Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/43/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Júliusa Tótha v spore žalobcu: Ing. Y., MBA, W. XXX/X, XXX XX Q. H., zastúpený: JUDr. Marcelom Fandákom, LL.M., advokátom, Kováčska 40, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 42 247 161, proti žalovanému: Howe Slovensko s.r.o., Magnezitárska 10, 040 01 Košice, IČO: 36 586 773, zastúpený: Masnyk Legal s.r.o., Ťahanovské riadky 25, 040 01 Košice

- mestská časť Sever, IČO: 36 668 257, o zaplatenie odplaty za výkon funkcie konateľa, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 6. septembra 2021, č.k. -972, takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I z 6. septembra 2021, č.k. -972.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) rozhodol tak, že žalobu zamietol a zároveň priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa pôvodne žalobou, ktorú doručil súdu prvej inštancie dňa 10.3.2016 domáhal na žalovanom zaplatenia sumy zodpovedajúcej 20 % z celkovej odmeny za výkon funkcie konateľa u žalovaného určenej ako 4 %-ný podiel na zisku za celé obdobie výkonu funkcie konateľa a sumy zodpovedajúcej 20 % z celkovej odmeny za výkon funkcie konateľa vyplácanej pri jej skočení určenej ako trojnásobok 4 %-ného podielu na zisku za obdobie 12 mesiacov predchádzajúcich skončeniu výkonu funkcie konateľa s príslušenstvom. Podaním zo dňa 17.8.2020 upravil petit žaloby tak, že žiadal 3.180.560,- eur s 8,05 % úrokom z omeškania ročne od 16.6.2015 do zaplatenia, ktorá predstavuje 100 % odmeny za výkon funkcie konateľa.

3. Žalobu odôvodnil tým, že pôsobil u žalovaného ako konateľ. Túto funkciu vykonával v období od 14.3.2005 do 15.6.2015, za ktorú mu nebola poskytnutá odplata. Poukázal, že na právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom je potrebné primerane aplikovať ustanovenia a nasl. , upravujúce mandátnu zmluvu. Keďže výška odplaty žalobcu nebola v čase vzniku jeho funkcie so žalovaným dohodnutá, je žalovaný podľa povinný zaplatiť žalobcovi odplatu, ktorá je obvyklá za porovnateľný výkon funkcie konateľa. Z ustanovenia pritom vyplýva, že nárok na úhradu tejto odplaty vzniká riadnym vykonaním činnosti. Keďže žalobca zastával pozíciu zodpovedajúcu členom výkonného vedenia - executives, odmena za výkon funkcie konateľa by mala zodpovedať výške odmeny uvedenej vo Výročnej správe SCHAFFER CORPORATION LIMITED 2016, z obsahu ktorej vyplýva práve odmeňovanie takýchto členov.

4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal, že žalobca bol počas výkonu funkcie konateľa zároveň zamestnaný u žalovaného na pozícii riaditeľ závodu, za ktorú poberal mzdu. Táto zohľadňovala aj odmenu za výkon funkcie konateľa, čo bolo medzi stranami konkludentne dohodnuté. Funkcia konateľa a pracovná pozícia riaditeľa závodu sú svojou povahou tak veľmi podobné, že nie je reálne možné rozlišovať kedy osoba, ktorá tieto funkcie súčasne vykonáva, koná z titulu funkcie konateľa a kedy z titulu pracovnej pozície riaditeľa závodu. V oboch prípadoch totiž koná v mene spoločnosti, a to tak vo vzťahoch dovnútra spoločnosti, ako aj voči tretím osobám. Uzatvorenie pracovného pomeru s osobou, ktorá vykonáva funkciu konateľa a zohľadnenie výkonu funkcie konateľa v jeho mzde za výkon práce na pracovnej pozícii, bol štandardný postup žalovaného, ktorý napr. uplatnil aj voči druhému konateľovi žalovaného, ktorý taktiež vykonával funkciu konateľa a funkciu finančného riaditeľa. Žalovaný vyplácal žalobcovi mesačne mzdu, ktorá zohľadňovala aj odmenu za výkon funkcie konateľa. Žalovaný žalobcovi v priebehu trvania jeho pracovného pomeru vyplatil mzdu spolu s ročnými bonusmi v celkovej výške 566.132,55 eur, čo mesačne predstavuje 4.493,- eur. Žalovaný priebežne vyplácal žalobcovi aj podiel na zisku žalovaného v rámci tzv. „Profit Participation scheme“, v celkovej výške 108.642,21 eur aj napriek tomu, že mu takáto povinnosť nevyplývala z pracovnej zmluvy. Zároveň žalovaný voči nároku žalobcu vzniesol námietku premlčania, keďže žalobca by mal nárok na vyplatenie odmeny maximálne v rámci všeobecnej 4 ročnej premlčacej doby. Žalovaný ďalej uviedol, že spôsob výpočtu odmeny žalobcu je absolútne neštandardný, nemá oporu v žiadnom ustanovení právnych predpisov a žalobca takýto spôsob výpočtu odmeny ničím neodôvodnil. Ďalej poukázal, že raz ročne mal lokálny manažment spoločností patriacich do skupiny HOWE, kam patril aj žalobca možnosť zaslať zástupcom materskej spoločnosti svoje návrhy vrátane zmien a odmeňovaní. Žalobca však nepožiadal o žiadne dodatočné kompenzácie či odmeny, čo značí, že žalobca si bol plne vedomý toho, že vyplácaná mzda a podiel na zisku zahŕňa aj odmenu za výkon funkcie konateľa. U žalobcu pritom ide o výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zároveň poukázal, že zisk žalovaného za rozhodné obdobie predstavoval 2.787.318,- eur, teda nedosahoval ani sumu, ktorú žalobca požaduje.

5. Žalobca v priebehu konania uviedol, že odmenu za výkon funkcie konateľa odvodzuje ako podiel na zisku reálne produkovanom žalovaným a nie od jeho účtovného zisku. Žalovaný totiž vykonával činnosť aktívneho zušľachťovacieho styku pre materskú spoločnosť HOWE AUTOMOTIVE LIMITED, pričom jeho účtovný zisk je iba zlomkom zisku reálne vyprodukovaného žalovaným. Žiadal, aby žalovaný predložil účtovné závierky obchodnej spoločnosti HOWE AUTOMOTIVE LIMITED a obchodné zmluvy uzatvorené s obchodnými partnermi v rámci projektov LAND ROVER a VW GROUP za rozhodné obdobie. Žalobca dôvodil, že ako zástupca žalovaného sám priamo dojednával obsah týchto obchodných zmlúv, ktoré obsahujú predovšetkým dojednané objemy a ceny tovaru, z ktorých je možné vyvodiť reálny zisk nadobudnutý na základe tovarov spracovaných, teda vyrobených žalovaným. Ďalej poukázal, že za rok 2014 mal žalovaný deklarované celkové tržby vo výške 12.920.919,- eur. Vychádzajúc z colných dokladov však vyplýva, že len cena dovezeného materiálu bola vo výške 19.640.103,85 eur. Príjmy z predaja kožených komponentov a odrezkov predstavovali za rok 2014 sumu 68.060.104,- eur. Pri porovnaní tohto údaja s Výročnou správou SCHAFFER CORPORATION LIMITED (strana 9) vyplýva, že HOWE AUTOMOTIVE LIMITED malo v roku 2014 celkové tržby vo výške 69.795.670,- eur a zisk pred zdanením vo výške 10.250.185,- eur. Žalobca preto konštatoval, že reálny (nie účtovný) zisk z obchodov získaných a následne riadených a koordinovaných žalovaným na európskom trhu za obdobie roka 2014 zjavne nie je žalovaným účtovne deklarovaná suma 600.251,- eur, ale 10.250.185,- eur.

6. Žalovaný v priebehu konania uviedol, že žalobca nevysvetlil ani nepreukázal, že by mal nárok na akúkoľvek dodatočnú odmenu, odplatu, či podiel na zisku žalovaného a už vôbec nie na podiel na zisku jeho materskej spoločnosti. Uviedol, že skutkové tvrdenia žalobcu o jeho nároku na odmenu nie sú podložené žiadnymi dôkazmi. Žalobca pritom žiadal o predloženie dôkazov, ktoré nemajú súvis s prejednávanou vecou. Zároveň nie je zrejmé, ktorá konkrétna skutočnosť má byť týmito dôkazmi preukázaná. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by nebol odmeňovaný v spoločnosti žalovaného mzdou, ktorá by nezahrňovala aj odmenu za výkon funkcie konateľa. Materská spoločnosť žalovaného je pritom jeho jediným klientom. Primárna zodpovednosť žalobcu bola obmedzená na prácu riaditeľa výrobného závodu na Slovensku, za čo bol aj odmeňovaný. Austrálsky manažérsky tím chodil pravidelne na Slovensko, resp. dlhodobo sa tu zdržiaval. Činnosť žalovaného vyplýva z medzinárodne uznávaného certifikátu, podľa ktorého žalovaný realizoval iba rezanie tovaru. Žalobca nebol v manažérskej pozícii celej skupiny HOWE ako pán Q. alebo pán E., čo potvrdil sám žalobca, keď

uviedol, že bol podriadený pánovi E., od ktorého dostával pokyny. Pán Mayer je spoluvlastník spoločnosti HOWE AUTOMOTIVE LIMITED, nie konateľ žalovaného, preto porovnanie s ním je neprípustné. Žalovaný nejednal so žiadnymi koncovými zákazníkmi, čo sa týka predajných cien. Materská spoločnosť dostáva nominačné listy, na základe ktorých spúšťa mechanizmus výroby a časť toho mechanizmu výroby si objednáva u žalovaného.

7. Žalobca na pojednávaní dňa 6.9.2021 uviedol, že spoločnosť HOWE AUTOMOTIVE LIMITED je vlastnená spoločnosťou SCHAFFER CORPORATION LIMITED a U. Q.. Po otvorení závodu žalovaného na Slovensku sa zavrel závod v Austrálii, kde ostala iba povrchová úprava koží. Bolo potrebné, aby žalovaný získal certifikáty potrebné k výrobe. Ako prví prišli ľudia z automobilovej značky LAND ROVER, ktorí overovali spôsobilosť žalovaného na výrobu. Potom prebehli audity žalovaného. Postupne prešiel žalovaný od strihania koží k sofistikovanejším činnostiam. Uviedol, že veľa času osobne strávil u jednotlivých klientov, kde mali zákaznícky servis. Žalobca dôvodil, že väčšina zákaziek pre európsky automobilový trh sa realizovala v závode žalovaného, keďže ďalšie prevádzky v Číne a Mexiku mali iba okrajový význam. Keďže austrálsky manažment bol ďaleko, zákazníci kontaktovali jeho, resp. závod žalovaného. Priamy nadriadení žalobcu a to pán Q. a E. chodili do závodu žalovaného iba raz ročne. Uviedol, že od počiatku stál pri výstavbe nového závodu žalovaného v rokoch 2004 - 2005, podpisoval všetky úverové a leasingové zmluvy, zúčastňoval sa všetkých kontrolných dní na stavbe. O napredovaní výstavby závodu žalovaného informoval nadriadených v Austrálii raz týždenne. Pred zavŕšením dostavby závodu s ním bola ukončená spolupráca. Žalobca očakával, že pán Q. naplní dohody, ktoré mali na začiatku, čo sa však neudialo, preto podal žalobu. Pokiaľ ide o colný režim nastavený u žalovaného, poukázal, že inicioval hľadanie úspor a preto spolu s colným deklarantom a poradenskou spoločnosťou zvolili u žalovaného režim prepracovania pod colným dohľadom, čo malo za následok, že dovezené kože na Slovensko sa nepreclievali. Preclievali sa až výrobky, čo predstavovalo výraznú úsporu a to 40,- eur z každého m2 kože, čo bol celý ekonomický zmysel fungovania. Celá pridaná hodnota výrobkov sa tvorila v závode žalovaného. Tieto zisky sa pritom odlievali zo Slovenska cez transferové oceňovanie. Ďalšiu úsporu predstavoval predaj odpadu mimo eurozóny. Žalobca uviedol, že v informačnom systéme žalovaného Makola je zaznamenaná presná evidencia zásob koží. Ďalej poukázal, že so zákazníkmi bola dohodnutá výťaž vstupnej suroviny na úrovni 42 % - 52 % ale žalovaný dosahoval úroveň 70 % - 73 %, čo bol hlavný zdroj ziskov celej korporácie. Dôvodil, že pokiaľ ide o jeho odmenu konateľa, rámec udal pán Q., ktorý sa podľa jednotlivých výročných správ koncernu prezentoval ako štatutárny orgán všetkých dcérskych spoločností, za čo mu žalovaný platil sumu cca. 30.000,- USD mesačne. Žalobca ako štatutárny orgán zastupoval žalovaného vo vzťahu k štátnym orgánom ako bol inšpektorát práce, daňový a colný úrad. Ďalej žalobca ozrejmil, že po ukončení jeho činnosti u žalovaného sa snažil udržať v automobilovom obchode, keď oslovil automobilku LAND ROVER, no pán E. kontaktoval nielen tieto spoločnosti ale aj jeho s tým, že si koncern HOWE neželá, aby žalobca oslovoval kohokoľvek z ich zákazníkov, čo malo za následok, že sa uplatnil až po 6 mesiacoch a to mimo automobilového obchodu. Odmeny konateľov executives managments v skupine HOWE sa podľa jednotlivých výročných správ pohybovali na úrovni od 300.000,- do 400.000,- USD, preto jeho požiadavka voči žalovanému nie je nereálna. Zdôraznil, že ako štatutárny orgán niesol celú zodpovednosť za samotnú výstavbu ako aj fungovanie závodu žalovaného. Žalobca potvrdil, že nie je akcionárom HOWE AUTOMOTIVE LIMITED a nikdy nebol ani uvedený v akejkoľvek výročnej správe spoločnosti SCHAFFER CORPORATION LIMITED ako člen kľúčového manažmentu.

8. Konateľ žalovaného na uvedenom pojednávaní ozrejmil, že úlohou žalovaného je robiť servis pre materskú spoločnosť. Žalovaný nie je ani majiteľom tovaru (kože), preto ho nemôže ani predávať. Koža je majetkom austrálskej spoločnosti HOWE LIMITED. Žalovaný plní objednávky austrálskej spoločnosti, strihá kožu a realizuje ďalšie procesy podľa zákaziek. Vynaložené náklady žalovaný vyfakturuje s určitým ziskom. Potvrdil, že žalobca bol zamestnancom viac ako 10 rokov a ako riaditeľ spoločnosti musel spĺňať tieto základné veci. Žalobca bol prijatý na to, aby transferoval technológiu z Austrálie na Slovensko. Technológie prišli v kontajneroch, oni ich vyložili a presne podľa plánu poskladali. Žalovaný mal presne skopírovať to, čo sa predtým robilo v Austrálii. Dostali k tomu všetky inštrukcie a návody. Potvrdil, že colný režim a obdobné veci je základná úloha riaditeľa spoločnosti, ktorú musí dodržiavať. Žalobca nevyvinul nový colný režim, ten je daný zákonmi a tímom ľudí, ako boli audítori, ktorí určili, ktorý režim je ten správny pre žalovaného. Ďalej uviedol, že vývoj a predaj produktov je na 100 % v réžii materskej austrálskej spoločnosti, ktorá uzatvárala aj všetky zmluvy. Žalovaný nemal informácie o cene vstupných koží, nedokázal vytvoriť predajnú cenu, nerobil žiadny vývoj produktu. Žalovaný realizoval zákazky pre austrálsku materskú spoločnosť a spätne jej dodával tovar. Potvrdil, že na Slovensku bol takmer stále

niekto z austrálskej spoločnosti, kto pomáhal pri všetkých technológiách a ich zmenách. Poukázal, že pokiaľ ide o výstavbu nového závodu, tento preberal v rozpracovanom štádiu, pozostávajúceho zo stĺpov a základného opláštenia. Žalobca podpisoval iba niekoľko leasingových zmlúv na technológie, na 90 % zmeniek je už jeho podpis. Žalobcom uvádzané aktivity boli štandardnou vecou riaditeľa závodu. Ďalej uviedol, že každý deň ráno aj za pôsobenia žalobcu prebieha telekonferencia s materskou spoločnosťou, kde sa reportujú denné výsledky žalovaného, ktorý dostáva pokyny ako ďalej postupovať. Uviedol, že v súčasnosti ako plant manager žalovaného je mesačne odmeňovaný sumou 7.000,- až 7.200,- eur.

9. Žalobca zotrval na svojich tvrdeniach, že zisk, ktorý bol produkovaný a vykazovaný materskou spoločnosťou bol v podstate ziskom, ktorý bol generovaný žalovaným. Z účtovného, alebo daňového hľadiska bol transferovaný na materskú spoločnosť. Bez informácie o tom, aký skutočný zisk bol dosahovaný zo strany materskej spoločnosti, žalobca nevie ďalej konkretizovať svoj nárok, prípadne smerovať ďalšie dokazovanie. Tvrdil, že zisk materskej spoločnosti bol minimálne z 90 % generovaný výlučne činnosťou žalovaného a to počas obdobia, v ktorom bol žalobca jeho konateľom. Zotrval na predložení ním označených dôkazov ako interného systém Makola za obdobie pôsobenia u žalovaného, prípadne všetkých faktúr, ktoré boli adresované na koncových zákazníkov, keďže boli tlačené a odosielané zo sídla žalovaného, v mene jeho materskej spoločnosti.

10. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca vykonával u žalovaného funkciu konateľa v období od 14.3.2005 do 15.6.2015 a mal zároveň uzatvorený aj pracovný pomer ako riaditeľ závodu. Sporný bol nárok žalobcu na odmenu vo výške 3.180.560,- eur, odvodený od reálneho zisku, resp. obratu žalovaného.

11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa článku 8, §, ods. 1, , ods. 1, ods. 3, ods. 1 a upravujúce povinnosť strán označiť rozhodné skutkové tvrdenia a podoprieť ich dôkazmi, všeobecných náležitostí podania a žaloby, prostriedkoch procesného útoku a obrany, skutkových tvrdeniach a popretí skutkových tvrdení protistrany, sudcovskej koncentrácii konania, ďalej podľa §, ods. 1, ods. 1, ods. 1, a ods. 1, ods. 1, ods. 1 , upravujúce vzťah medzi spoločnosťou a členom jej štatutárneho orgánu, podiel na zisku spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným, štatutárny orgán spoločnosti s ručením obmedzeným, povinnosti konateľa, náležitosti mandátnej zmluvy, určenie odplaty z mandátnej zmluvy.

12. Uviedol súd prvej inštancie, že žalobca odvodzuje svoj nárok z „reálneho“ zisku, resp. obratu žalovaného. V konaní bolo preukázané, že žalobca už bol odmeňovaný za výkon funkcie konateľa mzdou a podielom na zisku na základe Programu účasti na zisku - Profit Participation scheme, preto nebolo potrebné vykonať dokazovanie spočívajúce v určení výšky odmeny za výkon funkcie konateľa, či táto odmena sa má odvíjať od zisku žalovaného a akého zisku, a to bez ohľadu na to, či by to mal byť účtovný, resp. žalobcom prezentovaný „reálny“ zisk/obrat žalovaného.

13. Ďalej poukázal súd prvej inštancie, že žalobcom uplatňovaná výška odmeny má svoj základ vo Výročnej správe SCHAFFER CORPORATION LIMITED 2016, z ktorej obsahu vyplýva odmeňovanie členov výkonného vedenia - executives, teda osôb v rámci skupiny SCHAFFER. Žalobca bol toho názoru, že zastával pozíciu zodpovedajúcu členom výkonného vedenia - executives, preto odmena za výkon funkcie konateľa u žalovaného by mala zodpovedať tejto výške. V konaní však bolo preukázané, že žalobca nebol osobou, ktorá by bola, resp. mala byť odmeňovaná spôsobom, na ktorý sa odvolával žalobca a to vzhľadom na jeho funkciu, ktorú zastával u žalovaného a že nepatril k osobám, ktoré by mali byť týmto spôsobom odmeňované.

14. Súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca nepreukázal, že by počas výkonu funkcie konateľa u žalovaného upozornil žalovaného na to, že patrí k členom výkonného vedenia skupiny SCHAFFER CORPORATION LIMITED, a že mu prináleží odmena, ktorú v spore uplatňuje. Nebol jasný dôvod, prečo si žalobca pokiaľ bol toho názoru, že mu takéto právo patrí, si ho u žalovaného nikdy neuplatnil počas tohto obdobia, v ním určenej konkrétnej výške na základe ním uvedených dôvodov, čo by vyústilo do vzájomnej dohody medzi žalobcom a žalovaným, spísanej do konkrétneho dokumentu, z ktorého by bol zrejmý nárok žalobcu na odmenu.

15. K výsluchu svedkov navrhnutých žalobcom v podaní zo dňa 17.8.2020 súd prvej inštancie uviedol, že žalobca konkrétne neuviedol, ktorých svedkov navrhol vypočuť a zároveň nezadovážil ich prítomnosť

na pojednávaní v zmysle ustanovenia Súd prvej inštancie nevychádzal z Výročnej správa SCHAFFER CORPORATION LIMITED 2016 a preto bol výsluch žalobcom bližšie neurčených osôb bezpredmetný. Žalobca v podaní zo dňa 3.9.2021 navrhol vypočuť ním označený okruh svedkov, s ktorým návrhom sa súd prvej inštancie nestotožnil z dôvodu, že nebol predložený včas s poukazom na ustanovenie a

16. Poukázal súd prvej inštancie, že pokiaľ ide o obvyklú odmenu, žalobca v priebehu konania uviedol, že predloží znalecký posudok na preukázanie jej výšky, čo však neučinil. Rovnako tak vyčíslenie reálneho zisku žalovaného ako zisku z obchodov získaných a následne riadených a koordinovaných žalovaným na európskom trhu v období rokov 2005 - 2015. Súd prvej inštancie pritom neprihliadol na dôkazy nepredložené včas s poukazom na ustanovenie a

17. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že zisk vychádza z číselného vyhodnotenia činnosti za príslušný rok z účtovného hľadiska, čo dáva obraz o finančnom hospodárení konkrétneho subjektu. V spore nebolo potrebné posudzovanie akéhokoľvek zisku žalovaného vzhľadom na to, že bolo preukázané odmeňovanie žalobcu iným spôsobom. Nebolo potrebné v konaní hodnotiť žalobcom predložené príjmy žalovaného z predaja kožených komponentov a odrezkov, resp. či spoločnosť HOWE AUTOMOTIVE LIMITED mala len v roku 2014 žalobcom prezentované celkové tržby 69.795.670,- eur a „reálny“ zisk pred zdanením 10.250.185,- eur.

18. K žalobcom navrhnutým dôkazom a to predložením obchodných zmlúv uzatvorených so spoločnosťou HOWE AUTOMOTIVE LIMITED v rámci projektu LAND ROVER a VW GROUP, súd prvej inštancie uviedol, že takto všeobecne a neurčite označené listiny bolo potrebné individualizovať uvedením konkrétnej zmluvy vo forme základných identifikačných znakov - identifikácie jej zmluvných strán, predmetu plnenia, čo žalobca neučinil. Zároveň sa netýkajú žalovaného ale spoločnosti HOWE AUTOMOTIVE LIMITED, ktorá je samostatným právnym subjektom. Obchodné zmluvy uzatvorené s obchodnými partnermi v rámci projektov LAND ROVER a VW GROUP realizovaných žalovaným sú zmluvami uzatvorenými medzi spoločnosťou HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED a jej obchodnými partnermi. Ide o zmluvné vzťahy medzi subjektmi, ktoré nie sú stranami sporu a vzhľadom na pozíciu žalovaného ako dodávateľa jednej konkrétnej služby svojmu jedinému zákazníkovi

- austrálskej spoločnosti HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED sú pre spor irelevantné. Žalovaný nie je stranou zmlúv, ktoré žalobca požaduje. Žalobca ani nešpecifikoval, ktoré skutočnosti majú byť predloženými dôkazmi preukázané. V konaní bolo vyvrátené tvrdenie žalobcu, že v rámci projektov LAND ROVER a VW GROUP ide o zmluvy, ktorých obsah žalobca ako zástupca žalovaného priamo dojednával.

19. Súd prvej inštancie poukázal, že z Výročnej správy SCHAFFER CORPORATION LIMITED nevyplýva, že žalobca bol osobou, ktorá by bola, resp. mala byť odmeňovaná spôsobom v nej uvedenej, vzhľadom na funkciu, ktorú zastával u žalovaného, čo vyplynulo aj z výpovede žalobcu. Ak žalobca nemôže bez vlastnej viny predložiť dôkazy, neznamená to, že súd, príp. žalovaný má túto povinnosť žalobcu nahradzovať. Súd prvej inštancie doklady zaslané colným úradom vyhodnotil ako neúplné a zároveň ako bezpredmetné, preto na nich neprihliadal, keďže žalobca bol u žalovaného riadne odmeňovaný v rámci pracovnoprávneho vzťahu. Vyššie uvedené sa vzťahovalo aj na výkaz ziskov a strát a súvahu, účtovnú závierku žalovaného za obdobie od 2005 do 2014.

20. Uviedol súd prvej inštancie, že z certifikátu SGS - ISO/TS vyplýva, že žalovaný a ani žalobca ako jeho bývalý konateľ nikdy nevykonávali aktivity ako je predaj výrobkov, marketing, či rokovanie o podmienkach zmlúv, pretože na to v zmysle medzinárodných štandardov žalovaný nie je vôbec oprávnený.

21. Zo žalovaným predloženého prehľadu z informačného systému ,,Makola“ za roky 2005 až 2015 vyplýva, že žalovaný pracuje v systéme ,,tolling operation“, v rámci ktorého vykonáva len službu rezania koží pre svojho jediného zákazníka - spoločnosť HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED. Žalovaný nevlastní ani kože, na ktorých prácu vykonáva. Samotné predaje teda predstavujú len servisný poplatok, ktorý žalovaný fakturuje svojmu jedinému zákazníkovi.

22. Dôvodil súd prvej inštancie, že HOWE AUTOMOTIVE LIMITED a HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED vlastnia rôzne satelitné prevádzky a závody v oblasti výroby, vrátane

dcérskych spoločnosti v Číne, Mexiku a na Slovensku (žalovaného). Žalovaný bol zodpovedný len za rezanie kože podľa pokynov a na základe zmluvy so spoločnosťou HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED. Len čo je koža vyrezaná tieto závody narezanú kožu zabalia a pripravia na odoslanie zákazníkom spoločnosti HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED. Žalovaný nedojednával so zákazníkmi kúpno-predajné zmluvy, ani ceny. Za predaj a rozvoj podnikania bola zodpovedná austrálska spoločnosť HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED. V austrálskej spoločnosti bol riadiaci tím, ktorý bol a je zodpovedný, realizuje kľúčové funkcie a úlohy skupiny.

23. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol u žalovaného zamestnaný ako riaditeľ závodu

- prevádzky na rezanie koží, ktorá začala svoju činnosť na Slovensku v 3/2005. Okrem svojej primárnej zodpovednosti ako riaditeľ výrobného závodu bol tiež vymenovaný za konateľa žalovaného na zabezpečenie nevyhnutnej lokálnej administratívnej práce. Ani jedna z týchto funkcií, úloh a zodpovednosti z nich plynúce sa nepovažovali za pozíciu kľúčového manažmentu pre skupinu, preto nebol žalobca uvedený v žiadnej auditovanej Výročnej správe spoločnosti SCHAFFER CORPORATION LIMITED za obdobie rokov 2005 až 2015 ako osoba kľúčového manažmentu. Zodpovednosť žalobcu bola obmedzená na prácu riaditeľa výrobného závodu na Slovensku, ktorý len rezal kože a len na výkon lokálnych administratívnych úloh konateľa. Žalobca bol riaditeľom závislého satelitného výrobného závodu s priamym podriadením sa jeho nadriadeným v Austrálii. Rôzni kľúčoví zamestnanci austrálskeho riadiaceho tímu často a intenzívne cestovali na Slovensko, aby dohliadali, kontrolovali, riadili a podporovali výrobný proces po celú dobu pôsobenia žalobcu u žalovaného, aby poskytli vedenie, školenie a podporu prevádzke žalovaného. Žalobca nie je a nikdy nebol akcionárom žiadnej zo spoločností skupiny HOWE a nikdy nebol spoločníkom u žalovaného, ani osobou v obdobnom postavení. Za všetky obchodné rokovania so zákazníkmi bol zodpovedný austrálsky riadiaci tím a uskutočnil ich hlavný manažér predaja so sídlom v Austrálii a nie žalobca.

24. Konštatoval súd prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca nemal so žalovaným uzatvorenú osobitnú písomnú zmluvu o výkone funkcie konateľa, nevykonával funkciu konateľa bezodplatne a preto takáto písomná dohoda o bezodplatnom výkone funkcie ani nemôže existovať. Žalobca mal so žalovaným uzatvorenú pracovnú zmluvu zo dňa 9.5.2015 na pozíciu riaditeľa závodu, kde poberal v rámci mzdy za výkon tejto pracovnej pozície aj odmenu za výkon funkcie konateľa žalovaného vo výške 566.132,55 eur. Okrem mzdy bola dohodnutá aj ďalšia forma odmeňovania, a to v rámci Profit Participation Scheme - Programu účasti na zisku, určenej pre zamestnancov a manažment divízie leather žalovaného, na základe ktorej bol žalobcovi zo strany žalovaného počas jeho pôsobenia vyplatený podiel na zisku v celkovej výške 108.642,21 eur, čo vyplýva z dokumentu Odmeňovanie členov vrcholového vedenia a výkonných členov štatutárneho orgánu. Žalobca poberal v mzde za prácu v pozícii riaditeľ závodu aj odmenu za výkon funkcie konateľa, nakoľko pracovný pomer bol vykonávaný súbežne s výkonom funkcie konateľa žalovaného. Žalobca už dostal odmenu za obdobie výkonu funkcie konateľa u žalovaného, spolu 674.774,76 eur. Nárok žalobcu na akúkoľvek ďalšiu odmenu z výkonu funkcie konateľa u žalovaného nie opodstatnený, nakoľko odmena za výkon funkcie konateľa už bola v plnej výške zahrnutá vo vyplatenej mzde žalobcu za výkon funkcie riaditeľa na základe pracovnej zmluvy. Zároveň žalobcovi bola vyplatená aj odmena na základe Programu účasti na zisku. V konaní bolo preukázané, že žiadna iná dodatočná odmena žalobcu za výkon jeho funkcie nebola dohodnutá, ani nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. O takejto odmene nerozhodlo ani valné zhromaždenie žalovaného a nie je ani obchodným zvykom u žalovaného. Žalobca so svojou požiadavkou na odmenu za výkon funkcie konateľa, ktorej výšku uplatnil ako podiel na zisku prišiel až potom, čo bol odvolaný z funkcie konateľa žalovaného. Žalobca nepreukázal, že by mal nárok na akúkoľvek dodatočnú odmenu, či podiel na zisku žalovaného a ani na podiel na zisku materskej spoločnosti žalovaného.

25. Uviedol súd prvej inštancie, že žalobca ako riaditeľ spoločnosti žalovaného musel spĺňať základné veci, ktoré riaditeľ spoločnosti má vykonávať, vrátane rôznych pracovných kontaktov s ľuďmi či inštitúciami, ktoré k tomu patrili. Práca, ktorú žalobca robil bola štandardnou vecou riaditeľa závodu. Podľa dokumentu medzinárodnej audítorskej spoločnosti o odmeňovaní štatutárnych orgánov pôsobiacich v obdobných oblastiach, ktorú v konaní predložil žalovaný, bol žalobca odmeňovaný nadštandardne. Ako konateľ žalovaného vykonával bežné činnosti, do ktorých patril styk s úradom práce, inšpekciou práce, zamestnancami, úradníkmi, colnou a daňovou správou. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za to, že žalobca vykonával bežné činnosti spadajúce pod funkciu konateľa ako ju vykonávajú aj iní konatelia žalovaného.

26. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že ním uplatnený nárok predstavuje tzv. obvyklú odmenu podľa , keďže ním tvrdené skutočnosti neboli v konaní preukázané, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

27. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi.

28. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces / /; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci / /; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností / /; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam / / a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci / /.

29. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie absolútne nepochopenie základných odlišností pracovnoprávneho vzťahu od výkonu funkcie konateľa. Žalobca v rámci výkonu funkcie generálneho riaditeľa žalovaného v rámci pracovného pomeru vykonával činnosti smerom dovnútra spoločnosti a v rámci výkonu funkcie konateľa smerujúce navonok, teda konanie v mene žalovaného pred orgánmi verejnej správy, obchodnými partnermi a pod., čo nebolo v konaní sporné. U žalobcu preto išlo o dovolený súbeh postavenia zamestnanca a člena štatutárneho orgánu. Pracovný pomer spadá pod režim a právny vzťah člena štatutárneho orgánu je obchodnoprávnym, upraveným predovšetkým . Súd prvej inštancie preto dospel k nesprávnemu záveru, že mzda žalobcu zahŕňala aj odplatu za výkon funkcie konateľa. Ani zo samotnej pracovnej zmluvy nevyplýva, že by mzda mala zahŕňať aj odmenu za výkon funkcie konateľa. Súd prvej inštancie zároveň vôbec nevyhodnotil, či odmeňovanie žalobcu na základe Programu účasti na zisku určenej pre zamestnancov a manažment divízie leather žalovaného predstavuje príjem z pracovného pomeru, alebo príjem titulom odmeny za výkon funkcie konateľa. Z obsahu uvedeného dokumentu však vyplýva, že ide o pracovný príjem, navyše tento bol vyplácaný ako súčasť mzdy. Súd prvej inštancie svoje závery zdôvodnil iba tým, že žalobca bol u žalovaného odmeňovaný nadštandardne, bez akéhokoľvek bližšieho vysvetlenia, keď jednostranne prebral iba názory žalovaného prezentované v priebehu konania. V tomto smere je napádané rozhodnutie nepreskúmateľné a svojvoľné. Súd prvej inštancie preto zjavne nesprávne a bez relevantného vysvetlenia vyhodnotil skutočnosť, či bolo žalobcovi titulom odplaty za výkon funkcie konateľa niečo uhrádzané. Žalobcovi pritom titulom výkonu funkcie konateľa nebolo poskytnuté žiadne plnenie.

30. Ďalej žalobca poukázal, že samotný nárok na zaplatenie odplaty za výkon funkcie konateľa žalobcovi vznikol až po ukončení výkonu funkcie konateľa jeho odvolaním. Počas výkonu svojej funkcie nebol žalobca povinný požadovať odplatu, pretože nárok na vyplatenie v uvedenom období ani nevznikol. Závery o tom, že žalobca mohol žiadať o odplatu za výkon svojej funkcie v priebehu jej trvania preto nemajú oporu v platnej právnej úprave . Žalobca sa podanou žalobou domáhal úhrady obvyklej odmeny podľa , s prihliadnutím na úlohu závodu žalovaného v celej skupine SCHAFFER CORPORATION a jeho podiele na vytvorenom obrate a zisku celej skupiny. Odmena bola odvodená z podielu na zisku z dôvodu, že žalobca začal funkciu konateľa vykonávať v čase, keď žalovaný nemal takmer žiadnych zamestnancov a nevykonával takmer žiadnu podnikateľskú činnosť, pričom z funkcie konateľa bol odvolaný v čase, keď žalovaný zamestnával viac ako 1.000 zamestnancov, bol etablovaný v automobilovom priemysle a každý rok spracovával viac ako 1.000.000 m2 kože pre automobilový priemysel. Zároveň poukázal, že z Výročnej správy SCHAFFER CORPORATION LIMITED vyplýva odmeňovanie členov výkonného vedenia - executives v priemere 234.000,- eur za rok 2015 a 237.000,- eur za rok 2016, pričom jediným spoločníkom žalovaného je spoločnosť HOWE AUTOMOTIVE LIMITED, ktorej jediným spoločníkom je práve SCHAFFER CORPORATION LIMITED. Žalobca fakticky zastával pozíciu zodpovedajúcu členom výkonného vedenia - executives, keďže žalovaný v rámci skupiny SCHAFFER reálne produkovaným obratom a ziskom sa podieľal z najväčšej časti na celkovom obrate celej nadnárodnej skupiny, hoci nie formálne. Preto odmena za výkon funkcie konateľa by mala zodpovedať práve takejto výške. Žalobca pritom pri výkone funkcie konateľa postupoval samostatne, na riadení žalovaného sa nikto

z austrálskeho manažmentu nepodieľal a to vzhľadom na odlišné časové pásma a ich sporadickú prítomnosť na Slovensku.

31. Zásadám poctivého obchodného styku ani dobrým mravom nemôže odporovať to, že žalobca neupozornil žalovaného, že mal byť odmeňovaný ako člen výkonného vedenia skupiny SCHAFFER ako aj s poukazom na to, že žalobcovi vznikol nárok na odmenu za výkon funkcie konateľa až ukončením výkonu tejto funkcie.

32. Žalobca zároveň namietal, že súd prvej inštancie len mechanicky prebral argumentáciu žalovaného založenú na subjektívnych tvrdeniach a to: (i) o nadpriemernej mzde poberanej žalobcom, ktorá mala zahŕňať aj odmenu za výkon funkcie konateľa; (ii) hodnotení certifikátu SGS, v ktorom nie je uvedený predaj výrobkov, napriek tomu, že ide o certifikát týkajúci sa „výroby“, pričom žalovaný má v obchodnom registri uvedený ako predmet podnikania aj veľkoobchod a maloobchod s kožami a koženým materiálom, či sprostredkovateľská činnosť v oblasti obchodu; (iii) subjektívnych tvrdení žalovaného, že samotný závod bol iba „výrobným satelitom“, ktorý nemal okrem spracovania kože, zabalenia a odoslania výrobkov žiadne kompetencie a úlohy, čo žalobca v konaní namietal a na preukázanie svojich tvrdení navrhol aj výsluch svedkov, ktoré dôkazné prostriedky súd prvej inštancie odmietol vykonať.

33. Poukázal žalobca na nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie na jednej strane vyžiadal od colného úradu dôkazy o objeme tovaru spracovaného žalovaným v colnom režime prepracovania pod colným dohľadom a následne na tieto listinné dôkazy neprihliadal, čo je v rozpore s princípom hospodárnosti konania. Zároveň z uvedených colných podkladov bolo možné vyvodiť, že žalovaným „reálne vyprodukovaný zisk“ nezodpovedá účtovnému zisku a žalobcom uplatňovaná suma bola nižšia ako 4 % celkového žalovaným vyprodukovaného zisku.

34. Ďalej žalobca namietal nevykonanie dôkazov súdom prvej inštancie s nenáležitým poukazom, že žalobca bol ako konateľ odmeňovaný v rámci mzdy a aplikáciou , čo neobstojí, keďže vykonanie ním navrhnutých dôkazov bolo potrebné pre posúdenie nároku a výšky odmeny žalobcu za výkon funkcie konateľa a zároveň išlo o dôkazné návrhy, ktoré boli výlučne produktom vývoja konania a reakciou na procesnú obranu žalovaného. V tomto smere žalobca poukázal na jeho návrhy na zabezpečenie obchodných zmlúv uzatvorených medzi HOWE AUTOMOTIVE LIMITED a jej partnermi v rámci projektu LAND ROVER a VW GROUP, čo žalovaný odmietol s odôvodnením, že nimi nedisponuje a týkajú sa tretích subjektov aj napriek tomu, že žalobca ako bývalý konateľ žalovaného sa osobne podieľal na ich dojednávaní. Súd prvej inštancie tieto listinné dôkazy následne odmietol zabezpečiť priamo od označených automobiliek, čo odôvodnil nelogickými závermi, keď negatívne dôsledky spojené s nezabezpečením týchto dôkazov vyvodzoval nie pre žalovaného ale žalobcu. Žalobca ďalej poukázal, že navrhol vypočuť aj viacerých svedkov k celému fungovaniu žalovaného, teda k jeho úlohám a dôležitosti, ako aj k obsahu informačného systému Makola a k cenám dojednávaným medzi materskou spoločnosťou žalovaného a jeho obchodnými partnermi, ktorých účasť na pojednávaní nariadenom na deň 6.9.2021 zabezpečil, no súd prvej inštancie tieto návrhy na vykonanie dokazovania odmietol s poukazom na a , hoci na to nebol dôvod, keďže za účelom výsluchu týchto svedkov nebolo potrebné nariaďovať ďalšie pojednávanie. Poukázal žalobca, že výsluch týchto svedkov navrhol výlučne v dôsledku vývoja procesnej a dôkaznej situácie, nepredlžením navrhovaných obchodných zmlúv, resp. tvrdení žalovaného ohľadom úloh a významu závodu žalovaného obsiahnutých v jeho viacerých podaniach v priebehu roka 2021. Reakcia žalobcu na vypočutie navrhnutých svedkov bola výlučne v príčinnej súvislosti s nezabezpečením dôkazov ním navrhovaných od počiatku konania a to náhradným spôsobom. Žalobca namietal, že nemohol v konaní z objektívnych dôvodov predložiť vyčíslenie reálne produkovaného obratu žalovaného a ani znalecký posudok práve z dôvodu, že nemal dostatok podkladov na výpočty, prípadne na zadanie vypracovania znaleckého posudku, ktorými podkladmi mali byť práve žalobcom navrhnuté dôkazy.

35. Ďalej žalobca poukázal, že z colných podkladov vyplýva, že v priebehu rokov 2008 až 2015 bolo na Slovensko dovezených pre žalovanú 6.350.958 m2 kože, pričom žalovaný relevantným spôsobom nepoprel, že pridaná hodnota činností žalovaného pri prepracovaní týchto koží predstavovala minimálne 40,- eur za m2, čo predstavuje 254.038.320,- eur, ktorá suma v hrubom odhade predstavuje minimálnu referenčnú hodnotu pre účely výpočtu nároku žalobcu. V konaní uplatnený nárok žalobcu pritom predstavuje len 1,25 % na celkovom obrate realizovanom žalovaným, ktoré skutočnosti je potrebné

aj vzhľadom na absenciu neposkytnutia potrebnej súčinnosti a nesplnenia si vysvetľovacej povinnosti hodnotiť na ťarchu žalovaného.

36. Dôvodil žalobca, že celkový nezákonný a nesústredený postup súdu prvej inštancie voči žalobcovi vo svojom súhrne je takej intenzity, že ním došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie iba prevzal argumentáciu žalovaného a to doslovne, bez relevantného reagovania na argumentáciu žalobcu, ktorý jeho tvrdenia poprel. Súd prvej inštancie bez ďalšieho považoval subjektívne tvrdenia žalovaného za preukázané a na druhej strane odmietol vykonanie v podstate všetkých dôkazov navrhnutých žalobcom, ktorých účelom mala byť objektivizácia skutkového stavu veci a tým aj vyvrátenie subjektívnych a ničím nepodložených tvrdení žalovaného, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti sporových strán. Poukázal, že súd prvej inštancie zjavne rozhodoval pod tlakom ústavnej sťažnosti iniciovanej zo strany žalobcu, ktorý namietal prieťahy v dôsledku jeho nesústredenej činnosti, čo vyústilo do najskoršieho rozhodnutia vo veci súdom prvej inštancie na základe zamietnutia žalobcom dôvodne navrhovaných dôkazov. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol v konaní na odvolacom súde doplniť dokazovanie a to výsluchom označených svedkov a listinnými dôkazmi uvedenými v podanom odvolaní.

37. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že postup žalobcu po jeho odvolaní z funkcie konateľa žalovaného považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku, ktorý by nemal požívať právnu ochranu. Poukázal, že žalobca za výkon svojej činnosti poberal po dobu 10 rokov odmenu a nikdy nepožiadal o dodatočnú odmenu alebo o podiel na zisku/obrate materskej spoločnosti, ani nikdy neupozornil na to, že má, alebo mohol mať voči žalovanému alebo jeho materskej spoločnosti akékoľvek ďalšie nároky. Ďalej poukázal, že žalobca sústavne prenáša dôkazné bremeno na žalovaného, vyhovárajúc sa na tzv. informačný deficit, pritom následne po tom, čo žalovaný predloží ten - ktorý dôkaz, na strane žalobcu nedochádza k žiadnemu kvalitatívnemu posunu pokiaľ ide o jeho nárok. Žalobca svojimi návrhmi smeruje dokonca k zaťaženiu tretej strany - subjektu odlišného od strany sporu, ktorým je materská spoločnosť žalovaného, resp. aj ďalšie subjekty. V spojitosti s ustanoveniami upravujúcimi dokazovanie, povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť (najmä , a ) je postup žalobcu, ktorý žiada vykonanie dôkazov, ktoré sám nevie zabezpečiť, pričom navyše ani nešpecifikuje, ktorá konkrétna skutočnosť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci má byť dôkazom preukázaná, nemôže byť tolerovaný a nemala by mu byť poskytnutá súdna ochrana. Žalobca nevykonával svoje povinnosti konateľa s odbornou starostlivosťou a to tým, že nikdy neinformoval žalovaného o možných nárokoch ohľadom jeho údajnej dodatočnej odmeny, čo zakladá právo žalovaného požadovať náhradu škody v sume zodpovedajúcej plneniu, ktoré by žalobca mohol hypoteticky na základe úspechu v spore získať. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobca nemá nárok na žiadnu dodatočnú odmenu. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. V konaní bolo preukázané, že nárok žalobcu na akúkoľvek ďalšiu odmenu z výkonu funkcie konateľa u žalovaného nie je opodstatnený nakoľko odmena za výkon funkcie konateľa bola už v plnej výške zahrnutá vo vyplatenej mzde žalobcu za výkon funkcie riaditeľa žalovaného na základe pracovnej zmluvy a zároveň žalobcovi bola vyplatená aj odmena na základe programu účasti na zisku, tzv. Profit participation scheme.

38. Žalovaný ďalej poukázal, že predložil súdu prvej inštancie správu zostavenú renomovanou medzinárodnou poradenskou spoločnosťou s názvom „Prieskum trhu a analýza odmeňovania pre pozíciu Riaditeľa výroby pre spoločnosť Howe Slovensko s.r.o.“, z ktorej vyplynulo, že pokiaľ ide o pozíciu konateľa, 88 % relevantných porovnateľných spoločností neposkytuje žiadny bonus/žiadnu dodatočnú odmenu za výkon funkcie konateľa a priemerná garantovaná mzda plus cieľový bonus pre riaditeľa závodu pre celé slovenské výrobné odvetvie v roku 2015 bola 5.525,- eur mesačne. Žalobcovi bola pritom vyplácaná v roku 2015 mzda vo výške 5.610,- eur mesačne bez odmien, čo spolu s bonusmi ku mzde vo výške približne 823,- eur mesačne, predstavuje nadpriemer. Žalovaný dôvodil, že žalobca v odvolaní prezentuje svoj vlastný/svojvoľný výpočet alebo predstavu o minimálnej referenčnej hodnote pre účely výpočtu svojho nároku, pričom uvádza, že z dokladov predložených zo strany colného úradu vyplýva, že jeho nárok (istina) predstavuje iba 1,25 % na celkovom obrate realizovanom žalovaným. Takýto svojvoľný výpočet pritom nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Akýkoľvek obrat alebo zisk by bol žalovaným alebo jeho materskou spoločnosťou dosiahnutý, sám o sebe nezakladá nárok žalobcu požadovať percento z tohto obratu alebo zisku. Neexistuje pritom písomná zmluva, interný dokument, rozhodnutie valného zhromaždenia žalovaného a ani rozhodnutie valného zhromaždenia materskej

spoločnosti, či príslušných orgánov skupiny SCHAFFER, ktoré by zakladalo žalobcom prezentovaný nárok. Žalovaný konal v dobrej viere a v presvedčení, že sú všetky nároky žalobcu kryté v plnom rozsahu jeho mzdou, ktorá mu bola vyplácaná za výkon práce „riaditeľa závodu“. Žalobca sa so žalovaným už pri vzniku konateľskej funkcie konkludentne dohodol a každoročne túto dohodu aj konkludentne potvrdzoval, že odplata za výkon funkcie konateľa bude v plnej výške zahrnutá v mzde riaditeľa závodu a že žalobca nebude mať nárok na žiadne osobitné plnenia z titulu výkonu jeho funkcie. Tomu navyše zodpovedá aj súčasný bežný štandard a aktuálna prax obchodných spoločností na Slovensku. Žalobca okrem svojej primárnej zodpovednosti ako riaditeľ výrobného závodu bol tiež vymenovaný za konateľa žalovaného. Ani jedna z týchto funkcií a úloh (a ani zodpovednosti z nich plynúce) sa nepovažovali za pozíciu kľúčového manažmentu pre skupinu. Preto nebol žalobca uvedený v žiadnej auditovanej Výročnej správe spoločnosti SCHAFFER CORPORATION LIMITED za obdobie rokov 2005 až 2015 ako osoba kľúčového manažmentu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zodpovednosť žalobcu bola obmedzená na pozíciu výrobného riaditeľa závodu na Slovensku. Žalobca bol riaditeľom závislého satelitného výrobného závodu s priamym podriadením sa jeho nadriadeným v Austrálii, čo potvrdil aj terajší konateľ žalovaného. Žalobca nikdy nebol členom kľúčového manažmentu spoločnosti SCHAFFER, čo vyplýva aj z Výročnej správy spoločnosti SCHAFFER za rok 2016. Žalobca bol lokálnym riaditeľom jednej z výrobných dcérskych spoločností, ktorý však nezodpovedal za plánovanie, financovanie, riadenie a kontrolu spoločnosti SCHAFFER CORPORATION LIMITED. Súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia o zákonnej a sudcovskej koncentrácii konania, keď nepristúpil k výsluchu žalobcom označených svedkov na pojednávaní dňa 6.9.2021. Žalobca síce opakovane žiadal, aby súd prvej inštancie vyžiadal od žalovaného, prípadne od spoločnosti HOWE AUTOMOTIVE LIMITED isté dokumenty, pričom spoločnosť HOWE AUTOMOTIVE LIMITED nie je stranou sporu a nie je ani bližšie identifikovaná. Žalobca pritom opakovane navrhol vykonanie dôkazov, ktoré nemajú žiaden súvis s predmetom sporu. K návrhu na vypočutie svedkov, ktorých žalobca v odvolaní označil uviedol, že ide o bývalých zamestnancov žalovaného, ktorí v súčasnosti pracujú pre žalobcu, resp. už prestali pracovať pre žalovaného (boli prepustení), teda existuje dôvodné podozrenie o ich zaujatosti. Žalobca účasť pána Q. a E.Č.U. na pojednávaní nezabezpečil a navyše, ich ani riadne neoznačil (uvedením adresy bydliska, dátumom narodenia a pod.), čo len spochybňuje skutočný úmysel a zámer žalobcu pristúpiť k výsluchu týchto osôb v konaní. Obchodné zmluvy, ktoré žiadal žalobca zabezpečiť sú súkromnými zmluvami uzatvorenými medzi spoločnosťou HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED a jej obchodnými partnermi, ktoré nie sú stranami sporu. Žalovaný bol dodávateľom jednej konkrétnej služby svojmu jedinému zákazníkovi - austrálskej spoločnosti HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED. Žalovaný zmluvy s tretími subjektmi neuzatváral. Od obsahu týchto zmlúv sa odmena konateľa nijako neodvíjala. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žiadna špeciálna a časovaná úloha žalobcu nebola určená. V prípade výkonu funkcie konateľa nejde o jednorazový výkon činnosti, ale o súhrn formálnych štatutárnych činností vykonávaných a opakovaných pri správe obchodnej spoločnosti. Periodicita väčšiny úkonov je 1-krát ročne (napr. zvolanie valného zhromaždenia, predloženie účtovnej závierky, atď.), preto žalovaný zotrval na vznesenej námietke premlčania nároku uplatneného žalobcom za obdobie pred rokom 2012.

39. Žalobca v odvolacej replike, zotrval na svojej doterajšej argumentácii v priebehu konania a v podanom odvolaní. Odmietol ako tendenčné tvrdenia žalovaného o konaní žalobcu v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku, ktoré sú bez relevantnej väzby k predmetu sporu. Uplatnený nárok žalobcu nie je premlčaný, keďže výkon funkcie štatutárneho orgánu je potrebné hodnotiť ako dlhodobú a sústavnú činnosť, ktorá trvá nepretržite počas celej doby výkonu funkcie, čo zodpovedá aj zneniu a splatnosť odmeny nastáva až vykonaním dohodnutej činnosti ( ), teda skončením výkonu funkcie konateľa. Žalobca taktiež poukázal, že z ustálenej rozhodovacej praxe jednoznačne vyplýva záver, že výkon funkcie štatutárneho orgánu nie je možné vykonávať v pracovnom pomere a preto nemôže byť členovi štatutárneho orgánu za jeho činnosť vyplácaná mzda. Je bezpredmetné v konaní posudzovať primeranosť poskytnutej mzdy pre žalobcu, keďže predmetom konania je odmena za výkon funkcie konateľa. Pokiaľ ide o žalovaným predložený dôkazný prostriedok a to „Prieskum trhu a analýza odmeňovania pre pozíciu riaditeľa výroby pre Howe Slovensko s.r.o.“, tento je bez výpovednej hodnoty a pravdivosť údajov v ňom uvedená sa nedá verifikovať. Z tejto listiny nie je zrejmé kto ju vyhotovil a vykonal prieskum a aké subjekty boli do neho zaradené, teda či tam uvedené údaje možno aplikovať na prejednávanú vec. V konaní neboli preukázané ani tvrdenia žalovaného, že sa strany sporu konkludentne dohodli, že odplata za výkon funkcie konateľa bude zahrnutá v mzde riaditeľa závodu a žalobca už nebude mať nárok na žiadne osobitné plnenie titulom výkonu funkcie konateľa. Žalobcom

uvádzaný referenčný výpočet odmeny vychádza najmä z listinných dôkazov predložených colným úradom ako aj z toho, že žalobcom navrhované dôkazné prostriedky nebolo možné výlučne pre absenciu poskytnutia súčinnosti zo strany žalovaného a neplnenia jeho vysvetľovacej povinnosti zabezpečiť, pričom primeranú aktivitu v tomto smere nevyvinul ani súd prvej inštancie. Preto nemožnosť vykonania presného výpočtu je potrebné posudzovať výlučne na ťarchu žalovaného a pokiaľ žalovaný nepredložil ďalšie relevantné dôkazy, je potrebné vychádzať z výpočtu žalobcu ako riadne preukázanej skutočnosti. Žalovaný pritom relevantným spôsobom nespochybnil spôsob výpočtu odmeny žalobcu. Žalobca ďalej poukázal, že žalovaným inkasovaná odmena za rezanie koží zjavne nezodpovedala trhovým cenám za obdobné úkony, keďže žalovaný je závislou osobou od jeho jediného spoločníka HOWE AUTOMOTIVE LIMITED, pre ktorého vykonáva celú svoju činnosť. Išlo pritom o umelý konštrukt, nekorelujúci s podmienkami trhového prostredia orientovaného na dosahovanie primeraného zisku. Uviedol žalobca, že pridaná hodnota v súvislosti s činnosťou žalovaného bola minimálne v sume 40,- eur za m2 spracovanej kože (žalobca ako bývalý konateľ disponoval a disponuje týmito informáciami, o ktorých pravdivosti nemožno mať preto rozumnú pochybnosť) a ktorú žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil a ani nepoprel, preto treba mať za to, že trhová odmena by mala byť práve vo výške 254.038.320,- eur (6.350.958 x 40,- eur) ako minimálna referenčná hodnota pre účely výpočtu nároku žalobcu. Uplatnený nárok žalobcu pritom predstavuje iba 1,25 % na celkovom obrate realizovanom žalovaným v priebehu roka 2008 až 7/2015. Žalovaný na trhu európskej únie konal v mene a na účet HOWE AUTOMOTIVE LIMITED z veľkej časti riadenia závodu žalovaného autonómne, s minimálnou ingerenciou vedenia skupiny SCHAFFER do činnosti žalovaného. Okolnosti vierohodnosti žalobcom navrhnutých svedkov bolo možné posúdiť až v priebehu ich výsluchu. Za nevierohodnú možno považovať práve výpoveď, resp. vyjadrenia konateľa žalovaného P.U. W., pretože ide o vyjadrenia strany sporu a zároveň osoby, ktorá je finančne závislá na žalovanom, keďže u žalovaného pôsobí vo funkcii konateľa a zamestnanca. Žiaden z navrhnutých svedkov pritom nepracoval a nepracuje pre žalobcu, pretože žalobca nebol a nie je zamestnávateľom a ani spoločníkom v obchodnej spoločnosti. To, že navrhnutí svedkovia už nepracujú u žalovaného zvyšuje ich vierohodnosť. Pre účely ustálenia obvyklej odmeny v spore je rozumnejším a hodnovernejším spôsobom vychádzať z odmeňovania poskytovaného vrcholovému manažmentu v rámci skupiny SCHAFFER ako pseudoprieskumom predloženým žalovaným.

40. Žalovaný v odvolacej duplike taktiež zotrval na svojej argumentácii uvádzanej v priebehu konania a vo vyjadrení k odvolaniu. K tvrdeniam žalobcu, že tento nevedel bez súčinnosti žalovaného vyčísliť svoj údajný nárok, poukázal na jeho výzvu pre žalovaného, realizovanú pred začatím sporu, kde žalobca vyčíslil svoju pohľadávku na sumu 3.180.560,- eur. Žalobca pritom nevykonával svoje povinnosti konateľa s odbornou starostlivosťou, keď spoločníka žalovaného neinformoval o možných nárokoch na dodatočnú odmenu, čo je zneužitím práva. Ďalej žalovaný zotrval na vznesenej námietke premlčania ako aj tvrdeniach, že žalobca nezastával vzhľadom na jeho funkciu a úlohu u žalovaného ku kľúčovému manažmentu koncernu SCHAFFER a nebol ani uvedený v žiadnej auditovanej Výročnej správe spoločnosti SCHAFFER CORPORATION LIMITED. Pokiaľ žalobca až v podanom odvolaní uvádza určitú minimálnu referenčnú hodnotu pre účely výpočtu uplatnenej odmeny, na tieto tvrdenia žalobcu už nemožno v odvolacom konaní prihliadať. Akýkoľvek obrat alebo zisk, ktorý by bol žalovaným alebo jeho materskou spoločnosťou dosiahnutý, sám o sebe nezakladá nárok žalobcu na uplatnené percento z tohto obratu alebo zisku. Spôsob fungovania žalovaného na trhu európskej únie pritom navrhol sám žalobca. Žalovaný zvýraznil, že neexistuje dohoda o tom, že by sa odmena žalobcu mala odvíjať od ním uvádzaných veličín. Ďalej uviedol, že žalovaný je iba továreň na rezanie koží, pričom na ďalších výrobno-predajných procesoch, ktoré realizujú iné spoločnosti skupiny HOWE sa nepodieľal. Žalovaný nevyjednával so zákazníkmi kúpne zmluvy a ani nerokoval o cenách. Za predaj a rozvoj podnikania bola zodpovedná austrálska spoločnosť HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED, ktorá bola jediným zákazníkom žalovaného. Zákazky, ktoré uvádzal žalobca (LANDROVER a AUDI) boli vyjednané a získané ešte pred vznikom jeho funkcie konateľa u žalovaného. Žalovaný poukázal, že žalobcom navrhnutí svedkovia mali byť vypočutí ku skutočnostiam, ktoré nemajú žiaden súvis s predmetom sporu a žalobcom uplatneným nárokom. Ak by bol žalobca v spore úspešný, plnenie žalovaného by predstavovalo škodu, ktorú žalobca spôsobil žalovanému tým, že v rozpore s povinnosťou konať s odbornou starostlivosťou ako konateľ, nepoukázal na to, že žalovaný je povinný s ním uzatvoriť zmluvu o výkone funkcie.

41. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné

nariadiť odvolacie pojednávanie podľa Odvolanie prejednal podľa - a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

42. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

43. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodom podľa , , , a Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

44. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver.

45. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalobca nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalobca mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti napádaného rozhodnutia a existencii vady v zmysle

46. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

47. Predmetom sporu je nárok žalobcu na úhradu odmeny za výkon funkcie konateľa u žalovaného vyčíslený vo výške 3.180.560,- eur, ktorá má podľa žalobcu predstavovať určité percento z reálneho zisku, resp. obratu žalovaného/koncernu SCHAFFER (pod ktorý spadá aj žalovaný) a to za časové obdobie výkonu tejto funkcie u žalovaného (ďalej len „rozhodné obdobie“).

48. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, s poukazom na to, že žalobca v rozhodnom období poberal od žalovaného mzdu a podiel na zisku na základe programu Profit Participation scheme, ktoré plnenia predstavovali aj odmenu za výkon funkcie konateľa. Zároveň žalobca nepreukázal svoje tvrdenia, že zastával pozíciu tzv. executives managments skupiny HOWE a preto mu nevznikol nárok na odmenu ako podiel na zisku podľa Výročnej správy SCHAFFER CORPORATION LIMITED, resp. nepreukázal, že ním uvedený spôsob vyčíslenia odmeny konateľa predstavuje obvyklú odmenu podľa .

49. Odvolací súd udáva, že ak nebola medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti uzatvorená písomná zmluva o výkone funkcie, má člen orgánu spoločnosti právo na odmenu určenú podľa (tzv. obvyklú odplatu) podľa vtedy platného znenia , ktorý bol účinný do 28.4.2015, v súčastnosti podľa .

50. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca vykonával funkciu konateľa žalovaného od 14.3.2005 do 15.6.2015 a zároveň dňa 9.5.2015 došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy so žalobcom na pozíciu riaditeľa závodu žalovaného (tzv. „plant manager“), ktorá trvala aj v čase zániku funkcie konateľa.

51. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu žalobcu, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že ním uplatňovaná suma odmeny konateľa bola odmenou obvyklou v čase uzatvorenia zmluvy (v obdobných spoločnostiach ako je žalovaný a v danom regióne). Výška odmeny konateľa je stanovená buď dohodou spoločnosti a konateľa alebo podľa ide o obvyklú odmenu za činnosť konateľa, ktorej výšku žalobca však nepreukázal.

52. Žalobca v konaní nepreukázal, že výška odmeny za výkon funkcie konateľa u žalovaného sa má odvíjať práve od podielu na vytvorenom obrate/zisku žalovaného, resp. celej skupiny SCHAFFER, ku ktorej patrí aj žalovaný, ako aj žalobcom konkrétne uvádzaného percentuálneho podielu (4 %, resp. 1,25 %) na takomto zisku. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať, že v prípade žalovaného ide o samostatný subjekt práva, teda odlišný subjekt od iných/ďalších subjektov korporácie SCHAFFER, resp. skupiny HOWE. Na to, aby bol žalobca odmeňovaný určitým podielom na zisku/obrate iných obchodných spoločností, bolo jeho povinnosťou preukázať, že existuje platná dohoda (zmluva) o takomto spôsobe odmeňovania, resp. to vyplýva z právneho predpisu. Napokon z ustanovenia § 517 ods. 1 Obchodného

zákonníka vyplýva, že mandant má nárok na obvyklú odmenou v čase uzatvorenia zmluvy, teda v čase keď podľa tvrdení žalobcu žalovaný ešte len rozbiehal prevádzku svojho závodu.

53. Ako to už uviedol súd prvej inštancie, v konaní neboli preukázané tvrdenia žalobcu, že tento zastával pozíciu člena výkonného vedenia - executives v rámci skupiny SCHAFFER a preto by mal byť odmeňovaný spôsobom uvedeným vo Výročnej správe spoločnosti SCHAFFER CORPORATION LIMITED, ktorý bol určený pre členov výkonného vedenia skupiny. Žalobca potvrdil a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca nebol uvedený vo Výročnej správe spoločnosti SCHAFFER CORPORATION LIMITED, teda ani z tohto listinného dôkazu nie je možné prijať záver, že spôsob vyčíslenia nároku uplatnený žalobcom na odmenu konateľa u žalovaného zodpovedá obvyklej odmene podľa . Žalobca pritom v konaní potvrdil, že bol podriadený práve takýmto členom výkonného vedenia, medzi ktorých patril aj pán Q. a E. a zo svojej pozície konateľa žalovaného nevedel ovplyvniť obchodné vedenie ďalších subjektov patriacich do skupiny, resp. nemal na nich žiaden vplyv prostredníctvom majetkovej účasti. Nezaradenie žalobcu na pozíciu člena výkonného vedenia skupiny pritom nebolo na vôli žalobcu ale na základe určených pravidiel v rámci samotnej skupiny, s prihliadnutím na postavenie jednotlivých subjektov a rozdelenie ich úloh, čoho si musel byť vedomý aj samotný žalobca.

54. Podľa odvolacieho súdu nie je postačujúce iba subjektívne vnímanie sa samotným žalobcom ako faktický člen výkonného vedenia skupiny a od takejto pozície žalobcom odvádzaný spôsob určenia a výška vyčíslenia jeho konateľskej odmeny u žalovaného, pokiaľ to nezodpovedá pozícii samotnej funkcie žalobcu v rámci skupiny spoločností SCHAFFER, ktorá je objektivizovaná práve jej Výročnými správami. Na uvedenom nie je spôsobilé zmeniť nič ani to, ako bol žalovaný, resp. žalobca ako konateľ žalovaného subjektívne vnímaný svojimi podriadenými zamestnancami, resp. tretími subjektmi, ktoré viedli pre žalovaného napr. účtovníctvo. Z uvedených dôvodov bolo aj podľa odvolacieho súdu nadbytočné vykonávať dokazovanie výsluchom žalobcom navrhnutých svedkov, ktorí mali potvrdiť vplyv a význam žalovaného na samotnú skupinu, resp. jednotlivých jej členov. Podľa odvolacieho súdu títo bývalí zamestnanci žalovaného pôsobili na nižších úrovniach vedenia, resp. pracovných pozíciách u žalovaného, neboli preto priamo zainteresovaní na chode iných subjektov patriacich do skupiny SCHAFFER a reálne neboli schopní posúdiť samotný význam osoby žalobcu ako aj subjektu žalovaného na celú skupinu SCHAFFER, keďže nebolo ani tvrdené, že pôsobili a bezprostredne boli oboznámení s pomermi u ďalších subjektov skupiny ako tretích osôb.

55. Pokiaľ žalobca dôvodil, že žalovaný mal poskytovať pánovi Q. sumu 30.000,- USD mesačne, odvolací súd udáva, že v konaní nebolo preukázané, že uvedené platby boli uhrádzané žalovaným za výkon funkcie konateľa o to viac, že z evidencie obchodného registra ani nevyplýva, že by pán Mayer zastával funkciu konateľa v spoločnosti žalovaného.

56. Nie je priliehavá ani argumentácia žalobcu, podľa ktorej je rozhodným referenčným rámcom pri určení primeranej odmeny konateľa množstvo spracovanej kože žalovaným, prípadne ním uvádzaná pridaná hodnota pri prepracovaní 40,- eur za m2 a to z dôvodu samotného nastavenia spôsobu fungovania žalovaného v rámci celej skupiny. Sám žalobca v konaní uviedol, že v prípade ak by žalovaný nevykonával podnikateľskú činnosť na základe colného režimu prepracovania, žalovaný by nedosahoval zisk, teda samotná existencia a podnikanie ako také by nedávalo pre žalovaného žiaden ekonomický zmysel. Napokon sám žalobca ako konateľ žalovaného zvolil práve takýto model podnikateľskej činnosti žalovaného, teda si musel byť vedomý všetkých dôsledkov s ním spojených, vrátane samotného fungovania žalovaného navonok. Nemožno preto pričítať na ťarchu žalovanému, resp. jeho jedinému obchodnému partnerovi HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED, že bol zvolený práve takýto model podnikania a to bez ohľadu aké podnikateľské úmysly ním boli sledované. Je predsa absurdné, aby súd obmedzoval, resp. vstupoval do zmluvných vzťahov súkromných subjektov, pokiaľ tieto konajú zákonom dovoleným spôsobom, o to viac, že v mene jednej zmluvnej strany vystupoval práve žalobca ako jej konateľ.

57. Sám žalobca pritom potvrdil, že nastavený spôsob fungovania colného režimu u žalovaného bol totožný aj s iným podnikateľským subjektom na Slovensku (Samsung), no ani len nenavrhol dokazovanie na zistenie, či u takýchto spoločností je obvyklé, že odmena konateľa sa odvíja od zisku, resp. obratu samotnej spoločnosti, jej materskej spoločnosti, resp. celej skupiny, pričom z ekonomického hľadiska

sú zisk, resp. obrat rozdielne veličiny, ktoré nie je možne ľubovoľne zamieňať, čo žalobca v jednotlivých podaniach vôbec nerozlišoval.

58. Bolo na žalobcovi aký spôsob zvolil počas konania na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku, no nemožno uvažovať o jeho informačnom deficite v spore, pokiaľ založil svoje skutkové tvrdenia na základe ním zvolených referenčných hodnôt, pokiaľ vôbec nebolo preukázané, že tieto je možné použiť za účelom zistenia obvyklej odmeny podľa vzhľadom na pomery žalovaného. Preto neobstojí námietka žalobcu, že nebol schopný zadovážiť znalecký posudok (prípadne odborné vyjadrenie podľa ) v spore na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku, keďže odborne spôsobilá osoba by zvolením vhodnej metódy a postupov mohla dospieť k záverom čo najpresnejšej objektivizácie spôsobu určenia a samotného výpočtu výšky obvyklej odmeny podľa , porovnaním s odmeňovaním obdobných subjektov na pozícii žalobcu v spoločnosti žalovaného. Samotné predstavy žalobcu, že ním zvolené a označené dôkazné prostriedky sú spôsobilé preukázať ním uplatnenú výšku obvyklej odmeny v spore nemožno zamieňať s povinnosťou konajúceho súdu vykonávať tieto dôkazy, keďže súd nevykoná navrhnuté dôkazy, pokiaľ dospeje k záveru, že dôkaz neoverí tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou hodnotou. Uvedené sa vzťahuje aj na návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania a to zmluvnou dokumentáciou jednotlivých automobiliek a spoločnosti HOWE AUTOMOTIVE LIMITED, systémom Makola ako aj jednotlivými faktúrami pre koncových zákazníkov.

59. Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalšou námietkou žalobcu, že žalovaný v priebehu konania nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu o dôvodnosti uplatneného nároku, keďže z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný uvádzal v rámci procesnej obrany skutkové tvrdenia, ktorými poprel základ a výšku uplatneného nároku žalobcu, pričom tieto zodpovedali rozsahu a povahe skutkových tvrdení produkovaných v konaní žalobcom.

60. V prípade, ak sa v odôvodnení súd prvej inštancie nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. Mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

61. V súlade s , strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Samotné civilné sporové konanie je konaním dôkazným, čo znamená, že stranu zaťažuje v konaní povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť. Ak strana sporu v konaní nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, alebo ak sa navrhnuté dôkazy nevzťahujú na jeho tvrdenia, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súdu neostáva iné, len zhodnotiť túto procesnú situáciu v jeho neprospech vo výsledku (rozhodnutí vo veci samej), lebo tvrdená okolnosť nebude preukázaná. V sporovom konaní, dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností, leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Žalobca bol v konaní povinný preukázať, že odmena, ktorej zaplatenia sa od žalovaného domáha je obvyklou odmenou v zmysle .

62. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie len mechanicky prebral argumentáciu žalovaného v spore, odvolací súd udáva, že nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie zásady rovnosti zbraní, ak sa súd stotožní s argumentáciou strany sporu a to na základe vykonaného dokazovania. Odvolací súd poukazuje, že pokiaľ strany sporu v priebehu konania produkovali navzájom protichodné tvrdenia a stanoviská, týkajúce sa významu funkcie žalobcu ako konateľa u žalovaného, pozície žalovaného v rámci skupiny SCHAFFER, bolo na žalobcovi, aby uniesol dôkazné bremeno o výške obvyklej odplaty za výkon funkcie konateľa.

63. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že mzda žalobcu zahŕňala aj odmenu za výkon funkcie konateľa, keďže to nemá vyplývať ani z uzatvorenej pracovnej zmluvy, pričom u žalobcu išlo o dovolený súbeh postavenia zamestnanca a člena štatutárneho

orgánu, odvolací súd udáva, že judikatúra sa dosiaľ prikláňala k neplatnosti pracovného pomeru v prípade, ak člen štatutárneho orgánu pôsobil na pozícii zamestnanca s rovnakou alebo obdobnou náplňou činnosti (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo 17. augusta 2004, sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 26. októbra 20112, sp. zn. ).

64. Podľa odvolacieho súdu (vychádzajúc z ďalšieho vývoja rozhodovacej praxe súdov) to však neznamená, že by si právnická osoba a člen jej štatutárneho orgánu (pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje), nemohli dohodnúť, že sa ich vzťah pri výkone funkcie riadi . V takomto prípade iba nemožno člena štatutárneho orgánu považovať (v rozsahu činností spadajúcich do pôsobnosti štatutárneho orgánu) za zamestnanca a právnickú osobu za zamestnávateľa a ich vzťah (z výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu) nemožno považovať za pracovnoprávny. Tento vzťah aj naďalej ostáva vzťahom obchodnoprávnym, ktorý sa riadi a ďalej v dôsledku zmluvnej dohody tými ustanoveniami , ktorých použitiu nebránia kogentné normy upravujúce (predovšetkým) postavenie člena štatutárneho orgánu právnickej osoby a jeho vzťah s právnickou osobou. Otázky súbehu sa dotkol aj Ústavný súd ČR a spochybnil doterajšiu líniu rozhodnutí tým, že ak sa má ďalej presadzovať neprípustnosť súbehu funkcií, všeobecné súdy sú povinné náležite odôvodniť nemožnosť výberu pracovnoprávneho režimu pre vzťah medzi spoločnosťou a členom štatutárneho orgánu (nález Ústavného súdu ČR z 13. septembra 2016, sp. zn. ) s poukazom, že pokiaľ člen štatutárneho orgánu môže časť svojich oprávnení na obchodné vedenie delegovať na iné (poverené osoby), ktoré môžu byť aj zamestnanci spoločnosti, je prípustné, aby táto pôsobnosť bola zverená priamo členovi štatutárneho orgánu a aby s ním za týmto účelom bola uzatvorená pracovná zmluva. Napokon pracovná zmluva aj mandátna zmluva sú typom príkaznej zmluvy, teda ich obsahom je činnosť vykonávaná podľa pokynov tretej osoby.

65. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, od súbehu funkcií je potrebné odlišovať súbeh oprávnení konať za podnikateľa ( ), kde vzniká otázka, či osoba koná menom spoločnosti navonok ako konateľ alebo ako zamestnanec spoločnosti. Nepochybne takouto osobou je v zmysle aj (generálny) riaditeľ, ktorú funkciu zastával žalobca v spoločnosti žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2015.

66. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca na pojednávaní dňa 30.5.2018 uviedol, že surovina určená na spracovanie u žalovaného bola vlastníctvom HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED. Ďalej ozrejmil, že ako generálny riaditeľ žalovaného riadil zamestnancov a vnútorné procesy žalovaného, vrátane výrobného procesu rezania koží. Potvrdil, že jeho úlohy ako konateľa neboli nijako vymedzené, táto činnosť sa očakávala práve od druhého konateľa žalovaného, P. Z., ktorý však nebol schopný komunikovať s orgánmi štátnej správy, preto to ostalo na žalobcovi. Žalobca pritom nepoprel, že jediným obchodným partnerom žalovaného bola spoločnosť HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED. Žalobca v podaní zo dňa 30.7.2021 taktiež potvrdil, že dojednávanie rámcových obchodov s konečnými zákazníkmi realizoval sales manager HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED a to pán P. O..

67. Z uvedeného vyplýva, že žalobca ako generálny riaditeľ a nie ako konateľ žalovaného riadil výrobný proces žalovaného (personálne veci, technické záležitosti a veci vnútornej prevádzky), ktorému žalobca pripisuje najvýznamnejšiu úlohu a význam samotného závodu žalovaného, teda tzv. pridanú hodnotu činnosti žalovaného. Keďže žalovaný mal iba jediného zákazníka a to spoločnosť HOWE & COMPANY PROPRIETARY LIMITED, nemožno pripisovať funkcii konateľa u žalovaného výrazný podiel na takom obchodnom vedení, ktoré by bolo založené na rozhodovaní o tom, do akých záväzkových vzťahov spoločnosť žalovaného vstúpi, t.j. o uzavretí zmlúv, čo má významný vplyv na určenie obvyklej odmeny konateľa podľa , keďže rozhodujúci význam mala činnosť žalobcu ako riaditeľa závodu žalovaného, za čo bol riadne odmeňovaný v rámci pracovného pomeru u žalovaného a to s poukazom na to, že odmena konateľovi nepatrí len za to, že je zapísaný v obchodnom registri ale za činnosť skutočne vykonávanú v spoločnosti ako konateľ a pre túto spoločnosť. Zároveň, pokiaľ žalobca vystupoval navonok voči tretím osobám v mene žalovaného, v konaní nebolo preukázané, že tak vystupoval ako konateľ a nie ako riaditeľ závodu žalovaného v zmysle ustanovenia , na čo napokon poukazoval aj žalovaný vo svojom podaní zo dňa 11.11.2017.

68. Odvolací súd pritom upriamuje pozornosť, že rozsah a povaha rozhodnutí o obchodnom vedení spoločnosti závisí od veľkosti podniku spoločnosti. Vo veľkých spoločnostiach akou je spoločnosť žalovaného (podľa tvrdení žalobcu cca. 1.000 zamestnancov) a pevnou organizačnou štruktúrou nie je bežnou súčasťou, aby všetky rozhodnutia týkajúce prevádzky spoločnosti realizoval jej štatutárny orgán, keďže za týmto účelom sú zriadené jednotlivé oddelenia a funkcie, v rámci ktorých pôsobia na to špecializovaní pracovníci.

69. Napokon odvolací súd k argumentácii žalobcu, že žalovaný pôsobil v rámci skupiny SCHAFFER samostatne a nezávisle udáva, že z prednesov strán sporu vyplýva, že na dennej báze u žalovaného prebiehali a prebiehajú telekonferencie s materskou firmou žalovaného, z čoho vyplýva určitý stupeň jej riadenia a kontroly.

70. Pokiaľ žalobca poukazoval, že u žalovaného sa vykonávali audity v súvislosti so zákazkami produktov, resp. fungoval aj zákaznícky servis, odvolací súd udáva, že táto činnosť je spojená so samotnou výrobou u žalovaného (overenie kvality a schopnosti produkcie) a preto logicky spadá pod činnosti riaditeľa závodu žalovaného, resp. na to poverených pracovníkov.

71. Z vyššie uvedených dôvodov nie je preto možné vytknúť nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie, podľa ktorých odmena za výkon funkcie žalobcu ako konateľa bola krytá mzdou žalobcu ako riaditeľa závodu žalovaného, resp. aj podielom na zisku z Programu účasti na zisku, určenej pre zamestnancov a manažment divízie leather žalovaného, ktorý aj podľa odvolacieho súd treba považovať za plnenie, ktoré bolo žalobcovi poskytnuté na základe jeho pracovného pomeru u žalovaného, čo nepochybne vyplýva aj zo samotného označenia tohto programu.

72. Časť uplatneného nároku žalobcu predstavuje odmena za tzv. konkurenčnú doložku (odmena za výkon funkcie konateľa vyplácanej pri jej skočení určenej ako trojnásobok 4 %-ného podielu na zisku za obdobie 12 mesiacov predchádzajúcich skončeniu výkonu funkcie konateľa), čo žalobca odôvodňoval tým, že mu bolo zabránené po zániku funkcie konateľa u žalovaného uplatniť sa aj naďalej v automobilovom priemysle, no žalobca v spore ani netvrdil, že takáto konkurenčná doložka (na ktorej platnosť sa vyžaduje písomná forma) medzi stranami bola uzatvorená a zároveň ani nepreukázal, že žalovaný konal spôsobom uvádzaným žalobcom, ktoré malo mať za následok, že žalobca sa následne nevedel uplatniť v automobilovom odvetví.

73. Žalobca v podanom odvolaní namietal aj nevykonanie navrhnutých dôkazov. Právo strany sporu navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie stranám sporu. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom, čo aj riadne odôvodnil, nebol týmto postupom žalobca vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu patrí.

74. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca navrhol vykonať na pojednávaní nariadenom na deň 6.9.2021 (pondelok) výsluch svedkov a to bývalých zamestnancov a účtovníčky žalovaného až podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 2.9.2021 o 20:24 hod (štvrtok), čo odôvodňoval tým, že súčasťou spisu nie sú dôkazné prostriedky, ktoré označil v priebehu konania. Odvolací súd sa preto nestotožňuje ani s tým, že neboli splnené procesné podmienky na použitie o sudcovskej koncentrácii konania, keďže žalobcovi nič nebránilo podať návrh na vykonanie takéhoto dokazovania už skôr a to s poukazom na povinnosť strany konať starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Nešlo pritom o dôkaz ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedel, ani ich nemohol predvídať, resp. dôkaz,

ktorý vyšiel najavo až po tom, ako mal žalobca povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Odvolací súd pritom udáva, že zo spisu nevyplýva, že by si žalobca splnil svoju povinnosť podľa a vopred upovedomil žalovaného ako protistranu o tejto skutočnosti, a to s cieľom umožniť dôslednú prípravu protistrany na vypočutie svedkov, čo napokon žalovaný namietal na pojednávaní dňa 6.9.2021, keď uviedol, že dôkazný návrh žalobcu nespĺňa podmienky dané , čo je zachytené na strane 18 zápisnice z uvedeného pojednávania, dôsledkom čoho by bolo odročenie pojednávania ( v spojení s ). Teda použitie sudcovskej koncentrácie konania sa vzťahovalo na prípad ak by sa vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, pričom ich výpočet uvedený v je iba demonštratívny.

75. Odvolací súd zároveň udáva, že pokiaľ žalobca až v podanom odvolaní navrhol vypočuť ďalších svedkov (K. E. a U. Q.), prípadne vykonanie dokazovania ďalšími listinnými dôkazmi (originály výročných správ a účtovných závierok spoločnosti HOWE AUTOMOTIVE LIMITED), ide o novotu v odvolacom konaní, na uplatnenie ktorej neboli splnené zákonné podmienky uvedené v , keďže vykonanie týchto dôkazov mohol žalobca navrhnúť už v priebehu konania na súde prvej inštancie pričom žalobca nepreukázal, že ich bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( ).

76. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní, nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (, 4, SR), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. , ).

77. Žalobca ďalej namietal, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd k tomuto udáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ). Len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná.

78. Nemožno konštatovať, že by rozsudok súdu prvej inštancie neobsahoval zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov pre jeho rozhodnutie, a že by tak bol naplnený predpoklad pre prípustnosť odvolania z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR.

79. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, keď žalobu žalobcu zamietol s poukazom na to, že žalobca nesplnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku na odmenu za výkon funkcie konateľa u žalovaného vo výške 3.180.560,- eur s príslušenstvom.

80. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa potvrdil ako vecne správny, keďže žalobca nepreukázal dôvodnosť ním uplatneného nároku na obvyklú odmenu za výkon funkcie konateľa v spoločnosti žalovaného. Taktiež potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správny.

81. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením a tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

82. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).