Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24Ek-1249-2018.pdf
PDF · 145.94 KB
Case nature
Subarea
24Ek/1249/2018
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: K.. V. Q., nar. XX.XX.XXXX, M. XX, XXX XX V. - L., v konaní zastúpený: JUDr. Tibor Sásfai, so sídlom Ďurkovská 45, 044 19 Ruskov, proti povinnému: Y.. T. V., nar. XX.XX.XXXX, R. F. XXXX/X, XXX XX F., v exekúcii vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Rudolfom Dulinom, so sídlom exekútorského úradu: Ľudovíta štúra 12 ,71 01 Michalovce, pôvodne označeného konania u predchádzajúceho súdneho exekútora pod č. 249 EX 307/18, o vymoženie 2 778,29 Eur s príslušenstvom, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 24Ek/1249/2018 zo dňa 17. októbra 2018, takto
rozhodol:
I. Súd návrh povinného na prerušenie konania z a m i e t a.
II. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 24Ek/1249/2018 zo dňa 17. októbra 2018 z a m i e t a.
III. Súd oprávnenému priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 78,48 Eur.
odôvodnenie:
1. Dňa 17.10.2018 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyšším súdnym úradníkom uznesenie pod sp. zn. 24Ek/1249/2018, ktorým vo výroku I. zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie a vo výroku II. oprávnenému priznal náhradu trov konania vo výške 77,77 Eur.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 21.08.2018 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 2 778,29 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu: Rozsudku Okresného súdu Košice I., č.k. 36C/148/2006 zo dňa 12.01.2011, ktorého výrok I. nadobudol vykonateľnosť. dňa 02.02.2011, výrok II. nadobudol vykonateľnosť dňa 10.12.2012 v časti týkajúcej sa istiny vo výške 2.778,29 Eur (okrem príslušenstva), a napokon zostávajúca časť výroku II. nadobudla vykonateľnosť až v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/900/2014-380 zo dňa 22.12.2016, týkajúca sa príslušenstva vymáhanej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia (ďalej len „exekučný titul“). Dňa 27.08.2018 súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Lýdii Bujňákovej, so sídlom exekútorského úradu: Pražská 4, 040 11 Košice, ktorý exekúciu viedol pod č. 249EX 307/18. Následne došlo k zmene súdneho exekútora. Súčasne vedie exekúciu súdny exekútor JUDr. Rudolf Dulina, so sídlom exekútorského úradu: Ľudovíta štúra 12 ,71 01 Michalovce.
2.1. Povinný podal návrh na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý odôvodnil predovšetkým tým, že dňa 10.12.2012 došlo k zániku časti pohľadávky oprávneného vo výške 2 493,64 Eur z dôvodu, že Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č.k. 3Co/85/2011-302, zo dňa 16.10.2012 bola povinnému priznaná náhrada trov konania. Keďže povinný vykonal započítací prejav voči oprávnenej dňa 19.02.2013 vymáhaná pohľadávka zanikla vo výške 2
493,64 Eur. Povinný ďalej poukazuje na skutočnosť, že zvyšnú časť vymáhaného nároku, t.j. zostatok istiny po započítaní vo výške 284,65 Eur a úroky z omeškania vo výške 953,14 Eur za obdobie od 10.05.2007 do 01.02.2013 dobrovoľne splnil prostredníctvom poštového podniku. Ako prílohu predložil kópiu poštového poukazu. Povinný vznáša námietku premlčania voči pohľadávke oprávneného vo výške 2.493,64 Eur, nakoľko táto zanikla pred vydaním Uznesenia NS SR započítaním, a vydaním uznesenia nemohlo dôjsť k zániku pohľadávky povinného, ale došlo ku vzniku novej pohľadávky oprávneného, a to z titulu bezdôvodného obohatenia. Oprávnená namieta vykonanie započítacieho prejavu, z dôvodu jeho nepreukázania povinným. Podací lístok nie je dôkazom o doručení adresovanej zásielky oprávnenej poštou. A z tohto dôvodu pohľadávka oprávneného v uvedenej časti nezanikla. Ďalej uviedla, že započítací prejav titulu náhrady trov konania v sume 2 493,64 Eur neexistuje, nakoľko NS SR Uznesením, sp. zn. 2Cdo 244/2013 zo dňa 31.07.2014 zrušil Rozsudok odvolacieho súdu aj vo výroku o náhrade trov konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd Rozsudkom zo dňa 22.12.2016, č.k. 3Co/900/2014 - 380 zrušil Rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Do dnešného dňa neexituje rozhodnutie súdu o náhrade trov konania, a teda ani nároku povinného proti oprávnenej na zaplatenie sumy 2 493,64 Eur.
2.2. Následne exekučný súd pristúpil k preskúmaniu oprávnenosti a dôvodnosti začatia exekúcie ku dňu začatia exekučného konania, t.j. momentu podania návrhu na vykonanie exekúcie. Uviedol, že dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, pričom súd môže prihliadať len na tie skutočnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu. Súd posúdením započítacieho prejavu dospel k záveru, že samotné obsiahnutie pohľadávky povinného do započítacieho prejavu nepovažuje za preukázanie jeho existencie, navyše ak existenciu tejto pohľadávky oprávnený popiera. Po preskúmaní priložených listín mal súd za preukázané, že podací lístok, ktorý mal slúžiť ako doklad na podporu tvrdení uvádzaných povinným v rámci započítacieho prejavu, neobsahoval pečiatku poštového podniku. Čo sa týka sumy 1 237, 79 Eur je zrejmé, že povinný poštovým poukazom zaslal vyššie uvedenú sumu oprávnenej, avšak je treba poznamenať, že sa do faktickej dispozície oprávnenej nikdy nedostala, nakoľko sa povinnému vrátila ako neprevzatá dňa 01.02.2013. Súd uvádza, že Rozsudok Krajského súdu, pod. sp. zn. 3Co/900/2014 zo dňa 22.12.2016 vo svojom II. výroku zrušil Rozsudok vo vyhovujúcom výroku v časti, v ktorej bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni (oprávnenej) sumu 2 755,09 Eur s príslušenstvom, ako aj vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Povinný všetky svoje tvrdenia založil na započítaní pohľadávok, pričom existenciu týchto pohľadávok nepodložil dôkazmi o ich existencii, t.j. žiadnym spôsobilým exekučným titulom a z tohto dôvodu návrh na zastavenie exekúcie zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že oprávnenému priznal náhradu trov konania vo výške 77,77 Eur. Vyšší súdny úradík napadnuté uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 61k ods. 1 písm. a), ods. 2, ods. 5, § 61l ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 61e, § 199a, §199b, § 199d ods. 1 Exekučného poriadku a ustanoveniami § 580 ‚ § 581 ods. 1. ods. 2 zákona č. 540/1964 Z.z. Občianskeho zákonníka v platnom znení.
3. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ktoré bolo povinnému doručené dňa podal povinný v zákonnej lehote sťažnosť. V sťažnosti napadol vydané uznesenie a žiadal ho zmeniť, príp. zrušiť. V časti, ktorá sa týkala započítavacieho prejavu povinného ohľadom jeho pohľadávky z titulu náhrady trov konania voči pohľadávke oprávneného z titulu vzniku bezdôvodného obohatenia sa nestotožnil s odôvodnením súdu. Podľa názoru sťažovateľa mal súd započítací prejav posudzovať v čase stretnutia pohľadávok, príp. v čase vykonania započítacieho prejavu. Nemal ho posudzovať v čase vedenia exekúcie, príp. z pohľadu tej skutočnosti, že výrok, ktorým mu bola priznaná náhrada trov konania bol zrušený. Takýto postup by bol v rozpore s ustanovením § 580 Občianskeho zákonníka. Poukazuje na to, že v čase zápočtu jeho pohľadávka existovala a teda momentom, ako sa jeho pohľadávka stretla s pohľadávkou oprávnenej (právoplatnosťou Rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 360/85/2011-302 zo dňa 16.10.2012), t.j. dňa 10.12.2012 došlo k ich vzájomnému zániku v rozsahu, v akom sa kryli. K uvedenému mohlo dôjsť aj v dôsledku tej skutočnosti, že v čase kedy sa započítací prejav povinného dostal do dispozičnej sféry oprávnenej, jeho pohľadávka na náhradu trov konania existovala. K zrušeniu výroku o náhrade trov konania uviedol, že uvedená skutočnosť nespôsobila následnú neplatnosť započítania (išlo by o retroaktívne pôsobenie). Ale spôsobilo vznik novej pohľadávky oprávnenej z titulu bezdôvodného obohatenia. Oprávnená nemôže započítaním zaniknutú časť pohľadávky po odpadnutí právneho dôvodu nárokovať inak ako novú pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia, na čo však oprávnená nemá žiaden exekučný titul, toto právo na vydanie bezdôvodného obohatenia ani nie je predmetom tohto exekučného konania a navyše je premlčané.
Povinný nesúhlasil s posúdením predloženého podacieho lístka, ktorým bolo v konaní preukazované zaslanie započítavacieho prejavu oprávnenej. Uviedol, že podací lístok obsahoval všetky náležitosti, najmä potvrdenie poštovým systémom o prevzatí zásielky na prepravu vrátane čísla zásielky a obsahuje aj podpis osoby poverenej poštou prevziať zásielku na prepravu. Povinnému nie je zrejmé, na základe čoho by podací lístok mal obsahovať aj podaciu pečiatku pošty, keď toto poštové podmienky nevyžadujú a ani v praxi sa ešte systémom potvrdený podací lístok takouto pečiatkou nepotvrdzuje. Rovnako nesúhlaí s aplikáciou ustanovenia § 61e Exekučného poriadku na prejednávaný prípad, keďže k zápočtu došlo v roku 2013. Ďalšou námietkou povinného bola absencia odôvodnenia v časti, ktorá s týkala úrokov z omeškania za obdobie od 01.03.2013 do 12.05.2015. Tento nárok si povinný uplatňoval z dôvodu omeškania oprávnenej (veriteľa) s riadne zaslaným plnením na zostávajúcu časť vymáhanej pohľadávky, ktorú povinný posielal poštovou poukážkou a ktorú si oprávnená bezdôvodne nevyzdvihla. Oprávnená teda neprijala riadne a včas ponúknuté plnenie. Čím sa dostala do omeškania; a za čas veriteľovho omeškania nie je dlžník povinný platiť úroky. V závere teda svoju obranu zhrnul v tom, že pohľadávka oprávnenej v časti istiny zanikla započítaním mimo exekúcie ku dňu 10.12.2012 pričom v čase započítania išlo o judikované a vykonateľné pohľadávky a započítací prejav sa preukázateľne dostal do dispozičnej sféry oprávnenej; oprávnená bola v období od 01.02.2013 do 12.05.2015 v omeškaní s prijatím plnenia zvyšku istiny a úrokov z omeškania čím za obdobie od 01.02.2013 do 12.05.2015 oprávnenej nepatria úroky z omeškania. Teda vo vyššie uvedených častiach vymáhaná pohľadávka oprávnenej neexistuje. Na základe uvedeného má byť exekúcia s poukazom na ust. § 61k ods. 1 písm. a), d) Exekučného poriadku v týchto častiach zastavená. Nakoľko výrok II. napadnutého uznesenia v plnej miere nadväzuje na I. výrok, je potrebné zrušiť aj tento výrok.
4. Súdu bolo vo veci zaslané vyjadrenie oprávneného, ktorý sa nestotožnil s argumentáciou povinného a žiadal sťažnosť zamietnuť a priznať náhradu trov konania. K zápočtu uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že došlo k započítaniu pohľadávok. Oprávnená uvádza, že o započítacom prejave povinného nevedela, lebo jej nebol doručený a rovnako nevedela, že sa jej takýto úkon doručoval. Dôkazné bremeno zaťažuje povinného, ktorý túto základnú skutočnosť nepreukázal. Predloženie podacieho lístku na poštu zo dňa 20.2.2013 nie je dôkazom o doručení adresovanej zásielky oprávnenej poštou. Povinný nepreukázal ani to, že v zásielke mal údajne doručovať úkon započítania, a teda čo do čoho započítaval. Pre účinné započítanie pohľadávok sa totižto vyžaduje len taký úkon, ktorý je doručený druhej strane. Vzhľadom na uvedené je oprávnená toho názoru, že exekúcia sa v časti 2.493,64 Eur vedie dôvodne. K zaplatenej sume poštovým poukazom oprávnená uviedla, že nemala vedomosť o tom, aká suma a z akého dôvodu by mala byť zasielaná. Nešlo totižto o plnenie z istiny, nešlo preto ani o pokus riadneho, určitého plnenia. Ohľadom úrokov z omeškania poukazuje na to, že tieto boli judikované až v roku 2016 a teda na ich plnenie je v exekúcii možné prihliadať až po vydaní príslušného exekučného titulu, ktorým bolo rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/900/2014-380 zo dňa 22.12.2016. Bolo povinnosťou povinného brániť sa v tomto konaní skutočnosťou, že dlh splnil zaslaním peňažných prostriedkov oprávnenej. V exekučnom konaní nemožno už preskúmavať platný a vykonateľný rozsudok súdu o úrokoch z omeškania, ako exekučného titulu. Aj v tomto rozsahu ohľadne vymáhania úrokov z omeškania je návrh na zastavenie exekúcie nedôvodný.
5. V konaní boli následne predložené nasledovné procesné úkony a dôkazy. Dňa 26.04.2019 bol podaný návrh na prerušenie konania, z dôvodu prebiehajúceho konania, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Košice I sp.zn. 36C/148/2006. Predmetom tohto konania bol spor o existencii pôžičky (druhej časti nároku zo základného konania). Dňa 02.05.2019 došlo k doplneniu návrhu na prerušenie konania z dôvodu, že do základného konania predmetom ktorého bolo poskytnutie pôžičky bola zaslaná žiadosť na odstránenie vady v súdnom konaní (ďalší dôkaz preukazujúci neexistenciu pôžičky). Dňa 27.05.2019 povinný súdu oznámil, že došlo k ukončeniu jeho zastúpenia advokátskou kanceláriou. Dňa 03.06.2019 povinný súdu oznámil, že podal podnet na začatie trestného stíhania za spáchanie trestného činu marenia spravodlivosti. Dňa 11.06.2019 povinný informoval súd, že podal na Okresný súd Košice I. námietku zaujatosti, v ktorej žiadal o predloženie veci na mimokošický súd. Dňa 20.04.2020 povinný uplatnil v konaní nárok, ktorý mu vznikol v dôsledku omeškania veriteľa. Tento nárok zdôvodnil tým, že dňa 01.02.2013 poslal oprávnenej sumu vo výške 1.237,79 Eur poštovou poukážkou. Táto suma mala slúžiť na úhradu dlhu. Avšak oprávnená si ju neprevzala, čím sa mala dostať do omeškania s prijatím ponúknutého plnenia. Povinný nárok špecifikoval nasledovne: suma 1.237,79 Eur, suma 95,- Eur za vedenie účtu v banke (5,- Eur/mesiac v mesiacoch 09/2018 - 03/2020 a suma 61,75 Eur ako poštovné náklady. Spolu v sume 1.394,54 Eur. Dňa 30.06.2021 bolo súdu doručené podanie, v ktorom povinný oboznámil exekučný súd o výsledku konania ohľadom pôžičky s tým, že Krajský súd
v Košiciach uznesením 5Co/402/2019 zo dňa 20.05.2021 potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 36C/148/2006 zo dňa 24.06.2019, v ktorom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej sumu 2.755,09 Eur s príslušenstvom titulom pôžičky. Povinný s uvedeným rozhodnutím nesúhlasí z dôvodu nevykonania navrhovaných dôkazov ohľadom uskutočnených platieb v základnom konaní. Tieto rozhodnutia považuje za predčasné. Pokiaľ by totižto súd v základnom konaní riadne vykonal predkladané dôkazy zistil by, že neexistuje dôkaz o pôvode nároku z bezdôvodného obohatenia, ktorý je uplatnený v prebiehajúcej exekúcii a zároveň by bolo preukázané, že oprávnená inkasovala na svoj účet vyše 600.000,- Sk, a teda že oprávnenou požadovaná suma jej bola aj s bonusom vyplatená. Na základe uvedeného žiadal povinný exekúciu zastaviť. Na preukázanie uvedeného povinný predložil podanie adresované odvolaciemu súdu zo dňa 17.05.2021, podanie adresované Okresnému súdu Košice I. zo dňa 17.05.2019 ohľadom žiadosti o vykonanie dôkazu súdom vo veci obstarania výpisov z osobného účtu a podanie adresované Okresnému súdu Košice I. zo dňa 07.05.2019 v ktorom žiadal o odstránenie vád v súdnom konaní. Dňa 06.07.2021 exekučnému súdu povinný navrhol, aby vykonal dôkaz - lustráciu účtu oprávnenej, z ktorého by sa dali zistiť skutočné príjmy oprávnenej v rokoch 2003-2004, ktoré obdržala od povinného. Následne žiadal všetky tieto sumy započítať na exekvované sumy.
6. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku, v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.
7. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
8. Podľa § 239 ods. 1 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
9. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
11. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.
12. Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.
13. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
14. Podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, povinný môže z dôvodov podľa odseku 1 podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Takýto návrh má odkladný účinok.
15. Podľa § 61k ods. 3 Exekučného poriadku, v neskôr podaných návrhoch na zastavenie exekúcie môže povinný namietať len skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty podľa odseku 2. V poradí ďalších návrhoch na zastavenie exekúcie môže povinný namietať len skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie. Obmedzenia podľa prvej a druhej vety sa neuplatnia, ak ide o také skutočnosti, ktoré povinný bez vlastnej viny nemohol skôr uplatniť.
16. Podľa § 61l ods. 3 prvá veta Exekučného poriadku, ak je tu dôvod zastavenia exekúcie, súd exekúciu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie vrátane určenia ich výšky; inak návrh zamietne.
17. Podľa § 45 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
18. Podľa § 61e Exekučného poriadku, po začatí exekúcie sa neprihliadne na jednostranné započítanie vzájomnej pohľadávky povinného voči oprávnenému, ibaže je priznaná exekučným titulom, na podklade ktorého by povinný mohol viesť exekúciu.
19. Podľa § 580 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej ako „OZ“), ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
20. Podľa § 522 OZ, veriteľ je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytol v čase plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. V takých prípadoch je veriteľ najmä povinný nahradiť dlžníkovi náklady, ktoré mu tým vznikli. Ďalej naňho prechádza nebezpečenstvo náhodnej skazy veci. Okrem toho je dlžník oprávnený žiadať od veriteľa náhradu iných škôd spôsobených mu omeškaním, ak možno veriteľovi pripočítať zavinenie.
21. Podľa § 523 OZ, za čas veriteľovho omeškania nie je dlžník povinný platiť úroky.
22. Podľa § 567 ods. 2 OZ, peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak sa veriteľ a dlžník písomne nedohodnú inak.
23. Sudca po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka dospel k záveru, že skutkový stav veci bol zistený správne, z takto zisteného skutkového stavu bol vyvodený správny právny záver, ktorý bol náležitým spôsobom odôvodnený. Aj keď sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v sťažnosťou napadnutom uznesení a podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nemusí rozhodnutie obsahovať odôvodnenie, na zdôraznenie správnosti uvádza dôvody, pre ktoré nie je možné exekúciu na základe návrhu povinného zastaviť, reagujúc predovšetkým na dôvody uvedené v sťažnosti ako aj v jeho ďalších podaniach, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia tak, aby napadnuté uznesenie v spojením s uznesením o tejto sťažnosti dávalo ucelený pohľad na prejednávanú vec z pohľadu jednak samotného konania o návrhu povinného na zastavenie exekúcie a jednak z pohľadu dôvodov pre ktoré súd vec rozhodol tak ako to uvádza vo výrokových častiach svojich uznesení.
24. Sudca sa oboznámil s napadnutým uznesením, konaním ktoré mu predchádzalo, s obsahom súdneho spisu, vykonal dokazovanie listinnými dôkaznými prostriedkami, a to vyjadreniami oprávneného, podaniami povinného spolu s ich prílohami, lustráciami v dostupných registroch a podrobne sa oboznámil aj s rozhodnutiami súdov, na ktoré sa účastníci odvolávali, ako aj aktuálnou rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom.
25. Oprávnený požadoval v návrhu na vykonanie exekúcie vymôcť svoju pohľadávku z titulu nároku na bezdôvodné obohatenie so výške 2.778,29 Eur s príslušenstvom ktoré pozostávalo z úroku z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 2.778,29 Eur od 10.05.2005 do zaplatenia a z trov exekúcie v celkovej výške 172,07 Eur. Uplatnený nárok preukazoval predloženými exekučnými titulmi. Sudca preskúmaním všetkých súdnych rozhodnutí, ktoré tvoria obsah spisu a ďalších súdnych rozhodnutí, ktoré sú dostupné a zverejnené na stránke Ministerstva spravodlivosti SR spolu s doložkami právoplatností a vykonateľností mal preukázané nasledovné skutočnosti. Uplatnená istina bola judikovaná výrokom II. Rozsudku Okresného súdu Košice I. č.k. 36C/148/2006-236 zo dňa 12.01.2011 v spojení s výrokom I. Rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/85/2011-302 zo dňa 16.10.2012. Uvedené rozhodnutia sa stali exekučnými titulmi v časti istiny (z titulu bezdôvodného obohatenia) dňa 10.12.2012. Uplatnený
úrok z omeškania bol judikovaný výrokom II. Rozsudku Okresného súdu Košice I. č.k. 36C/148/2006-236 zo dňa 12.01.2011 v spojení s výrokom I. Uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/900/2014-380 zo dňa 22.12.2016. Dôvodom bola skutočnosť, že Najvyšší súd SR uznesením 2Cdo/244/2013-366 zo dňa 31.07.2014 zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/85/2011-302 zo dňa 16.10.2012 v časti úroku z omeškania. Uvedené rozhodnutia sa stali exekučnými titulmi v časti úroku z omeškania, ktoré bolo naviazané na nárok z titulu bezdôvodného obohatenia dňa 23.03.2017. Posledným nárokom, ktorý je pre toto konanie dôležitý je nárok povinného na náhradu trov konania voči oprávnenej vo výške 2.493,64 Eur, o ktorých bolo rozhodnuté výrokom III. Rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/85/2011-302 zo dňa 16.10.2012. Výrok III. sa stal vykonateľný dňa 10.12.2012. Avšak výrok o trovách konania bol zrušený Uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 2Cdo/244/2013-366 zo dňa 31.07.2014 a toto zrušujúce rozhodnutie sa stalo právoplatným a vykonateľným dňa 22.09.2014. Následne malo byť o trovách konania (a teda aj o trovách povinného) rozhodnuté Krajským súdom v Košiciach, ale tento súd nárok na náhradu trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok II. Rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/900/2014-380 zo dňa 22.12.2016. O trovách konania tak malo byť rozhodnuté na Okresnom súde Košice I. Okresný súd Košice I. o nároku na náhradu trov konania rozhodol Rozsudkom sp.zn. 36C/148/2006 zo dňa 24.06.2019 tak, že žalobkyni (oprávnenej) priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Uvedený výrok bol potvrdený Krajským súdom v Košiciach. O výške trov konania oprávnenej bolo rozhodnuté až Uznesením Okresného súdu Košice I sp.zn. 36C/148/2006 zo dňa 25.09.2021, čo však pre toto konanie nie je relevantné, keďže súd priznal nárok na náhradu trov konania oprávnenej voči povinnému.
26. Sudca ďalej uvádza, že pre vedené konanie nie sú relevantné tie časti rozhodnutí vydaných v základnom konaní, ktoré sa týkajú späťvzatia návrhu na zaplatenie sumy vo výške 10.721,64 Eur s príslušenstvom a nároku týkajúceho sa žaloby o zaplatenie sumy vo výške 2.755,09 Eur s príslušenstvom z titulu poskytnutej pôžičky. Uvedené nároky nemajú na prejednávaný prípad vplyv. V tejto exekúcii je predmetom vymáhania nárok z bezdôvodného obohatenia (istina), úroky z omeškania a trovy exekúcie, pričom relevantným je aj nárok povinného na náhradu trov konania.
27. Pre vedené konanie je potrebné zdôrazniť, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať hmotnoprávnu správnosť exekučného titulu, teda preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia (vrátane postupu orgánu) vydaného v základnom konaní (tzv. materiálnu vykonateľnosť). Obsahom exekučného titulu je exekučný súd viazaný a musí z neho vychádzať, pričom prípadné vady základného konania, (aj vtedy ak by existovali), sa do exekučného konania neprenášajú. To znamená, že vytýkané nedostatky vzniknuté v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu (NS ČR 20Cdo/1940/2008). Nemožno preto prisvedčiť obrane povinného, ktorý v podanej sťažnosti, ako aj následných podaniach uvádza skutkové tvrdenia, ktoré vychádzajú z právnych skutočností a právnych úkonov, ktoré boli dané už pred vydaním exekučného titulu. Na namietanie a posúdenie týchto skutočností bol priestor práve v konaní, v ktorom súd rozhodoval o vydaní exekučných titulov. Exekučný súd nie je príslušný skúmať správnosť exekučného titulu z pohľadu hmotného práva (podmienky vzniku nároku a jej výšky) a ani nijakým spôsobom nemôže zasahovať do práva priznaného v exekučnom titule, či ex ante poskytnúť ochranu povinnému v rozpore s výrokom právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia. Ochranu hmotnoprávnych vzťahov subjektov práva je potrebné rozlišovať a aj poskytovať v závislosti od procesnoprávneho štádia konania, v ktorom sa vzťah subjektov práva nachádza, t.j. či ide o tzv. základné konanie, v ktorom nadobúda pôvodné ohrozené alebo porušené subjektívne právo príslušnú procesnú ochranu, a to v podobe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, alebo ide o konanie vykonávacie - exekučné, ktorého zmysel spočíva v uskutočnení núteného výkonu subjektívneho práva z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktoré povinná strana nesplnila dobrovoľne, ktorú exekučný súd poskytuje zabezpečením efektívneho vymáhania uplatneného judikovaného nároku oprávneného a súčasne zabezpečením primeranej ochrany základných práv povinného. Ochrana práv a právom chránených záujmov vo vykonávacom konaní, však už nie je spojená s opätovným hmotnoprávnym skúmaním porušeného subjektívneho práva, ktorého skúmanie a posudzovanie už bolo predmetom ochrany práv subjektov v základnom súdnom konaní. A to aj v prípade, že s ním niektorá zo strán sporu nemusí súhlasiť. Podstatou exekučného konania je nútené uskutočnenie výkonu príslušného vykonateľného rozhodnutia a s tým spojená ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov exekučného konania. Rozsah prieskumnej činnosti exekučného súdu je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno-právne legitimovaní z
exekučného titulu. Z uvedeného teda vyplýva, že súd neakceptoval námietky, ktoré sa týkali dôkazov preukazujúcich vznik nároku oprávneného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.778,29 Eur (uplatnenej istiny) a s tým súvisiacim príslušenstvom (úrokom z omeškania), keďže tieto nároky boli judikované súdmi v základnom konaní, existenciu ktorých preukázal oprávnený predložením príslušných rozhodnutí (exekučných titulov).
28. Druhou dôležitou skutočnosťou pri posudzovaní prejednávanej veci je povinnosť aplikácie koncentračnej zásady zo strany exekučného súdu, ktorá je zakotvená v ust. § 61k ods. 2 Exekučného poriadku a ktorá znamená že povinný musí v návrhu na zastavenie exekúcie uplatniť v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia všetky skutočnosti, ktoré sú mu známe. Uplatňovanie koncentračnej zásady v rozhodovaní o návrhoch na zastavenie exekúcie sa prejavuje v tom, že nové tvrdenia a dôkazy nemožno účinne podať. Vzhľadom na uvedené je potrebné vnímať aj sťažnostné konanie, ktoré je v zásade jediným opravným konaním v exekučnom konaní a preto nie je akýmsi predĺžením konania o určitom procesnom podaní účastníka, ale je opravným konaním, v ktorom má dotknutá strana vytýkať vady konania i rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka (§ 239 CSP v spojení s § 243 CSP). Inými slovami povedané sťažnosť proti rozhodnutiu o návrhu na zastavenie exekúcie nie je duplicitným návrhom na zastavenie exekúcie s tou zmenou, že o nej rozhoduje sudca, ale je prostriedkom, v ktorom sťažovateľ namieta vady rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka, resp. vady konania, ktoré mu predchádzalo, t. j. skutkový a právny rámec vymedzený v návrhu na zastavenie exekúcie je rámcom i pre sťažnostné konanie a súd (sudca) v sťažnosti proti rozhodnutiu o návrhu na zastavenie exekúcie nemôže riešiť povinným novonastolené právne a skutkové otázky. Premietnutím uvedeného na predmetnú vec exekučný súd so zreteľom na § 61k Exekučného poriadku nemôže prihliadnuť na skutočnosti a dôkazy, ktoré účastník exekúcie mohol a mal použiť pri včasnom podaní návrhu na zastavenie exekúcie. Výnimku z tohto pravidla tvoria len tie skutočnosti, na ktoré sa musí prihliadať ex offo. Sudca vzhľadom na uvedené neakceptoval podanie povinného doručeného súdu dňa 20.04.2020, v ktorom sa snažil priznať voči vymáhanej pohľadávke nárok na priznanie sumy v celkovej sume 1.394,54 Eur z titulu úrokov z omeškania veriteľa a nákladov, ktoré mu v dôsledku omeškania veriteľa vznikli. Rovnako neakceptoval podania povinného, v ktorých žiadal o vykonanie dôkazu exekučný súd ohľadom platieb za rok 2003/2004, vrátane žiadosti o zaobstaranie výpisu z účtu oprávnenej z tohto obdobia. (Jedná sa najmä o podanie povinného doručené súdu dňa 30.06.2021 a 06.07.2021). Sudca poukazuje na to, že v týchto častiach sú podania povinného zmätočné, pretože predmetom exekúcie je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Povinný sa však v exekúcii snažil použiť argumenty zo základného konania, ktoré sa vymáhaného nároku netýkajú, pretože súdy v tom čase kedy ich uplatňoval, už rozhodovali len o pôžičke a nie o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pretože o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia už rozhodnuté bolo. Vzhľadom na uvedené súd neakceptoval obranu povinného v tejto časti.
29. Povinný podaním doručeným súdu dňa 26.04.2019 podal návrh na prerušenie konania. V danom prípade sa jedná o fakultatívne prerušenie konania pretože povinný žiadal konanie prerušiť z dôvodu prebiehajúcich konaní o nároku na zaplatenie sumy z poskytnutej pôžičky. Sudca uvedený návrh nepovažuje za dôvodný, pretože výsledky týchto konaní nemajú na vymáhaný nárok vplyv (o vymáhanom nároku bolo už právoplatne rozhodnuté) a súdu je známe, že v danom prípade už boli aj tieto konania ukončené. Vzhľadom na uvedené sudca návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 3 CSP zamietol. (výrok I. tohto uznesenia)
30. Sudca ďalej pokračuje v prejednaní sporných častí, ktoré boli povinným predložené v návrhu na zastavenie exekúcie. Tými boli námietky započítania časti pohľadávky po vydaní exekučného titulu a námietka vykonanej úhrady.
31. Je nesporné, že povinný sa v podanom návrhu na zastavenie exekúcie ako i podanej sťažnosti voči prebiehajúcej exekúcii bránil jednostranným zápočtom, ktorý uskutočnil podaním voči oprávnenej. Oprávnená však s jednostranným započítaním pohľadávky nesúhlasila, pretože tvrdila, že jej takýto právny úkon nebol doručený a ani o takomto úmysle povinného započítať si pohľadávku ani nemala vedomosť. To znamená, že tvrdila, že sa nedostal do jej dispozičnej sféry. Z čoho vyplýva, že sa o nej dozvedela až z návrhu na zastavenie exekúcie. Povinný preukazoval svoje tvrdenie predložením podacieho lístka z pošty. Sudca jeho preskúmaním dospel k záveru, že tento spĺňa náležitosti stanovené poštovými podmienkami. Týmto podacím lístkom povinný skutočne preukázal, že podal dňa 20.02.2013 na pošte 1 v Kežmarku zapísanú zásielku - doporučený list 2. triedy. Zásielku adresoval oprávnenej
s vlastnou poznámkou „Odoslanie vzájom. zápočtu“ Sudca však musí uviesť, že podací lístok nie je verejná listina tak, ako tomu je doručenka. To znamená, že pokiaľ oprávnená namieta, že jej zásielka so vzájomným zápočtom doručená nebola, prechádza dôkazné bremeno tvrdenia o doručení zásielky na povinného. To znamená, že povinný je tým subjektom, ktorý túto namietanú skutočnosť musí preukázať. Sudca teda v tejto otázke aplikoval tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, ktorá znamená, že pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010). Čiže v otázke doručenia jednostranného zápočtu poštou zásielkou podanou na pošte dňa 20.02.2013 táto v konaní nebola preukázaná. Ďalej sudca uvádza, že rovnako z podacieho lístka nevyplýva, že v zasielanej zásielke bol aj jednostranný zápočet. Z listín, ktoré tvoria obsah spisu ani jedna sa netýkala jednostranného zápočtu. Všetko sú len tvrdenia povinného v jeho podaniach. Avšak konkrétny právny úkon nebol v konaní zo strany povinného predložený. Pričom zákon jasne formuluje, čo musí jednostranný započítací prejav obsahovať. Sudca uvádza, že pre započítací prejav nie je predpísaná forma, ale obsah. To znamená že jednostranne započítať sa môže pohľadávka písomne ale aj ústne. Z vyjadrení oprávneného ale vyplýva, že povinný právny úkon započítania voči nemu neurobil a povinný tvrdí, že započítací prejav urobil len písomne s tým, že ho zaslal oprávnenej dňa 20.02.2013. Čiže predmetom posúdenia v časti jednostranného zápočtu zostáva len podanie zaslané dňa 20.02.2013 a započítací prejav uskutočnený povinným podaním doručeným súdu dňa 06.07.2021, v ktorom žiadal exekučný súd o započítanie všetkých finančných prostriedkov zaslaných žalovaným na účet oprávnenej v rokoch 2003-2004 na exekvované sumy.
32. Sudca v prvom rade poukazuje na to, že započítanie v zmysle § 580 OZ je forma bezhotovostného vyrovnania, ktoré sa nevykonáva skutočným splnením, ale odpočítaním vzájomných pohľadávok u veriteľa a dlžníka a ktoré súčasne umožňuje ušetrenie dvojakého splnenia vzájomných pohľadávok a zjednodušenie majetkových vzťahov medzi účastníkmi. Započítanie znamená zánik vzájomných pohľadávok, ktorý nastáva okamihom, v ktorom sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a to za splnenia zákonných podmienok, ktorými sú: a) vzájomnosť (reciprocita) pohľadávok, kedy dve osoby sú si navzájom súčasne veriteľom i dlžníkom, b) skutočnosť, že plnenie rovnakého druhu (najčastejšie ide o započítanie pohľadávok peňažného druhu), c) spôsobilosť pohľadávky na započítanie, t.j. že započítanie nie je vylúčené ani zákonom ani právnym predpisom, ani dohodou účastníkov, ani povahou vzájomných pohľadávok a napokon d) existencia prejavu smerujúceho k započítaniu, ako jednostranného právneho úkonu z obsahu ktorého musí byť zrejmé, ktorá pohľadávka sa uplatňuje na započítanie, v akej je výške a proti ktorej pohľadávke veriteľa smeruje. Tento prejav nemožno urobiť skôr, než sa pohľadávky stretnú. Ak niektorá z vyššie uvedených podmienok chýba alebo ak prejav smerujúci k započítaniu bol urobený skôr, než sa vzájomné pohľadávky stretli, účinky započítania nenastanú. Z hľadiska účinnosti započítania pohľadávky treba uviesť, že stretnutie vzájomných pohľadávok samo o sebe nemá právne účinky, tieto nastanú až kompenzačným prejavom ku dňu stretnutia pohľadávok (ex tunc). Tento kompenzačný prejav je jednostranným právnym úkonom, na ktorý sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítaciu námietku (započítací prejav) možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu zročnosti pohľadávky, ktorá sa stala zročnou ako posledná. K zániku pohľadávok v dôsledku započítania dôjde v rozsahu, v akom sa pohľadávky navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej protipohľadávky. (rozhodnutie NS SR 2 M Cdo 18/2007)
33. Vzhľadom k tomu, že druhý započítací prejav povinného nastal po začatí exekúcie túto je potrebné posudzovať aj vzhľadom na ustanovenie § 61e Exekučného poriadku. Súd poukazuje na to, že s účinnosťou od 01.04.2017 bola do Exekučného poriadku v § 61e zavedená nová právna úprava jednostranného započítania vzájomných pohľadávok oprávneného a povinného, ktorá „po začatí exekúcie“ obmedzuje uplatnenie jednostranného započítania pohľadávok len na pohľadávky priznané povinnému exekučným titulom, t.j. na judikované vzájomné pohľadávky povinného voči oprávnenému. Inak povedané, § 61e Exekučného poriadku pre svoje uplatnenie vyžaduje, aby k započítaniu došlo „až po začatí exekúcie“, pričom „začatím exekúcie“ sa rozumie až „doručenie upovedomenia o začatí exekúcie exekútorovi“ v zmysle § 57 ods. 1 Exekučného poriadku a aby povinný predložil vykonateľný exekučný titul, v ktorom je povinnému priznaná započítavaná pohľadávka. Pokiaľ by k započítaciemu prejavu došlo „pred začatím exekúcie“, nemožno postupovať podľa § 61e Exekučného poriadku. Na započítací prejav, ktorý bol uskutočnený pred začatím exekúcie sa
ustanovenie § 61e Exekučného poriadku nevzťahuje. A preto musí v takomto prípade exekučný súd vykonať prieskum tohto hmotnoprávneho úkonu a jeho právnych následkov na vymáhanú pohľadávku. Vo vzťahu k započítaniu nejudikovanej pohľadávky povinného sa však vyžaduje, aby táto pohľadávka oproti judikovanej pohľadávke, ktorá sa vymáha v exekúcii, bola dostatočne preukázaná. V dôsledku uvedeného sa tak na povinného kladú vyššie nároky pri preukazovaní svojej pohľadávky tak, aby záver o danosti pohľadávky povinného, ktorú uplatňuje k započítaniu, bol jednoznačný, pretože záver o tom, že došlo k započítaniu má závažný (nereparovateľný) dopad na oprávneného z exekučného titulu (porovnaj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 359/2020 - 40 zo dňa 22. 06.2021).
34. Premietnutím vyššie uvedeného na prejednávanú vec tak sťažnostný súd sumarizuje, že v danom prípade povinný uplatnil v návrhu na zastavenie exekúcie k započítaniu pohľadávku vo výške 2.493,64 Eur z titulu náhrady trov konania. V exekúcii urobil povinný ďalší započítací prejav v podaní doručenom súdu 06.07.2021.
35. V konaní bolo preukázané, že pohľadávka povinného z titulu náhrady trov konania povinnému vznikla výrokom III. Rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/85/2011-302 zo dňa 16.10.2012. Avšak tento výrok bol zrušený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č.k.2Cdo/244/2013-366 zo dňa 31.07.2014. V konaní nebolo preukázané, že by súd v základnom konaní po zrušení výroku III. priznávajúcemu náhradu trov konania povinnému opätovne rozhodol o nároku na náhradu trov konania. Z listín vyplýva len skutočnosť, že následne o nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté len Rozsudkom Okresného súdu Košice I. sp.zn. 36C/148/2006 zo dňa 24.06.2019 v spojení s potvrdzujúcim uznesením krajského súdu a o výške bolo rozhodnuté Uznesením Okresného súdu Košice I. sp.zn. 36C/148/2006 zo dňa 03.09.2021. Pričom judikovaný výrok o trovách znel v neprospech povinného, pretože povinný bol zaviazaný na náhradu trov konania voči oprávnenému. Z tohto dôvodu ako aj z dôvodu, že povinný v exekúcii nepredložil exekučný titul, ktorý by mu priznával nárok na náhradu trov konania ako aj z dôvodu, že druhý započítací prejav uplatnil až podaním doručeným súdu dňa 06.07.2021 (čiže po začatí exekúcie a po uplynutí 15dňovej lehoty od doručenia Upovedomenia o začatí exekúcie, pričom nebola preukázaná nemožnosť včasného vznesenia tejto námietky započítania) súd túto druhú námietku povinného ohľadom druhého započítavacieho prejavu zo dňa 06.07.2021 aj s použitím koncentračnej zásady neakceptoval. Nad rámec sudca uvádza, že aj kedyže povinný vznesie túto námietku včas, aj tak by bol s ňou neúspešný, pretože absencia vykonateľného exekučného titulu by spôsobila, že by táto námietka bola zamietnutá, práve pre § 61e Exekučného poriadku a z dôvodu, že uvedený výrok III. Rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/85/2011-302 zo dňa 16.10.2012 nie je možné v exekúcii akceptovať, pretože tento výrok bol zrušený a povinný v exekúcii nepreukázal iný výrok súdu, ktorý by mu priznával na započítanie spôsobilú pohľadávku.
36. Čo sa týka prvého započítavacieho prejavu povinného opísanom v bode 30. tohto uznesenia, sudca dospel k záveru, že povinný neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia. Nedostatok vzhliadol sudca v nesplnení zákonnej podmienky, ktorá sa týka existencie prejavu smerujúceho k započítaniu, ako jednostranného právneho úkonu z obsahu ktorého by bolo zrejmé, ktorá pohľadávka sa uplatňuje na započítanie, v akej je výške a proti ktorej pohľadávke veriteľa smeruje. V konaní povinný neuniesol dôkazné bremeno o tom, že by zaslal započítací prejav oprávnenému. Pokiaľ by aj zásielka podaná 20.02.2013 obsahovala započítací prejav, v konaní nebolo preukázané, že by zásielka bola oprávnenému doručená. Pričom oprávnená po celú dobu konania doručenie zásielky rozporuje a rovnako uvádza, že nemala vedomosť o takomto zámere vykonať zápočet zo strany povinného, ktorý by sa týkal započítania priznanej náhrady trov konania voči pohľadávke oprávnenej z titulu bezdôvodného obohatenia. Súdu neuniklo pozornosti aj fakt, že rétorika povinného počas konania sa odchýlila od pôvodnej argumentačnej línie, v ktorej sa namietalo započítanie pohľadávky a úhrada zostatku pohľadávky. Povinný po vyjadrení k sťažnosti začal dávať akcent na nedostatky dokazovania vykonané v základnom konaní ktoré sa týkali jednotlivých úhrad v rokoch 1999 až 2004. Uvedené vyvrcholilo návrhom podaným exekučnému súdu na preskúmanie úhrad v rokoch 2003/2004 a následné započítanie týchto úhrad v exekúcii. Je teda nelogické, keď na začiatku operujem s tvrdením o tom, že pohľadávka zanikla započítaním a následne úhradou v roku 2013, prečo zrazu pôvodná koncepcia neplatí a snažím sa o vykreovanie zániku pohľadávky dôkazmi ešte pred jej judikovaním. Uvedené totižto nedáva zmysel. Navyše keď exekučný súd nemôže v exekúcii prihliadať na skutočnosti ktoré boli už preskúmané v základnom konaní. Sudca poukazuje na to, že otázka uskutočnených vzájomných plnení z daného obdobia bola skúmaná v základnom konaní. Skutočnosť, že so závermi súdu povinný nesúhlasil nespôsobuje nezákonnosť vydaných rozhodnutí. Z hľadiska účinnosti započítania
pohľadávky treba uviesť, že stretnutie vzájomných pohľadávok samo o sebe nemá právne účinky, tieto nastanú až kompenzačným prejavom ku dňu stretnutia pohľadávok (ex tunc). A práve tým, že povinný nepreukázal splnenie uskutočnenia započítavacieho prejavu voči oprávnenému, nemohlo dôjsť k zániku časti vymáhanej pohľadávky. Exekučný súd nemá povinnosť akceptovať akýkoľvek jednostranný zápočet tak, ako sa zrejme domnieva povinný. Je treba zdôrazniť, že primárnym cieľom exekúcie je vymôcť pohľadávku oprávneného priznanú mu exekučným titulom, úlohou exekučného konania a exekučného súdu nie je rozhodovať spor o existencii pohľadávky povinného, ktorú uplatnil k započítaniu. Uvedenému slúži civilné sporové konanie, v rámci ktorého sa povinný môže domáhať judikovania svojej pohľadávky, ktorú má voči oprávnenej. Z tohto dôvodu súd námietku povinného ohľadom započítania časti pohľadávky vo výške 2.493,64 Eur neakceptoval.
37. Sudca sa ďalej zaoberal námietkou povinného ohľadom čiastočného splnenia dlhu zaslaním peňažných prostriedkov oprávnenej poštovou poukážkou dňa 01.02.2013 vo výške 1.237,79 Eur. Z predložených listín vyplýva, že sa jednalo o zaslanie hotovosti na adresu oprávnenej, kde jej uvedená čiastka mala byť vyplatená tiež v hotovosti. Táto suma oprávnenej nebola vyplatená a peniaze boli poslané späť povinnému na základe jeho žiadosti o vydanie poštového poukazu, ktorej pošta vyhovela podaním zo dňa 12.05.2015. V prvom rade je potrebné uviesť, že peňažný dlh pokiaľ je plnený prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy na účet veriteľa alebo vyplatením v hotovosti. To znamená, že až vyplatením sumy v hotovosti veriteľovi zasielanej poštovou poukážkou dôjde k splneniu dlhu. Pričom je na dlžníkovi, aby sledoval či došlo k prevzatiu peňažného dlhu veriteľom, t.j. či zásielka riadne došla, a teda či došlo k zániku dlhu. Riziko spočíva na dlžníkovi. Z poštových podmienok vyplýva, že pošta vyplatí poukázanú sumu z poštového poukazu na adresu v hotovosti v čase platnosti poštového poukazu na adresu. Odberná lehota poštového poukazu na adresu je 2 mesiace odo dňa podania poukazu. Zásielka, ktorú nie je možné dodať adresátovi alebo oprávnenému prijímateľovi, sa stáva nedoručiteľnou. Pošta ihneď vráti zásielku odosielateľovi, ak zistí, že zásielka je nedoručiteľná. Ak nemožno zásielku vrátiť odosielateľovi pošta ju uloží na čas úložnej lehoty. Pričom poštový poukaz uloží na tri roky. Ak odosielateľ alebo adresát počas úložnej lehoty požiada o vydanie uloženej zásielky pošta zásielku kedykoľvek vydá, ak pominul dôvod jej uloženia. Z predložených dokumentov vyplýva, že poštový poukaz nebol doručený oprávnenej a zasielaná suma nebola oprávnenej vyplatená. To znamená, že nedošlo k čiastočnému zániku dlhu. Skutočnosť, že suma nebola vyplatená oprávnenej mohla byť povinnému známa, pokiaľ by si vracanú zásielku (poštový poukaz) prevzal. K tomu však nedošlo a z tohto dôvodu bola uložená. Až na základe žiadosti vyplatená v roku 2015. V tejto súvislosti však treba rozlišovať medzi úmyslom povinného uhradiť dlh. Pretože v danom čase podľa návrhu na zastavenie exekúcie došlo k jednostrannému zápočtu, je preto logické, že pokiaľ povinný aj mal v úmysle splniť zostávajúcu časť dlhu, tak uvedené splnenie bolo možné posúdiť v exekúcii len čo do istiny zostatku vymáhaného nároku vo výške 284,65 Eur. Totižto v časti úrokov z omeškania za omeškanie s úhradou bezdôvodného obohatenia tieto úroky boli ešte predmetom konania. Pokiaľ by povinný chcel dlh splniť zaslaním týchto peňazí oprávnenej, mal uvedenú skutočnosť namietať v základnom konaní, kde by určite došlo k zohľadneniu plynutia úrokov z omeškania voči vykonanej úhrade, čo by implicitne generovalo dôkaz o úhrade istiny týkajúcej sa bezdôvodného obohatenia. Tým že to povinný neurobil, jednak boli úroky z omeškania judikované tak ako si ich oprávnená uplatnila v návrhu na vykonanie exekúcie ale uvedené poukazuje na relevantnosť tvrdení oprávnenej o tom, že plnenie si neprevzala a že nedošlo k splneniu (ani čiastočnému) vymáhaného nároku. Keďže dôvod nevyplatenia poštového poukazu na adresu nie je známy, nie je možné stanoviť, či došlo k omeškaniu veriteľa pre neprijatie riadne ponúknutého plnenia. Z tohto dôvodu súd musí konštatovať len tú skutočnosť, že zaslaním peňazí nedošlo k úhrade dlhu a uvedené nemôže byť pričítané na ťarchu oprávnenej, ktorá opätovne tvrdila, že nemala vedomosť čo je to za sumu a teda pokus o zaslanie peňazí povinným nebol vyhodnotený oprávnenou ako pokus riadneho splnenia dlhu. Navyše keď v čase zasielania peňazí už boli vzájomné vzťahy oprávnenej a povinného značne naštrbené v dôsledku prebiehajúcich súdnych konaní. Keďže nedošlo k preukázaniu splnenia dlhu povinného predloženými poštovými poukazmi, nedošlo k preukázaniu, že by nastalo omeškaniu na strane veriteľa, a zároveň nebolo v exekúcii predložené vykonateľné rozhodnutie súdu (príp. iný exekučný titul) o nárokoch povinného plynúcich z omeškania veriteľa, súd neakceptoval námietky povinného v sťažnosti ohľadom tejto časti jeho obrany, ktoré boli následne podrobne vyčíslené a doplnené o ďalšie nároky povinného uplatnené podaním doručeným súdu dňa 14.04.2020.
38. Záverom, sťažnostný súd dáva do pozornosti, že podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
39. Na základe vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemohol inak ako sťažnosť povinného podanú proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 24Ek/1249/2018 zo dňa 17.10.2018 ako nedôvodnú zamietnuť v celom rozsahu. (výrok II. tohto uznesenia)
40. O trovách sťažnostného konania súd rozhodoval s poukazom na § 199d a nasl. Exekučného poriadku. Pretože súd prvej inštancie sťažnosť povinného zamietol, nárok na náhradu trov konania o sťažnosti sťažnostný súd s poukazom na § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 199d ods. 1 Exekučného poriadku priznal oprávnenej ako úspešnej strane, ktorá si nárok na náhradu trov uplatnila vo vyjadrení k podanej sťažnosti. Pokiaľ ide o ich výšku, súd oprávnenej priznal náhradu účelných, odôvodnených a preukázaných trov v sume 78,48 Eur spočívajúcich v odmene za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k sťažnosti zo dňa 16.01.2019 vo výške 55,60 Eur, k tomu prislúchajúci režijný paušál za rok 2019 vo výške 9,80 Eur + DPH; to všetko v zmysle § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, § 13a ods. 2 písm. c) a ods. 5, § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v platnom znení. Uvedené trovy exekúcie budú v prospech oprávnenej vymáhané po právoplatnosti tohto rozhodnutia na základe vydaného dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie (§ 199d ods. 1 Exekučný poriadok). (výrok III. tohto uznesenia)
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie. (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).