Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-102-2021.pdf
PDF · 107.1 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/102/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: U., B.P. U. P. D. H. P. Z. H. Z.-C.S. Z., X., N.: XX XXX XXX, Y. B.T. XX, X., zastúpeného I. S. U..G..C.., N.: XX XXX XXX, Na V. XX, X., proti žalovanému: R. U..G..C.., N.: XX XXX XXX, V. XX/B, X., Z.T. V. U..G..C.., N.: XX XXX XXX, I. XX, X., o zaplatenie 24 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31.05.2021, č.k. 16Ca/22/2020-89, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 31.05.2021, č.k. 16Ca/22/2020-89, zamietol žalobu a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 23.10.2020, následne postúpenou konajúcemu súdu, domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 24 eur s príslušenstvom titulom primeranej odmeny za vykonávanie verejného prenosu chránených výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov (ďalej aj ako „predmety“) prostredníctvom technického zariadenia v priestoroch prevádzky žalovaného, konkrétne v obchodnej predajni s názvom Green2, na adrese K. D. XX, O. (ďalej len „prevádzka“). Dôvodil, že je občianskym združením fyzických a právnických osôb, pôsobiacim na území Slovenskej republiky a vykonáva ochranu práv zastupovaných subjektov, t.j. výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, v rozsahu a na základe oprávnenia podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, ako i oprávnenia udeleného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na výkon kolektívnej správy práv súvisiacich s autorským právom v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom a zákona č. 185/2015 Z.z. autorský zákon (ďalej len „Autorský zákon“), najmä vyberá, spravuje a rozdeľuje odmeny výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, ktoré im prináležia podľa autorskoprávnych predpisov. Žalovaný je podnikateľský subjekt, u ktorého kontrolnou činnosťou zistil, že v priestoroch prevádzky disponoval technickým zariadením, prostredníctvom ktorého vykonával verejný prenos zaznamenaných výkonov, zvukových a audiovizuálnych záznamov (zvukovo-obrazových záznamov) bez toho, aby si splnil svoju povinnosť uhradiť výkonným umelcom a výrobcom zvukových a audiovizuálnych záznamov primeranú odmenu v sume 24 eur, určenú podľa druhu prevádzky (obchodná predajňa), rozlohy (do 50 m2), s rádiom, za obdobie od 01.01.2019 do 31.12.2019 podľa bodu A "obchodné prevádzky a prevádzky služieb" Sadzobníka účinného od 31.12.2018. Žalobca vyzval žalovaného listom zo dňa 21.04.2020, označeným ako "Vysporiadanie nárokov výkonných umelcov a výrobcov zvukových a
audiovizuálnych záznamov; Výzva na úhradu primeranej odmeny" na zaplatenie primeranej odmeny, vrátane príslušenstva, v lehote do 30.04.2020, avšak žalovaný dlžnú sumu v stanovenej lehote nezaplatil.
3. Okresný súd Banská Bystrica vydal v upomínacom konaní dňa 10.11.2020 platobný rozkaz, sp. zn. 28Up/1942/2020, voči ktorému podal žalovaný odpor popierajúc, že by vo svojej prevádzke umiestnil v rozhodnom období technické zariadenie prostredníctvom, ktorého by vykonával prenos zaznamenávaných výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, ako tvrdil žalobca; poprel i to, že by mu žalobca doručil výzvu zo dňa 21.04.2020.
4. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania a jeho právnom posúdení podľa § 27 ods. 1, ods. 2, § 99 ods. 1, ods. 2, § 110, § 119, § 143 ods. 1, ods. 2, § 165 ods. 1, § 169 ods. 4 Autorského zákona, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 458 ods. 1 a § 489 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby žalobcu, ktorej prostredníctvom sa domáhal zaplatenia sumy 24 eur. Mal za to, že v prípade oprávnenosti nároku žalobcu by na strane žalovaného išlo o prípad plnenia bez právneho dôvodu, ktoré je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia založenou na tom, že medzi zúčastnenými osobami od počiatku chýba právny vzťah zakladajúci nárok na plnenie. O plnenie bez právneho dôvodu teda ide i v prípade použitia predmetu ochrany, ku ktorému žalobca spravuje kolektívne právo používať ho za odmenu, bez uzavretia zmluvy. Dôsledkom takého plnenia je získanie určitej majetkovej hodnoty, o ktorú sa neznížia aktíva obohacujúceho sa, hoci by sa inak, pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia, jeho majetkový stav zmenšil. Používateľ predmetu ochrany, ako príjemca takého plnenia, nie je so zreteľom na povahu plnenia schopný vrátiť ho, a teda je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady.
5. Konajúci súd sa stotožnil s procesnou obranou žalovaného, podľa ktorej žalobca nijakým spôsobom nepreukázal prítomnosť technického zariadenia v jeho prevádzke, prostredníctvom ktorého by vykonával verejný prenos zaznamenaných výkonov a záznamov v roku 2019. Žalobca totiž predložil len screenshot (snímku obrazovky) zachytávajúcu časť predajne žalovaného, ktorú mal žalovaný zverejniť na webovej stránke. označiac na nej technické zariadenie slúžiace na verejný prenos. Predložená snímka však bola podľa tvrdenia žalovaného, ktoré žalobca nesporoval, vyhotovená v roku 2013, pri otvorení predajne žalovaného, a teda nepreukazovala stav v roku 2019. Naviac, zobrazovala bližšie neidentifikovateľné zariadenie, podľa tvrdenia žalobcu reproduktor, a teda bez ďalšieho nešlo o také technické zariadenie slúžiace na verejný prenos chránených predmetov. Z vyobrazeného reproduktora nemal konajúci súd v prvom rade za preukázané, či vôbec išlo o reproduktor a ak áno, či bol tento funkčný, pripojený k nejakému zariadeniu a ak áno k akému, resp. či bol pripojený k technickému zariadeniu umožňujúcemu žalobcom tvrdený verejný prenos; žalobca súčasne nepreukázal, či sa ním tvrdené zariadenie nachádzalo v prevádzke žalovaného i v roku 2019, teda v relevantnom období.
6. Pokiaľ žalobca dôvodnosť uplatneného nároku vyvodzoval z kontrolnej činnosti, ktorú mali vykonať v roku 2019 jeho externí zamestnanci bez formálneho záznamu, keď ho len interne informovali prostredníctvom elektronického zariadenia, existenciu ktorej kontroly žalovaný poprel, konajúci súd, stotožniac sa s argumentáciou žalovaného, uviedol, že žalobca nepreukázal vykonanie tvrdenej kontroly v prevádzke žalovaného, pričom ani neviedol, kedy a kým bola táto vykonaná, čo pri nej zistil a aká produkcia bola realizovaná. Pokiaľ žalobca v prevádzke žalovaného kontrolu neuskutočnil, konajúcemu súdu nebolo zrejmé, ako a či vôbec žalobca zistil, že v prevádzke žalovaného dochádzalo v roku 2019 k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov (zvukovo-obrazových záznamov) a že žalovaný disponoval v uvedenom období takým technickým zariadením, ktoré ich verejný prenos umožňovalo. V tomto smere súd prvej inštancie zdôraznil dôkazné bremeno žalobcu, ktorý pre úspešné uplatnenie nároku, t.j. zaplatenie primeranej odmeny autorom, výkonným umelcom, výrobcom zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, ktorých zastupoval, mal povinnosť preukázať, že k verejnému prenosu ich výkonu a záznamov došlo. Za stavu, keď žalovaný výslovne poprel tvrdenie žalobcu, že v jeho prevádzke vykonával v období roku 2019 verejný prenos zaznamenaných výkonov a záznamov a zároveň poprel, že by sa v danom období vôbec nachádzalo v jeho prevádzke také technické zariadenie, prostredníctvom ktorého by taký verejný prenos vykonával, bolo povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia; taká povinnosť pritom nezaťažovala žalovaného, nakoľko tento nemohol preukázať negatívne tvrdenie, teda niečo, o čom tvrdil, že neexistovalo. Vzhľadom na to, že žalobca existenciu technického zariadenia v prevádzke žalovaného
v relevantnom období nijakým spôsobom nepreukázal a napokon ani neuviedol, z čoho vychádzal, keď toto tvrdil, neuniesol dôkazné bremeno ohľadom oprávnenosti uplatneného nároku voči žalovanému; preto súd prvej inštancie jeho žalobu v celom rozsahu zamietol.
7. Súd prvej inštancie považoval za nadbytočné a nehospodárne žalobcom navrhované dokazovanie predložením hromadnej licenčnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným a spoločnosťou Slovenský ochranný zväz autorských pre práva k hudobným dielam (ďalej len „SOZA“), na obdobie roku 2019 a predložením faktúry vystavenej SOZA za obdobie roku 2019, nakoľko žalovaný tvrdil, že takúto zmluvu so SOZA neuzavrel a žalobca toto tvrdenie nesporoval, pričom ani neuviedol, že by mal vedomosť o uzavretí takejto zmluvy.
8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) C.s.p. Závery konajúceho súdu o tom, že neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu tvrdenej skutočnosti považoval za nesprávne. Mal za to, že vlastnou kontrolnou činnosťou vykonanou v rozhodnom období roka 2019 zistil, že žalovaný vo svojej prevádzke uskutočňoval verejný prenos chránených predmetov cez technické zariadenie. I keď v konaní nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci vykonanie takej kontroly, resp. jednotlivých kontrol, keďže tieto uskutočnili jeho externí zamestnanci zväčša elektronickými prostriedkami a o ich priebehu nevyhotovil žiaden formálny záznam, žalovaný mal povinnosť zaplatiť primeranú odmenu, ktorá nebola podmienená vykonaním takých kontrol. Napokon ani ustanovenia Autorského zákona neupravovali priebeh takej kontroly, prípadne spísanie formálnych záznamov o jej uskutočnení. V ďalšom bol žalobca toho názoru, že na preukázanie svojich tvrdení doložil v konaní i iné dôkazné prostriedky, a to fotografiu webovej stránky žalovaného zachytávajúcu reproduktor; práve táto fotografia mala preukazovať, že žalovaný disponoval zariadeniami slúžiacimi na verejný prenos zvukových a zvukovoobrazových záznamov a verejne sa k tomu priznával. Žalovaný pritom nijako nespochybnil, že by fotografia nezachytávala priestory jeho prevádzky, z čoho podľa mienky žalobcu konajúci súd vyvodil nesprávny záver, že z predloženého screenshotu nebolo možné jednoznačne preukázať ním tvrdené skutočnosti. Napokon, za účelom preukázania prítomnosti technických zariadení na verejný prenos zvukových a zvukovoobrazových záznamov v rozhodnom období roka 2019 v prevádzke žalovaného navrhol vykonať dôkaz, a to predloženie hromadných licenčných zmlúv uzavretých medzi SOZA a žalovaným, ktorý návrh však konajúci súd odmietol vykonať. Týmto dôkazom mohol pritom osvedčiť svoje tvrdenie o tom, že žalovaný vo svojej prevádzke v rozhodnom období disponoval technickým zariadením určeným na verejný prenos; podľa mienky žalobcu, konajúcemu súdu nič nebránilo, aby uložil SOZA povinnosť takú zmluvu predložiť, a pokiaľ tak neurobil, naplnil svojim postupom odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.
10. Žalobca zdôraznil, že nárok na zaplatenie primeranej odmeny výkonným umelcom a výrobcom zvukových a zvukovoobrazových záznamov, ktorých zastupuje, vyplýva priamo z ustanovení Autorského zákona, ako aj z § 5 zákona č. 96/1991 Z.z. o verejných kultúrnych podujatiach; ide o zákonný nárok, a preto na vznik právneho vzťahu nie je potrebné uzatvorenie písomnej zmluvy s prevádzkovateľom. Každý subjekt plánujúci otvoriť prevádzku, v ktorej bude dochádzať k verejnému prenosu, je povinný pred jej otvorením informovať sa o svojich povinnostiach, medzi ktoré patrí i informácia o úhrade odmeny organizáciám kolektívnej správy práv; v takom prípade s ním bude rokovať o uzatvorení zmluvy. Ak dôjde k uzatvoreniu zmluvy, jej ustanovenia upravia výšku odmeny ku konkrétnemu subjektu na základe individuálnych kritérií prevádzky a sadzobníka; zároveň budú slúžiť ako daňový doklad. V prípade, že si používateľ nesplní povinnosť uhrádzať odmenu, poruší tým ustanovenia Autorského zákona, v nadväznosti na ktoré porušenie budú viazané i následné kroky žalobcu kontrolného charakteru. Žalovaný ako prevádzkovateľ vopred neoznámil úmysel používať predmety ochrany podľa Autorského zákona, ktoré žalobca spravuje, a teda tieto predmety použil priamo bez dohody o podmienkach primeranej odmeny; žalobca v takom prípade nebol povinný ho kontaktovať a oboznamovať ho s jeho povinnosťami.
11. Žalobca uzavrel, že prítomnosť technického zariadenia schopného prijímať televízny alebo rádiový signál sa považuje podľa súdnej praxe slovenských súdov a Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EU“) za verejné rozširovanie diela. V tomto smere poukázal najmä na rozsudok Súdneho
dvora EU vo veci SGAE proti Rafael Hoteles SA, č. C-306-05, vo veci Phonographic Performance Ireland Limited proti Ireland, č. C-162/10, ako i na rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 11.01.2017, sp. zn. 23Cb/8/2016. Považoval za nereálne, aby musel preukazovať, že v jednotlivých prevádzkach dochádzalo k verejnému prenosu každý deň počas žalovaného obdobia, ako i to, ktoré konkrétne predmety ochrany boli verejným spôsobom sprístupnené verejnosti; v takom prípade by súdne spory o primeranú náhradu boli vopred odsúdené na neúspech.
12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne. V prvom rade poznamenal, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e) a f) C.s.p. sa vzájomne vylučujú, keď buď konajúci súd zistil nesprávne skutkový stav, lebo nevykonal navrhované dôkazy alebo na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zopakoval, že od počiatku tvrdil, že v roku 2019 nedisponoval vo svojej prevádzke technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo, resp. by mohlo dochádzať k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, keď printscreen na webstránke, na ktorý sa odvolával žalobca, zobrazoval jeho prevádzku v roku 2013, pričom nezachytával žiadne také technické zariadenie určené na verejný prenos, ani reproduktor. Pokiaľ sa v tomto smere žalobca odvolával na vykonanie kontroly, neprodukoval k tomu žiaden dôkaz. V procesnej situácii, keď poprel skutkové tvrdenia žalobcu rozhodujúce pre priznanie ním uplatneného nároku a žalobca nepredložil o ich existencii žiaden dôkaz, žiadne zo svojich tvrdení nepreukázal. Súd prvej inštancie teda správne jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol. Správne pritom rozhodol i o nevykonaní navrhovaného dokazovania predložením licenčnej zmluvy so SOZA, keďže taký dôkaz neexistoval; v tejto súvislosti žalovaný podotkol, že pokiaľ bol žalobca iného názoru, nič mu nebránilo v tom, aby si taký dôkaz od SOZA obstaral sám. Podľa mienky žalovaného neobstála ani námietka žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci zo strany konajúceho súdu, ktorú žalobca prvý krát odôvodnil i poukazom na aplikáciu § 5 zákona č. 96/1991 Zb. o verejných kultúrnych podujatiach. Žalovaný uzavrel, že pre úspech žalobcu v spore bol tento povinný preukázať verejný prenos, resp. možnosť takého prenosu v jeho prevádzke; žalobca však v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, správne preto konajúci súd jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol.
13. Žalobca v reakcii v podaní zo dňa 18.08.2021 zotrval na tvrdení, že súd prvej inštancie dospel vykonaním dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, o tom, že žalobný nárok nepreukázal; mal za to, že pokiaľ by súd prvej inštancie neodmietol vykonať ním navrhované dokazovanie, mohol by preukázať svoje tvrdenia o tom, že žalovaný skutočne v rozhodnom období disponoval vo svojej prevádzke technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo k verejnému prenosu zaznamenaných výkonov, zvukových a zvukovo-obrazových záznamov. V tomto smere pritom považoval skutkové tvrdenie žalovaného ohľadom údajnej neexistencie licenčnej zmluvy medzi ním a SOZA za zavádzajúce a klamlivé. Podotkol, že dôkazom o existencii technického zariadenia bola i fotografia, ktorú založil do súdneho spisu. Vo zvyšnej časti sa pridržal argumentácie uvedenej v odvolaní.
14. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na skutočnostiach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Osobitne zdôraznil, že existenciu hromadnej licenčnej zmluvy medzi ním a SOZA na obdobie roka 2019 včas poprel, pričom žalobca v reakcii na to netvrdil a ani v súčasnosti netvrdí, že takú zmluvu so SOZA uzavrel. Jediným logickým záverom potom ostal záver prijatý konajúcim súdom o neexistencii licenčnej zmluvy. Žalovaný poukázal na to, že úlohou žalobcu v konaní nebolo spochybňovať, ale aktívne útočiť, t.j. produkovať dôkazy na podporu svojich tvrdení; takú aktivitu však žalobca neuskutočnil, keď okrem printscreen z jeho webovej stránky nezaložil do súdneho spisu žiaden relevantný dôkaz. Za uvedenej dôkaznej núdze potom žalobca ani len neosvedčil ním uplatnený nárok.
15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.09.2022 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).
16. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom sa tento zaoberal posudzovaním dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie sumy 24 eur s príslušenstvom, pričom vychádzajúc zo skutkových tvrdení uvedených žalobcom v žalobe
a listinného dôkazu ním predloženého, ktorý žalovaný sporoval, konštatuje správnosť dôvodov vedúcich súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby (§ 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.).
17. Odvolací súd udáva, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (vid nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 24/2019).
18. Zo skutkových tvrdení uvedených žalobcom v žalobe nepochybne vyplýva, že opodstatnenosť svojho nároku vyvodzoval z tvrdenia, že žalovaný v rozhodnom období roka 2019 disponoval vo svojej prevádzke technickým zariadením, prostredníctvom ktorého uskutočňoval verejný prenos zaznamenaných výkonov, zvukových a zvukovo-obrazových záznamov bez úhrady odmeny autorom týchto predmetov ochrany. Na preukázanie svojich tvrdení označil fotografiu webovej stránky, zachytávajúcu časť prevádzky žalovaného, uvádzajúc, že sa na nej nachádza technické zariadenie - reproduktor, ako zariadenie určené na verejný prenos zaznamenaných výkonov a záznamov. Zároveň doplnil, že existenciu technického zariadenia určeného na verejný prenos zistil i svojou kontrolnou činnosťou. Žalovaný v rámci procesnej obrany skutkové tvrdenia žalobcu účinne poprel (§ 151 ods. 2 C.s.p.), spochybniac nielen výkon tvrdenej kontroly, keď v tomto smere žalobca ani neuviedol kto, kedy a s akými výsledkami túto uskutočnil, ale i prítomnosť takého technického zariadenia v jeho prevádzke, ktorým by vykonával verejný prenos zaznamenaných výkonov, zvukových a zvukovo- obrazových záznamov v danom období. Osobitne pritom namietal fotografiu označenú žalobcom, ktorá podľa neho nemala pochádzať z obdobia roka 2019, ale z roku 2013, pričom z nej ani nebolo zrejmé, aké zariadenie je na nej vyobrazené (išlo o čiernu skrinku, ktorá môže byť kávovarom alebo zariadením použitým pri slávnostnom otvorení prevádzky žalovaného - viď vyjadrenie žalovaného na č.l. 86), či ide skutočne o žalobcom tvrdený reproduktor, a ak áno, či je tento funkčný a napojený na rozhlasový alebo iný prijímač. Za tejto procesnej situácie bolo povinnosťou žalobcu v konaní preukázať ním tvrdené skutočnosti, t.j. že v prevádzke žalovaného sa v rozhodnom období skutočne nachádzalo technické zariadenie určené na verejný prenos. Žalobca na podporu ním tvrdených, avšak sporných skutočností, nepredložil žiaden relevantný dôkaz, a teda svoje tvrdenia v konaní nepreukázal. Odvolací súd sa stotožnil s názorom konajúceho súdu, že dostatočným dôkazom o prítomnosti technického zariadenia určeného na verejný prenos zaznamenaných výkonov a záznamov v prevádzke žalovaného v roku 2019 nemôže byť fotografia prevádzky, ktorú žalobca založil do súdneho spisu, pri ktorej žalovaný uviedol, že pochádzala z roku 2013 a je na nej vyobrazená len „akási čierna skrinka, možno kávovar alebo iné zariadenie“; za stavu, keď žalobca nesporoval obdobie vzniku fotografie (t.j. táto skutočnosť sa stala nespornou) a žalovaný namietal vec zachytenú na fotografii ako technické zariadenie určené na verejný prenos, zaťažovalo žalobcu dôkazné bremeno preukázania, že predmetná hnuteľná vec je skutočne ním tvrdené zariadenie, prostredníctvom ktorého dochádzalo v prevádzke žalovaného k verejnému prenosu chránených predmetov; túto okolnosť však žalobca nepreukázal. Nepreukázal pritom ani výkon kontrolnej činnosti v prevádzke žalovaného, ktorej existenciu rovnako použil na podporu svojich skutkových tvrdení o prítomnosti technického zariadenia určeného na verejný prenos zaznamenaných výkonov a záznamov. V tomto smere možno dokonca konštatovať, že žalobca ani neuviedol dostatočné skutkové tvrdenia, keďže nešpecifikoval kedy, kto (len všeobecne - externí zamestnanci), za akých okolností a s akými výsledkami vykonal kontrolu. Táto síce nie je podmienkou uplatnenia nároku na primeranú odmenu, avšak pre úspech v súdnom spore, v ktorom práve za jej pomoci žalobca mienil preukazovať uskutočňovaný verejný prenos zaznamenaných výkonov a zvukových a zvukovoobrazových záznamov, žalobcu zaťažovalo bremeno jej preukázania. Možno teda uzavrieť, že žalobca z procesnej stránky neuniesol bremeno svojich tvrdení a nepreukázal, že by sa v prevádzke žalovaného v roku 2019 nachádzalo technické zariadenie určené na verejný prenos, za ktorého prenos mu ako osobe yykonávajúcej oprávnenia podľa Autorského práva svedčí oprávnenie domáhať sa zaplatenia sumy 24 eur s príslušenstvom. Za tohto stavu potom nebol dôvodný poukaz žalobcu na ustanovenie § 5 zákona č. 96/1991 Z.z. o verejných kultúrnych podujatiach, ktorý naviac na uvedený prípad ani nedopadá, nakoľko sa vzťahuje len na verejné kultúrne podujatia zadefinované v
ustanovení § 1 a prípadný verejný prenos v prevádzke žalovaného medzi nich nepatrí, a ani na označené rozhodnutia Súdneho dvora EU, keďže žalobca nepreukázal základnú premisu, z ktorej tieto vychádzali, a to prítomnosť takého zariadenia v prevádzke žalovaného v označenom období, ktorým možno uskutočňovať verejný prenos zaznamenaných výkonov, zvukových a zvukovo-obrazových záznamov.
19. Odvolací súd sa stotožnil i s procesným postupom konajúceho súdu, ktorý zamietol dokazovanie navrhované žalobcom, a to vyžiadaním hromadnej licenčnej zmluvy medzi SOZA a žalovaným na obdobie roka 2019, vrátane faktúry, od SOZA. Za stavu, keď žalovaný namietal existenciu právneho vzťahu medzi ním a SOZA, a teda i existenciu takej licenčnej zmluvy, a žalobca jeho tvrdenie nesporoval, pričom ani neuviedol, že by mal vedomosť o takej zmluve a kedy bola táto uzavretá, bolo by vykonanie navrhovaného dokazovania nehospodárne a nadbytočné. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že pri posudzovaní dôkazného bremena treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6 Cdo 81/2010).
20. S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Vzhľadom na to, že odvolací súd nepovažoval ním uvádzané tvrdenia za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
21. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal proti žalobcovi plný nárok na ich náhradu.
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).