Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/26/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Petry Vysaníkovej v právnej veci žalobcu MA-tyas, s.r.o., so sídlom v Strede nad Bodrogom, Záhradná 219/98, IČO: 50 157 281, zastúpeného JUDr. Annou Žedényiovou, advokátkou so sídlom v Trenčíne, Palackého 85/5 proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 100073156/2021 zo dňa 18.01.2021 takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca správnou žalobou zo dňa 21.03.2021 doručenou Krajskému súdu v Košiciach elektronicky dňa 22.03.2021 žiadal v súdnom preskúmavacom rozhodnutí zrušiť rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100073156/2021 zo dňa 18.01.2021, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa (správcu dane) Daňového úradu Košice č. 101392557/2020 zo dňa 04.09.2020. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. 100073156/2021 zo dňa 18.01.2020 vydaným podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodol o odvolaní podanom proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice č. 101392557/2020 zo dňa 04.09.2020 (v ďalšom texte aj: „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“, resp. „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“), ktorým bol podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 6.484 EUR na dani z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj: „DPH“), t.j. znížený nadmerný odpočet zo sumy 147.260,90 EUR na sumu 140.776,90 EUR za zdaňovacie obdobie november 2019 tak, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil.

3. Na odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že správca dane Daňový úrad Košice, pobočka Trebišov vykonal u daňového subjektu MA-tyas, s.r.o. daňovú kontrolu, ktorá začala dňa 25.02.2020, zameranú na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2019 v zmysle § 46 ods. 2 daňového poriadku. Výsledkom daňovej kontroly bol Protokol č. 101176693/2020 zo dňa 14.07.2020, ktorého súčasťou bola výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Protokol bol žalobcovi doručený dňa 15.07.2020, daňový subjekt sa v správcom dane stanovenej lehote tridsiatich pracovných dní odo dňa doručenia protokolu k zisteniam uvedeným v tomto protokole písomne nevyjadril. Po spísaní úradného záznamu z 02.09.2020 bolo následne vydané prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu dňa 04.09.2020.

4. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa boli závery správcu dane o porušení a v nadväznosti na o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o DPH“), keď správca dane neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie DPH v sume 6.484 EUR za označené zdaňovacie obdobie z faktúr vystavených spoločnosťou BEKA EU s.r.o. za dodanie rôzneho stavebného materiálu :

- č. 191100033, dátum dodania 30.11.2019 (základ dane 4.720 EUR, DPH 944 EUR),

- č. 191100034, dátum dodania 30.11.2019 (základ dane 7.000 EUR, DPH 1 400 EUR),

- č. 191100035, dátum dodania 30.11.2019, (základ dane 6.300 EUR, DPH 1 260 EUR),

- č. 191100036, dátum dodania 30.11.2019 (základ dane 9.500 EUR, DPH 1 900 EUR),

- č. 191100037, dátum dodania 30.11.2019 (základ dane 4.900 EUR, DPH 980 EUR).

5. Správca dane na preukázanie reálnosti dodania deklarovaného tovaru deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou vykonal rozsiahle dokazovanie a vzhľadom na miestnu príslušnosť spoločnosti BEKA EU s.r.o. požiadal Daňový úrad Bratislava o vykonanie preverenia na strane tohto dodávateľa (dožiadaním č. 100674841/2020 zo dňa 12.03.2020). Z odpovede na dožiadanie správcu dane vyplynuli nasledovné skutočnosti :

- „spoločnosť BEKA EU s.r.o. potvrdila, že vystavila faktúry č. 191100033, 191100034, 191100035, 191100036, 191100037 pre odberateľa MA-tyas, s. r. o., má ich evidované v záznamoch o DPH v príslušnom zdaňovacom období. Tieto faktúry boli uhradené, okrem faktúry č. 191100036, táto pohľadávka bola postúpená. Daň z faktúr bola odvedená v novembri 2019;

- prevažujúcim predmetom činnosti spoločnosti BEKA EU s.r.o. boli dokončovacie stavebné práce, prípravné práce k realizácii stavby, nákup a predaj stavebného materiálu;

- predmetom fakturácie podľa vyššie uvedených faktúr, vystavených pre daňový subjekt MA-tyas, s. r. o., bol stavebný materiál a stavebné lešenie. Dobropisy k faktúram vystavené neboli, neboli požadované zálohové platby;

- spoločnosť BEKA EU s.r.o. potvrdila, že skutočne došlo k dodaniu tovaru pre odberateľa MA-tyas, s. r. o.;

- na adrese sídla spoločnosti BEKA EU s.r.o., Gorkého 1, Bratislava, sa nachádza kancelária office house;

- k spôsobu a priebehu obchodov spoločnosť BEKA EU s.r.o. uviedla, že na základe objednávok spoločnosti MA-tyas, s. r. o. bol dodaný stavebný materiál a lešenie, zmluva nebola uzatvorená, pretože konateľ spoločnosti BEKA EU s.r.o. pán T. F. poznal pána X. (pozn.: jeden z konateľov daňového subjektu MA-tyas, s. r. o.) na základe spoločných známych, stavebný materiál daňovému subjektu dodávali len koncom roka 2019;

- dovoz tovaru pre spoločnosť BEKA EU s.r.o. zabezpečil dodávateľ spoločnosti BEKA EU s.r.o.;

- tovar dodávaný odberateľovi MA-tyas, s. r. o. bol vyskladnený na adrese F. Y., centrum sociálnych služieb LIPOVEC;

- na otázku príslušného správcu dane, kto uskutočňoval a hradil prepravu tovaru, akým dopravným prostriedkom a v aký deň, spoločnosť BEKA EU s.r.o. odpovedala, že daňový subjekt MA-tyas, s. r. o. mal zabezpečené vozidlo na dodávky stavebného materiálu, išlo o vozidlo s EČV W. značky Citroen Jumper aj so šoférom, pretože týmto motorovým vozidlom vykonával dodávky aj pri iných stavebných zákazkách. Zároveň spoločnosť BEKA EU s.r.o. uviedla, že v prílohe prikladá doklady k preprave (tieto však neboli súčasťou podania);

- odovzdávania a preberania tovaru sa zúčastnili konatelia obchodných spoločnosti,

- spoločnosť BEKA EU s.r.o. ďalej uviedla, že tovar bol obstaraný v subdodávateľskej firme, v prílohe zasiela doklady (tieto však neboli súčasťou podania).

6. Napriek opakovaným výzvam dožiadaného daňového úradu zaslaných spoločnosti BEKA EU s.r.o., táto nepredložila požadované doklady, ale dňa 08.06.2020 doručila správcovi dane podanie, ktorého súčasťou boli len faktúry vystavené pre odberateľa, t.j. žalobcu a objednávky k týmto faktúram. Dožiadaný daňový úrad preto skonštatoval, že v spoločnosti BEKA EU s.r.o. nebolo možné preveriť zdaniteľné obchody za zdaňovacie obdobie november 2019, pretože konateľ spoločnosti, ako aj jej splnomocnený zástupca so správcom dane komunikovali oneskorene a neúplne, na ústne pojednávanie sa nedostavili a nepredložili správcom dane požadované doklady. Na základe týchto skutočností správca dane vyzval daňový subjekt MA-tyas, s.r.o. na predloženie dokladov preukazujúcich, že mu vzniklo právo na odpočítanie DPH z deklarovaných faktúr a požiadal ho na odpovede na otázky ohľadom

preverovaných obchodov výzvou zo dňa 26.06.2020. Na ústnom pojednávaní dňa 02.07.2020 konateľ daňového subjektu Z.. M. T. predložil správcovi dane ďalšie listinné dôkazy - objednávky tovaru, zmluvu o dielo zo dňa 16.09.2019 uzavretú medzi objednávateľom Centrum sociálnych služieb Lipovec a zhotoviteľom, t.j. žalobcom, dodatok č. 1 zo dňa 23.10.2019 k tejto zmluve, rozpočet a krycí list ku stavbe

- Rekonštrukcia vnútorného rozvodu vody zo dňa 17.07.2019, zápisnicu zo dňa 28.11.2019 o odovzdaní diela, výpis z bankového účtu, rámcovú zmluvu zo dňa 17.09.2019 na uskutočnenie stavebných prác a súvisiacich dodávok uzavretú medzi objednávateľom MK-trade SK, s.r.o. a žalobcom, objednávku zo dňa 16.10.2019 k tejto rámcovej zmluve, evidenciu dochádzky zamestnancov za mesiac november 2019, ako aj písomné vyjadrenie k otázkam správcu dane, uvedeným vo výzve. Po vypracovaní protokolu z daňovej kontroly, ku ktorému sa daňový subjekt nevyjadril, správca dane v prvostupňovom rozhodnutí správneho orgánu poukázal na skutočnosť, že konateľ deklarovaného dodávateľa BEKA EU s.r.o. nepredložil požadované doklady, ani vo svojom vyjadrení neuviedol také skutočnosti, ktoré by umožnili správcovi dane ďalej ich preverovať (absencie dodávateľských faktúr spoločnosti BEKA EU, s.r.o. deklarujúcich nákup a pôvod tovaru, ktorý bol následne fakturovaný daňovému subjektu MA- tyas, s.r.o.), alebo by potvrdzovali uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Písomné vyjadrenie konateľa z deklarovanej dodávateľskej spoločnosti obsahovalo neúplné informácie, ktoré neboli podložené žiadnymi dôkazmi. Iba vyjadrenie podložené materiálnym podkladom - účtovnými a daňovými dokladmi, zmluvami, objednávkami, a pod. má podľa správcu dane náležitú váhu.

7. V rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa správca dane ďalej uviedol, že: „ nespochybňuje dodanie služieb (rekonštrukcia vnútorného rozvodu vody) pre odberateľa Centrum sociálnych služieb LIPOVEC a dodanie služieb (stavba - „Komplexné riešenie školského areálu Trenčín

- Zámostie (Študentský kampus)") pre odberateľa MK-trade SK, s.r.o., ale konštatoval, že nebolo preukázané, že tovar použitý pri stavebných prácach na týchto dielach bol nadobudnutý od dodávateľa uvedeného na faktúre. Spoločnosti BEKA EU s.r.o. nevznikla daňová povinnosť v zmysle v znení neskorších predpisov, preto ani daňovému subjektu MA-tyas, s. r. o. nevzniklo právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt na základe výzvy správcu dane č. 101073302/2020 zo dňa 23.06.2020 predložil doklady, ale z týchto boli viaceré totožné s dokladmi predloženými ku začiatku daňovej kontroly. Správca dane zotrval na svojich záveroch a uviedol, že predložené listinné dôkazy, ani vyjadrenie k preverovaným obchodom neodstránili vzniknuté pochybnosti správcu dane o reálnom dodaní tovaru od dodávateľa BEKA EU s.r.o.“

8. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania v rámci daňovej kontroly tak správca dane dospel k takýmto záverom: „Správca dane konštatoval, že daňový subjekt MA-tyas, s. r. o. má po formálnej stránke všetky obchodné transakcie riadne zaevidované (faktúry, objednávky, evidenciu DPH, účtovnú evidenciu a pod.) a správca dane nespochybnil existenciu tovaru, ale daňový subjekt nepreukázal, že tovary boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúre. Samotné predloženie dokladov nie je dôkazom o tom, že sa zdaniteľný obchod uskutočnil tak, ako je to deklarované faktúrami, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľný obchod. Uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Daňový subjekt má možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného obchodu správcovi dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Podľa názoru správcu dane vzhľadom na to, že nemohol u dodávateľa BEKA EU s.r.o. preveriť jeho účtovníctvo, je dodanie tovaru daňovému subjektu MA-tyas, s. r. o. pochybné. Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu tovaru skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na odpočítanie dane. V prípade sporných daňových transakcií sa uskutočňuje aj podporný test existencie jej ekonomickej podstaty s poukazom na zásadu skutočného obsahu skutočnosti rozhodujúcej pre správne určenie dane. Z dôvodu neosvedčenia ekonomickej podstaty presun dôkazného bremena z platiteľa dane na správcu dane nie je možný. Správca dane ďalej uviedol, že daňový subjekt nepriamo zodpovedá za svojich obchodných partnerov, pretože si ich vyberá sám. Zásada objektívnej pravdy, ktorá ovláda daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní

uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, pretože daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce zrealizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícií. V závere rozhodnutia správca dane uviedol, že všetky v rozhodnutí uvedené zistenia sú dôkazom, na základe ktorého správca dane neuznáva odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti BEKA EU s.r.o. v celkovej sume 6 484,00 Eur vzhľadom na skutočnosť, že došlo k porušeniu ustanovenia a v nadväznosti na o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.“

9. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí k odvolacím námietkam uvedeným v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa zdôraznil: „správca dane objasnenie všetkých otázok a okolností, ktoré sa týkajú zdaniteľných obchodov so spoločnosťou BEKA EU s.r.o. v novembri 2019 nepodsunul iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu MA-tyas, s. r. o., ale využil prostriedky, ktorými objasňoval okolnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Správca dane pri preverovaní zdaniteľných obchodov s dodávateľom BEKA EU s.r.o. vychádzal z vlastných šetrení, aj z vyjadrení daňového subjektu a zhodnotením takto získaných dôkazov dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním boli zistené také skutočnosti, ktoré nepreukázali opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane z faktúr od deklarovaného dodávateľa BEKA EU s.r.o. Konanie správcu dane, ktorým zabezpečoval dôkazné prostriedky, je v súlade s procesno-právnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkazy v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku. K námietke odvolávajúceho sa, že správca dane počas vyrubovacieho konania žiadne dokazovanie alebo miestne zisťovanie nevykonal, Finančne riaditeľstvo SR uvádza, že vo vyrubovacom konaní podľa ustanovenia § 68 ods. 3 Daňového poriadku správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj z predloženého spisového materiálu vyplýva, že daňový subjekt sa k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly č. 1011766932020 zo dňa 14.07.2020 písomne nevyjadril, a teda ani nenavrhol vykonanie ďalšieho dokazovanie. Správca následne postupoval v súlade s ustanovením § 68 ods. 2 písm. c), podľa ktorého správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní od uplynutia lehoty na vyjadrenie sa k protokolu, ak sa daňový subjekt nevyjadrí k protokolu v lehote určenej správcom dane vo výzve a dňa 04.09.2020 vydal odvolaním napadnuté rozhodnutie.“

10. K odvolacej námietke, že žalobca sa k zisteniam uvedeným v protokole nevyjadril z dôvodu mimoriadnej situácie, žalovaný zaujal stanovisko, že z obsahu spisového materiálu, ani z obsahu podaného odvolania nebolo zistené, že by daňový subjekt v nadväznosti na príslušné ustanovenia o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID - 19 požiadal správcu dane o prerušenie vyrubovacieho konania a daňový subjekt vzhľadom na stanovenú lehotu tridsiatich pracovných dní od doručenia protokolu mal dostatok času na to, aby sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril, ako aj predložil ďalšie dôkazy, prípadne navrhol ďalšie dokazovanie, čo však nevykonal.

11. Žalovaný neuznal ani odvolaciu námietku žalobcu, že tento si riadne splnil všetky povinnosti vyplývajúce z § 45 daňového poriadku a poskytol správcovi dane všetky podklady, dôkazy a informácie týkajúce sa splnenia podmienok práva na odpočítanie dane, ako aj námietku, že správca dane postavil svoje rozhodnutie len na skutočnosti, že deklarovaný dodávateľ nepredložil účtovné a daňové doklady. Žalovaný zdôraznil, že faktúra predovšetkým deklaruje, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi DPH, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie dane. Faktúry a doklady predložené daňovým subjektom pri výkone daňovej kontroly samy osebe ešte uskutočnenie deklarovaných obchodov nepreukazujú, a sú len tvrdením o určitých skutočnostiach, a preto z hľadiska nároku na odpočítanie dane môžu byť použiteľné iba vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nich uvedené odrážajú skutočnosť a majú reálny a pravdivý podklad. Práve so zameraním na tieto skutočnosti bolo vykonávané dokazovanie správcom dane a z jeho výsledkov vyplynulo, že aj keď správca dane nespochybnil existenciu tovaru a skutočnosť, že stavebný materiál bol použitý na dodávky služieb pre odberateľov daňového subjektu, bolo spochybnené, že deklarovaný tovar daňovému subjektu skutočne dodala dodávateľská spoločnosť BEKA EU, s.r.o.. Daňový subjekt správcovi dane predložil faktúry od označenej dodávateľskej spoločnosti, ako aj objednávky k týmto faktúram, dokazovaním vykonaným správcom dane sa však bez pochybností nepotvrdilo, že tovar

daňovému subjektu skutočne dodal tento dodávateľ tak, ako to je uvedené na predložených faktúrach. Doklady spoločnosti BEKA EU, s.r.o. správca dane nemal k dispozícii a hoci dodávateľ vo svojom písomnom vyjadrení potvrdil uskutočnenie dodávok tovaru v novembri 2019 pre žalobcu, svoje tvrdenia nepodložil dôkazmi, nepredložil účtovné doklady tejto spoločnosti a predložil len tie isté doklady, ktoré predložil aj daňový subjekt, a to faktúry, objednávky a súpis tovaru. Deklarovaný dodávateľ vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že tovar si obstaral od subdodávateľa, a tiež uviedol, že k preprave predkladá doklady, ale žiadne takéto doklady nepredložil. Podľa vyjadrenia deklarovaného dodávateľa dovoz tovaru od subdodávateľa zabezpečil subdodávateľ, ale jeho meno neuviedol a neuviedol ani miesto, odkiaľ a kam mal byť tovar prepravený, ani to, či spoločnosť BEKA EU s.r.o. vlastnila alebo si prenajímala nejaké skladové priestory. Prepravu tovaru k odberateľovi, t.j. žalobcovi si podľa vyjadrenia spoločnosti BEKA EU zabezpečil odberateľ sám vlastným autom a vlastným šoférom. Žalobca ďalej tvrdil, že predmetný tovar mal byť prepravený priamo na adresu F. Y., Centrum sociálnych služieb Lipovec, avšak k tomuto tvrdeniu nepredložil žiadne prepravné doklady, neuviedol meno vodiča, ani neodpovedal na otázku správcu dane (uvedenú vo výzve č. 101073302/200 zo dňa 23.06.2020), odkiaľ bol tento tovar prepravovaný, kde bolo miesto nakládky. Ak takúto prepravu zabezpečoval sám prostredníctvom vlastného zamestnanca, o týchto skutočnostiach musel mať vedomosť. Zo zápisnice o odovzdaní diela „Rekonštrukcia vnútorného rozvodu vody“ spísanej s objednávateľom Centrum sociálnych služieb Lipovec vyplýva, že táto zápisnica preukazuje dodanie služieb odberateľovi daňového subjektu, čo správca dane ani nespochybnil, ale žiadnym spôsobom nepreukazuje, že tovar - materiál na vykonanie stavebných prác dodala daňovému subjektu skutočne deklarovaná dodávateľská spoločnosť BEKA EU, s.r.o.. Žalovaný ďalej v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval: „že daňový subjekt pochybnosti správcu dane neodstránil, v predložených dokumentoch v odpovedi na výzvu správcu dane č. 101073302/2020 zo dňa 23.06.2020 neuviedol odpovede na všetky požadované otázky, k preukázaniu obstarania tovaru od spoločnosti BEKA EU s.r.o. predložil opäť len faktúry, objednávky a súpis tovaru. Ďalšie predložené dôkazy sa týkali vykonávania stavebných prác pre odberateľov daňového subjektu, ktoré mali preukazovať, že obstaraný tovar bol použitý na zdaniteľné obchody daňového subjektu, ale zmluvy s odberateľmi nepreukazujú, že tovar použitý pri poskytnutí služieb pre odberateľov si daňový subjekt obstaral práve od spoločnosti BEKA EU s.r.o. Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že daňový subjekt mal možnosť odstrániť pochybnosti správcu dane aj vo vyrubovacom konaní, ale ani túto možnosť nevyužil. Vyjadrenie k zisteniam v protokole z daňovej kontroly daňový subjekt správcovi dane nepredložil, nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, a to ani tie, ktoré mal a mohol predložiť z vlastnej evidencie už počas daňovej kontroly (napríklad už vyššie spomínané dôkazy týkajúce sa prepravy tovaru, ktorú mal uskutočniť samotný daňový subjekt), ani nenavrhol správcovi dane vykonať dôkazy, ktoré by daňový subjekt sám vykonať nemohol. Odvolávajúci sa síce v odvolaní poukazuje na úhrady faktúr, ale dnes je technicky možné vyhotoviť akýkoľvek doklad, rovnako je technicky možné previesť akékoľvek peňažné prostriedky na akýkoľvek účet, t.j. predstierať zaplatenie faktúr. Splnenie formálnej stránky na uplatnenie nárokov v oblasti dane z pridanej hodnoty, vyjadrené predloženými dokladmi musí byť odrazom reality, čo v tomto prípade nebolo spôsobom vylučujúcim pochybnosti preukázané. Žiadne ďalšie dôkazné prostriedky bez pochybností preukazujúce dodanie tovaru tak, ako je to uvedené na preverovaných faktúrach daňový subjekt správcovi dane nepredložil. Oprávnené pochybnosti správcu dane sa tak stali relevantným dôvodom na nepriznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty z faktúr od deklarovaného dodávateľa BEKA EU s.r.o.“

12. Ako neopodstatnenú a neodôvodnenú vyhodnotil žalovaný aj odvolaciu námietku, že správca dane odôvodnil nepriznanie práva na odpočítanie dane iba svojou pochybnosťou, keď sa mu u deklarovaného dodávateľa nepodarilo preveriť požadované skutočnosti. Žalovaný zdôraznil, že práve skutočnosť, že na strane deklarovaného dodávateľa sa nepodarilo bez pochybností potvrdiť uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako boli deklarované, viedla správcu dane k oprávneným pochybnostiam, ktoré daňový subjekt neodstránil a žiadne relevantné dôkazy napriek výzve nepredložil, hoci takéto dôkazy, ako to vyplýva aj z vyššie uvedeného, mohol a mal predložiť (doklady k preprave, vyjadrenie druhého konateľa, a pod.). Žalovaný v tej súvislosti poukázal na to, že podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Základným predpokladom vzniku takéhoto práva je teda vznik daňovej povinnosti u dodávateľa podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, ale vznik daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa spoločnosti BEKA EU s.r.o. nebol preukázaný, preto daňovému subjektu, t.j. žalobcovi nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane z faktúr, na ktorých bola ako dodávateľ uvedená spoločnosť BEKA EU s.r.o..

13. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný zdôraznil, že podmienky uvedené v § 49 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, pretože to zákon neumožňuje, a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady faktúry, a ani pri dobromyseľnosti platiteľa prijímajúceho zdaniteľný obchod. Správca dane nepreniesol zodpovednosť za dôkazy o dodávateľskej spoločnosti na daňový subjekt, iba poukázal na tú skutočnosť, že daňový subjekt musí preukázať splnenie zákonných podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane, tak, aby správca dane nemal žiadnu pochybnosť o ich zákonnosti, a to bez potreby dodatočného preverovania. Daňový subjekt má povinnosť preukazovať ním uplatňované nároky, ako aj zabezpečiť vierohodnosť a jednoznačnosť realizovaných transakcií. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalovaný námietky uvedené v podanom odvolaní považoval za neopodstatnené, a dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci, ako aj prijaté závery boli správne a sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH, ako aj daňového poriadku. Postup správcu dane bol v súlade s platnými právnymi predpismi a zodpovedal aj zásade voľného hodnotenia dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, a to aj predovšetkým z hľadiska ich pravdivosti a preukaznosti.

14. Žalobca v správnej žalobe namietal, že mu nie je zrejmé, ktoré ustanovenia zákona porušil, a na základe ktorých ustanovení zákona o DPH mu nebolo priznané právo na ním uplatnený nadmerný odpočet v daňovom priznaní. Tvrdil, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia administratívnymi daňovými orgánmi, naviac závery žalovaného boli prijaté v konaní, ktoré bolo poznamenané procesnými vadami takého charakteru a rozsahu, že s ich existenciou sa spája evidentné porušenie zákonnosti s dopadom na hmotnoprávne posúdenie veci. Rozhodnutiu žalovaného zároveň chýbajú dostatočné dôvody, preto takéto rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné a arbitrárne.

15. Tvrdil, že v priebehu daňovej kontroly si splnil všetky povinnosti, ktoré mu ukladá § 45 daňového poriadku a poskytol na účely daňovej kontroly všetky informácie, teda aj všetky dôkazy týkajúce sa splnenia podmienok práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH. Počas daňovej kontroly konal v dobrej viere a predložil správcovi dane zákonné dôkazy preukazujúce ním uplatnený nárok na odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie november 2019. V súvislosti s tým, že žalovaný, resp. správca dane zisťoval aj dôkazy u iných daňových subjektov, a to u deklarovaného dodávateľa BEKA EU, s.r.o. tvrdil, že ako kontrolovaný daňový subjekt v zásade nemá priamy vplyv na predloženie účtovníctva, resp. listinných dôkazov, ktorými disponujú jeho obchodní partneri - dodávatelia a ich subdodávatelia, a preto je logické, že svoje dôkazné bremeno môže žalobca realizovať v prípade, že sa pochybnosti žalovaného týkajú práve týchto subjektov, najmä navrhovaním výsluchov osôb, ktoré boli do obchodu zainteresované. Odmietnutie ním navrhovaných dôkazov je nielen odmietnutím práva kontrolovaného daňového subjektu na realizáciu jeho procesných práv, ale súčasne má za následok aj neúplné a nedostatočné zistenie skutkového stavu, ktoré nedáva dostatočný podklad pre následné rozhodovanie správnych orgánov. Žalobca tvrdil, že administratívny daňový orgán mal svoj záver uvedený v rozhodnutí vyvodiť len na základe hodnotenia jednotlivých dôkazov, a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Žalovaný však nezískal žiadne dôkazy, nepreveroval reálnu existenciu deklarovaného tovaru, prípadne manipuláciu s týmto tovarom. V správnej žalobe ďalej poukázal na to, že žalovaný zdôvodnil nepriznanie práva na odpočítanie dane iba svojou vzniknutou pochybnosťou, pretože u deklarovaného dodávateľa BEKA EU, s.r.o. sa mu nepodarilo preveriť požadované skutočnosti. Takéto konštatovanie však žalobca nepovažoval za žiaden dôkaz. Nejedná sa ani o žiadne zistenie žalovaného, pretože nepredloženie dokladov nie je dôkazom o neexistencii deklarovaných obchodných transakcií. Žalovaný spochybnil celý zdaniteľný obchod jedinou skutočnosťou, nie však dôkazom, ale len tým, že sa mu nepodarilo získať účtovné doklady deklarovaného dodávateľa. Táto skutočnosť je podľa žalobcu prejavom dôkaznej núdze žalovaného, nakoľko nie je v silách a ani v zákonných možnostiach žalobcu ovplyvniť činnosť, či správanie sa jeho obchodných partnerov, zvlášť s tak dlhým časovým odstupom. Podľa žalobcu sa počas celého výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania žalovaný dostatočne nezaoberal otázkou, či deklarovaný tovar vôbec existoval, a kto, a ako s takýmto tovarom nakladal. Žalovaný nevykonal ani žiadne miestne zisťovanie za účelom preverenia reálnej existencie deklarovaného tovaru. Ako dôkaz, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili tak, ako sú zaznamenané na predložených faktúrach, žalobca označil skutočnosť, že faktúry boli riadne uhradené, čo bolo v priebehu daňovej kontroly aj nespochybniteľne preukázané. Touto skutočnosťou sa však v rozhodnutí žalovaný, ani správca dane vôbec nezaoberali a nehodnotili ju ako dôkaz. Ak sa žalovaný vo svojom rozhodnutí

odvoláva na nekontaktnosť dodávateľa žalobcu, tak túto skutočnosť žalobca v žiadnom prípade nemohol ovplyvniť, pretože nemal vedomosť o tom, akým spôsobom, a či vôbec bude v prípade potreby daňového konania jeho obchodný partner v budúcnosti zastihnuteľný. Svojich obchodných partnerov si vo všeobecnosti preveruje vždy pred uskutočnením obchodu, a to preverením oprávnenia na podnikanie a tiež ako osobu identifikovanú pre daň. Žalobca urobil v rozhodujúcom čase všetko, čo bolo v jeho možnostiach, aby si preveril svojho obchodného partnera. Za takejto situácie preto nemožno na daňový subjekt prenášať zodpovednosť za výkon podnikania jeho obchodného partnera, t.j. deklarovaného dodávateľa predmetného tovaru. Za nevedenie predpísaných evidencií a nekontaktnosť vo vzťahu k daňovému úradu nenesie žalobca žiadnu zodpovednosť, pretože konal v dobrej viere na základe riadneho hospodárskeho dôvodu transakcie, ktorý súvisel s jeho predmetom podnikania. Žalovaný naviac nepreukázal, že by daňový subjekt vedel o akomkoľvek nezákonnom postupe svojho obchodného partnera. Práve s ohľadom na tieto skutočnosti žalobca považoval konanie administratívneho daňového orgánu za účelové, poškodzujúce jeho záujmy a znevažujúce vierohodnosť a preukaznú schopnosť všetkých poskytnutých a zistených dokladov a dôkazov, a aj v rozpore s platnou legislatívou. Ako nezákonný hodnotil žalobca postup administratívneho daňového orgánu aj vzhľadom na skutočnosť, že správca dane nezabezpečil v priebehu daňovej kontroly také dôkazy, na základe ktorých by bolo možné vysloviť záver, že zo strany daňového subjektu došlo k neoprávnenému uplatneniu nároku na odpočet DPH.

16. V závere správnej žaloby žalobca konštatoval, že žalovaný vo svojom rozhodnutí vôbec neuviedol, či spochybnil alebo potvrdil reálnu existenciu tovarov, či preveril a potvrdil alebo spochybnil prepravu tohto tovaru. Všetky deklarované zdaniteľné obchody pritom boli realizované za účelom dosiahnutia zisku a túto skutočnosť jasne deklaroval a dôkazmi pred daňovými orgánmi aj preukázal. Rozhodnutie žalovaného považoval za nezákonné aj z dôvodu, že skutkový stav v kontexte vyššie uvedeného nebol zistený presne a úplne, a teda nemohol vytvoriť spoľahlivý podklad pri rozhodovaní vo veci samej, čím bola porušená zásada spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Podľa žalobcu: „procesnoprávny rozmer nemôže byť naplnený bez dodržania hmotnoprávneho, a to v zmysle zásady materiálnej pravdy spoľahlivo zisteného skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Spoľahlivo zistený skutkový stav by mal byť podmienkou každého rozhodnutia vo veci samej.“

17. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 07.07.2021 k správnej žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Tvrdenie žalobcu o tom, že v odôvodnení rozhodnutia sa nevysporiadal s otázkou existencie tovaru, namietal, že správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že existenciu tohto tovaru nespochybňuje, ale žalobca nepreukázal, že tovar mu bol reálne dodaný dodávateľom uvedeným na faktúre. Túto námietku žalobcu preto považoval za neopodstatnenú. Ďalej žalovaný k jednotlivým žalobným dôvodom v písomnom vyjadrení uviedol nasledovné: „Samotný žalobca k preukázaniu oprávnenosti svojho nároku na odpočítanie dane z fakturovaných dodávok stavebného materiálu od spoločnosti BEKA EU s.r.o. nepredložil všetky dôkazy, ktoré z hľadiska svojho postavenia pri uskutočnení zdaniteľných obchodov predložiť mohol - prepravu tovaru mal zabezpečovať samotný daňový subjekt, napriek tomu k preukázaniu prepravy nepredložil žiadne doklady, miesto, odkiaľ daňový subjekt priviezol tovar na stavbu, ostalo neznáme, nie je známe ani to, či k miestu nakládky mala spoločnosť BEKA EU s.r.o. nejaký vzťah, či išlo o odvoz z priestorov od spoločnosti BEKA EU s.r.o., alebo z priestorov úplne iného subjektu (napríklad subdodávateľa, ktorý ostal neznámy), či vôbec a od koho si spoločnosť BEKA EU s.r.o. tovar obstarala. Samotný daňový subjekt potvrdil, že zabezpečoval prepravu, nemal preto dôvod doklady o preprave nepredložiť správcovi dane. Podľa vyjadrenia Ing. M. T., jedného z konateľov žalobcu, oblasťou stavebníctva u žalobcu sa zaoberal druhý konateľ, pán H. X., ktorý poskytol správcovi dane iba písomné vyjadrenie (list zo dňa 02.07.2020, ktorý bol odpoveďou na výzvu správcu dane na predloženie dôkazov), ktoré však neobsahovalo odpovede na všetky otázky správcu dane. Žalovaný už v žalobou napadnutom rozhodnutí konštatoval, že správca dane nepreniesol zodpovednosť za dôkazy od dodávateľskej spoločnosti na daňový subjekt, len poukázal na skutočnosť, že je to daňový subjekt, ktorý musí preukázať splnenie zákonných podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane, čo v danom prípade žalobca nepreukázal. Tvrdenie odvolávajúceho sa, že žalovaný celý svoj výrok o neuznaní odpočítania dane zdôvodnil nekontaktnosťou deklarovaného dodávateľa, je preto neopodstatnené.“

18. Žalovaný nesúhlasil ani so žalobným dôvodom, že v priebehu daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania bolo odmietnuté vykonanie žalobcom navrhovaných dôkazov zo strany správcu dane. Z obsahu

predloženého spisového materiálu podľa žalovaného nevyplýva, že by žalobca v daňovej kontrole alebo vo vyrubovacom konaní navrhol správcovi dane vykonať akýkoľvek dôkaz, napr. výsluch svedka, a ani nebolo zistené, že správca dane odmietol vykonať iný dôkaz navrhnutý žalobcom. Žalobca pritom v žalobe ani nekonkretizoval, ktorý konkrétny dôkaz podľa jeho názoru žalovaný nevykonal, resp. odmietol vykonať. Vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu danej veci žalovaný zdôraznil, že správca dane nevyhľadáva dôkazy, ktoré má predložiť daňový subjekt, ale overuje a prejednáva dôkazy predložené daňovým subjektom. Ak daňový subjekt napriek tomu nepredloží všetky dôkazy, ktoré z hľadiska svojho postavenia predložiť a poskytnúť môže, nemožno tvrdiť, že daňový subjekt si splnil svoju povinnosť preukázať, že nárok na odpočítanie DPH si uplatňuje odôvodnene. Preukazovanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, je v kompetencii daňového subjektu. Daňový subjekt si preto nemôže vysvetľovať túto svoju povinnosť ako právo požadovať od správcu dane, aby prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní ním uplatnených nárokov. Za situácie, že nárok na odpočítanie DPH si uplatňuje daňový subjekt, je jeho povinnosťou preukázať, že si takýto nárok uplatňuje za splnenia zákonom stanovených podmienok. Ak daňový subjekt nebol schopný predložiť dôkazy na preukázanie toho, že ním tvrdené skutočnosti sú dané, resp. existujú, nemožno túto absenciu dôkazu nahradiť dôkazom opaku, t.j. že ani daňové orgány nepreukázali, že neboli splnené podmienky pre odpočítanie dane. Z uvedených dôvodov žalovaný dospel k záveru, že všetky dôvody žalobcu uplatnené v podanej žalobe nie je možné akceptovať a ním uplatnené žalobné dôvody sú neopodstatnené. Postup správcu dane, ako aj žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi a v konaní neboli porušené ani žiadne procesné práva žalobcu.

19. Vyjadrenie žalovaného bolo zaslané na zaujatie stanoviska replikou zástupcovi žalobcu prípisom zo dňa 27.07.2021 s jeho doručením dňa 27.07.2021. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že právny zástupca žalobcu JUDr. R. zomrel dňa XX.XX.XXXX. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 08.09.2022 aktuálny právny zástupca žalobcu vyhlásil, že uvedené vyjadrenie žalovaného má zástupca žalobcu k dispozícii a oboznámili sa s jeho obsahom, preto nepožadujú opakované doručenie vyjadrenia žalovaného. Žalobca k vyjadreniu žalovaného stanovisko replikou nezaujal.

20. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa a nasl. po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane a oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu vyžiadaného súdom, na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto túto podľa zamietol.

21. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 08.09.2022 zástupca žalobcu trval na podanej správnej žalobe, ako aj na uplatnených žalobných dôvodoch a zdôraznil, že podľa ich názoru zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu § 49 ods. 1 a 2 písm. b) v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH, a žalobca nemôže niesť zodpovednosť za to, že jeho obchodný partner t.j. deklarovaná dodávateľská spoločnosť, s ktorou mal uzatvorený obchodný vzťah, nebola v čase daňovej kontroly súčinná s daňovým úradom a nebola ani schopná doručiť správcovi dane potrebné listinné dokumenty. Zdôraznil, že v čase uskutočnenia predmetných obchodov (zachytených v predložených faktúrach) si žalobca dostatočne preveril svojho obchodného partnera a tento nevykazoval na verejne dostupných internetových stránkach žiadne pochybnosti o tom, že by nebol bonitný, resp. by bol v konkurze, v predĺžení alebo v likvidácii. Naopak, deklarovaný dodávateľ sa tváril ako spoločnosť, ktorá podniká seriózne, preto nie je možné žalobcovi pripisovať na ťarchu skutočnosť, že táto spoločnosť v rámci daňovej kontroly so správcom dane nebola súčinná. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní trvala na stanovisku, že správca dane nepreniesol dôkazné bremeno za iný subjekt na žalobcu, a trvala na tom, že daňový subjekt neodstránil oprávnené pochybnosti predložením všetkých dôkazov, ktoré z hľadiska svojho postavenia pri preverovaní zdaniteľných obchodov mal, a mohol aj predložiť (išlo napr. o doklady týkajúce sa prepravy, ktorú mal uskutočniť samotný daňový subjekt). Žalovaný preto v celom rozsahu trval na záveroch uvedených v preskúmavanom rozhodnutí, ako aj na stanovisku uvedenom v písomnom vyjadrení k správnej žalobe.

22. Základným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní ( ); ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy ukrátená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

23. Podstatou konania v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

24. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní bol postup, ako aj rozhodnutie žalovaného č.: 100073156/2021 zo dňa 18.01.2021, ktorým bolo v odvolacom konaní potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Košice, pobočka Trebišov, č.: 101392557/2020 zo dňa 04.09.2020, ktorým bol podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 6.484 EUR na DPH za zdaňovacie obdobie november 2019 daňovému subjektu, t.j. žalobcovi v tomto konaní tak, že správca dane znížil nadmerný odpočet zo sumy 147.260,90 EUR na sumu 140.776,90 EUR (nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní doručenom dňa 27.12.2019 - 147.260,90 EUR, nadmerný odpočet priznaný správcom dane vo vyrubovacom konaní - 140.776,90 EUR, rozdiel v sume nadmerného odpočtu -6.484,00 EUR, nadmerný odpočet odpočítaný od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období - 12.352,82 EUR, neodpočítaná daň nadmerného odpočtu vrátená do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly - 128.424,08 EUR).

25. Podľa a , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

26. Podľa , na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

27. Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 28. Podľa , žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

29. Podľa o správe daní - daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

30. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

31. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť

32. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

33. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

34. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

35. Podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí sumu alebo rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.

36. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

37. Podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovaru a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dane dodané.

38. Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa ust. § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa ust. § 71.

39. Podľa ust. § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

40. Správny súd pre potreby tohto súdneho preskúmavacieho konania zdôrazňuje, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, teda vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď správca dane je povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a je na ňom, akým spôsobom dokazovanie

doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp. zn. ) vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť ( zákona o správe daní a poplatkov), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.

41. Obdobne Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. zo dňa 28.06.2022 k tejto problematike uviedol nasledovné : „31. Podobný právny názor vyplýva aj z rozsudku kasačného súdu sp. zn. zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu... " 32. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018. sp. zn. -53). 33. Podľa názoru kasačného súdu je nutné uvedomiť si postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie

dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. Z uvedených dôvodov vyhodnotil kasačný súd námietku sťažovateľa o nesprávnom posúdení dôkazného bremena sťažovateľa ako nedôvodnú. Na sťažovateľom poukázanú judikatúru kasačného súdu týkajúcej sa dôkazného bremena v daňovom konaní kasačný súd uvádza, že ide o ojedinelé názory kasačného súdu a táto judikatúra je dávno prekonaná. 34. Kasačný súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) 35. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu, dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. 36. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti. 37. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. -44, podľa ktorého zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. 38. Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako to je uvedené na predloženej faktúre. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo. 39. Kasačný súd k veci dodáva, že v daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba, či tovar dodaná osobou, deklarovanou na predkladaných faktúrach, nie je povinný dokazovať nedodanie touto osobou, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou v predkladanej faktúre, pokiaľ

si uplatňuje právo na odpočítanie DPH z predkladanej dodávateľskej faktúry. Ak žalobca v tomto smere neunesie dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení práva na odpočítanie.“

42. Aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. zo dňa 28.09.2022 argumentoval nasledovne : „14. Najvyšší súd už vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil (napríklad rozsudok sp. zn. zo dňa 26. októbra 2017), že predmetom DPH je zdaniteľný obchod v rôznych formách (viď § 2 ods. 1 zákona o DPH), čím je okrem iného aj dodanie tovaru/poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku vykonané platiteľom dane prostredníctvom ekonomickej, najčastejšie zmluvne dohodnutej činnosti. S prihliadnutím na takto vymedzený zdaniteľný obchod len pri jeho reálnom splnení vzniká dodávateľovi daňová povinnosť a protistrane, ako odberateľovi (v preskúmavanej veci sťažovateľovi), následne vzniká právo na odpočítanie DPH, ktorého uplatnenie sa viaže u odberateľa na preukázanie vecných a formálnych podmienok. 15. Splnenie iba formálnych podmienok prostredníctvom predloženia listinných dôkazov (najmä faktúry) na záver o vzniku práva na odpočítanie DPH vo veci samej, ako správne tvrdí žalovaný, nepostačuje. Podnikateľ, ktorý je obchodnou spoločnosťou založenou podľa v znení neskorších predpisov, znáša svoje povinnosti preukázať hodnovernosť údajov faktúry dodávateľa (t. j. „cudzej“ listiny) prostredníctvom štatutárneho orgánu (v prípade žalobcu ako spoločnosti s ručením obmedzeným ide o konateľa alebo viacerých konateľov) alebo ním splnomocneného zástupcu, prípadne iným spôsobom, ktorý vyplýva z vnútorných organizačných predpisov právnickej osoby, či jej organizačného členenia (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 25. augusta 2020). 16. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m. m. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. ). 17. Faktúra, doklad o jej zaplatení a iné doklady vystavené deklarovaným dodávateľom nepochybne sú dôkaznými prostriedkami, ktoré podporujú tvrdenie daňového subjektu obsiahnuté v daňovom priznaní, že tento dodávateľ mu naozaj tovar alebo službu dodal. Obvykle ide o písomnosti, ktoré je možné pomerne ľahko vyhotoviť na počítači s tlačiarňou. Ich vierohodnosť je potom podporená osobou ich vystaviteľa, ktorý ich spravidla podpisuje, ale aj podnikateľským zázemím a minulosťou dodávateľa. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj odrážajú (a teda dokladujú) uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné v nich obsiahnuté informácie považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Ak však správca dane pri preverovaní týchto tvrdení narazí na skutočnosti a dôkazy spochybňujúce či priamo popierajúce tvrdenia z predložených dokladov, je namieste a v súlade so zákonom, keď považuje tieto tvrdenia za nepreukázané a vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Takým dôkazom môže byť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi ( prvá veta Daňového poriadku). Nie je presne predpísané, aké dôkazy je potrebné predložiť, vždy to závisí od konkrétnej dôkaznej situácie a charakteru dokazovaných skutočností. ..... 21. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to má daňový subjekt ako platiteľ dane, možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Daňový subjekt uplatňujúci si odpočítanie dane z pridanej hodnoty má v daňovom konaní preukázať reálne vykonanie zdaniteľného plnenia deklarovaným dodávateľom, resp. subdodávateľom, pretože jeho uskutočnenie a vykonanie zákon automaticky nepredpokladá. Účelom daňového konania je overiť, či sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo tak, ako to tvrdí daňový subjekt. 22. Kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj argumentáciu sťažovateľa, týkajúcu sa neprimeraného rozloženia dôkazného bremena. K uvedenému kasačný súd konštatuje, že judikatúra Najvyššieho súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd

príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp. zn. , , , , , ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Aplikácia sťažovateľom citovaného rozhodnutia vo veci sp. zn. sa tak viac-menej obmedzuje na formálne požiadavky na predkladané doklady, v zmysle aktuálnej konštantnej judikatúry však od celkovej dôkaznej situácie závisí, či na preukázanie práva na odpočet dane je potrebné v dokazovaní pokračovať ďalej. Nemožno preto ako opodstatnené vyhodnotiť námietky sťažovateľa týkajúce sa neúmerného prenosu dôkazného bremena. 23. Navyše v súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. žalovaný správne poukázal na iný rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. , v ktorom súd uvádza, že záver, že disponovanie s materiálnym plnením, ktoré je podporené existenciou faktúr a podrobných príloh v prípade zdaniteľných obchodov prenáša dôkazné bremeno na správcu dane, bol prekonaný vývojom rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu so zdôraznením zodpovednosti daňového subjektu za výkon práva s primeranou odbornou starostlivosťou. 24. Kasačný súd poznamenáva, že pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane z dôvodu neunesenia dôkazného bremena však postačuje dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní služby. Pre rozhodnutie žalovaného nebola dôležitá otázka, aké boli konkrétne právne vzťahy medzi dodávateľom a subdodávateľom, ani úplnosť účtovníctva (hoc jeho absenciu použil ako jeden z podporných argumentov), ale či dodávateľ naozaj (teda nielen „na papieri“) vykonal alebo obstaral vykonanie prác, hoci aj prostredníctvom deklarovaného subdodávateľa, ktorý však, ako už bolo vyššie uvedené zanikol ešte pred poskytnutím služby. 25. Pokiaľ ide o ďalšie sťažovateľom citované rozsudky Najvyššieho súdu sp. zn. , tento neobsahoval pre prejednávanú právnu vec aplikovateľné závery (jeho predmetom bolo prieskúmanie rozhodnutia vydaného podľa o vysielaní a retransmisii) a rozsudok sp. zn. sa týkal posúdenia a rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane za situácie, ak prijaté plnenie materiálne existovalo, ale zo strany správcu dane vznikli pochybnosti o osobe dodávateľa, keď v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ho obstaral a reálne dodal žalobkyni, pričom v aktuálne súdenej veci správca dane spochybnil existenciu plnenia. Navyše tento záver nepodložil iba skutočnosťami na strane dodávateľa. 26. Na takto ustálený skutkový stav nemožno ani analogicky aplikovať rozsudky Súdneho dvora Európskej únie v prípadoch C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-183/13, C-285-11 a C-227/14 v intenciách naznačených sťažovateľom. V prípade sťažovateľa správca dane považoval deklarovanú dodávku služieb za nepreukázanú a rozhodnutie nepostavil na tvrdení o daňovom podvode. Samotná skutočnosť, či sťažovateľ vedel alebo vedieť mohol, o svojej účasti na podvode, respektíve či prijal dostatočné opatrenia, aby sa účasti na podvode vyhol, sa stáva relevantnou z hľadiska nepriznania odpočtu DPH až keď by bolo konštatované naplnenie hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH, čo v prejednávanom prípade nenastalo. Uvedený záver je stabilizovaný v judikatúre Súdneho dvora EÚ (viď jeho rozsudok vydaný v konaní v spojených veciach SGI a Valériane C-459/17 a C-460/17 bod 38).“

43. Uvedené právne závery z označených rozhodnutí najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky dávajú zároveň odpovede na žalobné námietky uplatnené žalobcom v správnej žalobe týkajúce sa tvrdenia o nedostatočnom zaobstaraní podkladov pre rozhodnutie administratívneho daňového orgánu, ako aj vo vzťahu k tvrdenému uneseniu dôkazného bremena zo strany žalobcu tým, že v rámci daňovej kontroly (a neskôr) predložil správcovi dane, ako aj žalovanému všetky listinné dôkazy, ktoré mal k dispozícii a označil aj všetky dôkazy, ktorými disponoval. Správny súd opakovane poukazuje na zásadu objektívnej pravdy ovládajúcich daňové konanie, ktorá však nepredstavuje povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bezpochybne nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu. Na tomto mieste správny súd zdôrazňuje, že správca dane nespochybnil samotnú existenciu tovaru a skutočnosť, že stavebný materiál bol použitý na dodávky služieb pre odberateľa žalobcu, ale spochybnil, že tovar bol žalobcovi skutočne dodaný deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou BEKA EU s.r.o., preto v tomto smere obstojí žalobný dôvod uplatnený v správnej žalobe, že žalovaný sa dostatočne nezaoberal otázkou, či deklarovaný tovar vôbec existoval, a kto, a ako s týmto tovarom nakladal. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nesporne vyplývajú závery výsledkov vykonaného dokazovania, že aj keď žalobca predložil správcovi dane faktúry od deklarovanej dodávateľskej spoločnosti BEKA EU s.r.o. (objednávky, súpis tovaru, výpis z bankového účtu, jednotlivé zmluvy), uvedené nepotvrdzuje a ani nepreukazuje, že označený tovar žalobcovi skutočne dodala deklarovaná dodávateľská spoločnosť BEKA EU s.r.o.. Tak, ako je vyššie uvedené, správca dane v rámci daňovej kontroly, a ani neskôr nespochybňoval samotnú existenciu tovaru, ako aj tú skutočnosť, že stavebný materiál bol použitý na dodávku služieb pre odberateľov žalobcu, ale podstata jeho

argumentácie spočívala v tom, že v daňovom konaní nebolo preukázané, že deklarovaný tovar zachytený v predmetných faktúrach žalobcovi skutočne dodala spoločnosť BEKA EU s.r.o.. Uvedené umocňuje to, že aj keď daňový subjekt tvrdil, že zabezpečoval prepravu predmetného tovaru od deklarovaného dodávateľa, takéto doklady správcovi dane doložené neboli. Druhým konateľom žalobcu H. X., ktorý mal podľa vyjadrenia Ing. M. T. (druhým z konateľov) sa zaoberať oblasťou stavebníctva u žalobcu, bolo poskytnuté iba písomné vyjadrenie (list zo dňa 02.07.2020, ktorý bol odpoveďou na výzvu správcu dane na predloženie dôkazov), ktoré však neobsahovalo odpovede na všetky otázky správcu dane. Práve vo vzťahu k preukázaniu týchto skutočností sa žalobca dostal do dôkaznej núdze a neuniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie splnenie hmotnoprávnych podmienok na priznanie uplatneného nároku.

44. Správny súd vo vzťahu k žalobnej námietke o nedostatočne zistenom skutkovom stave, ktorý tvorí základ pre rozhodnutie administratívneho správneho orgánu uvádza, že túto námietku nepovažuje za dôvodnú, pretože v rámci daňovej kontroly boli vykonané všetky daňovým subjektom navrhnuté dôkazy, vyhodnotením ktorých jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach došlo k opodstatnenej pochybnosti o tom, či vo faktúrach zachytený tovar skutočne dodala deklarovaná dodávateľská spoločnosť BEKA EU s.r.o.. V správnej žalobe žalobca tvrdí, že správca dane, ani žalovaný nevykonal všetky potrebné dôkazy, neoznačuje však, ktoré ním navrhnuté dôkazy vykonané neboli, a takéto dôkazy sa súdu z obsahu administratívneho spisu a ani z ostatných dokladov tvoriacich obsah súdneho spisu zistiť nepodarilo. Na tomto mieste správny súd opakovane zdôrazňuje, že bolo predovšetkým povinnosťou žalobcu preukázať predložením všetkých dôkazov, ktoré z hľadiska svojho postavenia pri uskutočnení zdaniteľných obchodov predložiť mohol, tak, aby preukázal materiálnu opodstatnenosť v daňovom priznaní deklarovaných daňových skutočností.

45. V závere rozhodnutia správny súd konštatuje, že nedôvodnou je aj námietka spočívajúca v tvrdení o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia administratívneho daňového orgánov a z toho vyplývajúcej nezrozumiteľnosti a až nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného, pretože podľa názoru súdu žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol všetky rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa daňovej kontroly, jednotlivé zistenia, ktoré z nej vyplynuli, ako aj výsledky vykonaného dokazovania, uviedol relevantné právne normy, na základe ktorých rozhodoval, a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva aj presvedčivá a zrozumiteľná úvaha správneho orgánu vedúca k záveru o nesplnení zákonom stanovených podmienok pre uznanie uplatnených nárokov na odpočet dane. Žalovaný sa v rozhodnutí vysporiadal aj so všetkými odvolacími námietkami žalobcu, preto aj z tohto pohľadu správny súd hodnotí rozhodnutie žalovaného za dostatočne odôvodnené a plne preskúmateľné. V rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného je zároveň jasne a konkrétne uvedené, ktoré ustanovenia zákona žalobca porušil, na základe ktorých ustanovení zákona o DPH mu nebolo priznané právo na ním uplatnený nadmerný odpočet v daňovom konaní, preto ani v tomto smere námietka žalobcu neobstojí.

46. Vzhľadom na tieto skutočností správny súd postupom podľa žalobu ako nedôvodnú zamietol.

47. O trovách konania správny súd rozhodol podľa ustanovenia a náhradu trov konania žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal. Vo vzťahu k žalovanému o trovách konania rozhodol podľa , pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

48. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci. (, ).