Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ab3/367667.7ff2fd.pdf
PDF · 167.15 KB
No categories available
4Cdo/275/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 275/2009
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej ţalobcov 1/ I. N., bývajúceho v B., 2/ Z.
S., bývajúcej v T., 3/ I. J., bývajúceho v T. a 4/ I. M., bývajúcej v B., zastúpených M. T.,
advokátkou v T., proti ţalovaným 1/ R. R., bývajúcemu v T.T. a 2/ M. R., bývajúcej v T.T.,
zastúpených J. P., advokátom v T., o určenie existencie vecného bremena práva prechodu,
vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 11 C 103/2004, o dovolaní ţalobcov
a ţalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 2. apríla 2009 sp. zn.
19 Co 172/2008 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 2. apríla
2009 sp. zn. 19 Co 172/2008 vo výroku, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšujúcej
časti zmenil tak, ţe zamietol ţalobu o určenie, ţe na parcele č. X.X. o výmere X. m² zapísanej
v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu v Trenčíne, Správa katastra Trenčín na LV č. X.
katastrálne územie T. viazne vecné bremeno práva prechodu cez túto parcelu na ulicu T.
v prospech vlastníkov parciel číslo X.X., X.X., X.X.X. zapísaných v katastri nehnuteľností
Katastrálneho úradu v Trenčíne, Správa katastra Trenčín na LV č. X., č. X., č. X. katastrálne
územie T. a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania a o náhrade trov štátu z r u š u j e
a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
Dovolanie ţalovaných o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 26. februára 2008 č.k. 11 C 103/2004-196 určil, ţe
na parcele č. X.X. o výmere X. m² zapísanej v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu
v Trenčíne, Správa katastra Trenčín na LV č. X. katastrálne územie T. viazne vecné bremeno
práva prechodu cez túto parcelu na ulicu T. v prospech vlastníkov parciel číslo X.X., X.X.,
zapísaných v katastri nehnuteľností na LV č. X., parc. č. X.X. zapísanej v katastri
nehnuteľností na LV č. X., parc. č. X.X. a X.X. zapísanej v katastri nehnuteľností na LV
č. X., parc. č. X.X. zapísanej v katastri nehnuteľností na LV č. X., parc. č. X.X. zapísanej
v katastri nehnuteľností na LV č. X., parc. č. X.X.X. zapísanej v katastri nehnuteľností na LV
č. X. Katastrálny úrad Trenčín, Správa katastra Trenčín, obec T., katastrálne územie T. tak,
ako je vyznačené geometrickým plánom č. 11 C 103/2004-161 zo 17. marca 2007 vedeného
Správou katastra Trenčín z 25. apríla 2007, ktorý je nedeliteľnou súčasťou rozsudku.
Ţalovaným 1/ a 2/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ náhradu trov konania
45 528,50 Sk (1 511,26 Eur) k rukám M. T. do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a zaplatiť
trovy štátu 877 Sk (29,11 Eur) na účet súdu prvého stupňa v tej istej lehote. Takto rozhodol,
keď mal za preukázané, ţe v danej veci ţalobcovia majú naliehavý právny záujem na
poţadovanom určení, ktorý je daný tým, ţe ţalovaní pripravujú stavbu, pričom spoločný dvor
bol zatarasený stavebným materiálom a ţalovaní bránia v realizácii práva prechodu
spoluvlastníkom ostatných nehnuteľností. Mal za preukázané, ţe vecné bremeno bolo
zriadené Dielčou zmluvou z 30. augusta 1950. Keďţe nebolo preukázané jeho zapísanie do
pozemkovej knihy, súd sa zaoberal otázkou jeho nadobudnutia vydrţaním. Dospel k záveru,
ţe podmienky vydrţania podľa § 116 zák. č. 141/1950 Zb. (Občiansky zákonník) boli
splnené, t.j. oprávnená drţba trvajúca nepretrţite desať rokov, keď v konaní vypočutí
svedkovia potvrdili vyuţívanie práva prechodu, a to nepretrţite od roku 1950 aţ doteraz.
Ţalobcovia predloţili riadny právny titul, od ktorého je moţné výkon práva prechodu
odvodzovať, a to Dielčou zmluvou z 30. augusta 1950 a vzhľadom na všetky okolnosti boli
drţitelia (právni predchodcovia súčasných vlastníkov) dobromyseľní v tom, ţe im právo
prechodu patrí. Vydrţacia doba začala plynúť 1. januára 1951 a uplynula 1. januára 1961
(§ 116 ods. 1 v spojení s § 566 zák. č. 141/1950 Zb.), t.j. trvala desať rokov. Predmet drţby
bol spôsobilý na vydrţanie (§ 115 zák. č. 141/1950 Zb.) a nepreukázalo sa, ţe by došlo
k zániku vecného bremena. Ţalovaní nepopierali existenciu práva prechodu, ale len jeho
umiestnenie. Súd na základe vykonaného dokazovania mal však za preukázané, ţe odkedy sa
spoločný vchod začal pouţívať, nedošlo v jeho umiestnení k ţiadnej zmene. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a o náhrade trov štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie ţalovaných rozsudkom z 2. apríla 2009 sp. zn.
19 Co 172/2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil o určení, ţe na parcele č. X.X.
o výmere X. m² zapísanej v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu v Trenčíne, Správa
katastra Trenčín na LV č. X., katastrálne územie T. viazne vecné bremeno práva prechodu cez
túto parcelu na ulicu T. v prospech vlastníkov parciel číslo X.X., X.X., X.X., X.X., X.X.
zapísaných v katastri nehnuteľnosti Katastrálneho úradu v Trenčíne, Správa katastra Trenčín
na LV č. X., č. X., č. X. katastrálne územie T. tak, ako je vyznačené geometrickým plánom
I. Š., znalca z odboru geodézie a kartografie č. 11 C 103/2004-161 zo 17. marca 2007,
overeného Správou katastra Trenčín z 25. apríla 2007, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou
rozsudku a vo zvyšujúcej časti zmenil tak, ţe zamietol ţalobu na určenie, ţe na parcele
č. X.X. o výmere X. m² zapísanej v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu v Trenčíne,
Správa katastra Trenčín na LV č. X. katastrálne územie T. viazne vecné bremeno práva
prechodu cez túto parcelu na ulicu T. v prospech vlastníkov parciel č. X.X., X.X., X.X.X.
zapísaných v katastri nehnuteľností katastrálneho úradu v Trenčíne, Správa katastra Trenčín
na LV č. X., č. X., č. X. katastrálne územie T.. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na
náhradu trov konania. Ţalobcom a ţalovaným uloţil zaplatiť trovy štátu 14,55 Eur na účet
Okresného súdu Trenčín do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Takto rozhodol, keď sa v celom
rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa o preukázaní
existencie vecného bremena vo vzťahu k vlastníkom parciel č. X.X., X.X., X.X., X.X., X.X.,
nie však vo vzťahu k vlastníkom parciel č. X.X., X.X., X.X.X.. Na základe aktuálnych listov
vlastníctva odvolací súd mal za preukázané, ţe uvedené parcely (č. X.X., X.X., X.X.X.)
vlastnia okrem ţalobcov aj iné osoby, ktoré však účastníkmi konania nie sú. Podľa názoru
odvolacieho súdu konanie tak trpí nedostatkom vecnej legitimácie a preto ţalobe nebolo
moţné vyhovieť a musel ju zamietnuť. Poukázal na to, ţe existencia vecného bremena (či uţ
ako zaťaţenie alebo oprávnenie voči určitej nehnuteľnosti) je nakladanie (dispozícia)
s nehnuteľnosťou, ktorá v prípade podielového spoluvlastníctva patrí kaţdému zo
spoluvlastníkov v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu. Pokiaľ sa v konaní o vecnom
bremene určuje jeho existencia pre celú nehnuteľnosť, účastníkmi takéhoto súdneho konania
musia byť všetci spoluvlastníci nehnuteľnosti, či uţ ide o nehnuteľnosť, na ktorej má vecné
bremeno viaznuť alebo o nehnuteľnosť, v prospech ktorej sa má existencia vecného bremena
vyhovieť, nakoľko rozhodnutie vydané v takomto konaní bude pôsobiť voči všetkým
spoluvlastníkom dotknutých nehnuteľností. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, ţe postup
podľa § 139 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy, nakoľko vydaním poţadovaného
rozhodnutia by došlo nielen ku vzniku práva, ale i povinnosti (§ 151n ods. 3 Občianskeho
zákonníka) spoluvlastníka, ktorý nebol účastníkom súdneho konania a takýto postup súdu je
z procesného hľadiska neprípustný.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie všetci účastníci konania.
Ţalobcovia dovolaním napadli jeho zmeňujúci výrok a výrok o náhrade trov konania
a trov štátu. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a ako
dovolací dôvod uvádzali nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Vyčítali odvolaciemu súdu, ţe na jednej strane tvrdí, ţe vecné bremeno práva prechodu
v danej veci vzniklo vydrţaním a nie rozhodnutím súdu, a na druhej strane tvrdí, ţe vydaním
rozhodnutia súdu by došlo k vzniku vecného bremena i povinnosti spoluvlastníka, ktorý nebol
účastníkom súdneho konania. Dovolatelia mali za to, ţe vecné bremeno práva prechodu
spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti môţu vykonávať všetci spoluvlastníci v celom rozsahu,
nakoľko toto právo nie je moţné reálne deliť alebo obmedzovať. Súd mal v tomto konaní
určiť existenciu vecného bremena, ktoré vzniklo dávno pred vydaním rozhodnutia súdu na
základe iného právneho dôvodu (vydrţaním), ţalobcovia sa v tomto konaní domáhali ochrany
svojich uţ existujúcich práv z vecného bremena proti tým, ktorí výkon ich práv obmedzujú
alebo im bránia (obmedzenie prístupu k nehnuteľnostiam). Dovolatelia povaţovali
rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti za nesprávne, nespravodlivé a nemajúce
oporu v zákone. Ţiadali preto, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a ţalobe
vyhovel a zaviazal ţalovaných na náhradu trov konania a náhradu trov štátu.
Ţalovaní prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku odvolacieho súdu
vyvodzovali z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., t.j., ţe im bola odňatá moţnosť konať pred
súdom, pretoţe ţalovanému 1/ nebola daná moţnosť sa vyjadriť a ţalovaná 2/ nebola vôbec
vypočutá. Nesúhlasili s rozhodnutím odvolacieho súdu, pretoţe toto nie je v súlade so
zisteným skutkovým stavom a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Vyčítali
odvolaciemu súdu, ţe nevyhovel ich návrhu na doplnenie dokazovania a tým nemohol
správne a objektívne zistiť skutkový stav. Ţiadali rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.
Ţalobcovia navrhli dovolanie ţalovaných zamietnuť.
Ţalovaní sa na dovolanie ţalobcov nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ţalobcovia proti tej časti
rozhodnutia, proti ktorej je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov je dôvodné a dovolanie ţalovaných ako
neprípustné treba odmietnuť.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenný
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmať len v rozsahu,
v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom,
vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
Z obsahu dovolania ţalobcov vyplýva, ţe títo ako dovolací dôvod uplatňujú
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil.
Spornou otázkou (vzhľadom na rozhodnutie odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcom
výroku a obsahové vymedzenie uplatneného dovolacieho dôvodu) v prejednávanej veci je, či
aktívna vecná legitimácia na podanie ţaloby o určenie existencie vecného bremena práva
prechodu je daná len u jedného (resp. niektorých) spoluvlastníka (spoluvlastníkov) panujúcej
nehnuteľnosti alebo ţalobu musia podať všetci spoluvlastníci.
Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva vedúci k úspechu alebo
neúspechu účastníka v súdnom konaní. Vecne legitimovaný (aktívne či pasívne) je ten
účastník, ktorý je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v procese rozhoduje.
Nedostatok vecnej legitimácie potom znamená, ţe účastník vôbec nie je subjektom práva
alebo povinnosti, o ktoré v konaní ide. Vychádzajúc z uvedeného moţno tvrdiť, ţe vecná
legitimácia sa v prejednávanej veci viaţe na existenciu vlastníckeho práva k panujúcim
nehnuteľnostiam (parcely č. X.X., X.X., X.X.X.), pričom z listov vlastníctva je zrejmé, ţe
ţalobcovia sú spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností, t.j. sú aj subjektami hmotnoprávneho
vzťahu, o ktorý v tomto konaní ide, aj keď len v určitom podiele.
Vec môţe byť vo vlastníctve viacerých vlastníkov (§ 136 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Podiel vyjadruje mieru, akou sa vlastníci podieľajú na právach a povinnostiach
vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci (§ 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci
spoločne a nerozdielne (§ 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka). O hospodárení so spoločnou
vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou hlasov počítanou podľa veľkosti podielov. Pri
rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh
ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd (§ 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak ide o dôleţitú
zmenu spoločnej veci, môţu prehlasovaní spoluvlastníci ţiadať, aby o zmene rozhodol súd
(§ 139 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho opráva neoprávnene zasahuje, najmä sa môţe domáhať vydania veci od toho, kto
mu ju neprávom zadrţuje (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného nepochybne
vyplýva, ţe spoluvlastník veci poţíva ochranu svojho vlastníckeho práca nielen vo
vzájomnom vzťahu s ostatnými spoluvlastníkmi, ale aj vo vzťahu k tretím osobám. Je preto
oprávnený domáhať sa ochrany proti tým, ktorí výkon jeho práv obmedzujú alebo mu vo
výkone práva bránia.
V danej veci bola podaná ţaloba o určenie existencie vecného bremena, pričom súdy
oboch stupňov uzavreli, ţe bol preukázaný naliehavý právny záujem ţalobcov na
poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p. Ţalovaní bránia ţalobcom vo výkone práva
prechodu, čím znemoţňujú vlastníkom prístup k ich nehnuteľnostiam. Je nepochybné, ţe
takýmto konaním ţalovaných dochádza k obmedzeniu vlastníckeho práva ţalobcov, nakoľko
obsahom vlastníckeho práva je právo vec uţívať a toto jeho právo prislúcha kaţdému zo
spoluvlastníkov podľa jeho spoluvlastníckeho podielu.
Pre vecnoprávnu povahu vecného bremena je charakteristické, ţe právo, prípadne
povinnosť sa viaţe na vlastníctvo určitých nehnuteľností. Ak je teda vecné bremeno a jemu
zodpovedajúce právo spojené s vlastníctvom určitých nehnuteľností, a ak patria zaviazané
pozemky alebo pozemky s vlastníctvom ktorých je spojené právo zodpovedajúce vecnému
bremenu niekoľkým osobám spoločne, prislúcha oprávnenie na ţalobu o obmedzenie alebo
zrušenie vecného bremena spoločne všetkým spoluvlastníkom zaviazaného pozemku
a ţalovanými majú byť spoločne všetci spoluvlastníci pozemku, s vlastníctvom ktorých je
spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu; rozsudok sa tu musí vzťahovať na všetkých
účastníkov tohoto právneho vzťahu.
V prejednávanej veci je však nepochybné, ţe právo z vecného bremena vzniklo
vydrţaním a tak vydrţanie je tou konštitutívnou skutočnosťou, ktorá zakladá práva
a povinnosti subjektov tohto vzťahu a súd (pri označenom predmete konania, ţe na označenej
nehnuteľnosti viazne vecné bremeno právo prechodu v prospech označených nehnuteľností)
len deklaruje existenciu vecného bremena a existenciu práv a povinností, ktoré spolu s ním
vznikli. Určením jeho existencie sa práva a povinnosti nemenia, jeho účelom je potvrdiť
existujúci právny stav a odstrániť tak právnu neistotu o existencii daného práva. A keďţe
z charakteru podielu ako výrazu vlastníctva k spoločnej veci vychodí, ţe spoluvlastník musí
mať moţnosť, aby aj samostatne čelil protiprávnym zásahom do práv a povinností
vyplývajúcich zo spoluvlastníckeho vzťahu, je potom aj sám legitimovaný na podanie
určovacej ţaloby (§ 80 písm. c/ O.s.p.) na odvrátenie protiprávnych zásahov zo strany tretích
osôb.
Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolaním vytýkané nesprávne právne
posúdenie veci v napadnutom výroku je dôvodné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudok odvolacieho súdu (v zmeňujúcom zamietajúcom výroku) ako aj v súvisiacom
výroku o náhrade trov konania a trov štátu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 1 a 4 O.s.p.).
Dovolací súd poznamenáva, ţe od rozhodnutia odvolacím súdom došlo k zmene
v spoluvlastníckych vzťahoch účastníkov konania k nehnuteľnostiam parc. č. X.X., X.X.,
k čomu odvolací súd bude musieť prihliadnuť.
V prejednávanej veci ţalovaní dovolaním napadli rozsudok odvolacieho súdu v jeho
potvrdzujúcom výroku.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu
obsahujúci právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza
do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok
vo výroku ktorého súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie ţalovaných podľa týchto zákonných ustanovení
proti tejto časti rozsudku odvolacieho súdu preto nie je prípustné.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ţiadna z uvedených vád nevyšla
v konaní najavo. Dovolací súd osobitne skúmal dovolateľmi osobitne namietanú vadu podľa
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký neţiaduci postup súdu
v prejednávanej veci, ktorým súd znemoţní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva
Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto
vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom prípadne i inými
všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva.
Podľa tvrdenia dovolateľov k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe
ţalovaný 1/ nemal moţnosť sa vo veci vyjadriť ešte pred rozhodnutím súdu prvého stupňa
a ţalovaná 2/ v konaní nebola vôbec vypočutá. Uvedené tvrdenia však nie sú pravdivé.
Zo súdneho spisu jednoznačne vyplýva, ţe na pojednávaní pred súdom prvého stupňa, ktoré
sa uskutočnilo 13. júna 2006 sa ţalovaný 1/ k veci vyjadril a tieţ sa realizovalo jeho právo
ako účastníka konania klásť protistrane otázky (§ 126 ods. 3 O.s.p.) a k veci bol vypočutý aj
pred odvolacím súdom na pojednávaní 2. apríla 2009. Ţalovaná 2/ bola vypočutá ako
účastníčka konania v konaní pred súdom prvého stupňa, a to na pojednávaní konanom
28. septembra 2005. Počas konania ţalovaní boli na pojednávania riadne predvolaní, týchto sa
osobne zúčastňovali, alebo bol prítomný ich právny zástupca. Z obsahu spisu tak nevyplýva,
ţe by ţalovaným bola znemoţnená realizácia ich procesných práv (§ 101 ods. 1, § 118 ods. 1
a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 215 O.s.p.).
Pokiaľ ide o námietku nevykonania navrhovaného dôkazu je súdna prax jednotná
v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym
skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Treba
zdôrazniť, ţe rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí vţdy
výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p., § 211 ods. 4 O.s.p.).
Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd
postupoval v zmysle príslušných zákonných ustanovení, pri prejednávaní veci procesne
nepochybil a svojím postupom ţalovaným neodňal moţnosť konať pred súdom podľa § 237
písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ ide o dôvod dovolania ţalovaných spočívajúci v existencii inej vady konania,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., alebo
dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., toto je
moţné preskúmať len v prípade, ţe dovolanie je prípustné, nakoľko tieto, ak by aj boli dané,
sami osebe nezakladajú prípustnosť dovolania, preto sa dovolací súd nimi nezaoberal.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania nie je
daná podľa § 237 O.s.p. ani podľa § 238 O.s.p. a dovolanie tak smeruje proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. Odmietol bez
toho, aby preskúmal vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu v jeho napadnutého výroku.
V novom rozhodnutí súd rozhodne o trovách pôvodného ako aj dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. augusta 2011
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková