Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/14/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., právne zastúpeného PUCHALLA, SLÁVIK & partners s. r. o., so sídlom Kmeťova 24, 040 01 Košice, IČO: 36 860 930, proti žalovanej: Obec Plaveč, so sídlom Hviezdoslavova 101/4, 065 44 Plaveč, IČO: 00330116, právne zastúpenej JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom, so sídlom Garbiarska 20, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 42027942, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. -109 z 8. júla 2021 takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovanej voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

Právna predchodkyňa žalobcu C. B. ako žalobkyňa žalobou doručenou Okresnému súdu Stará Ľubovňa žiadala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci Plaveč, zapísaných na LV č. XXXX ako parcely registra „E“, parcelné číslo XXXX/XXX, druh pozemku ostatná plocha o výmere 226 m2, parcelné číslo XXXX/XXX, druh pozemku ostatná plocha o výmere 207 m2, parcelné číslo XXXX/XXX, druh pozemku ostatná plocha o výmere 108 m2, parcelné číslo XX/XXX, druh pozemku ostatná plocha o výmere 1688 m2 a parcelné číslo X/XXX, druh pozemku záhrada o výmere 405 m2. Právna predchodkyňa žalobcu žalobu odôvodnila tým, že jej právni predchodcovia A. a D. E. (jej rodičia) sa chopili držby pozemku najneskôr v roku 1948, keďže 16. apríla 1948 im bol vydaný výmer o vlastníctve pôdy, ktorým im boli pridelené „pôdohospodárske nehnuteľnosti“ o výmere 0,2500 ha (2500 m2), ktoré boli v prídelovom pláne označené ako vl. č. XX časť parc. XX, XX graf. označ. XXX. Okresný úrad Stará Ľubovňa tieto nehnuteľnosti zidentifikoval ako terajšie parcely registra „C“ s parcelnými číslami XXX,XXX,XXX D. XXX zapísané na LV č. XX ako nehnuteľnosti v jej vlastníctve. Jej rodičom bola 24. marca 1949 bola vydaná prídelová listina, ktorou im bola pridelená roľa o výmere „približne“ 1 ha označená ako parcela XXXX/XX. Okresný úrad Stará Ľubovňa jej listom z 3. apríla 2018 oznámil, že identifikácia tejto parcely vzhľadom na zapísaný projekt pozemkových úprav už nie je možná. Tieto nehnuteľnosti začali jej rodičia v celosti užívať a dlhodobo užívali, obhospodarovali a zveľaďovali, v čom pokračujú aj ich právni nástupcovia (ona a jej potomkovia) dodnes, po uchopení držby, po dedení v rovnakom stave ako ich právni predchodcovia. Nehnuteľnosti spoločne užívané ňou a jej právnymi predchodcami tvoria jeden súvisiaci a oplotený celok, ktorý takto užívali a dodnes užívajú viac ako 70 rokov. Žiadny zo susedov nikdy nič nenamietal voči priebehu hraníc pozemkov a stav v teréne bol všetkými vlastníkmi susediacich pozemkov, vrátane žalovanej dlhodobo akceptovaný. Spolu s rodinou boli po celú dobu držby pozemkov v dobrej viere, že jej svedčí zápis vlastníckeho práva k pozemku tak, ako ho užívali, vrátane parcely registra „C“, parcelné číslo XXX. Až na prelome rokov

2017 a 2018 sa dozvedela, že nie je zapísaná ako vlastníčka pozemkov a žiadosťou z 19. marca 2018 sa pokúsila vzniknutú situáciu vyriešiť kompromisom – ponukou na odkúpenie predmetného pozemku, s čím však žalovaná vyslovila nesúhlas a listom z 27. mája 2019 označila jej návrh za nedôvodný. Má za to, že je nepochybne zrejmé, že splnila všetky zákonné predpoklady oprávnenosti držby počas celého obdobia držby pozemku trvajúceho viac ako desať rokov, pričom tento pozemok nepochybne dlhodobo tvorí v teréne funkčný celok s ostatnými nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. XX v jej vlastníctve. S nimi bol od „nepamäti“ spoločne oplotený a tento stav je všetkými vlastníkmi susedných nehnuteľností dlhodobo akceptovaný. Podľa jej názoru, žalovaná nikdy nemohla platne nadobudnúť vlastnícke právo k pozemkom tak, ako to vyhlasuje s poukazom na o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ďalej len „“) a ako o tom mylne svedčí zápis na LV č. XXXX.

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a priznal žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, , , , , , (ďalej len „“), , , .

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že právna predchodkyňa žalobcu je spolu so svojím synom F. B. podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XX pre k. ú. C., obec C., a to pozemkov – parciel registra „C“, parcelné číslo XXX, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 878 m2, parcelné číslo XXX, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 533 m2, parcelné číslo XXX, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 314 m2 a stavby so súpisným číslom XXX, nachádzajúcej sa na parcele č. XXX zapísanej na LV č. XXXX, každý v podiele 1 k celku. Žalovaná je podľa výpisu z LV č. XXXX pre k. ú. C. vlastníčkou parciel registra „E“, parcelné číslo XXXX/XXX, druh pozemku ostatná plocha o výmere 226 m2, parcelné číslo XXXX/XXX, druh pozemku ostatná plocha o výmere 207 m2, parcelné číslo XXXX/XXX, druh pozemku ostatná plocha o výmere 108 m2, parcelné číslo XX/XXX, druh pozemku ostatná plocha o výmere 1688 m2 a parcelné číslo X/XXX, druh pozemku ostatná plocha o výmere 405 m2 (ďalej len „sporné parcely“, „žalované parcely“). Sporné parcely, ku ktorým je ako vlastníčka zapísaná žalovaná, tvoria s nehnuteľnosťami v podielovom spoluvlastníctve právnej predchodkyne žalobcu a jej syna F. B. jeden súvisiaci a oplotený celok a v súčasnosti ich užíva a obhospodaruje právna predchodkyňa žalobcu s rodinou. Podľa výmeru o vlastníctve pôdy zo 16. apríla 1948 boli právnym predchodcom C. B. A. E. a D. E., G. H. pridelené „poľnohospodárske nehnuteľnosti“ v k. ú. C. o výmere 0,2500 ha, ktoré boli v prídelovom pláne označené ako vl. č. XX, časť parciel XX, XX, grafické označené XXX, stavebný pozemok. Okresný úrad Stará Ľubovňa, Katastrálny odbor, tieto nehnuteľnosti zidentifikoval ako súčasné parcely registra „C“ č. XXX, XXX, XXX D. XXX zapísané na LV č. XX. Podľa prídelovej listiny Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy pre k. ú. C. I. – J. z 24. marca 1949 bola 1. októbra 1948 pridelená A. E. a jeho manželke D. E. nehnuteľnosť, parcelné číslo XXXX/X, približná výmera 1,000 ha, roľa nachádzajúca sa v k. ú. C. I. – J.. Podľa notárskej zápisnice č. I. XXX/XX, I. XXX/XX z 23. júla 1969 spísanej na bývalom Štátnom notárstve v Starej Ľubovni D. E. darovala svojej dcére C. E. (matke žalobcu) nehnuteľnosti, ktoré boli v jej vlastníctve a ktoré boli v tom čase zapísané v pozemkovej knihe k. ú. C. vo vlastníckom liste č. XX parc. č. X záhrada o výmere 9 a 93 m2, parc. č. X zastav. o výmere 15 a 05 m2. Vlastnícky list bol vydaný 8. júla 1969. Rozhodnutím Štátneho notárstva v Starej Ľubovni, sp. zn. D 20/83 z 15. februára 1983 bolo potvrdené nadobudnutie dedičstva podľa právoplatnej dohody o vyporiadaní dedičstva k rodinnému domu č. XXX v C. s maštaľou, stodolou, postavenému v roku 1920 na mpč. XX-XX, XXX/X, XXX/X/XX zapísané ako dom, dvor, záhrada o výmere 1018 m2 v záp. č. XXX kat. úze. C., pod B1 na meno poručiteľky v celosti v KN stav neidentický, k účasti poruč na nehnuteľnostiach zapísaných v pkn. k. ú. C., v záp. č. XXX, mpč. XXX/X, XXX, XXX/X, XXX/X, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX/X/X, XXX/X/X, XXX/X, XXX/X a pod B XX I. XXXXXXX/XXXXXXXXX v záp. č. XXX, mpč. XXX/X, XXX/XX, XXX/XX, pod B1 na 1/1 – v EN

ide o extravilán, dcére poručiteľky D. E. C. B.. Podľa čestných prehlásení A. E., K. L., A. C., C. M., A. C. – M., C. C. – M. a E. F. pozemok, ktorý je v súčasnosti evidovaný ako pozemok parcela registra „C“ č. XXX alebo ako pozemky parcely registra „E“ č. XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XX/XXX D. X/XXX, ktorý sa nachádza v katastrálnom území C., vedený na liste vlastníctva Okresného úradu Stará Ľubovňa č. XXXX vo vlastníctve obce C., si títo ľudia pamätajú prinajmenšom od roku 1951 (1945, 1957, 1960, 1956, 1968) ako súčasť jedného celku, ktorý užívala a vlastnila rodina Orechovská, v súčasnosti C. B., ktorá na predmetnom celku hospodárila a na svoje potreby ho užívala. Okresný úrad Stará Ľubovňa, Katastrálny odbor prešetrením nadobudnutia parciel registra „E“ č. X/XXX, XX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/ XXX k. ú. C. zistil, že parcely registra „E“ č. X/XXX, XX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX boli evidované na LV č. XXXX na vlastníka SR – Slovenský pozemkový fond Stará Ľubovňa. Parcela registra „E“ č. X/XXX, XX/XXX, XXXX/XXX boli evidované v zápisnici č. XX, mpč. XXX/a/X na mene N. D. O., ktorého nehnuteľnosti boli na základe nariadenia č. 104/45 v znení nariadenia č. 64/46 SNR č. d. 2413/47 skonfiškované. Parcely č. XXXX/XXX D. XXXX/XXX boli neknihované. Pri vyhotovení registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) bolo zistené, že pozemky sú umiestnené v intraviláne obce. V zmysle ustanovenia neknihované pozemky, ktoré sa nachádzajú v intraviláne obce, patria do vlastníctva príslušnej obce, na území ktorej sa pozemky nachádzajú. Súd prvej inštancie zamietol návrh právnej zástupkyne C. B. na vykonanie dokazovania výsluchom navrhnutých svedkov z dôvodu hospodárnosti, pretože podľa návrhu títo svedkovia mali potvrdiť, že na sporných nehnuteľnostiach dlhodobo hospodárila a na svoje potreby ich užívala rodina Orechovská, avšak v prejednávanej veci uvedená skutočnosť nebola spornou, a teda vykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočné a nehospodárne.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že právna predchodkyňa žalobcu mala naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe, pretože pokiaľ je sporné, kto je vlastníkom určitej nehnuteľností, tento spor musí rozhodnúť súd v civilnom sporovom konaní, lebo až na základe rozhodnutia súdu môže byť pôvodne sporný údaj v katastri nehnuteľností zmenený, teda podaná žaloba na určenie vlastníckeho práva je tak jediným možným prostriedkom ako dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľnosti. V danej veci nebola preukázaná základná podmienka nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním právnymi predchodcami C. B., resp. ňou samou, t. j. právny titul vstupu do držby sporných nehnuteľností. Je pravdou, že na základe prídelovej listiny z 24. marca 1949 bola právnym predchodcom C. B. pridelená parcela č. XXXX/X o výmere približne 1 ha, avšak z právnou predchodkyňou žalobcu predložených dôkazov nevyplýva, že by išlo o totožné nehnuteľnosti, aké sú predmetom tohto sporu. Uvedená skutočnosť nie je v tomto konaní spornou, keďže sama právna predchodkyňa žalobcu v podanej žalobe konštatovala, že identifikácia parcely č. XXXX/X (ktorá je predmetom prídelovej listiny z 24. marca 1949) už v súčasnosti nie je možná. Zo strany právnej predchodkyne žalobcu nebol produkovaný žiaden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval skutočnosť, že jej právni predchodcovia vstúpili do držby predmetných parciel na základe či už skutočného alebo domnelého právneho titulu (predstieraného alebo neplatného právneho úkonu). Naproti tomu bolo v konaní zo stanoviska Okresného úradu Stará Ľubovňa, Katastrálneho odboru zo 16. júla 2019 zistené, že parcely registra „E“ č. X/XXX, X/XXX, XXXX/XXX boli evidované v zápisnici č. XX, mpč. XXX/a/X na mene N. D. O., ktorého nehnuteľnosti boli na základe nariadenia č. 104/45 v znení nariadenia č. 64/46 SNR, čd. 2413/47 skonfiškované a parcely XXXX/XXX a XXXX/XXX boli neknihované; pri vyhotovení ROEP bolo zistené, že pozemky sú umiestnené v intraviláne obce a v zmysle ustanovenia neknihované pozemky, ktoré sa nachádzajú v intraviláne obce, patria do vlastníctva príslušnej obce, na území ktorej sa pozemky nachádzajú. Teda ani zo stanoviska Okresného úradu Stará Ľubovňa, Katastrálneho odboru nevyplýva, že by vlastnícke právo k sporným parcelám v minulosti svedčilo v prospech právny predchodcov C. B.. Naviac z historického hľadiska je nutné uviesť, že štátom vedená evidencia nehnuteľností na našom území bola zavedená po roku 1850, kedy bola vedená evidencia v pozemkových knihách. Až do roku 1950, teda do nadobudnutia účinnosti tzv. Stredného bolo nutné pre nadobudnutie vlastníctva k pozemku dosiahnuť zápis do pozemkovej knihy. Ak podľa tvrdenia právnej predchodkyne žalobcu mali jej právni predchodcovia nadobudnúť vlastnícke právo k pozemkom v roku 1948, resp. 1949, skutočnosť, že by mali jej právni predchodcovia nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom zápisom do pozemkovej knihy, ktorý mal v danom čase konštitutívny charakter, z jej strany nebola preukázaná a napokon ani tvrdená. Len samotné užívanie nehnuteľností ako celku nezakladá právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Aj keď sporné nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, boli a sú oplotené ako jeden celok spolu s nehnuteľnosťami, ktoré nadobudla C. B. od svojej matky darovaním v roku 1969, čo mohlo u nej vzbudiť odôvodnený dojem,

že predmetom darovania sú aj sporné pozemky, na to aby držbu sporných pozemkov mohol súd považovať za dobromyseľnú, chýba v danom prípade titul, t. j. právny dôvod nadobudnutia (skutočný či domnelý), teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k predmetu dôvodu (titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného či neplatného). Potrebné je však vždy vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. V prejednávanej veci nebola preukázaná oprávnená držba právnych predchodcov C. B. vo vzťahu k parcelám registra „E“ č. X/XXX, XX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX D. XXXX/XXX, keďže žiadnym spôsobom nepreukázala, kedy a akým spôsobom mali jej právni predchodcovia nadobudnúť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam. Pokiaľ C. B. zdôrazňovala len jednu skutočnosť, na základe ktorej by mal súd jej žalobe vyhovieť, a to dlhodobé užívanie sporných nehnuteľností, k tomu súd uvádza, že pokiaľ C. B., resp. jej právni predchodcovia užívali sporné nehnuteľnosti (aj dlhodobo) bez právneho titulu, išlo o tzv. detenciu, t. j. užívanie cudzej veci a nie o držbu, pri ktorej musí byť splnená podmienka, že ide o užívanie veci ako vlastnej.

6. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že zo strany C. B. ako žalobkyne nebol predložený žiaden dôkaz, ktorý by osvedčoval to, že držba sporných pozemkov jej právnymi predchodcami bola oprávnená (právny titul nadobudnutia), a preto ani C. B. nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k sporným parcelám vydržaním.

7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa (ďalej len „“) v spojení s ustanovením a priznal úspešnej žalovanej voči neúspešnej žalobkyni (teraz už právnej predchodkyni žalobcu) nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

8. Proti rozsudku podal včas odvolanie právny zástupca žalobkyne C. B., a to z dôvodu uvedeného v ust. , teda, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že žalobkyňa poukazovala na predmetné prídelové listiny z toho dôvodu, že podľa nej išlo o (ak nie platný, tak minimálne) domnelý právny titul, čo je jednou z podmienok vydržania. Netvrdila tak, že pozemky, ktoré sú predmetom konania boli jej právnym predchodcom s istotou týmito listinami pridelené, len to, že jej právni predchodcovia na ich základe začali predmetné pozemky užívať v dobrej viere, že im patria. Žalobkyňa na pojednávaní nepochybne preukázala naplnenie všetkých podmienok vydržania. Súd však opomenul skutočnosť, že žalobkyňa bola dobromyseľná v tom, že s darom susedných pozemkov nadobudla do vlastníctva aj predmetný pozemok, teda sa mohla zmýliť vo výmere. Žalobkyňa trvala na tom, že predmetný pozemok bol jej právnym predchodcom pridelený ako konfiškát, ktorý už ale nie je možné stotožniť, preto do úvahy prichádza vydržanie či už na základe prídelovej listiny alebo ako odvodený domnelý právny titul vychádzajúci z právneho titulu k susedným pozemkom. Žalobkyňa, jej rodina ako aj obyvatelia žalovanej boli po celý čas držby predmetného pozemku žalobkyňou presvedčení, že im predmetný pozemok patrí ako vlastníkom a nikým nebol tento stav spochybnený. O dobromyseľnosti žalobkyne a jej rodiny preto nemôže byť pochýb. Na základe uvedených skutočností právny zástupca žalobkyne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. Právny zástupca žalobkyne C. B. podaním z 20. septembra 2021 súdu prvej inštancie oznámil, že žalobkyňa 13. septembra 2021 zomrela, a preto navrhol súdu, aby v konaní pokračoval s jej dedičmi a s ohľadom na ustanovenie konanie prerušil až do právoplatného skončenia konania o dedičstve.

10. Súd prvej inštancie uznesením, č. k. -144 z 3. novembra 2021 rozhodol o pokračovaní v konaní s právnymi nástupcami žalobkyne C. B., a to s K. P., A. B., A. K., F. B., A. B., Q. B. a K. M..

11. K odvolaniu právneho zástupcu žalobkyne sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že pôvodná žalobkyňa a jej právny predchodcovia začali užívať sporné nehnuteľnosti bez akéhokoľvek právneho

titulu, či už skutočného alebo domnelého a táto skutočnosť svedčí o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Zo strany pôvodnej žalobkyne a jej právnych predchodcov došlo iba k okupácii sporných nehnuteľností, teda k užívaniu bez právneho titulu. Nestotožňuje sa s tvrdením pôvodnej žalobkyne, že z jej strany a zo strany jej právnych predchodcov došlo k držbe na základe domnelého (putatívneho) právneho dôvodu, pretože najneskôr v roku 1969, keď právna predchodkyňa pôvodnej žalobkyne darovacou zmluvou previedla iba tie nehnuteľnosti, ktoré boli dané Výmerom, teda nehnuteľnosti, ktoré boli zapísané v pozemnoknižnej zápisnici k. ú C. č. XX, parcela č. X záhrada o výmere 9a 93 m2 a parcela č. X zastavaná o výmere 15a 5 m2 tak ako sú uvedené v darovacej zmluve z 23. júla 1969 na bývalom Štátnom notárstve v Starej Ľubovni, bolo nepochybne preukázané, že pôvodná žalobkyňa si bola vedomá svojich vlastníckych práv, čo tvorí jej vlastníctvo a bola si toho vedomá aj jej matka nar. 07.06.1899. Už len táto skutočnosť vylučuje možnosť vzniku držby vlastníckeho práva na základe domnelého (putatívneho) právneho dôvodu, pretože predmetom neboli ďalšie nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu. Na základe uvedených skutočností žalovaná navrhla, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a priznal žalobcovi (správne žalovanej) nárok na náhradu trov (správne odvolacieho) konania v rozsahu 100 %.

12. Právny zástupca terajšieho žalobcu podaním z 11. marca 2022 doručil súdu prvej inštancie podanie označené ako „I. Návrh na pokračovanie v konaní s právnym nástupcom strany. II. Vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného.“, v ktorom uviedol, že ako prílohu tohto podania predkladá súdu uznesenie, ktorým bola schválená dohoda dedičov tak, že celý majetok po poručiteľke pripadol A. B. a ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. februára 2022, a preto navrhuje, aby v konaní súd pokračoval už len s ním ako s právnym nástupcom pôvodnej žalobkyne. Ďalej konštatoval, že žalobcovi nie je známe, prečo žalovaná neustále zdôrazňuje absenciu právneho titulu nadobudnutia nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, keď tá nebola nikým spochybnená. Podľa judikatúry najvyšších súdnych autorít je prípustný aj taký omyl, pokiaľ by išlo o výmeru väčšiu ako 50 % nadobudnutého pozemku, a to zvlášť v takých prípadoch, pokiaľ došlo k nadobudnutiu už oploteného a v celistvosti užívaného pozemku právnymi predchodcami. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13. K odvolacej replike žalobcu podala žalovaná odvolaciu dupliku, v ktorej uviedla, že v danej veci ide stále len o užívanie sporných nehnuteľností, a to nemôže byť právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Pôvodná žalobkyňa ako aj jej právni predchodcovia si boli plne vedomí rozsahu ich vlastníckeho práva a toho, že tieto sporné nehnuteľnosti im nepatria, o čom nakoniec svedčí aj tá skutočnosť, že ju požiadali o odkúpenie sporných nehnuteľností. Okrem toho v danej veci nemôže ísť o ospravedlniteľný omyl, ktorý spočíva v nepravidelnom tvare pozemku, ktorý je umiestnený v neprehľadnom teréne, pretože bolo nepochybne preukázané, že výmera pozemku, ktorý vlastnila pôvodná žalobkyňa predstavuje 2587 m2 a žalobou sa pôvodná žalobkyňa domáhala výmery 2634 m2, teda viac ako 100 % skutočnej výmery. Na základe uvedených skutočností žalovaná opätovne navrhla, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a priznal žalovanej nárok na náhradu trov (správne odvolacieho) konania v rozsahu 100 %.

14. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. , v zmysle zásad ust. a , vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasledujúce bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné.

V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ).

Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (, , , ).

20. Ohľadom tvrdenia odvolateľa, že právni predchodcovia C. B. začali na základe prídelovej listiny z roku 1949 predmetné pozemky užívať v dobrej viere, že im patria, odvolací súd konštatuje, že C. B. v konaní nepreukázala, že by išlo o totožné pozemky, ako sú tie, ktoré sú predmetom tohto sporu. Naviac vo vzťahu k pozemku, ktorý bol právnym predchodcom C. B. daný do užívania touto prídelovou listinou Okresný úrad Stará Ľubovňa, Katastrálny odbor listom z 3. apríla 2018 označeným ako „Žiadosť o identifikáciu parciel – odpoveď“ (č. l. 17 súdneho spisu) Q. B. (dcére C. B.) odpovedal, že po prešetrení operátov katastra nehnuteľností zistil, že uvedená prídelová listina sa u neho nenachádza a z dôvodu, že v katastrálnych územiach C. D. J. bol zapísaný projekt pozemkových úprav, už identifikácia parciel nie je možná.

21. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na skutočnosť, že žalobkyňa bola dobromyseľná v tom, že s darom susedných pozemkov nadobudla do vlastníctva aj predmetný pozemok, teda sa mohla zmýliť vo výmere, odvolací súd zdôrazňuje, že vydržanie pozemku na základe domnelého právneho titulu vychádzajúceho z právneho titulu k susedným pozemkom nie je možné, keďže výmera pozemku, ktorý by chcela C. B. vydržať je väčšia ako je celková výmera pozemkov v jeho susedstve, ktoré jej boli darované jej matkou. Skutočnosť, že právni predchodcovia pôvodnej žalobkyne mali nadobudnúť vlastnícke právo k pozemkom v roku 1948, resp. 1949 zápisom do pozemkovej knihy, ktorý mal v danom čase konštitutívny charakter, nebola stranou žalobcu preukázaná. Nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie po tejto skutočnosti z úradnej povinnosti pátrať dohľadávaním listín. Naopak bolo povinnosťou strany žalobkyne predložiť listinu preukazujúcu existenciu zápisu do pozemkovej knihy. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že len samotné fyzické užívanie nehnuteľností ako celku nezaložilo u predchádzajúcej žalobkyne právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Držbu sporných pozemkov možno považovať za dobromyseľnú, iba ak existuje titul, t. j. právny dôvod nadobudnutia, teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k predmetu titulu, z ktorého chce strana sporu odvodiť vznik práva. Dobrá viera spočíva v presvedčení nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Pri posúdení inštitútu vydržania je potrebné vychádzať z tohto, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Rovnako správne súd prvej inštancie vyhodnotil skutkový a právny stav veci posudzovaného prípadu,

keď konštatoval, že dlhodobé užívanie sporných nehnuteľností, bez akéhokoľvek právneho titulu, môže z pohľadu hmotného práva založiť jedine takzvanú detenciu, teda užívanie cudzej veci a nemohlo založiť vznik držby, pri ktorej musí byť splnená podmienka, že ide o užívanie veci ako vlastnej.

22. V nadväznosti na to okolnosť, že C. B., jej rodina ako aj obyvatelia žalovanej boli po celý čas užívania predmetného pozemku C. B. domnelo presvedčení, že im predmetný pozemok patrí ako vlastníkom, neznamená, že pozemok naozaj nemohol vlastniť niekto iný, dôkazom čoho je LV č. XXXX pre k. ú. C., obec C., B. O. R., podľa ktorého je vlastníčkou predmetného pozemku žalovaná. Súčasne odvolací súd dodáva, že C. B. s rodinou sa na základe starostlivosti ktorú venovali spornej nehnuteľnosti nepodložene domnievali, že C. B., prípadne jej rodine predmetný pozemok patrí len dovtedy, kým si z verejne prístupných databáz neoverili, že vlastníčkou pozemku je žalovaná a začali robiť právne kroky v tom smere, aby tento pozemok nadobudli do svojho vlastníctva. Existencia týchto právnych krokov bola pred súdom prvej inštancie preukázaná a tým zároveň došlo k vyvráteniu skutkových tvrdení predchádzajúcej žalobkyne, že držbu sporných pozemkov možno považovať za dobromyseľnú.

23. Nad rámec uvedeného odvolací súd uvádza, že právna predchodkyňa žalobcu C. B. síce zomrela pred podaním odvolania, o ktorom v tomto konaní rozhoduje odvolací súd, avšak v zmysle ustanovenia , ak splnomocniteľ zomrie je splnomocnenec povinný urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad, aby splnomocniteľ alebo jeho právny nástupca neutrpel ujmu na svojich právach. Úkony takto urobené majú rovnaké právne účinky, ako keby zastúpenie ešte trvalo, pokiaľ neodporujú tomu, čo zariadil splnomocniteľ alebo jeho právni nástupcovia.

24. Zároveň odvolací súd podotýka, že súd prvej inštancie nerešpektoval návrh právneho zástupcu C. B. na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o dedičstve a bez toho, aby počkal za výsledkom dedičského konania, rozhodol o pokračovaní v konaní so všetkými dedičmi C. B.. Po právoplatnom skončení dedičského konania, však právny zástupca žalobcu navrhol, aby súd rozhodol o pokračovaní v konaní s A. B. ako so žalobcom, o čom súd prvej inštancie nerozhodol. Napriek tomu odvolací súd vychádzajúc z absencie akéhokoľvek vyjadrenia súrodencov žalobcu v tomto konaní a najmä výsledku dedičského konania privodeného na základe právoplatného uznesenia o dedičstve po poručiteľke C. B., považoval za žalobcu v tomto konaní A. B..

25. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s ust. , pričom odvolanie žalobcu bolo vyhodnotené ako nedôvodné a preto bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).