Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31S/169/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej a členiek senátu JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobkyne: J. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. M. U. XXXX/X, W. nad T., zastúpená spoločnosťou KOČIŠ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Súľovská 9, 040 11 Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom so sídlom Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-135-001/2021-SK zo dňa 02.08.2021, takto

rozhodol:

I. Rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č. PPZ-HCP- BB2-135-001/2021-SK zo dňa 02.08.2021 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Správny orgán prvého stupňa - Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina rozhodnutím č. PPZ-HCP- BB7-1232-002/2021-PC zo dňa 6.6.2021 postupom podľa o pobyte cudzincov (ďalej len „“) zrušil účastníkovi konania - N. J., nar. XX.XX.XXXX pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania podľa z dôvodu, že účastníčka sa nezdržiavala na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2020. Podľa je účastník konania povinný vycestovať z územia Slovenskej republiky do 30 dní od vykonateľnosti tohto rozhodnutia, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky z iného dôvodu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že účastníčka má na území Slovenskej republiky od 11.03.2016 do 11.03.2018 udelený prechodný pobyt podľa . Naposledy jej bol prechodný pobyt obnovený dňa 22.02.2021 na jeden rok, na základe žiadosti zo dňa 09.12.2020. Kontrolnou činnosťou bolo zistené, že účastníčka konania sa nezdržiavala na území Slovenskej republiky viac ako polovicu udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2020, o čom svedčia prechodové pečiatky, ktoré sú označené v cestovnom doklade č. H platnom od 13.05.2019 do 12.05.2024. V roku 2020 bola účastníčka mimo územia Slovenskej republiky 317 dní, a to v období od 09.01.2020 do 20.11.2020. Prvostupňový správny orgán odkázal na ust. , ako aj na . Správny orgán prvého stupňa mal jednoznačne preukázané, že účastníčka sa nezdržiavala na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2020, čo bolo jednoznačne preukázané vstupnými a výstupnými priechodovými pečiatkami, ktoré sú odtlačené v cestovnom doklade. Pri rozhodovaní o zrušení prechodného pobytu bolo brané do úvahy aj ustanovenie , podľa ktorého ustanovenie odseku 1

neplatí, ak by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny a tiež čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Správny orgán dospel k záveru, že prípadný zásah do súkromného a rodinného života účastníčky nie je neprimeraný dôvodu zrušenia prechodného pobytu a je zlučiteľný s čl. 8 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého štátny orgán môže do výkonu tohto práva zasahovať, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných. K tomuto záveru správny orgán dospel na základe toho, že je v súlade so zákonom ( ) a s ohľadom na fakt, že účastníčka sa počas udeleného pobytu zdržiavala na území Slovenskej republiky len veľmi krátky čas a nie je naplnený účel prechodného pobytu na území Slovenskej republiky.

2. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-135-001/2021-SK zo dňa 02.08.2021 na základe odvolania žalobkyne potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie a odvolanie zamietol. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na obsah dôvodov prvostupňového správneho rozhodnutia, ako aj na jednotlivé odvolacie námietky žalobkyne. Poukázal na znenie ust. , , . Z uvedených ustanovení je zrejmé, že ak štátny príslušník tretej krajiny, teda aj účastníčka konania poruší povinnosť zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku, bude jej pobyt zrušený. Zákonodarca umožňuje policajnému orgánu, v tomto prípade prvostupňovému správnemu orgánu upustiť od takéhoto postupu len v prípadoch, kedy by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia takéhoto pobytu, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny, čo však nie je prípad účastníčky konania, keďže je preukázané, že táto trávila čas na území Slovenskej republiky v roku 2020 len sporadicky, prevažný čas sa zdržiavala mimo nej a mimo územia Schengenského priestoru, a teda aj bez osobného kontaktu s rodinnými príslušníkmi v Slovenskej republike. Hlavným dôkazom pre uplatnenie postupu podľa ust. boli odtlačky priechodových pečiatok nachádzajúcich sa v cestovnom doklade účastníčky konania, na základe ktorých je dostatočne preukázaný počet dní v skúmanom období od 01.01.2020 do 31.12.2020, v rámci ktorých sa účastníčka zdržiavala na území Schengenského priestoru. Z fotokópie cestovného pasu účastníčky, ktorý je nepopierateľným dôkazom, možno konštatovať, že sa skutočne v čase povoleného pobytu v kalendárnom roku 2020 zdržiavala na území Schengenského priestoru v súhrne iba 48 dní v období od 01.01.2021 do 08.01.2021 a od 21.11.2020 do 31.12.2020, čo je podstatne menej ako polovica zákonom stanoveného času, pričom tento dôkaz je jednoznačný a nezameniteľný. Tieto zistenia sú jednoznačným dôkazom toho, že účastníčka sa zdržiavala na území Schengenského priestoru menej ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2020, čím bol jednoznačne naplnený zákonný dôvod na začatie konania vo veci zrušenia jej prechodného pobytu udeleného na území Slovenskej republiky. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so , ako aj v súlade so zákonom o správnom konaní s dôrazom na to, že vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci (dokazovanie zo strany prvostupňového správneho orgánu bolo vykonané v dostatočnom rozsahu). K odvolaniu účastníčka priložila aj elektronické letenky, e-mailovú komunikáciu so zastupiteľským úradom Slovenskej republiky, ako aj údajne jej lekársku správu, ale keďže tieto doklady boli vydané v cudzom jazyku a nie sú v zmysle úradne preložené, nie je ich možné v konaní akceptovať. Podľa doklady potrebné v konaní podľa tohto predpisu vydané v cudzom jazyku je cudzinec povinný predložiť v úradnom preklade do štátneho jazyka v origináli alebo v úradne osvedčenej kópii. Odvolací orgán k námietke účastníčky, že bola dôvodne mimo územia Slovenskej republiky nad rámec stanovený zákonom v dôsledku udalostí spojených s ochorením Covid-19 a s tým súvisiacim dočasným uzatvorením hraníc, uviedol, že protipandemické opatrenia v súvislosti s ochorením Covid-19 boli vyhlásené prvýkrát v Slovenskej republike až 12.03.2020, pričom do domovskej krajiny účastníčka konania vycestovala už 08.01.2020 a naspäť do Schengenského priestoru pricestovala až 21.11.2020. Vzhľadom na účel udeleného prechodného pobytu mala účastníčka konania reálne vykonávať svoju podnikateľskú činnosť na území Slovenskej republiky, a tým aj napĺňať účel pobytu, čo však z dôvodu jej neprítomnosti na území Slovenskej republiky nebolo možné. Ďalej žalovaný zdôraznil, že zákonodarca porušenie povinnosti v zmysle zaradil medzi taxatívne dôvody k zrušeniu prechodného pobytu vymedzené v ust. , kde podľa písm. d) policajný útvar zruší prechodný pobyt, ak štátny príslušník tretej krajiny porušil

povinnosť podľa uvedeného predpisu. Ustanovenie má kogentný charakter a neumožňuje policajnému útvaru iný postup ako zrušiť prechodný pobyt, keď je naplnený ktorýkoľvek z dôvodov v ňom uvedených, okrem prípadu, kedy by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia takéhoto pobytu, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny v zmysle . Z pohľadu dikcie ustanovenia zákona nie je dôležitá ani tak celková dĺžka udeleného pobytu na území Slovenskej republiky, ako povinnosť zdržiavať sa viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku, v tomto prípade v roku 2020 a napĺňať tak účel prechodného pobytu, ktorým je v prípade účastníčky konania podnikateľská činnosť. Žalovaný uviedol, že žalobkyni bolo oznámené začatie konania s tým, že sa mohla k prejednávaným otázkam vyjadriť, pričom toto svoje právo nevyužila a žiadnym dôveryhodným spôsobom nepreukázala svoju prítomnosť v Schengenskom priestore, resp. na území Slovenskej republiky. Pokiaľ účastníčka namietala, že na území Slovenskej republiky podniká vo firme Rahjoo Trade & Co., s.r.o. s tým, že je spoločníčkou a konateľkou a zrušenie prechodného pobytu by spôsobilo značné problémy pri podnikaní, žalovaný uviedol, že reálne vykonávanie podnikateľskej činnosti na našom území je spojené s prítomnosťou cudzinca na území Slovenskej republiky. Berúc teda do úvahy skutočnosť, že účastníčka konania svoje podnikateľské aktivity zdarne realizovala aj z územia svojej domovskej krajiny, keďže sa na území Slovenskej republiky nezdržiavala väčšinu svojho povoleného pobytu v rámci sledovaného obdobia, žalovaný mal za to, že zrušením prechodného pobytu účastníčke konania nedôjde ani k likvidačnému zásahu do jej podnikateľských aktivít a nie je teda nevyhnutne potrebné, aby mala na účel podnikania priamo povolený pobyt na území Slovenskej republiky. Chod spoločnosti Rahjoo Trade & Co., s.r.o. môžu naďalej zabezpečovať ďalší konatelia uvedenej spoločnosti. Žalovaný neakceptoval argumentáciu účastníčky vo vzťahu k potrebe aplikácie , v zmysle ktorého Ministerstvo vnútra môže odpustiť aj zmeškanie inej lehoty podľa ako podľa odseku 6, ak uplynula počas trvania krízovej situácie. Žalovaný uviedol, že predmetom tohto ustanovenia je možnosť odpustiť hmotnoprávnu lehotu, ktorá je uvedená v . V zmysle ust. žiadna lehota nie je uvedená. Zákonodarca uvádza v predmetnom ustanovení povinnosť štátnej príslušníčky tretej krajiny na úseku pobytu. Navyše adresátom žiadosti v zmysle nie je prvostupňový ani odvolací orgán, ale Ministerstvo vnútra SR, rozumej Úrad hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru. Z tohto dôvodu sa nedajú uvedené ustanovenia aplikovať na situáciu účastníčky konania, a teda nie je možné túto požiadavku konania akceptovať. Žalovaný nepovažoval za dôvodnú ani argumentáciu účastníčky, pokiaľ ide o zásah do jej súkromného a rodinného života, keďže táto sa počas udeleného prechodného pobytu zdržiavala v roku 2020 na území Slovenskej republiky len sporadicky, takže reálne nenapĺňala účel prechodného pobytu na našom území. Z dostupných informačných systémov Ministerstva vnútra bolo zistené, že účastníčka má na území Slovenskej republiky brata so štátnou príslušnosťou Slovenskej republiky a ďalej dlhodobý pobyt má udelený jej matka a prechodný pobyt na účely podnikania jej sestra. Pokiaľ v odvolaní účastníčka uvádzala, že je na svoju rodinu veľmi naviazaná a odlúčenie jej spôsobuje úzkosť, uvedené vyjadrenie je v rozpore so skutočnosťou, že dňa 08.01.2020 vycestovala do domovského štátu, teda ešte pred zavedením protipandemických opatrení proti Covid-19 a zotrvala tam až do 21.11.2020 a s dôrazom, že bez príbuzných. Tiež žalovaný zdôraznil, že účastníčka sa informovala o možnosti podať si žiadosť o obnovenie prechodného pobytu aj na zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Teheráne. Termín na podanie jej žiadosti bol týmto zastupiteľským úradom stanovený na 27.09.2020. Hoci mala účastníčka konania stanovený tento termín na zastupiteľskom úrade, danú možnosť skoršieho podania žiadosti nevyužila, ale do Schengenského priestoru pricestovala až takmer o dva mesiace neskôr, a to dňa 21.11.2020, pričom žiadosť o obnovenie jej prechodného pobytu si na oddelení Cudzineckej polície Policajného zboru v Žiline podala až 09.12.2020. Účastníčka si tiež odporuje v tvrdení, že je pre ňu dôležité, aby kvôli zdravotnému stavu zostala na území Slovenskej republiky, kde sa o ňu môžu starať jej rodinní príslušníci. Z odvolania totiž vyplýva, že jej bola poskytnutá zdravotná starostlivosť v zahraničí, pravdepodobne v domovskej krajine a nie v Slovenskej republike. Je teda otázne, prečo nezotrvala na území Slovenskej republiky a nepodstúpila vyšetrenie a liečbu v Slovenskej republike, kde by zotrvala v blízkosti jej rodinných príslušníkov, ktorí by jej v prípade potreby poskytli potrebnú opateru, ale radšej uprednostnila vycestovanie kvôli zdravotnej starostlivosti do domovskej krajiny. Možno predpokladať, že účastníčka má v domovskej krajine stále vytvorené a pretrvávajúce väzby, podmienky a zázemie, ktoré sú potrebné k životu počas uvedeného obdobia. Účastníčka je plnoletá a slobodná, taktiež nemá žiadne deti, na základe čoho je možné konštatovať, že nie je viazaná k územiu Slovenskej republiky a zrejme aj z tohto dôvodu sa zdržiava v domovskej krajine. Pokiaľ účastníčka namietala, že jej nebolo umožnené

vyjadriť sa k podkladom a spôsobom ich zistenia, žalovaný poukázal na to, že prvostupňový správny orgán zaslal účastníčke oznámenie o začatí konania o zrušenie prechodného pobytu, avšak zásielka sa vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote.

3. Proti rozhodnutiu žalovaného podala v zákonnej lehote žalobu žalobkyňa, ktorá sa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj zrušenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Uviedla, že je štátnou príslušníčkou Iránskej islamskej republiky. Žije a pracuje v rodinnej firme v Tepličke nad Váhom. Na území Slovenskej republiky má silné a stabilné zázemie, a to tak rodinné, ako aj podnikateľské. Zdržiava sa na území Slovenskej republiky už od roku 2016 na základe opakovane udelených pobytov, pričom žalobkyňa vždy rešpektovala všetky zákonné povinnosti cudzinca pri pobyte v Slovenskej republike a tieto nikdy neporušila. Žalobkyňa má troch súrodencov a mamu (otec žalobkyne už nežije). Okrem jedného súrodenca žije celá rodina žalobkyne na Slovensku v spoločnom rodinnom dome v Tepličke nad Váhom. Matka žalobkyne má 75 rokov, má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky za účelom zlúčenia rodiny. Žalobkyňa má brata a dve sestry s tým, že brat je štátnym občanom Slovenskej republiky, má tu rodinu, dve deti, pracuje ako lekár, sestra má udelený pobyt za účelom podnikania, žije tu so svojím manželom a dvoma deťmi a napokon druhá sestra je vydatá, štátna občianka Veľkej Británie, kde aj žije s manželom a dvoma dospelými deťmi. Žalobkyňa spolu so svojou rodinou podniká, je spoločníčkou a konateľkou v rodinnom podniku v obchodnej spoločnosti Rahjoo Trade & Co., s.r.o. Zrušenie prechodného pobytu žalobkyni v Slovenskej republike spôsobilo značné problémy pri podnikaní tejto spoločnosti. Žalobkyňa v konaní o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania predložila prvostupňovému orgánu všetky potrebné dokumenty požadované ku konaniu. Následne prvostupňový správny orgán predĺžil žalobkyni prechodný pobyt dňa 22.02.2021 na jeden rok. Napriek tejto skutočnosti však prvostupňový správny orgán následne dňa 06.06.2021 zrušil prechodný pobyt žalobkyni na území SR na účel podnikania, pretože žalobkyňa sa podľa cestovných dokladov počas roka 2020 nezdržiavala na území SR viac ako 180 dní v rozpore s ust. . Je však nutné zdôrazniť, že dôvody, pre ktoré sa žalobkyňa nezdržiavala na území SR, sú nanajvýš závažné. Prvostupňový správny orgán a žalovaný nezákonným procesným postupom opomenuli náležite zistiť skutkový stav, a tým materiálnu pravdu. Neaplikovali na žalobkyňu ust. a tento postup zdôvodnili ničím nepodloženými tvrdeniami o dôvodoch neprítomnosti žalobkyne v SR v roku 2020 ako aj o okolnostiach súkromného a rodinného života žalobkyne v SR. Uvedené je o to závažnejšie, že tvrdenia oboch správnych orgánov nielenže nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch, ale tieto tvrdenia úplne odporujú skutočnému stavu. Žalobkyňa vycestovala do Iránu dňa 08.01.2020, následne vo februári/marci 2020 vypukla svetová pandémia Covid-19, ktorá spôsobila dočasné uzatvorenie hraníc, nemožnosť cestovania z jedného štátu do iného a lockdown niektorých krajín. Následne boli zrušené všetky lety z Iránskej islamskej republiky, ktorá sa považovala za jednu z najviac zasiahnutých krajín pandémiou Covid-19. Žalobkyňa dala do pozornosti súdu, že si objednala viacero leteniek na návrat do Slovenskej republiky, avšak všetky lety boli zrušené. Žalobkyňa po neúspešných pokusoch vstúpila na územie Schengenského priestoru až dňa 21.11.2020. Ako je teda zrejmé, žalobkyňa sa systematicky snažila dostať na územie SR počas celého relevantného obdobia svojej neprítomnosti v SR v roku 2020, čo preukazujú početné rezervácie leteniek (avšak stornované leteckými spoločnosťami v dôsledku pandémie Covid-19). Je teda nespochybniteľné, že žalobkyňa sa opakovane pokúšala o príchod na územie Slovenskej republiky, a to cez rôzne letecké spoločnosti, avšak všetky pokusy boli zmarené zrušením príslušných letov, t. j. bez zavinenia žalobkyne. Žalobkyňa informovala o svojej situácii prvostupňový správny orgán e-mailom dňa 14.03.2020. Prvostupňový správny orgán v odpovedi žalobkyni odporúčal, aby si predĺžila prechodný pobyt prostredníctvom zastupiteľského úradu v Iráne. Po dlhej konverzácii so zastupiteľským úradom SR v Teheráne bol žalobkyni udelený termín až na 27.09.2020 na predloženie dokladov na obnovenie prechodného pobytu. Ak žalovaný v napadnutom rozhodnutí spochybňoval, že žalobkyňa nakoniec tento termín nevyužila a žiadosť si podala až po príchode na Slovensko v decembri 2020, žalobkyňa uviedla, že tento postup bol úplne logický a zákonný. Predĺženie pobytu riešila aktívne počas takmer celého roka 2020 (avšak vypukla pandémia Covid-19 s dôsledkami brániacimi návratu na Slovensko). Po inštrukcii samotného správneho orgánu sa obrátila na zastupiteľský úrad v Teheráne, ktorý jej však poskytol termín až o niekoľko mesiacov neskôr. Žalobkyňa sa aktívne snažila dostať na územie SR a keď sa po opakovaných zrušeniach letov konečne naskytla možnosť pricestovať na územie SR, preferovala príchod na Slovensko a podanie žiadosti osobne (čo je aj rýchlejšie a bolo to jej právo). Žalobkyňa podotkla, že predchádzajúci prechodný pobyt, ktorý expiroval v priebehu roka 2020, umožnil žalobkyni plnohodnotné uplatnenie aj po expirácii z dôvodu mimoriadnej právnej úpravy v súvislosti s pandémiou Covid-19. Ak by si žalobkyňa aj nepodala žiadosť o predĺženie

pobytu v zmysle tejto mimoriadnej úpravy, tento pobyt by mohla uplatňovať dokonca až do dnešného dňa ( ohľadom predĺženia platnosti už expirovaných pobytov cudzincov). Žalobkyňa nezanedbala svoje zákonné povinnosti podľa . Z objektívnych dôvodov súvisiacich s pandémiou Covid-19 sa nemohla vrátiť na územie SR tak, aby splnila podmienky podľa pre rok 2020. Zároveň svoje pobytové oprávnenie (predĺženie pobytu) aktívne riešila už v priebehu roka 2020 v súčinnosti s veľvyslanectvom SR v Teheráne v zmysle inštrukcie samotnej cudzineckej polície. Žalovanému bolo zrejmé, že žalobkyňa za zdržiava na území SR bezproblémovo už od roku 2016. Napriek uvedenému žalovaný a aj prvostupňový správny orgán účelovo a izolovane od týchto skutočností pri zdôvodnení zrušenia pobytu žalobkyne v SR neustále zdôrazňuje rozsah neprítomnosti žalobkyne v SR iba a výlučne v roku 2020, akoby uvedené bol jediný smerodajný argument pre vylúčenie aplikácie (žalobkyne žije v SR už od roku 2016). Žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán si vedeli veľmi jednoducho overiť minulosť a správanie žalobkyne v SR od roku 2016, odkedy má na území SR udelený pobyt. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že žalobkyňa neprebrala výzvu prvostupňového správneho orgánu, žalobkyňa nemala vedomosť, že by ona, resp. niektorý z členov jej rodiny prevzatie tejto písomnosti znemožnil. Odkázala preto na analýzu administratívneho spisu ohľadom dôkazu o doručení tejto písomnosti a ak sa aj ukáže, že uvedená písomnosť bola riadne žalobkyni doručená, nič to nemení na tom, že žalobkyňa vždy mala a má veľký záujem na preukázaní dôvodnosti pokračovania jej prechodného pobytu v SR (a aktívne sa bránila v odvolacom konaní). Prípadné nevyjadrenie sa k podkladom prvostupňového orgánu v zmysle výzvy pred vydaním rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu v žiadnom prípade nebolo úmyselné. Uvedené navyše nijako nezbavuje oba správne orgány povinnosti náležite a presne zistiť skutočný stav veci a za týmto účelom vykonať všetky potrebné dôkazy, a to aj bez návrhu dotknutého účastníka. Žalobkyňa mala za to, že nesplnenie povinnosti zdržiavať sa po určený minimálny čas za rok 2020 v SR nemôže byť dôvodom na zrušenie pobytu udeleného žalobkyni až v roku 2021. Neprípustným spôsobom a v rozpore s účelom právnej úpravy správne orgány zohľadnili porušenie povinnosti žalobkyne za obdobie roku 2020, kedy prechodný pobyt ešte vôbec nebol žalobkyni udelený (pobyt bol udelený - predĺžený až v roku 2021). Účelom ustanovenia o minimálnej dobe, po ktorú sa cudzinec musí v danom roku zdržiavať, sa zjavne viaže na kalendárne roky, počas ktorých pobyt trvá a nie na roky minulé, počas ktorých príslušný pobyt nebol udelený (predĺžený). Prvostupňový správny orgán a žalovaný tak neprípustným a retroaktívnym spôsobom sankcionovali žalobkyňu za minulé porušenie , ktoré im však nijako nevadilo v čase, keď zrušený prechodný pobyt predlžovali (v roku 2021). Aj samotný žalovaný si pritom odporuje odôvodnením svojho rozhodnutia, keď na strane 11 v poslednom odseku uvádza, že povinnosť zdržiavať sa na území SR trvá „v rámci udeleného pobytu“. Maximálne tak žalobkyňa mohla nenaplniť účel pobytu predchádzajúceho povolenia na pobyt, avšak ani to nie je pravda, keďže predchádzajúci pobyt žalobkyni expiroval už v priebehu roka 2020 a tento predchádzajúci pobyt (predĺžený čo do účinkov mimoriadnymi ustanoveniami z dôvodu pandémie Covid-19) bol opätovne predĺžený samostatným rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu až v roku 2021. Prvostupňový správny orgán teda dňa 22.02.2021 udelil (predĺžil) žalobkyni prechodný pobyt na účely podnikania, aby následne dňa 06.06.2021 tento pobyt žalobkyni zrušil z dôvodu skutočností vzniknutých počas roka 2020, o ktorých už v čase rozhodovania o predĺžení pobytu mal zjavne vedomosť. Prvostupňový správny orgán a žalovaný boli povinní vo vzťahu k osobe žalobkyne ako účastníčke konania postupovať predvídateľným a čitateľným spôsobom, a to vzhľadom na očakávania, ktoré voči týmto orgánom ako účastníčka legitímne mala. Pripomenula, že pri rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch má orgán verejnej moci postupovať tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely, a taktiež je povinný dodržať zásadu zákazu prekvapivých rozhodnutí orgánov verejnej moci. Žalobkyňa poukázala na to, že obdobné konanie bolo začaté aj voči jej sestre Y. N., ktorá obdržala výzvu prvostupňového správneho orgánu, pričom na túto reagovala. Následne prvostupňový správny orgán nezrušil jej prechodný pobyt v Slovenskej republike za účelom podnikania. Nie sú teda pravdivé tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa vycestovala sama. Cestovala totiž spoločne so svojou sestrou, ktorá sa taktiež z objektívnych príčin nemohla na Slovensko vrátiť a dodržať povinnosť zotrvať na území SR po zákonom požadovaný čas v roku 2020. V skutkovo obdobných prípadoch teda správne orgány rozhodli rozdielnym spôsobom. Pokiaľ bolo žalobkyni vyčítané, že príslušné doklady predložené v odvolacom konaní neboli preložené do slovenského jazyka, išlo o procesný nedostatok, o ktorom bol žalovaný povinný žalobkyňu poučiť. Za daných skutkových a právnych okolností bolo tiež nevyhnutné, aby prvostupňový správny orgán a žalovaný vykonali výsluch žalobkyne a dotknutých osôb. V odvolaní dokonca žalobkyňa požiadala žalovaného o postup podľa . Pokiaľ žalovaný odkázal, že daná žiadosť mala byť adresovaná Ministerstvu vnútra SR, k tomu žalobkyňa uviedla, že orgány Cudzineckej

polície PZ SR sú organizačne a kompetenčne začlenené do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Bez ohľadu na uvedené však bol žalovaný povinný postúpiť túto žiadosť príslušnému správnemu orgánu. Žalobkyňa tiež nesúhlasila s názorom žalovaného o neprípustnosti aplikácie ust. na účely odpustenia povinnosti podľa . Vo vzťahu k aplikácii žalobkyňa poukázala na svoj zdravotný stav. Aktuálne sa lieči u gastroenterológa a u gynekológa a je pre ňu životne dôležité, aby vzhľadom na svoj stav mohla zotrvať so svojou blízkou rodinou, ktorá v podstate celá žije iba v Slovenskej republike a ktorá sa o žalobkyňu môže zo zdravotnej stránky postarať a poskytnúť jej morálnu a psychickú podporu. Brat žalobkyne žijúci v spoločnej domácnosti je pritom lekár. Žalobkyňa je zvyknutá byť neustále so svojou rodinou a v domovskej krajine nemá žiadnu blízku rodinu, keďže sa dlhšiu dobu zdržiava len na území SR. Navyše tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa vie podnikať aj na diaľku (z Iránu), čoho dôkazom mala byť skutočnosť, že dokázala vykonávať podnikanie v slovenskej spoločnosti z Iránu aj počas roka 2021, je nanajvýš absurdné a cynické. To, že žalobkyňa nepodniká v spoločnosti sama a uvedené umožnilo dlhšiu neprítomnosť žalobkyne v SR (proti jej vôli), ešte neznamená, že uvedené predstavuje udržateľný podnikateľský model pre spoločnosť a žalobkyňu. Z obchodno-právneho hľadiska s ohľadom na kompetencie štatutára je výkon podnikateľskej činnosti na diaľku navyše právne nemožný. Tiež zdôraznila, že v súlade s platnými právnymi predpismi štátny príslušník tzv. tretej krajiny môže na území SR vykonávať funkciu štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, iba ak je držiteľom platného povolenia na pobyt. Odňatím pobytového oprávnenia bolo teda žalobkyni úplne znemožnené vykonávať funkciu štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti. Prvostupňový správny orgán ani žalovaný sa pri posúdení okolností súkromného a rodinného života vôbec nezaoberali negatívnymi dopadmi rozhodnutia na rodinných príslušníkov žalobkyne a obchodnú spoločnosť, v ktorej žalobkyňa pôsobí. Taktiež vôbec nezohľadnili komplexné dopady rozhodnutí na rodinu žalobkyne, najmä v kontexte zlého zdravotného stavu žalobkyne, závažného narušenia podnikateľskej činnosti v rodinnej spoločnosti, atď. Postup prvostupňového správneho orgánu a žalovaného predstavujú vážny zásah do súkromného a rodinného života žalobkyne a jej rodiny a sú v rozpore s platnými právnymi predpismi, najmä s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života. Pokiaľ závery správneho orgánu o dôvodnosti zvoleného postupu v predmetnej veci sú zdôvodnené len odkazom na a prázdnym konštatovaním „nedostatočnej váhy súkromného a rodinného života žalobkyne v SR“, potom je takéto rozhodovanie neudržateľné (rozporné s SR a Dohovorom). Ďalej žalobkyňa namietala, že správne orgány nekonali so všetkými účastníkmi, a to s obchodnou spoločnosťou Rahjoo Trade & Co., s.r.o. a s matkou žalobkyne, pani M. G. a súrodencami žalobkyne, Y. N. a Y. N.. Ide o osoby, ktoré sú priamo dotknuté na svojich právach v dôsledku rozhodnutí správnych orgánov.

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že žalobkyňa sa v období roku 2020 zdržiavala na území Slovenskej republiky iba 48 dní, čo je podstatne menej ako polovica zákonom stanoveného času. V zmysle ust. v nadväznosti na ust. bolo uvedené dôvodom pre zrušenie prechodného pobytu žalobkyni na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že v konaní o zrušení prechodného pobytu žalobkyni, bolo oznámenie o začatí tohto konania doručené žalobkyni, ktorá však zásielku neprevzala v odbernej lehote. Následne sa žalovaný pri svojom rozhodovaní o odvolaní žalobkyne stotožnil s postupom prvostupňového správneho orgánu. K dôvodom žaloby žalovaný uviedol, že žalobkyňa porušila znenie ust. . V prípade žalobkyne neboli zistené podmienky pre aplikáciu , keďže väčšinu času v období roku 2020 sa žalobkyňa zdržiavala na území Slovenskej republiky len sporadicky, nehovoriac o tom, že aj bez osobného kontaktu s rodinnými príslušníkmi v Slovenskej republike. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na jej pokusy o vycestovanie na územie Slovenskej republiky, k čomu poukázala na rezervácie leteniek, tieto podľa názoru žalovaného boli predložené v prvostupňovom správnom konaní len v cudzom jazyku a neboli v zmysle úradne preložené, z ktorého dôvodu ich žalovaný neakceptoval. Poukázal na to, že medzi posledným zrušením letenky s príletom dňa 24.06.2020 do vstupu na územie Slovenskej republiky dňa 21.11.2020 žalobkyňa nevyvinula žiaden ďalší pokus o zarezervovanie letenky, čím by preukázala, že mala reálny záujem vrátiť sa na územie SR. Navyše žalobkyňa bola informovaná o možnosti podať si žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Teheráne s tým, že termín bol stanovený na 27.09.2020, čo však nevyužila. Postačuje, pokiaľ sa žalobkyňa na území Slovenskej republiky nezdržiavala viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu čo i len v jednom kalendárnom roku z celkového obdobia

piatich rokov udeleného prechodného pobytu, čo bol aj prípad žalobkyne, takže k porušeniu povinnosti podľa ust. preukázateľne došlo, čo následne zakladá dôvod na zrušenie prechodného pobytu žalobkyne. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa si neprevzala výzvu na vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia o zrušení prechodného pobytu, čo vyplýva z obsahu administratívneho spisu. Pokiaľ ide o námietky žalobkyne, že žalovaný jej predĺžil prechodný pobyt dňa 22.02.2021 a následne ho dňa 06.06.2021 zrušil, žalovaný uviedol, že splnenie podmienky ust. sa vždy posudzuje spätne za určité obdobie udeleného, resp. obnoveného prechodného pobytu. Tiež uviedol, že prechodný pobyt udelený žalobkyni platný do 07.04.2020 bol počas krízovej situácie aj naďalej platný, keďže táto krízová situácia až do súčasnej doby stále pretrváva. O uvedenom svedčí aj skutočnosť, že prvostupňový správny orgán žalobkyni v roku 2021 pobyt neudelil, ako sa mylne domnieva, ale obnovil. Následne, aj keď došlo k obnoveniu prechodného pobytu žalobkyni, po zistení na základe kontrolnej činnosti, že vyvstal zákonný dôvod na zrušenie prechodného pobytu žalobkyni, začal príslušný správny orgán konať. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na konanie vedené voči sestre žalobkyne Y. N., žalovaný sa k tomuto konaniu nevedel vyjadriť, pretože mu detaily konania neboli známe a odkázal na to, že každý prípad je špecifický. Keďže žalobkyňa nepredložila v odvolacom konaní žiaden relevantný, originálny, úradne do slovenského jazyka preložený akceptovateľný dôkaz a ani iný hodnoverný doklad, ktorým by dokázala dôvodne obhájiť svoju neprítomnosť na území SR, nebolo možné rozhodnúť iným spôsobom. V prípade, ak by žalobkyňa v konaní doložila originálne, relevantné a úradne preložené doklady, prvostupňový orgán, ako aj žalovaný by ich vzali do úvahy a posúdili by ich váhu a relevantnosť. Za hodnoverný dôkaz nemohol žalovaný považovať rozmazanú fotokópiu údajnej lekárskej správy vystavenej v cudzom, pravdepodobne perzskom jazyku, z ktorej ani nie je zrejmé, akej osoby sa má táto lekárska správa týkať. Uvedeným postupom správnych orgánov neboli porušené procesné práva žalobkyne, keďže povinnosť dokladovania listín v predpísanej forme je definované v ust. , na čo je správny orgán povinný prihliadať. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že sa nekonalo s ďalšími osobami, tieto nemali postavenie účastníkov správneho konania a pokiaľ ide o výsluch týchto osôb, tento nebol navrhnutý pred prvostupňovým správnym orgánom ani pred žalovaným. Prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný nemali povinnosť z vlastnej iniciatívy vykonávať výsluch žalobkyne a ňou uvedených osôb, ktoré ani neboli účastníkmi konania, pričom vykonanie takýchto výsluchov žalobkyňa v konaní nenavrhla, keďže obstarávanie a vykonávanie dôkazných prostriedkov zveruje zákon výlučne správnym orgánom a prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný mali k dispozícii dostatok dôkazov, ktoré postačovali na riadne rozhodnutie vo veci. Pokiaľ žalobkyňa odkazovala na ust. , uvedené ustanovenie reguluje možnosť odpustiť hmotnoprávnu lehotu, pričom ust. žiadnu lehotu neuvádza. Žalovaný nesúhlasil s námietkami žalobkyne ohľadom skúmania jej rodinného a súkromného života, pričom konštatoval, že žalobkyňa sa počas udeleného prechodného pobytu preukázateľne zdržiavala v roku 2020 na území Slovenskej republiky len sporadicky, reálne nenapĺňala účel prechodného pobytu na území SR, ktorým je podnikanie s dôrazom na to, že jej rodinný a súkromný život vôbec neviedla so svojimi príbuznými na území SR. Žalobkyňa sa skoro celý rok 2020 zdržiavala na území domovského štátu, avšak jej rodina sa zdržiavala na území SR, z čoho je zrejmé, že rodinné väzby medzi žalobkyňou a členmi rodiny boli pretrhnuté, takže o vedení súkromného a rodinného života žalobkyne v jej prípade nemožno hovoriť. Tiež nesúhlasil s tvrdeniami žalobkyne o tom, že je naviazaná na svoju rodinu, keďže vycestovala zo Slovenska už 08.01.2020, teda ešte pred zavedením opatrení v súvislosti s pandémiou Covid-19 a zotrvala mimo SR až do 21.11.2020, hoci termín na podanie žiadosti o obnovenie prechodného pobytu zastupiteľským úradom SR v Teheráne jej bol určený na 27.09.2020. Tiež je otázne, prečo nezotrvala na území Slovenskej republiky a nepodstúpila vyšetrenie a liečbu na území SR v blízkosti svojich rodinných príslušníkov, pokiaľ poukazovala na naviazanie na svoju rodinu. Žalobkyňa je plnoletá, slobodná, nemá žiadne deti. Pokiaľ väčšiu časť relevantného obdobia strávila žalobkyňa mimo územia SR, nie je nevyhnutné ani logické, aby mala povolený pobyt na území Slovenskej republiky, keďže sa preukázateľne zdržiavala väčšinu času roka 2020 na území iných štátov, z územia ktorých bezproblémovo realizovala svoje podnikateľské aktivity. Pokiaľ ide o obchodnú spoločnosť, v ktorej žalobkyňa bola konateľka, jej chod zabezpečovali v relevantnom období a aj do súčasnosti ďalší konatelia. Žalovaný dal tiež do pozornosti naďalej platné ust. , na základe ktorého lehota na vycestovanie štátneho príslušníka tretej krajiny do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia o zrušení jeho prechodného pobytu neplynie do odvolania krízovej situácie spôsobenej ochorením Covid-19.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že závery žalovaného sú založené výlučne na pase žalobkyne, t. j. notorickom konštatovaní dĺžky pobytu žalobkyne v SR v roku 2020 (navyše žalobkyňou preukázateľne nezavinenej neprítomnosti). Z tejto jedinej skutočnosti žalovaný dokonca neváha vo vyjadrení odvodzovať doslova až absurdné závery o skutkových a právnych otázkach, ktoré z tejto skutočnosti samej nemožno nijak vyvodiť, napr. že z dôvodu dlhšej neprítomnosti žalobkyne v SR v roku 2020 došlo k pretrhnutiu väzieb žalobkyne s jej rodinou v SR, že žalobkyňa vie riadne podnikať bez problémov aj bez udeleného prechodného pobytu, či dokonca spochybňuje niekoľkoročnú liečbu nádorového ochorenia žalobkyne v jej domovskej krajine a podobne. Žalobkyňa predložila žalovanému v odvolacom konaní elektronické letenky, e-mailovú komunikáciu so zastupiteľským úradom SR v Iráne a navyše tiež lekársku správu o vážnom a nepriaznivom zdravotnom stave. Pritom v priebehu konania bol v podanom odvolaní žalovaný informovaný, a to riadne a v štátnom jazyku SR o povahe a obsahu predkladaných písomností. Žalovanému teda bolo nanajvýš zrejmé, že sa môže jednať o dôkazy zásadné, keď žalobkyňa výslovne indikovala, čo je obsahom týchto dôkazov. Žalovaný v rozpore so svojimi povinnosťami uloženými Správnym poriadkom tieto dôkazy neakceptoval, vyhovárajúc sa na absenciu prekladu predložených dôkazov (čo však vyplynulo výlučne z nevedomosti žalobkyne), o čom mal žalovaný žalobkyňu poučiť a nie dôkazy nepripustiť. Navyše už len samotná vedomosť žalovaného o existencii zásadných dôkazov pre toto konanie viedla k jeho zákonnej povinnosti tieto dôkazy vykonať z jeho vlastnej úradnej povinnosti. Nie je zrejmé, o aký výklad zákona opiera žalovaný svoj predpoklad, že okolnosti súkromného a rodinného života nemôžu z povahy veci prevážiť nad dôvodmi zrušenia pobytu v prípade, ak sa žalobkyňa nezdržiavala na území SR práve a výlučne jeden kalendárny rok (2020) z celkovej doby niekoľko rokov (od roku 2016) v minimálnej dĺžke ako predpokladá zákon. Žalovaný tvrdil, že v roku 2020 sa žalobkyňa zdržiavala prevažný čas mimo územia Schengenského priestoru a „nehovoriac o tom, že aj bez osobného kontaktu s rodinnými príslušníkmi v Slovenskej republike“. Žalobkyňa vyslovila otázku, akým dôkazom uvedené tvrdenie žalovaný podopiera. Ide o pritom len o jeden z mnohých prípadov, kedy žalovaný robí neprípustné závery o niečom, čo sú výlučne jeho domnienky a čo nemá žiadnu oporu vo vykonaných dôkazoch. Aj uvedené preukazuje, že žalovaný nezisťoval materiálnu pravdu v konaní, ak nevykonal de facto jediný dôkaz v prospech žalobkyne. Žalovaný napríklad opomína skutočnosť, o ktorej by mal vedieť a síce, že žalobkyňa vycestovala zo SR do domovskej krajiny so svojou sestrou, ktorej dokonca prvostupňový správny orgán v identickom prípade bez problémov ponechal jej pobyt, napriek porušeniu identických zákonných ustanovení. Žalobkyni nebolo zrejmé, ako skutočnosť, že žalobkyňa vycestovala do domovskej krajiny už 08.01.2020, má spochybňovať jej tvrdenia a má byť údajne v kontraste s tým, že protipandemické opatrenia Covid-19 boli vyhlásené prvýkrát v SR až 12.03.2020. Žalobkyňa tiež vyslovila otázku, aké dôkazy žalovaný vykonal na účely preverenia, kedy a aké pandemické opatrenia boli prijaté v domovskom štáte Irán, z ktorého žalobkyňa musela logicky vedieť pricestovať do SR (a nie naopak). Žalobkyňa mala povinnosť zdržiavať sa na území SR viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku a túto podmienku by komfortne splnila, nebyť preukázateľnej následnej nemožnosti návratu do SR v čase, ktorý žalobkyňa plánovala (pokus o návrat už minimálne od marca 2020); žalobkyňa nemohla nijako predvídať, že jej návrat do SR bude znemožnený. Žalovaný mal k dispozícii dokumenty preukazujúce dôvody nemožnosti žalobkyne pricestovať na územie SR. Úlohou žalovaného nebolo len posúdiť konanie prvostupňového správneho orgánu, ale zaťažovala ho zákonná požiadavka rozhodnúť v súlade s materiálnou pravdou rovnako ako prvostupňový správny orgán. Žalobkyňa odkázala na ust. § 37 ods. 1, § 59 ods. 1 a § 32 ods. 1 Správneho poriadku. Povinnosťou správnych orgánov bolo presne a úplne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné doklady pre rozhodnutia. Pri uvedenom nebol viazaný návrhmi účastníkov konania. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení argumentoval zrušenou letenkou zo dňa 24.06.2020, otázne je, na akom právnom základe týmto argumentuje, pokiaľ daný dôkaz v správnom konaní nevykonal a dokonca aj jeho hodnovernosť ešte aj v samotnom vyjadrení spochybnil. Uvedený argument mohol žalovaný uplatniť v správnom konaní, napr. a najmä výsluchom žalobkyne. Absurdnejšie ešte vyznieva ďalšia argumentácia žalovaného, že žalobkyňa údajne nevyvinula žiaden ďalší pokus o zarezervovanie letenky po 24.06.2020 až do svojho príchodu na Slovensko, čím by údajne preukázala, že mala reálny záujem o návrat na územie SR. Žalobkyňa vyslovila otázku, akým dôkazom žalovaný podopiera toto svoje tvrdenie. Žalovaný celé svoje posúdenie prípadu redukuje na svoje ničím nepodložené tvrdenia a dojmy. Žalovaný sa mal dokazovaniu venovať v správnom konaní, a nie v súdnom konaní, v ktorom je žalovaný pre nezákonný postup. Žalobkyňa poukázala na komunikáciu s prvostupňovým správnym orgánom, ktorý jej odporučil predĺžiť si prechodný pobyt prostredníctvom zastupiteľského úradu v Iráne, pričom tento jej stanovil termín až na 27.09.2020. Poukázala tiež na to, že prvostupňový správny orgán a zastupiteľský úrad v Teheráne spolu vôbec nespolupracovali. Akceptovanie na prvý pohľad

skoršieho termínu na zastupiteľskom úrade v Teheráne by bolo z hľadiska rýchlosti vybavenia veci nielen v konečnom dôsledku časovo značne oneskorené oproti osobnému vybaveniu žiadosti žalobkyňou na prvostupňovom orgáne v Slovenskej republiky, ale akceptovanie termínu na zastupiteľskom úrade v Teheráne by navyše ani nijako nekompenzovalo omeškanie žalobkyne, keďže ako žalovaný sám uvádza, celkovo sa žalobkyňa zdržiavala na území SR v roku 2020 len po dobu 48 dní a požiadavku podľa by tak či tak žalobkyňa už nevedela naplniť. Žalovaný absurdne argumentuje ustanovením v neprospech žalobkyne, pričom uvedené ustanovenie má naopak cudzincov chrániť pred dôsledkami pandémie Covid-19. Žalobkyňa si predvídavo mienila podať žiadosť o predĺženie prechodného pobytu, ktorý jej mal expirovať v apríli 2020, a to napriek tomu, že práve mimoriadne ustanovenia oprávňovali dokonca žalobkyňu využívať platnosť už expirovaného pobytu (dokonca až do dnešného dňa). Žalovaný následne úplne absurdne poprel obsah a účel týchto ochranných ustanovení, keď formalisticky, byrokraticky a bez skúmania okolností prípadu zrušil opakovane predĺžený prechodný pobyt žalobkyne za porušenie povinnosti, ktorá sa vzťahovala práve na obdobie roka 2020, ktoré ochranná legislatíva Covid-19 pokrýva. Žalobkyňa mala za to, že procesný postup žalovaného je nezákonný aj z toho dôvodu, že je v priamom rozpore s účelom . Žalovaný sankcionuje žalobkyňu napriek tomu, že postupovala predvídavo a o nový pobyt si preukázateľne mienila žiadať s predstihom pred expiráciou predchádzajúceho pobytového oprávnenia. Sankcia zrušenia pobytu za porušenie povinnosti zdržiavať sa na území SR po zákonom požadovanú minimálnu dobu za kalendárny rok celosvetovej pandémie Covid-19 a navyše v situácii, ak ide o cudzinca, ktorého pobyt bol už od roku 2016 zjavne bezproblémový a ktorý si navyše prezieravo včas mienil žiadať o predĺženie pôvodného pobytového oprávnenia, je nanajvýš neprimeraná a prísna. Žalobkyňa vyslovila názor, že nesplnenie povinnosti zdržiavať sa po určený minimálny čas za rok 2020 v Slovenskej republike nemôže byť dôvodom na zrušenie pobytu udeleného (predĺženého) žalobkyni až v roku 2021. Zohľadnenie porušenia povinnosti z minulého obdobia má byť posúdené pri najbližšom rozhodnutí o predĺžení prechodného pobytu, kde však prvostupňový správny orgán pobyt žalobkyne bez akýchkoľvek námietok predĺžil aj napriek tomuto minulému porušeniu v roku 2020, o ktorom preukázateľne musel mať vedomosť. Navyše je zrejmé, že aplikácia vyžaduje posúdenie celého súkromného a rodinného života žalobkyne a jej blízkych osôb v jeho komplexe. Žalobkyňa považovala za absurdné, keď žalovaný na jednej strane obhajuje svoj nezákonný postup a dôvodnosť zrušenia pobytu žalobkyni, na druhej strane neváha žalobkyňu vo vyjadrení opakovane odkazovať na možnosť požiadať si o nový pobyt. Pokiaľ žalovaný odkázal na to, že konanie vedené voči sestre žalobkyne mu nie je známe, žalobkyňa dala do pozornosti ustanovenie Správneho poriadku, podľa ktorého správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Bolo teda zákonnou povinnosťou prvostupňového orgánu a následne žalovaného poznať svoju vlastnú rozhodovaciu prax. Pokiaľ ide o označenie ďalších účastníkov, to znamená obchodnej spoločnosti, v ktorej žalobkyňa mala postavenie konateľky a jej rodinných príslušníkov, žalobkyňa odkázala na zdôvodnenie vysvetlené v žalobe. Pokiaľ ide o požadovaný výsluch rodinných príslušníkov žalobkyne, v tomto prípade žalobkyňa dala do pozornosti nutnosť aplikácie , s čím je spojené posudzovanie okolností súkromného a rodinného života žalobkyne, s čím sa automaticky spája aj potreba výsluchu týchto osôb. Pokiaľ ide o postup podľa , žalobkyňa zopakovala svoj názor o potrebe aplikácie Správneho poriadku, v zmysle ktorého bolo potrebné dané podanie postúpiť príslušnému správnemu orgánu, pokiaľ žalovaný mal za to, že nie je príslušný na jej posúdenie. K možnosti aplikácie žalobkyňa uviedla, že správne orgány nevykonali výsluch žalobkyne ani jej blízkych osôb, ignorovali zásadné dôkazy predložené žalobkyňou o nemožnosti pricestovať na územie SR z dôvodu pandémie Covid-19, neprihliadali na predchádzajúci bezproblémový a dlhoročný pobyt žalobkyne a členov jej rodiny na území SR od roku 2016, neprihliadali na nepriaznivý zdravotný stav žalobkyne a jej zdravotné potreby a tiež neprihliadali na skutočnosť, kde sa preukázateľne nachádza centrum rodinného a pracovného života žalobkyne, t. j. v Slovenskej republike. Pokiaľ žalovaný poukázal na pretrhnutie rodinných väzieb žalobkyne s rodinnými príslušníkmi na území Slovenskej republiky, k uvedenému neexistuje žiaden dôkaz. Okrem jedného súrodenca celá rodina žalobkyne žije na Slovensku v Tepličke nad Váhom. Žalobkyňa dôrazne odmieta aj spochybňovanie potreby prítomnosti a starostlivosti rodiny o žalobkyňu z dôvodu, že sa priamo lieči na nádorové ochorenie vo svojej domovskej krajine, a nie v SR. Žalobkyňa sa pýta, o aký dôkaz opiera žalovaný tento svoj záver. Ak mal žalovaný o uvedenom akékoľvek pochybnosti, na uvedenú skutočnosť sa mohol žalobkyne a jej rodiny pýtať pri výsluchu, ktorý nevykonal. Pokiaľ žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa zotrvala v Iráne od 08.01.2020 do 21.11.2020, z čoho vyvodil, že žalobkyňa má v domovskom štáte vytvorené väzby, podmienky a

zázemie, rovnako žalobkyňa vyslovila otázku, o aký dôkaz podopiera žalovaný toto svoje tvrdenie. Žalovaný tiež uviedol, že žalobkyňa nie je odkázaná bezprostredne na starostlivosť inej osoby a dokáže sa o seba sama postarať, čo deklaruje aj fakt, že aj naďalej zastáva a vykonáva funkciu konateľky v obchodnej spoločnosti, ktorú dokáže vykonávať aj s ohľadom na svoj zdravotný stav, na ktorý neustále poukazuje. Žalovaný teda na podklade výpisu z obchodného registra, resp. skutočnosti, že žalobkyňa je konateľkou obchodnej spoločnosti groteskne vyvodil zásadné okolnosti súkromného a rodinného života žalobkyne a síce, že žalobkyňa nie je odkázaná bezprostredne na starostlivosť inej osoby a dokáže sa o seba sama postarať a tiež skutočnosť, že dokáže vykonávať funkciu štatutárneho orgánu napriek svojej chorobe. Pokiaľ žalobkyňa netrávila relevantný čas so svojou rodinou v roku 2020 a že sa nenaplnil účel prechodného pobytu, uvedené závery rovnako nie sú podporené žiadnymi dôkazmi. Za svojvoľné považovala tiež závery o tom, že vykonávala podnikateľskú činnosť väčšinu kalendárneho roka 2020 z územia iných štátov. Zdôraznila, že činnosť štatutára obchodnej spoločnosti fakticky na Slovensku nie je možná. Žalovaný vôbec pri svojich záveroch nereflektoval na požiadavky vyplývajúce z obchodno-právnych predpisov SR. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že chod rodinnej spoločnosti bezproblémovo zabezpečovali ďalší konatelia v relevantnom čase, uvedené rovnako je bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní. Napokon žalobkyňa opakovane odkázala na ustanovenie čl. 8 ods. 2 Dohovoru a na potrebu rešpektovania jej súkromného a rodinného života.

6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a záveroch s tým, že navrhol podanú žalobu zamietnuť.

7. Krajský súd, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v zmysle a nasl. v medziach žalobných bodov (, ) a dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť podľa a a vec vrátiť žalovanému podľa veta prvá na ďalšie konanie.

8. Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

9. Podľa správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.

10. Podľa správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

11. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu mal správny súd zistené, že žalobkyni bol dňa 22.02.2021 obnovený prechodný pobyt na účel podnikania podľa , a to s platnosťou na jeden rok.

12. V súvislosti so zistením porušenia podmienok o pobyte cudzincov začal prvostupňový správny orgán konanie o zrušení prechodného pobytu žalobkyni s tým, že v oznámení zo dňa 08.04.2021 ju upovedomil o možnosti vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie v danej veci. Z fotokópie doručenky k tomuto oznámeniu vyplýva, že zásielka bola doručovaná žalobkyni, avšak účastníčka v odbernej lehote dokument neprevzala.

13. Následne prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 02.08.2021 zrušil prechodný pobyt žalobkyni na území Slovenskej republiky za účelom podnikania (odsek 1 odôvodnenia tohto rozsudku). Svoje námietky proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobkyňa formulovala v odvolaní, kde poukázala na závažnosť dôvodov, pre ktoré sa v relevantnom období nezdržiavala na území SR, a tiež tvrdila, že najprv jej bol prechodný pobyt predĺžený, ale následne však došlo k jeho zrušeniu. K odvolaniu boli pripojené listinné dôkazy v angličtine a listiny, ktoré z dôvodu nečitateľnosti nebolo možné vyhodnotiť z hľadiska ich obsahu.

14. Podľa , ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, ak v , , , a a nie je ustanovené inak.

15. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

16. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

17. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

18. Podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku, pokiaľ podanie nemá predpísané náležitosti, správny orgán pomôže účastníkovi konania nedostatky odstrániť, prípadne ho vyzve, aby ich v určenej lehote odstránil; súčasne ho poučí, že inak konanie zastaví.

19. Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.

20. Právne zásady správneho konania sú súčasťou všeobecných právnych zásad, ktorých aplikovateľnosť v právnom poriadku právneho štátu je pomerne široká. Nedodržanie zásad správneho konania je vážnym porušením zákona správnym orgánom, s ktorým sú spojené verejnoprávne a súkromnoprávne následky, resp. potenciálne nároky. Zásady správneho konania možno vnímať aj z pohľadu ich explicitnej / implicitnej právnej úpravy. Výslovne upravené zásady sú obsiahnuté v ustanoveniach § 3 až § 4 Správneho poriadku ako základné pravidlá konania. Z hľadiska dôležitosti medzi ostatnými zásadami vyplývajúcimi z iných ustanovení Správneho poriadku a zásadami upravenými v § 3 až § 4 Správneho poriadku neexistuje žiadny rozdiel. Ani jedna zásada nemôže byť aplikovaná na úkor druhej a prípadný rozpor medzi nimi je explicitne upravený zákonom. O nerovnosti z hľadiska váhy možno hovoriť v prípade preskúmania rozhodnutia, kde nedodržanie niektorej zásady je alebo nie je dôvodom na jeho zrušenie v závislosti od závažnosti vplyvu riadneho uplatnenia danej zásady na výsledok rozhodnutia. V prípade závažných procesných nedostatkov spôsobených nedodržaním jednotlivých zásad sa rozhodnutie nepodmienečne zruší, aj keď to nemalo vplyv na samotné rozhodnutie, kým v prípade menej závažných procesných chýb sa posudzuje ich vplyv na výrok rozhodnutia.

21. Významným dokumentom, ktorý má vymedziť základný rámec „dobrej správy“ je Odporúčanie CM/Rec(2007)7 Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe (ďalej ako „Odporúčanie“). Odporúčanie obsahuje základné pravidlá a princípy, ktorými by sa mali riadiť správne orgány vo vzťahu k tzv. súkromným osobám. Cieľom je dosiahnuť dobrú správu vecí verejných. Odporúčanie obsahuje tiež samostatné definície tak správneho orgánu, ako aj súkromných osôb, t. j. bežných občanov. Správnym orgánom sa, na účely tohto Odporúčania, rozumie verejnoprávny subjekt akéhokoľvek druhu a na akejkoľvek úrovni (vrátane štátnych, miestnych a autonómnych orgánov), ktorý poskytuje verejnú službu alebo koná vo verejnom záujme. Za správny orgán sa tiež považuje akýkoľvek súkromnoprávny subjekt vykonávajúci výsady verejného orgánu zodpovedného za poskytovanie verejnej služby alebo konajúci vo verejnom záujme. Súkromnými osobami sa naopak rozumejú všetky fyzické a právnické osoby, ktoré sú objektom aktivít orgánu verejnej správy. Odporúčanie definuje jednotlivé zásady (princípy) „dobrej správy“ - zásada zákonnosti, zásada rovnosti a zákaz diskriminácie, zásada nestrannosti, zásada proporcionality, zásada konania v primeranej lehote, zásada spoluúčasti, zásada rešpektovania súkromia, zásada transparentnosti.

22. Na správnom orgáne je bremeno presného a úplného objasnenia stavu veci a súčasne väčšia časť bremena procesnej ekonomiky. Správny orgán by mal preto odmietať také dôkazné prostriedky, ktoré sú irelevantné alebo sa napríklad len ťažko dajú obstarať. Naopak, vždy by mal pripustiť dôkazný prostriedok, ktorý je pre vec dôležitý a relatívne ľahko vykonateľný (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. júna 2018, sp. zn. ). V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. „je povinnosťou správneho orgánu, aby zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie a tak doplnil podklad pre rozhodovanie do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Táto povinnosť sa vzťahuje tak na prvostupňový ako aj druhostupňový správny orgán, až do vydania rozhodnutia. Keďže rozhodnutie správneho orgánu zasahuje do právnych pomerov osôb, musí byť vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného stavu veci. Presné a úplné zistenie skutočného stavu znamená, že jednak je nevyhnutné vykonať všetky šetrenia potrebné na objasnenie rozhodujúcich okolností a pre posúdenie veci (úplnosť zistenia), jednak zabezpečiť, aby skutkové zistenia odvodené z vykonaných šetrení zodpovedali skutočnosti. Správny orgán je povinný vykonať zisťovanie z úradnej povinnosti a nemôže byť viazaný len na podklady, ktoré mu poskytnú účastníci konania. Správny orgán teda nie je len pasívnym vykonávateľom vôle účastníka konania, ale naopak zohráva aktívnu úlohu pri zhromažďovaní dôkazov, ktoré sú podkladom pre jeho rozhodnutie, a to i v prípade, ak je účastník konania nečinný, alebo sa nachádza v dôkaznej núdzi. To platí o každom konaní, v ktorom môže byť dotknutý verejný záujem“.

23. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplývajú viaceré skutkové závery, ktorými žalovaný predovšetkým akcentoval v prípade žalobkyne nesplnenie podmienok v zmysle ; najmä odkazoval na „zdarné“ vykonávanie podnikateľskej činnosti žalobkyňou zo zahraničia, na jej väzby v domovskom štáte, skutočnosť, že nemá na svoju rodinu žijúcu na území SR tak silné väzby, ako tvrdí a že väčšinu roka 2020 s nimi nestrávila. Tieto závery nemajú žiaden skutkový základ, pretože vo veci nebolo vykonané žiadne dokazovanie a nemožno ich podporiť ani žiadnymi listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisu. Už len samotné vyslovenie skutkových záverov zo strany žalovaného, a to bez vykonania náležitého dokazovania v zmysle vyššie formulovaných zásad, bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.

24. Podľa ustanovenie odseku 1 neplatí, ak by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny.

25. Podľa štátny príslušník tretej krajiny je povinný zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku; to neplatí, ak štátny príslušník tretej krajiny uplatňuje mobilitu v inom členskom štáte.

26. Špecifikom posudzovanej veci boli tvrdenia žalobkyne o nemožnosti jej návratu na územie SR v priebehu roka 2020 z dôvodu pandémie Covid-19, ktorú okolnosť žalobca neposúdil s dostatočnou dôslednosťou (a v zásade nevykonal žiadne dokazovanie, čo už bolo uvedené vyššie). Ak totiž žalobkyňa vycestovala do Iránu v januári 2020, zrejme počítala s možnosťou návratu tak, aby splnila podmienku podľa , čo jej bolo znemožnené v dôsledku reštrikcií v leteckej doprave. Okrem toho je zrejmé, že aj keby žalobkyňa využila termín, ktorý jej bol pridelený zastupiteľstvom v Teheráne (27.09.2020) na účely podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu v SR, povinnú dĺžku pobytu na území SR by už nedosiahla. Celkovo potom argumentácia žalovaného nedáva zmysel, pokiaľ je žalobkyni vytýkané (a to aj za situácie, že so slovenskými úradmi aktívne komunikovala), že nevyužila možnosť obnovenia prechodného pobytu prostredníctvom zastupiteľstva.

27. Za zmienku tiež stojí nesprávny postup žalovaného, ktorému boli spolu s odvolaním proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu predložené viaceré listiny, zjavne smerujúce k preukázaniu podmienok podľa , pričom z jeho strany nedošlo k poučeniu žalobkyne o nutnosti odstrániť vady týchto listín spočívajúce jednak v nečitateľnosti, jednak v predložení listín v cudzom jazyku (, Správneho poriadku). 28. Podľa tvrdení žalobkyne, malo dôjsť k vydaniu rozhodnutia vo vzťahu k jej sestre Y. N. za obdobných skutkových okolností opačným spôsobom, na čo žalovaný nijako nereflektoval, len stručne poukázal na to, že mu detaily konania nie sú známe. Tento záver znamená, že správny orgán nevyvinul snahu o naplnenie znenia pravidla vyjadreného v ustanovení Správneho poriadku.

29. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. , a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. , , ).

30. Možno konštatovať, že správne konanie je jedným z najrozšírenejších procesov, v ktorých sa rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Na rozdiel od súdneho konania, správne konanie je najčastejšie aplikované vo veciach, v ktorých sa adresátom správy priznávajú určité práva, resp. realizujú sa ich právom chránené záujmy - nie sú žiadnou ojedinelosťou ani správne procesy, ktoré smerujú k uloženiu povinnosti. Princíp právnej istoty podrobne prepracovaný rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR musí nachádzať svoje vyjadrenie nielen v rozhodnutiach súdov, ale aj v rozhodovacej praxi správnych orgánov - napokon jej vyjadrenie nachádza svoj základ v spomínanom ustanovení § 3 ods. 5 Správneho poriadku.

31. Napokon považoval správny súd uviesť, že v posudzovanej veci správne orgány nepochybne rozhodli o obnovení prechodného pobytu žalobkyni na účel podnikania, a to dňa 22.02.2021 podľa , a to s platnosťou na jeden rok. Správny orgán prvého stupňa v čase tohto skoršieho rozhodovania mohol a mal podľa správneho súdu z dostupných zdrojov skúmať i splnenie podmienky podľa a v nadväznosti na svoje zistenia následne postupovať. To by v pomeroch predmetnej veci znamenalo pri nespornom zistení časového rozsahu, v akom sa žalobkyňa na území SR zdržiavala v roku 2020 tak, ako to vyplýva z predloženého cestovného dokladu žalobkyne, že pre obnovenie prechodného pobytu neboli splnené zákonné podmienky (uvedený záver správny súd činí bez vyhodnotenia ďalších relevantných okolností veci a znamená „len“ posúdenie jednej z podmienok pre obnovenie prechodného pobytu v aktuálnej veci).

32. Vychádzajúc z uvedeného nie je možné preto súhlasiť so žalovaným pokiaľ ide o jeho tvrdenie v rámci vyjadrenia k predmetnej správnej žalobe, že splnenie podmienky ustanovenia sa „vždy posudzuje spätne“ za určité obdobie udeleného, resp. obnoveného prechodného pobytu. Ak totiž žalobkyňa podľa názoru žalovaného porušila svoje povinnosti v roku 2020, potom sa toto jej správanie malo prejaviť v postupe správneho orgánu rozhodujúceho o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu, teda o totožnej otázke - či žalobkyňa spĺňa podmienky pre zotrvanie na území SR. Postup, ktorý správny orgán zvolil (a zjavne ide o štandardnú prax), porušuje základné princípy správneho konania, princíp dobrej správy i ústavný princíp právnej istoty. Vyhovieť žalobkyni s tým, že jej bude priznaný prechodný pobyt na istý čas (rozhodnutie zo dňa 22.02.2021) a následne na základe dôvodov, ktoré už správny orgán mohol a mal poznať, tento prechodný pobyt zrušiť (napadnuté rozhodnutie žalovaného), predstavuje zásadný zásah do práv žalobkyne poznať a predvídať procesný postup administratívneho orgánu (právna istota).

33. Ako nedôvodnú posúdil správny súd námietku týkajúcu sa nekonania s rodinnými príslušníkmi žalobkyne, ktorí môžu v správnom súdnom konaní uplatňovať svoje nároky, pokiaľ sa cítia byť dotknutí konaním či nekonaním správneho orgánu. Takéto námietky však za nich nemôže vzniesť iná osoba (žalobkyňa), keďže oni sami zodpovedajú za uplatňovanie svojich práv.

34. Správny súd na pojednávaní dňa 26.07.2022 zamietol návrhy žalobkyne na vykonanie dôkazov. Pre správny súd je podľa rozhodujúci skutkový stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým je správny súd viazaný. V prejednávanej veci naviac neboli ani splnené podmienky, ktoré má na mysli ustanovenie , pre ktoré by správny súd mohol sám vykonať dokazovanie (t. j. dokazovanie nebolo nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného), ani [t. j. dokazovanie nebolo nevyhnutné pre rozhodnutie správneho súdu vo veci, nešlo o rozhodnutie podľa a nešlo o rozhodnutie v konaní podľa , , , , ]. Správny súd pre úplnosť dodáva, že rozlišuje medzi možnosťou

(, ) a povinnosťou [, , a ] správneho súdu vykonať dokazovanie.

35. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania, pretože bola v konaní úspešná. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 ) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.