Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Cob-3-2022.pdf
PDF · 174.23 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/3/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: ELSE, s.r.o., so sídlom Nálepkova 7847/32A, 921 01 Piešťany, IČO: 53 558 863, zastúpeného zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Marek Doktor, s.r.o., so sídlom Legionárska 7735/31B, 911 01 Trenčín, IČO: 52 536 891, proti žalovanému: Obec Mútne, so sídlom 029 63 Mútne 194, IČO: 00 314 668, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom, so sídlom Mieru 312/13, 029 01 Námestovo, v konaní o zaplatenie 8.029,76 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 7Cb/4/2020-204 zo dňa 28. júla 2021, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 7Cb/4/2020-204 zo dňa 28. júla 2021 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I/ rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 8.029,76 Eur s úrokom z omeškania 0,05 % denne zo sumy 8.904,55 Eur od 20.01.2018 do 27.03.2018 a zo sumy 8.029,76 Eur od 28.3.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa výroku II/ žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, ktoré budú vyčíslené v uznesení, vydanom po právoplatnosti rozsudku.
2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na žalobu žalobcu a jej odôvodnenie, vykonané dokazovanie a z neho zistený skutkový stav, ktorý posúdil za aplikácie ust. § 269 ods. 2, § 409 ods. 1, 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 489, § 491 ods. 2, § 39, § 580 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby.
3. Vykonaným dokazovaním okresný súd zistil, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia 8.029,76 Eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že jeho právny predchodca BIOMASA, združenie právnických osôb, so sídlom Kysucký Lieskovec 743, 023 34 Kysucký Lieskovec, IČO: 36 126 055 dodal žalovanému na základe zmluvy o dodávke tepla v období roku 2017 teplo, za ktoré žalovanému vyúčtoval dohodnutú cenu 8.904,55 Eur, z ktorej však žalovaný zaplatil len 874,79 Eur a zvyšok napriek výzvam právneho predchodcu žalobcu nezaplatil.
4. Na základe vykonaných dôkazov okresný súd konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu BIOMASA, združenie právnických osôb, so sídlom Kysucký Lieskovec 743, 023 34 Kysucký Lieskovec, IČO: 36 126 055 uzatvoril so žalovaným zmluvu o dodávke tepla, na základe ktorej dodal žalovanému teplo, ktorého dodávku za rok 2017 vyúčtoval žalovanému faktúrou
č. OF2017/168 na sumu 8.904,55 Eur s dátumom splatnosti 19.1.2018, z ktorej však žalovaný doteraz zaplatil len 874,79 Eur. Nebolo tiež sporné, že právny predchodca žalobcu so žalovaným uzatvoril zmluvu o nájme, na základe ktorej žalovaný prenechal do užívania právnemu predchodcovi žalobcu priestory kotolne v objekte základnej školy Mútne. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu vrátil faktúru č. OF2017/168 na sumu 8.904,55 Eur, pričom súčasne právnemu predchodcovi žalobcu doručil faktúru č. 2018000010 na sumu 8.029,76 Eur, ktorou právnemu predchodcovi žalobcu vyfakturoval spotrebu elektrickej energie, telefónnu linku a vývoz popola. Túto faktúru žalovaný jednostranne započítal s pohľadávkou právneho predchodcu žalobcu na zaplatenie ceny dodané teplo v roku 2017.
5. Medzi stranami ostalo sporné, či je jednostranné započítanie pohľadávok, ktoré žalovaný doručil právnemu predchodcovi žalobcu listom zo dňa 26.3.2018, platné.
6. Žalobca poprel existenciu pohľadávky žalovaného, ktorá bola vyúčtovaná faktúrou č. 2018000010, ktorú vystavil žalovaný.
7. K tejto faktúre žalovaný uviedol, že cena tepla je v zmysle vyhl. č. 248/2016 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v tepelnej energetike, tvorená variabilnou zložkou a fixnou zložkou. Podľa žalovaného si právny predchodca žalobcu do ceny dodávaného tepla započítal aj náklady na elektrickú energiu, technologickú vodu a odvoz nespálených zvyškov paliva, pričom tieto položky sú zakomponované do tvorby ceny dodávaného tepla. Podľa žalovaného, ak by okrem ceny tepla, ktorá je tvorená z ekonomicky oprávnených nákladov podľa vyhl. č. 248/2016 Z.z. a v ktorej cene sú aj náklady žalobcu na elektrickú energiu, vodu, odpad a odvoz spalín, mal žalovaný znášať za žalobcu osobitne aj náklady za spotrebu elektrickej energie, vody a odvod odpadu, potom by sa žalobca na úkor žalovaného obohacoval, žalovaný by duplicitne platil, znášal časť nákladov tvoriacich variabilné náklady, variabilnú zložku ceny tepla vrátane nákladov na el. energie, vodu, odvoz spalín a podobne. Žalovaný ďalej tvrdil, že pokiaľ sa žalobca odvoláva na nájomnú zmluvu, tak z obsahu čl. VII. bod 5. nevyplýva výslovne, že prenajímateľ bude znášať náklady za spotrebovanú elektrickú energiu, technologickú vodu, telefónnu prípojku a pod.. Podľa žalovaného prenajímateľ sa v tejto zmluve (o nájme) zaviazal na vlastné náklady zabezpečiť prívod elektrickej energie, teda zriadiť prípojku s dostatočným ističom a v prípade výpadku elektrickej energie zabezpečiť pripojenie na verejnú sieť. Toto zmluvné ustanovenie podľa žalovaného nezahŕňa záväzok žalovaného platiť za žalobcom spotrebovanú elektrickú energiu, ktorú spotrebúva na výrobu tepla. To isté sa týka záväzku zriadiť a zabezpečiť dostatočne dimenzovanú prípojku vody a zabezpečenia zriadenia telefónnej prípojky. Žalovaný tvrdil, že v zmluve sa výslovne nezaviazal platiť za žalobcom spotrebovanú energiu, vodu a náklady za telefón. Ďalej uviedol, že pôvodný žalobca ako združenie právnických osôb dodáva teplo svojim členom za cenu, ako fakturuje aj žalovanému, a to aj tým členom, s ktorými má uzatvorené nájomné zmluvy, v ktorých sa výslovne zaviazal platiť za spotrebovanú elektrickú energiu, vodu, telefón a odvoz a likvidáciu nespálených zvyškov paliva. Podľa žalovaného je teda nesporné, že tieto náklady mal pôvodný žalobca už v cene schválenej Úradom pre reguláciu sieťových odvetví. Žalovaný doplnil, že pokiaľ pôvodnému žalobcovi vystavil faktúru za náklady, ktoré platí za pôvodného žalobcu, je táto faktúra oprávnená, inak by žalovaný platil duplicitne časť variabilnej zložky tepla a žalobca by sa na úkor žalovaného bezdôvodne obohatil.
8. Okresný súd poukázal na to, že žalobca poprel tvrdenia žalovaného ohľadne oprávnenosti ním vystavenej faktúry. Uviedol, že podľa zmluvy o dodávke tepla a nájomnej zmluvy žalovaný prenajal žalobcovi priestory kotolne na 12 rokov s tým, že žalobca v nich podľa špecifických požiadaviek žalobcu nainštaluje kotol na biomasu, bude ho prevádzkovať, a tým žalovanému zabezpečí výhradnú dodávku tepla pre Základnú a Materskú školu Mútne a bytový dom. Aby došlo k naplneniu cieľa združenia (pôvodného žalobcu), teda vyrábať ekologické teplo z dreveného odpadu, združenie vzalo na seba úver, aby mohlo svojím členom (vrátane žalovaného) takéto špecifické a technologicky náročné kotolne postaviť. Žalovanému tak žalobca postavil vo vlastných priestoroch základnej školy kotolňu na drevené pelety. Keďže pôvodný žalobca zabezpečil pre svojich členov (aj žalovaného) vybudovanie kotolní, pôvodný žalobca sa v nájomných zmluvách zaviazal platiť len symbolické nájomné. Na druhej strane zabezpečovanie služieb a platenie nákladov za elektrickú energiu, vodu, odčerpávanie prebytočnej vody, telefonické pripojenia a odvoz popola a iné služby spojené s výrobou a dodávkou tepla boli v súlade s obsahom zmluvy o nájme ponechané na jednotlivých členov združenia - pôvodného žalobcu (vrátane žalovaného) ako prenajímateľa. Obsah zmlúv o nájme bol jednohlasne odsúhlasený členmi združenia - pôvodného žalobcu (vrátane žalovaného) na členskej schôdzi združenia dňa 13.12.2005.
Rozsah, v akom sú členovia združenia povinní znášať náklady za služby spojené s nájmom, bol pre všetkých členov združenia rovnaký. Výnimkou bol Národný endokrinologický a diabetologický ústav n.o. v Ľubochni, ktorý nebol povinný platiť náklady na služby spojené s nájmom v časti spotrebovanej elektrickej energie. Táto výnimka bola odsúhlasená členskou schôdzou dňa 13.12.2005, keďže náklady na spotrebovanú elektrickú energiu pre NEDÚ Ľubochňa sa zaviazal platiť žalobca. Združenie si za týmto účelom zriadilo v priestoroch NEDÚ Ľubochňa samostatné odberné miesto. Pôvodný žalobca prispôsobil s NEDÚ Ľubochňa nájomnú zmluvu a rovnako pre tohto člena upravil výšku ceny tepla, ktorá mu bola každé regulované obdobie účtovaná v maximálnej výške. Podľa žalobcu žalovanému maximálna výška tepla účtovaná nikdy nebola. Žalovaný svoj záväzok platiť za služby spojené s nájmom riadne plnil počas celej doby trvania zmluvného vzťahu so žalobcom. Výklad nájomnej zmluvy, na základe ktorého žalovaný vyúčtoval pôvodnému žalobcovi služby spojené s nájmom, považoval žalobca za nejasný, nelogický a účelový. Žalobca poukázal na to, že žalovaný zmluvné dojednanie, na základe ktorého mu pôvodný žalobca účtoval služby spojené s nájmom, viac ako 12 rokov nenamietal ani nerozporoval. Podľa žalobcu bolo nepochybné, že úmysel strán v zmluve o nájme nebol ponechať náklady za služby spojené s nájmom v réžii členov združenia. Pôvodný žalobca práve za týchto podmienok vyrábal a dodával členom združenia (aj žalovanému) teplo. Žalobca poprel tvrdenie žalovaného, že náklady na služby spojené s nájmom žalovaný znášal duplicitne - raz, keď mu ich vyúčtoval pôvodný žalobca na základe zmluvy o nájme a druhý krát v rámci ceny za samotné dodané teplo. Poukázal na to, že pôvodný žalobca každý rok predkladal členom (aj žalovanému) na členskej schôdzi na schválenie návrh ceny tepla na budúce regulačné obdobie. Návrh ceny tepla schvaľovala členská schôdza. Takto schválený návrh ceny tepla bol následne predkladaný Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorý po tom, čo v cenovom konaní zistil skutočný stav veci, vydal cenové rozhodnutie, ktorým schválil združením navrhovanú dvojzložkovú maximálnu cenu tepla. Vzhľadom na to, že úhrada nákladov za služby spojené s nájmom bola vo vlastnej réžii členov združenia, združenie každoročne fakturovalo členom (aj žalovanému) nižšiu ako maximálnu schválenú cenu tepla. Žalobca uviedol, že žalovaný síce v odpore proti platobnému rozkazu správne uviedol, že za ekonomicky oprávnené náklady, ktoré tvoria variabilnú zložku ceny tepla, sa považujú aj náklady za elektrickú energiu, technologickú vodu a odvoz nespálených zvyškov paliva, avšak nesprávne pod ekonomicky oprávnené náklady, ktoré tvoria variabilnú zložku ceny tepla pôvodného žalobcu, zahrnul aj svoje náklady na služby spojené s nájmom priestorov kotolne. Podľa žalobcu náklady žalovaného na elektrickú energiu, telefónnu prípojku a odvoz popola neboli nikdy zahrnuté do celkovej kalkulácie ceny tepla. Žalobca ešte doplnil, že žalovaný listom zo dňa 26.3.2018 síce predložil pôvodnému žalobcovi niečo ako vyúčtovanie časti nákladov na služby spojené s nájmom, avšak ničím nepreukázal reálnu spotrebu a výšku spotrebovanej elektrickej energie v prenajatých priestoroch kotolne a rovnako nepreukázal reálne vynaložené náklady na telefónnu prípojku a odvoz popola za predchádzajúce 4 roky. Podľa žalobcu je jednostranné započítanie vzájomných pohľadávok, ktoré jeho právnemu predchodcovi doručil žalovaný, absolútne neplatný právny úkon z dôvodu rozporu so zákonom a tiež preto, že sa prieči dobrým mravom.
9. Okresný súd skonštatoval, že obrana žalovaného nie je dôvodná. Z listinných dôkazov, a to z Nájomnej zmluvy č. 12/2006 zo dňa 15.12.2005, uzatvorenej medzi žalovaným ako prenajímateľom a pôvodným žalobcom ako nájomcom zistil, že touto zmluvou žalovaný poskytol do užívania pôvodnému žalobcovi priestory kotolne v objekte základnej školy v Mútnom, na prevádzkovanie nízkotlakovej kotolne, z ktorej bude dodávať teplo pre objekty Základnej a Materskej školy Mútne a bytový dom. V čl. VII. bode 5. uvedenej nájomnej zmluvy zmluvné strany dohodli, že „prenajímateľ bude zabezpečovať pre nájomcu nasledovné služby spojené s nájmom nebytových priestorov: a/ prívod a dostatočné množstvo elektrickej energie na náklady prenajímateľa, v prípade výpadku elektrickej energie zabezpečí čo najskoršie pripojenie na verejnú sieť b/ dostatočné množstvo vody nevyhnutnej na dopúšťanie systému vykurovania na náklady prenajímateľa, c/ odkanalizovanie prípadne unikajúcej vody, zabezpečí, aby technológia nebola zaplavená a v prípade zaplavenia kotolne zabezpečí neodkladne odčerpanie vody, aby nedošlo k poškodeniu kotolne na náklady prenajímateľa, d/ permanentnú telefónnu prípojku pre možnosť spojenia s kotolňou a hlásenie porúch na náklady prenajímateľa, e/ odvoz a najlepšie znovu použitie popola na prihnojovanie trávnikov a záhonov na náklady prenajímateľa. Z týchto ustanovení zmluvy o nájme vyplýva, že náklady za uvedené služby spojené s nájmom sa zaviazal platiť prenajímateľ, t.j. žalovaný. Z obsahu zmluvy o nájme (ani zo zmluvy o dodávke tepla)
nevyplývalo, že by sa prenajímateľ zaviazal „len“ zriadiť prípojku elektrickej energie, vodovodnú a kanalizačnú prípojku, telefónnu prípojku a odvoz a využitie popola, avšak to všetko s tým, že náklady na tieto služby bude znášať výrobca tepla - pôvodný žalobca, ako tvrdí žalovaný. Okresný súd bol názoru, že pokiaľ by bolo vôľou zmluvných strán, aby bol žalovaný ako prenajímateľ zaviazaný zriadiť prípojku elektrickej energie, prípojku vody a kanalizácie a telefónnu prípojku, bolo by to v zmluve o nájme takto vyjadrené. Z čl. VII. bodu 5. zmluvy o nájme však vyplýva, že „prenajímateľ bude pre nájomcu zabezpečovať nasledovné služby spojené s nájmom nebytových priestorov“ a pod jednotlivými písmenami tohto bodu sú tieto služby špecifikované s tým, že majú byť zabezpečované „na náklady prenajímateľa“. Žalovaný nepoprel tvrdenie žalobcu, že obsah zmluvy o nájme, zmluvy o dodávke tepla a aj samotná kalkulácia ceny tepla, ktorá bola pôvodným žalobcom následne predložená na schválenie regulačnému orgánu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a po jej schválení týmto orgánom aj účtovaná členom pôvodného žalobcu (vrátane žalovaného), bola členmi pôvodného žalobcu (vrátane žalovaného) odsúhlasená na jej členskej schôdzi dňa 13.12.2005 a následne každý rok na nasledujúci kalendárny rok. Tvrdenie žalovaného, že náklady za služby spojené s nájmom ako spotreba elektrickej energie, technologická voda, telefónne pripojenie a odvoz nespálených zvyškov paliva, sú zahrnuté v cene tepla, konkrétne v jej variabilnej zložke, bolo vyvrátené dôkazom, ktorý predložil žalobca - Zápisnica z členskej schôdze pôvodného žalobcu zo dňa 13.12.2005 v Kysuckom Lieskovci, kde prílohou č. 2 tejto zápisnice je dokument, označený ako „Cena tepla na rok 2006“. V bode 26. tejto listiny je uvedené: „Navrhujeme, aby vo všetkých ostatných kotolniach okrem Ľubochne nebola účtovaná elektrická energia, telefóny, vývoz odpadu, voda a stočné, nakoľko zbytočne zvyšuje cenu tepla a ešte aj plus DPH, ktoré si BIOMASA nemôže odrátať, nakoľko obce nie sú platcom DPH. Toto neplatí pre Ľubochňu, kde má elektromer BIOMASA a odrátava si DPH“. Z obsahu tejto prílohy zápisnice z členskej schôdze pôvodného žalobcu vyplývalo, že je pravdivé tvrdenie žalobcu, že náklady za elektrickú energiu, telefónne pripojenie, vývoz odpadu, vodu a stočné nie sú zahrnuté do ceny tepla dodaného pôvodným žalobcom, s výnimkou subjektu, označeného ako „Ľubochňa“, u ktorého mal pôvodný žalobca vlastný elektromer, mali znášať členovia pôvodného žalobcu, teda aj žalovaný. Z Nájomnej zmluvy č. 9-1/2006, uzatvorenej medzi pôvodným žalobcom ako nájomcom a Národným endokrinologickým a diabetologickým ústavom n.o., so sídlom Ľubochňa, IČO: 37 983 687 zo dňa 15.12.2005 vyplynulo, že je pravdivé tvrdenie žalobcu, že výnimkou ohľadne úhrady spotrebovanej elektrickej energie medzi členmi pôvodného žalobcu bol Národný endokrinologický a diabetologický ústav n.o., Ľubochňa, kde náklady na dodávku elektrickej energie znášal pôvodný žalobca. Rozdiel oproti nájomnej zmluve so žalovaným vyplýval z čl. VII. bodu 5. uvedenej nájomnej zmluvy, uzatvorenej medzi pôvodným žalobcom a Národným endokrinologickým a diabetologickým ústavom n.o., Ľubochňa, kde bolo dojednané, že: „Prenajímateľ bude zabezpečovať pre nájomcu nasledovné služby spojené s nájmom nebytových priestorov: a/ dostatočné množstvo vody nevyhnutnej na dopúšťanie systému vykurovania, b/ odkanalizovanie prípadnej unikajúcej vody“. Z obsahu tejto zmluvy okresný súd zistil, že Národný endokrinologický a diabetologický ústav v Ľubochni sa zaviazal platiť len za dodávku vody potrebnej na dopúšťanie systému vykurovania a odkanalizovanie prípadnej unikajúcej vody, zatiaľ čo žalovaný sa zaviazal platiť aj za spotrebovanú elektrickú energiu, telefónne pripojenie a odvoz nespálených zvyškov paliva. Žalobca Zápisnicami z členskej schôdze pôvodného žalobcu zo dňa 16.10.2013, dňa 23.6.2015, dňa 29.9.2016 preukázal, že kalkulácia ceny tepla, ktorá bola pôvodným žalobcom následne predložená regulačnému orgánu na schválenie a po schválení účtovaná členom pôvodného žalobcu ako odberateľom tepla (vrátane žalovanej), bola členmi pôvodného žalobcu vopred odsúhlasená na členskej schôdzi. Okresný súd konštatoval, že pokiaľ žalovaný vyúčtoval pôvodnému žalobcovi náklady za spotrebu elektrickej energie, technologickú vodu, telefónne pripojenie a odvoz odpadu, urobil tak bez toho, aby na to mal zmluvný alebo zákonný dôvod. Svedčí o tom aj správanie sa samotných strán sporu - pôvodného žalobcu a žalovaného, kde pôvodný žalobca dlhodobo účtoval žalovanému dohodnutú cenu tepla, bez toho, aby si žalovaný voči nemu uplatňoval náklady za spotrebu elektrickej energie, vody, odkanalizovanie odpadovej vody, telefónne pripojenie a odvoz nespálených zvyškov paliva. Podľa okresného súdu dojednanie zmluvy o nájme, v ktorom je žalovaný zaviazaný sám znášať náklady za tieto energie a služby, zodpovedá skutočnej vôli zmluvných strán. Okresný súd dospel k záveru, že pohľadávka žalovaného, ktorú zahrnul do svojho jednostranného započítania vzájomných pohľadávok, ktoré doručil pôvodnému žalobcovi, neexistuje a toto započítanie je neplatné pre rozpor so zákonom. Započítať možno len existujúce pohľadávky.
10. Okresný súd akceptoval aj výhradu žalobcu voči neurčitosti jednostranného započítania pohľadávok, kde sú uvedené len čísla faktúr, dátumy ich splatnosti a fakturované sumy, pričom v texte faktúry č. 2018000010, vystavenej žalovaným je uvedené len, že pôvodnému žalobcovi fakturuje „spotrebovanú
EE“ v množstve 21871,260, telefónnu linku v množstve 48 a vývoz popola v množstve 8. V liste, označenom ako „Vyúčtovanie časti nákladov“ zo dňa 26.3.2018 žalovaný uvádza, že za roky 2014-2017 pôvodnému žalobcovi účtoval za spotrebu elektrickej energie 21871,26 kW x 0,21 Eur, čo činí 4.592,96 Eur, za telefónnu linku 48 mesiacov x 30 Eur, čo činí 1.440 Eur a vývoz popola 2 x ročne po 249,60 Eur, čo činí 1.996,80 Eur, spolu 8.029,76 Eur. Napriek tomu, že výšku týchto nákladov žalobca výslovne rozporoval a označil ju za ničím nepodloženú, žalovaným nevysvetlenú a nepreukázanú dôkazmi, že žalovaný tieto náklady za uvedené služby skutočne zaplatil, žalovaný na preukázanie výšky nákladov a tvrdenia, že tieto náklady skutočne vynaložil, nepredložil žiadne dôkazy. Okresný súd tak výšku týchto nákladov považoval za nepreukázanú a žalovaného aj z tohto dôvodu zaviazal na zaplatenie žalobcom uplatneného práva.
11. Spolu s istinou okresný súd žalobcovi priznal aj úrok z omeškania 0,05% denne, v súlade s ust. čl. IV. bod 4.10 Zmluvy č. 13/2006 o dodávke tepla zo dňa 15.12.2005, uzavretej medzi pôvodným žalobcom a žalovaným.
12. Pokiaľ žalovaný na pojednávaní dňa 28.7.2021 žiadal vykonať výsluch svedka P.. F. T., ktorý bol štatutárnym zástupcom pôvodného žalobcu z dôvodu, aby sa vyjadril k tomu, že ostatní členovia združenia, ktorým pôvodný žalobca dodával teplo, fakturovali pôvodnému žalobcovi spotrebu elektrickej energie, vody a odvod odpadu, aby okresný súd vyžiadal podklady, ktoré pôvodný žalobca dodal Úradu pre reguláciu sieťových odvetví na schválenie ceny tepla, aby sa preukázalo, že v kalkulácii ceny tepla pôvodného žalobcu boli zahrnuté aj náklady na elektrickú energiu, vodu, odkanalizovanie, telefónnu prípojku a odvoz odpadu, výsluch pracovníka Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorý rozhodoval o schválení ceny tepla pre pôvodného žalobcu, starostov obcí Motešice a Nová Bošáca, okresný súd tieto návrhy na dokazovanie zamietol ako oneskorené, podané až na pojednávaní dňa 28.7.2021, v rozpore so zásadou koncentrácie konania, podľa § 153 ods. 1 CSP. Všetky dôkazy, ktoré žalovaný navrhol na pojednávaní dňa 28.7.2021, mohol objektívne navrhnúť už skôr a súčasne vykonanie týchto dôkazov by si vyžiadalo nariadenie ďalšieho pojednávania - s výnimkou výsluchu žalovaného, ktorý žalovaný rovnako navrhol dňa 28.7.2021 a okresný súd ho na tomto pojednávaní aj uskutočnil. Okrem oneskorenosti však okresný súd tieto návrhy na vykonanie dôkazov považoval aj za nadbytočné, pretože by nepriniesli žiadny podstatný poznatok k prejednávanej veci, pretože nebolo relevantné, či ostatní členovia združenia - pôvodného žalobcu mu fakturovali spotrebu elektrickej energie, vody a odvoz odpadu. Za neodôvodnené okresný súd považoval aj návrhy na vyžiadanie podkladov od ÚRSO a výsluch pracovníka ÚRSO, odhliadnuc od toho, že vzhľadom na odstup času a komplikovanosť danej problematiky bolo dôvodné predpokladať, že by daný pracovník ÚRSO nevedel uviesť konkrétne údaje ohľadne ceny za teplo, schválenej pre pôvodného žalobcu. Žalovaný ani netvrdil, že by mu pôvodný žalobca účtoval cenu za dodané teplo v rozpore s cenovým výmerom, schváleným Úradom pre reguláciu sieťových odvetví, a to ani nebol dôvod, prečo vrátil pôvodnému žalobcovi jeho faktúru za dodávku tepla v roku 2017 ako nedôvodnú - dôvodom vrátenia faktúry bolo to, že žalovaný jednostranne započítal s touto faktúrou svoje náklady za spotrebu elektriny, vody, telefónne pripojenie a odvoz odpadu. Pokiaľ pôvodný žalobca účtoval žalovanému dohodnutú cenu (v nadväznosti na schválené podklady pre cenu tepla členskou schôdzou a následne cenovým výmerom Úradu pre reguláciu sieťových odvetví), tak bolo potrebné akceptovať, že konal v súlade s platnou zmluvou o dodávke tepla, ktorú mal uzatvorenú so žalovaným. Dokazovanie ohľadne schvaľovacieho procesu vo vzťahu k cene tepla potom okresný súd považoval za nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.
13. Keďže žalobca bol v konaní úspešný, okresný súd mu v súlade s ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal náhradu trov konania.
14. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Podľa žalovaného súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný namietal, že okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy s odkazom, že tieto mal žalovaný navrhnúť už skôr. V tejto súvislosti poukázal na to, že jeho návrh na vykonanie dôkazov bol prednesený na prvom pojednávaní, na základe vyjadrenia žalobcu a jeho tvrdení. Z ustanovení CSP nevyplýva jednoznačne povinnosť navrhnúť dôkazy pred prvým pojednávaním a aj neskôr navrhnuté dôkazy, najmä návrh na vykonanie dôkazu hneď na prvom pojednávaní má podľa názoru žalovaného súd vykonať. Zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania
je podľa názoru žalovaného porušením jeho práva na spravodlivý proces. Žalovaný vytýkal okresnému súdu, že sa nevyporiadal dostatočne s jeho obranou, a to so skutočnosťou oprávnenosti zápočtu faktúry č. 2018000010 zo dňa 09.03.2018 voči pohľadávke žalobcu, ktorý zápočet predstavoval vyúčtované náklady za spotrebovanú elektrickú energiu, technologickú vodu, platby za telefónnu prípojku a odvod odpadu, ktoré hradil žalovaný zo svojho, a ktoré náklady vznikli v priamej a príčinnej súvislosti s výrobou tepla zo zariadenia žalobcu. Považoval za nesporné, že žalobca sa faktúrou, ktorej zaplatenia sa touto žalobou domáha, fakturoval žalovanému v cene tepla aj náklady na spotrebovanú el. energiu, technologickú vodu, odvoz odpadu a náklady na telefón, ktoré mal zakomponované v cene tepla ÚRSO- m, hoci tieto náklady žalobca neplatil, ale znášal zo svojho žalovaný. Žalobca tvrdil, že povinnosť hradiť tieto náklady mal žalovaný na základe Zmluvy o nájme č. 16/2016 uzavretej s právnym predchodcom žalobcu - BIOMASA, združenie právnických osôb, na základe ktorej žalovaný ako prenajímateľ prenajal priestory kotolne žalobcovi, v ktorej bolo inštalované technologické zariadenie žalobcu na výrobu tepla
- teda na prevádzkovanie nízkotlakovej kotolne, z ktorej bude dodávané teplo pre objekty Základnej a MŠ v Mútnom a bytový dom. Podľa žalobcu, žalovanému vyplývala z nájomnej zmluvy aj povinnosť platiť za spotrebovanú elektrickú energiu, vodu, telefón a odvoz odpadu - popola. V čl. VII. nájomnej zmluvy sa prenajímateľ - žalovaný zaviazal na vlastné náklady zabezpečiť služby spojené s nájmom nebytových priestorov, vymedzené v bode 5. písm. a), b), c), d), e). Pod pojem zabezpečiť prívod el. energie, teda zriadiť prípojku s dostatočným ističom a v prípade výpadku el. energie zabezpečiť pripojenie na verejnú sieť, zabezpečiť dostatočné množstvo vody nevyhnutnej na dopúšťanie systému vykurovania, permanentnú telefónnu prípojku rozumie žalovaný to, že jeho povinnosťou je zabezpečenie týchto prípojok, ale podľa žalovaného toto zmluvné ustanovenie nezahŕňa záväzok žalovaného, ako prenajímateľa priestorov kotolne, platiť za žalobcom spotrebovanú elektrickú energiu, vodu a telefón ako aj odvoz odpadu, ktoré média žalobca spotrebúva na výrobu tepla. Podľa znenia a výkladu tohto zmluvného ustanovenia mala žalovaná strana za to, že jej povinnosťou bolo len zriadiť prívod elektrickej energie, t.j. elektrickú prípojku o dostatočnom príkone ako aj zabezpečiť dodatočne dimenzovanú prípojku vody a zabezpečenia zriadenia telefónnej prípojky. Žalovaný sa v zmluve výslovne nezaviazal platiť za žalobcu za odber el. energie a spotrebovávanú vodu a náklady za telefón. Tým, že žalovaná strana platila tieto náklady, hoci žalobca ich mal zahrnuté v cene za teplo ako ekonomicky oprávnené náklady, a požadoval ich zaplatenie opäť, došlo by k bezdôvodnému obohateniu žalobcu, na úkor žalovaného, ktorý by dvakrát platil za spotrebovanú elektrickú energiu, vodu, telefón, odvoz odpadu, využívané výlučne žalobcom na výrobu tepla, a to jedenkrát priamo dodávateľom energie, vody a telekomunikáciám a druhý krát v platbe za dodané teplo, v ktorého cene si žalobca účtoval aj tieto náklady, hoci ich v skutočnosti neplatil. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s obranou žalovaného, ktorý namietal pasívnu vecnú legitimáciu žalobcu, z dôvodu zániku pohľadávky žalobcu ešte pred podaním žaloby, ktorá pohľadávka zanikla doručením jednostranného zápočtu žalovaného zo dňa 26.3.2018 započítaním pohľadávky žalovaného z faktúry č. 2018000010 na sumu 8.029,76 Eur zo dňa 9.3.2018, splatnej dňa 23.3.2018. Teda vzájomná pohľadávka žalovaného voči pohľadávke žalobcu sa stretli doručením jednostranného započítacieho prejavu žalovaného a pohľadávka žalobcu proti žalovanému do výšky 8.029,76 Eur zanikla dňom splatnosti pohľadávky žalovaného z faktúry č. 2018000010, t.j. dňom splatnosti pohľadávky žalovaného dňa 23.3.2018. Podľa žalovaného zmluvné dojednanie v Článku VII. bod 5. Nájomnej zmluvy č. 16/2016 pripúšťa rôzny výklad sporných zmluvných ustanovení. Okresný súd si osvojil argumentáciu žalobcu, a preto nie je možné sa stotožniť so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení rozsudku pod bodom 7. odôvodnenia. Poukázal na to, že nájomnú zmluvu vyhotovil žalobca, žalovaný k nej len „pristúpil“ jej podpísaním s akceptáciou obsahu (teda aj sporného Článku VII. bodu 5.). Žalovaný odkázal na všeobecne platný princíp, podľa ktorého, ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Rozumným sa preto javí postulát, podľa ktorého tvorca zmluvy, ktorý argumentuje neurčitým ustanovením pripúšťajúcim viacerý možný výklad, sám musí preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak, tak ako to ustálili všeobecné súdy. Toto zo strany žalobcu preukázané nebolo.
15. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom zástupcu (č.l. 223-224 spisu). Žalobca uviedol, že na pojednávaní dňa 28.07.2021 neuviedol žiadne nové skutočnosti, ani nové dôkazy, ani nové skutkové tvrdenia, tak ako to tvrdí žalovaný, v ktorej súvislosti poukázal na Zápisnicu z pojednávania zo dňa 28.07.2021. Žalobca odkázal na ust. § 153 ods. 1 a 2 CSP a účel sudcovskej koncentrácie. Vzhľadom k tomu, že žalobca neuvádzal nové skutkové tvrdenia ani nenavrhoval na pojednávaní nové dôkazy, ktoré by oprávňovali, resp. odôvodňovali nové návrhy dôkazov zo strany žalovaného, žalovaný vo veci uplatnenia prostriedkov procesného útoku a procesnej
obrany nepostupoval tak, ako mu to ukladá CSP, nakoľko všetky ním navrhnuté dôkazy na pojednávaní dňa 28.07.2021 mohol vykonať, resp. navrhnúť už skôr (objektívne hľadisko) - keďže spor trval od roku 2019 a Okresnému súdu Námestovo bol spis pridelený v roku 2020, žalovaný mal dosť času navrhnúť dôkazy, ktoré navrhol na pojednávaní dňa 28.07.2021, keďže ani svojím charakterom nešlo o dôkazy, o ktorých by nemal, resp. objektívne nemohol mať vedomosť a ani nemal objektívnu nemožnosť ich navrhnúť už napr. v roku 2019 alebo v roku 2020, a teda žalovaný svojím postupom nekonal starostlivo (subjektívne hľadisko), a teda konal v rozpore s princípom hospodárnosti a efektívnosti konania vyjadreným v CSP, v nadväznosti na čo bol za procesnú pasivitu právom sankcionovaný zo strany okresného súdu. Mal za to, že okresný súd v súvislosti s aplikáciou zásady sudcovskej koncentrácie ohľadom návrhov dôkazov žalovaným postupoval bezchybne, správne a v súlade s CSP, a teda nejde v danom prípade o porušenie práva na spravodlivý súdny proces, tak ako to uvádza žalovaný. Dodal, že okresný súd nie všetky dôkazy navrhované žalovaným nevykonal, napr. vykonal výsluch žalovaného, ktorý žalovaný nenavrhoval a žalobca ho v súvislosti s koncentráciou namietal, avšak vzhľadom na to, že žalovaný bol prítomný, vykonanie tohto dôkazu by nespôsobilo zbytočné prieťahy v konaní. Odhliadnuc od aplikácie sudcovskej koncentrácie konania, žalovaným navrhované dôkazy (aj vzhľadom k bezhlavému spôsobu navrhovania dôkazov zo strany žalovaného) nemali žiadnu výpovednú hodnotu k predmetu sporu a ich vykonanie nebolo potrebné, a teda ich prípadné vykonanie by bolo neúčelné a nehospodárne. K ostatným tvrdeniam žalovaného žalobca uviedol, že tieto sú len opätovnou rekapituláciou jeho predchádzajúcich vyjadrení, pričom tieto boli kvalifikovane vyvrátené žalobcom v priebehu súdneho konania pre neopodstatnenosť a okresný súd sa s týmito tvrdeniami žalovaného dostatočne vysporiadal v odôvodnení rozhodnutia. Okresný súd poukázal na žalobcom predložené dôkazy a zmluvnú prax zavedenú medzi stranami, t.j. svoje odôvodnenie postavil na spoľahlivo zistenom skutkovom základe a jednoznačne definoval, čo ho k rozhodnutiu viedlo, pričom uviedol, že žalovaný svoje tvrdenia nedokázal preukázať a podložiť vecnými dôkazmi. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť s priznaním nároku na náhradu trov odvolacieho konania.
16. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom zástupcu (č.l. 232 spisu). Žalovaný uviedol, že svoje odvolacie dôvody oprel aj o ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda pre nesprávne právne posúdenie veci. K námietke žalobcu, že návrh na vykonanie dôkazov bol prednesený neskoro, až na prvom pojednávaní, poukázal žalovaný na to, že vo veci od vydania platobného rozkazu v upomínacom konaní a podaného odporu žalovaným, nebol vykonaný žiadny úkon vo veci samej, okrem dvoch postúpení žalovanej pohľadávky z pôvodného žalobcu BIOMASA, združenie právnických osôb, Kysucký Lieskovec, na spoločnosť EBO, s.r.o., a následne na žalobcu ELSE, s.r.o.. K odporu žalovaného proti platobnému rozkazu sa pôvodný žalobca nevyjadril. Ďalej poukázal na súdnu prax, ktorá obvykle pripúšťa vykonanie dôkazu navrhnutého aj počas konania. Ustanovenie § 153 ods. 2 CSP, na ktorý sa žalobca odvoláva, nie je ustanovením, ktoré by bránilo právu strany navrhnúť vykonanie dôkazu na prvom pojednávaní, keď potreba vykonania tohto dôkazu vyplynula až z prednesu strany na pojednávaní. Rozhodovanie o tom, v ktorých procesných situáciách konajúci súd uplatní priznanú sudcovskú koncentráciu, zákonodarca ponecháva na subjektívnej sudcovskej úvahe, čo vytvára stav právnej neistoty pre dotknuté procesné subjekty, ktoré za týchto okolností nedokážu objektívne predvídať, ako konajúci súd v konkrétnom prípade - procesnej situácii, bude postupovať. Napriek uvedenému, popísaný normatívny stav, de lege lata, vytvára viaceré interpretačné a aplikačné problémy, pri uplatňovaní avizovanej sudcovskej koncentrácie, medzi koncentračnou zásadou a zásadou zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností. Súdy v tomto smere nepostupujú rovnako. Prípadné uplatnenie sudcovskej koncentrácie za týchto okolností, zakladá kolíziu (konkurenciu) medzi koncentračnou zásadou a zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci. Zamietnutie návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania súdom prvej inštancie, je podľa názoru žalovaného porušením jeho práva na spravodlivý proces. Žalovaný zotrval na dôvodoch svojho odvolania v celom rozsahu a tvrdenia žalobcu uvedené vo vyjadrení žalobcu považoval za účelové.
17. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 29.11.2021 bolo vyjadrenie žalovaného doručené žalobcovi (doručenka na č.l. 238 spisu) s možnosťou sa k nemu v lehote 10 dní písomne vyjadriť, ktorú možnosť žalobca nevyužil.
18. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal vec na základe podaného odvolania žalovaného a postupom bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3
CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 19. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/3/2022-242 zo dňa 10.08.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením v zmysle uvedeného uznesenia dňa 20.09.2022 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku. 20. Podľa ust. § 379 CSP v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. 21. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol rozsudok okresného súdu preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 14.09.2021 (č.l. 214-215 spisu), a to len tých, ktoré sa týkali posúdenia nároku žalobcu, jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v konaní pred súdom prvej inštancie, vo väzbe na dôvody a obsah obrany žalovaného v tomto konaní. Ak žalovaný v podanom odvolaní výslovne vyjadril rozsah odvolacích námietok a k tomu uviedol ich zdôvodnenie, tak následne potom ani krajský súd v rámci svojho konania a rozhodovania nemohol posudzovať rozsudok okresného súdu a v ňom obsiahnuté závery v tej časti, ktorá sa nestala predmetom námietok, t.j. odvolania žalovaného. Teda, ak je odvolateľom vyjadrený rozsah a dôvody podaného odvolania, potom krajský súd nemá daný zákonný podklad, aby vyjadril závery a aby osobitne bolo pristupované k tomu, čo sa v rámci zadefinovaného rozsahu odvolania nestalo predmetom konania, posudzovania a rozhodovania odvolacieho súdu. Vždy je to tá strana sporu, ktorá podáva odvolanie, ktorá rozsahom podaného odvolania vymedzuje, v akom rozsahu rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda, z akých odvolacích dôvodov ho rozporuje, a len to sa môže stať predmetom posudzovania a zhodnocovania zo strany odvolacieho súdu. Ak sú v rozhodnutí súdom prvej inštancie prijaté závery, ktoré v podanom odvolaní odvolateľ nenapáda, nerozporuje, tak zákonite tieto bez ďalšieho sa nemôžu stať ani predmetom vyhodnocovania odvolacím súdom, pretože k tomu, ako uviedol krajský súd, už nie je zákonný priestor, ak v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný a súčasne sa nejedná o žiadnu z právnych situácií vyjadrených pod písm. a), b), c) ust. § 379 CSP. Je predsa potrebné, aby sa rozlišovalo (diferencovalo), čo bolo predmetom odvolacieho konania, posudzovania odvolacím súdom, v nadväznosti na odvolacie dôvody, pretože stav každej sporovej odvolacej právnej veci je odlišný vo väzbe na rozsah a dôvody vyvolanej spornosti, prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Krajský súd považoval za potrebné uvedené vyjadriť za rešpektovania právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania. 22. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami § 379 a § 380 ods. 1 CSP bol preto rozsudok okresného súdu preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní, ktorými boli námietky, že súd prvej inštancie nevykonaním dôkazov žalovaným porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), v dôsledku čoho dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tým nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP). 23. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 24. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 25. V súvislosti s podaným odvolaním žalovaného krajský súd poukazuje na vyššie citované ust. § 387 ods. 2 CSP, ktoré je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže sa stotožňuje so skutkovými, ako aj právnymi závermi obsiahnutými v rozsudku okresného súdu. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nebolo potrebné a ani žiaduce, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, s ktorými sa stotožňuje a ktoré vyjadril okresný súd v napadnutej časti rozhodnutia, preto bolo postačujúce v rámci odvolacieho konania na ne len odkázať. Uvedený postup krajského súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, z ktorého vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, v spojení aj s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 180/2005, podľa ktorého pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu sa odvolací súd v zásade môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia okresného súdu, ako aj uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo 190/2016 zo dňa 20.12.2017, z ktorého rovnako vyplýva, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok, preto určujúca je spätosť rozsudku
odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom, čo vytvára ich organickú jednotu. Ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so závermi rozsudku okresného súdu, týkajúcimi sa odvolaním napadnutej časti, a odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu v podstate v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 26. Len k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku a vo vzťahu k odvolacím dôvodom, ktoré boli obsiahnuté v písomne podanom odvolaní žalovaného zo dňa 14.09.2021, krajský súd uvádza nasledovné. 27. K odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f) CSP krajský súd v súhrne uvádza, že podstata porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces spočívala v zamietnutí jeho návrhu na vykonanie dokazovania, vo vzťahu ku ktorému okresný súd aplikoval sudcovskú koncentráciu konania v zmysle ust. § 153 CSP. Žalovaný mal za to, že jeho návrh na vykonanie dôkazov bol prednesený na prvom pojednávaní, pričom z ust. CSP nevyplýva povinnosť navrhnúť dôkazy pred prvým pojednávaním. Žalovaný mal za to, že sudcovská koncentrácia konania nebola aplikovaná správne ako aj, že nebol vykonaný žalovaným navrhnutý dôkaz, vykonanie ktorého bolo potrebné pre posúdenie skutkového stavu.
28. Krajský súd dospel k záveru, že nedošlo k zásahu do práva žalovaného na spravodlivý proces postupom okresného súdu. Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonom zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov SR (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 26/94). Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožní strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces.
29. Odvolací súd sa v celosti oboznámil s priebehom konania a konštatuje, že žalovanému nebola znemožnená realizácia práv, ktoré mu priznáva procesno-právny predpis, a to Civilný sporový poriadok a nedošlo ani k porušeniu práv žalovaného garantovaných Ústavou SR. Žalovaný mal vytvorené zákonné podmienky k tomu, aby uplatňoval svoje práva, napĺňal ich. Žiadnym z postupov okresného súdu nedošlo k znemožneniu realizácie práv žalovaného. Tento záver krajského súdu vyplýva z toho, že už v odpore proti vydanému platobného rozkazu v rámci upomínacieho konania žalovaný vymedzil svoju obranu tvrdením o zániku pohľadávky žalobcu započítaním podľa jednostranného zápočtu zo dňa 26.3.2018. Ďalej poukázal na faktúru žalobcu č. OF2017/168, ktorou vyúčtoval žalovanému cenu dodávky tepla, ktorá cena je tvorená tak variabilnou zložkou ako aj fixnou zložkou v zmysle vyhl. č. 248/2016 Z.z. a rozporoval dojednanie v Článku VII. bodu 5. nájomnej zmluvy a odkázal na žalobcu ako združenie právnických osôb, ktorý dodáva teplo svojim členom. Žalovaný k písomnému odporu doložil Oznámenie o jednostrannom zápočte pohľadávok a záväzkov zo dňa 26.03.2018, podací hárok, ním vystavenú faktúru č. 2018000010, Osvedčenie zo dňa 11.11.2018, iné dôkazy neoznačil a ani nepredložil. K odporu žalovaného sa na základe výzvy upomínacieho súdu zo dňa 16.01.2020 (č.l. 72 spisu) vyjadril žalobca v podaní zo dňa 11.2.2020 (č.l. 75-78 spisu), doložil dôkazy a navrhol pokračovanie v konaní. Po postúpení veci Okresným súdom Banská Bystrica Okresnému súdu Námestovo, okresný súd uznesením č.k. 7Cb/4/2020-139 zo dňa 18. marca 2020 rozhodol o pripustení zmeny žaloby. Vo veci bol podľa pokynu konajúcej sudkyne vytýčený termín pojednávania na deň 9.12.2020, ktorý bol z dôvodu návrhu žalobcu na zmenu žalobcu Oznámením okresného súdu zo dňa 03.12.2020 zrušený a po rozhodnutí okresného súdu o návrhoch žalobcu na zmenu žalobcu, bol následne vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 28.7.2021 o 9,30 hod.. Podľa obsahu Zápisnice o pojednávaní zo dňa 28.07.2021 (č.l. 198 a nasl. spisu) toto sa uskutočnilo v prítomnosti zástupcu žalobcu, právneho zástupcu žalovaného a žalovaného. Právny zástupca žalovaného navrhol výsluch žalovaného, k čomu pristúpil okresný súd a výsluch (prítomného) žalovaného vykonal. Ďalej právny zástupca žalovaného navrhol vykonanie ďalších dôkazov, a to výsluch svedka P.. F. T., vyžiadanie si súdom cenu distribúcie, výroby a dodávky tepla na rok 2017 od ÚRSO. Krajský súd v súvislosti s návrhmi žalovaného zvýrazňuje, že žalovaný bol právne zastúpený.
30. Krajský súd uvádza, že na základe podaného odporu žalovaného proti vydanému platobnému rozkazu v upomínacom konaní, žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu k uplatnenému nároku poukazoval na oprávnenosť ním vystavenej faktúry č. 2018000010 (č.l. 69 spisu) s tvrdením o tom, že je oprávnená, pretože inak by platil duplicitne časť variabilnej zložky tepla a žalobca by sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil ako aj na relevantnosť Oznámenia o jednostrannom zápočte pohľadávok a záväzkov zo dňa 26.03.2018 (č.l. 67 spisu). Od tohto vyjadrenia žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu v odpore bol vytvorený dostatočný zákonný priestor k tomu, aby boli dôkazy označené, predložené spolu s návrhom na ich vykonanie. Žalovaný, resp. jeho právny zástupca od podania odporu a k nemu doložených dôkazov iné návrhy na dokazovanie nepodal, hoci k tomu mal vytvorené zákonné podmienky, a ak návrh na vykonanie dôkazov, a to výsluch svedka P.. F. T., vyžiadanie si súdom cenu distribúcie, výroby a dodávky tepla na rok 2017 od URSO žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu uskutočnil až na nariadenom pojednávaní dňa 28.7.2021, tak nebolo možné akceptovať včasnosť tohto návrhu na vykonanie dôkazov. Krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že súd poučovaciu povinnosť podľa ust. § 160 ods. 3 písm. b) CSP nemá, ak je strana zastúpená advokátom. Vzhľadom k uvedeným zákonným ustanoveniam okresný súd nebol povinný poučovať žalovaného o procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom Civilným sporovým poriadkom. Krajský súd tak má za to, že nebol relevantný odvolací dôvod žalovaného v tom, že sudcovská koncentrácia konania nebola správne aplikovaná, pretože okresný súd zákonným spôsobom aplikoval ust. § 153 CSP a aplikáciu tohto zákonného ustanovenia aj v odseku 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku zdôvodnil vo väzbe na nevykonanie dôkazov, a to výsluchu svedka P.. T., vyžiadanie podkladov od URSO navrhnuté žalovaným, až na pojednávaní dňa 28.7.2021, jednak, že neboli uplatnené včas, a zároveň zhodnotil vykonanie týchto dôkazov ako nadbytočných, ktoré by nepriniesli podstatný poznatok v prejednávanej veci. Z obsahu spisového materiálu a priebehu konania nevyplynulo, že by pre včasnosť označenia, predloženia dôkazov žalovanému bránila objektívna prekážka. Krajský súd v súvislosti so záverom o zákonnom aplikovaní sudcovskej koncentrácie konania pred okresným súdom poukazuje z titulu právneho zastúpenia žalovaného aj na ustanovenie Čl. 11 ods. 3 CSP, z ktorého vyplýva, kto sa v styku so súdom alebo verejne prihlási k určitej profesijnej odbornosti, považuje sa za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou. Mimo akúkoľvek pochybnosť krajský súd zvýrazňuje to, že žalovaným navrhnutý dôkaz výsluchu žalovaného bol vykonaný (prítomný na pojednávaní), pričom pre uplatnenú sudcovskú koncentráciu konania k návrhu ďalších dôkazov označených žalovaným nie je akceptovateľné to, aby žalovaný až na pojednávaní v roku 2021, t.j. približne až po 2 rokoch od podania odporu označoval dôkazy, ktoré žiada na preukázanie svojho nároku vykonať. Krajský súd nezistil, že by došlo k nezákonnému uplatneniu sudcovskej koncentrácie konania pred okresným súdom. K zákonnosti postupu okresného súdu sa poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 530/2018 z 15. novembra 2018, podľa ktorého, keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, vykonal starostlivosť o zreteľ na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné. Táto skutočnosť je o to významnejšia, ak je strana sporu zastúpená advokátom, ktorý by mal chápať význam a dôsledky sudcovskej koncentrácie konania a ktorý by mal mať dostatočné vedomosti na to, aby posúdil, že následkom uplatnenej sudcovskej koncentrácie konania môže byť strata sporu na strane svojho klienta. Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je spor zrýchliť, zefektívniť, zabrániť tomu, aby strany predkladali skutkové tvrdenia alebo návrhy na vykonanie dôkazov tesne pred pojednávaním alebo až na pojednávaní, čo by predlžovalo celkový proces z dôvodu potreby odročenia pojednávania. Vychádza sa z názoru, že sudca so znalosťou konkrétnej veci vie najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany. Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, najmä skutkové tvrdenia, popretia skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Krajský súd má za to, že nebol porušený zákon zo strany okresného súdu pri aplikácii sudcovskej koncentrácie konania, a preto nebol opodstatnený odvolací dôvod žalovaného, ktorým namietal nevykonanie dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcej skutočnosti, resp. rozhodujúcich skutočností, pokiaľ tieto dôkazy žalovaný neoznačil a nepredložil včas.
31. Z uvedených zistení bolo potrebné uzavrieť, že žalovanému postupom okresného súdu nebolo zasiahnuté do žiadneho z jeho práv ako práva sporovej strany, ktoré mu patria podľa procesnoprávneho
predpisu, a to Civilného sporového poriadku, ani spôsobom vykonaného dokazovania. Okresný súd na jeho procesné úkony reagoval primeraným, zrozumiteľným spôsobom, ktorý svoj postup i náležite zdôvodnil.
32. Ak bol zákonný postup okresného súdu pri nevykonaní dôkazov navrhnutých žalovaným, tak následne v odvolacom konaní krajský súd pri posudzovaní napadnutého rozsudku okresného súdu bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný súd za aplikácie ust. § 383 CSP.
33. Pre spôsob vedenia konania, dokazovania pred okresným súdom boli podstatné tvrdenia žalobcu, a žalovaného v spojení s Čl. 8 CSP, podľa ktorého „Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu“. Je nepochybné, že s povinnosťou tvrdenia je spojená aj dôkazná povinnosť. Žalobca sa podanou žalobou domáhal nároku titulom ceny dodaného tepla v období roku 2017, oproti čomu sa žalovaný bránil tvrdením o zániku tejto pohľadávky jednostranným započítaním zo dňa 26.03.2018 so vzájomnou pohľadávkou žalovaného. Práve pre skutkové posúdenie dôvodnosti či nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku na zaplatenie sumy 8.029,76 Eur, vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku zániku tejto pohľadávky započítaním primárne okresný súd skúmal jeho základ, t.j. či existovala vzájomná pohľadávka spôsobilá na započítanie. Krajský súd poukazuje na skutkové zistenia a právne závery okresného súdu, s ktorými sa v podstatných častiach stotožňuje.
34. V podanom odvolaní žalovaný rozporoval okresným súdom nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k obrane žalovaného, a to s oprávnenosťou zápočtu faktúry č. 2018000010 zo dňa 09.03.2018 voči pohľadávke žalobcu, ktorý zápočet predstavoval vyúčtované náklady za spotrebovanú elektrickú energiu, technologickú vodu, platby za telefónnu prípojku a odvoz odpadu, ktoré hradil žalovaný za žalobcu a ktoré vznikli v priamej príčinnej súvislosti s výrobou tepla zo zariadenia žalobcu. Práve vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, a to tvrdeniu o zániku nároku žalobcu započítaním, smerovali odvolacie dôvody žalovaného v tom, že okresný súd nesprávne vyložil Článok VII bod 5. písm. a) až e) Nájomnej zmluvy č. 12/2006 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 15. decembra 2015, pretože z týchto ustanovení záväzok žalovaného hradiť náklady za tam uvedené služby žalovanému nevyplýva.
35. Vzhľadom na spornosť výkladu Článku VII bod 5. nájomnej zmluvy, odlišnosť jeho výkladu sporovými stranami vo vymedzených povinnostiach žalovaného ako prenajímateľa zabezpečovať pre žalobcu ako nájomcu služby spojené s nájmom medzi sporovými stranami, aj odvolací súd považoval za potrebné uvedený článok zacitovať.
36. Podľa Článku VII. bod 5. nájomnej zmluvy Prenajímateľ bude zabezpečovať pre nájomcu nasledovné služby spojené s nájmom nebytových priestorov: a) prívod a dostatočné množstvo elektrickej energie na náklady prenajímateľa, v prípade výpadku elektrickej energie zabezpečí čo najskoršie pripojenie na verejnú sieť b) dostatočné množstvo vody nevyhnutnej na dopúšťanie systému vykurovania na náklady prenajímateľa, c) odkanalizovanie prípadne unikajúcej vody, zabezpečí, aby technológia nebola zaplavená a v prípade zaplavenia kotolne zabezpečí neodkladne odčerpanie vody, aby nedošlo k poškodeniu technológie kotolne na náklady prenajímateľa, d) permanentnú telefónnu prípojku pre možnosť spojenia s kotolňou a hlásenie porúch na náklady prenajímateľa, e) odvoz a najlepšie znovu použitie popola na prihnojovanie trávnikov a záhonov na náklady prenajímateľa.
37. Správne skonštatoval okresný súd, že z uvedeného ustanovenia zmluvy nepochybne vyplýva písomne vyjadrený záväzok žalovaného ako prenajímateľa platiť náklady za služby spojené s nájmom. Rovnako správne vyjadril, že ak by bolo vôľou zmluvných strán, aby žalovaný uhradil len náklady spojené s ,,prípojkou“ elektrickej energie, vody a kanalizácie, telefónu, odvoz a použitie popola tak, ako tvrdil žalovaný, bolo by to v zmluve jasne vyjadrené, pričom naopak, každé písmeno bodu 5. obsahuje slovné spojenie ,,na náklady prenajímateľa“. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v bode 5. článku VII nájomnej zmluvy bola jasným a zrozumiteľným spôsobom prejavená vôľa zmluvných strán. Zároveň sa zvýrazňuje i to, že tejto zmluvne jasne prejavenej vôli korešpondovalo aj následné správanie sa
strán, čo nebolo sporné, a to, keď žalovaný platil uvedené náklady (cenu služieb) za predchádzajúce obdobia a ani neuplatnil náhradu nákladov vo vzťahu k žalobcovi. Žalovanému tak nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie nákladov titulom spotrebovanej elektrickej energie, za používanie telefónnej linky, za vývoz popola, ktoré boli vyúčtované faktúrou č. 2018000010, ak tento nárok nemal zmluvný alebo zákonný podklad. Ak žalovaný nesúhlasil so spôsobom výkladu bodu 5. Článku VII nájomnej zmluvy, tak uvádza odvolací súd, že iným prístupom by sa poprel princíp autonómne prejavenej vôle zmluvných strán, inak povedané, poprela by sa autonómne prejavená vôľa žalobcu a žalovaného ako zmluvných strán v súkromnom vzťahu založenom nájomnou zmluvou.
38. K úplnosti poukazuje odvolací súd na to, že výklad súkromnoprávnych vzťahov, ako v danom prípade bodu 5. Článku VII zmluvy o nájme, je potrebné vyhodnocovať k momentu uskutočnenia týchto úkonov a vôle osôb konajúcich v rámci týchto úkonov, pretože s odstupom času v rámci vyvolaného súdneho sporu, ak by mala byť vzatá do úvahy argumentácia žalovaného v odvolaní, by dochádzalo k akceptovaniu snahy vykladať účel a zmysel uzavretých právnych úkonov, a to zmluvy o nájme už nie v zhode s tým, čo bolo dôvodom, pre ktorý k momentu kreovania došlo k týmto jednotlivým úkonom. Uvedený prístup k výkladu úkonov je vyžadovaný aj tým, keď skutočná vôľa v čase uzatvárania týchto právnych úkonov býva vo vyvolanom súdnom spore „stieraná“ zmenou záujmu a postojov sporovej strany (primerane rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 81/2011 z 31. júla 2012)
39. K odvolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v otázke zániku pohľadávky žalobcu započítaním krajský súd len na doplnenie uvádza, že započítanie podľa ust. § 580 Občianskeho zákonníka je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. To znamená, že ide o záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky (vzájomnosť pohľadávok). Plnenie musí byť rovnakého druhu (v spornom prípade peňažné plnenie). Pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. Započítať nemožno pohľadávky, pri ktorých je to vylúčené zo zákona (§ 581 Občianskeho zákonníka) alebo dohodou účastníkov. K zániku započítaných pohľadávok dochádza spätne (ex tunc) v dobe, keď sa pohľadávky stali vzájomne započítateľnými, t.j. spravidla, keď sa stala splatnou pohľadávka neskôr splatná a nie, kedy došlo k dohode o započítaní (tzv. compensatio voluntaria). Jednostranné započítanie je jednostranný adresovaný právny úkon, ktorým jeden účastník prejavuje vôľu započítať určitú vlastnú pohľadávku proti pohľadávke druhého účastníka. Perfekcia tohto úkonu nastáva okamihom, kedy prejav vôle dôjde druhému účastníkovi. Ak sú splnené všetky náležitosti jednostranného započítania ako právneho úkonu i zákonné predpoklady započítania, je týmto okamihom úkon platný a účinný a vyvoláva právne následky v podobe zániku započítavaných pohľadávok. Jednostranné započítanie možno vykonať bez akejkoľvek súčinnosti druhého účastníka, i bez ohľadu na jeho vôľu. Základným právnym dôsledkom započítania je zánik pohľadávok, ktoré sú predmetom započítania, a to v rozsahu, v ktorom sa vzájomne kryjú, avšak zákonným predpokladom, ktorý musí byť naplnený, je vzájomnosť pohľadávok, teda existencia vzájomných pohľadávok rovnakého druhu, teda existencia pohľadávky na oboch stranách, ktorých započítanie je prípustné. V danom prípade súhlasí krajský súd so záverom okresného súdu, že žalovaný existenciu pohľadávky na započítanie nedokázal. Vo vzťahu k faktúre č. 2018000010, ktorá mala predstavovať žalovaným tvrdené náklady, nepreukázal nielen základ, ale ani výšku, t.j. že uvedené náklady reálne vynaložil.
40. Krajský súd len na zvýraznenie uvádza, že strana, ktorá sa bráni voči uplatnenému nároku, musí uniesť dôkazné bremeno svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Pokiaľ žalovaný v rámci obrany tvrdil existenciu vzájomnej pohľadávky spôsobilej na započítanie, tak uvedené nedokázal, a tým neumožnil potom súdu prvej inštancie a ani odvolaciemu súdu prijať záver o pravdivosti tvrdenia o tejto skutočnosti.
41. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z uvedených situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala. Na úplne a správne zistený skutkový stav, za dôkaznej povinnosti strán konania okresný súd aplikoval správnu právnu normu, a to hmotné právo - Obchodný zákonník vo väzbe na relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, a preto krajský súd nezistil ani dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto vecne správnych záverov odchýliť. Z vyššie uvedených záverov preto rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP. Žalovaný osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadol výrok o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a tento výrok, ako výrok závislý od veci samej, bol preto rovnako potvrdený ako vecne správny.
42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní so svojim odvolaním žalovaný nebol úspešný, a preto bolo rozhodnuté tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.