Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Cpr-4-2021.pdf
PDF · 185.89 KB
Case nature
Area
Subarea
6Cpr/4/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Zvolen samosudkyňou Mgr. Janette Nôtovou, v právnej veci žalobcu: T. Ľ., W.. XX.XX.XXXX, trvale bytom R..C..T. XXX/XX, XXX XX I., proti žalovanému: PPS Group, a.s., so sídlom Tajovského 7, 962 12 Detva, IČO: 36 011 509, práv. zastúpený: CREDIS Law s.r.o. so sídlom Radlinského 2, 811 07 Bratislava, IČO: 35 955 341, o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a mzdové nároky, takto
rozhodol:
I/ Žaloba žalobcu sa v celom rozsahu z a m i e t a .
II/ Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % v lehote do 3 (troch) dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca podal na tunajšom súde dňa 26.04.2021 žalobu, ktorou žiadal, aby súd vyslovil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 03.03.2021, ktoré mu bolo dané listom žalovaného, je neplatné a že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá. Zároveň žiadal žalovaného zaplatiť mu priemernú mesačnú mzdu od 03.03.2021 až do opätovného nástupu do práce a taktiež si uplatňoval náhradu mzdy spolu so všetkými odvodmi za obdobie od 02.11. do 13.11.2020 a 28.01. až 28.02.2021. V žalobe uviedol, že u žalovaného pracuje v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy zo dňa 20.04.2011 ako zvárač kovov, neskôr strojný zámočník. Pracovná zmluva spolu s dodatkami bola zmenená na pracovný pomer na dobu neurčitú. Dňa 03.03.2021 mu bola zo strany zamestnávateľa doručená okamžitá výpoveď podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Zamestnávateľ poukázal na povinnosti zamestnanca podľa § 81 Zákonníka práce a uviedol, že žalobca mal porušiť pracovnú disciplínu v dňoch 15.02. a 22.02.2021 tým, že sa na pracovisku pohyboval bez predpísaného prekrytia horných dýchacích ciest, čím porušil § 1 vyhlášky č. 11 ÚVZ, ako aj príkaz generálneho riaditeľa č. 6/2020 - opatrenia súvisiace s ochorením corona vírusom COVID-19, pričom si rúško nenasadil ani po upozornení, že na miesto bude privolaná policajná hliadka a odmietol predložiť potvrdenie o negatívnom výsledku RT - PCR testu alebo antigénového testu, čím porušil § 2 vyhlášky č. 47 ÚVZ SR, pričom potvrdenie nepredložil ani po upozornení, že na miesto bude privolaná policajná hliadka. Zamestnávateľ toto vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny vzhľadom na okolnosti, pri ktorých k porušeniu došlo, t.j. opakované porušenie tzv. pandemických opatrení v čase núdzového stavu vyhláseného od 01.10.2020 podľa článku 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. Na porušovanie pracovnej disciplíny bol ústne aj písomne upozornený. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov dňa 25.02.2021, pracovný pomer tak končí okamihom doručenia oznámenia. Žalobca uviedol, že týmto ho zamestnávateľ obvinil zo závažného porušenia pracovnej disciplíny, pričom žalobca tvrdil, že pracovnú disciplínu neporušil a už vôbec nie závažne. Vzhľadom na skutočnosti, ktoré uvádzal zamestnávateľ, považuje skončenie pracovného pomeru za neplatné a preto 17.03.2021 doručil žalovanému písomné oznámenie, že trvá
na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Ako prvý dôvod žalobca poukázal na to, že v zmysle § 68 ods. 3 Zákonníka práce nemožno skončiť okamžite pracovný pomer so zamestnancom, ktorý sa osobne stará o blízku osobu. Keďže on žije v spoločnej domácnosti so svojim otcom a starou matkou, ktorí nie sú obaja zdravotne v poriadku, potrebujú jeho asistenciu, otec je ťažko zdravotné postihnutou osobou. Ďalší dôvod žalobca poukázal, že vláda SR označila testovanie na covid-19 za dobrovoľné, preto nebolo žiadnym právnym aktom nariadené a teda zo zákona nikto test nemusel absolvovať. Pri vstupe na pracovisko žalobca predkladal čestné prehlásenie o bezinfekčnosti v zmysle zákona 372/1990 Zb. o priestupkoch, v ktorom vlastným podpisom zaručil, že nie chorý, nie je infekčný a prebral za svoj stav zodpovednosť. Nosenie rúšok aj testovanie bolo zavedené v našom štáte na báze dobrovoľnosti, preto nemôže byť dôvodom na odopretie vstupu na pracovisko. Napriek tomu v oboch prípadoch zamestnávateľ privolal policajnú hliadku a spoločne robili na neho nátlak. On z tohto dôvodu podával trestné oznámenie pre zneužívanie právomoci verejného činiteľa a policajti sa kvôli nenoseniu rúška voči nemu dopustili trestného činu hrubého nátlaku. Bol nahlásený na regionálnom úrade verejného zdravotníctva, odkiaľ mu bol zaslaný platobný rozkaz na sankciu, voči čomu podal odpor. Ak zamestnanec nepredloží negatívny test, nejedná sa o žiadny priestupok ani trestný čin, nie je to prekážka na strane zamestnanca. Zamestnanec, ktorý plní nariadenie vlády, je prekážka v práci z dôvodu všeobecného záujmu, t.j. prekážka na strane zamestnávateľa. Od zamestnanca sa však vyžaduje, aby si uplatnil neplatené voľno a zaplatil si zdravotné poistenie a odvody, hoci zamestnanec chce a môže pracovať. Ak zamestnávateľ odoprie zamestnancovi vstup na pracovisko kvôli nepredloženému testu alebo nenasadenému rúšku, je to prekážka na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť mu náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Zamestnávateľ nemá právo poslať zamestnanca na neplatené voľno, len v zmysle § 141 ods. 3 písm. c/ ZP. Zo strany verejných činiteľov, orgánov verejnej moci, zamestnávateľov je vyvíjaný nátlak cez rôzne nepriame hrozby ako je strata príjmu, nevzniknutie nároku na karanténu, ktoré hrozby sú v rozpore s ústavou a sú nezákonné. Tento nátlak môže napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu nátlaku podľa § 192 ods. 1, 4 Trestného zákona. Dodržiavanie nezákonných nariadení zamestnávateľ zakomponoval do príkazu generálneho riaditeľa č. 6/20 a ich dodržiavaním sa priami nadriadení dopúšťajú trestnej činnosti a v budúcnosti tak všetci budú vystavení spravodlivosti. Podľa článku 2 Ústavy SR nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo čo zákon neukladá, preto ak nemáme ustanovenú právnu povinnosť absolvovania testovania na Covid-19, nemôže to zamestnávateľ od zamestnanca požadovať ako podmienku pre výkon práce. Počas vyhlásenia korona opatrení žalobca bol zdravý a držal sa vyhlásení známych imunológov, ktorí nedoporučovali občanom aby sa testovali a aby nosili rúško. A tak v záujme ochrany vlastného zdravia konal podľa ich pokynov. Je pravdou, že nerešpektoval chaotické vyhlásenia a opatrenia hlavného hygienika SR a je presvedčený, že tieto nie sú v súlade so zákonom a všetky opatrenia boli vydávané takým spôsobom, že nie sú preskúmateľné súdom. Pokiaľ zamestnávateľ uplatňoval pre žalobcu sankcie, ktoré neboli v súlade so zákonom, viackrát ho poslal domov s tým, že mu udelil neplatené voľno, nezaplatil za neho sociálne ani zdravotné odvody. Uvedené sa týka obdobia od 02.11. do 13.11.2020 a 28.01. až 28.02.2021.
2. Žaloba spolu s uznesením súdu zo dňa 07.05.2021, v ktorom bol žalovaný vyzvaný na vyjadrenie k žalobe, bola doručená žalovanému, ktorý prostredníctvom právneho zástupcu podal vyjadrenie k žalobe. S touto v celom rozsahu nesúhlasil a žiadal, aby ju súd zamietol. K dôvodom neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru tvrdených žalobcom žalovaný uviedol, že čo sa týka okolností, že sa žalobca má starať o otca, ktorý je ťažko zdravotne postihnutý a starú matku, ktorá tiež nie je zdravotne v poriadku, tieto okolnosti žalobca žalovanému až doposiaľ neuviedol, žalovaný sa o tom dozvedel až z doručenej žaloby. Žalovaný zistil, že v rokoch 2020 a 2021 žalobca nečerpal pracovné voľno na sprevádzanie rodinného príslušníka do zdravotníckeho zariadenia na vyšetrenie, čiže nemal z čoho vyvodiť, aké má žalobca osobné rodinné pomery. Žalobca o tom nepredložil žiadne písomné ani akékoľvek iné potvrdenie o uvedenej skutočnosti. Aj keď ustanovenie zákonníka práce osobitne nerieši podmienky, ktoré by mal zamestnanec plniť, aby sa na neho aplikovala uvedená ochrana, z hľadiska právnej istoty je minimálnou podmienkou, že zamestnanec o tejto skutočnosti zamestnávateľa preukázateľne informuje v čase trvania pracovného pomeru. Obdobne je to v ustanovení § 40 ZP, ktoré podmieňuje získanie statusu tehotnej zamestnankyne, dojčiacej zamestnankyne ako aj zamestnanca so zdravotným postihnutím predložením písomného oznámenia o uvedenej skutočnosti. K okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu nemala pripomienky ani odborová organizácia žalovaného, ktorá spravidla posudzuje sociálne pomery zamestnanca, ak je o nich informovaná a spravidla odporúča zamestnávateľovi prehodnotiť skončenie pracovného pomeru. Na základe uvedeného sa tak na žalobcu nebude aplikovať ustanovenie § 68 ods. 3 Zákonníka práce. K
ďalším dôvodom neplatnosti, ktoré žalobca uvádzal, žalovaný dodal, že nie je sporné popísané konanie žalobcu, ktoré žalovaný vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný poukázal na to, že mal záujem, aby so žalobcom pokračoval v pracovnom pomere, preto ho najskôr upozorňoval na porušenie pracovnej disciplíny a zároveň ho poučil o platnej právnej úprave. Žalovaný v dobrej viere reagoval aj na výzvy a listy žalobcu s cieľom urovnať situáciu a docieliť, aby žalobca začal rešpektovať platnú právnu úpravu. Z jeho strany však k žiadnej náprave nedošlo a v dňoch 15.02. a 22.02.2021 si dokonca nenasadil rúško ani po upozornení, že bude namiesto privolaná policajná hliadka. Rovnako odmietol predložiť potvrdenie o negatívnom výsledku RT-PCR testu alebo antigénového testu. Žalobca pritom spochybňuje platnosť opatrení Úradu verejného zdravotníctva. Keďže ustanovenie § 59b zákona č. 355/2007 Z.z. ustanovuje, že opatrenia úradu verejného zdravotníctva SR sa nariaďujú všeobecne záväzným právnym predpisom označeným ako vyhláška, t.j. aj označené vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva sú platným všeobecne záväzným predpisom. Okrem toho bol vydaný aj interný predpis zamestnávateľa a to príkaz generálneho riaditeľa č. 6/2020. Žalovaný ako zamestnávateľ zodpovedá za bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci všetkých svojich zamestnancov a je povinný prijať na pracovisku všetky opatrenia potrebné na zamedzenie šírenia Covid-19. Preto žalovaný zaviedol protipandemické opatrenia na pracovisku, medzi ktoré patrilo aj povinnosť nosiť rúško na pracovisku a žalovaný ako zamestnávateľ má toto právo bez ohľadu na platnosť vyhlásenia núdzového stavu, bez ohľadu na to, či povinnosť nosenia rúšok a povinného testovania bola správne upravená príslušnou právnou úpravou. Zodpovednosť žalovaného ako zamestnávateľa žiadnym spôsobom nezmenší ani čestné prehlásenie o bezinfekčnosti, ktoré predkladal žalobca na deklarovanie svojho zdravotného stavu a preto ho žalovaný nemohol akceptovať ako náhradu za používanie prekrytia horných dýchacích ciest alebo predloženie potvrdenia o negatívnom výsledku RT-PCR testu alebo antigénového testu. Žalovaný pri okamžitom skončení pracovného pomeru postupoval v súlade so zákonníkom práce a splnil všetky požadované náležitosti. Výnimočnosť situácie, ktorá odôvodňovala použitie okamžitého skončenia pracovného pomeru bola okolnosť, za akých došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, t.j. 1/systematické nerešpektovanie pokynov zamestnávateľa, keď dokonca aj pri priamej výzve bolo žalobcovi ponúknuté rúško, si toto odmietol nasadiť, 2/absencia nápravy, keďže zo správania žalobcu nebolo možné očakávať, že v budúcnosti dôjde k náprave, naopak žalobca trval na tom, že sa pokynom zamestnávateľa nepodrobí, 3/zodpovednosť zamestnávateľa za možné riziká vo vzťahu k ostatným zamestnancom, 4/skutočnosť, že k porušeniu pracovnej disciplíny došlo v čase núdzového stavu. Tým boli splnené všetky formálne náležitosti skončenia pracovného pomeru a žalobu žalovaný považuje za neopodstatnenú.
3. Vyjadrenie žalovaného spolu s uznesením súdu zo dňa 01.06.2021, v ktorom bol vyzvaný na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného, bolo doručené žalobcovi do vlastných rúk dňa 15.06.2021.V písomnom stanovisku žalobca uviedol, že je pravdou, že odmietal nosiť rúška, odmietal sa testovať, dôvodom boli nezmyselné opatrenia, ich dodržiavanie bolo len akože. Keď v nestráženej chvíli vošiel do veľkej haly, rúška mali možno štyria ľudia, ak zbadali vedúceho, ostatní si rýchlo rúška nasadili. On toto nerobil, stál za svojim presvedčením a zrejme sa mu to z ješitnosti vypomstilo. Aspoň mal predstierať, že má rešpekt, ale on to tak nevie, nemôže. Viackrát bola na neho zavolaná policajná hliadka, ktorú argumentami presviedčal o nedôvodnosti konania, raz prišli štyria policajti na jedného chlapa, vždy ho nechali zo závodu vyviesť. On sám podával niekoľkokrát na nich trestné oznámenie, ale bez úspešne. Keďže plán priebehu šírenia coronavírusu bol vopred určený, všetci zodpovední za jeho dodržiavanie boli obdarení mesačnými covid príplatkami, nielen vedúci pracovníci vo firmách, ale aj zdravotné sestry, lekári, učitelia, veľkí zamestnávatelia, štátna správa a iní. On ako zdravý človek odmietal aj tak neúčinné opatrenia, ktoré stáli život takmer 13.000 slovenských občanov. Mal pocit, že po každom testovaní bolo viac chorých. Všetci sa snažili šíriť strach, ale on sa nebál, vedel, že skutočná pravda vyjde najavo a páchatelia a spolupáchatelia vojnových trestných činov budú časom potrestaní. Aj v tomto spore zamestnávateľ pokračuje v divadelnom predstavení avšak si neuvedomujú, že najvyšší šéf nevydal žiaden zákonný ani písomný príkaz o tom, že majú páchať trestný čin nátlaku a porušovať základné ľudské práva podriadených zamestnancov. Ešte nevedia, ako budú perzekvovaný práve za porušenia zákona. Ich šéf je majetný, môže si najať drahú právnickú firmu a následky ponesú len podriadení. Pokiaľ ho žalovaný obvinil, že ho neinformoval o svojich rodinných pomeroch, žalobca si nemyslí, že by to bola jeho povinnosť, nakoľko všetci okolo neho to vedeli, lenže podávať informáciu, ktorá sa zamestnávateľovi nehodí, to neurobí nikto. Pracovné zmeny vždy dodržiaval, sprevádzanie otca si zariadil v pracovnom voľne, nikdy nepoužíval platené zákonné voľno. Pravdou je, že jeho otec je ZŤP, potrebuje starostlivosť, čo zachytáva jeho zdravotná dokumentácia. V dotknutých dňoch sa žalobca nedopustil konania, ktoré by bolo možné hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Pokiaľ žalovaný uvádza, že toto žalobca nerozporuje, to nie je pravda, práve rozporuje tvrdenie, že sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny. Každý právnik vie, že možno porušiť len tie práva, ktoré existujú. Zamestnávateľ mu vyčíta porušenie predpisov, ktoré právne neexistujú. Ďalej zamestnávateľ vyčíta nedodržiavania vyhlášok a interných predpisov, ktoré boli vyhotovené na základe právne neplatených a s jeho prácou nesúvisiacich predpisov, takže tu nevie poradiť. So žalobou sa obrátil na súd, na ochranu svojich práv a žiada aby súd vyhodnotil vzniknutú situáciu v zmysle práva platiaceho na území SR a aby nedopustil trápenie obyvateľstva diletantmi, ktorí sa k riešeniu právnych problémov dostali nečesne a nespravodlivo.
4. Vyjadrenie žalobcu spolu s uznesením súdu zo dňa 06.07.2021, v ktorom bol žalovaný vyzvaný na vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 26.07.2021.
5. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedka, oboznámením listinných dokladov a zistil nasledujúci stav veci :
6. Žalobca na pojednávaní uviedol, že pokiaľ v novembri 2020 bolo nariadené prvé veľké testovanie, mal nastúpiť na poobednú službu. Ešte predtým mu vedúci p. U. telefonoval, či sa zúčastní testovania, na čo oznámil, že nie. Bolo mu povedané, že mu dávajú náhradné voľno aby zostal doma. Následne prišiel do práce 08.11. o týždeň, lebo si myslel, že už môže prísť, avšak vyžadovali od neho predloženie testu. On nemá žiadnu televíziu, nesledoval, nevedel, aká situácia je vo Zvolene a čo sa vlastne vyžaduje. Privolali na neho políciu, bol vypísaný doklad o nejakom porušení karantény, čo aj podpísal. Na mieste mu nebola uložená žiadna sankcia, len mu bolo oznámené, že to bude postúpené príslušnému ÚVZ, odkiaľ asi po 6 mesiacoch mu prišla pokuta, ktorú ale nezaplatil, podal opravný prostriedok, vo veci nie je končené rozhodnutie. Potom teda nastúpil až 13.11., pretože mal byť 10 dní doma. Následne riadne chodil do zamestnania, pracoval a až do 28.01.2021 nebol žiadny problém. U zamestnávateľa sa nejako rúška nenosili, ak šiel okolo nadriadený, všetci si rúška zakladali. On na svojom pracovisku nosil bezpečnostné ochranné prostriedky z dôvodu výkonu svojej práce, t.j. pracovnú obuv, oblečenie, chránič sluchu, podľa potreba aj zraku a aj horných dýchacích ciest, keďže na pracovisku je zvýšená prašnosť. Keď z pracoviska odišiel napríklad na prestávku, dal si tieto dolu, pretože to nepovažoval za potrebné. Potom sa dozvedel od kolegov, že má byť znovu testovanie, ktorého sa ale nezúčastnil. Dňa 27.01. nastúpil do práce, nič sa nedialo, avšak 28.01. keď sa hlásil u svojho majstra, ten zavolal nadriadeného p. U., ktorý zavolal policajnú hliadku. Následne sa každý týždeň, asi tak raz do týždňa pokúšal dostať do zamestnania, ale vždy to prebehlo rovnako, že bola na neho privolaná polícia, naposledy prišli štyria policajti z PMJ jednotky, pripadal si ako zločinec. Prebiehalo to pravidelne tak, že pri nástupe na pracovisko majstrová obehla všetkých zamestnancov, či majú platný test. On žiadny nemal, lebo testovanie považoval za zbytočné, v prípade, že je chorý ide za svojim lekárom. Je pravdou, že vo firme bolo zriadené odberné miesto, kde sa dalo priamo otestovať. Keďže nepredložil žiaden test, zavolali nadriadeného, išli do oddychovej miestnosti, kde on nepovažoval za potrebné nasadzovať si nejakú ochranu dýchacích ciest. P. U. robil na neho nátlak, keď mu ponúkal rúško, aby si ho nasadil. On tam volal aj niekoho z kolegov aby mu šiel za svedka, ale nikto nechcel ísť. Následne od 28.02.2021 nastúpil na PN, keďže psychicky nezvládal každý týždeň sa dohadovať s políciou. Svojho lekára žiadal, aby ho poslal na psychiatrické vyšetrenie, či teda má nejaký problém, ale psychiater povedal, že je v poriadku. Počas PN dňa 03.03.2021 mu bola doručená okamžitá výpoveď. Čo sa týka postupov zo strany zamestnávateľa, v čase covidu bolo vyvesené na nástenke, že ak sa niekto nezúčastní testovania, nebude prijatá žiadna sankcia formou skončenia pracovného pomeru, ale musí absolvovať predpísanú štátnu karanténu. . K príkazu generálneho riaditeľa č. 6/2020, žalobca uviedol, že podpísal oboznámenie s týmto príkazom ale pod nátlakom vo februári 2021, toho 15. alebo 22.02., keď mu bolo povedané, že to musí podpísať a že ak by to nepodpísal, môže dostať výpoveď, preto to podpísal. Dávali mu na podpis aj iný doklad a to porušenie pracovnej disciplíny, čo však podpísať odmietol. Bol teda v domnení, že si doplatí odvody a bude na neplatenom voľne, keďže iné východisko nemal. Testovanie vždy bolo prezentované ako dobrovoľné. Keď mu bola doručená výpoveď, kontaktoval právneho zástupcu a spolu zaslali zamestnávateľovi nesúhlas so skončením pracovného pomeru. Zamestnávateľ na tom trval, rozhodli sa podať žalobu na súd. On naďalej žiada, aby bol zamestnaný u zamestnávateľa. Vie o tom, že obdobne dopadli ešte dvaja zamestnanci, korí tiež nenosili rúška a nechodili na testy. Ďalej žalobca uviedol, že býva v spoločnej domácnosti so starou matkou, ktorá má 88 rokov, je zdravá. Býva aj so svojim otcom, ktorý je ťažko zdravotne postihnutý. Pokiaľ žalovaný namietal, že o tom nevedel, žalobca zas nevedel o tom, že by mal o týchto skutočnostiach zamestnávateľa informovať. Otec sa stal ťažko zdravotne postihnutým asi pred 6-timi rokmi, v čase keď už žalobca bol zamestnancom
zamestnávateľa. Aktuálne s otcom chodieva na kontroly, pomáha mu s nákupmi, liekmi. Čo sa týka finančného hospodárenia, v tomto si v domácnosti hospodári každý sám, všetci sú nezávislí. Vo veci prejednania jeho skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov prítomný nebol, dozvedel sa len cez známeho, že odbory to mali riešiť, on však nebol oslovený, aby sa v tejto veci vyjadril.
7. Svedok R. U. uviedol, že pracuje u žalovaného ako riaditeľ úseku ľudských zdrojov od 01.01.2018 a má na starosti personálnu agendu, t.j. pracovné pomery zamestnancov, BOZP, požiarnu a civilnú ochranu, poštu. So žalobcom prichádzal do kontaktu bežne ako s každým iným zamestnancom. Počas covidovej situácie bol vydaný príkaz generálneho riaditeľa č. 6/20 dňa 16.07.2020, ktorý bol konzultovaný aj so zástupcami zamestnancov OZ Kovo. V tomto boli dané pokyny pre správanie zamestnancov podľa vývoja situácie a týkal sa aj testovania a prekrytia horných dýchacích ciest na zamedzenie šírenia ochorenia. S týmto príkazom následne majstri oboznámili zamestnancov bežným spôsobom tak, že si zavolajú zamestnancov, oboznámia ich s obsahom príkazu a vysvetlia im ho a urobí sa zoznam prítomných. Keďže uvedené bola pre všetkých nová situácia, bol vytvorený plánik pre zamestnancov, ako sa správať v jednotlivých situáciách, ktorý bol vyvesený na všetkých nástenkách. Je pravdou, že aj u zamestnávateľa vznikal emocionálny odpor proti všetkému, zamestnávateľ sa však musel správať zodpovedne a zachovať chod prevádzky. Ľuďom sa umožnilo testovať aj počas pracovnej doby na náklady zamestnávateľa, keď v priestoroch zamestnávateľa boli vyčlenené priestory na testovanie. Zamestnávateľ sa tak snažil pristúpiť zodpovedne k tomu, aby sa naplnilo znenie vyhlášky. Tento postup bol dojednaný po dohode so zástupcami zamestnancov. Bolo tiež dohodnuté, že ak sa zamestnanec rozhodne netestovať, je to jeho dobrovoľné rozhodnutie, kedy zamestnávateľ nechcel pristúpiť k tomu, aby ľudí vyhodil, ale bolo dohodnuté, že sa to bude evidovať ako voľno na strane zamestnanca bez náhrady mzdy. Samotný žalobca sa na jeseň 2020 rozhodol, že sa nedá testovať, čo oznámil. Keďže svojim konaním porušoval aj zákaz pohybu, bola privolaná polícia, ktorá spísala zápisnicu a vec bola postúpená na prejednanie úradu verejného zdravia, s akým výsledkom, o tom zamestnávateľ informovaný nebol. Konanie žalobcu sa opakovalo aj vo februári 2020. Medzi tým bola dlhšia celozávodná dovolenka, čerpali sa dovolenky, aj žalobca čerpal voľno. Keď znova nastúpil do práce, odmietal si prekryť tvár, uvádzal, že nemá žiadny test, pričom nespadal pod žiadnu výnimku. Sám uvádzal, že opatrenia nebude rešpektovať, preto bola privolaná hliadka, bola spísaná zápisnica a žalobca bol vyvedený zo závodu. Zamestnávateľ takto postupoval kvôli zachovaniu poriadku aj disciplíny na pracovisku, pretože ľudia, ktorí boli testovaní sa báli, nevedeli, čo bude a na pracovisku sa vytváralo zbytočné napätie a nevraživosť. Podľa záznamov vo februári 2021 mal žalobca evidované neplatené voľno. Opakovane sa domáhal vstupu do zamestnania v dňoch 15. a 22.02., v tom čase mal byť práve svedok prizývaní k riešeniu týchto situácií. Keďže si nebol celkom istý, či žalobca bol skutočne oboznámený s príkazom generálneho riaditeľa, dal mu ho preštudovať a vyzval ho, aby ho plnil, čo žalobca odmietol. Poskytli mu respirátor, žalobca si ho odmietol nasadiť, preto bola opakovane privolaná policajná hliadka. Neprítomnosť žalobcu na pracovisku bola následne evidovaná ako neplatené voľno. Konanie žalobcu bolo vyhodnotené ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny, bolo to dané na prerokovanie zástupcom zamestnancov, odkiaľ prišlo vyjadrenie, že to prerokovali. Neboli z ich strany vznesené žiadne námietky. Následne sa žalobcovi doručila výpoveď a on oznámil, že trvá na pokračovaní pracovného pomeru a žiada náhradu mzdy. Obdobným spôsobom ako žalobcu riešili ešte dvoch zamestnancov, t.j. takisto bola privolávaná polícia, boli vyvedení zo závodu, následne prepustení a taktiež vedú spory na tunajšom súde. Stávalo sa, že nejakí zamestnanci tvrdili, že nemajú test, keď však prišiel osobne na kontrolu, predložili mu potrebný test. Správanie žalobcu bolo vyhodnotené ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu, že odmietal dodržiavať príkaz generálneho riaditeľa, odmietal zmeniť svoje správanie. Z hľadiska bezpečnosti ľudí na pracovisku bolo potrebné urobiť poriadok, pretože ľudia citlivo vnímali problém v súvislosti s covidom, cítili sa ohrození. Aby nedochádzalo k ďalšiemu ohrozovaniu, bolo pristúpené k rozviazaniu pracovného pomeru so žalobcom. U žalovaného pracuje cca 700 zamestnancov. Za danej situácie preto neuvažovali o prípadnej výpovedi, pretože žalobca odmietol zmeniť svoje správanie a počas výpovednej doby by znovu dochádzalo k ohrozovaniu ostatných. To, že sa žalobca má starať o osobu ťažko zdravotne postihnutú žalobca nikdy dovtedy neuviedol. Pokiaľ si svedok zisťoval spätne evidencie častejších OČR, bolo to možno jeden alebo dvakrát ročne, častejšie nie. Ani odborári nevedeli o tom, že sa žalobca stará o ŤZP osobu, nič také neuviedli, pretože spravidla napíšu dôvody, ktoré je potrebné zvážiť, napríklad niekto má vážnu sociálnu situáciu alebo je krátko pred dôchodkom a podobne. Svedok v závere uviedol, že žalobca bol skúseným pracovníkom, vždy v pohode a je mu ľúto, že ho ako zamestnanca stratili.
8. Žalobca k výpovedi svedka uviedol, že pri vstupe do zamestnania on predkladal čestné prehlásenie o bezinfekčnosti, ale zamestnávateľ to odmietol akceptovať, podľa jeho názoru sa jednalo o právny dokument väčšej váhy ako výsledok nejakého testu. Je pravdou, že sa snažil opakovane nastúpiť na pracovisko, a to z dôvodu, aby mu zamestnávateľ nehovoril, že nenastúpil do práce a preto by ho mohol prepustiť.
9. Žalobca predložil pracovnú zmluvu uzavretú so žalovaným dňa 20.04.2011, podľa ktorej nastúpil do zamestnania 26.04.2011 na dobu určitú do 31.12.2011 so skúšobnou dobou 3 mesiace vo funkcii zvárač kovov. Podľa dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 12.12.2011 bol zmenený pracovný pomer na dobu určitú do 30.06.2012, podľa dohody o pracovných podmienok zo dňa 17.01.2013 bol dojednaný pracovný pomer na dobu neurčitú.
10. Podľa listu s názvom oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zo dňa 26.02.2021 bolo žalobcovi oznámené zo strany žalovaného ako zamestnávateľa, že v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, zamestnávateľ okamžite končí pracovný pomer so žalobcom. K dôvodom poukázal na § 81 Zákonníka práce, kedy medzi základné povinnosti zamestnanca patrí zodpovedne a riadne pracovať, dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca porušil pracovnú disciplínu v dňoch 15.02. a 22.02.2021 tým, že sa na pracovisku pohyboval bez prekrytia horných dýchacích ciest, čím porušil ustanovenia vyhlášky úradu verejného zdravotníctva a príkaz generálneho riaditeľa č. 6/2020 - opatrenia súvisiace s ochorením Covid-19 a tiež odmietol predložiť potvrdenie o negatívnom výsledku RT-PCR testu alebo antigénového testu, čím porušil citovanú vyhlášku ÚVZ, pričom toto potvrdenie nepredložil ani po upozornení, že na miesto bude privolaná policajná hliadka. Toto porušenie pracovnej disciplíny zamestnávateľ hodnotí ako závažné, vzhľadom na okolnosti, ku ktorým došlo, t.j. opakované porušenie protipandemických opatrení v čase núdzového stavu, vyhlásený od 01.10.2020, čím došlo k ohrozeniu na zdraví a živote ostatných zamestnancov spoločnosti, pričom na porušovanie pracovnej disciplíny bol ústne aj písomne upozornený. Keďže sa tak správal v príkrom rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, nie je záujem aby bol naďalej jeho zamestnancom. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov dňa 25.02.2021, pracovný pomer tak končí okamihom doručenia tohto oznámenia.
11. Listom zo dňa 17.03.2021 žalobca žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatný právny úkon a jeho pracovný pomer sa teda neskončil a trvá na ďalšom zamestnaní. Mal za to, že takýmto postupom môže zamestnávateľ ukončiť pracovný pomer len výnimočne a konanie zo strany žalobcu nebolo tak závažné aby od zamestnávateľa nebolo možné požadovať aby ho naďalej zamestnával. Doposiaľ pracoval usilovne, na jeho prácu nikdy neboli sťažnosti. Problém začal v období pandemickej situácie, pričom podľa VHO a odborníkov sa dávno nejedná o pandémiu. Niektorí vládni činitelia sa však rozhodli šikanovať občanov nezmyslenými opatreniami. Tieto sa začali dodržiavať stádovito. On sa vždy správal korektne, pri vstupe na pracovisko predkladal čestné prehlásenie o tom, že je zdravý a neinfekčný. Je presvedčený, že súd rozhodne spravodlivo v jeho prospech a bude sa opierať o znalcov - odborníkov z oblasti predmetu celoštátnej šikany. Nezmyselné štátne opatrenia boli prevzaté vedením firmy, pričom vedenie úzko spolupracuje s odbormi, ktoré zamestnancov nechránia. Žalobca uviedol, že nie je ochotný podliehať davovej psychóze, či už v oblasti nosenia rúšok alebo testovania. Pokiaľ dlhoročný infektológ prehlásil, že rúško nebude nosiť lebo vie, že mu spôsobuje následne škody na zdraví, žalobca toto tvrdenie akceptuje a riadi sa zdravým rozumom, t.j. zdravý človek sa nepotrebuje testovať, ani nosiť rúško. Dodržiava odstup, umýva si ruky, ako počas každej virózy. Vedenie firmy vytvorilo príkaz generálneho riaditeľa č. 6/2020 ako opatrenia súvisiace s ochorením koronavírusom a sústavne týmto bol on a jeho kolegovia šikanovaný. Tento príkaz odporuje zákonom SR. Ďalej žalobca uviedol, že prenasledovanie zamestnancov za nosenie rúška je protiprávne, na Slovensku sú občania zvyknutí k poslušnosti a poslúchnu aj zbytočnosti. Povinnosť nosenia rúška musí byť zavedená právnym aktom a až potom možno vymáhať dodržiavanie tejto povinnosti. Toto však NR SR neurobí a takýto zákon nepodpíše, pretože je zrejmé, že sa nejedná o vážnu pandémiu, že antigénové testy sú nepresné a takmer zbytočné, pravdepodobne vedia aj to, že nosenie rúška neprospieva zdraviu človeka. Tí praví odborníci - epidemiológovia a nie zapredanci nosenie rúšok zdravým ľuďom neodporúčajú, rúška by mali nosiť len chorí. Podľa inštitútu ľudských práv vydierať zamestnancov hrozbou prepustenia zo zamestnania v dôsledku neúčasti na celoplošnom testovaní je zo strany zamestnávateľa protizákonné. Ak sa zamestnanec rozhodne neabsolvovať
dobrovoľné testy, do práce sa nemôže dostaviť z rozhodnutia vlády. Zamestnávateľ je v takom prípade povinný ho ospravedlniť a evidovať to ako prekážku v práci z dôvodu všeobecného záujmu pre plnenie občianskej povinnosti podľa § 136 ods. 1 Zákonníka práce.
12. Žalobca k žalobe pripojil čestné vyhlásenie k nepredloženiu negatívneho antigénového testu z 15.02.2021, ktoré vlastnoručne podpísal. Obsahom je čestné prehlásenie žalobcu, že jeho zdravotný stav je dobrý a neexistujú žiadne zdravotné prekážky, ktoré by mu bránili výkonu akýchkoľvek práv a povinností s tým, že si je plne vedomý, že nepravdivé tvrdenia môžu zakladať právne účinky voči jeho osobe. V ďalšom sa v tomto čestnom vyhlásení zaoberá právnym posúdením záväznosti požiadavky predložiť negatívny test s poukazom na svoje občianske práva. Žalobca predložil obdobné čestné vyhlásenie aj zo dňa 22.02.2021.
13. Žalobca ďalej pripojil preukaz svojho otca T. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ako žalobca, a to preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom, vydaný dňa 23.10.2015.
14. Žalovaný ako dôkaz predložil príkaz GR č. 6/2020 vydaný dňa 16.07.2020, kedy nadobudol platnosť aj účinnosť. Podľa článku 2. účelom príkazu je špecifikovať opatrenia podľa aktuálnej epidemiologickej situácie, rozdelené do jednotlivých farebných zón, ktoré treba naďalej dodržiavať u zamestnávateľa v súvislosti s ochorením koronavírusom Covid-19. V článku 3, v bode B bolo prikázané pracovníkom dodržiavať opatrenia a povinnosti podľa jednotlivých farebných zón a to podľa bodu 3 oranžová zóna okrem iného - dodržiavať základnú osobnú hygienu, dodržiavať vzdialenosť medzi osobami, minimálne 2m, pri pohybe po spoločnosti mať prekryté horné dýchacie cesty (rúško, šál, šatka alebo iné prostriedky) s výnimkou pohybu po exteriéry ak vzdialenosť od iných osôb je minimálne 5m.
15. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (ďalej len ZP), zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Podľa ods. 2/ zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.
16. Podľa § 68 ods. 3 ZP, zamestnávateľ nemôže okamžite skončiť pracovný pomer s tehotnou zamestnankyňou, so zamestnankyňou na materskej dovolenke alebo so zamestnankyňou a zamestnancom na rodičovskej dovolenke, s osamelou zamestnankyňou alebo s osamelým zamestnancom, ak sa stará o dieťa mladšie ako tri roky, alebo so zamestnancom, ktorý sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Môže však s nimi s výnimkou zamestnankyne na materskej dovolenke a zamestnanca na rodičovskej dovolenke ( § 166 ods. 1) z dôvodov uvedených v odseku 1 skončiť pracovný pomer výpoveďou.
17. Podľa § 70 ZP, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
18. Podľa § 77 ZP, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
19. Predmetom rozhodovania súdu je posúdenie, či okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo dané žalobcovi zo strany žalovaného, je neplatné tak, ako sa toho žalobca domáhal podanou žalobou. Na základe vykonaného dokazovania súd považuje za nesporné, že žalobca bol v zamestnaneckom pomere u žalovaného na základe pracovnej zmluvy z 20.04.2011 v pozícii strojný zámočník. Rovnako medzi stranami nebolo sporné, že dňa 03.03.2021 žalovaný doručil žalobcovi oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z dôvodu podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a to z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny v dňoch 15.02.2021 a 22.02.2021, kde následne bolo popísané správanie žalobcu. Zamestnávateľ konštatoval, že toto porušenie pracovnej disciplíny vyhodnotil ako závažné pri zohľadnení okolností, keď došlo k opakovanému porušeniu tzv. protipandemických opatrení v čase núdzového stavu, čím došlo k ohrozeniu na zdraví a živote ostatných zamestnancov spoločnosti a to napriek ústnym aj písomným upozorneniam. Súd na začiatku posúdil,
či došlo k naplneniu formálnych podmienok takéhoto druhu skončenia pracovného pomeru. Súd konštatuje, že k ukončeniu pracovného pomeru došlo písomne, pričom v listine je uvedený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý je skutkovo vymedzený tak, že nie je zameniteľný s iným dôvodom. Listina bola riadne a včas zamestnancovi doručená. Rovnako súd konštatuje, že pokiaľ bol dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalovaným vymedzený skutkovo vo vzťahu k správaniu žalobcu v dňoch 15.02. a 22.02.2021, okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené dňa 03.03.2021, čím zo strany žalovaného došlo k dodržaniu zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty. Rovnako súd konštatuje, že aj žaloba žalobcu bola podaná na súde včas, v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
20. Žalobca v žalobe namietol, že zamestnávateľ s ním nemohol skončiť okamžite pracovný pomer, nakoľko žije v spoločnej domácnosti so svojim otcom a starou matkou, ktorí potrebujú jeho asistenciu pri návšteve lekára, aj pri výkone bežných životných potrieb. Otec je ťažko zdravotne postihnutý. Uvedenú okolnosť doložil preukazom svojho otca, ktorá svedčí o tom, že je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Žalobca tak namietal neplatnosť skončenia pracovného pomeru z dôvodu rozporu postupu žalovaného s § 63 ods. 3 ZP. Pri svojej výpovedi žalobca uviedol, že v spoločnej domácnosti s ním žije jeho stará matka, ktorá má 88 rokov, je zdravá. Ďalej s ním žije otec, ktorý je zdravotne ťažko postihnutý, k čomu došlo v priebehu času, od kedy sa žalobca u žalovaného zamestnal. On sa stará o domácnosť, pomáha s nákupmi, liekmi, s otcom chodieva na kontroly k lekárovi. Čo sa týka finančného hospodárenia, v tomto si hospodári každý sám, všetci sú nezávislí. Je pravdou, že túto skutočnosť zamestnávateľovi neoznámil, nakoľko to nepovažoval za potrebné, nevie o tom, že by mal zamestnávateľa informovať o svojich osobných pomeroch. Žalovaný sa bránil tým, že o tejto skutočnosti nemal žiadnu vedomosť počas trvania pracovného pomeru žalobcu, ani v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru. O tejto okolnosti sa žalovaný dozvedel z podanej žaloby. Rovnako pokiaľ okamžité skončenie pracovného pomeru bolo oznámené príslušným odborom na prerokovanie, nič také zamestnávateľovi zo strany odborov uvedené nebolo napriek tomu, že spravidla oni píšu sociálne dôvody, ktoré je potrebné zvážiť, napríklad keď má niekto vážnu sociálnu situáciu alebo je krátko pred dôchodkom. Žalovaný mal za to, že za takýchto okolností nemožno u žalobcu aplikovať ust. § 68 ods. 3 ZP. Súd uvádza, že v ust. § 68 ods. 3 ZP sa odráža jeden zo sociálnych pilierov pracovného práva, ktorým je ochrana materstva, rodičovstva, ako aj osôb, ktoré sa osobne starajú o osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, na ktoré osoby môže mať okamžité skončenie pracovného pomeru zvlášť nepriaznivý dopad. Súd preto posudzoval, či takáto situácia je aj na strane žalobcu. Zamestnávateľovi sa zakazuje ukončiť pracovný pomer so zamestnancom, pokiaľ sa tento osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Žalobca preukázal, že žije v spoločnej domácnosti s otcom, ktorý je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Súd však z výpovede žalobcu nekonštatuje, že nastala situácia, že by sa žalobca „osobne staral“ o takúto osobu. Pod pojmom osobná starostlivosť treba rozumieť, že takáto osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na pomoc inej osoby pri zabezpečovaní svojich osobných potrieb, pri sprievode v spoločenskom prostredí, k lekárovi, k vybavovaniu úradných záležitostí a je tiež odkázaná na materiálnu pomoc takejto osoby. Práve strata zamestnania osoby, ktorá pomáha osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, má vplyv najmä na zabezpečenie osobnej a materiálnej pomoci takejto osobe s ťažkým zdravotným postihnutím. Z výpovede žalobcu však vyplynulo, že hoci je jeho otec ťažko zdravotne postihnutý, pomáha mu tým, že sa stará o domácnosť, chodieva s ním na kontroly k lekárovi, pomáha mu s nákupmi liekov a podobne. Každý však hospodári samostatne, sú nezávislí. Súd preto konštatuje, že v danom prípade na žalobcu nedopadá ust. § 68 ods. 3 ZP a preto nič nebránilo zamestnávateľovi rozviazať s ním okamžite pracovný pomer. Súd preto konštatuje, že tento namietaný dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany žalobcu nemožno v konaní použiť.
21. V ďalšom žalobca namietal, že neboli naplnené podmienky pre rozviazanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, pretože správanie žalobcu, ktoré bolo popísané v okamžitom skončení pracovného pomeru, nemožno posudzovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca potvrdil, že v danom čase odmietol nosiť prekrytie horných dýchacích ciest a nepodrobil sa žiadnemu testovanie, preto nepredložil prepísaný výsledok testu, namiesto toho si túto povinnosť splnil predložením čestného prehlásenia o tom, že je zdravý. Poukazoval na to, že v uvedenom čase nosenie rúšok a testovanie bolo zavedené na báze dobrovoľnosti a preto zamestnávateľ nemal dôvod odoprieť mu vstup na pracovisko. V tomto smere poukázal na informácie, ktoré mu mala poskytnúť právna zástupkyňa, ktorá ho ale v tomto konaní nezastupovala. Poukazoval na to, že každý skutočný lekár a odborník na zdravie vie, že rúško v danej situácii nepomáha, naopak opätovné dýchanie vlastného vydýchnutého vzduchu vytvára kyslíkový deficit a zaplavuje telo oxidom uhličitým. Nedostatok kyslíka spôsobuje
trvalé poškodenie mozgu. Vedomé a zámerné vyvolávanie nedostatku kyslíka možno považovať za úmyselné hazardovanie so zdravím a je to absolútna medicínska kontraindikácia. Rozhodnúť sa tak má každý občan sám a za svoje rozhodnutie by nemal byť segregovaný. Žalobca uvádzal, že namiesto výsledkov testu predkladal vyhotovené čestné prehlásenie o bezinfekčnosti, v ktorom sa vlastným podpisom zaručil, že chorý nie je, čím prebral za svoj stav zodpovednosť. Zamestnávateľ však toto čestné prehlásenie neuznal. Žalobca vo svojej výpovedi potvrdil, že v označených dňoch sa dostavil do zamestnania, odmietol vstúpiť na pracovisko s prekrytím horných dýchacích ciest a rovnako nepredložil žiaden test, nakoľko podľa jeho názoru toto nebolo potrebné. Vyslovil názor, že pokiaľ zamestnanec nepredloží negatívny test, nejedná sa o žiaden priestupok ani trestný čin a nie je to ani prekážka na strane zamestnanca. Pokiaľ si zamestnanec splní nariadenie vlády, je to prekážka v práci z dôvodu všeobecného záujmu, t.j, prekážka na strane zamestnávateľa. Bolo potom neoprávnené, aby si zamestnanec uplatnil neplatené voľno a zaplatil si zdravotné poistenie a odvody tak, ako to určil žalovaný. Žalovaný pred súdom zdôraznil, že konanie žalobcu bolo vyhodnotené ako závažné porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu opakovaného konania žalobcu, ku ktorému dochádzalo v čase núdzového stavu, t.j. za výnimočných okolností akým bola atypická situácia pandémie, v tom čase vrcholila druhá vlna. Postoj žalobcu bol taký, že odmietal plniť opatrenia a teda nebol predpoklad, že by tieto v budúcnosti začal plniť, z ktorého dôvodu zamestnávateľ neuvažoval o výpovedi, pretože počas výpovednej doby by dochádzalo k opakovanému správaniu žalobcu. Žalovaný bol povinný chrániť ostatných zamestnancov, udržiavať poriadok a disciplínu na pracovisku, ako aj chrániť záujmy zamestnávateľa na riadnej prevádzke podniku. Žalovaný vychádzal z platnej právnej úpravy, pokiaľ od zamestnancov vyžadoval nosenie prekrytia horných dýchacích ciest a predkladanie príslušných testov o negativite. Predmetom posúdenia v súdnom konaní tak bola sporná okolnosť, či boli naplnené aj materiálne podmienky ukončenia pracovného pomeru práve takýmto spôsobom. Právna teória ako aj súdna prax považuje okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancom a to z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, za jeden z najzávažnejších zásahov do trvania pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi. Uvedené má závažný dopad nielen vo vzťahu k aktuálnemu pracovnému pomeru, ale aj vo vzťahu k ďalšiemu eventuálnemu pracovnému uplatneniu zamestnanca. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca v uvedených dňoch nastúpil do zamestnania, avšak si odmietol prekryť horné dýchacie cesty a nepredložil žalovanému test o negatívnom výsledku. Súd sa tak v ďalšom posúdení zaoberal tým, či žalovaný ako zamestnávateľ bol oprávnený tieto povinnosti od žalobcu vyžadovať, čomu by zodpovedala povinnosť žalobcu konať takto predpísaným spôsobom.
22. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
23. Podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa ods. 2, základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa ods. 3, každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu. Podľa ods. 4, nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.
24. Podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy SR, povinnosti možno ukladať: a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 25. Podľa ods. 2, medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Podľa ods. 3, zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Podľa ods. 4, pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
26. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, Slovenská republika vykonáva štátnu moc s cieľom zachovať mier a bezpečnosť štátu, najmä brániť svoju zvrchovanosť, územnú celistvosť, nedotknuteľnosť hraníc a demokratický poriadok, chrániť život a zdravie osôb, základné práva a slobody, majetok a životné prostredie a plniť záväzky vyplývajúce z členstva v organizácii vzájomnej kolektívnej bezpečnosti a z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Vypovedať vojnu alebo vyhlásiť vojnový stav, výnimočný stav a núdzový stav možno len za podmienok ustanovených v tomto ústavnom zákone.
27. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavného zákona o bezpečnosti štátu základnou úlohou verejnej moci v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu je vykonávať všetky potrebné opatrenia na obranu štátu a zachovanie jeho bezpečnosti, na ochranu života a zdravia osôb, na ochranu majetku, na dodržiavanie základných práv a slobôd, na odvrátenie ohrozenia alebo na obnovu narušeného hospodárstva, najmä riadneho fungovania zásobovania, dopravy a verejných služieb v obciach a na riadne fungovanie ústavných orgánov.
28. Je všeobecne známou skutočnosťou, že v čase posudzovaných skutkov na území SR platil núdzový stav vyhlásený vládou SR od 01.10.2020 z dôvodu pandémie Covid-19. Toto rozhodnutie vlády bolo podrobené posúdeniu Ústavným súdom SR, ktorý konštatoval, že postup vlády v súvislosti s vyhlásením núdzového stavu bol v súlade s ústavou a to aj následné rozhodnutia vlády o predĺžení núdzového stavu (Nález ÚS SR - PL.ÚS 22/2020 a PL.ÚS 2/2021). Na zdôraznenie aktuálneho právneho stavu súd vyberá z rozhodnutia ústavného súdu - Nález ÚS SR č. PL. ÚS 22/2020: .....Núdzový stav má v právnom poriadku rozsiahle účinky. Na základe ústavného zákona o bezpečnosti štátu umožňuje vláde, aby priamo jej rozhodnutím obmedzila vymenované základné práva alebo uložila povinnosti. Viacero zákonov obsahuje ustanovenia, ktoré sa aplikujú len na základe vyhláseného núdzového stavu, napríklad zákon o verejnom obstarávaní alebo zákon o elektronických komunikáciách. Osobitne možno spomenúť také zákony, ktoré v rámci núdzového stavu umožňujú vydávať vládne nariadenia súvisiace s núdzovým stavom a na základe ktorých môžu byť ukladané povinnosti.
Ústavný súd pripomína, že Svetová zdravotnícka organizácia 11. marca 2020 deklarovala, že prepuknutie COVID-19 dosiahlo úroveň globálnej pandémie a vyzvala štáty na urgentnú a výraznú aktivitu k zastaveniu vírusu.
Podmienkou na vyhlásenie núdzového stavu je skutočnosť, že DOŠLO alebo bezprostredne HROZÍ, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v súvislosti so vznikom pandémie (čl. 5 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu). Podľa § 2 písm. q) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pandémia je rozsiahla epidémia s neurčitým časovým ohraničením a prakticky bez ohraničenia v mieste, ktorá postihuje veľké množstvo ľudí na rozsiahlom území.
Ochorenie COVID-19 už od jari 2020 ovplyvňuje realitu v Slovenskej republike a na celom svete. Od 16. marca do 10. júna 2020 bol v uvedenej súvislosti v Slovenskej republike vyhlásený núdzový stav. Národná rada Slovenskej republiky prijímala zákony, ktoré priamo zmieňujú ochorenie COVID-19, čo v istom zmysle formálne potvrdzuje prítomnosť ochorenia v danom čase.
.... Súd starostlivo zvažoval potrebu ochrany základných práv a slobôd osôb dotknutých napadnutou právnou úpravou, ale aj potrebu chrániť životy a verejné zdravie.“. Táto pozícia ústavného súdu je stále platná.
Ústavný súd na základe dokumentov predložených vládou konštatuje, že vláda nevyhlásila núdzový stav bez toho, aby mala základný racionálny oporný bod pre naplnenie podmienok podľa čl. 5 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu (legitimita), a nevyhlásila ho na základe iných dôvodov, než dovoľuje toto ustanovenie. Vláda tiež splnila formálne podmienky na vyhlásenie núdzového stavu (legalita).
29. Je teda nepochybné, že za účinnosti vyhlásenia núdzového stavu príslušné štátne orgány prijímali opatrenia proti šíreniu ochorenia Covid-19. Tieto opatrenia sa samozrejme dotkli širokej verejnosti a to ako zamestnancov, tak aj zamestnávateľov. V oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci
platia vo všeobecnosti ustanovenia zákonníka práce, ktoré stanovujú práva a povinnosti ako na strane zamestnanca, tak aj na strane zamestnávateľa, platia však aj ostatné všeobecne záväzné právne predpisy, dotýkajúce sa tejto oblasti.
30. Podľa §146 ods.1 Zákonník práce, ochrana práce je systém opatrení vyplývajúcich z právnych predpisov, organizačných opatrení, technických opatrení, zdravotníckych opatrení a sociálnych opatrení zameraných na utváranie pracovných podmienok zaisťujúcich bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, zachovanie zdravia a pracovnej schopnosti zamestnanca. Ochrana práce je neoddeliteľnou súčasťou pracovnoprávnych vzťahov. Podľa ods. 2, starostlivosť o bezpečnosť a zdravie zamestnancov pri práci a o zlepšovanie pracovných podmienok ako základných súčastí ochrany práce je rovnocennou a neoddeliteľnou súčasťou plánovania a plnenia pracovných úloh. Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci je stav pracovných podmienok, ktoré vylučujú alebo minimalizujú pôsobenie nebezpečných a škodlivých činiteľov pracovného procesu a pracovného prostredia na zdravie zamestnancov. Podľa ods. 4, znalosť právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je neoddeliteľnou a trvalou súčasťou kvalifikačných predpokladov. Pri hodnotení pracovných výsledkov treba prihliadať na dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
31. Podľa §148 ods.1 Zákonníka práce, zamestnanci majú právo na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na informácie o nebezpečenstvách vyplývajúcich z pracovného procesu a pracovného prostredia a o opatreniach na ochranu pred ich účinkami. Zamestnanci sú povinní pri práci dbať o svoju bezpečnosť a zdravie a o bezpečnosť a zdravie osôb, ktorých sa ich činnosť týka. Podľa ods. 2, ďalšie práva a povinnosti zamestnancov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci upravuje osobitný zákon.
32. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, zamestnávateľ v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je povinný a) vykonávať opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce a v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, j) určovať a zabezpečovať ochranné opatrenia, ktoré sa musia vykonať, a ak je to potrebné, určovať a zabezpečovať ochranné prostriedky, ktoré sa musia používať, l) vydávať vnútorné predpisy, pravidlá o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a dávať pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
33. Podľa § 12 ods. 1 zák. č. 124/2006 Z.z., zamestnanec má právo a) prerokúvať so zamestnávateľom všetky otázky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci súvisiace s jeho prácou; v prípade potreby možno po vzájomnej dohode prizvať na rokovanie aj odborníkov v danom odbore, b) odmietnuť vykonať prácu alebo opustiť pracovisko a odobrať sa do bezpečia, ak sa dôvodne domnieva, že je bezprostredne a vážne ohrozený jeho život alebo zdravie, alebo život alebo zdravie iných osôb. Podľa ods. 2, zamestnanec je povinný c) dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce, zásady ochrany zdravia pri práci a zásady bezpečného správania na pracovisku a určené pracovné postupy, s ktorými bol riadne a preukázateľne oboznámený, d) spolupracovať so zamestnávateľom a zástupcom zamestnancov pre bezpečnosť v potrebnom rozsahu tak, aby im umožnil plniť povinnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a úlohy uložené príslušným inšpektorátom práce alebo orgánom dozoru,
34. Podľa § 5 ods.4 zák.č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, Úrad verejného zdravotníctva: k) nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva.
35. Podľa § 48 ods.4 zák.č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: r) používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok, z) ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu verejného zdravia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.
36. Podľa §141 ods.3 písm. b/ Zákonníka práce, zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno z iných dôvodov ako podľa odseku 2 s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy.
37. Z uvedených právnych predpisov vyplýva, že medzi základné povinnosti zamestnanca okrem iného patrí dodržiavanie právnych a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, j zásady ochrany zdravia pri práci a bezpečného správania na pracovisku, s ktorými bol riadne a preukázateľne oboznámený. V tomto konkrétnom prípade zamestnávateľ, t.j. žalovaný upravil opatrenia súvisiace s ochorením koronavírusom covid-19 príkazom GR č. 6/2020, s ktorými opatreniami boli všetci zamestnanci oboznámení bežným postupom, ako aj ďalšími usmerneniami (tzv. plánikom pre zamestnancov), kde bolo zverejnené pre zamestnancov, ako sa v jednotlivých situáciách správať. Žalobca vo svojej výpovedi potvrdil, že tieto postupy mu boli zrejmé. Žalovaný uviedol, že jednotlivými opatreniami zamestnávateľ reagoval na aktuálny právny stav, ktorý sa menil v súvislosti s vývojom situácie ohľadne pandémie covid-19. V dotknutom období boli vydané vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva a to vyhláška č. 47/2021, ktorá okrem iného nariaďovala všetkým zamestnávateľom zakázať vstup zamestnancov na pracoviská alebo do iných priestorov zamestnávateľa s výnimkou osôb, ktoré sa preukážu potvrdením o negatívnom výsledku RT-PCR testu alebo potvrdením o negatívnom výsledku antigénového testu na ochorenie covid-19 nie starším ako 7 dní. Ďalej to bola vyhláška č. 11/2020, ktorou bolo nariadené všetkým osobám riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) a to na verejnosti, v priestoroch interiérov budov. Túto povinnosť nemal zamestnanec, ktorý sa nachádza na vnútornom pracovisku sám, ďalšie výnimky súviseli so závažnými zdravotnými ťažkosťami. Napriek uvedenému právnemu stavu žalobca tvrdil, že nemal žiadnu právnu povinnosť nosiť rúško a testovať sa na covid-19 a preto ani zamestnávateľ to nemohol od zamestnanca požadovať ako podmienku pre výkon práce. Právomoc ÚVZ na prijímanie opatrení (formou vyhlášky) vyplýva z ust. § 5 ods. 4 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z.z. pri ohrození verejného zdravia, ktorá situácia v čase posudzovaných skutkov tu bola, čo súd konštatoval vyššie. Rozsah konkrétnych opatrení je vyjadrený v § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z.z., pričom vyhlášky ÚVZ odkazujú na konkrétne písmená citovaného zákona, v zmysle ktorých opatrenia boli vydané (§ 48 ods. 4 písm. r/, z/ zákona č. 355/2007 Z.z.). To znamená, že uvedené povinnosti predpokladá samotný zákon, ktorým sa obmedzujú základné práva a slobody (napríklad sloboda súkromia a telesnej integrity), pričom vyhlášky ÚVZ len konkretizujú povinnosti osôb pri konkrétnych činnostiach a na vymedzených miestach, t.z., vyhlášky ÚVZ samotné nezavádzajú obmedzenia, ale len konkretizujú povinnosti fyzických osôb. Vyhlášky ÚVZ, v ktorých sú zakotvené povinnosti, sú vydávané na základe zákona a majú jasný zákonný základ. Pokiaľ žalobca namietal, že základné práva možno obmedziť iba zákonom, súd je toho názoru, že takéto obmedzenie môže byť aj vo vyhláške, ktorá je vydaná na základe jasného zákonného základu, ako v tomto konkrétnom prípade. Vychádzajúc z prezumpcie ústavnosti, oparenia ÚVZ vydané vo forme vyhlášok je potrebné považovať za platné a záväzné a každý je povinný ich rešpektovať a dodržiavať, pokiaľ v predpísanom konaní nie sú vyhlásené za protiústavné, k čomu doposiaľ nedošlo. Na základe uvedeného súd uzatvára, že zamestnávateľ žalobcu bol oprávnený požadovať od žalobcu ako zamestnanca dodržiavanie predmetných opatrení, z ktorých následne vychádzali aj prijaté vnútropodnikové opatrenia u žalovaného a žalobca bol povinný tieto dodržiavať. Pokiaľ svojim konaním pri vstupe do zamestnania v dňoch 15.02. a 22.02.2021 odmietol používanie ochranných prostriedkov na prekrytie horných dýchacích ciest a nepreukázal sa negatívnym testom, zamestnávateľ bol oprávnený zakázať mu vstup do svojich priestorov za účelom ochrany verejného zdravia - zdravia ostatných zamestnancov spoločnosti. V takom prípade zamestnávateľ postupoval tak, že zamestnancovi udelil náhradné voľno bez náhrady mzdy. Takýto postup bol u zamestnávateľa prijatý a to po dohode s odborovou organizáciou v súlade s ust. § 141 ods. 3 písm. b/ ZP. Toto ustanovenie umožňuje zamestnávateľovi poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno aj z iných dôvodov, než ktoré sú ustanovené v zákonníku práce, pričom zamestnávateľ môže rozhodnúť, či ide o prekážku v práci s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy. Uvedené rozhodnutie zamestnávateľa súd z hľadiska otázky primeranosti považuje za súladne s právnymi predpismi a primerané. Zamestnávateľ týmto postupom splnil podmienku dobrovoľnosti plnenia protipandemických opatrení, kedy zamestnanec mal možnosť
rozhodnúť sa, že splní predpísané preventívne bezpečnostné opatrenia na pracovisku a bude sa tak môcť zúčastňovať pracovného procesu, za čo mu patrí riadna mzda. V prípade, že sa zamestnanec rozhodne neplniť tieto opatrenia, zamestnávateľ eviduje jeho neprítomnosť na pracovisku ako udelené pracovné voľno, avšak z dôvodov na strane zamestnanca, pričom mu nepatrí nárok na náhradu mzdy. Zamestnávateľ nepristúpil k závažnému posudzovaniu tejto situácie takým spôsobom, aby evidoval u takýchto zamestnancov neospravedlnenú absenciu na pracovisku. Je nelogická obrana žalobcu, ktorý tvrdí, že ak zamestnanec plní nariadenie vlády, jedná sa o prekážku na strane zamestnávateľa. V tomto prípade však žalobca ako zamestnanec nenaplnil podmienky možnosti vstupu do zamestnania, preto uvedené nemožno hodnotiť ako prekážku na strane zamestnávateľa tak, ako sa toho dožadoval žalobca. Žalobca vo svojej výpovedi sám potvrdil, že si bol vedomý tohto postupu zamestnávateľa a tento aj „rešpektoval“, keď v roku 2020 počas prvého testovania na telefonický dotaz zamestnávateľa oznámil, že sa testovaniu nepodrobí, zostáva doma a bol si vedomý toho, že mu bude udelené pracovné voľno bez náhrady mzdy. Následne však vo februári 2021 sa opakovane domáhal vstupu do zamestnania a prezentoval, že nie je povinný plniť žiadne protipandemické opatrenia, pričom predkladal vlastné čestné prehlásenie o tom, že je zdravý. Takéto čestné prehlásenie však nemá právnu silu nahradiť výsledok testu na prítomnosť koronavírusu. Posúdenie zdravotného stavu súvisiaceho s nebezpečenstvom šírenia ochorenia Covid-19 je otázkou lekárskou a nemôže ho nahradiť vlastné laické posúdenie každého človeka bez lekárskeho vyšetrenia. Preto zamestnávateľ bol oprávnený takéto čestné prehlásenie neakceptovať. Zamestnávateľ tak nemal inú možnosť, ako privolať políciu za účelom zdokumentovania skutku žalobcu, ktorý vykazoval znaky priestupku na úseku verejného zdravotníctva a ktoré sú oprávnené prejednávať príslušné orgány. Súd preto uzatvára, že konanie žalobcu naplnilo znaky porušenia pracovnej disciplíny a to na úseku ochrany bezpečnosti a zdravia pri práci.
38. Ďalej sa súd zaoberal, či toto porušenie pracovnej disciplíny bolo možné objektívne označiť za závažné, pri dôkladnom zvážení všetkých individuálnych okolností, za ktorých k nemu došlo ako na strane zamestnanca, tak aj na strane zamestnávateľa. Pri ust. § 68 ods. 1 písm. b/ ZP „ide o právnu normu s neurčitou, teda abstraktnou hypotézou, a preto je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia s ohľadom na okolnosti prípadu sám túto hypotézu vymedzil, pričom nie je v tomto smere obmedzený žiadnymi konkrétnymi hľadiskami či hranicami, ale berie do úvahy špecifiká prejednávanej veci a prihliada aj na právne závery a ustálený výklad" [NS SR, 5Cdo/17/2011 (bod 8 jeho odôvodnenia)]. Súd sa stotožnil s postupom zamestnávateľa, ktorý označil toto porušenie pracovných povinností za závažné, pretože k nemu došlo zo strany žalobcu opakovane a za závažnej situácie spojenej s ohrozením verejného zdravia pri pandémii covid-19. Žalobca aj v konaní pred súdom prezentoval, že naďalej zastáva názor, že prijaté protipandemické opatrenia nie je potrebné rešpektovať, pričom poukazoval aj na postoj „špecialistov“, ktorých však bližšie nekonkretizoval, avšak sa s nimi bez ďalšieho stotožnil. Uvedené vyznieva paradoxne najmä k noseniu ochranných prostriedkov dýchacích ciest, keď žalobca z titulu výkonu svojej práce bezprostredne pri vykonávaní práce ako pracovnú pomôcku používa ochranu horných dýchacích ciest, avšak v spoločných priestoroch toto odmieta z dôvodu údajného ohrozenia svojho zdravia. Táto argumentácia potom pôsobí zmätočne a súd na ňu nemôže prihliadať, hoci sa jedná o otázku posúdenia vplyvu na zdravie, žalobca nepredložil žiadny taký hodnoverný dôkaz, ktorý by túto jeho argumentáciu potvrdzoval. Z uvedeného postoja vyplýva, že žalobca nemienil upustiť od svojho správania, čim by naďalej dochádzalo opakovane k porušovaniu pracovnej disciplíny, aj pri úvahe o príp. ukončení pracovného pomeru výpoveďou. Žalovaný zároveň poukázal na to, že konaním žalobcu dochádzalo k ohrozovaniu udržania poriadku a disciplíny na pracovisku, pretože ľudia zvlášť citlivo posudzovali takéhoto porušovanie opatrení a pociťovali ohrozovanie vlastného zdravia. Okrem toho, správanie žalobcu bolo potrebné zamedziť aj pre zabezpečenie riadneho chodu prevádzky žalovaného. Je nepochybné, že najmä v prevádzkach s väčším počtom zamestnancov (u žalovaného je cca 700 zamestnancov) je nevyhnutné dôsledné dodržiavanie protipandemických opatrení. Žalovaný sa vyslovil, že doposiaľ žalobcu ako zamestnanca hodnotil pozitívne, mrzelo ho, že o neho prišiel. Žalovaný na pracovisku ponúkal žalobcovi, tak ako ostatným zamestnancom, vykonať bezplatne test na ochorenie Covid -19, ponúkol mu prostriedky na ochranu horných dýchacích ciest, žalobca to však opakovane odmietol. Žalovaný ponúkol žalobcovi možnosť pri nenosení prekrytia horných dýchacích ciest a pri netestovaní zostať doma na neplatenom voľne, žalobca to však nerešpektoval a opakovane sa domáhal vstupu na pracovisko bez rešpektovania opatrení, preto musel žalovaný opakovane privolávať políciu. Za daného stavu porušovanie pracovnej disciplíny žalobcu možno vyhodnotiť celkom jednoznačne ako závažné. Pokiaľ konanie žalobcu naplnilo znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny, žalovaný oprávnene pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom, súd preto konštatuje,
že žaloba žalobcu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru je nedôvodná a preto ju zamietol.
39. V časti mzdových nárokov súvisiacich s neplatným rozviazaním pracovného pomeru je potom žaloba žalobcu taktiež nedôvodná. V časti nárokov na náhradu mzdy za obdobie, ktoré bolo žalovaným evidované ako pracovné voľno bez náhrady mzdy (02.11. až 13.11.2020, 28.01. až 28.02.2021) súd konštatuje, že ani v tejto časti nárok žalobcu nie je dôvodný, nakoľko z vyššie uvedených dôvodov súd uzavrel, že sa oprávnene jednalo o evidenciu času neprítomnosti žalobcu v zamestnaní ako udelenie pracovného voľna bez náhrady mzdy. Preto aj v tejto časti bola žaloba žalobcu ako nedôvodná zamietnutá.
40. Záverom súd dodáva, že v rámci záverečnej reči žalobca rozšíril svoj nárok o odškodné vo výške 3.000,- eur ako nemajetkovú ujmu a žiadosť o odstupné zo strany zamestnávateľa v prípade následného ukončenia pracovného pomeru dohodou. V danom prípade sa jedná o zmenu žaloby, ktorú môže žalobca vykonať počas konania len so súhlasom súdu ( § 139 a nasl. C.s.p. ). Súd konštatuje, že výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom na konanie aj o takto zmenenej žalobe, pretože sa jedná o nové nároky, ku ktorým doposiaľ žalovaný nemal možnosť sa vyjadriť, nebolo k tejto časti vedené žiadne dokazovanie a za tým účelom by bolo potrebné pojednávanie odročiť. Súd preto na pojednávaní, na ktorom bola zmena žaloby prednesená rozhodol o nepripustení zmeny žaloby. Žalobcovi nič nebráni podať o týchto nárokoch samostatnú žalobu.
41. O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal strane žalovanej, ktorá bola v konaní plne úspešná, náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.