Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/13/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: BaF TRADING, s.r.o., so sídlom Tomášikova č. 13, Bratislava IČO: 45 378 771, zastúpeného advokátkou: JUDr. Andreou Cúgovou, AK Svätoplukova č. 28, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017, ako aj rozhodnutia Mesta Senec č. 2014/24791/02/7 zo dňa 31.10.2016, jednomyseľne, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017 ako aj rozhodnutie Mesta Senec č. 2014/24791/02/7 zo dňa 31.10.2016 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobcovi sa p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I. administratívne rozhodnutia

1. Žalovaný rozhodnutím č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017 podľa o správe daní (Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie mesta Senec č. 2014/24791/02/7 zo dňa 31.10.2016, ktorým bola žalobcovi podľa o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov a Daňového poriadku vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2014 vo výške 16 697,52 €.

2. Predmetné rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že daň bola vyrubená na základe podaného daňového priznania na rok 2014 zo dňa 29. 01. 2014, v ktorom daňovník (žalobca) uviedol: III. oddiel Priznanie k dani zo stavieb, druh stavby na riadku 15 pod písm. b) „stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu“, spolu vo výmere 7.219 m2. Ďalej v prílohe na riadku 15 pod písm. d) uviedol druh stavby: „samostatne stojace garáže a samostatné stavby hromadných garáží a stavby určené alebo používané na tieto účely, postavené mimo bytových domov“, spolu vo výmere 1 596 m2 a v ďalšej prílohe na riadku 15 pod písm. g) „ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f)“, spolu vo výmere 242 m2. Celková výmera nehnuteľností je zapísaná na LV č. XXXX a podľa podaného daňového priznania je vo výmere 9.057 m2. 3. Vzhľadom na nezrovnalosti v predchádzajúcom daňovom konaní, v ktorom na základe podaného daňového priznania k dani z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie rok 2014, vyrubenej dane a následne podaného odvolania mal správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti a úplnosti údajov v ňom

uvedených a preto pristúpil k miestnemu zisťovaniu. Miestnym zisťovaním v mieste nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX v k. ú. Senec, ktoré uskutočnil správca dane dňa 29. 02. 2016, preveril účel využitia stavieb nachádzajúcich sa na LV č. XXXX a zistil, že jednotlivé stavby sú prázdne, schátralé, t. č. nevyužívané. Potvrdil tým aj samotné tvrdenie daňovníka v odvolaní, kde uviedol: „ že stavby sú v zlom technickom stave, preto ich aktuálne nie je možné ani objektívne v tom stave využívať“. Správca dane z dôvodu, aby zabezpečil správne určenie daňovej povinnosti predvolal daňovníka na ústne pojednávanie vo veci objasnenia skutočností rozhodných pre určenie základu dane z nehnuteľností za rok 2014, 2015 a 2016, odstránenie pochybností o správnosti údajov uvedených daňovým subjektom v daňovom priznaní. Z ústneho pojednávania spísal správca dane zápisnicu podľa ust. v znení neskorších predpisov zo dňa 27. 09. 2016. Daňovník sa ústneho konania zúčastnil osobne, a to konateľka spoločnosti spolu so svojim zástupcom, ktorí sa vyjadrili ku skutočnostiam uvedeným v daňových priznaniach dane z nehnuteľností za rok 2014,2015 a 2016, pre každý rok samostatne. 4. Daňovník deklarované zaradenie stavieb do predmetu dane podľa Z. z, o miestnych daniach, t.j. stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu - nepreukázal. Na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie Senec sú predmetné stavby uvedené ako priemyselné stavby. Predmetom dane zo stavieb podľa o miestnych daniach sú stavby v členení podľa odseku 1. Podľa štvrtého odseku uvedeného ustanovenia na zaradenie stavby podľa odseku 1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Z uvedeného vyplýva, že stavbu je potrebné zaradiť do predmetu dane zo stavieb, podľa skutočného účelu jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Podľa ust. o miestnych daniach na daňovú povinnosť nemá vplyv skutočnosť, že sa stavba prestala užívať. Vzhľadom k tomu, že bolo preukázané, že stavby daňovník v zdaňovacom období rok 2014 nevyužíval tak, ako bolí deklarované v daňovom priznaní, správcom dane boli zaradené podľa ust. o miestnych daniach, t.j. ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f) a následne v zmysle platných právnych predpisov vyrubená daň z nehnuteľností. Správca dane vo Všeobecne záväznom nariadení mesta Senec č. 2/2013 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady ustanovil v druhej časti, článok 5 ods. 1 písm. g) pre všetky stavby na území mesta, ktoré sú predmetom dane zo stavieb ročnú sadzbu dane za každý aj začatý m2 zastavanej plochy vo výške 1,70 € za ostatné stavby. V článku 5 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia mesta Senec Č. 2/2013 sa uvádza: Pri viacpodlažných stavbách správca dane určuje pre všetky druhy stavieb príplatok za podlažie v sume 0,10 eur za každé ďalšie podlažie okrem prvého nadzemného podlažia. Správca dane správne vychádzal zo stavu k 1. januáru 2015 a daň z nehnuteľností na rok 2014 bola vyrubená v súlade so o miestnych daniach a v súlade so Všeobecne záväzným nariadením mesta Senec č. 2/2013 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.

II. žaloba a námietky

5. Žalobca v žalobe namietal, že na základe kúpnej zmluvy V-XXXX/XX zo dňa 07.06.2013 a kúpnej zmluvy V-XXXX/XX zo dňa 23.04.2013 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v katastrálnom území Senec, obec Senec, okres Senec, a to k ornej pôde vo výmere 62.146 m2, ďalej k zastavaným plochám a nádvoriam vo výmere 35.354 m2 a k stavbám - areálu bývalej Kafilérie SENEC, evidovaným na LV č. XXXX a XXXX. Po zániku kafilérie a viacročnom nevyužívaní celého areálu, bola predchádzajúcemu vlastníkovi nehnuteľností obchodnej spoločnosti AGROREAL Slovakia, s.r.o., ICO: 35 789 361, na základe podaného daňového priznania a daňovníkom určeného účelu využitia stavieb vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2013 rozhodnutím č. 2013/20883/02/1 zo dňa 18.02.2013 vo výške 5.229,76€, v ktorom boli v súlade s podaným daňovým priznaním stavby tohto areálu klasifikované ako „stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu“. Po nadobudnutí vlastníctva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam ako daňovník riadne podal správcovi dane z nehnuteľností - Mestu Senec daňové priznanie k dani z nehnuteľnosti. V priznaní k dani z nehnuteľnosti daňovník vychádzal z toho, že oproti minulosti, vrátane stavu v roku 2013 nedošlo k žiadnej zmene v účele využitia stavieb a preto stavby v podanom priznaní k dani z nehnuteľnosti zaradil do skupiny II. F (§ 10 ods. 1 písm. b) zákona o miestnych daniach), tieto stavby nehodlal a ani aktuálne nehodlá využívať inak ako „stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníku, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárske produkcie vrátane stavieb na

vlastnú, administratívu“. Napriek uvedenému, správca dane - v rozpore s podaným priznaním daňovníka (žalobcu) k dani z nehnuteľností a ním určeným účelom využitia stavieb zaradil stavby najskôr vo svojich predchádzajúcich troch rozhodnutiach do skupiny II. F (§ 10 ods. 1 písm. f) zákona o miestnych daniach) ako „stavby na ostatnú podnikateľskú a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu“ (čím došlo k zvýšeniu dane oproti podanému daňovému priznaniu a oproti rozhodnutiu správcu dane o vyrubení dane z nehnuteľností na rok 2013 napriek pôvodnému nezmenenému účelu využitia stavieb v roku 2014 o cca 400 %) a následne správca dane v jeho poslednom prvostupňovom rozhodnutí vyrubil daň podľa zaradenia „ostatné stavby neuvedené v písm. a) až f)“ (§ 10 ods. 1 písm. g, zákona o miestnych daniach). Správca dane - Mesto Senec rozhodnutie odôvodnil tým, že sa stavby k 01.01.2014 nevyužívali. Žalovaný okrem ďalších vágnych a zmätočných tvrdení v napadnutom rozhodnutí odôvodnil potvrdenie prvostupňového rozhodnutia tým, že: „Daňovník deklarované zaradenie stavieb do predmetu dane podľa o miestnych daniach, t.j. stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu, nepreukázal. “ a „ Vzhľadom k tomu, že bolo preukázané, že stavby daňovník v zdaňovacom období rok 2014 nevyužíval tak, ako boli deklarované v daňovom priznaní, správcom dane boli zaradené podľa ust. o miestnych daniach, t.j. ostatné stavby neuvedené v písm. a) až f) a následne v zmysle platných právnych predpisov vyrubená dňa z nehnuteľností.“ Zároveň žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že: „Podľa zákona o miestnych daniach na daňovú povinnosť nemá vplyv skutočnosť, že sa stavba prestala užívať. “ Ďalej žalovaný v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že: „Na liste vlastníctva č. 8494 katastrálne územie Senec sú predmetné stavby uvedené ako priemyselné stavby. “

6. Ďalej podľa žalobcu druhové členenie stavieb podľa § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach sa odvíja od účelu ich využitia, preto sa pri zdanení a použití konkrétnej sadzby dane zo stavieb sleduje skutočný účel využitia stavby. Zaradenie stavieb vykoná daňovník vyplnením príslušných riadkov priznania k dani z nehnuteľností. Správca dane pri vyrubení dane z nehnuteľnosti vychádza predovšetkým z údajov uvedených daňovníkom v podanom priznaní k dani z nehnuteľnosti. Ak vzniknú pochybnosti o zaradení stavby v podanom priznaní k dani z nehnuteľnosti, postupuje sa podľa daňového poriadku, ktorý upravuje právne postupy na odstránenie týchto pochybností. Žalobca ako daňovník konštatoval, že účel využitia stavieb predchádzajúcim vlastníkom nehnuteľností - AGROREAL Slovakia, s.r.o., IČO: 35 789 361, so sídlom Oravská 13, 903 01 Senec - bol v zmysle písmena b) § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach: „stavby na poľnohospodársku produkciu jej skladovanie, vrátane vlastnej administratívy” a tento účel využitia daňovník po nadobudnutí nehnuteľností do svojho vlastníctva nezmenil. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že v relevantnom období pre zdaňovanie sa stavby nevyužívali. Správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného nevychádza zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, odôvodnenie neobsahuje žiadne vyporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, okrem toho je nezrozumiteľné a tiež nepresvedčivé. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k požiadavkám na rozhodnutia súdov, čo nepochybne platí analogicky aj pre rozhodnutia správnych orgánov: „ Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny. “ (), „Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s či čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ () „...ústavný súd skúmal, či najvyšší súd sťažovateľovi ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby sťažovateľ nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú..” () Žalovaný v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia uviedol: „Na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie Senec sú predmetné stavby uvedené ako priemyselné stavby. “ Žalobcovi nebolo zrejmé, z akého dôvodu žalovaný v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia túto skutočnosť uvádzal. Žalobca v prvom rade poukázal

na štandardnú rozhodovaciu prax v oblasti daní z nehnuteľností, v zmysle ktorej stavby nemožno zdaňovať podľa toho, ako sú zaradené v katastri nehnuteľnosti, pretože ustanovenia zákona o miestnych daniach sa neodvolávajú na zákon č. 162/ 1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov a ani nevyžadujú povinné preukazovanie vlastníckych vzťahov k stavbám výpismi z listu vlastníctva. Stavby teda nemožno zdaňovať podľa toho, ako sú zaradené v katastri nehnuteľností, ale podľa skutočného účelu využitia stavby podľa stavu k 1. januáru zdaňovacieho obdobia.

7. Uvedené tvrdenie žalovaného robí rozhodnutie nezrozumiteľným, nakoľko pokiaľ by mala byť pre zdanenie stavby rozhodujúca evidencia druhu stavby na liste vlastníctva, potom by mali byť predmetné stavby, evidované na liste vlastníctva ako priemyselné stavby, zaradené do skupiny priemyselných stavieb, stavieb slúžiacich energetike, stavieb slúžiacich stavebníctvu, stavieb využívaných na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu (§ 10 ods. 1 písm. e) zákona o miestnych daniach). Takýto záver by bol však zjavne nesprávny, nakoľko do skupiny stavieb podľa § 10 ods. 1 písm. e) zákona o miestnych daniach sa zaraďujú stavby ako napr. banské stavby, stavby chemických zariadení, stavby ťažkého alebo potravinárskeho priemyslu, slúžiace energetike (plynárenstvo, elektroenergetika), stavebníctvu a pod. Žalovaný sa vôbec nevyporiadal s námietkami, argumentami a tvrdením žalobcu, uvedeným v odvolaní, ako aj uvádzanými v priebehu celého konania. Nevyporiadal sa s argumentáciou žalobcu, že oproti minulosti, vrátane roka 2013 (kedy vo svojom rozhodnutí správca dane akceptoval zaradenie predmetných stavieb do skupiny stavieb podľa g 10 ods. 1 písm. b) zákona o miestnych daniach, t.j. do skupiny stavieb na pôdohospodársku produkciu), nedošlo k žiadnej zmene v účele využitia stavieb. Žalovaný taktiež v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ničím nezdôvodnil, na základe akých skutočností a ktorého ustanovenia zákona o miestnych daniach zaradil stavby do skupiny stavieb „ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f)“ (§10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach). Žalovaný sa nijako nevyporiadal s tvrdením žalobcu, že rozhodujúci je účel využitia stavby a skutočnosť, že sa stavby reálne nevyužívali nemá na žalobcom určený účel využitia žiadny vplyv. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle už vyššie citovaných ustanovení zákona o miestnych daniach je pre zaradenie stavby na účely jej zdanenia rozhodujúci účel využitia stavby. Účel využitia stavby určuje daňovník. Skutočnosť, že stavba sa z rôznych dôvodov v príslušnom zdaňovacom období práve nevyužíva na určený účel alebo sa v priebehu zdaňovacieho obdobia prestane využívať, nemôže byť dôvodom pre jej zaradenie do skupiny stavieb „ostatné stavby neuvedené v písm. a) až f)“ (§ 10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach). Do skupiny „ostatné stavby neuvedené v písm. a) až f)“ (§ 10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach) sa v zmysle ustálenej praxe v oblasti daní z nehnuteľností zaraďujú ostatné stavby, ktoré nie je možné zaradiť do predmetu dane zo stavieb podľa písm. a) až f), pretože nie sú v nich uvedené. Do skupiny ostatných stavieb neuvedených v písm. a) až f) § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach sa zaraďujú napr. stavby internátov, domovov mládeže, domovov dôchodcov, útulky pre bezdomovcov, stavby úradov, organizácií nezriadených na podnikanie a pod. Uvedené zároveň vyplýva aj z interného aktu - Pokynu DR SR k zaraďovaniu stavieb do predmetu dane zo stavieb podlá o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov z februára 2010. Stavby vo vlastníctve žalobcu, ktoré sú predmetom dane v napadnutom rozhodnutí žalovaného, nie sú ani internátom, ani domovom mládeže či domovom dôchodcov, útulkom pre bezdomovcov, sídlom úradu alebo organizácie.

8. Rovnako podľa žalobcu správca dane nemôže svojvoľne zaradiť stavbu do skupiny ostatných stavieb z dôvodu, že sa stavba práve nevyužíva. Tak ako už bolo uvedené, žalovaný v odôvodnení rozhodnutia argumentuje i tým, že v zmysle § 10 od. 2 zákona o miestnych daniach, na daňovú povinnosť nemá vplyv skutočnosť, že sa stavba prestala užívať. Toto ustanovenie zákona o miestnych daniach je žalobcovi známe a nijako ho nerozporuje a preto mu nie je zrejmé, čo ním chcel žalovaný vo vzťahu k potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia vyjadriť. Uvedené ustanovenie § 10 ods. 2 posledná veta práve naopak len podporuje právny názor žalobcu, že pokiaľ sa stavba nevyužíva alebo sa prestane využívať, daňová povinnosť, resp. daň sa určí podľa pôvodného, nezmeneného účelu využitia. Uvedené ustanovenie, ani žiadne ustanovenie zákona o miestnych daniach nehovorí o tom, že v prípade nevyužívania stavby alebo pokiaľ sa stavba prestane využívať, má byť v rozpore s účelom lei využitia zaradená do skupiny „ostatné stavbu neuvedené v písm. a) až f“ (§ 10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach). Tak ako už bolo uvedené v časti V. správnej žaloby, žalovaný nielenže nie presvedčivo, ale nijako nezdôvodnil, prečo stavby žalobcu, ktoré sa v zdaňovanom období nevyužívali, zaradil do skupiny ostatných stavieb neuvedených v písm. a) až f) (§10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach). Žalobca ďalej namietal

nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, ako i prvostupňového orgánu z dôvodu postupu, ktorý je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi platnými v Slovenskej republike.

9. Záverom žalobca dodal, že žalovaný, ako aj Mesto Senec nepostupovali podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a nedbali pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu (§ 3 ods. 1 Daňového poriadku), ich rozhodnutia nevychádzajú zo stavu veci zisteného v daňovom konaní (§ 63 ods. 2 Daňového poriadku), nevychádzajú zo skutočného stavu a zo skutočného účelu využitia stavieb, odôvodnenie napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia nespĺňa zákonom stanovené požiadavky, najmä neobsahuje vyporiadanie sa s námietkami a vyjadreniami žalobcu, a nezodpovedajú riadnemu odôvodneniu (§ 63 ods. 5 daňového poriadku), čo ich robí nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť. Žalobca bol toho názoru, že došlo k porušeniu § 65 ods. 1 až 3 Daňového poriadku. Žalovaný vydal ešte dňa 12.05.2015 rozhodnutie, ktorým zrušil rozhodnutie 3 Mesta Senec. Mesto Senec až dňa 31.10.2016 vydalo prvostupňové rozhodnutie. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Až dňa 21.02.2017 vydal žalovaný žalobou napadnuté rozhodnutie č. 162526/2017, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalobca pritom nemá vedomosť o tom, že by mu bolo s uvedením dôvodov oznámené, že vo veci nie je možné rozhodnúť ani v lehote 60 dní. Žalobca len podotýka, že od prvého vyrubenia dane na rok 2014 uplynuli viacej ako tri roky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 18. septembra 2008, spis. zn. judikoval: „pri súdnom preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov musí všeobecný súd zohľadňovať, že týmito rozhodnutiami sa ukladá daňovému subjektu daňová povinnosť, ktorá priamo zasahuje do jeho majetkovej sféry a redukuje rozsah jeho majetku.“. S mocenským zásahom do majetkovej sféry jednotlivca tak musí byť imanentné spätá zásada zákonnosti, ktorú ÚS SR charakterizoval ako „conditio sine qua non“, „čiže bezpodmienečnú podmienku, ktorá je v daňovom konaní nevyhnutná a od ktorej sa nemožno odchýliť.

III. Zhrnutie argumentov žalovaného

10. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca uvádzal v daňovom priznaní a deklaroval vlastníctvo k druhu stavby podľa §10 ods. 1 písm. b), t.j. „stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu“. Správca dane na základe nájomnej zmluvy zo dňa 05.06. 2013, zaradil stavby podľa §10 písm. i), t.j. stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou. Správca dane je povinný pri vyrubení dane z nehnuteľností vychádzať z priznania podaného daňovníkom. Správca dane v uvedenom prípade, ak má pochybnosti o správnosti údajov v podanom priznaní je povinný postupovať podľa ust. § 17 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane oznámi daňovému subjektu pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného daňového priznania a jeho príloh alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených a súčasne ho vyzve, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil, nepravdivé údaje opravil a pravdivosť údajov riadne preukázal. Okrem toho obsahuje poučenie o následkoch spojených s neodstránením pochybností alebo nedodržaním určenej lehoty. Týmto následkom podľa § 17 ods. 3 Daňového poriadku je daňová kontrola alebo určenie dane podľa pomôcok. Žalobca tvrdil, že stavby nevyužíva a ani nevyužíval, pretože stavby v súčasnosti sú v zlom technickom stave a nie je ich ani možné využívať, čo je možné overiť obhliadkou. Pritom predložil správcovi dane zmluvu o prenájme nebytových, skladovacích priestorov zo dňa 05.06.2013, (mailovou cestou), podľa ktorej ako prenajímateľ a výlučný vlastník nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX prenajíma predmet nájmu nájomcovi za účelom sezónneho a posezónneho skladovania a sušenia obilnín alebo iných poľnohospodárskych produktov

- viď. článok 1 bod 2 zmluvy. V zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 27.09. 2016 uviedol, že zmluva vraj nebola platná a účinná, pretože bola uzavretá pred časom, keď sa daňový subjekt stal vlastníkom nehnuteľností. Podľa výpisu z katastra nehnuteľností je na liste vlastníctva č. XXXX uvedený ako titul nadobudnutia kúpna zmluva C. zo dňa 07.06. 2013, pričom Zmluva o prenájme nebytových, skladovacích priestorov je zo dňa 5. 6. 2013 a v článku III pod bodom 1 sa uvádza: „Táto zmluva nadobúda účinnosť dňom jej podpísania zmluvnými stranami“. Správca dane preto vychádzal pri vyrubení dane z týchto údajov. Na základe zistenia nových skutočností, a to že táto zmluva bola údajne zrušená dňa 11.07.2013 na základe dohody zúčastnených strán, a preto už nemá táto zmluva vplyv na vyrubenie dane, navrhol žalobca preskúmať rozhodnutie odvolacieho orgánu podľa ust. § 77 ods.

1 Daňového poriadku. Podnetom bolo vytknuté nedostatočné preverenie veci, keďže nebola zaslaná žalobcovi výzva na odstránenie pochybností a nedostatkov v podanom daňovom priznaní. 11. Žalovaný dodal, že predmetom dane zo stavieb podľa o miestnych daniach sú stavby v členení podľa odseku 1. Podľa štvrtého odseku uvedeného ustanovenia na zaradenie stavby podľa ods. 1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Z uvedeného vyplýva, že stavbu je potrebné zaradiť do predmetu dane zo stavieb, podľa skutočného účelu jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Zaradenie stavieb vykoná daňovník vyplnením príslušných riadkov priznania k dani z nehnuteľností. Správca dane pri vyrubení dane z nehnuteľností vychádza predovšetkým z údajov uvedených daňovníkom a-v daňovom priznaní. Ak vzniknú pochybnosti o zaradení stavby v podanom priznaní k dani z nehnuteľností, postupuje sa podľa daňového poriadku, ktorý upravuje právne postupy na odstránenie týchto pochybností. Podľa ust. o miestnych daniach na daňovú povinnosť nemá vplyv skutočnosť, že sa stavba prestala užívať. Predmet dane zo stavieb v odseku 1 upravuje druhové členenie stavieb nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky. V uvedenom členení sú stavby rozdelené podľa druhu a účelu ich využitia do niekoľkých skupín. Keďže zámerom zákona o miestnych daniach je zdaňovať stavby podľa ich skutočného účelu využitia, bolo potrebné doplniť predmetné ustanovenie o ods. 4, ktorý upravuje, že na zaradenie stavby do predmetu dane zo stavieb podľa ods. 1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Dňa 29.01.2016 podal žalobca daňové priznanie k dani z nehnuteľností za rok 2016. Vzhľadom k tomu, že neobsahovalo správne vyplnené časti daňového priznania, pristúpil správca dane k zaslaniu výzvy č. č. /Sa zo dňa 18.03. 2016 na odstránenie nedostatkov. Následne podal dňa 11.04. 2016 žalobca opravné daňové priznanie k dani z nehnuteľností. Vzhľadom na nezrovnalosti v predchádzajúcom daňovom konaní, v ktorom na základe podaného daňového priznania k dani z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie rok 2014, vyrubenej dane a následne podaného odvolania mal správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti a úplnosti údajov v ňom uvedených, čo deklarujú aj vydané rozhodnutia predchádzajúce vyrubeniu dane z nehnuteľností za rok 2014, pristúpil k miestnemu zisťovaniu. Následne zaslal výzvu na odstránenie pochybností v podanom daňovom priznaní č. /Sa zo dňa 18. 03. 2016 apo podanom opravnom daňovom priznaní žalobcom zo dňa 11. 04. 2016 a následne k výkonu miestneho zisťovania. Pri vyrubení dane z nehnuteľností na rok 2014 správca dane vychádzal z údajov daňového priznania predloženého v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach. V prípade ak podal dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie, na ktoré už podal priznanie a daň ešte nebola vyrubená, správca dane prihliadal aj na dodatočne priznanie. 12. Podľa ust. Daňového poriadku správca dane vykonáva miestne zisťovanie na účely správy daní. Pri miestnom zisťovaní môže správca dane vykonať obhliadku na mieste veci alebo predmetu a porovnať s dovtedy zistenými skutočnosťami, ktoré predložil daňový subjekt. Účelom je preverenie a zistenie skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre správne určenie dane, preto tvrdenie žalobcu o svojvoľnom konaní žalovaného, bez dostatočného zdôvodnenia, prečo bolo v rozhodni zaradenie účelu stavby iné, ako si on uviedol v daňovom priznaní, je neakceptovateľné. Miestnym zisťovaním v mieste nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX v k. ú. Senec, ktoré uskutočnil správca dane dňa 29. 02. 2016, preveril účel využitia stavieb nachádzajúcich sa na LV č. XXXX a zistil, že jednotlivé stavby sú prázdne, schátralé, t. č. nevyužívané. Potvrdil tým aj samotné tvrdenie žalobcu v odvolaní, kde uviedol : „že stavby sú v zlom technickom stave ich aktuálne nie je možné a ani objektívne v tomto stave využívať“. Daňou zo stavieb sa zdaňujú aj také skolaudované stavby, ktoré sa prestali užívať. Neužívanie stavby na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí nemá vplyv na plnenie daňovej povinnosti. Preto sú aj neužívané schátralé a opustené stavby predmetom dane zo stavieb dovtedy, kým sú v evidencii katastra nehnuteľností. 13. Podľa žalovaného v praxi sa často stáva, že napriek kolaudačnému rozhodnutiu, v ktorom je určený účel stavby alebo jeho časti, sa stavba začne užívať na iný účel, resp. aj neskolaudovaná stavba sa začne užívať na iný účel ako je stavebné povolenie. Preto aj neskolaudované, ale skutočne užívané stavby sú predmetom dane zo stavieb. Skutočné užívanie stavby správca dane overuje miestnym zisťovaním, ktoré vykoná podľa a Daňového poriadku, podľa ktorého je na účely správy daní na takéto zisťovanie oprávnený. Žalobca ako vlastník nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX mal iste vedomosť o skutočnosti, že tieto nehnuteľnosti sú na citovanom LV označené ako druh stavby: priemyselná budova, čo je podľa názoru žalovaného dostatočne zrozumiteľné a žalobcov názor o nezrozumiteľnosti nie je preto primeraný. Správca dane z dôvodu, aby zabezpečil správne určenie daňovej povinnosti predvolal žalobcu na ústne pojednávanie vo veci objasnenia skutočností rozhodných pre určenie základu dane z nehnuteľností za rok 2014, 2015 a 2016, odstránenie pochybností o správnosti údajov uvedených daňovým subjektom v daňovom priznaní. Z ústneho pojednávania spísal správca dane zápisnicu podľa ust. Z, z. v znení neskorších predpisov zo dňa

27. 09. 2016. Žalobca sa ústneho konania zúčastnil osobne, spolu so svojim zástupcom, ktorí sa vyjadrili ku skutočnostiam uvedeným v daňových priznaniach dane z nehnuteľností za rok 2014, 2015 a 2016, pre každý rok samostatne. V zápisnici žalobca jednoznačne uviedol, že v zdaňovacom období roku 2014 nevykonával vlastnú poľnohospodársku činnosť, nevykonával ani inú činnosť a nezamestnával ani zamestnancov. Nehnuteľnosti v tomto období nevyužíval. S poukazom aj na uskutočnené miestne zisťovanie zo dňa 29.02.2016 a na základe uvedeného nebolo možné sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie nevychádzalo zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, a je preto nezrozumiteľné. Keďže účel využitia stavby je rozhodujúcim údajom pre správne vyrubenie dane z nehnuteľností, je potrebné aby daňovník opravil účel využitia stavby, či už písomne alebo ústne do zápisnice správcu dane. Žalobca v zápisnici z ústneho pojednávania sa vyjadril, že v zdaňovacom období roka 2014 nevyužíval stavby na účel deklarovaný v podanom priznaní, čím opravil účel využitia stavby, a tým potvrdil zmenu účelu využitia stavby, ktorá mala pôvodne slúžiť k pôdohospodárskej produkcii a na skladovanie vlastnej poľnohospodárskej produkcie v zmysle ust. o miestnych daniach, tak ako to pôvodne uviedol v daňovom priznaní.

14. Záverom žalovaný dodal, že na základe vykonaného ústneho pojednávania, ako aj miestneho zisťovania bolo cieľom správcu dane, čo najobjektívnejšie zistiť skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane, a nie ako tvrdí žalobca, že vyrubená daň bola bez akejkoľvek súčinnosti s daňovníkom v nesúlade s daňovým priznaním daňovníka, a preto je tendenčné a šikanózne. Práve naopak, v dokazovaní objektívnych skutočností pre správne vyrubenie dane, uplatnil súčinnosť s daňovníkom a na základe ním potvrdených skutočností a dôkazov, ktoré bol daňovník povinný správne uviesť už v daňovom priznaní a zhodnotil správca dane všetky výsledky vykonaných dôkazov ako podklady pre rozhodnutie. Žalobca deklarované zaradenie stavieb do predmetu dane podľa o miestnych daniach, t.j. stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu, nepreukázal. Vzhľadom k tomu, že v daňovom konaní bolo preukázané, že stavby žalobca v zdaňovacom období roka 2014 nevyužíval tak, ako boli deklarované v daňovom priznaní, správcom dane boli zaradené podľa ust. o miestnych daniach, t.j. ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f) a následne v zmysle platných právnych predpisov vyrubená daň z nehnuteľností. Správca dane ako prvostupňový orgán, vychádzajúc z predložených dokladov a zistení vyrubil daň z nehnuteľností na rok 2014 rozhodnutím č. 2014/24791/02/7 zo dňa 31. 10. 2016 a nadväzne žalovaný ako druhostupňový orgán sa stotožnil so závermi správcu dane uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí a potvrdil svojim rozhodnutím č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017 napadnuté rozhodnutie a je toho názoru, že postupoval plne v súlade splatnými právnymi predpismi.

IV. pojednávanie

15. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný nariadil pojednávanie podľa a rozhodol vo veci dňa 21. 09. 2022. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie bolo obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku.

V. Relevantné právne predpisy

16. Podľa správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych

správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti.

17. Podľa , o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, Predmetom dane zo stavieb sú stavby na území Slovenskej republiky v tomto členení: a) stavby na bývanie a drobné stavby, ktoré majú doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu, b) stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu, c) stavby rekreačných a záhradkárskych chát a domčekov na individuálnu rekreáciu, d) samostatne stojace garáže a samostatné stavby hromadných garáží a stavby určené alebo používané na tieto účely, postavené mimo bytových domov, e) priemyselné stavby, stavby slúžiace energetike, stavby slúžiace stavebníctvu, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu, f) stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou, g) ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f).

18. Podľa § 10 ods. 2 cit. zákona, predmetom dane zo stavieb sú stavby, ktoré majú jedno alebo viac nadzemných podlaží alebo podzemných podlaží, spojené so zemou pevným základom. Na daňovú povinnosť nemá vplyv skutočnosť, že stavba sa prestala užívať.

19. Podľa § 18 ods. 1 cit. zákona, Daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom.

20. Podľa § 18 ods. 2 cit. zákona, na vyrubenie dane z nehnuteľností je rozhodujúci stav k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Na zmeny skutočností rozhodujúcich pre daňovú povinnosť, ktoré nastanú v priebehu zdaňovacieho obdobia, sa neprihliada, ak tento zákon neustanovuje inak. V prípade nadobudnutia nehnuteľnosti vydražením v priebehu roka daňová povinnosť vzniká prvým dňom mesiaca nasledujúceho po dni, v ktorom sa vydražiteľ stal vlastníkom nehnuteľnosti alebo prvým dňom mesiaca nasledujúceho po dni schválenia príklepu súdom. Pri zániku vlastníckych práv vydražením daňová povinnosť zaniká posledným dňom mesiaca, v ktorom zanikli vlastnícke práva k vydraženej nehnuteľnosti.

21. Daňový poriadok v § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa tohto ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.

22. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v SR. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

23. Podľa § 3 ods. 2 DP správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

24. Podľa § 24 ods. 2, ods. 3 DP správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ods. 2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči

daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (ods. 3).

VI. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR spis.zm. zo dňa 16.12.2021 a právne posúdenie.

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom spis. zn. zo dňa 16.12.2021 zrušil rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. -40 zo dňa 23.01.2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predovšetkým nesúhlasil s právnym záverom o možnosti zaradiť nevyužívané stavby bez ďalšieho do kategórie „ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až h) “ v zmysle § 10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach. Kasačný súd zdôrazňuje, že aj pri týchto stavbách je potrebné zisťovať účel ich využitia a nepostačuje tvrdenie daňovníka, že oproti predchádzajúcemu zdaňovaciemu obdobiu nedošlo k zmene účelu využitia, ktorý bol akceptovaný správcom dane“. Podľa Najvyššieho správneho súdu „treba zohľadniť, že v zmysle zákona o miestnych daniach do kategórie stavieb podľa §10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach patria stavby užívané so špecifickým účelom (nepredpokladaným § 10 ods. 1 písm. a) až f) zákona o miestnych daniach), nemožno teda medzi ne bez ďalšieho zahrnúť iné stavby, ktoré sa neužívajú alebo ich nemožno užívať. Ak platná právna úprava jednoznačne stanovuje, že aj neužívané stavby podliehajú dani zo stavieb, pričom určenie predmetu a sadzby dane zo stavieb je spojené s ich faktickým užívaním/využitím a jeho účelom k rozhodujúcemu dňu (§ 10 ods. 4 a § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach), je v daňovom konaní úlohou správcu dane aj pri stavbách, ktoré nie sú k 1. januáru daného roka užívané, vykonať dokazovanie s cieľom ustáliť účel využitia zdaňovaných stavieb na účely kategorizácie stavby na výpočet dane zo stavieb. Podklady, z ktorých pri vyrubení dane vychádzal, je povinný riadne vyhodnotiť a svoj záver dostatočne odôvodniť. S tým sa samozrejme spája aj jeho povinnosť umožniť daňovníkovi realizáciu všetkých zákonom garantovaných práv v súvislosti so získavaním a vyhodnocovaním podkladov rozhodnutia“. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávanej a zásady prejednávacej (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. -53 zo 14. novembra 2018)“.

26. Najvyšší správny súd SR sa vyjadril aj ku skutkovým okolnostiam s tým, že: „Na povinnosť zaslať žalobkyni výzvu v zmysle § 17 Daňového poriadku bol správca dane opakovane upozornený žalovaným (rozhodnutia žalovaného predchádzajúce napádanému rozhodnutiu žalovaného č. 1695870/2015 zo dňa 23. novembra 2015, č. 1100302/1/197775/2015/5085 zo dňa 12. mája 2015 ač. 1100302/1/160600/2015/5085 zo dňa 15. apríla 2015). Z administratívneho spisu, ktorý bol správcom dane predložený, síce vyplýva, že dňa 18. marca 2016 bola žalobkyňa vyzvaná v súlade s § 17 ods. 1 Daňového poriadku, aby odstránila pochybnosti v podanom daňovom priznaní, ale daná výzva sa týka zdaňovacieho obdobia roku 2016 (č.l. 30 administratívneho spisu) a aj následné opravné daňové priznanie žalobkyne zo dňa 11. apríla 2016 sa týka zdaňovacieho obdobia roku 2016. Kasačný súd zistil, že správca dane nevyzval sťažovateľku na vyjadrenie k pochybnostiam, ktoré vznikli v súvislosti so zdaňovacím obdobím roka 2014“. „Došlo k situácii, kedy správca dane, ktorý mal vykonať dokazovanie za účelom preukázania účelu užívania stavieb, tak nekonal. Pri svojom rozhodovaní vychádzal iba zo zistenia, že stavby sú neužívané. Ak by správca dane dospel aj po riadnom vykonaní dokazovania k záveru, že pri neužívanej stavbe nie je možné ustáliť účel jej využitia, javí sa podľa kasačného súdu za logické pri stanovení daňovej povinnosti vychádzať z účelu, na ktorý bola stavba skolaudovaná alebo ak bol účel stavby v priebehu užívania zmenený, na aký posledný účel bolo príslušným orgánom

povolené jej užívanie (hmotnoprávna subsidiarita účelu podľa stavebných predpisov). Uvedený záver je podľa kasačného súdu v súlade s primárnym významom pojmu „účel využitia" stavby obsiahnutým v stavebnom zákone, ktorý je na základe zákonom stanovených podmienok autoritatívne určený rozhodnutím príslušného orgánu a podporuje tiež záujem na zachovaní právnej istoty daňovníka a predvídateľnosti postupu správcu dane v prípade nepreukázania reálneho účelu užívania stavby“.

27. Kasačný súd sa vyjadril aj k ústavnoprávnym aspektom, kedy „dôvodnosť aplikácie princípu „v nejasnostiach v prospech daňovníka“ potvrdil aj ústavný súd, keď uviedol, že„ subjekty práva je prípustné zaťažiť daňovými, resp. poplatkovými povinnosťami len zákonom alebo na základe zákona (na rozdiel od ukladania iných povinností, ku ktorým môže dôjsť aj špecifickými prípadmi medzinárodných zmlúv a nariadení vlády). Ustanovenie je vo svojej podstate ústavnou poistkou, účelom ktorej je znemožniť výkonnej moci (vláde a orgánom verejnej správy) ukladať fyzickým a právnickým osobám daňové, prípadne poplatkové povinnosti na základe vlastného uváženia s tým, že ukladanie takýchto povinností je výsadou zákonodarnej moci a môže k nemu preto dôjsť len zákonom alebo na základe zákona. Výklad zákonov ukladajúcich fyzickým a právnickým osobám daňové a poplatkové povinnosti musí byť z povahy veci vždy reštriktívny a v pochybnostiach (pri možnosti viacerých výkladov) má prednosť taká interpretácia, ktorá je z pohľadu daňou či poplatkom zaťaženého subjektu výhodnejšia.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky , v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 14/2020). Kasačný súd si je vedomý aj tej skutočnosti, že nie pre všetky stavby, ktoré sú predmetom dane zo stavieb, je vydávané kolaudačné rozhodnutie (napr. drobné stavby). Tiež môže dôjsť k situácii, že sa doklady (predovšetkým overená dokumentácia ako napr. kolaudačné rozhodnutie), z ktorých by bolo možno zistiť účel využitia stavby, na aký bola stavba povolená, nezachovajú, alebo sa jedná o stavby, ktoré sa začali užívať pred nadobudnutím aplikovateľnej úpravy stavebného zákona. V takom prípade by podľa kasačného súdu bolo možné primerane vychádzať z ustanovenia stavebného zákona, podľa ktorého platí, že stavba je určená účelu, na ktorý je svojím stavebnotechnickým usporiadaním vybavená, teda účelu, na ktorý by mala byť využívaná. Aj v tomto prípade platí, že ak možno účel, na ktorý by sa stavba mala užívať, podradiť pod viacero účelov stanovených v zákona o miestnych daniach, správca dane by mal aplikovať princíp v nejasnostiach v prospech daňovníka“.

VII. záver

28. Ustanovenie <aspi://module='ASPI'&link='582/2004%20Z.z.'&ucin- k-dni='30.12.9999'> určuje, že obec môže ustanoviť miestne dane. Miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady je však obec povinná ukladať. Miestne dane sú fakultatívneho charakteru, ktoré obec a vyšší územný celok môže podľa vlastných miestnych podmienok a potrieb zaviesť, ale aj nemusí, okrem poplatku za komunálny odpad a drobné stavebné odpady, ktorý je obec povinná vyberať. Miestne dane a poplatok za komunálny odpad a drobné stavebné odpady spravujú príslušné obce a mestá v Slovenskej republike okrem dane z motorových vozidiel, ktorú spravuje daňový úrad. Výnos z miestnych daní a poplatku za komunálny odpad je príjmom rozpočtov príslušných miest a obcí a výnos z dane z motorových vozidiel je príjmom vyššieho územného celku. Účelom daňového konania pri miestnych daniach je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči mestám a obciam. Zákon o správe daní a poplatkov, resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy samosprávy, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdiť zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017, ktorým podľa o správe daní (Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie mesta Senec č. 2014/24791/02/7 zo dňa 31.10.2016, ktorým bola žalobcovi podľa o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov a Daňového poriadku vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2014 vo výške 16 697,52 €.

29. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca podal dňa 29.01.2014 daňové priznanie za rok 2014, v ktorom uviedol: III. oddiel Priznanie k dani zo stavieb, druh stavby na riadku 15 pod písm. b) „stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané

na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu“, spolu vo výmere 7 219 m2. Ďalej v prílohe na riadku 15 pod písm. d) uviedol druh stavby: „samostatne stojace garáže a samostatné stavby hromadných garáží a stavby určené alebo používané na tieto účely, postavené mimo bytových domov“, spolu vo výmere 1.596 m2 a v ďalšej prílohe na riadku 15 pod písm. g) „ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až spolu vo výmere 242 m2. Celková výmera nehnuteľností je zapísaná na LV č. 8494 aj podaného daňového priznania je vo výmere 9.057 m2. Dňa 01.04.2014 vydalo Mesto Senec ako správca dane rozhodnutie č. 2014/24791/02/1, ktorým vyrubilo žalobcovi ako daňovníkovi na rok 2014 daň z nehnuteľností vo výške 25.230,47 €. Na podklade odvolania žalobcu, žalovaný rozhodnutím zo dňa 04.06.2014, č. 1100302/ 1 /258270/2014/5085 zrušil rozhodnutie 1 a vrátil vec Mestu Senec na ďalšie konanie. Dňa 21.07.2014 vydalo Mesto Senec ako správca dane rozhodnutie č. 2014/24791/02/3, ktorým opäť vyrubilo žalobcovi ako daňovníkovi na rok 2014 daň z nehnuteľností vo výške 25.230,47 €. Na podklade odvolania žalobcu, žalovaný rozhodnutím zo dňa 20.10.2014, č. 1100302/1 /458870/2014/5085 zrušil rozhodnutie 2 a opäť vrátil vec Mestu Senec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 24.11.2014 vydalo Mesto Senec ako správca dane opäť bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania a konania rozhodnutie č. 2014/24791/02/5, ktorým opäť vyrubilo žalobcovi ako daňovníkovi na rok 2014 daň z nehnuteľností v sume 25.230,47 €. Dňa 10.02.2015 vydal žalovaný rozhodnutie č. 1100302/1/62011/2015/5085, ktorým potvrdil rozhodnutie 3 Mesta Senec. Dňa 15.04.2015 vydal žalovaný rozhodnutie č. 1100302/1/160600/2015/5085, ktorým vyhovel podnetu žalobcu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania a zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 10.02.2015, č. 1100302/1/62011 /2015/5085, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.02.2015 a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 12.05.2015 vydal žalovaný rozhodnutie, ktorým zrušil rozhodnutie 3 Mesta Senec. Dňa 31.10.2016 vydalo Mesto Senec v tejto veci už v poradí štvrté rozhodnutie č. 2014/24791/02/7, ktorým vyrubilo žalobcovi daň z nehnuteľností na rok 2014 vo výške 16.697,52 €, ktoré žalovaný rozhodnutím č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017 potvrdil.

30. Ústrednou otázkou v tomto spore podľa správneho súdu bolo posúdenie, či žalovaný zákonným spôsobom zaradil stavby vo vlastníctve žalobcu pod právny režim ustanovenia t. j. ako ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f) cit. zákona. Žalobca uvádzal pritom v daňovom priznaní a deklaroval druh stavby podľa ako „stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu“. Najvyšší správny súd SR vyslovil právny názor, že nie je možné zaradiť nevyužívané stavby bez ďalšieho do kategórie „ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až h) “ v zmysle zákona o miestnych daniach. Aj pri týchto stavbách je potrebné zisťovať účel ich využitia a nepostačuje tvrdenie daňovníka, že oproti predchádzajúcemu zdaňovaciemu obdobiu nedošlo k zmene účelu využitia, ktorý bol akceptovaný správcom dane“. Ako vyplýva z cit. rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky spis. zn. , správca dane má povinnosť vykonať dokazovanie aj pri stavbách, ktoré nie sú k 01. januáru daného roka využívané, teda vykonať dokazovanie za účelom ustálenia účelu využitia stavby za účelom jej kategorizácie na výpočet dane; pri dodržaní postupu v zmysle Daňového poriadku v súvislosti so zdaňovacím obdobím roka 2014. Najvyšší správny súd SR načrtol postup správcu dane aj v tom smere, že ak sa mu nepodarí ustáliť účel využitia stavby, je logické vychádzať pri stanovení daňovej povinnosti z účelu, na ktorý bola stavba skolaudovaná, resp. na aký posledný účel bolo príslušným orgánom povolené jej užívanie (hmotnoprávna subsidiarita podľa stavebných predpisov). Zároveň bol kasačným súdom zvýraznený princíp garantovanej ochrany práv daňovníkov a teda zvýraznená povinnosť interpretácie, ktorá je pre daňový subjekt výhodnejšia, t.j. aj vychádzania z účelu, ktorý je obsahovo najbližší účelu stanovenému v rozhodnutí v stavebnom konaní. V prípade neexistencie kolaudačného rozhodnutia poukázal na ustanovenie Stavebného zákona, podľa ktorého je stavba určená k účelu, na ktorý je svojím stavebnotechnickým usporiadaním vybavená, teda účelu, na ktorý by stavba mala byť využívaná. Kasačný súd týmto rámcovo vymedzil spôsoby riešenia nedostatočnej právnej úpravy, ktorá nerieši otázku určovania sadzby dane zo stavenie pre neužívané stavby. Sumarizujúc správny súd uvádza, že správca dane a žalovaný nedostatočne zistili skutkový stav, pritom nepostupovali riadne v zmysle Daňového poriadku a kumulatívne na uvedené došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu (automatické zaradenie do kategórie „ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až h) “ v zmysle zákona o miestnych daniach), čo spôsobuje nezákonnosť napadnutých rozhodnutí a bolo dôvodom na ich zrušenie podľa , a vrátenie veci na ďalšie konanie. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo

opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu ( ). Žalovaný v ďalšom konaní rozhodne v intenciách právneho názoru vysloveného Najvyšším správny súdom Slovenskej republiky a následne správnym súdom v tomto rozsudku.

31. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

32. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa a (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).