Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/34/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Marianny Hirkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom A. C. XX, D. a 2/ E. F. G., nar. X.XX.XXXX, bytom D. XXXX/X, D. proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. - 444 zo dňa 13.05.2021 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.

Zrušuje rozsudok vo výroku II. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcom v 1. a 2. rade, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. , , , – 4, , , , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších zákonov, čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, , , , (ďalej len „“).

Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi v 1. rade 37.848 eur, žalobcovi v 2. rade 37.848 eur a žalobcovi v 3. rade 37.848 eur s úrokmi z omeškania. Predmetom konania je len rozhodovanie o žalobe žalobcov v 1. rade a 2. rade voči žalovanej, keďže žalobca v 3. rade zobral žalobu dňa 22.4.2016 späť (viď č.l. 124 spisu).

V odôvodnení konštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, žaloba nie je dôvodná. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno spočívajúce v nároku na požadovanú výšku náhrady škody najmä v rozsahu ušlého zisku z hospodárenia, ktoré vyčíslili na sumu 30.000,- eur, pričom túto výšku ničím nepodložili. Súd prvej inštancie mal tiež za tom, že nebolo ničím podložené, že zdravotné a psychické problémy žalobcov priamo súvisia s problémami pri reštitúcii, čo napokon aj sám žalobca v

2. rade konštatoval na pojednávaní dňa 26.10.2018 (č. l. 172 spisu). Žalobcovia nepredložili dôkazy o ukončení správneho konania v zmysle rozsudku KS Košice -76 z 22.06.2016, ktorým zrušil rozhodnutie OÚ v Poprade č. H./XXXXXX-XXX-KJ zo dňa 09.11.2015. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že nemôže nahrádzať správny orgán a konanie pred ním. K námietke žalovanej, že nie je príslušná, uviedol, že žalovaná je Slovenská republika a nie konkrétne ministerstvo a v rámci reformy ESS prešli kompetencie práve na MV SR a neobstojí jeho obhajoba, že ide len o „svietenie a kúrenie“ (viď č. l. 194 spisu - vyjadrenie na pojednávaní 29.11.2018), pričom z tzv. opatrnosti sa zúčastnili konania, vyjadrili sa a žalobcami boli označení. Nakoľko však neboli splnené súčasne všetky tri podmienky potrebné pre úspešné uplatnenie náhrady škody, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť. Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že žalovaná strana bola v konaní úspešná a preto jej priznal náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o výške súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia. Namietali, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ako aj to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Majú za to, že žalobu neodôvodňovali iba tak ako to uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Odôvodnenie svojej žaloby bolo, že počas reštitúcie, na ktorú sa odvolávali, došlo zo strany štátu k porušeniu pozemkového , , k nečinnosti, prieťahom v konaní, vydaniu nezákonného rozhodnutia Okresného úradu v Levoči, ktorým už iba musel „kamuflovať“ nezákonný odpredaj reštitučnej pôdy, týmto pre neho najvhodnejším, ale nie pravdivým dôvodom, k porušeniu zákona – nepostúpením odvolania žalobcov na krajský súd. Podľa žalobcov v odôvodnení rozsudku absentuje zdôvodnenie, prečo súd vo veci vykonal dokazovanie aj predmetných „pripojených listinných dôkazov“ – faktov podaných žalobcami na súd prvej inštancie, a teda majú za to, že súd prvej inštancie sa s nimi vôbec nezaoberal ani nijak neoboznámil. Zdôraznili, že predmetnými podaniami bol zmenený petit žaloby ohľadom nároku škody a výšky škody. Neuplatňujú si „nemajetkovú ujmu za psychické a zdravotné problémy“, ale: „Požadujeme náhradu za škodu, ktorá nám vznikla porušením zákona – nezákonným rozhodnutím – nesprávnym úradným postupom – nečinnosťou – prieťahmi v konaní, t. j. „priamu majetkovú ujmu“ za predmetnú nezákonne predanú a nezákonne nepriznanú reštitučnú pôdu (stavebné pozemky) vo výmere 3.808 m2 v uvedenej výške 68.544,- eur.“. Majú za to, že súd prvej inštancie sa zastavil v roku 2018, je pre nich nepochopiteľné prečo sa súd prvej inštancie nevyjadril k podstatnej, „v tomto novom pojednávaní“ už jedinej žalobcami požadovanej náhrade škody priamej – materiálnej, t. j. za nezákonne odpredanú, nezákonne nepriznanú reštitučnú pôdu – stavebné pozemky. Poukázali aj na to, že zo strany žalobcov boli súdu prvej inštancie predložené dôkazy o ukončení správneho konania správnym orgánom, pričom poukázali na to, že z ich pohľadu bez rešpektovania záverov Krajského súdu v Košiciach, ktoré boli pre správny orgán záväzné. Takže príčina škody (nezákonnosť) sa v ukončenom správnom konaní správnym orgánom „nezvrátila“, t. j. nebolo priznané vlastníctvo k predmetnej reštitučnej pôde, takže majú za to, že škoda „zostala“. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v plnom rozsahu zmenil, priznal žalobcom právo na náhradu škody v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom – nečinnosťou štátneho orgánu vo výške 68.544,- eur. Ďalej navrhli uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 68.544,- eur spolu s úrokmi z omeškania do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku takto: žalobkyni v 1. rade 34.272,- eur a žalobcovi v 2. rade 34.272,- eur.

Dňa 28.05.2021 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie označené ako „Odvolanie k sp. zn. – 444 voči rozsudku OS PP zo dňa 13. mája 2021 – vyjadrenie k odvolaniu zo strany žalobcov. V tomto vyjadrení opätovne poukázali už na predtým uvádzané skutočnosti. Zdôraznili, že petit žaloby zostal a aj zostáva nezmenený na základe nezákonného rozhodnutia a z nesprávneho úradného postupu – nečinnosť v konaní, čo zapríčinilo vznik tejto skutočnej škody. Zmenili v petite len výšku škody. Od výšky škody za nemajetkovú odstúpili a podľa žalobcov v dokazovaní kedykoľvek mohli odstúpiť tak, ako to aj urobili podaním zo dňa 20.10.2020, navyše súd prvej inštancie neoznámil nesúhlas, ani nemohol, lebo majú za to, že je to ich rozhodnutie. Zotrvali na svojom odvolacom návrhu, zároveň si uplatnil aj trovy konania. Požiadali odvolací súd o vytýčenie verejného pojednávania tak ako im to umožňuje SR i zákony SR s tým, že veria, že po 29 rokoch od uplatnenia reštitučných nárokov súd vynesie spravodlivý rozsudok.

K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že má za to, že v danej veci nedošlo ku kumulatívnemu splneniu všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu. Zdôraznil, že namietal nielen žalobcami uplatnený nárok, čo do základu, tak aj výšky, ale aj to, že Ministerstvo vnútra SR nebolo v tomto konaní orgánom oprávneným konať za štát. Poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

K vyjadreniu žalovaného zaslal repliku žalobca v 2. rade. Uviedol, že ho vyjadrenie žalovaného neprekvapilo, je rovnaké ako všetky ostatné vyjadrenia žalovaného, ktorý sa vyjadruje len vo všeobecnej rovine a k predloženým dôkazov stanovisko nezaujme. Podľa žalobcov žalovaný neobhajuje a nezastupuje právo a spravodlivosť tohto právneho spravodlivého demokratického štátu, ale snaží sa len zakryť svoje zlyhanie, z ktorého ho usvedčujú dva rozsudky Krajského súdu v Košiciach v čom jej mal pomáhať súd prvej inštancie, ktorý si od žalovaného nevyžiadal vyjadrenie k meritu veci a ani jej nepoložil jednu jedinú otázku. Záverom uviedli, že odvolaciemu súdu už nechcú nič navrhovať, ostáva im len veriť, že svojho práva a spravodlivosti sa v tejto republike aj oni ako „obyčajní ľudia“ konečne po 29 rokoch dočkajú.

K vyjadreniu žalovaného zaslala repliku aj žalobkyňa v 1. rade. Namietala, že žalovaný nepodal vyjadrenie k odvolaniu žalobcov v súdom určenej lehote voči rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 13.05.2021, a preto považuje toto vyjadrenie za irelevantné a neúčinné. Má za to, že po vynesení rozsudku žalovaný nemôže doplňovať a upravovať rozsudok , na to mal čas 6 rokov na pojednávaniach, pričom sa zúčastnil len jedného. Zopakovala a odkázala na všetky skutočnosti uvedené v odvolaní. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a priznať žalobcom právo na náhradu škody, lebo má za to, že nie je jeden zákonný dôvod, na základe ktorého v zmysle zákonnosti a ústavnosti by im táto náhrada patriť nemohla. Pokiaľ odvolací súd dospeje k opačnému záveru, teda, že žalobcom nárok na náhradu škody nepatrí, žiadala, aby odvolací súd svoje rozhodnutie riadne zdôvodnil paragrafmi príslušných zákonov.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávnenou osobou ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie ,ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 14.09.2022 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov uvedených žalobcami v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Žalobcovia dôvodnosť odvolania zdôvodnili dvomi odvolacími dôvodmi, a to odvolacím dôvodom uvedeným v ust. (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností) a odvolacím dôvodom uvedeným v ust. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam).

K námietke nevykonania navrhnutých dôkazov zo strany žalobcov odvolací súd uvádza, že navrhovanie dôkazov predstavuje jedno z práv, ale zároveň i povinností strany sporového konania, pričom navrhnutie dôkazu automaticky nezakladá povinnosť súdu takýto dôkaz aj vykonať. Len súd rozhoduje, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná, a to z dôvodu aby sa tak predišlo vykonávaniu tých dôkazov, ktoré sú

pre prejednanie a rozhodnutie veci irelevantné. Vykonávaním všetkých (aj nepodstatných dôkazov) by zároveň dochádzalo aj k mareniu rýchlosti a hospodárnosti konania. V prípade, ak súd nevykoná navrhnuté dôkazy, musí v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo ich nevykonal. V takomto prípade samotné neakceptovanie vykonania navrhnutých dôkazov samo o sebe nemôže znamenať porušenie práva strany sporu. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či do práva na spravodlivé súdne konanie by mohol nastať len vtedy, ak by takýto záver súdu o nevykonaní navrhnutého dôkazu bol zjavne nedôvodný alebo by takémuto záveru chýbala predchádzajúca racionálna úvaha súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by bola strana sporu nevykonaním navrhnutého dôkazu postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana sporu v konaní. Odvolací súd má za to, že táto odvolacia námietka naplnená nebola. Z obsahu spisu a ani z odvolania nevyplýva aké dôkazy navrhli žalobcovia vykonať a súd prvej inštancie ich nevykonal. Už vôbec nie, žeby sa žalobcovia dostali do nevýhodnejšieho postavenia z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov. Žalobcovia tieto dôkazy nepomenovali a neuviedli ich konkrétne ani na súde prvej inštancie a ani v odvolaní.

K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. . Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (pozri rozsudok NS SR sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, a to v každom štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany na spravodlivý proces.

Žalobcovia v odvolaní namietali, že Petit žaloby ohľadom predmetu nároku žaloby a výšky škody bol zmenený. Uviedli, že nepožadujú „i ušlý zisk, 3. nemajetkovou ujmou za psychické a zdravotné problémy.“, ale požadujú „náhradu za škodu, ktorá nám vznikla porušením zákona – nezákonným rozhodnutím – nesprávnym úradným postupom – nečinnosťou – prieťahmi v konaní, t. j. „priamu majetkovú ujmu“ za predmetnú nezákonne predanú a nezákonne nepriznanú reštitučnú pôdu (stavebné pozemky) vo výmere 3.808 m2 v uvedenej výške 68.544,- eur.“.

Vo vzťahu k nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným postupom, odvolací súd poukazuje na relevantné ustanovenia príslušného zákona, a to o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov: „Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.“.

Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov: „Právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť.“.

Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov: „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.“.

Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov: „Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.“.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že prvým predpokladom na priznanie nároku na náhradu škody je nezákonnosť rozhodnutia a jeho zrušenie alebo zmena príslušným orgánom.

Nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov však explicitne nedefinuje pojem „nezákonné rozhodnutie“. Nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu.

Druhou podmienkou na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone moci je vznik samotnej škody. Na priznanie nároku na náhradu škody nestačí len existencia nezákonného rozhodnutia bez dopadov takéhoto rozhodnutia na individuálny život poškodeného. V slovenskom právnom poriadku sa neaplikuje systém paušálneho mechanizmu, ktorý by všeobecným vyčíslením priznával nárok na náhradu škody vo forme konštantne určenej peňažnej kompenzácie, a tak určenie jej výšky je osobitné pre každý prípad.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov pojem škoda nedefinuje. V zmysle ustálenej judikatúry je škoda chápaná ako ujma, korá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, a je teda nahraditeľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. ).

Napriek absencii legálnej definície pojmu príčinná súvislosť v zákone o zodpovednosti za škodu, ustálená súdna prax definovala príčinnú súvislosť, ako priamu väzbu javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorých jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý s ňou spojený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž “priamosť” pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhrade škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Podmienkou priznania nároku je teda to, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zmenil alebo zrušil. Tým sa zabezpečuje, že otázku, či je v danom prípade právoplatné rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný orgán. Zodpovednosť štátu je daná iba v prípade, ak poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy. Iná právna konštrukcia by viedla k obchádzaniu základného procesného inštitútu, ktorým riadne opravné prostriedky nepochybne sú.

V kontexte vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k požadovanej náhrade škody. Odvolací súd zdôrazňuje, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným postupom je potrebné kumulatívne splnenie všetkých zákonnom predpísaných podmienok (t. j. vydanie právoplatného rozhodnutia, pričom toto rozhodnutie musí byť zmenené alebo zrušené pre jeho nezákonnosť, vydaním takéhoto rozhodnutia došlo ku škode), k čomu však danom prípade nedošlo. Žalobcovia poukazovali na rozhodnutie Okresného úradu Levoča č. j. H. z 30.04.2003, ktoré bolo rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č. k. – 33 zo dňa 06.09.2012 zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Ďalej svoj nárok odôvodňovali aj s odkazom na rozhodnutie Okresného úradu Poprad č. H./XXXXXX-XXX-KJ zo dňa 09.11.2015, ktoré bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v v Košiciach č. k. -76 zo dňa 22.06.2016. O tom, že dané správne konanie by malo byť už skončené však žalobcovia nepredložili žiaden dôkaz. Podmienka, že v prípade uplatňovania si práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorým bola škoda spôsobená, musí byť toto rozhodnutie právoplatné tak v tomto prípade splnená nebola, resp. žalobcovia nepreukázali opak. Žalobcovia sa odvolávajú aj na ďalšie rozhodnutia, t. j. rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Poprad č. j. H./XXX/XXXX-R XXXX/XXXX-PE zo dňa 03.04.2006, Okresného úradu Prešov č. j. H./XXXXXX-HAK zo dňa 11.12.2017, ktoré však súdu nepredložili. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nedošlo ku kumulatívnemu splneniu zákonom vyžadovaných podmienok v zmysle ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a teda záver súdu prvej inštancie, že žalobu je potrebné zamietnuť, je dôvodný a správny.

Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že ho súd považuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že v rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Ak teda si žalobcovia uplatňujú voči žalovanému (škodu, ktorá im mala vzniknúť porušením zákona – nezákonným rozhodnutím – nesprávnym úradným postupom – nečinnosťou – prieťahmi v konaní, t.j. priamu majetkovú ujmu vo výške 68.544,- Eur musia dôvodnosť tejto požiadavky aj náležite preukázať, a to tak, aby o pravdivosti ich tvrdení nevznikli žiadne pochybnosti.

Ústavný súd SR v rozhodnutí ustálil, že: „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí.“.

Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že predmetom tohto konania je nárok na náhradu škody, v ktorom ako v civilnom sporovom konaní platí princíp kontradiktórnosti konania, a teda nie je úlohou súdu, ale procesných strán a ich procesnej diligencie, aby zabezpečili dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001). Inak povedané požiadavka „kontradiktórnosti konania" sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne. Z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu (mutatis mutandis , ). (Nález Ústavného súdu SR z 30. apríla 2013, sp. zn. -44).

V ďalšom sa odvolací súd zaoberal nárokom žalobcov na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pričom opätovne súd poukazuje na relevantné ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov: „Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) a a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) .“.

Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov: „Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov: „Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.“.

V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zákon nedefinuje pojem nesprávny úradný postup. V rámci uvedeného ustanovenia sa riešia tie prípady vzniku škôd, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé i na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.

Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní. Zavedenie ustanovení o prieťahoch v konaní ako dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožní riešenie mnohých sporov už na vnútroštátnej úrovni a nie pred ESĽP.

Z vykonaného dokazovania je ďalej zrejmé, že Okresný úrad Levoča pochybil, keď si nesplnil svoju povinnosť a odvolanie žalobcov voči jeho rozhodnutiu č. j. H. z 30.04.2003 nepostúpil nadriadenému orgánu bez zbytočných prieťahov. Urobil tak až po výzve Krajského súdu v Košiciach ako nadriadeného orgánu. Z rozhodnutia Krajského súdu vyplýva: „Navrhovatelia podanými oprávnenými prostriedkami takmer 10 rokov legitímne očakávali, že o ich nároku bude v súdnom konaní rozhodnuté, čo v danom prípade dodržané nebolo. Nie je teda v kompetencii tohto súdu posudzovať dôvod, prečo sa o opravných prostriedkoch oprávnených osôb v primeranej lehote nepokračovalo.“. Aj napriek uvedenému odvolací

súd dospel k záveru, že ani v tomto ohľade nie je možné žalobnému návrhu žalobcov vyhovieť, keďže z dikcie ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov jednoznačne vyplýva, že konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobcovia však žiadne takéto rozhodnutie, či výsledky vybavenia sťažnosti/ žiadosti do súdneho spisu nedoložili, a preto aj v tomto ohľade odvolací súd nemôže dospieť k inému záveru než k tomu, že žalobný návrh žalobcov je nedôvodný.

Z obsahu spisu je zrejmé, že Regionálny odbor Slovenského pozemkového fondu v Poprade si nesplnil svoju povinnosť, keď získané informácie bez prieťahov nepostúpil Slovenskému pozemkovému fondu v Bratislave. Týmto postupom došlo k porušeniu o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému pôdohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov. Uvedená skutočnosť vyplýva z listu Ministra pôdohospodárstva SR Vladimíra Chovana č. XXX/XXXX- XXX zo dňa 11.01.2010 zaslaného žalobkyni v 1. rade. (č. l. 21). V dôsledku nepostúpenia informácií Slovenskému pozemkovému fondu v Bratislave (o reštitučnom konaní žalobcov) došlo k predaji časti sporných pozemkov na obec Klčov, ktorá ich následne previedla na nových vlastníkov v súlade s právnou úpravou. Uvedené skutočnosti vyplývajú aj z rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Poprad č. j. H./XXX/XXXX-R XXXX/XXXX-PE zo dňa 03.04.2006, v ktorom je o. i. uvedené, že oprávnené osoby, t. j. žalobcovia spĺňajú podmienky na vrátenie vlastníctva k časti výmery prídelového pozemku. V r. 1956 bolo z prídelu odňaté 1.820 m2 k IBV a v roku 2002 SR – SPF odpredal ďalšiu výmeru pôdy obci Klčov na IBV občanov obce. Oprávnený osobám sa dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia navracia vlastníctvo k časti prídelovej parcele. Oprávnené osoby spĺňajú podmienky na priznanie práva na náhradu za časť výmery prídelovej parcely, ktorá prešla do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby odňatím výmery rozhodnutím ONV v Levoči, pôdohospodársky odbor č. XXXX/XXXX –pôd. Z 20.09.1956 a kúpnou zmluvou č. XKXXXXXX zo dňa 09.07.2002 zo SR – SPF na obec G. – bez náhrady. Pozemky, ktoré sa prevedú oprávneným osobám za ich pôvodný pozemok, poskytne Slovenský pozemkový fond, Regionálny odbor v Poprade. Finančnú náhradu za pôvodný pozemok, ku ktorému sa vlastníctvo nevracia a za ktorý nebol poskytnutý náhradný pozemok, poskytne Slovenský pozemkový fond, Regionálny odbor v Poprade. (č. l. 496).

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobcom za vzniknutú škodu, ktorá im vznikla v dôsledku porušenia ust. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému pôdohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov zo strany Regionálneho odboru Slovenského pozemkového fondu v Poprade, ktorý nepostúpil získané informácie Slovenskému pozemkovému formu, v dôsledku čoho tento časť sporných pozemkov predal na obec Klčov, bola priznaná nielen finančná náhrada, ale aj pozemky, ktoré predstavujú náhradu za ich pôvodný pozemok.

So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že žaloba nebola podaná dôvodne, a preto je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa ust. potvrdiť.

Vo vzťahu k výroku o trovách konania odvolací súd uvádza, že z obsahu napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé z akého ustanovenia zákona súd prvej inštancie vychádzal. Navyše, odvolaciemu súdu sa javí, že súd prvej inštancie nezohľadnil možnosť aplikácie výnimočného ustanovenia (odvolací súd uvedené nevie jednoznačne posúdiť, keďže rozhodnutie súdu o trovách konania súd prvej inštancie neodôvodnil dostatočne, teda v intenciách ust. ).

Podľa ( ), výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu alebo strane, ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel

alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

Rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí zo dňa 06.02.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 07.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).

Výnimku pri rozhodovaní o trovách konania predstavuje ustanovenie , ktorého účelom je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Zo slovného znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

Ustanovenie nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania a pod..

Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982, R 23/1989).

Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude opätovne rozhodnúť o trovách konania s tým, že posúdi pomery tak na strane žalobcov, ako aj na strane žalovaného, s dôrazom na to, či na strane žalobcov existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie svoje závery odôvodní v súlade s ustanovením tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé.

V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania ( ).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( , v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v Ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( ).