Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Ek-864-2020.pdf
PDF · 99.89 KB
Case nature
Subarea
11Ek/864/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, 814 99 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 776 005, proti povinnému: T. Q., W.. XX. XX. XXXX, M. F. T. XXX/X, XXX XX M., zastúpený: E. J., W..: XX. XX. XXXX, M. F. V. XXX/X, XXX XX T., o vymoženie 150,-Eur, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Eva Šteinerová, so sídlom exekútorského úradu Lipová 7, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, IČO: 31 115 969, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/864/2020 zo dňa 22. 04. 2022, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/864/2020 zo dňa 22. 04. 2022 z a m i e t a.
II. Povinnému sa nárok na náhradu trov konania o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/864/2020 zo dňa 22. 04. 2022 n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/864/2020 zo dňa 22. 04. 2022 vyššia súdna úradníčka, v poradí druhýkrát, rozhodla o návrhu povinného na zastavenie exekúcie tak, že exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“) zastavila. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na podklade Exekučného titulu, ktorým je rozkaz o uložení pokuty Okresného úradu Trenčín, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií č. OU-TN-OCDPK-2017/019226 zo dňa 31. 05. 2017, ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 07. 07. 2017 a vykonateľnosť dňa 24. 07. 2017. Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie namietal riadne doručenie exekučného titulu, teda jeho formálnu nevykonateľnosť. K uvedenému vyššia súdna úradníčka uviedla, že na prijatie správneho právneho záveru o účinkoch doručenia exekučného titulu povinnému, bolo nevyhnutné v prvom rade skúmať oprávnenosť a zákonnosť použitia fikcie doručenia v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 Správneho poriadku, ktorá mala položiť predpoklad doručenia exekučného titulu povinnému, a o ktorú sa opieral aj samotný správny orgán, ktorý exekučný titul vydal. Na to, aby mohla nastať zákonná fikcia doručenia exekučného titulu do vlastných rúk povinnému v zmysle § 24 ods. 2 Správneho poriadku, musí byť splnených niekoľko predpokladov, medzi ktoré patrí aj skutočnosť, že povinný (ako adresát) sa v mieste doručenia zdržiava. Ako však aj sám povinný v návrhu na zastavenie exekúcie uviedol, v mieste doručenia - na adrese trvalého pobytu sa v čase samotného doručovania exekučného titulu nezdržiaval, nakoľko sa dlhodobo zdržiava v zahraničí a na adrese trvalého pobytu nebol niekoľko rokov. Zdržovaním sa adresáta v mieste doručenia treba podľa názoru súdu rozumieť prípad, ak sa adresát v čase doručenia zásielky zdržuje na území obce (mesta), v ktorej má bydlisko, resp. ak ide o podnikateľa, miesto podnikania (t. j. nie je mimo obce, mesta na dovolenke, na liečení, na pracovnej ceste a pod.), teda ak má možnosť oboznámiť sa s oznámeniami doručovateľa urobenými podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 35/2002). Práve podmienka zdržiavania sa povinného v mieste doručovania má význam v tom, že povinný má
mať zabezpečenú reálnu možnosť na oboznámenie sa s oznámeniami doručovateľa, ktoré doručovateľ vystavuje po prvom neúspešnom pokuse doručenia zásielky adresátovi (t. j. oznámením o opätovnom doručovaní písomnosti v určený deň a hodinu a oznámením o uložení zásielky po neúspešnom druhom pokuse doručenia zásielky adresátovi), s ktorými sa však povinný práve z dôvodu, že sa v mieste doručenia dlhodobo nezdržiaval, nemal vôbec možnosť oboznámiť. Ak chcel správny orgán pristúpiť k aplikácii inštitútu fikcie doručenia, je jeho povinnosťou v prvom rade skúmať, či sú na zákonnú fikciu doručenia splnené všetky predpoklady, a teda či má za náležite preukázané, že je splnený aj predpoklad, že povinný sa v čase doručovania zdržiaval v mieste doručenia. Z predloženej doručenky o doručení exekučného titulu povinnému vyplýva len tá skutočnosť, resp. len údaj o tom, kedy bol vykonaný prvý neúspešný pokus o doručenie s výzvou o opakované doručenie, kedy bolo vykonané opakované doručenie a kedy bola zásielka uložená na pošte. Okolnosť, že sa povinný v čase prvého pokusu o doručenie tejto zásielky v mieste doručenia zdržiava, doručenka však nepotvrdzuje. Z uvedeného je teda zrejmé, že na aplikáciu fikcie doručenia správnym orgánom, ktorý exekučný titul vydal, nebol splnený jeden zo zákonných predpokladov, a to zdržiavanie sa povinného v mieste doručenia, nakoľko splnenie tohto predpokladu nebolo riadne preukázané, čo má za následok, že správny orgán nebol oprávnený konštatovať uplatnenie fikcie doručenia exekučného titulu. Ako už bolo vyššie uvedené, základným predpokladom na úspešné a zákonné vedenie exekúcie je existencia vykonateľného exekučného titulu. Vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj po stránke materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
2. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že rozhodnutie o uložení pokuty za správny delikt prevádzkovateľa vozidla č. OU-TN-OCDPK-2017/019226 - exekučný titul bol povinnému doručovaný na adresu trvalého pobytu do vlastných rúk s poukazom na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona 71/1967 Zb. zákona o správnom konaní (správny poriadok). Na základe predložených doručenky je zrejmé, že povinný nebol v čase doručovania rozhodnutia zastihnutý. Keďže doručenka je verejnou listinou, obsah na nej uvedený sa považuje za pravdivý, kým nie je preukázaný opak (§ 111 ods. 1 CSP). Podľa názoru oprávneného, povinný dostatočne nepreukázal že sa v mieste dourčenia(trvalého pobytu) trvale nezdržiaval resp. nezdržiaval v čase doručovania rozhodnutia. V uvedenom konaní zároveň nebolo nijakým spôsobom preukázané pochybenie Okresného úradu Trenčín pri doručovaní rozhodnutia a to aj s ohľadom na skutočnosť že povinný si nesplnil zákonnú povinnosť v zmysle ustanovení zákona č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení účinnom do 31. 08. 2018 (ďalej ako „zákon o hlásení pobytu občanov“) ktorý upravuje práva a povinnosti občanov pri hlásení ich pobytu. V prípade splnenia zákonnej povinnosti povinného v zmysle uvedeného zákona, alternatívne, ustanovením zástupcu doručovanie, tak ako v prípade podania samotného návrhu na zastavenie exekúcie. Je zrejmé, že správny orgán by následne postupoval s ohľadom na uvedené skutočnosti. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o hlásení pobytu občanov: „Občan, ktorý sa pripravuje na vycestovanie do zahraničia s cieľom trvalo žiť v zahraničí, je povinný pred vycestovaním ohlásiť skončenie trvalého pobytu ohlasovni, ktorá vedie údaje o jeho trvalom pobyte; v ohlásení uvedie štát a miesto pobytu, kam hodlá vycestovať, a deň začiatku pobytu v zahraničí, ktorý je zároveň dňom skončenia trvalého pobytu.“ Podľa ustanovenia § 9 zákona o hlásení pobytu občanov: „ Občan, ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a ktorý sa pripravuje na vycestovanie do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní, má právo ohlásiť túto skutočnosť ohlasovni v mieste trvalého pobytu alebo prechodného pobytu; v ohlásení uvedie štát a miesto pobytu a predpokladanú dobu pobytu.“ V tejto súvislosti oprávnený poukazuje aj na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, teda právo patrí bdelým a tým, ktorí si strážia svoje práva a teda bolo povinnosťou povinného postupovať v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení.
3. Povinný vo vyjadrení k podanej sťažnosti uviedol, že sťažnosť považuje v plnom rozsahu za nedôvodnú a to z viacerých dôvodov. V prvom rade, nie je v žiadnom prípade povinnosťou občana uviesť kam a na ako dlho vycestuje. Ďalej, na to, aby mohla byť uplatnená fikcia doručenia, musí byť splnená podmienka, aby sa adresát písomnosti zdržiaval v meste doručovania písomností. Táto podmienka jednoznačne nebola splnená, nakoľko povinný je trvalo v zahraničí. Táto exekúcia je vedená neoprávnene na základe exekučného titulu, ktorý nikdy nebol doručený a povinný sa nemal, ako proti tomu brániť. Záverom podotkol, že v dvoch obdobných konaniach už Krajský súd v Trenčíne zrušil rozhodnutia Okresného úradu v Trenčíne, práve pre pochybnosti pri doručovaní.
4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
7. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
8. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
9. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť počas uloženia na pošte, písomnosť sa považuje za doručenú dňom vrátenia nedoručenej zásielky správnemu orgánu, aj keď sa adresát o tom nedozvedel.
10. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.
11. Po oboznámení sa s obsahom exekučného spisu musí sťažnostný súd konštatovať, že vyššia súdna úradníčka správne zistila skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobila aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnila. Keďže ani v priebehu konania o sťažnosti sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, sťažnostný súd musel sťažnosť oprávneného ako nedôvodnú zamietnuť, pričom sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, pre ktoré vyššia súdna úradníčka predmetnú exekúciu zastavila.
12. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie nad rámec dopĺňa a zdôrazňuje, že v zmysle § 45 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať len na základe vykonateľného rozhodnutia, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Počas celého priebehu exekúcie sa súd zaoberá okrem iného aj tým, či je exekučný titul, bez ohľadu na jeho povahu, z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľný, a to ako formálne (z pohľadu právneho prepisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydaný) tak aj materiálne (z hľadiska obsahových náležitostí reflektujúcich určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť v označení subjektov práv a povinností, vrátane určenia povinnosti, ktorá sa má vykonať). Vykonateľnosť (v jednote oboch jej stránok, materiálnej aj formálnej) je možné stotožniť s vlastnosťou exekučného titulu, ktorá ho robí spôsobilým na výkon exekúcie. Exekučný súd pri posúdení vykonateľnosti exekučného titulu vychádza z potvrdenia o jeho právoplatnosti a vykonateľnosti. Konštatované potvrdenie o vykonateľnosti exekučného titulu však nemá povahu rozhodnutia, ktorým by bol exekučný súd viazaný. Preto si exekučný súd môže sám posúdiť otázku právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu a vykonať potrebné šetrenia v prípade, ak vyvstanú pochybnosti o správnom vyznačení údajov na doložke právoplatnosti a vykonateľnosti viažucej sa k predloženému exekučnému titulu. Ak exekučný súd zistí, že predložený exekučný titul nie je vykonateľný, exekúciu musí zastaviť (k tomu porovnaj napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 203/2018 zo dňa 07. 08. 2018, nález Ústavního soudu ČR sp. zn. II.ÚS 803/13, zo dňa
27. 06. 2013). Bolo teda povinnosťou exekučného súdu dôsledne sa zaoberať obranou povinného, že exekučný titul mu nebol účinne doručený.
13. V prejednávanej veci nebolo sporným, že táto exekúcia sa viedla na podklade rozkazu o uložení pokuty vydaného Okresným úradom Trenčín, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií, č. OU- TN-OCDPK-2017/019226 zo dňa 31. 05. 2017, ktorý sa podľa doložky stal právoplatným dňa 07. 07. 2017 a vykonateľným dňa 24. 07. 2017 (ďalej len ako „exekučný titul“). Ako vyplýva z exekučného titulu, tento bol vydaný v rámci správneho konania, ktoré sa spravuje zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, doručovanie exekučného titulu tak bolo nevyhnutné posúdiť v zmysle § 24 až 26 Správneho poriadku.
14. Z doručenky ozrejmujúcej priebeh doručovania exekučného titulu vyplýva, že exekučný titul bol povinnému (fyzickej osobe) prvýkrát neúspešne doručovaný dňa 01. 06. 2017, opakované doručenie bolo vykonané dňa 02. 06. 2017 a v tento deň bola zásielka uložená na pošte. Následne, bola zásielka dňa 21. 06. 2017 vrátená odosielateľovi Okresnému úradu Trenčín s doručením dňa 22. 06. 2017 s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Na základe uvedeného, použijúc fikciu doručenia, správny orgán vyznačil právoplatnosť exekučného titulu na deň 07. 07. 2017 a vykonateľnosť na deň 24. 07. 2017.
15. V súvislosti s fikciou doručenia podľa Správneho poriadku, súdy judikovali (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8Sžo 181/2008 zo dňa 29. 01. 2009, ale aj Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 65/2010-49 z 27. 10. 2010), že na uplatnenie fikcie doručenia v zmysle § 24 ods. 2 Správneho poriadku musia byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky: 1/ adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, nebol zastihnutý; 2/ adresát písomnosti sa v mieste doručenia zdržiaval; 3/ doručovateľ vhodným spôsobom adresáta upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu; 4/ nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný. Fikcia doručenia je svojou podstatou významný inštitút, majúci charakter opatrenia na zefektívnenie vymožiteľnosti práv a právom chránených záujmov v oblasti verejnej správy. Bez fikcie doručenia by totiž adresáti písomnosti nechtiac, ale často aj zámerne (napr. pri rozhodnutiach o uložení sankcií) zablokovali účinky rozhodnutí do praxe (prof. JUDr. Katarína Tóthová, DrSc., prof. JUDr. Marián Vrabko, CSc.: Niekoľko úvah k „fikcii doručenia“, ako opatreniu na vymožiteľnosť práva - Justičná revue 10/2015). Zároveň, to ale znamená, že k jej použitiu správny orgán môže pristúpiť len v prípade, ak má bez pochybností preukázané splnenie všetkých predpokladov určených v § 24 ods. 2 Správneho poriadku. Fikcia nemôže byť použitá tak, aby spôsobila vedome ujmu na právach a právom chránených záujmoch dotknutej osoby (viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžd 20/2012 z 25. 04. 2012). K tomu teda, aby správny orgán opodstatnene pristúpil k použitiu fikcie doručenia, musí byť splnenie podmienok preukázané, pričom dôkazné bremeno v danom prípade zaťažuje práve správny orgán, ktorý exekučný titul vydal a ktorý musí náležite preukázať, či nastali všetky zákonné predpoklady aplikácie § 24 ods. 2 Správneho poriadku. Inými slovami povedané, ak správny orgán chce pristúpiť k aplikácií inštitútu fikcie doručenia, je jeho povinnosťou v prvom rade skúmať, či sú na zákonnú fikciu doručenia splnené všetky predpoklady, a teda či má správny orgán za náležite preukázané aj splnenie predpokladu, že povinný sa v čase doručovania zdržiaval v mieste doručenia, čo bolo sporným v tejto exekučnej veci.
16. Vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení správne poukázala na to, že zdržiavaním sa adresáta v mieste doručenia treba rozumieť prípad, ak sa adresát v čase doručenia zásielky zdržiava na území obce (mesta), v ktorej má bydlisko (t.j. nie je mimo obce alebo mesta na dovolenke, na liečení, na pracovnej cesta a podobne), teda, ak má reálnu možnosť oboznámiť sa s oznámeniami doručovateľa urobenými v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku. Ak sa adresát písomnosti, ktorá sa mala doručiť do vlastných rúk, v mieste doručenia nezdržiaval, neboli splnené podmienky uvedené v § 24 ods. 2 správneho poriadku na uloženie písomnosti na pošte (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo/2/2007 zo 16.11.2007, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I.ÚS 119/07-22 zo dňa 27.09.2007). Rozhodujúcou je teda skutočnosť, či adresát mal reálnu možnosť vyzdvihnúť si zásielku na pošte a s tým súvisiaca skutočnosť, či adresát, ktorý nebol zastihnutý na adrese doručenia, sa na tejto adrese v čase doručenia, ale aj počas plynutia úložnej doby, skutočne zdržiaval, pričom tento predpoklad nie je daný nielen pri dlhodobej neprítomnosti adresáta na tomto mieste, ale aj pri krátkodobom (prechodnom) pobyte v čase doručenia mimo adresy doručenia, napr. z dôvodu liečenia, dovolenky a podobne.
17. Premietnutím vyššie uvedeného na prejednávanú vec tak sťažnostný súd konštatuje ako nespornú skutočnosť, že povinný v čase doručovania exekučného titulu nebol zastihnutý, následne bol poučený doručovateľom o opakovanom doručení, avšak aj tento pokus o doručenie zostal bezvýsledný. Spornou v konaní zostala otázka splnenia podmienky či sa povinný v čase doručovania zdržiaval v mieste doručovania, a teda či bol postup správneho orgánu pri vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu v súlade so zákonom. Práve k uvedenému oprávnený v podanej sťažnosti namietal, že povinný dostatočne nepreukázal, že sa v mieste doručenia trvale nezdržiaval. Táto argumentácia oprávneného však neobstojí, pretože, ako už sťažnostný súd uviedol vyššie, v prvom rade bolo povinnosťou správneho orgánu náležite zistiť, či nastali všetky zákonné predpoklady aplikácie § 24 ods. 2 Správneho poriadku, a teda podľa názoru sťažnostného súdu správny orgán nekonal v súlade so zákonom, keď sa uspokojil s tým, že zásielka sa vrátila s poznámkou „neprevzatá v odbernej lehote“ a len na základe uvedenej skutočnosti, bez ďalšieho, považoval exekučný titul za doručený. Minimálne sa žiadalo vykonať dokazovanie v rozsahu zistenia či sa adresát skutočne na doručovacej adrese aj zdržiaval alebo nie. Sťažnostný súd však má za to, že takáto dokazovanie nebolo vykonané (hoci vykonanie takého dokazovania bolo v reálnych možnostiach správneho orgánu), keďže oprávnený jeho vykonanie ani len netvrdil. Správny orgán záver o tom, že boli splnené podmienky pre fikciu doručenia tak prijal predčasne a na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Zároveň, pochybnosti o správnosti postupu správneho orgánu pri vyznačovaní právoplatnosti exekučného titulu následne podporuje i obrana povinného v predmetnej exekúcii, keď v rámci nej predložil listinné dôkazy preukazujúce, že v rozhodnom období bol v zahraničí, a teda v mieste doručovania sa nezdržiaval.
18. Pokiaľ oprávnený poukazoval na doručenku ako verejnú listinu v zmysle § 111 ods. 1 CSP, treba doplniť, že z doručenky o doručovaní exekučného titulu povinnému (resp. z vrátenej zásielky) vyplýva len tá skutočnosť resp. len údaje o tom, kedy bol vykonaný prvý neúspešný pokus o doručenie s výzvou o opakované doručenie, kedy bolo vykonané opakované doručenie a kedy bola zásielka uložená na pošte. Okolnosť, či sa povinný v čase pokusov o doručenie tejto zásielky obsahujúcej exekučný titul v mieste doručenia zdržiaval, doručenka však nepotvrdzuje, pretože žiaden takýto údaj na nej uvedený nie je (doručenka neobsahuje predtlač so slovami „hoci sa v mieste doručenia zdržuje“). Uvedené nemožno vyvodiť ani z toho, že zásielka sa vrátila odosielateľovi ako neprevzatá v odbernej lehote.
19. V súvislosti s ustanovením § 24 ods. 2 Správneho poriadku súd ešte poznamenáva, že pokiaľ zostáva legislatívou nepovšimnutá obtiažnosť, ba až praktická nemožnosť zisťovania podmienky pre uplatnenie fikcie náhradného doručenia, spočívajúcej v zdržovaní sa adresáta písomnosti v mieste doručenia pri prvom neúspešnom pokuse o doručenie, potom pri nesplnení tejto podmienky, nevyhnutnej pre využitie zákonnej konštrukcie náhradného doručenia v zmysle uvedeného ustanovenia, je povinnosťou správneho orgánu doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk inými zákonom stanovenými spôsobmi (bližšie Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 01. 2012, vydané v konaní sp. zn. 6 M Cdo 23/2011)
20. Z uvedeného je teda zrejmé, že na aplikáciu fikcie doručenia správnym orgánom, ktorý exekučný titul vydal, nebol splnený jeden zo zákonných predpokladov, a to zdržiavanie sa povinného v mieste doručenia, nakoľko splnenie tohto predpokladu nebolo riadne preukázané, čo má za následok, že správny orgán nebol oprávnený konštatovať uplatnenie fikcie doručenia exekučného titulu.
21. V súvislosti s ďalšími námietkami oprávneného sťažnostný súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
22. Súd prvej inštancie tak nemohol inak ako sťažnosť oprávneného podanú proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/864/2020 zo dňa 22. 04. 2022 zamietnuť v celom rozsahu.
23. O trovách sťažnostného konania súd prvej inštancie rozhodoval s poukazom na § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 199d ods. 1 Exekučného poriadku. Pretože súd prvej inštancie sťažnosť oprávneného zamietol, nárok na náhradu trov konania o sťažnosti by súd priznal povinnému ako úspešnej strane. Nakoľko však z exekučného spisu vyplýva, že povinnému žiadne trovy v súvislosti s konaním o sťažnosti oprávneného nevznikli (v rámci vyjadrenia k sťažnosti si žiadne trovy neuplatnil), súd v súlade s princípom uvedeným v článku 17 CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodol tak, že povinnému náhradu trov konania o sťažnosti nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).