Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžf/53/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci ţalobcu: F. R., bytom B., zastúpený JUDr. Máriou Konrádovou,

advokátkou, so sídlom Farská č. 9, Nitra, proti ţalovanému: Finančné riaditeľstvo

Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného č. I/224/11566-83234/2010/992117-r zo dňa

27. júla 2010, konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre

č. k. -177 zo dňa 31. augusta 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre

č. k. -177 zo dňa 31. augusta 2011 p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného uvedeného v záhlaví tohto

2

rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane - dodatočným platobným

výmerom Daňového úradu Šurany č. /Hru zo dňa 2.2.2010, ktorým správca

dane na základe výsledkov daňovej kontroly podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov účinného do 31.12.2011 (ďalej len „zákon o správe

daní“ alebo „“) vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len

„DPH“) za zdaňovacie obdobie mesiac máj 2006 v sume 6.738,66 €, ţiadajúc, aby súd

rozhodnutie ţalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil ţalovanému

na ďalšie konanie. Ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z dôvodov uvedeného rozhodnutia vyplýva, ţe krajský súd po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím správcu dane a konanie im predchádzajúce v medziach ţaloby dospel k záveru,

ţe rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu sú v súlade so zákonom.

Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia posudzoval v intenciách

ustanovení § 19 ods. 1 v spojení s § 49 ods. 1, 2, s § 51 ods. 1, písm. a/ a s § 71 ods. 1, 5

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom

v kontrolovanom období. Konštatoval, ţe medzi účastníkmi bol sporný výklad týchto

ustanovení zákona, či ţalobcovi vznikol nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie máj 2006 pri dodávkach pohonných hmôt od spoločnosti FORSAGE,

s.r.o., na základe ţalobcom deklarovaných dokladov z elektronickej registračnej pokladnice.

Poukázal na to, ţe v preskúmavanej veci vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita

partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust.

a zameral sa na otázky, či boli alebo neboli porušené niektoré ţalobcom namietané procesné

zásady daňového konania, či vykonané dôkazy, z ktorých správca dane vychádzal a ktoré

ţalobca taktieţ v ţalobe namietal, sú natoľko relevantné, ţe z nich moţno logicky vyvodiť

skutkový záver, ku ktorému ţalovaný dospel.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na výsledky dokazovania vykonaného

v preskúmavanom prípade pri preverovaní sporného nákupu pohonných hmôt ţalobcom

od dodávateľa FORSAGE, spol. s r.o., stotoţniac sa so skutkovými zisteniami a právnym

záverom ţalovaného. Konštatoval, ţe ţalovaný správne poukázal na výsledky daňovej

kontroly, nepresvedčivé svedecké výpovede, oznámenia doţiadaných orgánov, zistenia

u iných daňových subjektov, zastávajúc názor, ţe v danom prípade ostali sporné skutkové

okolnosti ţalobcom tvrdených obchodných transakcií, ktoré správca dane, ani ţalovaný

nepovaţovali za dostatočne preukázané na to, aby boli splnené podmienky na odpočítanie

3

dane v zmysle platného zákona o dani z pridanej hodnoty. Krajský súd taktieţ dospel

k záveru, ţe doklady (ktorým korešpondujú výdavkové pokladničné doklady vystavené

ţalobcom v priebehu mesiaca máj 2006) z elektronickej registračnej pokladnice predloţené

ţalobcom a vystavené dodávateľom pohonných hmôt – spoločnosťou FORSAGE, spol. s r.o.

sú v rozpore s kontrolnou páskou z elektronickej registračnej pokladnice predloţenou touto

spoločnosťou za obdobie od 20.5.2006 do 22.5.2006. Uviedol, ţe doklady predloţené

ţalobcom za účelom preukázania nákupu pohonných hmôt nesúhlasia s kontrolnou páskou

pokiaľ ide o poradové číslo, čas predaja, mnoţstvo, cenu a druh tovaru, resp. sa na nej

nenachádzajú; denné uzávierky dodávateľa tovaru za mesiac máj 2006 sa pritom zhodovali

s dennými uzávierkami za tento mesiac uvedenými v knihe pokladnice a trţieb, ktoré

predloţil dodávateľ tovaru; správca dane na overenie správnosti kontrolných pások

dodávateľa, preveril v rámci daňovej kontroly u iného daňového subjektu (ktorý sa zaoberal

poľnohospodárskou činnosťou a nakupoval pohonné hmoty u spoločnosti FORSAGE. spol.

s r.o.) ním predloţené doklady z elektronickej registračnej pokladnice a tieto vo všetkých

poloţkách súhlasili, z čoho správca dane vyvodil záver o správnosti predloţených

kontrolných pások dodávateľa.

Ďalej krajský súd uviedol, ţe preverovaním jednotlivých obchodných transakcií

ţalobcu na základe ním predloţených dokladov teda správca dane zistil a konštatoval, ţe

doklady boli vystavené bez uskutočnenia zdaniteľného plnenia ako základnej podmienky

pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Mal za to, ţe obchodné prípady, ktoré ţalobca

povaţuje za uskutočnené zdaniteľné plnenia a ku ktorým predloţil doklady z elektronickej

registračnej pokladnice vystavené spoločnosťou FORSAGE, spol. s r.o., nespĺňajú atribúty

daňových transakcií podľa zákona o dani z pridanej hodnoty a ţalobca nepreukázal kauzu

právneho úkonu podľa prezentovaného zámeru, čo znamená, ţe v daňovom, ani v súdnom

konaní ţalobca nepreukázal, ţe ním predloţené doklady zodpovedajú reálnemu plneniu,

s poukazom na to, ţe ak má ísť o daňový doklad spôsobilý na odpočítanie dane z pridanej

hodnoty, musí ho vydať platiteľ, t.j. osoba, ktorá atribúty platiteľa tejto dane spĺňa a ide

o osobu, ktorá má platiť daň z pridanej hodnoty a súčasne táto osoba reálne uskutočnila

zdaniteľné plnenie.

Krajský súd poukázal na to, ţe podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/, ako

i v ust. sú hmotnoprávne podmienky a na ich

bezpodmienečné splnenie sa viaţe nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty; vzhľadom

na ľahkú zneuţiteľnosť zákonodarca poţaduje, aby platiteľ tejto dane, ktorý nárok

na odpočítanie uplatňuje, preukázal existenciu podmienok v zmysle zákona o DPH; pokiaľ si

4

platiteľ podľa daňového priznania uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodaného tovaru, musí

byť schopný preukázať, ţe zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako

sú deklarované v daňovom doklade, teda v tomto prípade v doklade z elektronickej

registračnej pokladnice, čo ţalobca nepreukázal. Konštatoval, ţe z ust. § 49 ods. 1, 2 vyššie

citovaného zákona jednoznačne vyplýva, ţe právo odpočítať daň z tovaru vzniká platiteľovi

v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu, teda

ţalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty v prípade pohonných hmôt, ktoré mal

nakúpiť v ním tvrdenom objeme od spoločnosti FORSAGE, spol. s r.o., len v prípade, ak by

pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť jeho dodávateľovi, s poukazom na zistenie správcu

dane, ţe spoločnosť FORSAGE, s. r.o., nakúpila v roku 2006 naftu v objeme 453.071 litrov,

z toho bezhotovostne na faktúry predala naftu v objeme 263.955 litrov a v hotovosti na predaj

cez elektronickú registračnú pokladnicu pre ostatné daňové subjekty zostal predaj nafty

v objeme 56.506 litrov, potom ţalobca jednoznačne nemohol nakúpiť v roku 2006 u tohto

dodávateľa pri hotovostnom predaji naftu v objeme 312.600 litrov, ako to deklaruje

v predloţených dokladoch z registračnej pokladnice, majúc za to, ţe pri tomto objeme nafty

nemohla vzniknúť dodávateľovi tovaru – spoločnosti FORSAGE, spol. s r.o., daňová

povinnosť na dani z pridanej hodnoty (keďţe na základe vyššie uvedeného takýto objem nafty

nemohol ţalobcovi predať hotovostne cez elektronickú registračnú pokladnicu) a nemohlo ani

ţalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane.

V danej súvislosti krajský súd poukázal na Šiestu smernicu Rady 77/388/EHS

zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa dani

z obratu (spoločný systém dane z DPH), v znení doplnenom smernicou Rady 95/7/ES

z 10. apríla 1995, ktorá zakladá spoločný systém DPH a v súlade s jej ustanoveniami dospel

súd k záveru, ţe v preverovaných prípadoch nedošlo k uskutočneniu, resp. prijatiu

zdaniteľného prijatia, a teda ani ku vzniku daňovej povinnosti a v konečnom dôsledku ani

k nároku na odpočítanie dane. Správca dane podľa názoru súdu legálnym spôsobom objasnil

všetky skutočnosti v súvislosti so splnením podmienok vyplývajúcich z ust. § 49 a nasl.

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a v nadväznosti

na doklady predloţené zo strany ţalobcu.

K tvrdeniam ţalobcu v podanej ţalobe krajský súd uviedol, ţe uskutočnenie

zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou odpočtu dane z pridanej hodnoty, s poukazom

na to, ţe formálna existencia dokladu z elektronickej registračnej pokladne spolu

s výdavkovými pokladničnými dokladmi ţalobcu nie sú predpokladom pre odpočítanie dane

z pridanej hodnoty v zmysle zákona o DPH, zdôrazniac, ţe existenciu zákonných podmienok

5

pre nárok na odpočet dane musí preukázať platiteľ, ktorý si nárok na odpočet uplatňuje.

Konštatoval, ţe tieto podmienky boli spochybnené predovšetkým tým, ţe ţalobca deklaroval

v roku 2006 nákup nafty od spoločnosti FORSAGE, spol. s r.o., v objeme 312.600 litrov,

pričom sa jednalo o hotovostný nákup cez registračnú pokladňu, avšak takýto predaj

v hotovosti cez elektronickú registračnú pokladnicu nebol z vyššie uvedených dôvodov

moţný (pretoţe z celkového mnoţstva 453.071 litrov nafty zakúpenej spoločnosťou

FORSAGE, spol. s r.o., v roku 2006 zostala na hotovostný predaj v objeme 132.610 litrov).

Podľa názoru krajského súdu mnoţstvo ţalobcom nakúpenej nafty nebolo moţné objasniť ani

výsluchom svedkov – zamestnancov ţalobcu a čerpacej stanice a vykonaním znaleckého

dokazovania, ktoré ţiadal ţalobca, by bolo moţné preukázať, či ţalobcom predloţené doklady

pochádzajú z elektronickej registračnej pokladnice spoločnosti FORSAGE, spol. s r.o., ale

nepreukázal by sa ţalobcom deklarovaný nákup nafty. Krajský súd poukázal na to, ţe ţalobca

ako súkromne hospodáriaci roľník, má právo na nákup nafty do poľnohospodárskych strojov

za účelom zabezpečenia svojich dodávok, resp. poskytovania sluţieb. Mal za to, ţe však

ţiadnym spôsobom v priebehu daňovej kontroly nevysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k nákupu

ním deklarovaného objemu nafty na čerpacej stanici, keď podľa oznámenia príslušného

colného úradu mal ţalobca vydaný odberný poukaz na nákup daňovo zvýhodneného

minerálneho oleja (červená nafta) v objeme 240.000 litrov v roku 2006 a z tohto limitu

nevyčerpal 75.498 litrov.

K tvrdeniam ţalobcu týkajúcich sa iného postupu správcu dane pri zdaňovacom

období marec 2007 krajský súd uviedol, ţe predmetom daňovej kontroly (na základe zistení

ktorej bol vydaný dodatočný platobný výmer zo dňa 2.2.2010, ktorým bol ţalobcovi vyrubený

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiac máj 2006), bola daň z príjmov

fyzickej osoby a daň z pridanej hodnoty za obdobie roku 2006 a podľa predloţených

rozhodnutí (na základe inej daňovej kontroly) si ţalobca uplatnil odpočítanie dane za mesiac

marec 2007 v celkovej sume 120.471,--Sk, z toho 119.479,80 Sk pri výdavkových

pokladničných dokladoch vystavených za nákup pohonných hmôt od dodávateľa spoločnosti

FORSAGE, spol. s r.o., rozhodnutím správcu dane zo dňa 28.11.2007 mu bol nadmerný

odpočet dane z pridanej hodnoty za tento mesiac zníţený o sumu 120.471,--Sk, ktoré

rozhodnutie ţalovaný rozhodnutím zo dňa 12.3.2008 zrušil a vec vrátil správcovi dane

na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane vydal dňa 5.5.2009 nové rozhodnutie, ktoré

ţalovaný rozhodnutím zo dňa 10.9.2009 zmenil tak, ţe zníţil nadmerný odpočet uvedený

v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2007 v sume 12.172,91 € na sumu

12.140,91 €, pričom kontrola nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

6

obdobie marec 2007 bola samostatnou daňovou kontrolou a jej výsledky nemohli mať vplyv

na daňovú kontrolu zdaňovacieho obdobia máj 2006.

Krajský súd dospel k záveru, ţe správca dane postupoval správne a v zmysle zákona,

keď ţalobcovi dodatočným platobným výmerom zo dňa 2.2.2010 vyrubil rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2006 a správne postupoval i ţalovaný, keď

rozhodnutie správcu dane zo dňa 2.2.2010 – dodatočný platobný výmer, potvrdil podľa § 48

ods. 5 , majúc za to, ţe z obsahu preloţeného administratívneho spisu

vyplýva, ţe daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby

bolo moţné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť, ako aj, ţe záver správcu dane

a ţalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického

myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami ,

s ktorými závermi daňových orgánov sa stotoţnil a ţalobu ako nedôvodnú zamietol podľa

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa tak, ţe neúspešnému

ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Ţalobca v zákonnej lehote sa proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu odvolal.

Ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe vyhovie

jeho ţalobnému návrhu a zruší napadnuté rozhodnutie ţalovaného a správcu dane.

V dôvodoch odvolania ţalobca vytýkal krajskému súdu nesprávne právne a skutkové

posúdenie prejednávanej veci, ako aj, ţe prvostupňový súd si osvojil názor ţalovaného

bez toho, aby sa zaoberal zákonnosťou tohto rozhodnutia. Namietal porušenie § 2 ods. 1

a ods. 3 zákona o správe daní zo strany krajského súdu a ţalovaného, keď dôkazy vykonané

v rámci daňovej kontroly svedčiace v jeho prospech vyhodnotili nesprávne, a to tým, ţe

navrhované dôkazy nevykonali alebo vykonané vyhodnotili jednostranne.

Vytýkal krajskému súdu, ţe sa nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa

nevykonania ním navrhovaných dôkazov v rámci daňového konania, ako aj s námietkami

k nesprávnemu vyhodnoteniu výpovedí vypočutých svedkov, s námietkou ohľadne

nejednotného postupu a rozhodovania správcu dane v porovnaní s určením daňovej povinnosti

na DPH za mesiac marec 2007, ako i s námietkou ohľadne právneho záveru vyplývajúceho

z rozsudku Európskeho súdneho dvora z 27.9.2007 číslo C-409-04 vo vzťahu k zásade

aplikovanej slovenskými daňovými orgánmi s odvolaním na § 49 zákona o DPH.

Ţalobca závaţné pochybenie v rozhodovaní súdu videl v tom ţe napriek tomu, ţe

všetci jeho zamestnanci a aj zamestnanci spoločnosti FORSAGE, spol. s r.o. potvrdili,

7

ţe ţalobcovi zamestnanci naftu a benzín pravidelne vo väčších mnoţstvách čerpali a ţalobca

mal k dispozícii doklady oprávňujúce odpočet DPH, ţalovaný mu neuznal odpočet ani

z jedného litra nafty a benzínu za kontrolované obdobie, pričom ţalovaný tieto svedecké

výpovede vyhodnotil ako nedôveryhodné, čím v rozpore so zásadami daňového konania

ignoroval podstatu výpovedí svedkov, ktoré vo všetkých prípadoch jednoznačne potvrdili, ţe

pohonné látky boli niekoľkokrát denne čerpané do vozidiel daňovníka, namietajúc, ţe

prvostupňový súd iba prevzal tvrdenie ţalovaného bez toho, aby odôvodnil v čom a koho

svedeckú výpoveď povaţuje za nepresvedčivú.

Ďalší dôkaz o nezákonnom postupe ţalovaného ţalobca videl v tom, ţe ţalovaný

dôkazy vyhodnocoval subjektívne, keď porovnával jeho spotreby nafty na hektár

s „porovnateľným“ podnikateľom namietajúc, ţe uţ zo samotného vyjadrenia ţalovaného

vidieť, ţe keď vykonal kontrolu porovnateľného podnikateľa, táto nemohla byť porovnateľná,

pretoţe zo samotného tvrdenia ţalovaného vyplýva, ţe tieto „porovnateľné“ subjekty okrem

kvality pôdy nemajú porovnateľné vôbec nič – ani výmeru, ani počet strojov, ani počet

zamestnancov, ani spôsob hospodárenia, ani vzdialenosť od hospodárskeho dvora

na jednotlivé polia.

Dôvodil, ţe napriek tomu, ţe z predloţených dokladov bolo jednoznačne preukázané,

ţe bez čerpania nafty, ktorú ţalovaný spochybnil a neuznal tak do nákladov ani odpočet DPH,

by ţalobca nemohol dodať tovar a sluţby v hodnote niekoľko desiatok miliónov slovenských

korún v rokoch 2005 a 2006, s poukazom na to, ţe touto skutočnosťou sa uţ vo svojich

rozhodnutiach ani ţalovaný ani prvostupňový súd nezaoberal. Nesúhlasil ani s tvrdením

ţalovaného ani súdu, ţe by ţiadnym spôsobom v priebehu daňovej kontroly nevysvetlil

dôvody, ktoré ho viedli k nákupu ním deklarovaného objemu nafty na čerpacej stanici, keď

podľa oznámenia príslušného colného úradu mal vydaný odberný poukaz na nákup daňovo

zvýhodneného minerálneho oleja (červená nafta) v objeme 240.000 litrov v roku 2006

a z tohto limitu nevyčerpal 75.498 litrov. Tvrdil, ţe naopak v priebehu kontroly deklaroval

a vysvetľoval, prečo pre svoje zdaniteľné plnenia nakupoval tak „červenú“ (zvýhodnenú) ako

aj „ bielu“ (čerpanú na čerpacej stanici) naftu, avšak ţalovaný ani súd sa s týmito argumentmi

nevysporiadal, o čom svedči aj skutočnosť, ţe jeho argumenty vo svojich odôvodneniach ani

jeden neuvádza.

Vytýkal prvostupňovému súdu, ţe sa nevysporiadal s otázkou, ako dospel ţalovaný

ku skutočnosti, ţe údaje poskytnuté spoločnosťou FORSAGE, spol. s r.o. sú správne. Tvrdil,

ţe napriek jeho námietkam sa nezaoberali jeho účtovníctvom, hoci to bolo zjavné

a preukázateľné (chýbali mu kontrolné pásky z ERP, „stratil ERP“, nezrovnalosti potvrdil

8

aj colný úrad, prestal vykonávať podnikateľskú činnosť, nezmenil ani slovenské koruny

na eurá). Namietal, ţe účtovníctvom a súvisiacimi podkladmi – pracovnými výkazmi,

pracovnými zmluvami, predajom, nákupom a pod. v prípade ţalobcu sa nikto nezaoberal.

Dôvodil, ţe znaleckým dokazovaním ERP by sa preukázalo, či ním k daňovej kontrole

predkladané pokladničné daňové doklady boli vystavené dodávateľom pohonných hmôt

FORSAGE, spol. s r.o. Nesúhlasil s dôvodmi súdu prvého stupňa ohľadne znaleckého

dokazovania.

Ďalej ţalobca tvrdil, ţe uţ zo samotného rozsudku (strana 7 odsek 1) je zrejmé, ţe

spoločnosť FORSAGE, spol. s r.o., nepredloţila úplné kontrolné pásky za mesiac máj 2006,

ale len za obdobie od 20.5.2006 do 22.5.2006. Namietal, ţe ani táto skutočnosť nebránila

ţalovanému vyhodnotiť, ţe ţalobca nemá nárok na odpočet DPH z dokladov vystavených

ERP spoločnosti FORSAGE, spol. s r.o., za celý mesiac máj 2006, nakoľko sa na kontrolnej

páske nenachádzajú s poukazom na to, ţe minimálne za obdobie od 1.5.2006 do 20.5.2006

a od 23.5.2006 do 31.5.2006 vôbec nevie ţalovaný preukázať, pričom z tvrdení ţalovaného

aj prvostupňového súdu je jednoznačne preukázané, ţe účtovníctvo spoločnosti FORSAGE,

spol. s r.o. nebolo správne a doklady, ktoré predloţila ku kontrole boli neúplné, avšak napriek

tejto skutočnosti tak ţalovaný, ako aj súd vyhodnotil tieto doklady ako jediné správne

a vierohodné, a to vţdy iba v neprospech ţalobcu.

Ţalobca vytýkal prvostupňovému súdu, ţe sa nevysporiadal s jeho tvrdeniami

v súvislosti s nezákonnosťou napádaných správnych rozhodnutí vzhľadom na skoršie

rozhodnutie správcu dane vo veci určenia daňovej povinnosti ţalobcu za zdaňovacie obdobie

marec 2007, ktoré vychádzalo z rovnakých skutkových zistení, t.j. ţalobca predloţil

ku kontrole doklady z elektronickej registračnej pokladnice dodávateľa FORSAGE,

spol. s r.o., ktoré taktieţ neboli evidované na kontrolnej páske uvedenej ERP dodávateľa,

a tieto boli ţalovaným akceptované a ţalobcovi bolo uznané právo na nadmerný odpočet

DPH, tvrdiac, ţe správca dane by mal rozhodovať v týchto identických veciach rovnako.

Nesúhlasil s dôvodmi prvostupňového súdu, ktorými zdôvodňoval rozdielny postup

správnych orgánov v identickej veci.

Taktieţ ţalobca nesúhlasil s tvrdeniami súdu prvého stupňa v súvislosti s rozsudkom

Európskeho súdneho dvora z 27.9.2007 číslo C-409-04 vo veci Teleos plc., na ktorý

v poukazoval v rámci preskúmavacieho konania. Uviedol, ţe obsahom tohto rozhodnutia

je, ţe nemoţno niekoho kto koná v dobrej viere a má doklady, ktoré odôvodňovali jeho nárok

(doklady z ERP) nútiť, aby zaplatil daň, keď sa preukáţe, ţe tieto sú nepravdivé (čo sa ani

nepreukázalo, lebo znalecký posudok nebol vykonaný), pričom však nedôjde k preukázaniu

9

jeho účasti na tomto podvode, a to napriek zneniu šiestej smernice ako aj § 49 ods. 1 a 2

zákona o dani z pridanej hodnoty. Uviedol, ţe podľa svojich moţností prijal

všetky rozumné opatrenia na uistenie sa, ţe dodávateľ FORSAGE, spol. s r.o.

je podnikateľom – výpisom z obchodného registra a na stránke daňového riaditeľstva zistil,

ţe táto spoločnosť je platcom DPH. Namietal, ţe iné opatrenia na zamedzenie podvodu voči

nemu nemohol vykonať.

Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, ţe ţalobca v odvolaní neuvádza ţiadne

nové dôkazy a argumenty, ktoré by preukázali nezákonnosť postupu daňových orgánov

a súčasne poukázal na obsah svojho vyjadrenia k podanej ţalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ţalobcu

( v spojení s veta prvá ), vec prejednal bez nariadenia

pojednávania ( veta prvá ), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a v spojení s

veta prvá a ) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné.

Podľa o orgánoch štátnej správy v oblasti

daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov

je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Podľa s účinnosťou

od 1. januára 2012 sa zrušuje o daňových orgánoch a ktorým sa mení

a dopĺňa o správach finančnej kontroly v znení

Z. z. a , t. j. ruší sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (

a o daňových orgánoch).

Vzhľadom na to, ţe bolo s účinnosťou od 1. januára 2012

zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého

pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné

10

riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t.č. pre oblasť správy daní

a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, Najvyšší súd

Slovenskej republiky podľa v spojení s na strane

ţalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného ţalovaného.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu a súčasne jeho zrušenia

a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím ţalovaný potvrdil

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, t.j. Daňového úradu Šurany, ktorými správca

dane vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiac máj

2006 v sume 6.738,66 €, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím prvostupňového

správneho orgánu a konania im predchádzajúce najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého

stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného

rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného

správneho orgánu.

Podľa , veta prvá pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené

v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej

hlavy piatej časti (upravujúcej rozhodovanie o ţalobách

proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov § a nasl. ) preskúmať

zákonnosť rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím

11

ţalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty

ţalobcovi ako platiteľa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2006.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa.

V danom prípade odvolací súd zistil, ţe ţalobca v odvolaní vzniesol v podstate totoţné

námietky ako v ţalobe ako aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane.

Z predloţeného spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívny spis, odvolací súd zistil, ţe Daňový úrad Šurany ako správca dane vykonal

u ţalobcu daňovú kontrolu dane z priadnej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2006,

o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. /Szö zo dňa 11.12 2009, ktorý bol

prerokovaný so ţalobcom ako daňovým subjektom a doručený dňa 28.1.2010.

Správca dane na základe zistení daňovou kontrolou dodatočným platobným výmerom

č. /Hru zo dňa 2.2.2010 podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1

vyrubil ţalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2006 v sume 6.738,66 €.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, ţe správca dane na základe skutkových

zistení, na ktoré poukazoval v odôvodnení svojho rozhodnutia, dospel k záveru, ţe nafta

v mnoţstve 30.000 litrov a benzín v mnoţstve 1.000 litrov neboli predmetom zdaniteľného

plnenia, tovar nebol dodaný a nevznikla daňová povinnosť u dodávateľa pohonných hmôt

FORSAGE, spol. s r.o. a preto z toho dôvodu nie je moţné ani uplatniť odpočítanie dane,

konštatujúc, ţe ţalobca ako platiteľ porušil ustanovenie tým, ţe

si uplatnil odpočítanie dane z tovaru, ktorý nebol dodaný, z ktorých dôvodov mu neuznal

uplatnené odpočítanie dane vo výške 203.009,--Sk (6.738,66 €).

Daňové riaditeľstvo SR na základe odvolania ţalobcu proti uvedenému rozhodnutiu

správcu dane preskúmavaným rozhodnutím (č. I/224/11566-83234/2010/992117-r, zo dňa

27.7.2010) podľa potvrdil dodatočný platobný výmer

správcu dane. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, ţe Daňové riaditeľstvo SR ako odvolací

správny orgán sa stotoţnil so skutkovými zisteniami správcu dane ako aj s jeho právnym

12

záverom. Odvolací orgán v postupe správcu dane a v spisovom materiáli nenašiel nijaký

dôkaz, potvrdzujúci tvrdenie daňového subjektu, ţe bol ukrátený na svojich právach.

Zákonodarca v právnej norme o správe daní

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov

(„“ alebo „zákon o správe daní“) ustanovuje základné zásady

daňového konania. Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle

uvedeného zákona zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane

v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi

(§ 2 ods. 1). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2) správca dane postupuje v daňovom

konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie

je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2

ods. 3), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko,

čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7), podľa ktorej všetky

daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate

vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov ( Slovenskej

republiky).

Podľa § 29 ods. 1, 2, 3, 4, 7, 8 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva

správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je

pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba dokazovať skutočnosti

všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť

všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne

záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov

(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede,

znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice

o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi

a doklady k nim. Správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému

subjektu. Daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať

v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom

13

dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť

povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa , o dani z pridanej hodnoty

v znení účinnom v rozhodnom čase (zákon o DPH) právo odpočítať daň z tovaru alebo

zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,

ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.

Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom

v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49

môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru

od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 1, 2, 5 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby

v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou

osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru

aj v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie

služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej

povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím

jednej alebo viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby,

na ktoré prijal jednu alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to

najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto

dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je

povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná

s oslobodením od dane podľa § 28 až 42.

Faktúra musí obsahovať a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne

prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo službu, a jeho identifikačné číslo

pre daň, b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo

bydliska príjemcu tovaru alebo služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu

je pridelené, c) poradové číslo faktúry, d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná,

alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak

14

sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry, e) dátum vyhotovenia faktúry, f) množstvo

a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby, g) základ dane,

jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene,

h) sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane, i) výšku dane spolu v slovenských

korunách.

Ak cena tovaru alebo služby vrátane dane nie je viac ako 50.000,--Sk, za faktúru

sa považuje aj doklad vyhotovený elektronickou registračnou pokladnicou, ktorý musí

obsahovať údaje podľa odseku 2 s výnimkou údaja podľa odseku 2 písm. b)

a s výnimkou jednotkovej ceny podľa odseku 2 písm. g).

Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích dôvodov dospel k záveru, ţe

správca dane v danom prípade postupoval v súlade so zákonom o správe daní, vo veci si

zadováţil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom

konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom – ţalobcom a vo veci rozhodol

skutkovo a právne správne, ţalovaný správny orgán sa s námietkami ţalobcu vznesenými

v daňovom konaní náleţite vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, z ktorých dôvodov

rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu je treba povaţovať za súladné so zákonom, a preto

súd prvého stupňa rozhodol vo veci zákonne, keď ţalobu zamietol podľa

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.

Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby

mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými

hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní

a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo

iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej

povinnosti daňového subjektu.

S poukazom na je potrebné uviesť, ţe podmienky

uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej

povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaţe nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je

moţné odpustiť (keďţe zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby

za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca poţaduje pre ľahkú

zneuţiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu

15

podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok

na odpočítanie dane z dokladu z registračnej pokladne dodávateľa, musí byť schopný sám

preukázať, ţe zdaniteľné obchody, na základe ktorých došlo k dodaniu tovaru alebo sluţby,

boli uskutočnené.

Pokiaľ ţalobca v odvolaní namietal, ţe skutkový stav v danej veci bol zistený

nedostatočne a nesprávne právne posúdený, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne

s názorom súdu prvého stupňa nestotoţnil. Z administratívneho spisu správnosť tvrdení

ţalobcu, ţe v danej veci daňové orgány vykonali dokazovanie nedostatočne, ţe sa dostatočne

nevyporiadali s predloţenými dokladmi z registračnej pokladne dodávateľa, jednostranne

a subjektívne vyhodnotili svedecké výpovede zamestnancov ţalobcu a dodávateľa, ako aj, ţe

rovnako sa nijakým spôsobom nevyporiadali s dôkazmi, ktoré svedčili v jeho prospech,

rozhodovanie zaloţili na dôkaze, ktorými porovnávali neporovnateľnú činnosť iného

daňového subjektu, nepostupovali rovnako v identickej veci (zdaňovacie obdobie marec

2007), ako aj ţe postupovali v rozpore s rozhodnutím Európskeho súdneho dvora, nevyplýva.

Taktieţ nie je moţné súhlasiť s tvrdením ţalobcu, ţe správca dane porušil základné zásady

daňového konania v zmysle , zákonom stanovené práva

kontrolovaného daňového subjektu, keď nerešpektoval a nevykonal jeho poţiadavky

na vykonanie úplného dokazovania podľa , nerešpektoval právny

názor odvolacieho orgánu v obdobnej veci a taktieţ, ţe ţalovaný sa náleţite nevyporiadal

s jeho námietkami uvedenými v odvolaní, pričom nezohľadnil ostatné relevantné skutočnosti.

Práve naopak z administratívneho spisu je zrejmé, ţe správca dane vykonal vo veci rozsiahle

dokazovanie v súčinnosti so ţalobcom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, ţe

daňové konanie je riadené zásadou prejednávacou a nie vyhľadávacou (vyšetrovacou), a preto

bolo povinnosťou ţalobcu dôkazy preukazujúce správne uplatnenie nadmerného odpočtu

predkladať. Taktieţ je zrejmé, ţe daňové orgány oboch stupňov sa listinnými dôkazmi, ktoré

ţalobca predkladal v daňovom konaní ako aj svedeckými výpoveďami zaoberali, skutkové

zistenia správne vyhodnotili a právne závery náleţite uviedli v odôvodení svojich rozhodnutí.

V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti ţalobcu, ţe v danom prípade

nepostačuje, pokiaľ si ţalobca ako platiteľ uplatnil nárok na odpočítanie dane z dokladov

z registračnej pokladne iba predloţenie dokladu z registračnej pokladne dodávateľa, ale musí

byť schopný preukázať, ţe zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K tejto námietke

dáva ţalobcovi taktieţ do pozornosti, ţe v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 29 ods. 8

zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní

16

je povinnosť daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane,

resp. ţalovaný, tieto dôkazy len vykonáva.

Správu daní a príjmov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu vykonávajú finančné

orgány samostatne. V rámci tejto kompetencie daňové úrady ako finančné orgány okrem

iného zisťujú a overujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Robia tak

v daňovom konaní, a v rámci tohto konania majú a môţu daňové subjekty uplatniť svoje

práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne a to predovšetkým aj splniť svoju dôkaznú

povinnosť.

V daňovom konaní, v ktorom sa podľa zákona kladie dôraz na záujem štátu,

resp. záujem verejný, na riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uloţená a ústavne

podloţená poplatková povinnosť voči štátu, platí procesná zásada voľného hodnotenia dôkazu

vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom v spojení so zásadou prejednávacou

( ).

Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu

povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukáţu

a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných

a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom

dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú

hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného

dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy

vyplývajúce zo zistení, ktoré uţ má správca dane v priebehu konania k dispozícii

(napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7.9.2011).

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov

(súd na to nemá kompetenciu), ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov,

teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených v ţalobe)

rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

Senát odvolacieho súdu sa vzhľadom na skutkové zistenia vyplývajúce

z administratívneho spisu stotoţnil s názorom krajského súdu, ţe ţalobca v konaní neuniesol

dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.

17

Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa zastáva názor, ţe záver

prezentovaný daňovými orgánmi oboch stupňov v danej veci, zodpovedá zásadám logického

myslenia a správneho uváţenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona

o DPH. Taktieţ podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania v danom prípade

je zrejmé, ţe ţalobcom predloţené daňové doklady a dôkazy na preukázanie deklarovaného

nákupu pohonných hmôt nespĺňajú zákonné kritériá dostatočnej dôkaznej sily o preukaznosti

oprávnenosti nároku ţalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 49 ods. 1 a ods. 2

písm. a/ zákona o DPH (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).

Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou ţalobcu týkajúcou sa nesprávneho

vyhodnotenia svedeckých výpovedí daňovými orgánmi oboch stupňov a krajským súdom.

V tejto súvislosti poukazuje na to, ţe úlohou krajského súdu v rámci prieskumu zákonnosti

napadnutého správneho rozhodnutia a postupu mu predchádzajúceho bolo zistiť, či boli

dodrţané práva ţalobcu, ktoré mu v rámci vykonávania dôkazov prislúchajú a či priebeh

realizácie dôkazov bol v súlade so zákonom. Pokiaľ správny súd na základe obsahu

administratívneho spisu a obsahu dôvodov napádaného rozhodnutia nevidí porušenie zákona

a vyhodnotenie vykonaných dôkazov kaţdý jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti povaţuje

za správne, v súlade so zásadou materiálnej pravdy a voľného hodnotenia dôkazov podľa § 29

ods. 1, 2 a ods. 4 zákona o správe daní, nie je potrebné, aby v odôvodnení súdneho

rozhodnutia opakoval opisom výsledky a vyhodnotenie dôkazov s poukazom na dôvody

posúdenia ich vierohodnosti alebo nevierohodnosti, ak takéto odôvodnenie je obsiahnuté

v administratívnom spise a napádaných správnych rozhodnutiach. Odvolací súd ďalej

poukazuje na to, ţe správca dane uţ v protokole o výsledku daňovej kontroly ako

i v odôvodnení rozhodnutia a následne ţalovaný uviedli, ktoré výpovede si vzájomne

odporujú a zrozumiteľne a jasne uviedol dôvody, pre ktoré v nich tie ktoré výpovede svedkov

vzbudzujú pochybnosť o ich úplnej vierohodnosti, a to i vo vzťahu k iným zisteniam

s prihliadnutím na to, ţe výpovede svedkov nie sú jedinými dôkazmi, ktoré môţu potvrdiť

alebo vyvrátiť tvrdenia ţalobcu ohľadne nakúpeného mnoţstva pohonných hmôt, keďţe ich

analýzu dotvára kontext ďalších dôkazov vo vzájomných súvislostiach, tak ako to vyplýva

z odôvodnení napadnutých rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov.

Pokiaľ ţalobca namietal nesprávny postup daňových orgánov, keď porovnával jeho

spotrebu nafty s iným podnikateľským subjektom podnikajúcim v danej oblasti

v poľnohospodárskej výrobe, senát odvolacieho súdu sa s jeho tvrdeniami nestotoţnil.

18

Poukazuje na to, ţe daňové orgány v odôvodnení svojich rozhodnutí konštatovania o výbere

porovnateľného daňového subjektu náleţite zdôvodnili, v ktorej súvislosti dáva do pozornosti

zistený pomer spotreby cenovo zvýhodnenej nafty k čerpanej cenovo nevýhodnej u oboch

porovnávaných daňových subjektov ako i na zaznamenaný výrazný pokles priemerného

mesačného nákupu cenovo nezvýhodnenej nafty ţalobcom po začatí daňových kontrol

v porovnaní s priemerným mesačným nákupom nafty ţalobcom v rokoch 2005 a 2007, 2008,

a to i napriek nárastu obhospodarovanej pôdy v roku 2008 oproti roku 2005 o 359 hektárov.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd taktieţ zastáva zhodný názor ako daňové orgány oboch

stupňov a prvostupňový súd, ţe na základe výsledkov vykonaného dokazovania nie je moţné

nepochybovať o hodnovernosti ţalobcom deklarovaných tvrdení ohľadne uskutočnenia

sporných zdaniteľných plnení v nadväznosti na splnenie zákonných podmienok nároku

na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, v ktorej súvislosti sa taktieţ námietka ţalobcu, ţe

správca dane vychádzal z kontrolných pások registračnej pokladni dodávateľa len za časť

mesiaca máj 2006, javí ako právne bezvýznamná.

V danej súvislosti senát odvolacieho súdu taktieţ poukazuje na to, ţe správa daní

s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými

hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, ţe daňový subjekt

má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň

hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných

dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8 zákona

o správe daní) a správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s vyuţitím inštitútu daňovej

kontroly a iných procesných postupov zachovávajúc procesné práva daňového subjektu,

zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo

oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Z uvedeného

dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane predchádzajúcej vyrubeniu daňovej povinnosti

autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného

hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu

k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenie dôkazov nedáva správcovi

dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej

kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď

je správca dane povinný hodnotiť kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona

o správe daní), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať

19

zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.

Je preto na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná,

akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť

závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí.

Z uvedených dôvodov neobstojí tvrdenie ţalobcu, ţe správca dane ohľadne

preukázania existencie sporného nákupu nafty vykonal dokazovanie a jeho hodnotenie

jednostranne a subjektívne. Povinnosť dôkazného bremena vyplývajúca ţalobcovi podľa § 29

ods. 8 zákona o správe daní spočíva v jeho povinnosti preukázať vierohodnosť a správnosť

ním vedených povinných evidencií alebo záznamov, čo sa mu však vzhľadom na výsledky

dokazovania nepodarilo preukázať a čo bolo preverovaním ţalobcom deklarovaných plnení

zo strany správcu dane relevantne spochybnené.

Odvolací súd nesúhlasí ani s ďalšou námietkou ţalobcu týkajúcou sa ním

navrhovaného znaleckého dokazovania pravosti a pôvodu pokladničných pások, povaţujúc ju

vzhľadom na skutkové zistenia vyplývajúce z dosiaľ vykonaného dokazovania za právne

bezvýznamnú. Aj podľa názoru senátu odvolacieho súdu zhodne s názorom daňových

orgánov ako aj prvostupňového súdu, preukázanie pravosti a pôvodu pokladničných dokladov

z ERP dodávateľa FORSAGE, spol. s r.o. by nemohlo privodiť pre ţalobcu priaznivejšie

rozhodnutie vo veci oprávnenosti na vrátenie ním uplatneného nadmerného odpočtu

za kontrolované zdaňovacie obdobie, keďţe i v prípade preukázania, ţe ku kontrole

predloţené doklady boli vystavené registračnou pokladnicou ERP DKP

č. 6330031413633001 spoločnosti FORSAGE, spol. s r.o., toto ešte nezakladá zákonný nárok

na odpočítanie dane daňovým subjektom, ak nie je preukázané, ţe pri tovare uvedenom

na dokladoch vznikla daňová povinnosť dodávateľovi, ktorá podmienka nebola preukázaná.

Odvolací súd taktieţ nesúhlasí s tvrdením ţalobcu ohľadne nezákonnosti rozhodnutia

ţalovaného vzhľadom na odlišný postup správcu dane pri preverovaní a rozhodovaní o výške

daňovej povinnosti na DPH za zdaňovacie obdobie mesiaca marec 2007 vo vzťahu

k preskúmavanému rozhodnutiu v danej veci. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, ţe

dodatočný platobný výmer č. /Hru vydaný Daňovým úradom Šurany dňa

5.5.2009 vychádzal z výsledkov opakovanej daňovej kontroly, ktorou správca dane

rozsiahlym spôsobom v intenciách druhostupňového rozhodnutia ţalovaného, ktorým zrušil

skorší dodatočný platobný výmer za uvedené zdaňovacie obdobie a vrátil vec

20

prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie, doplnil dokazovanie,

na základe ktorého dospel k tým istým skutkovým zisteniam, ako vyšli najavo pri preverovaní

mesačných zdaňovacích období DPH v rokoch 2005 a 2006. Ţalobcovi teda neboli pre účely

nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za opakovane kontrolované zdaňovacie

obdobie marec 2007 uznané daňové doklady z ERP dodávateľa FORSAGE, spol. s r.o.,

ktorých reálny základ sa dokazovaním nepotvrdil. Tvrdenie ţalobcu, ţe všetky ním

predloţené daňové doklady za nákup nafty na čerpacej stanici dodávateľa pohonných hmôt

boli správcom dane uznané, z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru nevyplýva,

pričom dôkazná situácia bola správnymi orgánmi oboch stupňov vyhodnotená obdobne ako

v preskúmavanej veci. Súčasne senát odvolacieho súdu poukazuje na to, ţe z rozhodnutia

ţalovaného č. I/224/12937-102571/2009/992117-r z 10.9.2009, ktorým vyhovel odvolaniu

ţalobcu proti vyššie uvedenému dodatočnému platobnému výmeru, vyplýva, ţe ţalovaný

zmenil výšku nadmerného odpočtu DPH uplatneného ţalobcom v daňovom priznaní za marec

2007, o 32,9 €, čo bola skutočnosť vyplývajúca z obsahu samotného daňového priznania

a táto zmena vo výroku prvostupňového rozhodnutia má skôr povahu opravy chyby v písaní,

pričom výrok druhostupňového rozhodnutia ţiadnym spôsobom nezasiahol do výšky

opakovane kontrolovanej a dorubenej daňovej povinnosti a nemal vplyv na dôvody a závery

správcu dane vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaného dokazovania.

Pokiaľ ţalobca v odvolaní opätovne namietal rozpor v postupe daňových orgánov

pri aplikácii § 49 zákona o DPH s právnymi závermi vyslovenými v rozsudku Európskeho

súdneho dvora z 27.9.2007 číslo C-409-04 vo veci Teleos plc. vs Commissioners of Customs

& Excise odvolací súd zastáva zhodný názor ako krajský súd, ţe uvedený rozsudok nie je

moţné aplikovať na preskúmavané konanie. Predmetom konania pred Európskym súdnym

dvorom bola prejudiciálna otázka podaná vnútroštátnym súdom Spojeného kráľovstva

na základe podnetov ich daňových subjektov na vyriešenie podmienok oslobodenia

od platenia DPH pri obchodoch realizovaných medzi dodávateľmi a odberateľmi v rámci

krajín Európskeho spoločenstva. V uvedenom rozsudku aplikáciou článku 28c A písm. a/

prvý pododsek šiestej smernice 77/388 zmenenej a doplnenej smernicou 2000/65, v súlade

so zásadou proporcionality ohľadne rozdelenia rizika pri dodávateľskom plnení v rámci

členských krajín Európskeho spoločenstva oslobodeného od platenia DPH a daňový orgán

v nadväznosti na podvod spôsobený treťou osobou, sa zabezpečuje ochrana dodávateľa, ktorý

konal v dobrej viere a predloţil dôkazy na prvý pohľad odôvodňujúce jeho právo

na oslobodenie dodávky tovaru vnútri Spoločenstva od dane, aby následne neplatil DPH

21

z tohto tovaru, keď sa následne zistí, ţe uvedené dôkazy sú nepravdivé, pričom však nedôjde

k preukázaniu účasti uvedeného dodávateľa na tomto podvode. Uvedený rozsudok rieši

prejudiciálnu otázku aplikácie vnútroštátneho práva Spojeného kráľovstva v nadväznosti

na obchody – dodávky tovaru vnútri Spoločenstva, kedy podmienkou oslobodenia je fyzické

opustenie územia členského štátu dodania preukázané dodávateľom a dôjde k nadobudnutiu

práva nakladať s tovarom ako s vlastným na nadobúdateľa v inom členskom štáte

Spoločenstva. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, ţe podmienky reţimu vyššie

uvedenej kauzy nemoţno porovnávať s podmienkami vnútroštátneho dodania tovaru

v Slovenskej republike, vzniku zdaniteľného plnenia a vzniku práva odpočítať daň z tovaru

alebo zo sluţby platiteľovi DPH podľa § 49 zákona o DPH, kedy podľa podmienok

stanovených vnútroštátnou právnou úpravou zákona o DPH s prihliadnutím na dôkaznú

povinnosť daňových subjektov vyplývajúcej z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní,

oprávnenosť nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane preukazuje odberateľ.

Pokiaľ aj ţalobca v danej veci poukazuje na neúplnosť účtovníctva dodávateľa

FORSAGE, spol. s r.o., na jeho porušovanie colných, daňových a účtovných predpisov,

v nadväznosti na ním predkladaný právny záver vyslovený vo vyššie uvedenom rozsudku

Európskeho súdneho dvora, z obsahu administratívneho spisu takáto skutočnosť právoplatne

zistená orgánmi činnými v trestnom konaní, prípadne inými príslušnými orgánmi nevyplýva.

V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na to, ţe v slovenskom právnom poriadku nie je

prípustné, aby si, a to i v tomto prípade, orgán verejnej správy urobil úsudok o predbeţnej

otázke o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin alebo priestupok, a to len na základe tvrdenia

účastníkom konania o vine tretej osoby, ktorý sa cíti byť obeťou podvodu. Súčasne odvolací

súd dáva do pozornosti, ţe v prípade právoplatného preukázania sa viny dodávateľa, daňový

poriadok pripúšťa v zákonom stanovenej lehote mimoriadny opravný prostriedok inštitútom

obnovy konania podľa o správe daní a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (daňový poriadok), prípadne je moţnosť dosiahnuť náhradu škody

prostredníctvom iných uplatniteľných inštitútov.

Z uvedených dôvodov senát odvolacieho súdu tvrdenia ţalobcu, z ktorých vyplynul

dojem, ţe sa ako odberateľ stal obeťou podvodu dodávateľa, povaţoval za účelové.

Odvolací súd v konaní ţalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia ( ),

22

v dôsledku čoho nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo

jeho postup nie je v súlade so zákonom.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, ţe námietky ţalobcu, vznesené

v odvolaní nemoţno povaţovať za opodstatnené a pre posúdenie danej veci za právne

relevantné.

Odvolací súd sa stotoţnil s právnym názorom krajského súdu, ţe ţaloba nebola

podaná dôvodne, keďţe ţalovaný správny orgán sa v rámci ţalobou napadnutého odvolacieho

správneho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu a svoje rozhodnutie

odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému

dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné

hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov. Odvolací súd taktieţ odôvodnenie

prvostupňového súdu povaţoval za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto

rozhodnutí ţiadny rozpor s daňovými predpismi ani s judikatúrou Súdneho dvora Európskej

únie.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Nitre ako vecne a právne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá

v spojení s , a s , veta prvá , potvrdil stotoţniac

sa v zásade aj s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia ( v spojení s

ods. 1 veta prvá ).

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1

veta prvá v spojení s ust. , veta prvá a s ust.

Ţalobcovi náhradu trov tohto konania nepriznal, pretoţe v tomto konaní nebol úspešný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 18. júla 2012

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth

23