzniká len pri zastavení vyvlastňovacieho konania pre späťvzatie návrhu. Žalobca si síce žiadal náhradu škody z titulu ušlého zisku, ale nešpecifikoval, akú právnu povinnosť mal žalovaný porušiť, v dôsledku ktorej by mu za škodu zodpovedal. Žalovaný mohol užívať pozemok počas doby, kedy existovalo právoplatné rozhodnutie o vyvlastnení pozemku žalobcu, ale to v tom čase nebolo možné považovať za nezákonné užívanie. Po zrušení rozhodnutia o vyvlastnení bol žalobca opäť zapísaný ako vlastník daného pozemku so všetkými právami s vlastníctvom súvisiacimi. Pokiaľ žalobca namietal, že neboli splnené podmienky pre vyvlastnenie, súd prvej inštancie prijal správny právny záver, že ak bolo vydané rozhodnutie bez splnenia zákonných podmienok, nebola by to zodpovednosť žalovaného, ale štátu - správneho orgánu, ktorý by také rozhodnutie vydal, v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Totiž ustanovenie druhej vety zákona o vyvlastňovaní nešpecifikuje osobu zodpovednú za škodu, na rozdiel od úpravy v ustanoveniach a zákona o vyvlastňovaní, podľa ktorých má oprávnená osoba nárok na náhradu škody priamo voči vyvlastniteľovi.

16. V súvislosti s námietkou žalobcu, že je tu podozrenie na koordinovaný postup správneho orgánu a žalovaného, ktoré malo viesť v konečnom dôsledku k zastaveniu konania, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že pre vznik zodpovednosti za škodu nestačí „podozrenie“, ale musí byť preukázané porušenie povinnosti, pričom dôkazné bremeno nesie ten, kto tvrdí, že k porušeniu povinnosti došlo. Keďže sa tak v tomto prípade nestalo, nebola splnená prvá podmienka pre vznik nároku na náhradu škody v prospech žalovaného, a to porušenie právnej povinnosti žalovaným, a v nadväznosti na to nebola splnená ani ďalšia všeobecná podmienka vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, a to príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody, aj keď správne ani samotný vznik škody súd prvej inštancie nemal na základe žalobcom doložených dôkazov za preukázané.

17. Odvolací súd po prejednaní veci konštatoval, že odvolanie žalobcu v žiadnom z ním uvádzaných dôvodov (,,, ) nie je opodstatnené. Skutkové vymedzenie ním uplatneného nároku smerovalo k posúdeniu tohto nároku ako nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku, preto ani v závere prvoinštančného konania uvádzané bezdôvodné obohatenie spočívajúce na strane žalovaného nemalo opodstatnenie. K odvolacej námietke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia, odvolací súd uvádza, že žalobca v priebehu celého konania neuvádzal žiadne skutkové tvrdenia o bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného a z tohto aspektu nepreukazoval ani jeho výšku. Nebol teda daný ani dôvod na posúdenie nároku žalobcu, uplatneného z titulu nároku na náhradu škody, ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle a nasl. . Súd prvej

inštancie správne konštatoval, že žalobca nepreukázal zákonné podmienky zodpovednostného vzťahu žalovaného vo vzťahu ku škode, ktorá mu mala byť spôsobená vyvlastňovacím konaním vedeným na návrh žalovaného, ktoré bolo po pôvodnom vyhovení správnym orgánom a neskoršom zrušení kasačným súdom napokon zastavené pre nedoloženie relevantných listín. Žalobca nepreukázal zákonné podmienky nároku na náhradu škody voči vyvlastniteľovi ani z pohľadu ustanovenia zákona o vyvlastňovaní a ani z pohľadu všeobecného právneho predpisu, ktorým je , ako to správne uzavrel aj súd prvej inštancie. Rozsudok súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky právne významné otázky spojené s posúdením dôvodnosti či nedôvodnosti uplatneného práva žalobcu a zo žiadnych žalobcom uvádzaných dôvodov ho nemožno považovať za arbitrárne a nepreskúmateľné. Odvolací súd teda prijal záver, že odôvodnenie rozsudku je vyčerpávajúce a dostatočne presvedčivé, v dôsledku čoho spĺňa náležitosti upravené v ustanovení .

18. Zároveň odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku žalobcu v súvislosti s tým, že súd prvej inštancie neaplikoval na rozhodnutie o trovách konania ustanovenie , podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú splnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody zvláštneho zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Tieto dôvody spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadnuť na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery účastníkov, na okolnosti vedúce k súdnemu uplatneniu nárokov a prihliadnuť i na postoj strán v konaní. Zároveň je potrebné vychádzať aj zo zásady rovnosti strán v konaní. Pokiaľ žalobca dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania úspešnému žalovanému videl najmä v tom, že žalovaný vyvolal vyvlastňovacie konanie, ktoré bolo napokon zastavené, tak odvolací súd sa s týmto jeho názorom pre nepriznanie trov úspešnému žalovanému nestotožnil. S ohľadom na obsah žaloby, skutkové tvrdenia a doložené dôkazné prostriedky nebol dôvod na prijatie záveru, že v správaní sa žalovaného v priebehu správneho konania majúceho viesť k vyvlastneniu pozemku žalobcu pre účely výstavby strategického parku možno vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov úspešnému žalovanému, ktorý si ich uplatnil.

19. Súd prvej inštancie s ohľadom na vyššie opísané dôvody žalobu správne zamietol a svoj rozsudok správne odôvodnil. Z toho dôvodu odvolací súd tento rozsudok ako vecne správny na podklade ustanovenia potvrdil a bez potreby opakovania zhodných konštatácií v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie ( ).

20. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému podľa patrí náhrada trov vynaložených v tomto štádiu konania. Odvolací súd v zmysle a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (, , ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).