Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6CoKR-1-2022.pdf
PDF · 130.84 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoKR/1/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej, v právnej veci žalobkyne: JUDr. Mgr. Zuzana Sláviková, so sídlom kancelárie Terchovská 30, 080 01 Prešov, IČO: 48485357_00536, správca úpadcu REMI plus, spol. s r.o. v konkurze, so sídlom 094 21 Nižný Hrabovec 200, IČO: 36 503 177, proti žalovanej: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX/X, XXX XX E. - F., v konaní právne zastúpená JUDr. Janou Čepčekovou, advokátkou, so sídlom Námestie slobody 2, pošta I., 066 01 Humenné, IČO: 42343224, v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu - darovacej zmluvy zo dňa 26.02.2015 a uplatnenia peňažnej náhrady za vec, ktorá je predmetom odporovaného právneho úkonu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 2Cbi/15/2019-260 zo dňa 22.7.2021, takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozhodol takto:
„I. Určuje, že darovacia zmluva, uzatvorená dňa 26.02.2015 medzi darcom - obchodnou spoločnosťou REMI plus, spol. s r. o., so sídlom Nižný Hrabovec 200, 094 21 Nižný Hrabovec, IČO: 36 503 177, aktuálne v konkurze a obdarovanou - žalovanou A. B. C., B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, XXX XX E. XX, ktorou úpadca previedol na žalovanú vlastnícke právo k osobnému motorovému vozidlu zn. G. XXXd, VIN: H., žltej metalízy, s evidenčným číslom I. XXXBK, je v konkurze na majetok úpadcu, vyhlásenom Okresným súdom Prešov dňa 21.07.2018, pod sp. zn. 2K/1/2018, voči veriteľom úpadcu neúčinná.
II. Žalovaná je povinná poskytnúť do všeobecnej podstaty v konkurze na majetok úpadcu REMI plus, spol. s r. o., so sídlom Nižný Hrabovec 200, 094 21 Nižný Hrabovec, IČO: 36 503 177, vyhlásenom Okresným súdom Prešov dňa 21.07.2018, pod sp. zn. 2K/1/2018, peňažnú náhradu za osobné motorové vozidlo zn. G. XXXd, VIN: H., žltej metalízy, s evidenčným číslom I. XXXBK, vo výške 16.800 €, do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku, na konkurzný účet vedený v J. G., IBAN: K. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX.
III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.“
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 25.6.2019 sa žalobkyňa v konkurznej veci dlžníka - REMI plus, spol. s r. o. v konkurze, proti žalovanej domáhala určenia neúčinnosti právneho úkonu dlžníka voči veriteľom. Podanú žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že ako správca podstaty úpadcu pri svojej činnosti zistila, že úpadca v období od 26.7.2010 do 4.3.2015 bol najskôr držiteľom a nakoniec vlastníkom osobného motorového vozidla zn. G. XXXd, VIN: H., žltej metalízy, s evidenčným číslom I. XXXBK, čo bol majetok dlžníka podľa § 57 ods. 1 ZKR. V období od 24.2.2015 do 4.3.2015 úpadca previedol vlastnícke právo k vozidlu na žalovanú na základe darovacej zmluvy, pravdepodobne uzatvorenej ústnou formou, t. j. na základe bezodplatného právneho úkonu. Obvyklá cena plnenia za auto rovnakej značky, modelu a roku výroby sa v tom období pohybovala v rozmedzí od 5.000,- eur do 10.000,- eur. Žalobkyňa uviedla, že ako správca má za to, že k prevodu vlastníckeho práva k autu došlo na základe právneho úkonu bez primeraného protiplnenia, t. j. k naplneniu skutkovej podstaty podľa § 58 ods. 1 ZKR.
Aplikujúc ust. § 57 ods. 1, 2, 4, § 58 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 5, § 63 ods. 1, § 9 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 2 všetko zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa si v podanej žalobe uplatnila vydanie rozhodnutia o určení neúčinnosti vyššie uvedeného právneho úkonu dlžníka voči konkurzným veriteľom. Žaloba bola žalobkyňou uplatnená v zmysle § 57 ods. 2 ZKR v zákonnom stanovenej lehote. Žalobkyňa podala žalobu na odporovateľnosť právneho úkonu dlžníka bez primeraného protiplnenia podľa § 58 ods. 1 ZKR, ako bezodplatného právneho úkonu dlžníka, ktorý bol urobený počas úpadku dlžníka, v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, v zmysle čoho sa úpadok dlžníka v čase urobenia právneho úkonu predpokladá, ak sa nepreukáže opak.
Odporovacia žaloba slúži k tomu, aby sa obnovili majetkové pomery dlžníka a aby sa dosiahlo také uspokojenie pohľadávok (miera uspokojenia) ako pred vykonaním (účinnosťou) odporovaného právneho úkonu. Ustanovenie § 58 a nasl. ZKR odkazuje na plnenie, ktorého obvyklá cena je podstatne vyššia ako obvyklá cena plnenia, ktoré na jeho základe žalovaný podľa názoru žalobcu získal. Žalobkyňa výšku uplatneného nároku na peňažnú náhradu podľa § 63 ods. 1 ZKR, ako dôsledok úspešného odporovania, odôvodnila ako obvyklú cenu plnenia za auto rovnakej značky, modelu a roku výroby, zistenú na základe informácii od autobazárov, vrátane ceny kúpy uvedenej žalovanou a štatutárnym zástupcom úpadcu v označenej kúpnej zmluve.
Zákon o konkurze a reštrukturalizácii definuje úpadcu ako dlžníka neschopného alebo predlženého splácať viac ako jednému veriteľovi po dobu 30 dní po lehote splatnosti pri peňažných záväzkoch. Táto platobná neschopnosť ako úpadok dlžníka zamedzuje dlžníkovi vykonávať zvýhodňujúce právne úkony (§ 59 ZKR) alebo ukracovať veriteľov (§ 60 ZKR) počas úpadku dlžníka. Zákon definuje podmienky odporovania zvýhodňujúceho právneho úkonu, či odporovania ukracujúceho právneho úkonu, postavením dlžníka nespôsobilosťou splácať záväzky svojim veriteľom v prípade preukázania jeho platobnej neschopnosti, tvrdenej v dobe úpadku.
V predmetnej veci bolo pre úspešné odporovanie právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia (§ 58 ZKR) nevyhnutné preukázať, či sa uskutočnil žalobkyňou označený právny úkon (darovacia zmluva, resp. či došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy), či tento úkon spôsobil úpadok dlžníka, alebo bol urobený počas úpadku dlžníka a keďže ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom a úpadok dlžníka sa v čase urobenia právneho úkonu predpokladá, či sa v konaní nepreukázal opak.
Z dôkazov produkovaných žalobkyňou, najmä účtovných závierok úpadcu za účtovné roky 2014 a 2015, ktorých dôvodnosť žalovaná relevantne nespochybnila, a preto sa považujú za nesporné (§ 151 CSP), vyplýva, že v čase uskutočnenia tohto úkonu mal úpadca viacerých veriteľov, ktorých nároky zostali neuspokojené, keďže dlžníkovi nezostal majetok, ktorého speňažením by bolo možné zistené pohľadávky uspokojiť. Nepochybne teda zrealizovaním napadnutého právneho úkonu došlo k ukráteniu uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov, pretože reálne neexistovala možnosť uspokojiť z existujúceho majetku záväzky skôr splatné. Pojem úpadku vymedzujú právne predpisy, najmä § 3 ZKR.
Záver o tom, či spoločnosť je alebo nie je v úpadku teda nie je záverom skutkovým, ale záverom právnym, ktorý sa vyvodzuje zo skutkových zistení, či spoločnosť napĺňa znaky vymedzenia úpadku. Existencia úpadku spoločnosti úpadcu už v roku 2015 vo forme predĺženia teda vyplýva aj z uvedenej účtovnej závierke za rok 2015.
Žalobkyňa ako správca síce nemala k dispozícii celé účtovníctvo úpadcu (v dôsledku jeho zničenia), čo nebolo sporné, pri posudzovaní napadnutého úkonu však vychádzala z dostupných údajov, najmä účtovných závierok úpadcu, ktorých pravosť a dôvodnosť nebola v konaní sporná. Účtovná závierka pritom predstavuje súbor účtovných výkazov, ktoré zostavuje každá účtovná jednotka - väčšinou k poslednému dňu účtovného obdobia, ktorá zohľadňuje aj informácie týkajúce sa stavu ku dňu, ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka a ktoré účtovná jednotka získala do dňa zostavenia účtovnej závierky. Cieľom účtovnej závierky je poskytovať informácie o finančnej pozícii, finančnej výkonnosti a peňažných tokoch účtovnej jednotky, a teda aj informácie, či je subjekt platobne neschopný alebo predlžený. Pri predkladaní účtovných závierok do zbierky listín je štatutárny orgán zapísanej právnickej osoby podľa § 9 ods. 6 zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov povinný predložiť písomné vyhlásenie, či predložená účtovná závierka bola alebo nebola schválená príslušným orgánom. Zároveň podľa § 40 ods. 2 Obchodného zákonníka sa do zbierky listín ukladá aj neschválená účtovná závierka. Obsah úpadcom uloženej účtovnej závierky v registri účtovných závierok za rok 2015 bol teda účinný aj voči tretím osobám podľa § 27 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Z účtovnej závierky úpadcu zostavenej za účtovný rok 2015 vyplýva, že v priebehu daného účtovného obdobia nedošlo k predaju žiadneho dlhodobého hmotného majetku a súčasne na jeho bankovom účte v L. G., M. nie je zaznamenaná žiadna prijatá platba od žalovanej alebo vklad z pokladne na účet z titulu predaja - kúpy auta. Údaj o predaji vozidla nie je zaznamenaný ani v daňovom priznaní a kontrolných výkazoch k DPH za mesiace február 2015 a marec 2015. Tvrdená úhrada kúpnej ceny do pokladne úpadcu by pritom bola v rozpore s ustanovením § 4 zákona č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti.
Žalovaná napriek svojmu tvrdeniu a označeným dôkazom nepreukázala opak skutočností zistených správcom z dostupných údajov účtovníctva úpadcu, a to že došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy na vozidlo a súčasne aj k zaplateniu kúpnej ceny v hotovosti do pokladne, nakoľko úpadca ako účtovná jednotka bol v zmysle príslušných predpisov povinný všetky účtovné operácie riadne zaznamenať vo svojom účtovníctve, a to aj v rozhodnom období, vrátane prevodu majetku a keďže výstup z účtovníctva, vyplývajúci z uložených účtovných závierok, takýto prevod ani úhradu nezaznamenal, súd obranu žalovanej nemohol posúdiť inak ako nedôvodnú a účelovú. Skutočností vyplývajúce z vykonaného dokazovania preto potvrdzujú zistenia žalobkyne ako správcu, a to že došlo k bezplatnému prevodu majetku z úpadcu na žalovanú dňom označeným samotnou žalovanou (26.02.2015), čo zodpovedá pojmovým znakom darovacej zmluvy podľa ustanovenia § 628 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na žalovanú ako spriaznenú osobu úpadcu podľa § 9 ods. 1 písm. d ) ZKR sa pritom vzťahujú prísnejšie kritéria z hľadiska posudzovania možnosti úmyslu ukrátenia veriteľov, resp. vedomosti o ňom, s dôkaznou povinnosťou preukázania opaku úpadku dlžníka v čase urobenia právneho úkonu.
Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, hodnotením dôkazov jednotlivo, ako aj v ich súhrne preto dospel súd k záveru, že žalobkyňou uplatnený nárok v tomto konaní je dôvodný, a to jednak v časti nároku na určenie neúčinnosti právneho úkonu - darovacej zmluvy zo dňa 26.02.2015 (súdom modifikované na základe nesporného prednesu strán), ako aj v časti nároku na peňažnú náhradu vo výške označenej žalovanou, ako aj jej bratom (štatutárnym zástupcom úpadcu) ako hodnoty vozidla pri jeho prevode. Po vyhodnotení dokazovania preto súd na základe skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania, vyplývajúceho najmä z obsahu spisu, ako aj z prednesov sporových strán, ktoré mali povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, za použitia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
O trovách konania rozhodol súd v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (§ 251 CSP). Žalobkyňa bola v konaní úspešná, náhradu trov konania si však neuplatnila a žiadne preukázateľné trovy konania jej nevznikli, a preto súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku ako celku podala žalovaná včas odvolanie s tým, že poprela, že by uzatvorila darovaciu zmluvu v období od 24.2.2015 do 4.3.2015 s obchodnou spoločnosťou REMI plus, spol. s r.o. So žalobkyňou uzatvorila žalovaná podľa svojho vyjadrenia v odvolaní dňa 26.2.2015 kúpnu zmluvu, ktorá bola predložená okresnému súdu za kúpnu cenu vo výške 16.800,- eur s DPH s tým, že o podanej žalobe sa žalovaná dozvedela až v roku 2019, t. j. 4 roky od uzatvorenia kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 26.2.2015, pričom túto kúpnopredajnú zmluvu, ani príjmový doklad nemá k dispozícii, nakoľko o predložení kúpnej zmluvy na obvodnom oddelení PZ SR došlo k prepisu vozidla na žalovanú s tým, že ona nepredpokladala, že ju bude niekedy v budúcnosti potrebovať.
Žalovaná uviedla, že sa o žalobcu nikdy nezaujímala, študovala v Košiciach a po štúdiu ostala bývať v Košiciach. Nemá žiadnu vedomosť o akýchkoľvek pohľadávkach, resp. záväzkoch úpadcu, o čom nič nevedela ani v čase, keď bol konateľom jej nebohý otec. Pre ňu malo toto vozidlo neskutočnú a nevyčísliteľnú hodnotu, nakoľko to bola spomienka na jej nebohého otca, ktorý jej sľúbil, že toto vozidlo po odpísaní vo firme prevedie na ňu. Aj keď kúpna cena, ktorú jej navrhol jej brat N. O. B. za toto vozidlo sa jej zdala vysoká. Túto sumu 16.800,- eur s DPH uhradila, pričom podotkla, že v roku 2010 bolo toto vozidlo zakúpené za cenu cca 25.000,- eur z dôvodu, že jej nebohý otec mal obchodné kontrakty s predajcom s tým, že rozdiel v kúpnej cene za 5 rokov by bol podľa vyjadrení žalobkyne len 8.200,- eur, čo je po 5 rokoch používania vozidla s technickou vadou a najazdenými kilometrami veľmi neprimerané zníženie kúpnej ceny oproti pôvodnej kúpnej cene, za ktorú toto vozidlo bolo v roku 2010 zakúpené.
Nereálnosť požadovanej peňažnej náhrady podľa žalovanej je potvrdená aj autobazármi, ktoré stanovili rozpätie kúpnej ceny vozidla tak, že kúpna cena bola podstatne nižšia ako požadovaná peňažná náhrada vo výške 16.800,- eur s tým, že autobazármi bolo uvedené rozpätie od sumy 5.000,- eur do 10.000,- eur. S poukazom na uvedené preto žalobkyňa vyslovila presvedčenie, že za toto vozidlo zaplatila vyššiu kúpnu cenu ako bola jeho reálna trhová cena v roku 2015, pričom ona sa nezamýšľala nad výškou kúpnej ceny, ktorú požadoval predajca, ale išlo o spomienku na jej nebohého otca. Podľa žalovanej žalobkyňa žiada od nej poskytnúť do všeobecnej konkurznej podstaty hodnotu vozidla, ktorú už raz uhradila vo výške 16.800,- eur aj keď žiadnym spôsobom nebolo preukázané aká bola k dátumu 26.2.2015 skutočná hodnota tohto vozidla.
V tejto súvislosti žalovaná podotkla, že podľa vyjadrení samotnej žalobkyne aj z ďalších predložených dôkazov v tomto konaní žiadne ďalšie záväzky viac ako 30 dní po lehote splatnosti úpadca neevidoval a tak žalovaná nemohla žiadneho veriteľa v tom čase ukrátiť, najmä keď kúpna cena vo výške 16.800,- eur s DPH bola riadne uhradená.
Pokiaľ ide o pohľadávku L. G., tak túto pohľadávku podľa žalovanej vo svojom účtovníctve úpadca riadne evidoval, splácal, avšak pohľadávka L. G. nebola splatná dátumu prevodu vozidla z úpadcu na žalovanú, a teda úpadca nebol k dátumu 26.2.2015 viac ako 30 dní po lehote splatnosti s pohľadávkou L. G., čo uvádza aj samotný veriteľ L. G. vo svojej prihláške pod poradovým číslom 1, a to, že konečná splatnosť úveru nastala až 30.11.2016.
Podľa žalovanej sa súd prvej inštancie v tomto konaním žiadnym spôsobom nezaoberal možnosťou aby toto vozidlo bolo úpadcovi vydané v súlade s ust. § 63 ods. 1 ZKR a rovnako sa nezaoberal s výškou peňažnej náhrady, ktorú požadovala žalobkyňa. Rovnako zdôraznila, že k dátumu urobenia právneho úkonu zo dňa 26.2.2015 dlžník nebol v úpadku, čo vyplýva zo žalobkyňou predložených účtovných dokladov.
Poukazujúc na to, že žalobkyňa v konaní uvádzala, že konateľ dlžníka nepredložil pokladničnú knihu, účtovníctvo, iba niekoľko faktúr, ktoré potom doplňoval s tým, že konateľ žalobkyni odovzdal aj účtovné doklady, avšak žalobkyňa nevyhotovila protokolárny záznam o odovzdaní akýchkoľvek dokladov. Na druhej strane však žalobkyňa vyhotovila súpis všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu a tento riadne zverejnila v obchodnom vestníku, pričom hodnotou pri jednotlivých súpisných zložkách majetku určila z pokladničnej knihy a následne bola vykonaná zmena hodnoty súpisných zložiek majetku na základe jednotlivých faktúr. Ak by žalobkyňa podľa názoru žalovanej riadne protokolovane prevzala účtovníctvo a doklady predložené konateľom úpadcu, dnes by žalovaná nemusela nikoho presviedčať, že za vozidlo zaplatila kúpnu cenu vo výške 16.800,- eur s DPH, tak ako potvrdil vtedajší konateľ dlžníka a ako to potvrdila v tom čase účtovníčka dlžníka pani O. P., a to, že vozidlo bolo riadne zaúčtované v hlavnej knihe.
V závere svojho odvolania žalovaná zdôraznila, že uzatvorila s úpadcom kúpnopredajnú zmluvu dňa 26.2.2015 a nie darovaciu zmluvu. Taktiež z účtovných dokladov a výsluchov svedkov preukázala, že uzatvorením tejto kúpnopredajnej zmluvy a úhradou kúpnej ceny tento úkon nespôsobil úpadok dlžníka a taktiež tento úkon nebol urobený počas úpadku dlžníka.
Žalovaná sa podľa svojho vyjadrenia nebude vyjadrovať predkladaným a žalobkyňou vyhotoveným falzifikátom účtovných dokladov, resp. kúpnej zmluvy s tým, že takéto konanie je pre ňu nepochopiteľné, zvlášť, ak tak postupuje osoba s právnickým vzdelaním.
Na základe vyššie uvedenej skutočnosti navrhla odvolaciemu súdu zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie ako nezákonný, vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že žalovaná svoje tvrdenie o tom, že uzatvorila kúpnu a nie darovaciu zmluvu a že zaplatila kúpnu cenu počas konania nevedela a stále nevie podoprieť originálom kúpnej zmluvy, keď poukazuje len akýsi sken listiny, ktorý sa podobá zmluvu, no s podpisom, ktorý nie je identicky s podpisom žalovanej, pričom žalobkyňa preukázala súdu, že pomocou skenovania je možné vytvoriť aj falošnú listinu kúpnej zmluvy. Žalovaná svoje tvrdenie o zaplatenie kúpnej ceny podpiera pokladničným dokladom, pri ktorom žalobkyňa rovnako preukázala, že je jednoduché vytvoriť falzifikát takejto listiny. Žalovaná vo svojom odvolaní spomína stretnutie žalobkyne s účtovníčkou úpadcu, na ktorom vraj mala účtovníčka úpadcu potvrdiť aj existenciu dokladov ohľadne kúpnej ceny a zaúčtovanie tohto dokladu do hlavnej knihy úpadcu. Žalovaná však nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by svedčil o takomto potvrdení zo strany účtovníčky. Na druhej strane žalobkyňa prostredníctvom relevantných listinných dokladov – účtovných závierok, kontrolných výkazov i bankového účtu úpadcu preukázala, že na strane úpadcu v inkriminovanom období reálne nedošlo k inkasu sumy 16.800,- eur. Úpadca nikdy žalobkyni nepredložil originál kúpnej zmluvy, ktorej predmetom by bolo vyššie uvedené auto.
Tvrdenie žalovanej, že suma 16.800,- eur nezodpovedá obvyklej cene plnenia za auto rovnakej značky, modelu a roku výroby, je podľa žalobkyne v rozpore s výpoveďou N. B. ako aj jej vlastným tvrdeným. Autobazáre určili trhovú cenu auta orientačne a spätne do minulosti. Žalovaná ako aj svedok vypovedali o hodnote tohto konkrétneho auta v čase, keď došlo k jeho prevodu tým, že zhodne vypovedali, že hodnotu auta určil svedok ako konateľ úpadcu a žalovaná sa s takýmto hodnotením auta úplne bez námietok stotožnila. Svedok auto ponúkol žalovanej na predaj a žalovaná s takouto cenou súhlasila s tým, že obaja vypovedajú, že bola vygenerovaná trhová cena auta. Určenie výšky trhovej ceny zo strany svedka žalovanej je presnejšie ako určenie výšky ceny zo strany autobazárov. Žalobkyňa sa domáha vrátenia majetku do konkurznej podstaty v takej hodnote, akú mal majetok v čase jeho prevodu. Keďže hodnota všetkých áut z roka na rok klesá, je zrejmé, že ak by sa žalobkyňa domáhala vrátenia samotného auta do konkurznej podstaty, hodnota tohto auta by už nepokryla tú hodnotu, ktorá dňa
26.2.2015 z obchodného majetku úpadcu ušla. Žalobkyňa ako správkyňa ale aj súd sú pritom podľa § 5 ZKR povinní postupovať tak, aby dosiahli pre veriteľov čo najvyššiu mieru uspokojenia.
Žalovaná pred súdom prvej inštancie v rámci procesnej obrany nevyvinula veľkú aktivitu v snahe poukázať opak existencie úpadku a neponúkla ani popretie tvrdenia o ukrátení prihláseného veriteľa. Žalobkyňa, hoci aj zo zákona nevyplýva, vzhľadom na prítomnosť spriaznenej osoby povinnosť tvrdenia preukázania existencie úpadku v čase prevodu auta pred súdom prvej inštancie detailne a predloženými listinnými dôkazmi preukázala, že v čase prevodu auta finančná a obchodná situácia úpadcu napĺňala minimálne znaky skutkovej podstaty úpadku formou platobnej neschopnosti podľa § 3 ods. 1 a 2 ZKR. Rovnako žalobkyňa preukázala, že reálne je tu ukrátený minimálne jeden prihlásený veriteľ, ktorý doteraz nemá svoju pohľadávku uhradenú.
Podľa žalobkyne žalovaná zamlčala niektoré skutočnosti, napríklad, že v čase prevodu auta nebol dlžník schopný plniť svoje záväzky viac ako 30 dní po splatnosti nielen voči jednému veriteľovi, ale voči viacerým, formálne číta účtovnú závierku neberúc do úvahy reálnu hodnotu pohľadávok, pričom je zrejmé, že úpadca konal v rozpore so zákonom o účtovníctve, keď pri pohľadávkach neúčtoval tzv. opravné položky ignorujúc realitu spočívajúcu v dodnes neuhradených záväzkoch a používajúcich lož, keď nie je pravdou, že žalobkyňa určovala hodnotu majetku v súpise z pokladničnej knihy, pretože túto účtovnú knihu konateľ úpadcu žalobkyni nikdy neodovzdal. Podľa vyjadrenia svedka sú účtovné knihy čo uviedol aj vo svojej výpovedi zničené, a rovnako nie je pravdou, že úpadca vykonával podnikateľskú činnosť do vyhlásenia konkurzu, keď tú ukončil v priebehu roku 2016, čo svedčia nielen verejné dostupné účtovné závierky ale aj výpis z bankového účtu úpadcu. Žalobkyňa má za to, že používanie takýchto nekalých nástrojov pri procesnej obrane nemôže byť úspešné, ak by úpadca nebol v čase prevodu auta v úpadku a ak by si riadne včas v tomto období plnil svoje záväzky a ak by disponoval majetkom v takej reálnej hodnote, ktorým by mohol ručiť za svoje aktuálne i budúce záväzky ako to tvrdí žalovaná, tak potom je vylúčené, aby si svedok ako konateľ úpadcu musel v čase prevodu auta požičiavať peniaze od svojej matky. Rovnako je vylúčené, aby dnes existoval čo i len jeden neuspokojený prihlásený veriteľ s pohľadávkami, ktoré boli viac ako 30 dní po lehote splatnosti už v období prevodu auta. Tvrdenie žalovanej, že úpadcu bol v čase prevodu auta v dobrej finančnej situácii je tak v rozpore s realitou i s výpoveďou svedka.
Žalovaná vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu opätovne zdôraznila, že žiadna darovacia nebola uzatvorená, ale naopak bola uzatvorená kúpna zmluva a ako aj existoval doklad o úhrade tento kúpnej ceny. Opätovne poukázal na skutočnosť, že vozidlo bolo opotrebované (5 rokov), malo technickú závadu, ako aj to, že kúpnu cenu vo výške 16.800,- eur s DPH uhradila.
Žalovaná ďalej vo svojom vyjadrení poukázala na rovnaké okolnosti ako vo svojom odvolaní, a to, že nemala žiadne informácie ako fungoval úpadca ako aj na výšku kúpnej ceny, ktorá vyplývala z vyjadrenia autobazárov s tým, že nie žalovaná, ale žalobkyňa a následne aj súd v odôvodnení svojho rozsudku uvádzajú, že úpadca k dátume uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 26.2.2015 bol vlastníkom hnuteľného majetku a vlastníkom pohľadávok voči svojím dlžníkom. Dlžník podľa vyjadrenia žalovanej riadne vykonával svoju podnikateľskú činnosť až do roku 2018 a následne bolo začaté konkurzné konanie zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 19.2.2018. Po odpočítaní záväzkov od obchodného imania bol čistý majetok úpadcu vo výške 315.497,- eur, a to v roku 2015, kedy došlo k uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy, ktorý prevyšoval hodnotu záväzkov úpadcu a postačoval podľa vyjadrenia žalovanej na uspokojenie pohľadávok veriteľov. Zdôraznila, že to, že súhlasila s neprimerane vysokou kúpnou cenou, ktorú určil konateľ úpadcu vo výške 16.800,- eur DPH zdôvodnila tým, že pre ňu vozidlo malo nevyčísliteľnú hodnotu ako spomienku na jej nebohého otca. To, že konateľ úpadcu si požičal peniaze od svojej matky, nič podľa žalovanej neznamená. Matka ich od úpadcu spätne nikdy nežiadala a ani sa neprihlásila ako veriteľ úpadcu.
Žalobkyňa po oboznámení sa s týmto vyjadrením žalovanej zotrvala v celom rozsahu na svojom predchádzajúcom vyjadrení k odvolaniu žalovanej.
Ďalšie podania strán sporu vo veci dané neboli.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach v ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku Krajským súdom v Prešove bol rozsudok Okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
K procesnému postupu Krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia ústneho pojednávania, odvolací súd poukazuje na ust. § 219 ods. 3 CSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, na základe čoho boli v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Krajský súd uvádza, že z aplikácie ust. § 387 ods. 1, 2 CSP, sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia vo väzbe k odvolacím dôvodovom zvýraznia právne významné, v prípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8.10.2009, v zmysle ktorého ...“odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 272/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj súdu odvolacieho a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/170/2005, v zmysle ktorého ... „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa následne môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu,“ a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/147/2011 z 25.4.2012, podľa ktorého ...“ odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdov prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“.
Žalovaná v odvolaní napadol rozsudok aj z dôvodov uvedených v § 365 písm. f) CSP, teda z dôvodov nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení prvoinštančného súdu uvádza, že ak žalobca v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011 sp. zn. 3Cdo/204/2009, v zmysle ktorého ...“ dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotenie dôkazu je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzený právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovanými a hodnotenými dôkazmi (IV. ÚS 252/04), a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať k spôsobu hodnotenia ním navrhovaných dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutia okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykonal. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania, a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstatných prejednávaných vecí nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované účastníkmi v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav.
S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež druhá námietka žalovanej ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácii v predmetnej sporovej veci nenastala.
Odvolací súd považuje za potrebné k rozhodnutiu súdu prvej inštancie dodať, že v konaní bolo preukázané ako nesporné, že žalovaná je spriaznenou osobou s úpadcom a teda nebolo potrebné dokazovať, že tento odporovaný právny úkon spôsobil úpadok dlžníka a úkon bol urobený počas jeho úpadku, keďže podľa § 58 ods. 2 ZKR sa úpadok dlžníka v čase urobenia právneho úkonu predpokladá ak sa nepreukáže opak. Ide o vyvrátiteľnú domnienku, pričom dôkazné bremeno vyvrátenia tejto skutočnosti bolo práve na žalovanej, pričom práve z účtovných dokladov predložených žalobkyňou, najmä účtovných závierok úpadcu za roky 2014 a 2015, ktoré žalovaný nijako relevantne nespochybnila, nepochybne vyplýva, že v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu mal úpadca viacerých veriteľov, ktoré nároky zostali neuspokojené už aj v rámci tohto konkurzného konania, keďže úpadcovi nezostal majetok, ktorého speňažením bolo možné zistené pohľadávky uspokojiť v rámci konkurzného konania.
Odhliadnuc od toho, že žalovaná väčšinu svojich odvolacích námietok ohľadom neexistencie úpadku produkovala až v rámci odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie a nie v konaní pred súdom prvej inštancie, resp. po tom ako jej to bolo procesným uznesením súdom prvej inštancie uložené v stanovenej lehote, a teda tento svoj prostriedok procesnej obrany žalovaná uplatnila až po uplynutí sudcovskej, resp. zákonnej lehoty. Odvolací súd uvádza, že z ustanovenia § 58 ods. 2 ZKR jasne vyplýva, že podmienkou určenia právneho úkonu ako úkonu bez primeraného plnenia je úpadok nie predlženie v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 ZKR s tým, že v čase prevodu motorového vozidla na žalovanú finančná situácia úpadcu napĺňala minimálne skutkové znaky úpadku s tým, že aj keby, tak ako to tvrdí žalovaná dlžník nebol v čase napadaného právneho úkonu v predlžení, neznamenalo by to automaticky, že nebol platobné neschopný. Je nepochybné, že v čase toho úkonu, bez ohľadu či sa jedná o darovaciu
alebo kúpnu zmluvu, ktorý mal byť uzatvorený dňa 26.2.2015 bol úpadca platobne neschopný podľa § 3 ods. 1 ZKR kde je nepochybné, že úpadca bol viac ako 30 dní po lehote splatnosti v omeškaní so splatením svojich peňažných záväzkov, svojmu veriteľovi obchodnej spoločnosti M., ktoré úpadca dodnes neuhradil, a pretože tieto pohľadávky neboli nikým popreté sa považujú za zistené. Rovnako tak v čase uzatvorenia odporovaného právneho úkonu nepochybne vyplýva, že úpadca nebol vlastníkom ani spoluvlastníkom žiadneho nehnuteľného majetku a jeho prevádzka, tak ako to vyplýva z účtovných závierok za rok 2015, bola financovaná len z cudzích zdrojov (prostredníctvom úverov, ktoré mu poskytla L. G., M.).
Žalovaná svoje tvrdenia o zaplatení kúpnej ceny podoprela výlučne pokladničným dokladom, o ktorom žalobkyňa tvrdila, že sa jedná o falzifikát, ako aj svojim tvrdením, že sa stretla s účtovníčkou úpadcu, ktorá mala potvrdiť existenciu dokladov ohľadne úhrady kúpnej ceny a zaúčtovanie tohto dokladu do hlavnej knihy úpadcu, s tým, že žalovaná nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by svedčil o takomto potvrdení zo strany účtovníčky, a to do konca ani nenavrhla vykonať výsluch tejto účtovníčky ako svedkyne. Naopak z účtovnej závierky úpadcu za účtovný rok 2015 vyplýva, že v priebehu daného účtovného obdobia nedošlo k predaju žiadneho dlhodobého hmotného majetku (motorového vozidla) a súčasne na jeho bankovom účte nie je zaznamenaná žiadna prijatá platba od žalovanej alebo vklad z pokladne na účet z titulu predaja (kúpy auta). Takýto údaj o predaji vozidla neexistuje ani v daňovom priznaný a kontrolných výkazov DPH za obdobie mesiacov február – marec 2015, s tým, že súd prvej inštancie správne podotkol, že úhrada do pokladne by bola v rozpore s ustanovením § 4 zákona č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti.
Rovnako tak sa nemožno ani stotožniť s tvrdením žalovanej o tom, že suma 16.800,- eur nezodpovedá reálnej trhovej cene za motorové vozidlo G. XXXd v danom mieste a čase, t. j. v roku 2015, keď sám brat žalovanej – konateľ úpadcu pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 13.5.2021 dôvodil, že táto zodpovedá cenám podľa internetových údajov, s tým, že žalovaná nijako nepreukázala, že päťročné obdobné motorové vozidlá s rovnakým alebo podobným nájazdom kilometrov sa v danom čase, t. j. v roku 2015 predávali za nižšiu sumu ako 16.800,- eur, a to aj napriek tomu, že ju ako spriaznenú osobu s úpadcom v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno, t. j. bolo na žalovanej uniesť bremeno tvrdenia, a to, že uzatvorila nie darovaciu, ale kúpnu zmluvu, ako aj to, že táto kúpna cena bola obvyklá podľa ktorej sa predávali rovnaké motorové vozidlá v danom mieste a čase v zhodnom technickom stave a tiež preukázať, že došlo k úhrade kúpnej ceny, pričom žiadnu z týchto skutočností žalovaná nielen podľa názoru súdu prvej inštancie, ale ani podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nepreukázala. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie opätovne poukazuje na to, že na žalovanú ako spriaznenú osobu s úpadcom sa podľa § 9 ods. 1 písm. d) ZKR vzťahujú prísnejšie kritéria z hľadiska posudzovania možnosti úmyslu ukrátenia veriteľov, resp. vedomosti o tomto úmysle s dôkaznou povinnosťou preukázania opaku úpadku dlžníka v čase urobenia právneho úkonu.
Žalovaná ďalšie argumenty v podanom odvolaní neuviedla s tým, že na následné argumenty žalovanej, ktoré súdu uviedla v rámci svojho vyjadrenia k vyjadreniu žalobkyne k jej odvolaniu po lehote určenej na odvolanie odvolací súd prihliadať nemohol. Za týchto okolností súd prvej inštancie správne postupoval pokiaľ žalobe v celom rozsahu vyhovel a so zreteľom na to, že správny výrok napadnutého rozsudku, ktorý osobitne odvolaním napadnutý nebol aj o trovách konania, odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok ako vo veci správny potvrdil, pričom v podrobnostiach poukazuje na správne a výstižné dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP).
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého žalobkyňa ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech má nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalovanej, ktorá v odvolacom konaní úspech nemala. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).