Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-79-2021.pdf
PDF · 121.72 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/79/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a Mgr. Fedora Benku v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. X. augusta XXXX, trvale pobytom D. XX, zastúpený splnomocnencom: Právne centrum s.r.o., so sídlom Mýtna 42, Bratislava, IČO: 36 698 873 proti žalovanej: E. F. F., nar. XX. septembra XXXX, trvale pobytom D. XXX, zastúpenej splnomocnenkyňou: G. A. H. H., I. X, H., o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 27. apríla 2021 č.k. 3C/247/2014-276 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej (výrok II.) p o t v r d z u j e a v časti trov konania (výrok III.) r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie v časti o vypratanie kopy vápencovej drte v objeme 2 m3 nachádzajúcej sa v zadnej časti pozemku, 8 ks kamenných blokov o rozmeroch od 0,6 x 0,4 x 0,5 m nachádzajúcich sa na kope vápencovej drte v zadnej časti pozemku, 12 paliet očistených tehál z vybúraného materiálu nachádzajúcich sa v prednej časti pozemku, kopy kameňa rôznej veľkosti v objeme 2,5 m3 nachádzajúcej sa pri studni, hromady kamennej drte v objeme 1,5 m3 nachádzajúcej sa v prednej časti pozemku, z pozemku parc. registra "C" č. 695/10 - orná pôda o výmere 632 m2, zapísaných v katastri nehnuteľností vedenom Okresným úradom Skalica, katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXX pre okres Skalica, obec D. a katastrálne územie D.; výrokom II. vo zvyšnej časti žalobcu zamietol; výrokom III. žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi priznal v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil vecne tak, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu po jej čiastočnom späťvzatí a zastavení konania je v časti na odstránenie stavebnej sute v objeme 132 m3 z pozemku o ploche 440 m2 a ostatného materiálu nedôvodná, čoho následkom je zamietnutie žaloby. Dôvodil, že vykonal dokazovanie oboznámením listu vlastníctva č. XXX pre obec a k.ú. D. z ktorého vyplýva, že žalobca a žalovaná sú podielovými spoluvlastníkmi, každý o veľkosti 1 nehnuteľností a to pozemku parc. registra „C“ č. 695/10, z ktorého žalobca sa domáha odstránenia stavebnej sute o objeme 132 m3 z plochy pozemku 440 m2 a ostatného materiálu. Spoluvlastnícke právo sporových strán k predmetnému pozemku nebolo medzi žalobcom a žalovanou sporným. Súd prvej inštancie mal za to, že žaloba žalobcu tak, ako ju podal na súd a teda je ňou súd viazaný, nebola žalobou, prostredníctvom ktorej by bolo možné dôvodne uložiť povinnosť žalovanej odstrániť stavebnú suť v objeme 132 m3 z pozemku o ploche 440 m2 a ostatného materiálu. Súdy prejednávajú a rozhodujú spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv. Podstatnou podmienkou teda je ohrozenie alebo porušenie subjektívneho práva, v danom prípade spoluvlastníckeho práva žalobcu. Žalobca hodnoverne nepreukázal v čom konkrétne je obmedzený vo výkone svojho spoluvlastníckeho práva. Súd vychádzal najmä zo stavu, že žalobca predmetný pozemok fakticky neužíva od roku 2008, čo žalobca nerozporoval. Žalobca svoje spoluvlastnícke právo k predmetnému pozemku fakticky nevykonáva, preto nie je zrejmé a nebolo ani preukázané, akým
spôsobom a v čom je výkon jeho spoluvlastníckeho práva obmedzený. Možno sa tak domnievať, že v danom prípade sa jedná na strane žalobcu len o fiktívne ohrozenie, resp. porušenie spoluvlastníckeho práva. Potreba skutočnej ochrany spoluvlastníckeho práva žalobcu zo strany súdu tu daná nie je. Tvrdenie žalobcu, že nemá prístup k tomuto pozemku je irelevantné, lebo ani prípadné vyhovenie žalobe by na uvedenom nič nezmenilo. Užívanie predmetného pozemku žalovanou vyplýva z jej spoluvlastníckeho práva a nebolo zistené, že by nad mieru primeranú okolnostiam využívala toto svoje spoluvlastnícke právo v neprospech žalobcu ako podielového spoluvlastníka. K odbornému stanovisku A. D. č. 51/2016 z 24. marca 2013 uviedol, že možno z neho vyvodiť, že na predmetnom pozemku je navozená a rozprestretá stavebná suť v hrúbke minimálne 30 cm a takto je odhadom zavezených 440 m2 pozemku parc. č. 695/10, avšak vplyv navezeného materiálu na pozemok závisí od toho, ako bude pozemok v budúcnosti využívaný, v prípade parkových úprav bude nutné vrstvu minimálne 30 cm odstrániť a nahradiť hlinou a ornicou. Žalobca však netvrdil, že by mal záujem na vykonávaní parkových úprav na pozemku, keď predmetný pozemok funkčne slúži k rodinnému domu vo výlučnom vlastníctve žalovanej. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie § 123, § 126 ods. 1, § 136 ods. 1 a 2, § 137 ods. 1, § 139 ods. 2 z.č.40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). O trovách konania rozhodol tak, že v konaní úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ustanovením § 255 ods. 1 a § 285 ods. 1 a 2 z.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie proti výrokom II. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že odvolanie podáva v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Dôvodil, že zo spoluvlastníckeho práva vyplývajú práva a povinnosti a pokiaľ sa na pozemku nachádza stavebná suť, ktorá je z environmentálneho hľadiska záťažou pre životné prostredie a s touto suťou sa nenaložilo v zmysle platných právnych predpisov o nakladaní so stavebným odpadom, je za tento stav spoluzodpovedný aj žalobca v rámci právnych predpisov správneho, prípadne dokonca aj trestného práva. Tento stav zapríčinila žalovaná a ako zodpovedný subjekt je povinná uviesť nehnuteľnosť do takého právneho stavu, aby bola jeho prevádzka a užívanie súladné so zákonom. Žalovaná rozhodla o zavezení pozemku bez súhlasu žalobcu ako podielového spoluvlastníka. Žalovaná nepredložila žiaden dôkaz o tom, že by stavebná suť nachádzajúca sa na pozemku nebola záťažou pre životné prostredie a že nakladanie s týmto stavebným odpadom zodpovedá zákonným požiadavkám. Žalobca a žalovaná sú podielovými spoluvlastníkmi s rovnakým právom podieľať sa na rozhodovaní o spoločnej veci, pričom žalovaná svojim konaním rozhodla o protiprávnom užívaní spoločnej veci a súd jej toto konanie de facto schválil. Žalobca sa domáhal, aby sa so spoločnou vecou nakladalo tak, ako to vyžadujú všeobecne záväzné predpisy, pričom nie je bežnou vecou, že spoluvlastník pozemku si dá pozemok zaviezť stavebnou suťou a stavebným odpadom, pričom tým dochádza k znehodnoteniu pozemku. Nesúhlasí ani so záverom súdu, že z dôvodu, že pozemok neužíva, nepreukázal akým spôsobom a v čom je výkon jeho spoluvlastníckeho práva obmedzený. Pritom viackrát dokázal, že existuje potreba uloženia povinnosti žalovanej tak, ako to uvádza v žalobnom návrhu, čo preukázal i predložením odborného stanoviska č. 51/2016 z 24. marca 2013, keď s vyhodnotením tohto predmetného dôkazu sa súd prvej inštancie nedostatočne a nesprávne vysporiadal. Dodal, že žalovaná rozhodla o hospodárení so spoločnou vecou bez súhlasu žalobcu. Namietal i rozhodnutie v časti trov konania, keď žalovaná po vydaní prvého rozsudku súdu prvej inštancie odstránila z pozemku kopu vápencovej drte v objeme 2 m3, 8 kusov kamenných blokov, 12 paliet očistených tehál, kopu kameňa rôznej veľkosti v objeme 2,5 m3 a hromadu kamennej drte v objeme 1,5 m3, z čoho vyplýva, že žaloba bola podaná dôvodne a v časti 83,33% mal žalobca úspech, keď čiastočné zastavenie konania zavinila žalovaná svojim správaním. Súd prvej inštancie mal preto priznať náhradu trov konania žalobcovi. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil a aj výrokom II. aby vyhovel žalobe v celom zamietnutom rozsahu a výrokom III. aby žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Uviedla, že je pravdou, že spoluvlastník má práva i povinnosti, ktoré si žalobca neplní od roku 2012, nepodieľa sa na údržbe pozemku. Dodala, že k znehodnoteniu pôdy navážkou prišlo v rokoch 2006 až 2007 žalobcom z dôvodu vysokej hladiny povrchovej vody, čo zdokladovala čestným prehlásením susedy, pani E. J.. S napadnutým rozsudkom sa v celom rozsahu stotožňuje, keď tvrdenia žalobcu sú iba účelové, pozemok je v pôvodnom stave,
v akom ho žalobca ponechal. Na pozemku je stavba, ktorá je po vyporiadaní BSM v jej vlastníctve a žalobca trvá na odstránení návozu 30 cm z celého povrchu, ktorú tam sám naviezol. Dodala, že nie je pravdou, že odstránila veci uvedené vo výroku I., keďže išlo o stavebný materiál, ktorý sa spracoval. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Uviedol, že žalovaná ohradila pozemok, ktorý je v spoločnom vlastníctve strán konania a zaobstarala si psa, pozemok užíva sama a bezodplatne. On ako žalobca nemá ani teoretickú možnosť vstúpiť na spoločný pozemok a v zásade túto možnosť ani nevyhľadáva. Dodal, že pred súdom prvej inštancie bolo preukázané a nesporné, že stavebnú suť a ostatný odpad umiestnila na pozemok žalovaná, pričom na pojednávaní dňa 5. októbra 2015 uviedla, že všetka stavebná suť bola odstránená, čo odborné stanovisko č. 51/2016 vyvracia a uvádza, že stavebná suť bola len zahrabaná. Taktiež i z vyjadrení právnej zástupkyne žalovanej zo dňa 11. septembra 2014 a zo stanoviska žalovanej zo dňa 27. mája 2014 vyplýva, že stavebný materiál priniesla žalovaná. Tvrdenie žalovanej v jej vyjadrení k odvolaniu žalobcu je preto novým tvrdením, ktoré popiera jej doterajšie stanoviská, prednesy a vyjadrenia vo veci samej. Podstatou sporu je vypratanie závadného materiálu umiestneného na pozemku, ktorý tam umiestnila žalovaná a ktorý je nebezpečný a znehodnocuje spoločný majetok strán konania.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolacie námietky vznesené žalobcom nie sú vo veci samej voči výroku II. dôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej vo výroku II. je vecne správny a je dôvodného ho potvrdiť (§ 387 ods. 1 a 2 CSP), ale v časti trov konania sú odvolacie námietky žalobcu dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť (§ 389 písm. b) CSP) a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutej časti, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v celom rozsahu na neho odkazuje.
Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).
Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu a rozhodnutia. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov tak zásadne postačuje len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Nakoľko tu však bol i nesúhlas žalobcu s takýmito dôvodmi a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami, pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia, odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:
Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo namietanie, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a v dôsledku nesprávnych skutkových zistení následne vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
Odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
Odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je nesprávne právne posúdenie veci Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej týkajúce sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne, skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.
Žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal z nesprávneho zistenia, že nebolo preukázané, že na pozemku nachádzajúca sa stavebná suť je z environmentálneho hľadiska záťažou pre životné prostredie a že za tento stav je spoluzodpovedný aj žalobca v rámci právnych predpisov správneho, prípadne dokonca aj trestného práva. Zdôraznil, že tento stav zapríčinila žalovaná, čo viackrát potvrdila ale súd povolil žalovanej ponechať následky svojho protiprávneho konania a žalobcu vystavil právnej neistote. Namietal, že žalovaná nepredložila žiaden dôkaz o tom, že by stavebná suť nebola záťažou pre životné prostredie a že nakladanie s týmto stavebným odpadom zodpovedá zákonným požiadavkám, keď žalobca s takýmto stavom nemôže ako podielový spoluvlastník súhlasiť, keď má právo podieľať sa na rozhodovaní o spoločnej veci.
Odvolací súd poukazuje na súdom prvej inštancie zistený skutkový stav (viď body 27, 29 a 30 odôvodenia), z ktorého možno vyvodiť, že žalobca v konaní nepreukázal ohrozenie alebo prerušenie svojho spoluvlastníckeho práva. Z ním predloženého odborného stanoviska č. 51/2016 z 24. marca 2013 nevyplýva nepriaznivý vplyv navezeného materiálu na životné prostredie. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôkazy a vyvodil z nich správne skutkové zistenia.
Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tiet skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalobca v konaní nepreukázal, že konaním žalovanej došlo k vzniku neprimeranej záťaže pre životné prostredie. Pri rozhodovaní mal na zreteli i ustanovenie § 150 CSP, podľa ktorého strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Uvedené ustanovenie tak zakotvuje povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenia a v odvolaní nedôvodne namieta, že žalovaná nepreukázala, že navezená suť nie je environmentálnou záťažou pre pozemok. Odvolací súd má za to, že dôkazná povinnosť zaťažovala žalobcu, ktorý bol povinný preukázať, že navezený materiál je ohrozením.
Súd prvej inštancie správne žalobu zamietol. Za základnú otázku pre rozhodnutie správne považoval preukázanie skutočností, či žalobca ako spoluvlastník nehnuteľnosti majúcej sa vypratať je obmedzený v užívaní nehnuteľnosti, či boli porušené akékoľvek jeho práva.
Odvolací súd pre úplnosť právneho posúdenia dodáva, že vec môže byť vo vlastníctve viacerých vlastníkov (§ 136 ods. 1 OZ). Podiel vyjadruje mieru, akou sa vlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci (§ 137 ods. 1 OZ). Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne (§ 139 ods. 1 OZ). O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou hlasov, počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd (§ 139 ods. 2 OZ). Ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd (§ 139 ods. 3 OZ). Všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana (§ 124 OZ). Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje (§ 126 ods. 1 OZ). Z uvedeného nepochybne vyplýva, že spoluvlastník veci požíva ochranu svojho vlastníckeho práva a to nielen vo vzťahu k tretím osobám, ale aj vo vzájomnom vzťahu s ostatnými spoluvlastníkmi. Je preto oprávnený domáhať sa ochrany proti tomu, kto výkon jeho práva obmedzuje, alebo mu vo výkone práva bráni. Z judikatúry vyšších súdnych inštancií napr. Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 275/2009 z 24. augusta 2011, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/622/2008 z 27. apríla 2010 možno vyvodiť ochranu spoluvlastníka proti zásahom vykonaným druhým spoluvlastníkom. Podielový spoluvlastník je oprávnený domáhať sa ochrany proti opatreniam vykonaným ostatnými spoluvlastníkmi za predpokladu, že zasahujú do jeho spoluvlastníckych práv. Podmienkou pre poskytnutie ochrany je skutočnosť, že opatrenia vykonané ostatnými spoluvlastníkmi zasahuje do jeho spoluvlastníckych práv, t.j. do práv založených existenciou spoluvlastníckeho podielu.
Odvolací súd i s poukazom na vyššie uvedenú rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vyvodil, že zo strany druhej spoluvlastníčky nebolo zasiahnuté do spoluvlastníckeho práva žalobcu, keď žalobca nepreukázal, že by stavebná suť navozená na pozemku bola environmentálnou záťažou pre životné prostredie a nepreukázal, že by výkon jeho spoluvlastníckeho práva bol v dôsledku tohto správania sa žalovanej obmedzený, ohrozený. Medze ochrany práv jednotlivých spoluvlastníkov nemôžu byť vykladané extenzívne tak, aby v záujme ochrany záujmov jedného spoluvlastníka boli porušované záujmy iného spoluvlastníka. Medzi povinnosťami a právami musí existovať vyvážený pomer ochrany všetkých spoluvlastníkov.
Žalobca použil aj odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) CSP, pričom okrem paušálneho odkazu na uvedené ustanovenie bližšie nezdôvodnil tento použitý dôvod a odvolací súd nevzhliadol v konaní vady, ktoré má na mysli toto ustanovenie. Ani tento žalobcom uvádzaný odvolací dôvod nebol naplnený.
Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne. Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
Požiadavka žalobcu na odstránenie sute bola založená na tvrdení, že ako podielový spoluvlastník nedal žalovanej súhlas a dochádza k environmentálnej záťaži pre životné prostredie, za čo mu môže byť udelená i pokuta. Svoje tvrdenia však žalobca nepreukázal, keďže ako je uvedené vyššie ani z odborného stanoviska č. 51/2016 z 24. marca 2013 táto skutočnosť nevyplýva.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (výrok II.) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania. Vo vzťahu k tejto časti odôvodnenia rozsudku odvolací súd musí konštatovať, že toto je v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 CSP a preto sa rozhodnutie v tejto časti stalo nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov, čo je dôvodom na zrušenie rozsudku vo výroku o nároku na náhradu trov konania pre jeho nezrozumiteľnosť. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie totiž vyplýva odkaz na zákonné ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP a konštatovanie úspešnosti žalovanej, nedôvodnosť aplikácie § 256 CSP vo vzťahu k čiastočnému zastaveniu konania, nakoľko zamietnutie žaloby spočívalo na tom, že sa jednalo o fiktívne ohrozenie, keď potreba skutočnej ochrany práva žalobcu nebola daná. Súd prvej inštancie teda pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval len ustanovenie § 255 ods. 1 CSP vychádzajúce zo zásady úspechu vo veci, hoci konanie bolo v časti zastavené (výrok I.) a vo vzťahu k zastavenému konaniu je potrebné aplikovať § 256 CSP vychádzajúce zo zásady zodpovednosti za zavinenie. Teda súd prvej inštancie rozhodol meritórne len o časti uplatneného nároku (zamietajúci výrok II.), rozhodoval o nároku na náhradu trov konania len podľa zásady úspechu za výsledok sporu (§ 255 CSP), ktorú zásadu za výsledok sporu nedoplnil zásadou zodpovednosti za zavinenie (§ 256 CSP) vo vzťahu k výroku I. a tento svoj postup pri rozhodovaní o náhrade trov konania odôvodnil nelogicky spôsobom, že čiastočné zastavenie konania nemalo právny význam pre rozhodovanie o náhrade trov konania resp. právny význam. Odvolací súd rozhodnutie a odôvodnenie súdu považuje za nesprávne, keďže pri konštatovaní plného úspechu žalovanej nezohľadnil zastavenie konania, kde sa pri aplikácii vyžaduje zodpovednosť za zavinenie strany. Zavinenie je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 CSP v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
V ustanovení § 255 CSP sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálneho kritéria priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia § 255 CSP náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch strán vo veci a od úspechu strany odčítať jej neúspech (t.j. mieru úspechu druhej strany). Vo výške rozdielu má strana právo, aby mu druhá strana nahradila pomernú časť trov, ktoré vynaložil pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhej strane, je tu nerozhodná. Ak je pomer úspechu a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Zavinenie v danom prípade je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nie však podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej tak, že by po zastavení konania súd neprípustne ďalej skúmal dôvodnosť uplatneného nároku. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale z procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovanej k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol v meritórnom konaní úspešný alebo nie. Preto ak žalobca zobral žalobu späť bez uvedenia dôvodu, z procesného hľadiska platí, že žalobca zavinil zastavenie konania.
V tejto súvislosti je dôvodné prihliadnuť aj na ustálenú rozhodovaciu prax. Nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, preto otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t. j. z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného k požiadavke žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.10.2010, sp. zn. 3 Sžo/225/2010).
Ak nie je preukázané, že späťvzatie bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť za zastavenie konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu (žaloby) (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 14.9.2011, sp. zn. 7MCdo/4/2010).
V novom rozhodnutí súd prvej inštancie posúdi nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k zastavenému konaniu (výrok I.) a vo vzťahu k zamietnutiu žaloby (výrok II.) podľa § 255 CSP a následne posúdi, či už plný alebo pomerný nárok žalovanej na náhradu trov konania. Zároveň rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku), nakoľko nesprávne rozhodnutie s nutnosťou jeho zrušenia zakladá povinnosť súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania. V zmysle vyššie uvedeného pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie musí súd prvej inštancie vziať na zreteľ obe zásady uplatňujúce sa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, teda zásadu úspechu vo veci doplnenú zásadou zodpovednosti za zavinenie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).