Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11CoCsp-19-2024.pdf
PDF · 101.08 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoCsp/19/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Jozefa Zlochu a JUDr. Danice Kočičkovej ako členov senátu, v spore žalobcu: A. B. C., D., so sídlom Teplická 147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zast. D. E. F. F., C., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, proti žalovanému: D. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. H. I. XXXX/X, XXX XX J., o zaplatenie 3.394,96 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 16Csp/129/2023-73 zo dňa 25. marca 2024, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (prvá výroková veta) a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (druhá výroková veta). 1.1 Z jeho odôvodnenia vyplýva, že predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3.394,96 Eur s príslušenstvom, ktorý vznikol titulom uzatvorenej úverovej zmluvy, predmetom ktorej bolo poskytnutie revolvingového úveru žalovanému s úverovým rámcom 3.000,- Eur. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením zmluvných povinností, pretože úver riadne a včas nesplácal, v dôsledku ktorej skutočnosti pristúpil žalobca k zosplatneniu úveru. 1.2 Súd prvej inštancie nepovažoval za sporné, že žalobca uzatvoril so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere – revolvingový úver č. 7104054216 zo dňa 19.04.2021, ktorým bol žalovanému poskytnutý úverový rámec 3.000,- Eur s úrokom 29,90 % ročne a výškou minimálnej splátky 3,23 % z výšky úverového rámca (96,90 Eur); žalovaný čerpal celkom sumu 3.120,- Eur a na úverový rámec zaplatil 872,10 Eur; splatnosť mesačných splátok bola dojednaná k 20.dňu v mesiaci. Žalobca listom zo dňa 19.04.2022 vyzval žalovaného na úhradu dlžných splátok, následne listom zo dňa 31.05.2022 úver predčasne zosplatnil. Okresný súd okrem skutočností, ktoré neboli sporné, vykonal dokazovanie listinami, ktoré predložil žalobca a zistil, že žalovanému boli odmietnuté dve žiadosti o osobný úver, a to vo výške 500,- Eur, ktoré mali byť splatené v 12 mesačných splátkach a v sume 10.000,- Eur s počtom mesačných splátok 84; žalovaný mal zároveň od 14.02.2017 existujúci kontokorentný úver s úverovým rámcom 200,- Eur s využitou čiastkou 213,- Eur, ktoré splátky boli 90 dní po splatnosti. 1.3 Súd prvej inštancie konštatoval, že napriek výzve súdu žalobca nedostatočne konkretizoval, ktoré splátky žalovaný riadne a včas nezaplatil; obmedzil sa len na konštatovanie, že žalovaný bol v omeškaní s 10. splátkou, neuviedol však, či v celej výške alebo len v časti. Okresný súd mal za to, že uvedenie abstraktných skutkových tvrdení, podľa ktorých sa žalovaný omeškal s viacerými splátkami s odkazom na listinný dôkaz, odporovalo ustanoveniu §132 ods.2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“); v tejto súvislosti doplnil, že súd nie je oprávnený ani povinný za žalobcu vyhľadávať rozhodujúce skutočnosti z masy predložených dôkazov; opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno
nahradiť odkazom na označené dôkazy. Za nedostatočné skutkové tvrdenia považoval tvrdenia ohľadom úroku za hotovostné transakcie, úroku za poistné a poistenie CPI; pri týchto absentovali tvrdenia, ako žalobca dospel k vyčíslenej sume, z akého titulu, koľko bolo vykonaných výberov v hotovosti, či aké mali byť úhrady na poistenie. 1.4 Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Mal za to, že žalobca bol povinný v súlade s ustanovením §7 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“ alebo „zákon o spotrebiteľských úveroch“) pred uzatvorením zmluvy posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver; žalobca mal vziať do úvahy dobu poskytnutia úveru, jeho výšku, príjem a aj účel úveru. Zo žalobcom predložených dôkazov okresný súd zistil príjem žalovaného vo výške 500,- Eur netto, skúmal bonitu žalovaného a zisťoval jeho stav v úverovom registri. Z týchto údajov dokazovaním vyplynulo, že žalovaný mal v rozhodnom období pred uzatvorením zmluvy odmietnuté dva úvery; od roku 2017 mal otvorený kontokorentný úver s úverovým rámcom 200,- Eur, ktorý žalovaný nesplácal. Hoci si žalobca pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere so žalovaným zaobstaral potrebné podklady pre posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať predmetný úver, vôbec ich pred poskytnutím úveru nezohľadnil, a teda nekonal v intenciách §7 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z.; konštatoval, že žalobca musel mať vedomosť o tom, že žalovaný nesplácal kontokorentný úver, ďalšie dva úvery vo výške 500,- Eur a 10.000,- Eur mu boli pred uzatvorením spornej úverovej zmluvy odmietnuté; muselo mu byť zrejmé, že žalovaný nebude schopný splácať svoje záväzky pri súčasnom príjme. Okresný súd vyjadril presvedčenie, že žalobca pri skúmaní bonity žalovaného postupoval čisto formálne, z ktorej skutočnosti súd vyvodil záver, že jednak žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou podľa §7 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň hrubo porušil svoje povinnosti; žalobca totiž neprihliadol na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver tak, ako to predpokladá §11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z., následkom čoho žalobcovi nevzniklo právo požadovať od žalovaného jednorazové splatenie úveru; zároveň súd prvej inštancie vyhodnotil poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedeného potom okresný súd právny úkon, ktorým žalobca podľa §53 ods.9 v spojení s §565 Občianskeho zákonníka vyhlásil úver za predčasne splatný posúdil ako neplatný v zmysle ustanovenia §39 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že žalobcovi nepatrilo právo požadovať jednorazové splatenie úveru; žalobcovi ostal nárok na zaplatenie jednotlivých splátok, avšak len do výšky nezaplatenej istiny za podmienok podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré však žalobca nešpecifikoval, hoci bol súdom prvej inštancie vyzvaný na doplnenie skutkových tvrdení, ktoré splátky žalovaný nezaplatil riadne a včas. Okresný súd zdôraznil, že v sporovom konaní je základnou povinnosťou žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia a predložiť za účelom ich preukázania dôkazy tak, aby bol v spore úspešný vo vzťahu k nároku, ktorý žaluje; podmienkou je, aby súd vedel tieto rozhodujúce skutkové tvrdenia, podporené príslušnými dôkazmi podradiť pod konkrétne ustanovenia právnej normy; v tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval nečinnosť žalobcu, ktorý neuniesol bremeno tvrdenia o nároku na zaplatenie dlžnej sumy z konkrétnych splátok úveru. Tento postup súd prvej inštancie zvolil v súlade so zásadou iura novit curia (súd pozná právo), ktorú zásadu možno aplikovať za predpokladu, že žalobca opíše konkrétne rozhodujúce skutočnosti k uplatnenému nároku na zaplatenie žalovanej sumy. Uvedené skutočnosti viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby. 1.5 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie §255 ods.1 C.s.p.. Keďže žalobu zamietol, úspešnou stranou sporu bol žalovaný; z obsahu spisu však nezistil žiadne trovy, ktoré by žalovanému vznikli, preto o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Navrhol odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu zmeniť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.798,20 Eur s príslušenstvom v zmysle odvolacieho návrhu, ako aj náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolacie dôvody podľa §365 ods.1 písm. h) a f) C.s.p.). 2.1 Žalobca v odvolaní poukázal na časť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa nestotožnil, považujúc ho za nesprávne právne posúdený. Okresný súd mal všetky listinné dôkazy, z ktorých mohol rozhodnúť o splátkach, ktoré sú nesplatné a žalobca má na ne nárok. Žalobca bol toho názoru, že z listiny označenej ako „Výpis čerpania splátok a úhrad“ vyplývalo, že žalovaný čerpal istinu vo výške 3.120,- Eur a splatil sumu 872,10 Eur; ak aj súd z uvedeného vychádzal a bola mu známa výška mesačnej splátky, keďže podľa názoru žalobcu bol úver zosplatnený platne, bolo v možnostiach súdu
prvej inštancie priznať žalobcovi aspoň sumu omeškaných splátok žalovaného. Pokiaľ by sa žalobca stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, žalobca by mal nárok na istinu vo výške 2.247,90 Eur (predstavujúcej rozdiel medzi čerpanou istinou a úhradou žalovaného) v mesačných splátkach, a to vo výške 4 % z istiny (89,91 Eur), čo by vychádzalo na obdobie približne 25 mesiacov; konštatoval, že od podania návrhu do rozhodnutia vo veci samej uplynul 1 rok a 8 mesiacov, a teda žalobca by mal nárok na splátky za 20 mesiacov, čo predstavuje sumu 1.798,20 Eur a príslušný úrok z omeškania. 2.2 V závere odvolania žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove ako aj na odlišné stanovisko JUDr. Ľalíka k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 547/2012 zo dňa 24.10.2013.
3. K odvolaniu žalobcu vyjadrenie podané nebolo.
4. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom §380 ods.1,2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle §385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle §387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
5. Podľa §387 ods.1,2 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolania žalovaného zistil, že pokiaľ okresný súd v odvolaním napadnutom rozhodnutí konštatoval nemožnosť jednorazového zosplatnenia poskytnutého úveru ako aj jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť v zmysle ustanovenia §11 ods.2 zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo jeho hodnotenie správne a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Žalobca v odvolaní síce poznamenal, že úver bol platne zosplatnený („je úver zosplatnený podľa názoru žalobcu“), svoje úvahy a argumenty podporujúce ním uvedenú skutočnosť bližšie nešpecifikoval a neodôvodnil; úlohou odvolacieho súdu pritom nie je reagovať a vysporadúvať sa s niečím, čo v konečnom dôsledku ani nebolo možné posúdiť ako odvolaciu námietku, preto odvolací súd, reagujúc na relevantné odvolacie námietky žalobcu uvádza nasledovné:
7. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny 3.394,96 Eur s príslušenstvom; tvrdil a preukazoval, že listom zo dňa 31.05.2022 pristúpil k mimoriadnemu zosplatneniu úveru, ktorému predchádzala výzva na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 19.04.2022, predpokladaná ustanovením §53 ods.9 Občianskeho zákonníka. Okresný súd sa správne v prvom rade zaoberal otázkou práva žalobcu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, vychádzajúc pritom z ustanovení §7 ods.1 a §11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že veriteľ pri posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver síce vykonal lustráciu v príslušnom registri a zisťoval príjem žalovaného, ale jeho postup bol výlučne formálny; uzavrel, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou, zároveň konštatoval aj hrubé porušenie povinností, predpokladaných ustanovením §7 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákon o spotrebiteľských úveroch pre takéto prípady porušenia povinností definuje v ustanovení §11 ods.2 dve sankcie, a to nemožnosť veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (v prípade, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou) a bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úver (v prípade hrubého porušenia povinností veriteľom). Z uvedeného dôvodu potom súd prvej inštancie vyhodnotil úkon mimoriadneho zosplatnenia úveru ako absolútne neplatný; hoci žalobcovi ostal nárok na zaplatenie splatných splátok, žalobu v celom rozsahu zamietol, pretože žalobca napriek výzve okresného súdu nedoplnil skutkové tvrdenia.
8. Jednou z náležitostí žaloby je povinnosť žalobcu pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých si v konaní uplatňuje svoje právo a ktoré mu zakladajú tvrdený nárok voči žalovanému. Súd je predmetom sporu, a teda skutkovým základom uplatneného nároku uvedeným v žalobe, viazaný. „V súlade s autonómiou súkromnoprávnych vzťahov súdy neposkytujú ochranu právnemu vzťahu, právu ani nároku na plnenie, o ochranu ktorého žalobca nežiadal.“ (pozri Civilný sporový poriadok, Komentár, doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív, str. 800).
8.1 Súd nie je v sporovom konaní oprávnený zaoberať sa iným právnym vzťahom, iným právom ani iným plnením, čo do druhu a výšky, než aké boli vymedzené v žalobe a nemôže ani priznať iné plnenie ako to, ktoré bolo v petite žiadané. Súd nemôže žalobcovi prisúdiť niečo iné, než žiadal; musí rešpektovať predmet konania, vymedzený žalobným návrhom. Vyplýva to jednak z dispozičného princípu sporového procesu ako aj z viazanosti súdu žalobným návrhom v zmysle ustanovenia §216 C.s.p.. V kontexte uvedeného potom nie je možné priznať žalobcovi plnenie na základe iných, než v žalobe tvrdených, skutkových okolností. Obdobný záver prijal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp.zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12. februára 2024 konštatoval: „súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu.“ (totožne aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 122/2012 z 3. októbra 2012).
9. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/85/2021 vyplýva, že v najvyšším súdom posudzovanej veci, obdobne ako v prejednávanej veci, bol dodávateľom uplatnený nárok z tvrdeného predčasného zosplatnenia spotrebiteľského úveru na základe neplnenia zmluvných povinností zo strany žalovaného (spotrebiteľa). Vo veci rozhodovanej najvyšším súdom súd prvej inštancie vyhovel žalobe majúc za to, že došlo k platnému zosplatneniu úveru; odvolací súd sa s uvedeným nestotožnil a konštatoval, že zosplatnenie bolo neplatné, no napriek tomu posudzoval, či žalobcovi ako dodávateľovi vznikol nárok na peňažné plnenie voči žalovanému na základe nezmeneného skutkového stavu podľa obsahu spisu a vykonaného dokazovania. V najvyšším súdom posudzovanej veci tak odvolací súd zmenil rozhodnutie okresného súdu a žalovanému uložil povinnosť na zaplatenie dlžných splátok ku dňu vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Tento postup odvolacieho súdu podrobil Najvyšší súd Slovenskej republiky kritike; v konkrétnostiach uviedol, že odvolací súd svojím postupom pri posudzovaní uplatneného nároku žalobcu prekročil rámec ním vymedzeného petitu, pretože „priznal plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu“. Pokiaľ by súd prvej inštancie v prejednávanej veci postupoval tak, že by žalobcovi priznal nárok na splatné splátky, prekročil by tým rámec ním vymedzeného petitu, pretože by priznal plnenie z iného skutkového základu než bol vymedzený žalobou.
10. V sporovom konaní je základnou povinnosťou žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia a predložiť dôkazy za účelom ich preukázania; zároveň platí, tak ako konštatoval už súd prvej inštancie, že súd nie je povinný za žalobcu vyhľadávať z predložených dôkazov rozhodujúce skutočnosti, pretože by tým nahrádzal procesnú aktivitu žalobcu. Žalobca v prejednávanej veci, ktorému síce ostal nárok na zaplatenie splatných splátok v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neuviedol také rozhodujúce skutkové okolnosti a nenavrhol vykonať také dôkazy, z ktorých by okresný súd mohol určiť výšku a počet splatných splátok bez toho, aby tým nahrádzal činnosť žalobcu; žalobca netvrdil, že by uplatnený nárok odvodzoval od jednotlivých splatných splátok; svoj nárok špecifikoval ako nárok na plnenie z predčasne zosplatneného úveru. Žalobca svoje skutkové tvrdenia v priebehu konania nezmenil ani nedoplnil; nenavrhol ani alternatívny, resp. eventuálny petit. Ak by súd prvej inštancie napriek tomu priznal žalobcovi nárok na splatné splátky, vychádzajúc pri výpočte ich výšky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a z výpisu čerpania splátok a úhrad, takýmto svojím postupom by prekročil rámec vymedzeného petitu tým, že by priznal plnenie z iného skutkového základu, než aký bol v žalobe uvedený, čím by porušil zásadu „ne ultra petitum“. 10.1 Žalobca žalobou uplatnený nárok vymedzil skutkovo tak, že uplatňuje nárok, ktorý vznikol v dôsledku zosplatnenia úveru z dôvodu dlžníkovho neplnenia si povinnosti splácať splátky riadne a včas. Žalobca sa nedomáhal len doposiaľ nezaplatených splatných splátok úveru, takto návrh na vydanie platobného rozkazu skutkovo nevymedzil, takéto skutkové tvrdenia ako prostriedky procesného útoku nerealizoval a k takýmto tvrdeniam dôkazy neoznačil. Ak Civilný sporový poriadok pod zmenou žaloby rozumie aj podstatnú zmenu skutkových tvrdení alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností (§140 C.s.p.) a takýto návrh na zmenu žaloby podaný nebol, bez ohľadu na ustanovenie §294 C.s.p. (zmena žaloby v spotrebiteľských veciach sa nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ) o takomto žalobcom skutkovo neuplatnenom nároku okresný súd pozitívne rozhodnúť nemohol, pretože by porušil zásadu ne ultra petitum.
11. Na základe vyššie uvedeného krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ustanovením §387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil, a to aj v závislom výroku o trovách konania.
12. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia §396 ods.1 v spojení s §255 ods.1 C.s.p. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Z obsahu spisu však vyplýva, že k odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril, v konaní zostal nečinný, preto mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Za použitia Základných princípov čl.4 ods.2 C.s.p. odvolací súd aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by sám bol zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana sporu náhradu trov neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne tvory nevznikli, je v súlade s článkom 17 Základných princípov C.s.p., zakotvujúcich procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania neprizná. Rozhodovanie postupom podľa §262 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 veta druhá C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).