Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20CoCsp/28/2022

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného: JUDr. Ján Šoltés, advokát so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanej: G. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX/XX, XXX XX J., o zaplatenie 5.483,33 eura s prísl., o späťvzatí žaloby v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. , takto

rozhodol:

I. Nepripúšťa späťvzatie žaloby.

II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania vyvolané späťvzatím žaloby v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k.15Csp/164/2020-134 zo dňa 21.04.2022 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. -142 zo dňa 26.05.2022 rozhodol takto: „I. Žalobu zamieta. II. Žalobca nemá právo na náhradu trov konania. Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva. III. Zastavuje konanie v časti o zaplatenie sumy 1.704, 96 eura a sumy 470 eura.“

2. V lehote na podanie odvolania (rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom bol žalobcovi doručený dňa 30.05.2022, späťvzatie žaloby bolo podané dňa 10.06.2022) vzal žalobca žalobu v celom rozsahu späť a navrhol zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a konanie zastaviť, bližšie svoj dispozičný úkon neobjasnil.

3. Ku späťvzatiu žaloby sa vyjadrila žalovaná, ktorá vyjadrila nesúhlas so späťvzatím žaloby. Považovala konanie žalobcu, ktorý v tomto štádiu konania vzal žalobu späť, za špekulatívne. Uviedla, že pre ňu ako spotrebiteľku je výhodnejšie mať meritórne rozhodnutie vo veci samej a nie len rozhodnutie o zastavení konania, čo nevylučuje, že žalobca podá žalobu opätovne (č.l.157 spisu).

4. Podľa , žalobca môže vziať žalobu späť.

5. Podľa , ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

6. Podľa , súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa alebo pojednávanie.

7. Krajský súd v Prešove poukazuje na rozhodnutia

1. Najvyššieho súdu SR, sp.zn. , podľa ktorého posúdenie dôvodnosti nesúhlasu so späťvzatím návrhu je výlučne vecou úvahy súdu. Nemusí ísť len o dôvody a záujmy právne, ale aj závažné etické, morálne, ekonomické a iné motívy závažného charakteru, pre ktoré súd konanie nezastaví. 2. Najvyššieho súdu SR, sp.zn. , podľa ktorého späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení žalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je však limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom v konaní nesie žalovaný. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku, a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi účastníkmi a dopad na postavenie účastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov. 3. Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. (SR 3/2015 s. 92), podľa ktorého vážné dúvody, které opodstatňují nesouhlas žalované strany se étvzetím žaloby, zpravidla spočívají v tom, že žalovaný nebo jiný účastník řízení má právni nebo jiný (morálni, ekonomický apod.) zájem na tom, aby o žalobé bylo meritóme rozhodnuto. Vážný dúvod k nesouhlasu se étvzetím žaloby má žalovaný i tehdy, jestliže dokazování ve véci postoupilo tak daleko, že lze očekávat rozhodnutí soudu.

8. Pojem istota vyjadruje určitosť, nespornosť, bezpečnosť, a teda stav, v ktorom sa môžeme na niečo či niekoho spoľahnúť a dôverovať. Vo vzťahu k právu ide o určitosť, nespornosť a dôveru v právo, pričom vo vzťahu k rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy ide o stav, v rámci ktorého možno najmä predvídať postupnosť ich procesných krokov a tiež výsledok konania pred nimi, ktorý sa prejaví v ich rozhodnutí, predovšetkým výrokovej časti. V relácii k skúmanej problematike, možno zjednodušene povedať, že právna istota vyjadruje stav, v ktorom sa určitá osoba (fyzická či právnická) môže spoľahnúť, že ak bude postupovať podľa platnej právnej úpravy, bude jej poskytnutá ochrana zo strany orgánov verejnej správy a na druhej strane, v prípade, ak určitá osoba poruší príkaz alebo zákaz stanovený právnou normou, tak sankcia, ktorá jej bude uložená, bude primeraná a jej uloženie bude riadne a presvedčivo zdôvodnené.

9. Z charakteru právneho štátu možno vyvodiť legitímnu požiadavku, že každý sa môže spoľahnúť na to, že mu štátna moc dopomôže k realizácii jeho subjektívnych nárokov a nebude mu v ich uplatnení brániť. Stabilitu práva, právnu istotu jednotlivca a v konečnom dôsledku tiež mieru dôvery občanov v právo a v inštitúcie právneho štátu ako také, preto ovplyvňuje i to, akým spôsobom orgány aplikujúce právo pristupujú k výkladu právnych noriem. V tejto súvislosti možno dať do pozornosti rozhodnutie Ústavního soudu ČR vo veci sp. zn. , v ktorom tento súd uviedol, že: „Ke znakům právního státu a mezi jeho základní hodnoty patří neoddělitelně princip právní jistoty (čl. 1 odst. l ), jehož nepominutelným komponentem je nejen předvídatelnost práva, nýbrž i legitimní předvídatelnost postupu orgánů veřejné moci v souladu s právem a zákonem stanovenými požadavky. Tato předvídatelnost postupu orgánů veřejné moci je vyjádřením maximy, na základě níž se lze v demokratickém právním státě spolehnout na to, že ve své důvěře v platné právo nikdo, tj. fyzická či právnická osoba, nebude zklamán. Pouze takto předvídatelné chování naplňuje v praxi fungování materiálně chápaného demokratického právního státu a vylučuje prostor pro případnou svévoli. Obsah citovaných ustanovení, totiž že státní moc lze uplatnit jen v případech, mezích a ůsoby, které stanoví zákon, nelze totiž chápat jako volnou úvahu státních orgánů, zda tak učiní či nikoliv, ale naopak jako povinnost uplatňovat tuto moc (zákonem stanoveným ůsobem) tam, kde je to nezbytné (k tomuto srov. nález ve věci sp. zn. ze dne 11.7.2002, Sbírka nálezů a usnesení Ústavního soudu, svazek 27, nález č. 85), neboť podřízení státní moci v obou těchto směrech svrchovanosti zákona tvoří základ právního státu.“ JUDr. Mgr. Michal Mrva, PhD., LL.M Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická Fakulta Zborník zmedzinárodnej vedeckej konferencie konanej dňa 26. októbra 2018 na pôde Právnickej fakulty, Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá sa uskutočnila v rámci projektu VEGA č. 1/0686/18 „Prieskum právoplatných individuálnych správnych aktov v kontexte právnej istoty a spravodlivosti“.

10. Doktrína legitímneho očakávania je doktrínou verejného práva, ktorá spočíva v tom, že súkromná osoba ako účastník právneho vzťahu má voči orgánu verejnej moci isté odôvodnené očakávania. Tieto odôvodnené očakávania sa vzťahujú na postup orgánu verejnej moci, prípadne rozhodnutie toho orgánu. Postup orgánu verejnej moci totiž musí byť predvídateľný (vzhľadom na právnu úpravu) a orgán nemôže v skutkovo podobných prípadoch rozhodovať rozdielne (-77 cit. ,,Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobný veciach, je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva (pozri rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6.12.2007).

11. Súdny dvor EÚ v uznesení Súdneho dvora (šiesta komora) z 26. novembra 2020 vo veci C-807/19, „DSK Bank“ EAD, „FrontEx International“ EAD rozhodol takto: 1. Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na vydanie platobného rozkazu, neskúmal prípadnú nekalú povahu podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom z dôvodu takých praktických ťažkostí, ako je jeho pracovné zaťaženie. 2. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na vydanie platobného rozkazu, pokiaľ predpokladá, že tento návrh je založený na nekalej podmienke uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere v zmysle smernice 93/13, mohol v prípade, že spotrebiteľ nepodá odpor, požiadať veriteľa o dodatočné informácie s cieľom preskúmať prípadnú nekalú povahu tejto podmienky. 3. Článok 3 a článok v spojení s článkom 6 a článkom 7 tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že v rámci preskúmania ex offo prípadnej nekalej povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré vnútroštátny súd vykoná s cieľom určiť existenciu značnej nerovnováhy medzi povinnosťami strán podľa tejto zmluvy, môže tento súd zohľadniť aj vnútroštátne ustanovenia zabezpečujúce spotrebiteľom väčšiu ochranu, než akú stanovuje uvedená smernica.

12. Judikatúra SD EÚ vychádza z doktríny procesnej autonómie členských štátov (C-448/17 EOS KSI v. Danko). Slovenský právny poriadok umožňuje ex offo počas celého konania až do právoplatného skončenia veci ( ods. l ), a teda aj odvolaciemu súdu vysloviť vo výroku rozsudku neprijateľnú podmienku inter alia aj v prípade priznania bezdôvodného obohatenia z takejto podmienky. 12.1. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na znenie Rozsudku Súdneho dvora (druhá komora z 05. marca 2020 vo veci C-679/18 OPR-Finance, s.r.o. proti GK: „Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66). Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou OPR-Finance s.r.o. a osobou GK vo veci návrhu na zaplatenie zostávajúcich dlžných súm podľa zmluvy o úvere poskytnutých touto spoločnosťou danej osobe.“ Súdny dvor rozhodol takto: Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v trojročnej premlčacej dobe.

13. Jedným z najdôležitejších symptómov celej ex offo ochrany spotrebiteľa je nateraz neprekonateľná judikatúra Súdneho dvora EÚ vychádzajúca z fakticky nerovnovážneho postavenia spotrebiteľov oproti dodávateľom (neskúsenosť, nevedomosť, sociálna nedostatočnosť oproti výhode formulácie zmluvy, lepšom prístupe k právnikom a ekonómom na strane dodávateľov, porov. C-618/10 Banco Espanol). Legislatíva a judikatúra vyrovnávajú nerovnovážny stav. 13.1. Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku pozri rozhodnutie Súdneho dvora (ôsma komora) zo 16. novembra 2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. proti Ivete Korčkovskej (ôsma komora). Aj rovnocennosť právnej sily noriem verejného poriadku s ochranou spotrebiteľov treba považovať za dôležitý dôvod nesúhlasu so spätvzatím žaloby zo strany spotrebiteľky - žalovanej.

14. Existencia vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemožno, boli nepochybne preukázane žalovanou, opodstatnená obava o opakované uplatňovanie neopodstatneného nároku aj prípadným šikanóznym spôsobom, ale napokon možno aj ex offo konštatovať existenciu vážnych dôvodov „in genere“ na úrovni verejného poriadku pri ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a naplnenie čl. 6 ods. l, čl. 7 ods. l Smernice Rady 93/13 ES vo svetle rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré umožňuje aj po právoplatnosti rozhodnutia v skrátenom konaní skúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky, čo samo o sebe so zreteľom na povahu spotrebiteľského postavenia žalovanej predstavuje bez ďalšieho závažný dôvod, pre ktorý konanie zastaviť nemožno.

15. Krajský súd v Prešove s prihliadnutím na fázu konania - neodôvodnené späťvzatie žaloby po vyhlásení zamietavého rozsudku, poukazuje na princíp právnej istoty vychádzajúci zo zamietnutia žaloby vo vzťahu k žalovanej ako judikovaný právny vzťah s definitívnym verdiktom prihliadajúcim na mieru ohrozenia práv žalovanej a tomu zodpovedá aj výrok I. tohto rozhodnutia.

16. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s . V konaní vyvolanom späťvzatím žaloby bola v plnom rozsahu úspešná žalovaná, preto jej vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).