Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_11S-15-2021.pdf
PDF · 214.01 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/15/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členov senátu Mgr. Mareka Janigloša a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: BAUMANN Nitra s.r.o, Šenkovská 189, Lehota, IČO: 47 240 768, zastúpeného Mgr. Henrichom Schindlerom, advokátom, Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, IČO: 40 887 481, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o správnej žalobe zo dňa 15. 02. 2021 proti rozhodnutiu žalovaného č. 101865416/2020 zo dňa 30. 11. 2020, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného i správcu dane súd zistil, že správca dane v podaní zo dňa 03. 01. 2019 (doručenom žalobcovi dňa 17. 01. 2019) žalobcovi oznámil začatie daňovej kontroly dňa 06. 02. 2019, týkajúcej sa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2017, február 2017, marec 2017, apríl 2017, jún 2017, september 2017, október 2017 a december 2017.
2. Dňa 06. 02. 2019 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní s konateľom žalobcu, ktorý uviedol, že vykonáva stavebnú činnosť, konkrétne stavebno-obchodnú činnosť, a pozemné stavby. Spoločnosť sídli v kancelárskych priestoroch v rodičovskom dome a má cca 25 zamestnancov. Spoločnosť vlastní pozemky, stavebné stroje, automobily a náradie. Následne žalobca zaslal výpisy z účtov.
3. Správca dane v podaní zo dňa 07. 03. 2019 vyzval spoločnosť SLOVNAFT, a.s. o predloženie elektronického žurnálu a kontrolného záznamu elektronickej registračnej pokladnice DKP 9002020372640327 umiestnenej na prevádzke ČS Slovnaft Nitra - Chrenová, Chrenovská 20, Nitra za rok 2017 a elektronickej registračnej pokladnice DKP 4002023979276001 umiestnenej u partnera Ing. Ondrej Udvardy s.r.o., na prevádzke ČS Slovnaft Nitra - Chrenová, Chrenovská 20, Nitra za rok 2017. Odpoveď bola zaslaná dňa 22. 03. 2019 spolu s CD nosičom.
4. Správca dane zaslal daňovému subjektu oboznámenie č. 102398802/2019 - vyjadrenie sa ku skutočnostiam zisteným v rámci výkonu daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie október 2017 zo dňa 21. 10. 2019, kde uviedol pochybnosti o oprávnenosti odpočítania dane podľa ustanovenia § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. z dôvodu, že v zdaňovacom období október 2017 odpočítal od dane daň z dodania tovaru, ktorú je povinný platiť. Správca dane spochybnil
nákup pohonných hmôt, ktorý bol predmetom pokladničných dokladov vystavených na prevádzke ČS Slovnaft Nitra - Chrenová z dôvodu, že pokladničné doklady neboli vyhotovené pokladnicou s DKP 9002020372640327.
5. Žalobca zaslal správcovi dane svoje vyjadrenie k oboznámeniu dňa 17. 11. 2019 v ktorom oznámil, že do 10 dní doručí správcovi dane dôkazy o spotrebe PHM.
6. Dňa 28.11.2019 boli správcovi dane doručené podania, v ktorých žalobca podal návrh na výsluch svedkov, ktorí mali potvrdiť tankovanie predmetnej PHM. Vzhľadom k tomu, že žalobca neuviedol identifikačné údaje svedkov, ktorých výsluch navrhol vykonať, správca dane ho dňa 29. 11. 2019 vyzval na predloženie konkrétnych identifikačných údajov svedkov. V doručenej odpovedi dňa 12. 12. 2019 žalobca nenavrhol výsluch žiadneho svedka v súvislosti s tankovaním pohonných hmôt a neuviedol žiadne identifikačné údaje.
7. Dňa 10. 03. 2020 bol spísaný správcom dane protokol, v rámci ktorého za mesiac október 2017 bolo uvedené, že žalobca porušil ust. § 49 ods. 1 a § 49, ods. 2, písm. a/ zákona o DPH tým, že v kontrolovanom zdaňovacom období odpočítal od dane, ktorú je povinný platiť daň z dodanie tovaru, pri ktorom vznik daňovej povinnosti u dodávateľa nebol preukázaný, nebolo preukázané dodanie tovaru konkrétnym dodávateľom uvedeným v daňových dokladoch. Súčasťou protokolu bola aj výzva na vyjadrenie sa v lehote 15 dní od doručenia s tým, že zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Protokol spolu s výzvou žalobca prevzal dňa 16. 03. 2020. K protokolu bolo zo strany žalobcu zaslané písomné vyjadrenie dňa 06. 04. 2020.
8. Dňa 02 .06. 2020 sa uskutočnilo ústne pojednávanie vo veci prerokovania pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom k protokolu, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní. K dodaniu tovaru od dodávateľa Ing. Ondrej Udvardy s.r.o. žalobca uviedol, že správca dane spochybňuje dodanie na základe rozporov v dokladoch z ERP. Z uvedených záznamov poskytnutých zo strany spoločnosti SLOVNAFT, a. s. vyplynulo, podľa jeho vyjadrenia, že k dodaniu došlo tak, ako bolo deklarované.
9. Správca dane vo vyrubovacom konaní nazrel do spisu daňového subjektu (žalobcu) za zdaňovacie obdobie 07/2017, z ktorého získal informácie z daňovej kontroly a vyhotovil overené kópie (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102283059/2018 zo dňa 20. 11. 2018; zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102282596/2018 zo dňa 20. 11. 2018 a rozhodnutie č. 100504769/2019 zo dňa 25.02.2019), pričom uvedené doklady tvoria súčasť administratívneho spisu.
10. Svedok A. B. C. do zápisnice zo dňa 20. 11. 2018 uviedol, že na čerpacej stanici pracoval ako nájomca a neskôr vedúci, spoločnosť SLOVNAFT a.s. je majiteľom registračných pokladníc, pri prenájme bol nútený zriadiť pokladničné knihy a pokladnice zaevidovať na miestne príslušnom daňovom úrade, kde im bolo pridelené DKP číslo, ktoré nahrali do pokladnice. Svedok bol majiteľom „šopového tovaru“ a majiteľom PHM bol SLOVNAFT a.s.. Svedok uviedol, že ERP je napojená na tankovací stojan PHM tak, každé použitie čerpacej pištole a následne načerpanie PHM je zaznamenané do ERP, ktorá vystaví papierový doklad a obsluha ho vydá po zaplatení zákazníkovi. Pracuje sa „on line“ a bez vytlačenia dokladu nie je možné ďalšie čerpanie na uvedenom stojane, stojan je zatiaľ zablokovaný. D. nie je technicky možné vydať dva identické doklady pri jednom nákupe PHM, je možné iba vystaviť „kópiu dokladu“, ale len bezprostredne po online transakcii, nesmie tam byť časový posun, alebo prevedená ďalšia transakcia. Uviedol, že nebol zistený žiadny neoprávnený zásah do fiškálnej pamäte niektorej z ERP, každá má svoju plombu.
11. Svedok A. E. F., technický riaditeľ spoločnosti Datapac s.r.o dňa 20. 11. 2018 detailne uviedol celý postup tankovania PHM od stojana až po systém, zavedený do pokladnice. Uviedol, že technicky nie je možné a nikdy ani nebolo v roku 2017, aby zákazníkovi boli vydané dva úplne identické doklady z ERP pri nákupe PHM. Možné je iba vydať kópiu dokladu, na ktorej nie je znak MF a je tam názov „kópia dokladu“, pričom kontrolné záznamy súhlasia presne s vydanými dokladmi v zmysle zákona vo všetkých údajoch. Potvrdil, že technikom nebol hlásený neoprávnený zásah do pokladníc. Taktiež uviedol, že doklady, ktoré mu boli predložené k nahliadnutiu sú rozdielne, kontrolný záznam obsahuje viac údajov napr. údaj o použití bonusovej karty. Poukázal na špecifické kódy, na základe ktorých je možné overiť pravosť dokladu. Tieto kódy sú na predložených dokladoch iné, nezhodné, kontrolný kód musí sedieť,
predložené fotokópie originálov sa nezhodujú s dokladmi z kontrolného záznamu. Predložené doklady neboli vystavené ich pokladnicou.
12. Následne správca dane vydal rozhodnutie č. 101006785/2020 dňa 09. 06. 2020, ktorý určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu 1.688,97 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2017. Zároveň uviedol, že znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie zo sumy 17.174,81 eur na sumu 15.485,84 eur.
13. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný, žalobou napadnutým rozhodnutím, opísaným v čl. II tohto odôvodnenia.
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného
14. Žalovaný svojim rozhodnutím zo dňa 30. 11. 2020 potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 101006785/2020 zo dňa 09. 06. 2020, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 1.688,9 eur za zdaňovacie obdobie október 2017 tak, že nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní v sume 17.174,81 eur znížil na sumu 15.485,84 eur.
15. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na zistený skutkový stav tak, ako je popísaný v časti I. tohto rozsudku, ako i obsah podaného odvolania.
16. Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie január až apríl 2017, jún 2017, september, október 2017 a december 2017 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 100026232/2019 zo dňa 03.01.2019, ktorá sa začala dňa 06.02.2019. O výsledku z daňovej kontroly správca dane vypracoval protokol č. 100646617/2020 zo dňa 10.03.2020, ktorý bol doručený dňa 16.03.2020. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval doklady vyhotovené elektronickou registračnou pokladňou (ďalej „ERP“) za hotovostný nákup pohonných hmôt (ďalej „PHM“) motorovej nafty EVO Diesel z čerpacej stanice SLOVNAFT a.s., prevádzka ČS Slovnaft Nitra, Chrenovská 20, ktorú prevádzkovala spoločnosť Ing. Ondrej Udvardy s.r.o., pričom uviedol čísla jednotlivých dokladov.
17. V ďalšej časti svojho rozhodnutia sa venoval námietkam vzneseným žalobcom v podanom odvolaní. Uviedol, že správca dane počas vyrubovacieho konania získal informácie z nahliadnutia do spisu u daňového subjektu z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl 2017, z ktorého urobil fotokópie zápisníc o ústnom pojednávaní. V uvedených zápisniciach vypovedajú svedkovia, ktorých požadoval vypočuť aj daňový subjekt. Spísané svedecké výpovede Ing. Ondrej Udvardy s.r.o. a svedka A. F., technického riaditeľa, zo spoločnosti Datapac s.r.o. jednoznačne potvrdzujú preukázané kontrolné zistenia správcu dane. Zo svedeckých výpovedí je zrejmé, že predložené kontrolované doklady nemohli byť vytvorené na elektronickej registračnej pokladnici - typ POSYBE MCFS, ktorá sa nachádza na čerpacej stanici Slovnaft, Nitra - Chrenová. Na základe vyjadrenia svedkov, že technicky nebolo možné vytvoriť predložené doklady na ich pokladnici, že predložené doklady ani neboli vytvorené ich pokladnicou DKP 9002020372640327, že doklady z ERP a kontrolné záznamy musia byť identické a že údaje z elektronického žurnálu neobsahujú všetky údaje, ktoré sú uvedené na kontrolnom zázname práve z dôvodu, aby sa predišlo ich zneužitiu, správca dane naďalej trvá na zisteniach uvedených v protokole z kontroly. Čo sa týka návrhu vykonať výsluchy svedkov, ktorí mali potvrdiť tankovanie, uviedol, že žalobca neuviedol identifikačné údaje svedkov, ktorých požadoval vypočuť.
18. Žalovaný žalobcom predložené záznamy o spotrebe PHM považoval za nehodnoverné, nakoľko z predloženého spisového materiálu zistil, že obsahujú údaje z tankovania na základe pokladničných dokladov, ktoré neboli vyhotovené pokladnicou spoločnosti SLOVNAFT, a.s. K výsluchu svedkov odvolací orgán zaujíma stanovisko v tom zmysle, že tvrdenie týchto svedkov, ktorí by potvrdili tankovanie predmetnej PHM, by nemohlo nič zmeniť na skutočnosti, že daňovým subjektom predložené pokladničné doklady neboli vyhotovené na prevádzke ČS Slovnaft Nitra - Chrenová, nakoľko číselný kód na predložených dokladoch sa nezhoduje s číselným kódom na kontrolných záznamoch, a taktiež na predložených pokladničných dokladoch absentujú údaje o použitých zákazníckych kartách, ktoré sa na kontrolných záznamoch nachádzajú. Teda výpoveď navrhovaných svedkov by bola irelevantná pri preukazovaní práva na odpočítanie dane.
19. K námietke žalobcu, že správca dane postupoval v rozpore so zákonom, pri dokazovaní nepostupoval v súlade so zákonom č. 563/2009 Z. z. a porušil jeho procesné práva, žalovaný uviedol, že žalobca nekonkretizoval, aké procesné práva správca dane porušil, taktiež konkrétne neuviedol, v čom správca dane postupoval v rozpore so zákonom, neuviedol ani konkrétne zákon, ktorý mal správca dane porušiť. Daňový subjekt svoju námietku uviedol len všeobecne. Správca dane hodnotil všetky získané dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo v zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov. Rovnako správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., kontrolou zisťoval a preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a v rozsahu, ktorý bol nevyhnutne potrebný pre dosiahnutie jej účelu.
20. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci správcom dane žalovaný uviedol, že žalovanému nevyplýva tvrdená skutočnosť, že by správca dane porušil zákon, resp. že by bolo rozhodnutie nepreskúmateľné, zmätočné. Správca dane postupoval v súlade s hmotnoprávnym zákonom (č. 222/2004 Z. z.), resp. postupoval v súlade s procesným zákonom (563/2009 Z. z.). Správca dane pri výkone daňovej kontroly bral do úvahy skutočný obsah právneho úkonu rozhodujúceho pre zistenie dane, vykonal rozsiahle dokazovanie vo forme ústnych pojednávaní, zasielal predvolania, výzvy, získal informácie z iných konaní. Správca dane v procese výkonu daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania postupoval obozretne, logicky preveroval vzájomné súvislosti, skúmal, či je reálne možné, aby deklarovaní dodávatelia uskutočnili predmetné zdaniteľné obchody s prihliadnutím na personálne, materiálne a technické zabezpečenie.
21. Žalovaný ďalej uviedol, že pokladničné doklady musia mať povahu faktu, čo znamená, že deklarované údaje je možné preveriť u samotného dodávateľa. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie, bez ohľadu na to, či sa takéto plnenie v skutočnosti uskutočnilo. Samotný daňový doklad (faktúra) sám o sebe nie je dôkazom, že nárok na odpočítanie dane bol uplatnený v súlade so zákonom. Účtovný doklad môže byť takým dôkazom len vtedy, ak bol vystavený na základe reálneho plnenia. Preto predložením dokladov daňový subjekt len potvrdil, že k určitému plneniu došlo, avšak musí byť schopný ho preukázať. DPH je daňou, pri ktorej musí byť na každom článku obchodného reťazca preukázané, že k dodaniu tovaru došlo, zdanenie a následné odpočítanie dane bolo vykonané v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. Správca dane bol povinný preveriť dodávateľa daňového subjektu. Uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. je viazané na kumulatívne splnenie všetkých stanovených podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Dodanie tovaru, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, nielen po formálnej stránke (na základe vystavených dokladov), ale aj po obsahovej.
22. K námietke žalobcu, že ho správca dane ho zaťažil dôkazným bremenom, ktoré mu zo zákona nevyplýva, pričom žalobca vyčerpal svoje dôkazné bremeno a odvolanie sa na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 1/2011 reagoval žalovaný tak, že uvedenú námietku považoval za nedôvodnú. Správca dane zhodnotil dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a zistil, že predložené pokladničné doklady neboli vyhotovené na prevádzke ČS Slovnaft Nitra - Chrenová, nakoľko číselný kód na týchto dokladoch sa nezhodoval s číselným kódom na kontrolných záznamoch, a taktiež na predložených pokladničných dokladoch absentujú údaje o použitých zákazníckych kartách, ktoré sa na kontrolných záznamoch nachádzajú. Pri výkone daňovej kontroly správca dane nie je právne viazaný rozsudkom Najvyššieho súdu, pretože závery z rozsudkov majú iba informatívny charakter. Správca dane nedisponuje všetkými dôkazmi a písomnosťami, ktoré sú súčasťou predmetného rozsudku, (na ktorý poukazoval žalobca) a pokiaľ sa žalobca naň odvoláva, je jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov, a nielen uvádzať niektoré právne závery, ktoré sú v týchto rozsudkoch uvedené.
23. Žalovaný prezentoval názor, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať dodanie tovaru (PHM) dodávateľom, uvedeným na dokladoch. V priebehu daňovej kontroly bol daňový subjekt so zistenými skutočnosťami riadne oboznámený a vedel, že predložené doklady k daňovej kontrole
vyhodnotil správca dane ako nepreukázané a neúplné. Správca dane preto skúmal uskutočnenie zdaniteľného obchodu nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Zdôraznil, hodnotenie dôkazov správcom dane nepredstavuje iba mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených ako faktov. Pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácii nadobudne závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predloženého dokladu, nemusí tento uznať ako relevantný, ak daňový subjekt jeho hodnovernosť nepreukáže, alebo neodstráni pochybnosti.
24. Správca dane vo vyrubovacom konaní získal informácie z administratívneho spisu daňového subjektu, z vykonanej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl/2017. Zápisnice o ústnom pojednávaní so svedkami A. B. C. a A. E. F. správca dane podrobne uviedol do odôvodnenia rozhodnutia, kde zistené skutočnosti aj vyhodnotil. Ostatné návrhy daňového subjektu na vypočutie ďalších svedkov súviseli so spoločnosťou BRS trade s.r.o., ktorá s preverovaným zdaňovacím obdobím nesúvisí.
25. K ďalšej námietke žalobcu, že správca dane vyhodnotil dôkazy v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona č. 563/2009 Z. z. a že sa nevysporiadal s otázkou, akým spôsobom mal daňový subjekt porušiť zásadu neutrality DPH, akým spôsobom mal daňový subjekt čerpať výhodu, žalovaný uviedol, že z predloženého spisového materiálu mu tvrdenie žalobcu nevyplýva. Správca dane podrobne v odôvodnení rozhodnutia uviedol jednotlivé kroky, ktoré vykonal, a taktiež zistené dôkazy vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti. Zároveň správca dane podrobne uviedol, všetky svoje pochybnosti., s ktorými oboznamoval aj daňový subjekt. Z dikcie § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si daňový subjekt môže odpočítať daň, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary, ktoré naozaj boli dodané konkrétnemu platiteľovi DPH a vznikla pri nich daňová povinnosť. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len preveruje.
26. K časti námietky, v ktorej požadoval daňový subjekt vykonať miestne zisťovania v jednotlivých prevádzkach ČS Slovnaft Budča Juh/sever, Dudince, Veľký Krtíš, Malacky, žalovaný uviedol, že uvedené prevádzky nesúvisia s preverovaným zdaňovacím obdobím. Daňovým subjektom predložené doklady, ktorých predmetom bol nákup PHM, neboli vyhotovené ERP s DKP 9002020372640327, ktorá bola umiestnená na prevádzke ČS Slovnaft Nitra - Chrenová, Chrenovská 20, Nitra. Požadované vykonanie miestnych zisťovaní v jednotlivých mestách SR by nemalo vplyv na zistenia správcu dane.
27. V závere uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že PHM od dodávateľa SLOVNAFT a.s., na čerpacej stanici G. XX, H. I., skutočne reálne nakúpil, čo deklaroval predložením pokladničných dokladov z ERP, pri ktorých správca dane zistil, že sa jedná o falzifikáty, a to z dôvodov vyššie uvedených. Správca dane v priebehu daňovej kontroly požadoval, aby na predložené doklady daňový subjekt uviedol ECV, na ktoré sa PHM tankovalo. Vykonanie uvedeného by bolo určite na prospech žalobcu, keďže tento údaj by mu značne zjednodušil evidovanie prevádzky motorových vozidiel. Odmietnutím tohto návrhu žalobca len potvrdzuje, že s dokladmi z ERP o nákupe PHM sa dodatočne manipulovalo, účtovníctvo žalobcu nie je správne a preukazné, nedáva verný obraz o skutočnostiach. Zamestnanci vypočutí ako svedkovia aj v súvislosti s nákupom PHM a vedením príslušnej evidencie o prevádzke motorových vozidiel svojimi svedeckými výpoveďami nepresvedčili správcu dane o reálnom nákupe PHM z predmetnej čerpacej stanici, predložené doklady žalobcom sa nenachádzali na kontrolnom zázname ERP, používanej na tejto prevádzke. Všetci svedkovia potvrdili, že evidencie predložené správcom dane sú nimi vyplnené, ale nevysvetlili, z akého dôvodu evidencie neobsahovali údaje podľa predtlače. Len správne vyplnená evidencia s údajmi môže slúžiť ako dôkaz preukazujúci skutočnosti v nadväznosti na ďalšie dôkazy, bez možnosti tieto skutočnosti následne pozmeňovať. Z predloženého spisového materiálu žalovaný zistil, že správca dane pri dôkaznej povinnosti uplatnil prejednávaciu zásadu, nie vyhľadávaciu, čo znamená, že správca dane nebol povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech žalobcu, ale je oprávnený zákonným spôsobom získať a použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Správca dane získal jednoznačné dôkazy predložením kontrolných výkazov za zdaňovacie obdobie október 2017, kedy zistil, že pokladničné doklady predložené daňovým subjektom nemali identické kontrolné kódy na účely overenia pravosti kontrolného záznamu, na dokladoch sa nenachádzali poznámky o BONUS klube, číslo karty, pridelené body a aktuálny stav bodov. Z uvedeného jasne vyplýva, že neboli a nemohli byť vystavené z pokladnice, nachádzajúcej sa v prevádzke SLOVNAFT a.s.
III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe
28. Žalobca proti rozhodnutiu žalovaného podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu správnu žalobcu zo dňa 15. 02. 2021, ktorá bola súdu doručená 17. 02. 2021. Žiadal, aby súd žalobou napadnuté rozhodnutie, ako i rozhodnutie správcu dane zo dňa 09. 06. 2020 zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie.
29. Žalobca podal žalobu z dôvodov, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, nakoľko zistenie skutkového stavu orgánom verejnej moci bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom má za to, že postupom správcu dane, ako aj následne žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie, pričom odmietol vykonať žalobcom navrhované dôkazy, ktoré môžu mať podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
30. Žalobca zotrval na svojej námietke, že žalovaný nevykonal dostatočné zisťovanie vo vzťahu k overeniu uskutočnenia obchodov, kedy správca dane nezrovnalosti neodstránil, ale bez ďalšieho skúmania ich v rozpore s § 46 ods. 5 a § 24 ods. 2 daňového poriadku použil v neprospech žalobcu. Žalovaný na strane 8 rozhodnutia uvádza, že vyhodnotil námietku žalobcu ohľadom zamietnutia vykonania navrhovaných dôkazov, najmä výsluchov svedkov ako nedôvodnú, nakoľko podľa neho tvrdenie týchto svedkov by nemohlo nič zmeniť na skutočnosti, že predmetné doklady o tankovaní PHM neboli vyhotovené na prevádzke ČS Slovnaft Nitra Chrenová. S uvedeným argumentom žalovaného sa žalobca nestotožňuje, nakoľko má za to, že vykonanie predmetných dôkazov by malo podstatný vplyv na výsledok kontroly, minimálne z hľadiska preukázania, že žalobca bol uvedený do omylu zo strany iných subjektov.
31. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že žalobca vo svojom odvolaní nekonkretizoval, ktoré ustanovenia daňového poriadku boli postupom správcu dane porušené , kedy žalobca ako odvolávajúci opakovane poukazoval na skutočnosť porušenia ustanovení § 3 ods. 1 až 9, § 24 ods. 2,3 ako aj § 45 ods. 1 písm. c) daňového poriadku, a s tým súvisiacim porušovaním ústavou garantovaného práva na spravodlivý proces, ktoré konkretizoval s poukazom na nevykonanie ním navrhovaných dôkazov. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (ust. § 3 ods. 3 daňového poriadku), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
32. Žalobca poukázal tiež na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, kedy žalovaný v rozpore v rozpore s § 63 ods. 5 daňového poriadku neuviedol dostatočným spôsobom, aké úvahy ho viedli k zamietnutiu návrhov na doplnenie dokazovania a prečo tento postup považuje za správny.
33. Prezentoval názor, že žalobca má v daňovom konaní dve základné povinnosti, povinnosť tvrdiť a povinnosť tvrdenia preukázať. V zmysle príslušných ustanovení daňového poriadku žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt realizoval svoju povinnosť uniesť dôkazné bremeno a takýmto spôsobom uplatňoval svoje právo na spravodlivý proces. Ak správca dane odmietne vykonať žalobcom navrhované dôkazy, potom popiera jeho právo na spravodlivý proces. V prípade, ak sa jedná o dôkazy ktoré správca dane nepovažuje za potrebné, nemusí tieto vykonať, ale potom je nevyhnutné, aby náležitým spôsobom odôvodnil, aké úvahy ho k zamietnutiu týchto návrhov na doplnenie dokazovania viedli a prečo uvedený dôkaz nepovažuje za potrebný. Predmetné odôvodnenie žalovaného s poukazom na dôležitosť navrhovaného dôkazu vo vzťahu k výsledku kontroly tak nie je možné považovať za postačujúce. Skutočnosť, že v daňovej kontrole vedie dokazovanie správca dane neznamená, že tento je oprávnený neprihliadať na dôkazy, ktoré preukazujú uskutočnenie zdaniteľných plnení. Správca dane je povinný tieto dôkazy zahrnúť do dokazovania a náležíte sa s nimi vysporiadať. Uvedenými návrhmi na doplnenie dokazovania sa správca dane odmietol zaoberať a v žalobou napadnutom rozhodnutí ani
žalovaný neuviedol, aké úvahy ho viedli k zamietnutiu týchto návrhov. Zamietnutím predmetných návrhov na doplnenie dokazovania tak žalovaný porušil základné procesné práva žalobcu, ktoré mu priznáva daňový poriadok, ako aj Ústava Slovenskej republiky v zmysle článku 48 ods. 2 . K uvedenému žalobca poukázal na právny názor Najvyššieho správneho súdu ČR v rozsudku 8 Afs 74/2009, str. 8 Afs 74/2009
- 109, z ktorého citoval. Aj napriek skutočnosti, že žalobca riadne preukázal ako po formálnej, tak aj materiálnej stránke naplnenie podmienok vyžadovaných zákonom pre odpočítanie dane, žalovaný na uvedené skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu neprihliadal a zistenia vyplývajúceho z vykonaného dokazovania použil v jeho neprospech, pričom v rozpore so základnými zásadami správy daní nevykonal všetky potrebné kroky na to, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie následkom čoho nesprávne právne posúdil vec. 34. Taktiež žalobca namieta nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu veci žalovaným, kedy žalovaný neprihliadal na výpovede žalobcu, nepostupoval v súlade s § 3 daňového poriadku, v zmysle ktorého správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, nakoľko odmieta prihliadať na skutočnosti preukazujúce skutočnú realizáciu predmetných obchodov.
35. Žalovaný vyhodnotil predmetné dôkazy v rozpore s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku. Mieru pochybenia správneho orgánu vzhľadom k celkovej komplikovanosti konania a s prihliadnutím ku komplikovanosti predmetnej veci možno v konečnom dôsledku považovať za ohrozujúcu právom chránené záujmy účastníka konania, pričom k prekročeniu tejto medze môže dôjsť nielen jediným závažným pochybením dostatočne závažného rázu, ale aj väčším počtom relatívne samostatných pochybení práve v tomto prípade, ktoré by sa pri ich jednotlivom posudzovaní mohli javiť ako marginálne, avšak súhrne dosiahli zásadnú intenzitu do práv a právom chránených záujmov daňového subjektu.
36. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov zverejnené v Zbierke zákonov SR. Slovenská republika je podľa čl. 1 Ústavy SR právnym štátom. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu zachovania právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. Princíp právnej istoty spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.
37. Žalobca má za to, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že neskúmal moment vzniku daňovej povinnosti a naplnenie hmotnoprávnych podmienok na uznanie odpočítania dane v zmysle príslušných ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty . Žalovaný sa nevyporiadal s námietkou žalobcu ohľadom skutočnosti, že správca dane sa nezaoberal momentom nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetu obchodu a dodaním tovaru s poukazom na naplnenie podmienok vyžadovaných zákonom na odpočet dane.
38. Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že v zmysle vykonaného dokazovania bolo preukázané, že nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník a taktiež uplatnil odpočítanie dane, nakoľko táto bola voči nemu preukázateľne uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z dodania tovaru. V zmysle vyššie uvedeného je tak jednoznačne preukázané naplnenie podmienok vyžadovaných zákonom ma uplatnenie odpočítania dane žalobcom. S uvedenou námietkou sa žalovaný nevysporiadal, nie je zrejmé, prečo žalovaný na strane 9 rozhodnutia poukazuje na „§ 69 ods. 5 citovaného zákona“, na takéto ustanovenie totiž žalobca vo svojom odvolaní nepoukazoval, uvedené rozhodnutie je tak zmätočné a nepreskúmateľné.
39. Žalobca namieta, že rozhodnutie nedáva odpovede na otázky, akým spôsobom mal žalobca porušiť zákon. Žalovaný vo svojom rozhodnutí neozrejmil príčinnú súvislosť medzi konaním žalobcu a porušením príslušných ustanovení zákona, ani ktorý zo subjektov obchodného reťazca porušil princíp neutrality dane z pridanej hodnoty. 40. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam si dovoľuje žalobca poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IÚS 269/05-34 zo dňa 20. 12. 2006, ktorý poukazuje na to, že z ústavnoprávneho hľadiska s požiadaviek, ktoré vyplývajú z ochrany ústavnosti, rozsahu a spôsobu súdnej kontroly
správnych aktov, treba venovať rozhodnutia dostatočnú a výraznú pozornosť, rovnako ako je potrebné v dostatočnej miere a presvedčivým spôsobom ich odôvodniť.
41. Ďalej žalobca v podanej žalobe vyčítal žalovanému, že v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaťažil žalobcu dôkazným bremenom, ktoré mu zo zákona nevyplýva. S ohľadom na uvedené si dovoľuje žalobca poukázať na skutočnosť, že žalovaný sa nevysporiadal dostatočným spôsobom s ním namietaným postupom správcu dane vo vzťahu k neprimeranému prenosu dôkazného bremena na žalobcu .
42. Žalovaný nevzal do úvahy ním citovaný rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. 6Sžf/10/2012, ktorý judikuje, že nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na jeho rozhodnutie vydané pod sp. zn. 3Sžf 1/2010 zo dňa 15.03.2011, v ktorom je venovaná pozornosť práve otázke rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane, teda výkladu ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. V tejto súvislosti poukázal tiež na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 2/2009 zo 17. marca 2009, ktorým ústavný súd rozhodol, že orgány verejnej moci nemôžu prijímať také rozhodnutia, ktoré môžu svojimi účinkami porušiť základné práva a slobody fyzických a právnických osôb, najmä ak sú nedôvodné, svojvoľné, arbitrárne a nedávajú odpoveď na podstatu veci.
43. V rozsudku sp. zn. 3 Sžf 1/2011 zo dňa 15. 03. 2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky 5Afs 131/2004 zo dňa 25. 03. 2005, podľa ktorého dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Nemožno preto vyvodzovať závery v neprospech žalobcu z toho, že tento nepreukázal skutočnosti ohľadne samotného plnenia subdodávateľov jeho dodávateľov, s ktorými on sám žiadne zmluvy neuzatváral. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Tieto judikáty je preto možné jednoznačne aplikovať aj na tento predmet sporu, žalobca mal a to, že žalovaný bol povinný na jeho námietku prihliadať a náležíte sa s ňou vysporiadať, nakoľko tak neurobil, rozhodnutie nie je možné považovať za náležíte odôvodnené v súlade s § 63 ods. 5 daňového poriadku.
IV. Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
44. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, v podaní zo dňa 26. 05. 2021 uviedol, že trvá na výroku v žalobou napadnutom rozhodnutí a poukázal na dôkazy, ktoré sú súčasťou predloženého administratívneho spisu. 45. K námietke žalobcu o nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť rozhodnutia a pre nedostatok dôvodov, nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie ako i k námietke, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánov verejnej správy, čo malo mať podľa žalobcu za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, žalovaný uviedol, že uvedenú námietku považuje za irelevantnú a zdôraznil, že zákon č. 222/2004 Z. z. určuje podmienky pre dokazovanie práva odpočítať daň, ktoré je nutné dodržať súčasne, inak dôsledky z ich porušenia znáša daňový subjekt. Žalovaný mal za to, že správca dane pri výkone daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania postupoval v súlade s hmotnoprávnym (zákon č. 222/2004 Z. z. ), ako aj procesným zákonom (zákon č. 563/2009 Z. z. ). Pri rozhodovaní správca dane postupoval v zmysle platných právnych predpisov s prihliadnutím na Smernicu Rady, ako právny akt, ktorý má prednosť pred národným zákonom (t. j. zákon č. 222/2004 Z. z.). Nemožno však opomínať povinnosť správcu dane prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu. A práve na túto skutočnosť správca dane prihliadal. Žalovaný má za to, že vnútroštátna právna úprava DPH musí byť kompatibilná s právom Európskej únie a vykladaná v súlade s jej právnou úpravou pre túto nepriamu daň, Šiestou smernicou Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém DPH: jednotný základ
je v jej zmenenom a doplnenom znení. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. Žalovaný v závere konštatoval, že rozhodnutie správcu dane, ako aj žalovaného, je zákonné, je vydané v zmysle § 63 zákona č. 563/2009 Z. z., má všetky náležitosti v zmysle citovaného zákona. Správca dane neporušil žiadne ustanovenie procesného zákona č. 563/2009 Z. z., ani hmotnoprávneho zákona č. 222/2004 Z. z., a ani Ústavu SR.
46. K ďalšej námietke, že žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie, pričom odmietol vykonať žalobcom navrhované dôkazy, a správca dane neprihliadal na všetko, čo pri vykonanom dokazovaní vyšlo najavo žalovaný uviedol, že uvedenú námietku riešil už v žalobou napadnutom rozhodnutí, zaujal k nej stanovisko na ktorom zotrváva. Žalovaný trvá na tom, že správca dane dokonale zistil skutkový stav.
47. Žalobca vo svojej žalobe vyjadruje, že aplikácia zásady voľného hodnotenie dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania a že cieľ daňovej kontroly nemožno dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov a zákonnosti zásahov správcu dane voči daňovým subjektom. K uvedenému vyjadreniu žalovaný zdôraznil, že v zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je v jeho právomoci posúdiť ich vierohodnosť a rozhodnúť o ich použití ako dôkazu. Ak daňový subjekt nevie preukázať pravdivosť svojich tvrdení, musí rátať s dôsledkami svojho konania, v danom prípade neuznania práva na odpočítanie dane z predmetných faktúr. Pokiaľ však správca dane má za preukázané, že daňový subjekt neoprávnene si odpočítal daň na základe faktúr, ktoré má zahrnuté vo svojom účtovníctve, ale ktoré nezakladajú reálne plnenia, potom je správca dane povinný konať tak, aby chránil záujmy štátu a zabránil neoprávnenému vyplácaniu takto uplatňovaných odpočtov. Žalovaný uvádza, že správca dane nekládol za vinu žalobcovi niečo, čo nie je v jeho silách, tak ako to interpretuje žalobca, ale iba v odôvodnení rozhodnutia hodnotil zistené skutočnosti vo vzájomných súvislostiach.
48. K ďalšej časti námietky, v ktorej poukazuje na rozsudky dodal, že žalobca sa odvoláva na konkrétne rozsudky súdov, cituje niektoré ich časti, ale neuvádza spoločné znaky uvedených rozsudkov s prejednávaným prípadom. Žalovaný musí konštatovať, že v uvedených rozsudkoch sú jednotlivé kontrolné zistenia, ako aj procesné úkony, vykonané v priebehu daňových kontrol, o ktorých nie je detailne informovaný, nakoľko nebol zúčastnenou stranou. Žalovaný považuje za neopodstatnené poukazovanie žalobcu na predmetné rozsudky, nakoľko v jednotlivých rozsudkoch nie sú uvedené skutočnosti v takej forme, ktoré by sa týkali zistenia Daňového úradu Nitra, ktoré by boli získané v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie október 2017. Pri poukazovaní na právny výklad súdov, nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobité okolnosti každého prípadu, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci.
49. Žalovaný sa k časti námietky právneho posúdenia veci uviedol, že nie je pravdou, že by žalovaný neskúmal vznik daňovej povinnosti, že by sa nezaoberal momentom nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetu obchodu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len preveruje. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.
50. Správca dane počas vyrubovacieho konania získal informácie z nahliadnutia do spisu u daňového subjektu z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl 2017, z ktorého urobil fotokópie zápisníc o ústnom pojednávaní. V uvedených zápisniciach vypovedajú svedkovia, ktorých požadoval vypočuť aj daňový subjekt. Spísané svedecké výpovede Ing. Ondrej Udvardy s.r.o. a svedka A. F., technického riaditeľa, zo spoločnosti Datapac s.r.o. jednoznačne potvrdzujú preukázané kontrolné zistenia správcu dane. Zo svedeckých výpovedí je zrejmé, že predložené kontrolované doklady nemohli byť vytvorené
na elektronickej registračnej pokladnici – typ POSYBE MCFS, ktorá sa nachádza na čerpacej stanici Slovnaft, Nitra – Chrenová. Na základe vyjadrenia svedkov, že technicky nebolo možné vytvoriť predložené doklady na ich pokladnici, že predložené doklady ani neboli vytvorené ich pokladnicou DKP 9002020372640327, že doklady z ERP a kontrolné záznamy musia byť identické a že údaje z elektronického žurnálu neobsahujú všetky údaje, ktoré sú uvedené na kontrolnom zázname práve z dôvodu, aby sa predišlo ich zneužitiu, správca dane naďalej trvá na zisteniach uvedených v protokole z kontroly. Čo sa týka návrhu vykonať výsluchy svedkov, ktorí mali potvrdiť tankovanie, uviedol, že žalobca neuviedol identifikačné údaje svedkov, ktorých požadoval vypočuť napriek tomu, že ho k tomu správca dane vyzýval.
51. K výsluchu svedkov žalovaný zaujal stanovisko v tom zmysle, že tvrdenie týchto svedkov, ktorí by potvrdili tankovanie predmetnej PHM, by nemohlo nič zmeniť na skutočnosti, že žalobcom predložené pokladničné doklady neboli vyhotovené na prevádzke ČS Slovnaft Nitra – Chrenová, nakoľko číselný kód na predložených dokladoch sa nezhoduje s číselným kódom na kontrolných záznamoch, a taktiež na predložených pokladničných dokladoch absentujú údaje o použitých zákazníckych kartách, ktoré sa na kontrolných záznamoch nachádzajú. Na tomto stanovisku žalovaný naďalej trvá. Teda výpoveď navrhovaných svedkov by bola irelevantná pri preukazovaní práva na odpočítanie dane.
52. Žalovaný sa vyjadril ku všetkým námietkam žalobcu v odvolaní. Z dôvodu, že niektoré námietky sa opakovali a boli formulované zámerne opakujúco, v závere rozhodnutia uviedol, citujem „Ostatné námietky uvedené v odvolaní daňového subjektu sú vo vzťahu k vyššie uvedeným skutočnostiam právne irelevantné a nemajú vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia správcu dane. S ohľadom na rozsah a formuláciu, akou daňový subjekt prezentuje svoje námietky odvolací orgán uvádza, že v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21. 01. 2009 vo veci F. J. proti K., rozsudok zo dňa 19. 04. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, zn. III. ÚS 260/06) nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku.“
53. K námietke žalobcu, že ho žalovaný zaťažil žalobcu dôkazným bremenom, ktoré mu zo zákona nevyplýva a že sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s ním namietaným postupom správcu dane vo vzťahu k neprimeranému prenosu dôkazného bremena na žalobcu žalovaný uviedol, že uvedenú námietku považuje za irelevantnú a dodal, že z konania správcu dane jednoznačne vyplýva, že dbal na záujmy a práva žalobcu, keď sa neuspokojil s neúplnými informáciami a ďalej konal. Žalobca musí vystupovať pri realizácii svojich obchodov a pri svojom podnikaní s odbornou starostlivosťou tak, aby mu prípadná daňová kontrola nespôsobila problémy s preukazovaním hodnovernosti daňových dokladov o rozsahu vykonaných prác, resp. poskytnutých služieb. Ak tak platiteľ nepostupoval, bol potom povinný znášať prípadné riziko z nedostatku hodnovernosti dokladov, dôkazov. Žalobca v rámci výkonu daňovej kontroly, ani v rámci vyrubovacieho konania, nepredložil správcovi dane také dôkazy, ktoré by ovplyvnili závery z daňovej kontroly. Vyjadrenie žalobcu považuje za tendenčné, s cieľom navodiť dojem nespravodlivosti a neprávosti zo strany správcu dane. Žalobca mal právo a možnosť v priebehu daňovej kontroly podať námietku zaujatosti, čo však neurobil.
54. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) č. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23. 06. 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. 02. 2011, z ktorého i citoval. Žalovaný poukázal na to, že vnútroštátna právna úprava DPH musí byť kompatibilná s právom Európskej únie a vykladaná v súlade s jej právnou úpravou pre túto nepriamu daň, šiestou smernicou Rady 77/388/ EHS zo dňa 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém DPH: jednotný základ jej stanovenia v jej zmenenom a doplnenom znení. Tak je potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených, dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania neutrality DPH, predstavujúcej základnú zásadu spoločného systému DPH. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe.
V. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
55. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie o predmetnej správnej žalobe zo dňa 15. 02. 2021, viazaný jej rozsahom a dôvodmi (ust. § 134 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej len "SSP") a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 30. 11. 2020 ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa ust. § 190 SSP rozsudkom zamietol.
Rozsudok v predmetnej veci správny súd verejne vyhlásil dňa 20. 07. 2022 pri dodržaní podmienok podľa ust. § 137 ods. 4 SSP.
56. Podľa § 2, písm. a/, b/ zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2017, predmetom dane je a/ dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b/ poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 8 písm. a/ vyššie citovaného zákona, dodaním tovaru je a/ prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
Podľa § 19 ods. 1 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ vyššie citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 Podľa § 69 ods. 5 vyššie citovaného zákona, každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
Podľa § 71 ods. 1 vyššie citovaného zákona, na účely tohto zákona a/ faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, c/ vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru.
Podľa § 72 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru podľa tohto zákona pri
a) dodaní tovaru alebo služby s miestom dodania v tuzemsku inej zdaniteľnej osobe alebo právnickej osobe, ktorá nie je zdaniteľnou osobou.
57. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 12. 2020, teda i v čase rozhodovania žalovaného, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 vyššie citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 45 ods. 1 písm. e) vyššie citovaného zákona, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.
Podľa § 2 písm. a), b), x), z), zg) zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ERP“), na účely tohto zákona sa rozumie a) elektronickou registračnou pokladnicou 1. elektronické registračné zariadenie vybavené prevádzkovou pamäťou, vstavaným registračným programom, fiskálnou pamäťou, zobrazovacím zariadením pre zákazníka, hodinami, klávesnicou a tlačiarňou, ktoré tvoria jeden funkčný celok, 2. počítač s vlastným registračným programom a so samostatnou fiskálnou tlačiarňou, b) virtuálnou registračnou pokladnicou prostredie zriadené Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky (ďalej len "finančné riaditeľstvo") na jeho webovom sídle komunikujúce prostredníctvom koncového zariadenia, x) pokladničným dokladom doklad o prijatí tržby, doklad o vrátení platby za vrátený tovar, doklad o vrátení platby za tovar alebo poskytnutú službu pri ich reklamácii, doklad o vrátení platby za neposkytnutú službu alebo doklad za vrátené zálohované obaly vyhotovený elektronickou registračnou pokladnicou; pokladničným dokladom je aj doklad vyhotovený virtuálnou registračnou pokladnicou, z) kontrolným záznamom kópia číselných údajov z pokladničných dokladov a dokladov podľa § 4 ods. 2 písm. a) ôsmeho bodu uložená v elektronickej podobe s definovanou štruktúrou spracovateľnou počítačom a presná kópia pokladničných dokladov, dokladov podľa § 4 ods. 2 písm. a) ôsmeho bodu a denných uzávierok uložených v elektronickej podobe nezávisle od obsluhy elektronickej registračnej pokladnice,
zg) koncovým zariadením elektronické zariadenie, ktoré umožňuje prístup do prostredia virtuálnej registračnej pokladnice a tlač pokladničných dokladov, dokladov podľa § 4a ods. 3 písm. b), intervalovej uzávierky a prehľadovej uzávierky.
58. V preskúmavanej veci súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplývala z ust. § 134 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z., teda konkrétne tvrdenie žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca ale musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie práva finančného orgánu. Konanie správneho súdnictva však nie je pokračujúcim správnym (daňovým) konaním, súd nevykonáva dokazovanie (nenahrádza činnosť správneho - daňového orgánu pri zisťovaní skutkového stavu), pre súd je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia a posudzuje iba otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
59. Úlohou správneho súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného a posúdiť, či tento vo vzťahu k žalobcovi postupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie správcu dane, ktorým žalobcovi určil na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2017 rozdiel v sume nadmerného odpočtu 1.688,97 eur tak, že nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní v sume 17.174,81 eur mu znížil na sumu 15.485,84 eur.
60. Priebeh daňovej kontroly až do vydania žalobou napadnutého rozhodnutia vyplýva z I. a II. časti tohto rozsudku a správny súd mal za preukázané, že správca dane neuznal nadmerný odpočet DPH, uplatnený na základe dokladov z elektronickej registračnej pokladnice (ďalej len ERP) za tankovanie pohonných hmôt na čerpacej stanici Slovnaft, a.s. G. XX, I.. Správca dane po vykonanej daňovej kontrole na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2017 znížil nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní DPH za zdaňovacie obdobie október 2017 z dôvodu, že žalobca (a tiež ani jeho dodávateľ) v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vierohodným spôsobom nepreukázal, že k dodaniu tovaru skutočne došlo tak, ako je to deklarované na sporných dokladoch z ERP (porušenie § 49 ods. l, 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z .o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov).
61. Medzi účastníkmi konania bol sporný výklad vyššie uvedených ustanovení zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a to, či žalobcovi vznikol nárok na uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2017 podľa podaného daňového priznania a či sa žalobcom uskutočnený nákup pohonných hmôt od spoločnosti SLOVNAFT, a.s. na čerpacej stanici v Nitre na Chrenovskej ulici uskutočnil na základe ním predložených dokladov z ERP, a tiež, či žalobcovi vznikol nárok na uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2017 podľa podaného daňového priznania aj z týchto ERP dokladov. Žalobca v podanej žalobe namietal, že žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie, rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Nedostatočné dokazovanie videl v tom, že žalovaný nevykonal navrhnuté dôkazy ohľadom dokladov o tankovaní pohonných hmôt, nevysvetlil, aké úvahy ho viedli k zamietnutiu návrhov na doplnenie dokazovania v prípade Ondreja Udvardyho a SLOVNAFT a.s. Nesprávne právne posúdenie vzhliadol v aplikácii § 69 ods. 5 citovaného zákona a absencii vysvetlenia predmetného ustanovenia, a poukázal na rozpor s ustálenou judikatúrou. Rozhodnutie žalovaného, ako aj správcu dane považoval za nesprávne, vytýkajúc pritom najmä prenesenie dôkazného bremena na žalobcu, v dôsledku čoho namietal porušenie § 24 ods. 2, 4 daňového poriadku.
62. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 3 ods. 3 citovaného zákona. O takýto prípad v danej veci išlo a súd nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani ich porušenie podľa daňového poriadku, ako uvádzal žalobca, pretože i správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu.
63. Správny súd v danej veci po oboznámení sa s obsahom predloženého administratívneho spisu zistil, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie a v zmysle oprávnení mu daných daňovým poriadkom v rámci preukazovania úkonov vykonaných v priebehu daňovej kontroly (§ 24 ods. 2 daňového poriadku) overil aj doklady z elektronickej registračnej pokladnice DKP 9002020372640327 predložené žalobcom k daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty za október 2017, ktoré mali byť podľa žalobcu vystavené dodávateľom pohonných hmôt - spoločnosťou SLOVNAFT, a.s. a ktoré sa nachádzajú v predloženom administratívnom spise, pričom zistil, že predmetné doklady ERP nepreukazujú žalobcom deklarovaný nákup pohonných hmôt od tohto dodávateľa na čerpacej stanici v Nitre, na G. XX, ktorú v októbri 2017 mal v prenájme A. B. C. L. (bol majiteľom šopového tovaru, predmetom daňových dokladov boli pohonné hmoty, ktoré boli vo vlastníctve SLOVNAFT, a.s.). Vychádzal pritom z toho, že pokladničné doklady neboli vyhotovené pokladnicou s DKP 9002020372640327. V rámci vykonaného dokazovania správca dane nahliadol aj do daňovej kontroly vykonávanej u žalobcu za zdaňovacie obdobie júl 2017 a vyhotovil overené kópie zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 20. 11. 2018 a tiež z rozhodnutia zo dňa 25. 02. 2019. Svedok A. F., technický riaditeľ spoločnosti Datapac s.r.o., v zápisnici zo dňa 20. 11. 2018 uviedol nielen celý postup tankovania pohonných hmôt od stojana až po systém zavedený do pokladnice, ale uviedol tiež aj to, že technicky nie je možné a nikdy ani nebolo v roku 2017, aby zákazníkovi boli vydané dva úplne identické doklady z ERP pri nákupe pohonných hmôt. Možné je iba vydať kópiu dokladu, na ktorej nie je znak ministerstva financií a je tam názov „kópia dokladu“, pričom kontrolné záznamy súhlasia presne s vydanými dokladmi v zmysle zákona vo všetkých údajoch. A. F. potvrdil, že technikom nebol nahlásený neoprávnený zásah do pokladníc. Taktiež uviedol, že doklady, ktoré mu boli predložené k nahliadnutiu sú rozdielne, kontrolný záznam obsahuje viac údajov napr. údaj o použití bonusovej karty. Poukázal na špecifické kódy, na základe ktorých je možné overiť pravosť dokladu. Tieto kódy sú na predložených dokladoch iné, nezhodné, kontrolný kód musí sedieť, predložené fotokópie originálov sa nezhodujú s dokladmi z kontrolného záznamu, v dôsledku čoho dospel k záveru, že predložené doklady neboli vystavené ich pokladnicou.
64. Okrem toho bol vypočutý aj A. B. C., ktorý do zápisnice zo dňa 20. 11. 2018 uviedol, že je majiteľom „šopového tovaru“ a majiteľom pohonných hmôt bol SLOVNAFT a.s. Svedok uviedol, že ERP je napojená na tankovací stojan pohonných hmôt tak, že každé použitie čerpacej pištole a následne načerpanie pohonných hmôt je zaznamenané do ERP, ktorá vystaví papierový doklad a obsluha ho vydá po zaplatení zákazníkovi. Pracuje sa „on line“ a bez vytlačenia dokladu nie je možné ďalšie čerpanie na uvedenom stojane, stojan je zatiaľ zablokovaný. D. nie je technicky možné vydať dva identické doklady pri jednom nákupe pohonných hmôt, je možné iba vystaviť „kópiu dokladu“, ale len bezprostredne po online transakcii, nesmie tam byť časový posun, alebo prevedená ďalšia transakcia. Uviedol, že nebol zistený žiadny neoprávnený zásah do fiškálnej pamäte niektorej z ERP, každá má svoju plombu.
65. Na základe týchto zistení správca dane, ako aj žalovaný vyvodili záver, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že nakúpil pohonné hmoty od dodávateľa SLOVNAFT a.s., na čerpacej stanici Chrenovská 20, v Nitre, nakoľko bolo preukázané, že doklady z ERP sú nehodnoverné. Obsahujú údaje z tankovania na základe pokladničných dokladov, ktoré neboli vyhotovené pokladnicou spoločnosti SLOVNAFT a.s.. Uvedené vyplývalo z toho, že číselný kód na predložených dokladoch sa nezhodoval s číselným kódom na kontrolných záznamoch a taktiež na predložených pokladničných dokladoch absentovali údaje o použitých zákazníckych kartách, ktoré sa na kontrolných záznamoch nachádzali. Z predložených pokladničných dokladov tak vyplývalo, že nespĺňali požiadavky vierohodnosti pôvodu a neporušenosti obsahu.
66. V tejto súvislosti správny súd dodáva, že sama skutočnosť, že žalobca predložil doklady z elektronickej registračnej pokladnice, ktoré mali zároveň slúžiť ako dodací list, ešte neznamená, že tovar bol aj skutočne dodaný označenou spoločnosťou a v deklarovanom množstve i dodaný. Správny súd rovnako ako správne orgány dospel k záveru, že nebolo preukázané skutočné dodanie pohonných hmôt žalobcovi deklarovaným dodávateľom. 67. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania správny súd uvádza, že na unesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu nestačí preukázať existenciu dokladu z ERP a výsluch svedkov, ktorí by potvrdili tankovanie PHM. V tejto súvislosti by neobstála ani totožnosť dokladov z ERP s elektronickým žurnálom, pretože ako uviedol technický riaditeľ spoločnosti Datapac s.r.o., k údajom z elektronického žurnálu je možné sa dostať prostredníctvom oprávneného užívateľa, ktorý má k prístupu heslo, avšak elektronický žurnál neobsahuje všetky údaje ako sú na kontrolnom zázname a to z dôvodu, aby sa predišlo
zneužitiu. V danom prípade bolo preukázané, že predložené doklady z ERP neboli zhodné s údajmi nachádzajúcimi sa na kontrolnom zázname, absentovali údaje o použití zákazníckych kariet a tiež sa nezhodoval číselný kód, preto nebolo možné tieto doklady považovať za doklady spĺňajúce požiadavku vierohodnosti pôvodu a neporušenosti obsahu. Je pritom úplne irelevantné na účely daňového konania, ako sa žalobca k týmto dokladom dostal, a preto ani nebolo potrebné vykonať dokazovanie v rozsahu navrhnutom žalobcom. Pre správne orgány bola podstatná len tá skutočnosť, že nebolo preukázané, že žalobca skutočne reálne nakúpil tovar - pohonné hmoty od spoločnosti SLOVNAFT, a.s. tak, ako to vyplývalo zo sporných dokladov z ERP.
68. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné uviesť, že zákon č. 222/2004 Z. z. bol prijímaný práve v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do EÚ a s cieľom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ (v zásade smerníc ES najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS, teraz smernice Rady č. 2006/112/ES (§ 86 v spojení s prílohou č. 6 zoznam preberaných právnych aktov). Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať do úvahy členstvo Slovenska v Európskej únii s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa proti ENELu, Zb. s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4. júla 2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú, alebo nemajú priamy účinok.
69. Účelom zákona č. 222/2004 Z. z., ktorý transponoval Smernicu Rady EÚ č. 2006/112/ES z 28. 11. 2006, bolo upraviť vzťah daňového subjektu ako registrovaného platcu DPH k štátu stanovením povinností daňovému subjektu, ale určil i jasné pravidlá pri uplatnení si nároku na odpočet dane zo zdaniteľných plnení ako základ tohto práva, teda stanovil hmotnoprávne podmienky podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH a zamedziť tak ľahkému zneužitiu tohto práva. Zákon č. 222/2004 Z. z. vyžaduje preukázanie dodania tovaru v zmysle vystavenej faktúry pre odberateľa, ktorý si na základe nej uplatňuje nárok na odpočítanie dane vo vzťahu k štátu v zmysle tohto zákona. Nesplnenie hmotnoprávnych podmienok nie je možné odpustiť a zákonodarca vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť odpočtu DPH požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu zákonných podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (napr. rozsudok NS SR č. 6Sžf/53/2011).
70. Bolo povinnosťou žalobcu v prípade, ak si uplatnil pri dodávkach pohonných hmôt, ktoré mu mal dodať deklarovaný dodávateľ - spoločnosť SLOVNAFT, a.s., aby preukázal skutočnú existenciu zdaniteľného plnenia, aby žalobca jednoznačne preukázal, že pohonné hmoty nakúpil od spoločnosti SLOVNAFT, a.s., na čerpacej stanici G. XX tak, ako boli vystavené doklady z ERP. Žalobca nepreukázal, že ním predložené sporné doklady z ERP zodpovedajú reálnemu plneniu, nakoľko v administratívnom konaní nebolo preukázané, že tieto doklady boli vystavené a vyhotovené registračnou pokladnicou DKP 9002020372640327 umiestnenou na čerpacej stanici v Nitre Chrenovská ulica, v dôsledku čoho potom ani nemohlo dôjsť k dodaniu pohonných hmôt od dodávateľa, t. j. spoločnosť SLOVNAFT, a.s. Bolo povinnosťou žalobcu pri realizovaní predmetných obchodov zabezpečiť, aby doklady boli z elektronickej registračnej pokladnice vytlačené pred ním a zodpovedali ním tankovanému množstvu pohonných hmôt. V prípade pochybností mohol požiadať o vytlačenie kópie dokladu, avšak uvedený postup je možné realizovať len tesne po vytlačení originálneho dokladu.
71. Vychádzajúc z vyššie uvedeného teda súd dospel k záveru, že správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly vychádzal z jednoznačných a presvedčivých dôkazov, svedeckých výpovedí a použil na to zákonné prostriedky, pričom dokazovaním zistený skutkový stav považoval súd za dostatočný a vyčerpávajúci. Odpočet DPH si žalobca uplatnil sám, preto musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako ho deklaroval v daňovom priznaní alebo v zmysle predložených dokladov, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie daňovej transakcie uvedenej na daňovom doklade (faktúra, doklady o úhrade a pod.).
72. Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ust. § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď z vykonaného dokazovania
vo vzťahu k dokladom z ERP čerpacej stanice Slovnaft, a.s. v Nitre, na Chrenovskej ul. 20 správca dane vyvodil správny právny záver, že žalobca nepreukázal zákonnosť uplatneného odpočítania dane pri deklarovanom nákupe PHM tovaru od tejto spoločnosti.
73. S uvedeným jednoznačne súvisela aj námietka žalobcu ohľadne neúplného zistenia skutkového stavu, k čomu správny súd uvádza, že bolo povinnosťou žalobcu v prípade, ak si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty, aby preukázal, že tovar mu bol dodaný práve dodávateľom uvedeným na dokladoch. S poukazom na uvedené súd námietku žalobcu (neúplné zistenie skutkového stavu) nepovažuje za dôvodnú práve s poukazom na obsah predloženého administratívneho spisu, v ktorom sa nachádzajú žalobcom predložené listinné doklady, z ktorých ale nemožno vyvodiť záver o reálnom dodaní tovaru žalobcovi zo strany deklarovaného dodávateľa. Bolo právom a povinnosťou správcu dane preveriť hodnovernosť žalobcom predložených dokladov. Súd je toho názoru, že vzhľadom na dôkaznú situáciu a vyjadrenia žalobcu, resp. ním predkladané listiny v priebehu daňovej kontroly nebol dôvod, aby správca dane vykonal ďalšie výsluchy svedkov a tiež miestne zisťovanie. Pokiaľ ide o doklady z ERP, sporom bola nedôveryhodnosť týchto dokladov, čo však neznamená, že by správca dane spochybňoval skutočnosť, že žalobca, resp. jeho zamestnanci tankovali PHM, avšak nebola preukázaná zhodnosť s vystavenými dokladmi, čo výsluchy svedkov samé o sebe by neodstránili. Rovnako uvedené by neodstránili ani miestne zisťovania v iných prevádzkach, pretože tie neboli predmetom daňovej kontroly v tomto zdaňovacom období (október 2017). Ako už správny súd uviedol, je povinnosťou daňového subjektu skontrolovať si vystavené potvrdenie a zabezpečiť jeho autentickosť s vykonanou transakciou.
74. V zmysle ustálenej judikatúry a rozhodovacej praxe súdov ( napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 2Sžf/35/2016 zo dňa 28. 03. 2018), predloženie dokladov (faktúr, potvrdení o úhrade, dodacích listov, príp. i zmlúv) je len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane, ale nie je tým preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie, pretože technicky je dnes možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo i reálne uskutočnené. Nestačí predložiť riadne doklady so všetkými predpísanými náležitosťami, nakoľko takéto doklady, i keď riadne zaúčtované, nemôžu byť podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane, čo bol aj daný prípad ohľadom dokladov z ERP.
75. S poukazom na výsledky dokazovania vykonaného správcom dane je i správny súd toho názoru, že ak žalobcom deklarovanému dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. na dani z pridanej hodnoty, nemôže ani žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 06. 2012 v konaní pod sp. zn. 5Sžf/63/2011, zo dňa 28. 03. 2018 sp. zn. 2Sžf/35/2016, ako i na ďalší jeho rozsudok zo dňa 23. 06. 2010 v konaní pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 02. 2011 v konaní pod sp. zn. III. ÚS 78/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že "dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako dôvodný".
76. Súd je toho názoru, že žalovaný riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti žalobcu, že v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21. 01. 2009 vo veci veci F. J. proti K., rozsudok zo dňa 19. 04. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, zn. III. ÚS 260/06) nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaný pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia takto
postupoval a jeho žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok tohto rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu a nemožno hovoriť o jeho svojvôli pri rozhodovaní. Taktiež i po hmotnoprávnej stránke vysvetlil podstatu podmienok uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa ust. § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, v súlade s ustálenou judikatúrou.
77. Ďalším námietkam žalobcu správny súd nemohol vyhovieť, lebo nemajú podľa názoru správneho súdu žiadny vplyv na zákonnosť rozhodnutia správcu dane a žalovaného. Výčitka žalobcu týkajúca sa aplikácie § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. je irelevantná, nakoľko z kontextu rozhodnutia správnych orgánov vyplýva, že týmto ustanovením reagovali na námietky žalobcu, majúc pritom za to, že každá osoba, ktorá uvedie vo svojej fakturácii daň, je povinná ju zaplatiť, čo nie je sporné ani v danom prípade.
78. K ďalšej námietke, týkajúcej sa rozhodovacej praxe, na ktorú poukazoval žalobca v podanej žalobe súd uvádza, že závery zo žalobcom citovaných rozsudkov (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, sp. zn. 6Sžf/10/2012 a C-610/19) žalobca nesprávne aplikuje na prejednávaný prípad. Pokiaľ ide o spomínané rozhodnutia, súd poznamenáva, že spoločným menovateľom týchto rozhodnutí je skutočnosť, že žalobca by mal disponovať nielen materiálnym plnením, ale aj zodpovedajúcou faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, čo v danom prípade splnené nebolo. V prípade žalobcu boli totiž spochybnená vierohodnosť predložených dokladov z ERP, nakoľko poľa výpovedí svedkov nebolo možné získať také doklady, aké predložil žalobca pri čerpaní pohonných hmôt z ich čerpacej stanice, a to vyvolalo dôvodné pochybnosti na strane správcu dane, čo viedlo k ďalšiemu preskúmavaniu, v rámci ktorého dôkazné bremeno bolo presunuté na žalobcu.
79. Na doplnenie správny súd zdôrazňuje, že vnútroštátnu právnu úpravu dane z pridanej hodnoty je potrebné vykladať v súlade s právom Európskej únie a Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso dane z pridanej hodnoty podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému dane z pridanej hodnoty, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov tejto dane na vrátenie dane z pridanej hodnoty nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je právna úprava dane z pridanej hodnoty vnímaná ako právo každého platiteľa tejto dane na odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či daň z pridanej hodnoty splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe. Uvedený výklad zásady neutrality dane z pridanej hodnoty vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, napr. rozsudky v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta Recycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03).
80. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode - rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). V tomto smere dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočíva na daňovom subjekte - žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočítania dane z pridanej hodnoty i preukázal (nielen formálnymi dokladmi), čo žalobca neurobil. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov medzi ním a deklarovanými dodávateľmi bude spochybnené. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby
uplatňujúcej si nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft. a M. N. č. C-80/11 a C-142/11). V priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania bolo nepochybne preukázané, že žalobca neprijal žiadne takéto opatrenia, aby zistil pôvod tovaru a to i napriek tomu, že jeho dodávateľ nebol pôvodcom tovaru. V predmetnej veci nie je absolútne postačujúce predložiť iba formálne správne daňové doklady, ale je nevyhnutné preukázať skutočnú realizáciu obchodných transakcií, čo zahrňuje aj preverenie dodávateľov. Práve z dôvodu ich nepreverenia a neprijatia adekvátnych opatrení v deklarovaných obchodných vzťahoch sa podľa názoru súdu nemôže žalobca odvolávať na to, že vo vzťahu k deklarovaným dodávateľom konal v dobrej viere.
81. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno nepoznamenať, že daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť Ústavou SR a je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má nielen práva voči štátu, ale aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom DPH, aby si tieto povinnosti osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými povinnosťami podľa zákona. Bolo povinnosťou žalobcu (daňového subjektu) zachovať zákonnosť postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia nadmerného odpočtu DPH.
82. Z vyššie uvedených dôvodov je správny súd toho názoru, že záver oboch správnych orgánov, ktorý urobili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade s i hmotnoprávnymi ustanoveniami vyššie citovaných zákonov. Súd nezistil, že by žalobou napadnuté rozhodnutie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť. Nezistil ani dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych predpisov uvedených v rozhodnutí žalovaného, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, v spojení s rozhodnutím správcu dane (obe rozhodnutia tvoria jeden celok). Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak ako je uvedené vo výroku rozsudku a žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietnuť.
83. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech (súd žalobu zamietol), nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 168 SSP vychádzajúc z toho, že žalovaný v zásade nemá právo na náhradu trov konania a túto mu možno priznať len vo výnimočných prípadoch. O takýto prípad sa v predmetnej veci nejednalo a zo súdneho spisu ani nevyplýva, že by žalovanému v súvislosti s týmto súdnym konaním trovy konania vznikli.
84. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.