Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_18Co-3-2022.pdf
PDF · 96.7 KB
Case nature
Area
Subarea
18Co/3/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, XXX XX C., právne zastúpený: JUDr. Ladislav Lukáč, advokát, so sídlom Hlavná 17, 080 01 Prešov, proti žalovanému: v 1. rade D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom XX.novembra XX, XXX XX C., v 2. rade F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. X, XXX XX C., obaja právne zastúpení: JUDr. Jozef Dobrovič, advokát, so sídlom Záhradnícka 27, 811 07 Bratislava, IČO: 42 358 56, o zaplatenie 90.200 eur s prísl., o odvolaní žalovaných v 1. a 2 rade proti rozsudku Okresného súdu v Prešove č. k. 14C/93/2020 – 77 zo dňa 15.10.2021 jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne:
„I. Žalovaní v 1. a 2. rade sú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 82.000 EUR a 5 % - tný ročný úrok z omeškania
- zo sumy 38.000 EUR od 16.10.2018 do zaplatenia
- zo sumy 23.000 EUR od 04.09.2018 do zaplatenia
- zo sumy 24.000 EUR od 18.08.2018 do zaplatenia, ako aj zmluvnú pokutu vo výške 8.200 EUR, všetko v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,
II. P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.“
Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657, § 517 ods. 1, 2, § 544 ods. 1, 2, § 545 ods. 1, 2 a 3 OZ a § 3 vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca predložil listinné dôkazy, zmluvy o pôžičke a výpisy z jeho účtu, ktorými dokumentoval úhradu súm v celkovej sume 82.000 eur na účet, ktorý si stanovili žalovaní v 1. a 2. rade v uzavretých zmluvách. Žalovaný v 2. rade tvrdil, že okrem týchto zmlúv, existovali ešte ústne zmluvy o pôžičke, ktorými si len on sám požičal od žalobcu finančné prostriedky, ktoré však nemajú súvis s predloženými zmluvami a tým s predmetom sporu. Žalovaní v 1. a 2. rade žiadali žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietali výšku zmluvnej
pokuty v prípade, že nebude požičaná suma vrátená tak, ako bolo dohodnuté. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní uzavrel, že žalobca uniesol dôkazné bremeno v rozsahu, v akom preukázal plnenie v prospech účtu dohodnutého v zmluve o pôžičke a v takom rozsahu zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne na plnenie, ako bolo dohodnuté v zmluve o pôžičke. Považoval za primeranú aj 10 % zmluvnú pokutu z dlžnej sumy 82 000 Eur , čomu zodpovedá 8.200 eur a tak v celom rozsahu žalobe vyhovel. Záverom súd 1. inštancie konštatoval, že žalovaní v 1. a 2. rade okrem tvrdení, ktoré uviedol žalovaný v 2. rade vo svojom písomnom podaní, žiadne dôkazy o svojich tvrdeniach nepredložili a tak neuniesli dôkazné bremeno.
Výrok o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP a priznal tak úspešnému účastníkovi nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným 1., 2. v celom rozsahu, teda v rozsahu 100 %.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí uviedli, že nemali vedomosť o termíne pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci. Uviedli, že je pravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie o tom, že telefonicky bolo právnemu zástupcovi žalovaných v 1. a 2. rade oznámené, že bol zrušený predtým vytýčený termín pojednávania z 22.09.2021, ale v tomto telefonáte zo strany súdu nebolo oznámené, že je stanovený ďalší termín na deň 15.10.2021, s povinnosťou právneho zástupcu žalovaných zabezpečiť ich účasť. Týmto postupom znemožnil súd žalovaným v 1. a 2. rade uskutočniť im patriace procesné práva v podobe účasti na pojednávaní, a tak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Svoje dôvody uviedli v odpore proti platobnému rozkazu, ktorý vo veci bol vydaný a tieto tvrdenia chceli ešte pred súdom 1. inštancie ozrejmiť. Žalovaný v 2. rade nepopieral, že skutočne mu boli na účet , ktorý bol uvedený v písomných zmluvách o pôžičke, doručené finančné prostriedky tak, ako sú uvedené vo výpisoch z účtu žalobcu. Tvrdil však, že išlo o súkromnú pôžičku, dohodnutú priamo pre jeho osobu, ale k samotnému plneniu z predložených písomných zmlúv o pôžičke nedošlo. Žalovaný v 1. rade nemal s požičanými finančnými prostriedkami nič spoločné. Zároveň obaja žalovaní zdôraznili, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorá vzniká až fyzickým odovzdaním finančných prostriedkov dlžníkovi. Je preto nutné konštatovať, že na základe týchto zmlúv nedošlo k plneniu finančných prostriedkov zo strany žalobcu, ale boli uzavreté ústne zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade, na základe ktorých žalovaný v 2. rade prijal finančné prostriedky a bol povinný ich vrátiť. Pokiaľ išlo o priznanú zmluvnú pokutu, citoval rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu Českej republiky, napr. 32Odo1299/2006, I.ÚS 117/07, I.ÚS 241/07 a I.ÚS 114/08. Z nich vyplynulo, že priznaná zmluvná pokuta je neprimerane vysoká, jej priznanie nebolo riadne odôvodnené a v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie. Žalovaní v 1. a 2.rade žiadali rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.
K odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že považuje ich odvolanie za nedôvodné. Súd prvej inštancie sa vyporiadal v celom rozsahu s vykonanými dôkazmi, ktoré predložil žalobca. Na všetky tri stanovené termíny pojednávania sa právny zástupca žalovaných ospravedlnil, resp. žiadal o ich odročenie a na poslednom pojednávaní bol vyhlásený rozsudok. Žalovaní v 1. a 2. rade, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, nepredložili v priebehu celého konania. Naviac nenavrhli žiadne dôkazy, ani v podobe výsluch strán sporu, na ktorý sa odvolávajú vo svojom odvolaní. Na základe toho nebolo možné konštatovať, že by došlo k porušeniu procesných práv strany sporu, teda žalovaných, keďže súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom. Preto navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a priznať mu nárok na náhradu trov konania.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd podľa § 34 CSP, prejednal rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 378, § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade nie je dôvodné. Súd prvej inštancie dôsledne zistil skutkový stav a na týchto právnych a skutkových okolnostiach sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Z obsahu spisu možno zistiť, že zo zmluvy o pôžičke zo dňa 04.07.2018 vyplýva, že na účet uvedený v tejto zmluve mala byť poskytnutá pôžička vo výške 48.000 eur, avšak z výpisu z účtu žalobcu z toho istého dňa vyplýva, že bola poskytnutá pôžička vo výške 38.000 eur. Zo zmluvy o pôžičke zo
dňa 26.07.2018 vyplýva, že na základe tejto zmluvy mala byť poskytnutá suma pôžičky vo výške 23.000 eur, avšak z výpisu z nasledujúceho dňa, t.j. zo dňa 27.07.2018, vyplýva, že na účet uvedený v zmluve bola poskytnutá suma 20.000 eur. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 02.08.2018 vyplýva, že mala byť poskytnutá pôžička 24.000 eur a z výpisu z účtu z toho istého dňa vyplýva, že pôžička v takejto výške aj poskytnutá bola, a to na účet uvedený v zmluve. V jednotlivých zmluvách sú taktiež uvedené dátumy, kedy sa žalovaní zaviazali pôžičku vrátiť a v zmluvách je taktiež výslovne uvedené, že obaja dlžníci zodpovedajú za záväzky vyplývajúce z týchto zmlúv spoločne a nerozdielne (článok VII. jednotlivých zmlúv - postavenie dlžníkov).
Podľa § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podľa § 517 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.
Podľa § 544 ods. 2 OZ, zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.
V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejednáva vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený, ale aj povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v konaní relevantne posudzuje konkrétne dôvody uvádzané v odvolaní, a to či bol zistený skutkový stav správne a úplne a či sa aplikovali správne príslušne právne predpisy, pričom v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS/78/2005).
Odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade bolo odôvodnené dvomi, podľa názoru žalovaných v 1. a 2. rade, dôležitými okolnosťami. Poukazovali na to, že bolo im postupom súdu prvej inštancie znemožnené uskutočniť im patriace procesné práva v podobe účasti na pojednávaní, a tým k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaní v 1. a 2. rade totiž popierali, že súd prvej inštancie v čase, kedy zrušil termín nariadeného pojednávania na deň 22.09.2021 telefonicky, im zároveň oznámil ďalší termín pojednávania na deň 15.10.2021 s povinnosťou advokáta žalovaných oboznámiť ich s týmto termínom a zabezpečiť ich účasť na pojednávaní.
V ust. § 100 ods.2 CSP je upravená formu predvolania, pričom pripúšťa aj predvolanie telefonicky alebo inými vhodnými prostriedkami, napríklad elektronickou formou, a to v súlade s princípom procesnej
ekonómie sporu. Tak, ako tomu bolo aj do účinnosti Civilného sporového poriadku, súd musí pri využití inej, ako písomnej formy predvolania, poznačiť túto skutočnosť v súdnom spise. Túto okolnosť súd 1. inštancie vyznačil v súdnom spise úradným záznamom, čo je pomerne bežný postup konajúceho súdu.
Z obsahu spisu a postupu súdu prvej inštancie vyplýva, že tento telefonicky, pre krátkosť času a ospravedlnenie strány sporu, oznámil právnemu zástupcovi žalovaných, že termín pojednávania, vytýčený na deň 22.09.2021 je zrušený a zároveň bol stanovený ďalší termín pojednávania na deň 15.10.2021, s povinnosťou právneho zástupcu žalovaných oznámiť im tento termín a zabezpečiť ich účasť.
Nie je vylúčené a nevyplýva to zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku, aby pre hospodárnosť konania, za situácie, ktorá v prejednávanej vznikla ( je potrebné zrušiť nariadený termín pojednávania z dôvodu ospravedlnení strán sporu, ktoré akceptuje súd prvej inštancie ), telefonicky oznámiť splnomocnenému advokátovi, , že vyhovie žiadosti o odročenie nariadeného pojednávania a zároveň oznámi nový termín pojednávania a s jeho konkrétnym dátumom. Z úradného záznamu súdu prvej inštancie zo dňa 21.09.2021 vyplýva, že takto súd prvej inštancie postupoval a odvolací súd nevidí dôvod spochybňovať obsah úradného záznamu súdu prvej inštancie. Odvolací súd nemal akúkoľvek pochybnosť o tom, že nový termín pojednávania bol oznámený právnemu zástupcovi žalovaných zároveň s oznámením o zrušení termínu pojednávania na deň 22.09.2021. Z týchto dôvodov tento odvolací dôvod nepovažoval za akceptovateľný.
Vo vzťahu k dôkaznému bremenu všeobecne odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22.09.2010 pod sp. zn. 3MCdo/6/2010, z ktorého cituje: „Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov, na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad povinnosť v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca veriteľ bremena tvrdenia v tom, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu, na základe ktorej poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu, odplatu. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy, preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Pokiaľ žalovaný dlžník nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi konania v závislosti na aktuálnom stave konanie a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.“
Z vyššie uvedenej právnej vety rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že dôkazné bremeno spočívalo tak na žalobcovi a rovnako na žalovaných v 1. a 2. rade. Žalobca preukázal uzavretie zmluvy o pôžičke a plnenie finančných prostriedkov prostredníctvom bankového účtu zo svojho účtu na účet, ktorý v zmysle tejto zmluvy bol práve žalovanými v 1. a 2. rade označený ako miesto plnenia. Potom nemôže obstáť tvrdenie žalovaných, že žalobca nepreukázal reálne odovzdanie finančných prostriedkov, ako to vyžaduje zmluva o pôžičke. Zároveň žalovaný v 2. rade tvrdil, že uznáva, že žalobca poskytol finančné prostriedky, ktoré previedol žalobca na účet, ktorý bol označený v zmluve. Na druhej strane tvrdil, že nešlo o finančné prostriedky, ktoré mali byť poskytnuté na základe uzavretých písomných zmluvy o pôžičke medzi ním, žalovaným v 1. rade a žalobcom, ale išlo o iné pôžičky, ktorú on dohodol so žalobcom ústne a na základe toho obdržal finančné prostriedky. Preto je povinný vrátiť poskytnuté prostriedky žalobcovi výlučne on. Svoje tvrdenie žalovaný v 2. rade nijakým spôsobom nepreukázal. Žalovaní v 1. a 2. rade sa nezúčastnili ani jedného z troch vytýčených termínov pojednávania a vo veci neoznačili žiadne dôkazy, dokonca, ani ich výsluch. Preto tvrdenia žalovaného v 2. rade sú nedôveryhodné a ničím nepreukázané. keďže zmluvy o pôžičke boli postupne uzavreté dňa 04.07.2018, 26.07.2018 a 02.08.2018. a bezprostredne po uzavretí zmlúv boli finančné prostriedky žalobcom odoslané na určený bankový účet. Preto odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie.
Žalobca uniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich nárokov na rozdiel od žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí na svoje tvrdenia dôkazy nepredložili.
Zmluvná pokuta je zabezpečovací právny inštitút, ktorý sa dojednáva v zmluve. Účelom zmluvnej pokuty zakotvenej v ustanovení § 544 a 545 OZ je donútiť dlžníka pod hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Zmluvná pokuta teda predovšetkým predstavuje hrozbu dlžníkovi, že pokiaľ nesplní svoju (najmä) zmluvnú povinnosť, vznikne mu povinnosť poskytnúť pre tento prípad dojednané plnenie t.j. pokutu.
Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, rovnako aj tú súd prvej inštancie vychádzajúc z primeranosti výšky zmluvnej pokuty zaviazal žalovaných na zaplatenie tejto pokuty z dôvodu, že porušili povinnosti, ktoré im vyplývali zo zmluvy. Odvolací súd konštatuje, že zmluvy uzavreté medzi stranami sporu považoval za platné, riadne uzavreté, na základe ktorých žalobca plnil, a preto aj žalovaných zaväzovali tieto zmluvy v rozsahu tak, ako to uviedol súd prvej inštancie a s tým sa zhoduje aj odvolací súd.
Dojednaná zmluvná pokuta má teda v prvom rade čeliť porušeniu povinnosti (funkcia prevenčná) lebo ak bude zabezpečená povinnosť plnená, bola hlavná funkcia zmluvnej pokuty vyčerpaná.
Vedľa toho má zmluvná pokuta i funkciu reparačnú (uhradzovaciu), lebo jej zmyslom je tiež reparovať na strane veriteľa ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia povinnosti zo strany dlžníka. Zároveň však v sebe zmluvná pokuta môže zahrňovať i ďalšie čiastky, ktoré predstavujú trest (sankciu) pre toho, kto povinnosť porušil, čo vyplýva z výslovného znenia ustanovenia § 544 OZ, ktoré povinnosť hradiť zmluvnú pokutu činí nezávislou na vzniku škody. Zmluvná pokuta dohodnutá medzi stranami sporu vo výške 10 %, nepredstavuje neprimeranú a neprijateľnú náhradu, čo konštatoval súd 1. inštancie a s týmto záverom sa v celom rozsahu stotžňuje aj odvolací súd.
Inými slovami povedané, zmluvná pokuta je peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť, na ktorú je pokuta viazaná, a to bez ohľadu na to, či porušením povinností vzniká veriteľovi škoda. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, zo dňa 30. septembra 2008, sp. zn. 2 Cdo 172/2007)
Z týchto dôvodov mal odvolací súd za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a ako také ho potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasnený skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania (Ruiz Toria c. Španielsko z 09.12.1994, séria A č. 303-A, str. 12, § 29). Ústavný súd SR vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné vyjadriť sa k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto pre rozhodnutie vo veci samej boli bez významu.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný v celom rozsahu žalobca, naopak žalovaní v 1. a 2. rade neboli úspešní, a preto odvolací súd rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).