Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17CoPr-1-2022.pdf
PDF · 172.82 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoPr/1/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu T. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. R. T. XXX/XX, XXX XX I., proti žalovanému PPS Group, a. s., so sídlom Tajovského 7, 962 12 Detva, IČO: 36 011 509, zastúpenej CREDIS Law s. r. o., so sídlom Radlinského 2, 811 07 Bratislava, IČO: 35 955 341, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6Cpr/4/2021-95 z 9. novembra 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z 03.03. 2021 zo strany zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej aj „Zákonník práce“), o určenie, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá a náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie od 03.03.2021, o náhradu mzdy za obdobie neprítomnosti žalobcu v práci v období od 02.11. do 13.11.2020 a od 28.01. do 28.02.2021. 1.1 Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa názoru súdu prvej inštancie bolo uskutočnené v súlade s § 70 Zákonníka práce písomne, je v ňom skutkovo vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, že ho nie je možné zameniť s iným dôvodom, okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené dňa 03.03.2021 za skutky, ktoré sa stali 15.02.2021 a 22.02.2021. Žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru podal žalobca včas v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť (§ 77 Zákonníka práce). 1.2 Žalobca nepovažoval okamžité skončenie pracovného pomeru za platné pre jeho rozpor s ustanovením § 68 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ nemôže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnanom, ktorý sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, keď žalobca býva v spoločnej domácnosti so svojím otcom, ktorému bol priznaný status zdravotne ťažko postihnutej osoby a starou matkou vo veku 88 rokov, ktorým žalobca pomáha s nákupmi, obstaraním liekov a návštevou lekára. Žalobca nepoprel, že o tejto skutočnosti (osobná starostlivosť o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím) svojho zamestnávateľ neinformoval, na čom bola založená aj obrana žalovaného, že ustanovenie § 68 ods. 3 slúžiace na ochranu zamestnanca nie je v spore aplikovateľné z dôvodu, že zamestnávateľ nebol o takejto skutočnosti informovaný. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že i keď žije žalobca v spoločnej domácnosti so svojím otcom, zdravotne ťažko postihnutou osobou, nebolo preukázané, že by sa žalobca
„osobne staral“ o túto osobu. Pod pojmom osobná starostlivosť treba rozumieť, že osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na pomoc inej osoby pri zabezpečovaní svojich osobných potrieb, potrebuje sprievod v spoločenskom prostredí, u lekára a pri vybavovaní svojich záležitostí a je tiež odkázaná na materiálnu pomoc pomáhajúcej osoby. Ak každý z členov domácnosti žalobcu hospodári samostatne, ide o nezávislé osoby a na žalobcu nedopadá ustanovenie § 68 ods. 3 Zákonníka práce. 1.3 Súd prvej inštancie nesúhlasil s názorom žalobcu, že neboli splnené podmienky pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalobca potvrdil, že v dňoch 15.02.2021 a 22.02.2021 mienil nastúpiť do zamestnania a vstúpiť na pracovisko bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez predloženia negatívneho testu na ochorenie koronavírusom COVID-19 v rozpore s príkazom generálneho riaditeľa žalovaného č. 6/2020 (ďalej aj „príkaz GR č. 6/2020“) vypracovaného na základe platnej právnej úpravy počas núdzového stavu vyhláseného vládou Slovenskej republiky podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID-19, ktoré bolo podrobené posúdeniu Ústavným súdom Slovenskej republiky so záverom, že postup vlády v súvislosti s vyhlásením núdzového stavu bol v súlade s ústavou, rovnako ako následné rozhodnutia vlády SR o predĺžení núdzového stavu (nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 22/20 a PL. ÚS 2/21). Súd prvej inštancie konštatoval, že opatrenia prijaté proti šíreniu ochorenia COVID-19 sa dotkli širokej verejnosti, zamestnávateľov aj zamestnancov. Medzi základné povinnosti zamestnanca patrí aj dodržiavanie právnych a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, rovnako tak rešpektovať pokyny zamestnávateľa zamerané na dodržiavanie zásad ochrany zdravia pri práci a bezpečného správania na pracovisku. Žalobca bol preukázateľne oboznámený s príkazom GR č. 6/2020 ako sa musia zamestnanci správať na jednotlivých pracoviskách v rôznych situáciách. Vyhláška Úradu verejného zdravotníctva SR č. 47/2021 (ďalej aj „úrad verejného zdravotníctva“) nariaďovala všetkým zamestnávateľom zakázať vstup zamestnancov na pracoviská alebo do iných priestorov zamestnávateľa s výnimkou osôb, ktoré sa preukážu potvrdením o negatívnom výsledku RT-PCR testu alebo potvrdením o negatívnom výsledku antigénového testu na ochorenie COVID-19, nie starším ako 7 dní. Vyhláškou úradu verejného zdravotníctva č. 11/2020 bolo nariadené všetkým osobám riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) a to na verejnosti, v priestoroch interiérov budov a túto povinnosť nemal iba taký zamestnanec, ktorý sa nachádzal na vnútornom pracovisku sám; ďalšie výnimky súviseli so závažnými zdravotnými ťažkosťami. Napriek uvedenému právnemu stavu žalobca tvrdil, že nemal žiadnu právnu povinnosť nosiť rúško a testovať sa na COVID-19 a preto zamestnávateľ nemohol od neho požadovať nosenie rúška alebo negatívny test na COVID-19 ako podmienku pre výkon práce. 1.4 Oprávnenie úradu verejného zdravotníctva upraviť správanie sa verejnosti pri ohrození verejného zdravia vyplýva z § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej aj „zákon o ochrane verejného zdravia“) a opatrenia úradu verejného zdravotníctva vo forme vyhlášok je potrebné považovať za platné a záväzné. Každý je povinný ich rešpektovať a dodržiavať, pokiaľ v predpísanom konaní nie sú vyhlásené za protiústavné. Zamestnávateľ žalobcu bol podľa názoru súdu prvej inštancie oprávnený požadovať od žalobcu dodržiavanie opatrení úradu verejného zdravotníctva, z ktorých vychádzali aj vnútropodnikové opatrenia. Pokiaľ svojím konaním pri vstupe do zamestnania v dňoch 15.02.2021 a 22.02.2021 odmietol žalobca používať ochranné prostriedky za účelom prekrytia horných dýchacích ciest a nepreukázal sa negatívnym testom, bol zamestnávateľ oprávnený zakázať žalobcovi vstup do svojich priestorov za účelom ochrany verejného zdravia - zdravia ostatných zamestnancov spoločnosti. V takom prípade zamestnávateľ postupoval tak, že zamestnancovi udelil náhradné voľno bez náhrady mzdy. Takýto postup bol u zamestnávateľa prijatý po dohode s odborovou organizáciou v súlade s § 141 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce, ktoré umožňuje zamestnávateľovi poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno aj z iných dôvodov, než ktoré sú ustanovené v Zákonníku práce, pričom zamestnávateľ môže rozhodnúť, či ide o prekážku v práci s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy. Zamestnávateľ týmto postupom podľa názoru okresného súdu splnil podmienku dobrovoľnosti plnenia protipandemických opatrení, kedy sa zamestnanec mal možnosť rozhodnúť, či splní predpísané preventívne bezpečnostné opatrenia na pracovisku a bude sa tak môcť zúčastňovať pracovného procesu alebo sa rozhodne neplniť tieto opatrenia a zamestnávateľ bude evidovať jeho neprítomnosť na pracovisku ako udelené pracovné voľno z dôvodu prekážok na strane zamestnanca bez nároku na náhradu mzdy. Zamestnávateľ nepristúpil k posudzovaniu situácie, kedy sa zamestnanec rozhodol neplniť prijaté opatrenia ako neospravedlnenú absenciu na pracovisku. Žalobca si bol vedomý postupu zamestnávateľa v označených prípadoch a tento aj rešpektoval, keď v roku 2020 počas prvého celoplošného testovania oznámil zamestnávateľovi, že sa testovaniu nepodrobí a bolo mu udelené pracovné voľno bez náhrady mzdy. Následne vo februári 2021 prezentoval, že nie je povinný
plniť žiadne protipandemické opatrenia a opakovane sa vstupu na pracovisko domáhal na základe vlastného čestného prehlásenia o svojom zdravotnom stave, ktoré nemôže podľa názoru súdu nahradiť výsledok testu na prítomnosť koronavírusu. Žalovaný bol oprávnený v dňoch 15.02.2021 a 22.02.2021 privolať políciu za účelom zdokumentovaniu skutku žalobcu, ktorý vykazoval znaky priestupku na úseku verejného zdravotníctva. Konanie žalobcu naplnilo znaky porušenia pracovnej disciplíny na úseku ochrany bezpečnosti a zdravia pri práci. 1.5 Správanie sa žalobcu, ktorý nerešpektujúc protipandemické opatrenia v dňoch 15.02.2021 a 22.02.2021 domáhal vstupu na pracovisko bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez podrobenia sa testovaniu na ochorenie COVID-19 aj priamo na pracovisku na náklady zamestnávateľa vyhodnotil súd prvej inštancie ako závažné porušenie pracovnej disciplíny vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu, za ktoré považoval, že sa tohto konania dopustil žalobca v čase núdzového stavu, žalobca opakovane prezentoval, že opatrenia zamerané na ochranu verejného zdravia nemieni rešpektovať, čím vyvolal u ostatných zamestnancov strach o vlastné zdravie a uzavrel, že dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľ podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce preukázal. 1.6 Pokiaľ súd prvej inštancie okamžité skončenie pracovného pomeru nevyhodnotil ako neplatné, žalobcovi nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nevznikol. Žalobcovi nevznikol nárok na náhradu mzdy ani za obdobie evidované žalovaným ako pracovné voľno bez náhrady mzdy v období od 02.11.2020 do 13.11.2020 a od 28.01.2021 do 28.02.2021, keď zamestnávateľ udelil žalobcovi pracovné voľno bez nároku na náhradu mzdy podľa § 141 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce. 1.7 Len nároky uvedené pod bodom 1 až 1.6 boli predmetom žaloby doručenej Okresnému súdu Zvolen dňa 26.04.2021. Zmenu žaloby, na základe ktorej žalobca rozšíril svoje nároky o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3 000,- € a vyplatenie odstupného zamestnávateľom v prípade následného skončenia pracovného pomeru dohodou sa nestali predmetom konania z dôvodu, že súd zmenu žaloby nepripustil. 1.8 Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“) uložil súd prvej inštancie žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, v úvode ktorého uvádza, že „prípustnosť dovolania odôvodňuje podľa § 419 Civilného sporového poriadku v zmysle písm. h) - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. V ňom žalobca popieral, že by sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny. Odmietnutím prekrytia horných dýchacích ciest na pracovisku neporušil žiaden platný právny predpis. Nie je možné ho sankcionovať za nelegálnu požiadavku prekryť si horné dýchacie cesty. Neumožnenie vstupu do budovy zamestnávateľa za účelom výkonu práce bez prekrytia horných dýchacích ciest je protiprávnym konaním zamestnávateľa. Spôsob testovania na COVID-19 považuje žalobca za „non lege artis“, ktoré môže viesť k poškodeniu zdravia pacienta. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevyporiadal s argumentáciou žalobcu, že ani Národný inšpektorát práce nepovažuje nepredloženie negatívneho testu na ochorenie COVID-19 zamestnancom za priestupok alebo trestný čin a nejde z tohto dôvodu o prekážku pri výkone práce na strane zamestnanca. Súdu prvej inštancie predložil aj analýzu platnosti právnych predpisov, v rámci ktorej poukázal na neplatnosť vyhlášok úradu verejného zdravotníctva, čo potvrdil aj ústavný súd a okresný súd sa ani s touto právnou hierarchiou nevysporiadal. Konajúci súd citoval z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 22/2020, ktoré ale neaplikoval správne. Vydávaním opatrení pri ohrození verejného zdravia v čase vyhláseného a neskôr predĺženého núdzového stavu bol podľa názoru žalobcu Úradom verejného zdravotníctva SR porušený zákon. Úrad verejného zdravotníctva nemal vecnú pôsobnosť na vydávanie opatrení po vyhlásení mimoriadnej situácie a po vyhlásení núdzového stavu. Úrad verejného zdravotníctva nepatrí medzi ústredné orgány štátnej správy ani medzi ostatné ústredné orgány štátnej správy či iné ústredné orgány v zmysle § 21 zákona č. 575/2021 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, napriek tomu súd prvej inštancie takýto status úradu verejného zdravotníctva svojim rozhodnutím priznal. Na prijímanie opatrení na riešenie krízovej situácie a jej následkov sa uplatňuje ústavný zákon č. 227/2002 Z. z., zákon č. 387/2002 Z. z. a zákon č. 42/1994 Z. z., nie však jednotlivé ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z . Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1 Zákonníka práce. Žiaden zo súdom uvedených tvrdení neodôvodňuje použitie inštitútu okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. 2.1 Zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydávanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd. V zmysle ustanovenia článku 51 ods. 2 Ústavy SR v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu je možné obmedziť základné práva a slobody iba na základe ústavného zákona. Orgánom, ktorý prijíma ústavný zákon je Národná rada
SR. Vydávaním opatrení v čase mimoriadnej situácie a núdzového stavu podľa § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. Úrad verejného zdravotníctva SR prekročil rozsah pôsobnosti. 2.2 Žalobca navrhuje, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako prílohu odvolania pripojil žalobca strojom písaný text označený ako Zdôvodnenie nesúladu vyhlášok úradu verejného zdravotníctva správnymi predpismi bez označenia, kto, kedy a na aký účel tento dokument vypracoval.
3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu popieral nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. K platnosti protipandemických opatrení vydaných úradom verejného zdravotníctva správne súd prvej inštancie uviedol, že právomoc Úradu verejného zdravotníctva SR na prijímanie opatrení formou vyhlášky vyplýva z ustanovenia § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a rozsah konkrétnych opatrení je vyjadrený v ustanovení § 48 ods. 4 písm. r), z) zákona o ochrane verejného zdravia. V ustanovení § 59b zákona o ochrane verejného zdravia sa výslovne ustanovilo, že opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR sa nariaďujú všeobecne záväzným právnym predpisom označeným ako vyhláška. Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR tak majú zákonný základ. Súd prvej inštancie vychádzal aj z prezumpcie ústavnosti vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva SR, ktoré je potrebné považovať za platné a záväzné, pokiaľ v predpísanom konaní pred ústavným súdom neboli vyhlásené za protiústavné. Bez právneho významu sú žalobcom prezentované názory Generálnej prokuratúry SR, keď jej neprislúcha právomoc vyhlásiť vyhlášky úradu verejného zdravotníctva za protiústavné. Bez relevancie je aj vyjadrenie Národného inšpektorátu práce a iné analýzy zakladané žalobcom do súdneho spisu. Žalobca neporušil len vyhlášky úradu verejného zdravotníctva, ale aj interný predpis zamestnávateľa príkaz GR č. 6/2020 o opatreniach súvisiacich s ochorením koronavírusom COVID-19, v ktorom bola stanovená povinnosť nosenia prekrytia horných dýchacích ciest a s ktorým bol žalobca preukázateľne oboznámený. Povinnosť zamestnávateľa vydávať vnútorné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vyplýva z § 6 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Bez ohľadu na vydané opatrenia úradu verejného zdravotníctva tak mal žalovaný ako zamestnávateľ povinnosť reagovať na pandémiu a zaviesť potrebné opatrenia, napríklad vydaním príkazu generálneho riaditeľa, v ktorom sú upravené osobitné pravidlá správania sa na pracovisku v čase pandémie, čo znamená, že ak by aj Ústavný súd SR rozhodol o protiústavnosti vyhlášok úradu verejného zdravotníctva, stále by žalobca porušil interný predpis žalovaného, čo sa považuje za porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, za ktoré mal žalovaný v kontexte ďalších okolností právo okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom. 3.1 Žalovaný sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil porušenie pracovnej disciplíny žalobcom ako závažné z dôvodu, že k nemu došlo opakovane a v čase núdzového stavu v súvislosti s ohrozením verejného zdravia pri pandémii COVID-19. Žalobca pred zamestnávateľom prezentoval, že nemieni upustiť od svojho správania, preto žalovaný nemal inú možnosť ako skončiť so žalobcom pracovný pomer okamžite. V tomto kontexte bola zohľadnená aj skutočnosť, že žalovaný na pracovisku ponúkal žalobcovi možnosť vykonať bezplatne test na ochorenie COVID-19, prostriedky na ochranu horných dýchacích ciest, čo žalobca opakovane odmietol a tiež možnosť pri nenosení prekrytia horných dýchacích ciest a netestovaní sa zostať doma na neplatenom voľne, čo žalobca neprijal a opakovane sa domáhal vstupu na pracovisko bez rešpektovania opatrení, v dôsledku čoho musel žalovaný privolávať na riešenie situácie políciu. Svedok R. U., riaditeľ ľudských zdrojov potvrdil pred súdom prvej inštancie, že žalovaný mal snahu riešiť situáciu so žalobcom zmierlivo. Viackrát vysvetľoval žalobcovi protipandemické opatrenia, chcel poskytnúť žalobcovi na pracovisku ochranné prostriedky, aj možnosť testovania. Žalovaný zamestnáva 700 zamestnancov, z tohto dôvodu bolo potrebné situáciu neodkladne riešiť, aby nedochádzalo k ohrozovaniu ďalších zamestnancov. Použitie okamžitého skončenia pracovného pomeru odôvodňovala výnimočnosť situácie, za akej k porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom došlo. Žalovaný navrhol potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne.
4. Rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie zveruje Civilný sporový poriadok v § 34 krajskému súdu. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie včas a v celom rozsahu s jediným odvolacím dôvodom nesprávne označeným ako odvolací dôvod podľa § 419 písm. h) Civilného sporového poriadku, ale slovným vyjadrením, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čomu zodpovedá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Odvolací súd viazaný rozsahom odvolania podľa § 379 C. s. p. aj
dôvodmi odvolania v zmysle § 380 ods. 1 C. s. p. skúmal vecnú správnosť a zákonnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie len z hľadiska odvolacieho dôvodu vymedzeného žalobcom v odvolaní, keď vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré by podľa § 380 ods. 2 C. s. p. musel prihliadnuť aj bez námietky odvolateľa nezistil a to prejednaním veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že pre záver o (ne)dôvodnosti odvolania žalovaného nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, ktorý skutkový stav zistil správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie vo výroku, čiastočne aj v dôvodoch (čiastočne z dôvodu, že sa súd prvej inštancie nevyporiadal v celom rozsahu s dôvodnosťou uplatnených nárokov), čo viedlo odvolací súd k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie poukáže odvolací súd, ktoré skutočnosti boli relevantné pre správne právne posúdenie veci a v súlade s § 387 ods. 3 C. s. p. sa bude odvolací súd v odôvodnení zaoberať aj s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia okresný súd nevysporiadal a vysporiada sa aj s podstatnými tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní.
5. Žalobca žalobou doručenou Okresnému súdu Zvolen dňa 26. apríla 2021 učinil za predmet konania spor o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce, žiadal určiť, že jeho pracovný pomer naďalej trvá (v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru), požadoval priznať náhradu mzdy prislúchajúcu podľa § 79 Zákonníka práce zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer okamžite a to za obdobie od 03.03.2021, kedy mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru až do opätovného nástupu do práce a uplatnil si aj nárok na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku za obdobie neprítomnosti v práci v časových intervaloch 02.11.2020 - 13.11.2020 a 28.01.2021 - 28.02.2021, kedy nepracoval, pretože odmietol rešpektovať protipandemické opatrenia vyjadrené v príkaze GR č. 6/2020. Žalobca tvrdil, že ak bolo testovanie na COVID-19 dobrovoľné a žalovaný od neho pre účely vstupu na pracovisko vyžadoval takýto test, nemohol žalobca vykonávať v období od 02.11.2020 do 13.11.2020 a v období od 28.01.2021 do 28.02.2021 svoju prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa a zamestnávateľ mu je povinný vyplatiť podľa § 142 Zákonníka práce náhradu mzdy. Po vyčíslení ušlej mzdy za obdobie 02.11.2020 - 13.11.2020 a 28.01.2021 - 28.02.2021 zamestnávateľom na 1 395,96 € požadoval z titulu náhrady mzdy podľa § 142 Zákonníka práce priznať práve túto sumu.
6. Z dôvodu, že súd prvej inštancie neaplikoval na posúdenie nárokov žalobcu všetky zákonné ustanovenia Zákonníka práce, vyzval odvolací súd podľa § 382 C. s. p. strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 79 a § 250b Zákonníka práce a k aplikácii článku 2 Základných zásad Zákonníka práce v tomto spore. 6.1 V odpovedi na výzvu odvolacieho súdu žalobca opätovne vysvetľoval, z akého dôvodu nerešpektuje opatrenia zamestnávateľa a štátu zamerané proti šíreniu ochorenia COVID-19 a poukázal na to, že bol vždy dobrým pracovníkom a zamestnávateľ s ním rozviazal okamžite pracovný pomer aj napriek tomu, že potom na pracovisku chýbal. Konanie svojich nadriadených označil za nesúladné s dobrými mravmi. Upozornil, že v súlade s § 79 Zákonníka práce oznámil svojmu zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a jeho pracovný pomer neskončil, preto požaduje náhradu mzdy. Žalovaný využil proti nemu ustanovenie § 250b Zákonníka práce aj napriek neplatnosti opatrení úradu verejného zdravotníctva. V roku 2020 ustanovenie § 250b Zákonníka práce znelo odlišne než je to v čase jeho vyjadrenia. Ustanovenie § 250b Zákonníka práce bolo novelizované až vtedy, keď sa začali množiť sťažnosti na nezákonné predpisy, ktoré sa posledné dva roky vydávajú na „objednávku“ a smerujú proti ľudským právam občanov, čo bolo účelom celého „koronapodvodu“. 6.2 Žalovaný sa k možnému použitiu ustanovenia § 79 ods. 1 až 3 Zákonníka práce vyjadril tak, že žalobcovi nárok na náhradu mzdy podľa tohto zákonného ustanovenia nevznikol, keď súd prvej inštancie nevyhovel žalobe o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ods. 4 a 5 § 79 Zákonníka práce sú neaplikovateľné, pretože neboli naplnené predpoklady fikcie skončenia pracovného pomeru. Podľa názoru žalovaného sa na uplatňovaný nárok žalobcom na náhradu mzdy za obdobie od 02.11.2020 do 13.11.2020 a od 28.01.2021 do 28.02.2021 nevzťahuje ustanovenie § 250b Zákonníka práce platné a účinné v rozhodnom čase. Žalovaný vo vzťahu k žalobcovi konal v súlade s článkom 2 Základných zásad Zákonníka práce.
7. Skutkový stav zistený súdom prvej inštancie je pre odvolací súd záväzný okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 C. s. p.). Odvolateľ súdom prvej inštancie zistený skutkový stav nespochybňuje a tak ako ho ustálil súd prvej inštancie vyplýva z dôkazov vykonaných pred ním.
V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobca bol zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy z 20. apríla 2011 v znení jej dodatkov ako strojný zámočník na dobu neurčitú. Žalobca v dňoch 02.11.2020 až 13.11.2020 nevykonával prácu u zamestnávateľa z dôvodu rešpektovania zákazu vychádzania nariadeného uznesením vlády SR č. 693 z 28. októbra 2020 a uznesením vlády SR č. 704 zo 4. novembra 2020 v období od 2. novembra 2020 do 14. novembra 2020 u osôb, ktoré sa nevedeli preukázať negatívnym výsledkom RT-PCR testu alebo certifikátom s negatívnym výsledkom antigénového testu na ochorenie COVID-19, keďže sa nebol ochotný podrobiť celoplošnému testovaniu na ochorenie COVID-19. Z rovnakého dôvodu nepracoval žalobca u žalovaného v období od 28.01.2021 do 28.02.2021, v ktorom bola obmedzená sloboda pohybu občanov zákazom vychádzania s výnimkami, ktoré boli podmienené preukázaním sa negatívnym výsledkom testu na COVID-19.
8. Právny stav ovplyvnený v Slovenskej republike pandémiou ochorenia koronavírusom COVID-19 možno zhrnúť takto: Vláda SR (ďalej aj „vláda“) uznesením č. 30 zo 17. januára 2021 obmedzila na území Slovenskej republiky slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 27. januára 2021 do 7. februára 2021 s výnimkami podmienenými preukázaním sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie COVID-19, medzi ktoré patrila aj cesta do a zo zamestnania zamestnanca, ktorý nemôže vzhľadom na povahu práce podľa rozhodnutia zamestnávateľa vykonávať ako prácu z domácnosti, ak sa táto osoba preukáže negatívnym výsledkom RT-PCR testu alebo antigénového testu certifikovaného na ochorenie COVID-19. Uznesením vlády č. 77 z 5. februára 2021 bol predĺžený núdzový stav vyhlásený na území Slovenskej republiky na obdobie 40 dní s účinnosťou od 8. februára 2021 (do 19. marca 2021) a znovu obmedzená sloboda pohybu so zákazom vychádzania na území Slovenskej republiky v závislosti od zaradenia konkrétneho okresu do COVID AUTOMATU; nie všetky výnimky zo zákazu vychádzania boli podmienené preukázaním sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie COVID-19. 8.1 Prvýkrát bol núdzový stav vyhlásený na území Slovenskej republiky uznesením vlády SR č. 114 z 15. marca 2020 (vyhlásené v Zbierke zákonov pod č. 45/2020 Z. z.) a ďalšími dvomi uzneseniami z marca 2020 rozšírený na celé územie Slovenskej republiky. Dôvodom vyhlásenia núdzového stavu bola pandémia COVID-19 (porovnaj nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 22/2020-104 zo 14.10.2020 bod 56 a bod 66, v ktorom ústavný súd pripomenul, že Svetová zdravotnícka organizácia 11. marca 2020 deklarovala, že prepuknutie COVID-19 dosiahlo úroveň globálnej pandémie a vyzvala štáty na urgentnú a výraznú aktivitu k zastaveniu vírusu. Druhýkrát vyhlásila vláda Slovenskej republiky núdzový stav uznesením č. 587 z 30. septembra 2020 (publikované v Zbierke zákonov pod č. 268/2020 Z. z.) s účinnosťou od 1. októbra 2020 a ďalšími dvomi uzneseniami č. 315/2020 z 11. novembra 2020 a č. 160/2021 zo 17. marca 2021 bol predĺžený opätovne až do 14. mája 2021. Uznesenie vlády č. 175/2021 Z. z. zo 14. mája 2021 o ukončení núdzového stavu vyhláseného uznesením vlády SR č. 587 z 30. septembra 2020 bolo zverejnené v Zbierke zákonov pod č. 175/2021 Z. z. Súladnosť uznesení vlády SR o opakovanom predĺžení núdzového stavu s Ústavou Slovenskej republiky bola predmetom prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý nálezom sp. zn. PL. ÚS 2/2021-80 z 31. marca 2021 vyslovil, že uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 160 zo 17. marca 2021 o opakovanom predĺžení času trvania núdzového stavu je v súlade s ústavou. Ústavný súd konštatoval (bod 79), že dôvodom opakovaného predĺženia núdzového stavu bolo ohrozenie života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie. V náleze sp. zn. PL. ÚS 2/2021-80 sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadroval aj k podmienke pre uplatnenie niektorých výnimiek zo zákazu vychádzania vo forme testovania na ochorenie COVID-19 a i keď sa testovanie osôb ako podmienka pre uplatnenie niektorých výnimiek zo zákazu vychádzania de facto dostala do pozície povinnosti (bod č. 112), nevidel ústavný súd v negatívnom výsledku testu ako podmienke pre uplatnenie niektorých výnimiek zo zákazu vychádzania formálny rozpor s článkom 5 ods. 4 v spojení s ods. 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu č. 227/2002 Z. z. V bode 114 tohto nálezu ústavný súd konštatoval, že na testovanie nahliada ako na súčasť súboru pravidiel obmedzujúcich slobodu pohybu a pobytu formou zákazu vychádzania... testovanie je povinnou podmienkou, ktorá je svojou povahou zjavne prejavom snahy o rešpektovanie požiadavky nevyhnutnosti obmedzovania slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania (tej nevyhnutnosti, o ktorej hovorí ústavný zákon o bezpečnosti štátu)... Ide o diagnostický zákrok, ktorý prispieva k čo najvčasnejšej možnej identifikácii infikovaných a tým umožňuje na celkom adresnej báze podrobiť ich nadväzujúcim obmedzeniam (karanténa) efektívne brániacim ďalšiemu šíreniu infekcie... Ústavný súd vníma podmienenie výnimky negatívnym výsledkom testu ako snahu vlády o hľadanie riešenia rešpektujúceho v rovine ústavnoprávnej požiadavky nevyhnutnosti obmedzovania slobody pohybu a pobytu... Realizácia testovania hoci je spätá so zásahom do telesnej integrity osoby nevykazuje charakter zásahu relevantného z hľadiska článku 16 ods. 2 ústavy nebyť podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu.
8.2 Konkrétne opatrenia pri ohrození verejného zdravia nariaďoval Úrad verejného zdravotníctva SR podľa § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov formou opatrení a vyhlášok. V uzneseniach sp. zn. PL. ÚS 10/2021 a PL. ÚS 11/2021, ktorými prijal Ústavný súd SR na ďalšie konania návrhy týkajúce sa prieskumu ústavnosti vyhlášok úradu verejného zdravotníctva ku karanténnym opatreniam po vstupe na územie Slovenskej republiky ústavný súd konštatoval, že v súvislosti s tzv. pandemickou normotvorbou na úseku verejného zdravotníctva treba považovať Úrad verejného zdravotníctva SR za ústredný orgán štátnej správy a to aj napriek tomu, že nepatrí medzi ústredné orgány štátnej správy vymenované v zákone č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. K osobitnej právomoci Úradu verejného zdravotníctva SR vydávať všeobecne záväzné právne predpisy formou vyhlášok sa vyjadroval Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 z 01.12.2021, v ktorom súlade so svojou predošlou rozhodovacou činnosťou potvrdil, že Úrad verejného zdravotníctva SR a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia orgánmi verejného zdravotníctva, čo je v zmysle § 1 písm. f) tohto zákona legislatívnou skratkou pre „orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva“, teda ide o orgány štátnej správy a sú vybavené právomocou na vydávanie právnych aktov a to pokiaľ ide o vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov na základe článku 123 Ústavy SR. Úrad verejného zdravotníctva je podľa ústavného súdu dekoncentrovaný orgán štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie SR, ktorý je v pozícii nepriamej podriadenosti ministra zdravotníctva, avšak ako integrálna súčasť štruktúry výkonnej moci s tým, že zverenie kompetencie nariaďovať vyhlášky úradu verejného zdravotníctva je vecou koncepcie verejného zdravotníctva, ktorú určuje demokratický zákonodarca. Názor, že úrad verejného zdravotníctva aj regionálne úrady verejného zdravotníctva sú orgánmi štátnej správy oprávnenými vydávať všeobecne záväzné právne predpisy je vyjadrený aj v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021-136 z 08.12.2021 (bod 130) v znení, že zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v znení novely účinnej od 15. októbra 2020 uskutočnenej zákonom č. 286/2020 Z. z. umožňuje druhové opatrenia nariadiť i všeobecne záväzným právnym predpisom - vyhláškou ministerstva, úradu verejného zdravotníctva alebo regionálneho úradu verejného zdravotníctva a v tomto prípade ide o delegovanú normotvorbu orgánu verejného zdravotníctva vo vzťahu ku všetkým opatreniam podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. Charakter všeobecne záväzného predpisu získali podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021-143 z 01.12.2021 aj opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva vydané pred 15. októbrom 2022 a to nadobudnutím účinnosti § 63l zákona č. 355/2007 Z. z., zmyslom ktorého bolo vyhnúť sa prerušeniu kontinuity účinkov opatrení úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva vydané počas pandémie COVID-19 (bod 104 nálezu). 8.3 Vyhláškou č. 16 Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia v režime vstupu osôb do priestorov prevádzok a priestorov zamestnávateľa (zverejnená vo Vestníku vlády Slovenskej republiky čiastka 12 vydaná 30. októbra 2020) vydanou podľa § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 bolo nariadené všetkým zamestnávateľom z dôvodu ochrany života a zdravia v období od 2. novembra 2020 do 9. novembra 2020 zakázať vstup zamestnanom na pracovisko okrem tých, ktorí sa preukázali potvrdením o negatívnom výsledku RT-PCR testu alebo certifikátom vydaným Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky s negatívnym výsledkom antigénového testu na ochorenie COVID-19 a osôb, na ktoré sa vzťahovali ostatné výnimky uvedené v § 2 ods. 2 tejto vyhlášky. Za účelom overenia, že sa na zamestnanca nevzťahuje zákaz vstupu podľa § 2 ods. 1 vyhlášky bol zamestnávateľ oprávnený požadovať od zamestnanca vstupujúceho na pracovisko alebo do iných priestorov zamestnávateľa predloženie príslušného dokladu preukazujúceho niektorú zo skutočností uvedených v § 2 ods. 2 ako výnimky zo zákazu vstupu do priestorov zamestnávateľa. Priamo v § 2 ods. 5 vyhlášky č. 16/2020 bolo ustanovené, že v prípade, keď zamestnávateľ zakáže zamestnancovi vstup na pracovisko alebo do iných priestorov zamestnávateľa podľa § 2 ods. 1, pričom zamestnanec nevie preukázať, že spĺňa niektorú z výnimiek podľa § 2 ods. 2, je toto odopretie vstupu považované za odopretie vstupu z dôvodu, že zamestnanec nespĺňa požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci podľa § 5 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Rovnakým spôsobom upravovala vyhláška č. 20/2020 úradu verejného zdravotníctva (uverejnená vo Vestníku vlády Slovenskej republiky v čiastke 14 vydanej 6. novembra 2020) režim vstupu osôb do priestorov zamestnávateľa v územných obvodoch okresov podieľajúcich sa na druhej vlne celoplošného testovania „Spoločná zodpovednosť“, medzi ktoré patril aj okres Detva, že v
období od 9. novembra do 15. novembra 2020 sa nariadilo všetkým zamestnávateľom vo vymenovaných okresoch zakázať vstup zamestnancom na pracovisko a do iných priestorov zamestnávateľa okrem tých, na ktorých sa vzťahovali výnimky podľa § 2 ods. 2 vyhlášky, kde pod písm. a) bola výnimka pre osoby, ktoré sa preukázali potvrdením o negatívnom výsledku RT-PCR testu alebo certifikátom vydaným Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky s negatívnym výsledkom antigénového testu na ochorenie COVID-19. Dôsledkom odopretia vstupu na pracovisko zamestnancovi, ktorý nevedel preukázať, že spĺňa niektorú z výnimiek podľa § 2 ods. 2 vyhlášky bolo, že sa odopretie vstupu považovalo za odopretie vstupu z dôvodu, že zamestnanec nespĺňa požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci podľa § 5 zákona č. 124/2006 Z. z. Vyhláška Úradu verejného zdravotníctva SR č. 14/2021, ktorou sa zamestnávateľom nariadilo zakázať zamestnancom vstup do prevádzok v období od 27.01.2021 do 02.02.2022, pokiaľ sa nepreukázali výsledkom negatívneho testu na ochorenie COVID-19 bola zverejnená vo Vestníku vlády v čiastke 8 vydanej 21. januára 2021. Znovu podľa § 2 ods. 6 tejto vyhlášky pre prípad, že zamestnávateľ zakázal zamestnancovi vstup na pracovisko alebo do iných priestorov zamestnávateľa a zamestnanec sa nevedel preukázať, že spĺňa niektorú z výnimiek podľa § 2 ods. 2 vyhlášky, malo sa odopretie vstupu považovať za odopretie vstupu z dôvodu, že zamestnanec nespĺňa požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Vstup do priestorov zamestnávateľa bez preukázania výsledku negatívneho testu alebo inej výnimky v období od 3. februára 2021 do 7. februára 2021 aj v okrese Detva zakazovala vyhláška Úradu verejného zdravotníctva SR č. 36/2021 uverejnená vo Vestníku vlády Slovenskej republiky čiastka 16 vydaná 2. februára 2021. Na zákaz vstupu na pracoviská bez preukázania negatívneho výsledku testu na ochorenie COVID-19 v období od 15. februára 2021 do 19. marca 2021 sa vzťahuje vyhláška Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 47/2021 uverejnená vo Vestníku vlády Slovenskej republiky v čiastke 19 vydanej 5. februára 2021, vydaná taktiež podľa § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19.
9. Z prehľadu vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva SR v rozhodnom období (pre prejednávanú vec) november 2020, január a február 2021 vyplýva, že žiadosťou adresovanou zamestnancovi, aby pri vstupe do priestorov zamestnávateľa sa preukázal negatívnym výsledkom testu na ochorenie COVID-19 alebo potvrdením o výnimkách, v zmysle ktorých sa nebola osoba povinná preukazovať výsledkom testu, si plnil zamestnávateľ povinnosť uloženú mu všeobecne záväzným právnym predpisom vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva SR.
10. Vyhláškou č. 11/2020 Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky účinnou od 30. októbra 2020 (zverejnená vo Vestníku vlády Slovenskej republiky v čiastke 11 a vydanej 29. októbra 2020) bolo všetkým osobám nariadené za účelom riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) používať preventívne ochranné pomôcky, ktorými sú rúško, respirátor bez výdychového ventilu, šál alebo šatka a to na verejnosti v exteriéroch, v priestoroch interiérov budov alebo v prostriedkoch verejnej dopravy. Takáto povinnosť sa nevzťahovala iba na takého zamestnanca, ktorý sa nachádzal vo vnútornom pracovisku sám.
11. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky vydal dňa 03.07.2020 opatrenie pri ohrození verejného zdravia pod sp. zn. OLP/5453/2020 z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky uznesením vlády SR č. 111 z 11. marca 2020, ktorým sa všetkým osobám zakázalo s účinnosťou od 4. júla 2020 do odvolania vychádzať a pohybovať sa na verejnosti v priestoroch interiérov budov a v prostriedkoch verejnej dopravy bez prekrytia horných dýchacích ciest (nos, ústa) ako je napríklad rúško, šál, šatka s výnimkami, ktoré u zamestnancov boli definované tak, že sa táto povinnosť nevzťahuje na zamestnancov vykonávajúcich prácu v spoločnom pracovnom priestore, ak sú od seba alebo od iných osôb vzdialení minimálne dva metre alebo pre zamestnanca, ktorý sa nachádza na pracovisku sám.
12. Žalovaný vydal dňa 16.07.2020 príkaz GR č. 6/2020 obsahujúci opatrenia súvisiace s ochorením koronavírusom COVID-19 podľa aktuálnej epidemiologickej situácie, ktorého cieľom bolo špecifikovať opatrenia naviazané na opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR v súvislosti s ochorením koronavírusom COVID-19, ktoré bolo potrebné dodržiavať a areáli zamestnávateľa. Žalovaný rozdelil areál do štyroch farebných zón zelená, žltá, oranžová a červená s tým, že informácia o aktuálnej farebnej zóne sa bude nachádzať pri vstupe do areálu PPS Group, a. s. a v závislosti od farieb zón boli uložené povinnosti druhovo zaradeným pracovníkom. Pohyb s prekrytými hornými dýchacími cestami nebol nariadený v zelenej zóne, ale v žltej zóne sa museli pracovníci pohybovať s prekrytými hornými
dýchacími cestami pri kontakte do vzdialenosti dvoch metrov, v oranžovej zóne bola povinnosť prekryť horné dýchacie cesty vo vnútorných priestoroch a v červenej zóne vo všetkých priestoroch spoločnosti.
13. Predmetom odvolacieho konania posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o žalobe o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a z toho vyplývajúceho nároku na náhradu mzdy a osobitne o nároku na náhradu mzdy v čase, keď žalobca nepracoval z dôvodu zákazu vychádzania nariadeného vládou SR za účelom zamedzenia šírenia ochorenia COVID-19. 13.1 Súd prvej inštancie posudzoval oprávnenie zamestnávateľa zamedziť žalobcovi vstup na pracovisko bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez preukázania výsledku negatívneho testu na ochorenie COVID-19 podľa § 146 ods. 1, § 148 ods. 1 Zákonníka práce v nadväznosti na zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, z ktorých vyplýva povinnosť zamestnávateľa prijať také opatrenia, ktoré zaistia zamestnancom bezpečnosť a ochranu ich zdravia pri práci a upravujúce oprávnenia úradu verejného zdravotníctva ukladať všeobecne záväzné povinnosti. Záver súdu prvej inštancie, že zamestnávateľ žalobcu bol oprávnený požadovať od žalobcu ako zamestnanca dodržiavanie nariadených opatrení zameraných proti šíreniu ochorenia COVID-19 a na ochranu bezpečnosti a zdravia ostatných zamestnancov aj podľa prijatého vnútropodnikového opatrenia považuje odvolací súd za správny s poukazom na časť odôvodnenia tohto rozhodnutia pod bodmi 8 až 11, ktoré uviedol odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a z ktorých vyplýva, že zamestnávateľ kontrolujúci vstup zamestnancov na pracovisku a ich pohyb po pracovisku si plnil všeobecne záväzným predpisom uloženú povinnosť zamestnávateľom a kontroloval plnenie povinností zamestnancom uložené tými istými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Citovanými nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky je vyvrátený názor žalobcu, že žiadosť štátnych orgánov a zamestnávateľov preukazovať sa platným testom proti COVID-19 a poskytovať informácie o svojom zdravotnom stave je v rozpore s platnou európskou legislatívou v oblasti „GDRP“ (správne GDPR - všeobecné nariadenie EÚ o ochrane údajov) a že ochorenie COVID-19 nie je nebezpečnou nákazlivou ľudskou chorobou. Príkaz č. GR 6/2020 ukladal pracovníkom povinnosti v súlade so všeobecne záväznými predpismi vydanými na to oprávneným orgánom štátu. Žalobca bol preukázateľne s príkazom GR 6/2020 oboznámený, o čom svedčia jeho podpisy s dátumom 15.02.2021 na kópii tohto dokumentu predloženej do súdneho spisu. Žalobca nepopiera, že bol s príkazom GR 6/2020 oboznámený.
14. Platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa posúdil súd prvej inštancie podľa ustanovení Zákonníka práce § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 3, § 70, § 77 a to z hľadiska naplnenia formálnych podmienok pre platnosť tohto úkonu, kde konštatoval, že zamestnávateľ dodržal zákonom predpísanú písomnú formu, v listine o skončení pracovného pomeru je uvedený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý je skutkovo vymedzený tak, že nie je zameniteľný s iným dôvodom, listina bola riadne a včas zamestnancovi doručená v zákonom ustanovenej prekluzívnej lehote. 14.1 Vyhodnotenie splnenia formálnych a hmotnoprávnych podmienok platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany súdu prvej inštancie je správne; vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru v oznámení zamestnávateľa o okamžitom skončení pracovného pomeru z 26.02.2021 pod sp. zn. č. p. 236/PPS/21 v dvoch odsekoch je potrebné vnímať ako vzťahujúce sa k obom skutkom, ktoré sa stali 15.02.2021 a 22.02.2021, kedy sa žalobcovi vytýkalo, že na pracovisko vstúpil bez predloženia potvrdenia o negatívnom výsledku RT-PCR testu alebo antigénového testu, čím porušil § 2 vyhlášky č. 47/2021 úradu verejného zdravotníctva, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k režimu vstupu osôb do priestorov prevádzok a priestorov zamestnávateľa a na pracovisku sa pohyboval žalobca bez prekrytia horných dýchacích ciest, čím porušil § 1 vyhlášky č. 11/2020 úradu verejného zdravotníctva, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, ako aj príkaz generálneho riaditeľa č. 6/2020 opatrenia súvisiace s ochorením koronavírusom COVID-19 podľa aktuálnej epidemiologickej situácie a žalobca si rúško nenasadil ani po upozornení, že bude na miesto privolaná policajná hliadka. Toto konanie žalobcu vyhodnotil zamestnávateľ ako závažné porušenie pracovnej disciplíny vzhľadom na to, že sa tohto skutku dopustil žalobca opakovane počas nariadených protipandemických opatrení v čase núdzového stavu vyhláseného dňom 01.10.2020 a ohrozoval na zdraví a živote ostatných zamestnancov spoločnosti. V okamžitom skončení pracovného pomeru zamestnávateľ uviedol, že bolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov dňa 25.02.2021. Prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov je preukázané žiadosťou zamestnávateľa z 24.02.2021 adresovanou Základnej organizácii OZ V. T. L. k rukám predsedu ZO L. M., v ktorej
žiada zamestnávateľ zástupcov zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s T.G. za skutky vymedzené v písomnom upozornení na porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť skončenia pracovného pomeru doručenom žalobcovi, v ktorom sú totožným spôsobom ako v liste o okamžitom skončení pracovného pomeru vymedzené skutky, ktoré považoval zamestnávateľ za dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru a stanovisko Základnej organizácie OZ V. T. L. H. z 25.02.2021, v ktorom predseda ZO OZ V. oznamuje riaditeľovi úseku ľudských zdrojov žalovaného, že výbor ZO OZ V. na svojom riadnom zasadnutí dňa 24.02.2021 prerokoval okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce so žalobcom.
15. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom mohol zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažnú pracovnú disciplínu. V ods. 3 ustanovení § 68 zakazuje zamestnávateľovi skončiť pracovný pomer (okrem iných) aj so zamestnancom, ktorý sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím.
16. Ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, preto je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia s ohľadom na okolnosti prípadu sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzený žiadnymi konkrétnymi hľadiskami či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (porovnaj uznesenie NS SR z 30. septembra 2019 sp. zn. 3Cdo/153/2017). K otázke, čo sa má rozumieť pod povinnosťou zamestnanca dodržiavať pracovnú disciplínu sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 29. septembra 2009 sp. zn. 5Cdo/74/2008, na ktoré nadväzujú ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu a všeobecných súdov, v ktorom najvyšší súd uviedol, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie) je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru. Zákonník práce nedefinuje pojem závažného porušenia pracovnej disciplíny alebo menej závažného porušenia pracovnej disciplíny napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca. Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a podobne.
17. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne vyhodnotil konanie žalovaného v dňoch 15.02.2021 a 22.02.2021 ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. V konaní bolo preukázané, že žalobca sa nebol ochotný podrobiť štátom nariadeným opatreniam prijatým v súvislosti s pandémiou COVID-19, neuznával záväznosť nariadených opatrení, odmietal testovanie na COVID-19 a i keď v prvopočiatku v novembri 2020 rešpektoval zákaz vstupu do zamestnania bez preukázania negatívneho testu na COVID-19, koncom januára a vo februári 2021 sa opakovane dožadoval vstupu do priestorov zamestnávateľa bez splnenia výnimiek zo zákazu vychádzania a vstupu na pracovisko v zmysle všeobecne záväzných nariadení vydaných kompetentným orgánom Úradom verejného zdravotníctva SR a nerešpektoval príkaz zamestnávateľa používať na pracovisku ochranné prostriedky, ktoré mali zaistiť bezpečnosť a ochranu zdravia aj ostatných zamestnancov na pracovisku. V čase pandémie COVID-19, keď v ľudskej populácii nielen na území Slovenskej republiky, ale celosvetovo prevládal
strach z ochorenia a následkov COVID-19, nemožno vnímať konanie žalobcu inak, než závažné porušenie pracovnej disciplíny postihnuteľné okamžitým skončením pracovného pomeru.
18. Okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa nebránilo ustanovenie § 68 ods. 3 Zákonníka práce z dôvodu, že zamestnanec nikdy pred vznikom sporu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že sa stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím a toto tvrdenie predniesol iba v spore o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. 18.1 Podľa Článku 2 Základných zásad Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. 18.2 V skutkovo obdobnej veci rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. júna 2009 sp. zn. 4Cdo/122/2008, predmetom ktorého bolo posúdenie, či je možné aplikovať ustanovenie § 66 Zákonníka práce v znení účinnom k 30. januáru 2004 v znení „zamestnancovi so zmenenou pracovnou schopnosťou a zamestnancovi so zmenenou pracovnou schopnosťou s ťažkým zdravotným postihnutím podľa osobitného predpisu (ďalej len „zamestnanec so zmenenou pracovnou schopnosťou“) môže dať zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom Národného úradu práce, inak je výpoveď neplatná. Tento súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď dávanú zamestnancovi, ktorý dosiahol vek určený na nárok na starobný dôchodok, alebo z dôvodov ustanovených v § 63 ods. 1 písm. a) a e).“ Vo veci prejednávanej dovolacím súdom pod sp. zn. 4Cdo/122/2008 sa zamestnanec dovolával ochrany podľa ustanovenia § 66 Zákonníka práce s tvrdením, že je osobou so zmenenou pracovnou schopnosťou, preto bez súhlasu príslušného orgánu mu nemohol dať zamestnávateľ výpoveď. Najvyšší súd označil konanie žalobcu (vo veci sp. zn. 4Cdo/122/2008), ktorý doručil zamestnávateľovi rozhodnutie o ťažkom zdravotnom postihnutí až v priebehu konania na súde prvého stupňa o neplatnosť skončenia pracovného pomeru za nesúladné so základnými zásadami Zákonníka práce článok 2 veta druhá, podľa ktorej výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo zamestnancov, keď sa žalobca domáhal súdnej ochrany, ale sám porušil povinnosti vyplývajúce mu z pracovnoprávneho vzťahu tým, že zamestnávateľovi neoznámil, že je občanom s ťažkým zdravotným postihnutím. 18.3 Odvolací súd je toho názoru, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/122/2008 je aplikovateľné aj na prejednávanú vec, keď v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobca nikdy neinformoval svojho zamestnávateľa, že sa stará o blízku osobu, ktorá je osobou ťažko zdravotne postihnutou a účelovo túto argumentáciu uplatnil až v tomto spore. I keby bolo preukázané tvrdenie žalobcu, že sa o ťažko zdravotne postihnutú blízku osobu stará (čo pred súdom prvej inštancie nepreukázal), bolo by nevyhnutné obranu žalobcu v spore vyhodnotiť ako rozpornú s dobrými mravmi, keď o ním tvrdenej situácii svojho zamestnávateľa neinformoval a neplatnosť skončenia pracovného pomeru chce dosiahnuť zneužitím ochrany poskytovanej Zákonníkom práce osobám uvedeným v § 68 ods. 3.
19. Pre posúdenie nárokov uplatnených žalobcom v tomto konaní je rozhodné znenie Zákonníka práce v znení účinnom do 14.11.2021. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka v znení účinnom do 14.11.2021, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne skončenie pracovného pomeru. 19.1 Súd prvej inštancie správne uzavrel, že ak okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo vyhodnotené ako neplatné, nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce žalobcovi nevznikol. 19.2 Žalobca si uplatňoval nárok na náhradu mzdy aj za obdobie, kedy nepracoval z dôvodu odopretia vstupu na pracovisko bez preukázania výsledku negatívneho testu na COVID-19 v zmysle vyhlášok úradu verejného zdravotníctva. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 141 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce, podľa ktorého môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno aj z iných dôvodov ako sú uvedené v § 141 ods. 2 a to s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy
a vyhodnotil, že v období od 02.11. do 13.11.2020 a od 28.01. do 28.02.2021 poskytol zamestnávateľ žalobcovi pracovné voľno bez náhrady mzdy. Tento postup bol deklarovaný zamestnávateľom v informáciách poskytovaných zamestnancom k otázke, ako to je to obmedzením pohybu podľa uznesenia vlády č. 693/2020 a príchodom do práce? (č. l. 88 spisu), kde zamestnancom bolo oznámené, že zamestnanec, ktorý sa nepodrobí celoplošnému testovaniu „Spoločná zodpovednosť“ nariadenému uznesením vlády č. 693/2020 z 28. októbra 2020, bude obmedzený v pohybe, do práce nemôže nastúpiť, zamestnávateľ ospravedlní jeho neprítomnosť v práci ako prekážku na strane zamestnanca, avšak bez náhrady mzdy. Takéto konanie zamestnávateľa vyhodnotil súd prvej inštancie ako primerané a súladné s právnymi predpismi. Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že za obdobie, kedy bol žalobcovi odopretý vstup na pracovisko z dôvodu nepodrobenia sa testovaniu na COVID-19 a nepreukázania iných výnimiek na možnosť vstupu na pracovisko, žalobcovi náhrada mzdy nepatrí z dôvodu, že prácu nevykonával žalobca z dôvodu vlastných osobných prekážok, nie pre prekážky na strane zamestnávateľa. Zákonník práce v znení účinnom do 14.11.2021 v § 250b korigoval aplikáciu ustanovení Zákonníka práce v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu a počas dvoch mesiacov po ich odvolaní, v ktorom uložil zamestnávateľovi ospravedlniť neprítomnosť zamestnanca v práci aj počas jeho dôležitej osobnej prekážky v práci, za ktorú sa považovalo karanténne opatrenie alebo izolácie s výslovnou úpravou, že za tento čas nepatrí zamestnancovi náhrada mzdy, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva nárok žalobcu na náhradu mzdy v období nevykonávania práce z dôvodu zákazu vychádzania nariadeného vládou SR a úradom verejného zdravotníctva bez splnenia výnimiek. V § 250b ods. 6 upravený nárok na náhradu mzdy v sume 80 % priemerného zárobku zamestnanca prináležal iba tým zamestnancom, ktorí nemohli vykonávať prácu celkom alebo sčasti pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa na základe rozhodnutia príslušného orgánu alebo pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa ako dôsledku vyhlásenia mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu, čo sa považovalo za prekážku v práci na strane zamestnávateľa. Zamestnávateľ žalobcu umožňoval pracovníkom vykonávať prácu pokiaľ spĺňali podmienky výnimiek zo zákazu vychádzania a vstupu na pracovisko v zmysle všeobecne záväzných predpisov citovaných v bode 8 až 11 tohto rozhodnutia. Súd prvej inštancie vecne správne rozhodol aj o nároku na náhradu mzdy žalobcu za obdobie od 02.11. do 13.11.2020 a za obdobie od 28.01. do 28.02.2021.
20. Odvolanie žalobcu nebolo dôvodné v žiadnom bode. Odvolací súd z tohto dôvodu rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo výroku o veci samej aj v závislom výroku o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania podľa § 255 ods. 1 C. s. p. potvrdil, keď rozhodnutie o trovách konania kopíruje výsledok súdneho sporu na súde prvej inštancie.
21. Podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. uložil aj odvolací súd žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania bude podľa § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodovať súd prvej inštancie, z tohto dôvodu je povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania viazaná na právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške trov odvolacieho konania.
22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis (§ 127 ods. 1 C. s. p.).
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)
Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s § 436 ods. 1 C. s. p.).