Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0db/369097.16fd79.pdf
PDF · 110.29 KB
No categories available
4Cdo/122/2008
Najvyšší súd 4 Cdo 122/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A. B., bývajúceho
v Ň., proti žalovanej Z. V., so sídlom vo V., zastúpenej JUDr. S. H., advokátom v H.,
o určenie neplatnosti výpovede, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 11 C
147/2004, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 13. marca 2008
sp.zn. 7 Co 27/2007 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 31. marca
2008 sp.zn. 7 Co 27/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 23. novembra 2006 č.k. 11 C 147/2004-142
zamietol žalobu o určenie neplatnosti výpovede danej žalobcovi 13. januára 2004. Žalobu
zamietol pre nemožnosť aplikácie ustanovenia § 66 Zákonníka práce, pretože žalobca
neoznámil žalovanej, že je občanom s ťažkým zdravotným postihnutím. Ďalším dôvodom
zamietnutia žaloby bolo nesplnenie kvalifikačných predpokladov žalobcu pre prácu učiteľa
druhého stupňa. Žalobca má ukončené stredoškolské vzdelanie, pre prácu učiteľa druhého
stupňa sa vyžaduje vysokoškolské štúdium.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z 13. marca 2008 sp. zn.
7 Co 27/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe o určenie neplatnosti
výpovede vyhovel. Vo zvyšku rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že prvostupňový súd otázku platnosti výpovede
nesprávne posúdil. Uviedol, že žalobcovi ako občanovi s ťažkým zdravotným postihnutím
Zákonník práce poskytoval v čase dania výpovede zvýšenú právnu ochranu. Vyplýva to
z ustanovenia § 66 Zákonníka práce, podľa ktorého takémuto zamestnancovi mohol dať
zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu, ktorý podľa
názoru odvolacieho súdu je hmotnoprávnou podmienkou výpovede. Rozhodujúci čas pre
posúdenie otázky, či je potrebný súhlas príslušného úradu je okamih, keď je výpoveď dávaná,
resp. doručovaná. Je preto právne bezvýznamné, či žalovaná (zamestnávateľ) o rozhodnutí,
ktorým bol žalobca (zamestnanec) uznaný za osobu so zmenenou pracovnou schopnosťou,
vedela alebo nie. Ak k výpovedi nebol daný zákonom predpísaný súhlas je potrebné tento
jednostranný právny úkon žalovanej považovať za neplatný bez ohľadu na splnenie alebo
nesplnenie predpokladov ustanovených právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce
zo strany žalobcu.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná. Rozsudok
navrhla zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila
nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Nesúhlasila s právnym názorom
odvolacieho súdu k aplikácii ustanovenia § 66 Zákonníka práce, že pri jeho realizácii nie je
potrebné, aby sa vedomosť o zmenenej pracovnej schopnosti zamestnanca alebo o zmenenej
pracovnej schopnosti zamestnanca s ťažším zdravotným postihnutím dostali do dispozície
zamestnávateľa. Spôsob získania informácie je možný iba použitím oznamovania
a preukazovania zmenenej pracovnej schopnosti samotným zamestnancom ak chce použiť
ochranu podľa Zákonníka práce. Jednoznačne je preto spolu s § 66 potrebné aplikovať
najbližšie ustanovenie Zákonníka práce a analogicky ho použiť a za takéto ustanovenie
považovala § 40 ods. 6 Zákonníka práce, ktorý priznáva ochranu tehotnej zamestnankyni
avšak len za predpokladu písomného informovania o svojom tehotenstve a predloženia
lekárskeho potvrdenia. V ďalšom žalovaná trvala na tom, že žalobcovi bola daná výpoveď
podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bodu 1. Zákonníka práce dôvodne, keďže nespĺňa predpoklady
ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce.
Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel
k záveru, že dovolanie žalovanej je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dovolacími dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. Dovolateľka žiadnu z týchto vád nenamietala a jej existencia nevyšla v dovolacom
konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a ani dovolací súd jej
existenciu z obsahu spisu nezistil.
Dovolateľka namietala, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa § 66 Zákonníka práce (účinného v čase dania výpovede) zamestnancovi
so zmenenou pracovnou schopnosťou a zamestnancovi so zmenenou pracovnou schopnosťou
s ťažším zdravotným postihnutím podľa osobitného predpisu (ďalej len “zamestnanec
so zmenenou pracovnou schopnosťou“) môže dať zamestnávateľ výpoveď len
s predchádzajúcim súhlasom Národného úradu práce, inak je výpoveď neplatná. Tento súhlas
sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď dávanú zamestnancovi, ktorý dosiahol vek určený na nárok
na starobný dôchodok, alebo z dôvodov ustanovených v § 63 ods. 1 písm. a/ a e/.
Oba nižšie súdy dostatočne zistili skutkový stav veci, z ktorého vyplýva, že žalobca
pracoval ako učiteľ pre druhý stupeň základnej školy na základe pracovnej zmluvy
zo 17. augusta 1999, na dobu neurčitú. Žalovaná listom zo dňa 13. januára 2004 dala
žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bodu 1. Zákonníka práce
z dôvodu nespĺňania kvalifikačných predpokladov pre prácu učiteľa. Žalobca podal žalobu
o neplatnosť výpovede na súd 28. mája 2004 a v priebehu konania doručil žalovanej
rozhodnutie Okresného úradu v Medzilaborciach z 13. novembra 2003, ktorým bol uznaný
za občana s ťažkým zdravotným postihnutím.
Odvolací súd založil svoje zmeňujúce rozhodnutie na tom, že nebola splnená základná
hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede uvedená v § 66 Zákonníka práce, a to
predchádzajúci súhlas národného úradu práce s výpoveďou danou žalobcovi, pričom
považoval za nerozhodujúce, či žalovaná mala vedomosť o zdravotnom stave žalobcu alebo
nie.
Dovolací súd sa s názorom odvolacieho súdu nestotožňuje.
Ustanovenie § 66 Zákonníka práce ukladalo (ukladá aj v súčasnej dobe)
zamestnávateľovi povinnosť dať výpoveď z pracovného pomeru zamestnancovi so zmenenou
pracovnou schopnosťou len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce. Z toho
logicky vyplýva, že aby zamestnávateľ mohol žiadať predchádzajúci súhlas k výpovedi, musí
mať vedomosť o tom, že sa jedná o zamestnanca so zmenenou pracovnou schopnosťou.
Opačne by to znamenalo, že zamestnávateľ by pri každej výpovedi z pracovného pomeru
musel zisťovať, či sa nejedná o zamestnanca so zmenenou pracovnou schopnosťou a zároveň
žiadať súhlas k výpovedi.
V čase doručenia výpovede žalobcovi Zákonník práce nedefinoval pojem zamestnanca
so zmenenou pracovnou schopnosťou. V ustanovení § 40 ods. 6 definoval iba pojem tehotnej
ženy, za ktorú pre účely zákona považoval zamestnankyňu, ktorá svojho zamestnávateľa
písomne informovala o svojom stave a predložila o tom lekárske potvrdenie. Preto sa dovolací
súd v tejto časti stotožnil s názorom žalovanej o použití analógie tohto ustanovenia na daný
predmet sporu. Túto medzeru v zákone doplnil zákonodarca odsekom 8 citovaného
ustanovenia (zákon č. 348/2007 Z.z.), keď za zamestnanca so zdravotným postihnutím
na účely tohto zákona považuje zamestnanca uznaného za invalidného podľa osobitného
predpisu, ktorý svojmu zamestnávateľovi predloží rozhodnutie o invalidnom dôchodku.
Konanie žalobcu, ktorý doručil žalovanej rozhodnutie o ťažkom zdravotnom
postihnutí až v priebehu konania na súde prvého stupňa nie je v súlade so základnými
zásadami Zákonníka práce čl. 2 vety druhej, podľa ktorého výkon práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto
nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho
vzťahu alebo spoluzamestnancov. Žalobca sa domáha súdnej ochrany, pričom sám porušil
povinnosti vyplývajúce mu z pracovnoprávneho vzťahu, keď zamestnávateľovi neoznámil, že
je občanom s ťažkým zdravotným postihnutím. Vyučoval telesnú výchovu, preto žalovaná
nemala žiadnu pochybnosť o jeho zdravotnej spôsobilosti.
Vzhľadom na vyššie uvedené rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v celom rozsahu zrušil
(od rozhodnutia vo veci samej je závislé rozhodnutie v zrušujúcej časti týkajúcej sa náhrady
mzdy) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). V ďalšom konaní je právny
názor dovolacieho súdu záväzný (§ 243d veta druhá O.s.p.).
Dovolací súd sa nezaoberal ďalšími dôvodmi dovolania spočívajúcimi v nesplnení
kvalifikačných predpokladov žalobcu pre výkon práce učiteľa. Odvolací súd zmenil rozsudok
prvostupňového súdu pre nesplnenie hmotnoprávnej podmienky výpovede a výpovedným
dôvodom sa ďalej vôbec nezaoberal. Pretože táto časť nebola predmetom konania
na odvolacom súde, nemohol ju dovolací súd v dovolacom konaní skúmať.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2009
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová