Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_30S-168-2020.pdf
PDF · 222.01 KB
Case nature
Area
Subarea
30S/168/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a členov senátu JUDr. Jozefa Šuleka a JUDr. Zuzany Krivdovej, v právnej veci žalobcu: M. P., nar. XX.X.XXXX, bytom K. K. XXXX, X. XXXX Q. Q., štátny príslušník Q. republiky, právne zastúpeného: Dentons Europe CS LLP, so sídlom One Fleet Place 1, EC4P 4GD Londýn, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, konajúca prostredníctvom svojej organizačnej zložky Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 36 861 391, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, za účasti osoby zúčastnenej na konaní: B. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. P. XXX, XXX XX J., právne zastúpený: Dentons Europe CS LLP, so sídlom One Fleet Place 1, EC4P 4GD Londýn, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, konajúca prostredníctvom svojej organizačnej zložky Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 36 861 391, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č. PPZ-HCP-BB2-120-001/2020-SK zo dňa 09.10.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline z r u š u j e rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB2-120-001/2020-SK zo dňa 09.10.2020 ako aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č. PPZ-HCP-BB7-2404-011/2020-PP zo dňa 21.07.2020 a v e c v r a c i a Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Žilina na ďalšie konanie.
Žalobca m á voči žalovanému p r á v o na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
Žalovanému a zúčastnenej osobe na konaní náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Prvostupňový správny orgán, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-2404-011/2020-PP zo dňa 21.07.2020 zamietol žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov podľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov" alebo „zákon č. 404/2011 Z. z."), ktorú si podal účastník konania M. dňa 13.05.2020 na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Buenos Aires, doručenú dňa 02.06.2020 na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, nakoľko v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov manželstvo nebolo uzatvorené podľa osobitného predpisu v zmysle ust. § 1 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine"). Správny orgán prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že účastník konania k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov priložil na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Buenos Aires ako doklad potvrdzujúci účel pobytu podľa § 45 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov matričný doklad - sobášny list vydaný Magistrátom mesta Buenos Aires, Register pre osobný
stav a spôsobilosť osôb, Matričný úrad dňa 24.04.2020, na meno účastníka konania a jeho manžela B. Z., narodeného XX.XX.XXXX, muža, občana SR. Uvedený sobášny list bol preložený súdnym prekladateľom do slovenského jazyka a dňa 28.04.2020 bola vykonaná aj jeho apostilácia Koordinačným útvarom pre legalizácie Ministerstva zahraničných vecí a kultúry v Buenos Aires. Účastník konania bol povinný priložiť k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov sobášny list vydaný Osobitnou matrikou v Bratislave s poukázaním na ust. § 23 zákona č. 154/1994 Z. z. o matrikách a § 35 vykonávacej vyhlášky č. 302/1994 Z. z. Účastník konania ďalej na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Buenos Aires k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov ako doklad potvrdzujúci finančné zabezpečenie pobytu podľa § 45 ods. 3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov s poukázaním na ust. § 45 ods. 6 písm. a) zákona o pobyte cudzincov priložil výpis o zostatku na účte z Court Square Place 24-01 44th Road Long Island City, Ny11101, USA vydaný na meno účastníka konania za obdobie 31.03.2020. Výpis o zostatku na účte bol preložený súdnym prekladateľom do slovenského jazyka a tento správny orgán v konaní neakceptoval, nakoľko je bez pečiatky a podpisu osoby, ktorá uvedený doklad vydala. Účastník konania bol povinný priložiť potvrdenie o zostatku na účte vedenom v banke na meno účastníka konania vo výške podľa § 45 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania priložil na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Buenos Aires k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov ako doklad potvrdzujúci zabezpečenie ubytovania počas trvalého pobytu na päť rokov podľa § 35 ods. 3 písm. e) zákona o pobyte cudzincov s poukázaním na ust. § 122 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov čestné vyhlásenie majiteľa nehnuteľnosti zo dňa 18.02.2020 o poskytnutí ubytovania účastníkovi konania. K žiadosti bolo priložené aj čestné vyhlásenie nájomcu bytu zo dňa 18.02.2020 o poskytnutí ubytovania účastníkovi konania, ktoré správny orgán v konaní neakceptoval, nakoľko chýbajú osvedčené podpisy majiteľa nehnuteľnosti, nájomcu a jedná sa o farebné neoverené fotokópie dokladov. Podľa správneho orgánu konanie o žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov z dôvodu nedostatkov, ktoré sa vyskytli pri podaní jeho žiadosti, podanej na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Buenos Aires prerušené nebolo, nakoľko doklad podľa § 45 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov - sobášny list účastníkovi konania Osobitná matrika v Bratislave nevydá a teda by bolo neúčelné žiadať od účastníka konania ostatné doklady podľa § 45 ods. 3 písm. c) a e) zákona o pobyte cudzincov. Ďalej správny orgán prvého stupňa poukázal na ust. § 126 ods. 4, 5, § 48 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov ako aj ust. § 1 ods. 1 zákona o rodine a tiež čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré citoval, s tým, že účastníkovi konania dal do pozornosti ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, kde v prílohe č. 2 k zákonu o pobyte cudzincov je zoznam prebraných právnych záväzných aktov Európskej únie, kde je v bode 6 uvedená Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie 1612/68 a ruší vybrané smernice. V uvedenej smernici je v článku 2 v bode 2 písm. b) ako rodinný príslušník občana únie uvedený partner, s ktorým občan únie uzavrel registrované partnerstvo na základe legislatívy členského štátu, ak legislatíva hostiteľského členského štátu považuje registrované partnerstvá za rovnocenné s manželstvom a v súlade s podmienkami stanovenými v príslušnej legislatíve hostiteľského členského štátu. Na základe uvedeného je podľa správneho orgánu teda jednoznačné, že v kontexte platnej slovenskej legislatívy nie je možné uznať partnerské spolužitie, resp. manželstvo účastníka konania ako základ k jeho registrácii, resp. udelením trvalého pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Po poučení v zmysle ust. § 33 zákona č. 71/67 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní" alebo „zákon č. 71/1967 Zb.") bolo dňa 30.06.2020 správnemu orgánu doručené vyjadrenie splnomocneného zástupcu účastníka konania, v ktorom sa odvoláva na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP"), na niektoré články Ústavy Slovenskej republiky ako aj na niektoré články Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"). V bode 19. vyjadrenia sa uvádza, že okrem zásahu do práva na rodinný život môže nepovolenie trvalého pobytu žiadateľovi predstavovať aj zásah do slobody pohybu a pobytu, konkrétne do práva na slobodný návrat do vlasti, ktorý manželovi žiadateľa priznávajú Ústava a Dohovor. V bode 20. vyjadrenia sa uvádza, že vylúčenie osôb rovnakého pohlavia z práva na udelenie trvalého pobytu predstavuje aj diskrimináciu na základe pohlavia, resp. sexuálnej orientácie. Podľa bodu 30. vyjadrenia rovnaké zaobchádzanie s osobami rovnakého pohlavia, ktoré nie sú oprávnené platne uzavrieť podľa slovenského práva manželstvo v porovnaní s osobami rôzneho pohlavia vo veci udelenia trvalého pobytu predstavuje diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie. Záverom správny orgán uviedol, že účastníkovi konania svojim rozhodnutím nechce obmedziť žiadne základné práva a slobody, ktoré zaručuje Ústava Slovenskej republiky alebo Dohovor, avšak postupuje iba podľa súčasne platných zákonov, noriem, predpisov a Ústavy Slovenskej republiky, kde sa jednoznačne uvádza, že manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Nakoľko manželstvo nebolo uzatvorené podľa
osobitného predpisu v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 zákona o rodine, je naplnený zákonom ustanovený dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov podľa § 48 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov.
2. Toto rozhodnutie žalobca napadol odvolaním, z dôvodov, že konanie OCP PZ Žilina, ako správneho orgánu trpí vadami, ktoré viedli k nesprávnosti rozhodnutia, rozhodnutie je založené na nesprávnych právnych záveroch (správny orgán vec nesprávne právne posúdil), a rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené (arbitrárne). Pokiaľ ide o vady konania, žalobca okrem iného poukázal na ust. § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ako i § 19 ods. 3, 29 ods. 1 Správneho poriadku s tým, že ak podanie účastníka konania nemá predpísané náležitosti, v zmysle odbornej literatúry ich správny orgán pomôže účastníkovi napraviť. Ide o povinnosť správneho orgánu, nie jeho právo (možnosť), pričom táto povinnosť je primárna. Správny orgán na obdobie, počas ktorého má účastník konania vady odstrániť, konanie prerušuje podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku. Nakoľko správny orgán - OCP PZ Žilina nevyzval žiadateľa na odstránenie zistených vád a následne meritórne rozhodol, nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, žalobca uviedol, že nikdy netvrdil, že so svojim partnerom B. Z. sú manželmi podľa § 1 ods. 1 zákona o rodine. Žiadateľ rovnako nikdy nežiadal, aby ich manželstvo uzavreté podľa argentínskych právnych predpisov bolo uznané za manželstvo podľa slovenského práva, ktoré neuznáva manželstvá ani neregistrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP") vo vzťahu k povoľovaniu pobytu vyslovil, že odmietnutím povolenia pobytu za účelom zlúčenia rodiny páru rovnakého pohlavia dochádza k porušeniu práva dotknutých partnerov na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru v spojení s porušením zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Taddeucci a McCall v. Taliansko, 30.06.2016, sťažnosť č. 51362/09). Poukázal pritom na to, že Ústavný súd SR v minulosti viackrát vyslovil, že „Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho - ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu" (I. ÚS 306/2010, II. ÚS 142/2015). OCP PZ Žilina preto dospel k nesprávnemu právnemu záveru, nakoľko zákon o pobyte cudzincov vykladal spôsobom nesúladným s Ústavou a Dohovorom, namiesto toho, aby vykladal predmetné ustanovenie v súlade so základnými právami a slobodami žiadateľa, najmä s právom na rodinný život, právom na slobodu pobytu a pohybu, ako aj zásadám diskriminácie. Pokiaľ ide o právo na rodinný život a na slobodu pohybu a pobytu, žalobca okrem iného v odvolaní uviedol, že v súlade s judikatúrou ESĽP majú páry osôb rovnakého pohlavia právo na rodinný život garantované v čl. 8 Dohovoru, nakoľko pod pojem rodinný život spadá aj stabilný vzťah osôb rovnakého pohlavia, bez ohľadu na to, či je tento vzťah nejako formálne uznaný alebo potvrdený manželstvom či registrovaným partnerstvom. Predložením argentínskeho sobášneho listu žiadateľ preukázal iba to, že so slovenským občanom B. žije v stabilnom vzťahu, ktorý spadá pod ochranu čl. 19 ods. 2 Ústavy a čl. 8 Dohovoru. ESĽP opakovane vyslovil, že rozhodnutia, ktoré štát príjme v imigračnej oblasti (v tomto prípade v otázke trvalého pobytu), môžu predstavovať zásah do práva na súkromie a rodinný život zaručený článkom 8 Dohovoru, obzvlášť vtedy, ak majú dotknuté osoby v predmetnej krajine silné osobné a rodinné väzby (rozsudok ESĽP vo veci Taddeucci a McCall v. Taliansko, 30.06.2016, sťažnosť č. 51362/09, § 56; rozsudok ESĽP vo veci Moustaquim v. Belgicko, 18.02.1991, sťažnosť č. 12313/86, § 36; rozsudok vo veci Dalia v. Francúzsko, 19.02.1998, sťažnosť č. 26102/95, § 52; Rozsudok ESĽP vo veci Hamidovic v. Taliansko, 04. December 2012, sťažnosť č. 31956/05, § 37). Okrem zásahu do práva na rodinný život môže podľa žalobcu nepovolenie trvalého pobytu žiadateľovi predstavovať aj zásah do slobody pohybu a pobytu, konkrétne do práva na slobodný návrat do vlasti, ktorý manželovi žiadateľa B. priznávajú Ústava a Dohovor. Pokiaľ ide o diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie, žalobca s poukazom na čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 14 Dohovoru a tiež judikatúru ESĽP okrem iného uviedol, že podľa názoru ESĽP udelením trvalého pobytu výlučne manželom (rôzneho pohlavia) dochádza k diskriminácii nezosobášených partnerov rovnakého pohlavia voči nezosobášeným partnerom rôzneho pohlavia. Keďže osoby rovnakého pohlavia nemajú podľa slovenského práva možnosť uzavrieť manželstvo, táto podmienka predstavuje pre páry rovnakého pohlavia neprekonateľnú prekážku. Páry rôzneho pohlavia môžu túto podmienku splniť uzavretím manželstva a splniť tak zákonnú podmienku na trvalý pobyt manželky/manžela občana Slovenskej republiky. Kým teda v podmienkach Slovenskej republiky (rovnako ako v Taliansku v čase rozhodnom pre rozsudok ESĽP vo veci Taddeuci a McCall v. Taliansko)
pre páry rôzneho pohlavia je partnerský život bez uzavretia štátom uznanej formy manželstva možnosťou a slobodnou voľbou (pričom svojim rozhodnutím v tejto voľbe majú možnosť ovplyvniť aj to, či uzavretím manželstva splnia zákonnú podmienku pre udelenie trvalého pobytu manželovi občana Slovenskej republiky), pre páry rovnakého pohlavia ide o nevyhnutnosť (pretože uvedenú možnosť voľby im právny poriadok Slovenskej republiky neposkytuje). Aj napriek tomu, že Dohovor nezakladá právo cudzinca vstúpiť a usadiť sa v konkrétnom štáte a neukladá štátom ani povinnosť umožniť na svojom území zlúčenie rodín, štát musí svoju imigračnú politiku vykonávať v súlade so základnými právami žiadateľa ako štátneho príslušníka tretej krajiny, obzvlášť s právom na ochranu súkromného a rodinného života a právom nebyť diskriminovaný. Rovnaké zaobchádzanie s osobami v rôznej situácii sa považuje za diskriminačné vždy, ak neexistuje objektívne a rozumné odôvodnenie na takýto postup. Takéto zaobchádzanie musí sledovať legitímny cieľ alebo musí existovať primeraný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Aj napriek tomu, že ochrana tradičnej rodiny môže byť v niektorých prípadoch dostatočným legitímnym cieľom, v otázke udelenia povolenia na pobyt zahraničnému partnerovi rovnakého pohlavia to nemožno považovať za dôvod, ktorý by bol obzvlášť presvedčivý a vážny. Vo vzťahu k existencii objektívneho a rozumného odôvodnenia pre rovnaké zaobchádzanie s osobami, ktorých situácia je podstatne odlišná, leží dôkazné bremeno na strane správneho orgánu. Rovnaké zaobchádzanie s osobami rovnakého pohlavia, ktoré nie sú oprávnené platne uzavrieť podľa slovenského práva manželstvo v porovnaní s osobami rôzneho pohlavia vo veci udelenia trvalého pobytu preto podľa žalobcu predstavuje diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie. Pre rovnaké zaobchádzanie v rozdielnej situácii v tomto prípade neexistuje objektívne a primerané zdôvodnenie. V súvislosti s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia žalobca ďalej okrem iného uviedol, že v nadväznosti na výzvu policajného útvaru - OCP PZ Žilina sa vyjadril pred vydaním meritórneho rozhodnutia o žiadosti k skutočnostiam, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie vo veci. Vo svojom vyjadrení žiadal OCP PZ Žilina, aby vykladal zákon o pobyte cudzincov v súlade s Ústavou, Dohovorom, ako aj ustálenou rozhodovacou činnosťou ESĽP a žiadosti žiadateľa vyhovel a udelil žiadateľovi trvalý pobyt na päť rokov. OCP PZ Žilina sa však k jednotlivým argumentom uvedeným vo Vyjadrení bližšie nevyjadril. Svoje odôvodnenie policajný útvar obmedzil na strohé konštatovanie, že svojim rozhodnutím žiadateľovi nechce obmedziť žiadne základné práva a slobody, ktoré zaručuje Ústava alebo Dohovor, avšak postupuje iba podľa súčasne platných zákonov, noriem, predpisov Slovenskej republiky a Ústavy, kde sa jednoznačne uvádza, že manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Nakoľko manželstvo nebolo uzatvorené v zmysle ust. § 1 ods. 1 zákona o rodine, je podľa policajného útvaru naplnený zákonom ustanovený dôvod na zamietnutie žiadosti. OCP PZ Žilina však opomenul, že Dohovor ako ratifikovaná medzinárodná zmluva o ľudských právach je súčasťou platného právneho poriadku SR a jeho čl. 8 a 14 majú podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy prednosť pred ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov a zákona o rodine (čo platí rovnako aj o výklade tých ustanovení Dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP). Žiadateľ nežiada, aby jeho zväzok uzavretý podľa argentínskeho práva bol uznaný za manželstvo podľa slovenského práva a aby mu bol priznaný celý rozsah práv a povinností, ktorý sa viaže k inštitúcii manželstva. Žiadateľ iba žiada uznanie a ochranu svojho práva na ochranu súkromného a rodinného života, ktoré tak podľa Ústavy ako aj podľa Dohovoru chráni všetky formy rodinného života a nie iba tú jedinú, ktorá je sformalizovaná manželstvom jedného muža a jednej ženy, pričom o toto uznanie a ochranu žiada v konkrétnej veci a veľmi špecifickej a úzkej otázke udelenia trvalého pobytu. Trvalý pobyt je pritom základným predpokladom toho, aby žiadateľ mohol realizovať svoje právo na rodinný život s občanom Slovenskej republiky na území Slovenskej republiky. Čl. 19 ods. 2 Ústavy a čl. 8 Dohovoru priznávajú širokú ochranu všetkým formám rodinného života (vrátane manželstva muža a ženy), čl. 41 ods. 1 Ústavy priznáva špecifickú ochranu a dodatočné práva (nad rámec čl. 19 ods. 2 Ústavy a čl. 8 Dohovoru) iba manželstvu muža a ženy, pričom však nič neuberá z ochrany iných foriem rodinného života garantovaných v čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 Dohovoru. Žalobca preto považuje odôvodnenie rozhodnutia za nedostatočné a arbitrárne. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby OCP PZ Žilina ako správny orgán postupom podľa § 57 ods. 1 Správneho poriadku odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel a zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že udelí žiadateľovi trvalý pobyt na päť rokov. V prípade, že policajný útvar odvolaniu nevyhovie sám, žalobca navrhol, aby odvolací správny orgán zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žiadateľovi udelí trvalý pobyt na päť rokov. Pokiaľ ide o údajné nedostatky podkladov žiadosti, ktoré boli správnym orgánom identifikované po prvýkrát až v rozhodnutí, pokiaľ správny orgán na týchto zisteniach trvá, žalobca opätovne žiada, aby postupoval podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v spojení s § 19 ods. 3 a § 29 ods. 1 Správneho poriadku a uviedol, aké podklady považuje za potrebné k žiadosti doplniť, resp. aké nedostatky žiadosti považuje za potrebné odstrániť, určil na takéto doplnenie či odstránenie
primeranú lehotu v trvaní nie kratšej ako 30 dní a aby na tento čas konania o žiadosti žiadateľa podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku prerušil.
3. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím Č. PPZ-HCP-BB2-120-001/2020-SK zo dňa 09.10.2020 podľa § 59 ods. 1, 2 Správneho poriadku tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie účastníka konania (žalobcu) v plnom rozsahu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný opísal skutkový stav zistený prvostupňovým správnym orgánom a poukázal na Vyjadrenie účastníka konania zo dňa 29.06.2020, ktoré rozviedol na stranách 5 až 8 odôvodnenia svojho rozhodnutia. Zosumarizoval tiež dôvody odvolania (poznámka súdu: tak ako sú uvedené v bode 2. odôvodnenia tohto rozsudku) a konštatoval, že prvostupňový správny orgán pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade so zákonom o pobyte cudzincov ako aj s ostatnými právnymi normami platnými na území Slovenskej republiky a nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali právny nárok účastníka konania na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z dôvodu, že prvostupňový správny orgán je pri svojom rozhodovaní viazaný zákonom o pobyte cudzincov, bolo ust. § 48 ods. 2 písm. e) tohto zákona rozhodujúcim a aplikovateľným pre vydanie napadnutého rozhodnutia o zamietnutí žiadosti účastníkovi konania. Uvedené ustanovenie je kogentným a nepripúšťa odchýlenie od jeho vymedzenia v zákone. Zároveň vyjadruje zákonnú povinnosť príslušného orgánu konať v jeho intenciách, pokiaľ je naplnený taxatívne uvedený zákonný dôvod, ktorý v danom prípade naplnený preukázateľne bol. Citované ustanovenie striktne prikazuje policajnému orgánu zamietnuť žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov, ak nastanú zákonné dôvody tak, ako to je aj v prípade účastníka konania. Poukázal na skutočnosť, že účastník konania ako doklad preukazujúci účel pobytu podľa § 45 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov predložil matričný doklad - sobášny list vydaný Magistrátom mesta Buenos Aires dňa 24.04.2020, Register pre osobný stav a spôsobilosť osôb, vydaný na meno účastníka konania a jeho manžela B.. Tento doklad nepostačuje na to, aby deklaroval účel trvalého pobytu. Takým dokladom je výlučne sobášny list, vydaný Osobitnou matrikou v Bratislave v súlade s ust. § 23 zákona o matrikách a § 25 vykonávacej Vyhlášky č. 302/1994 Z. z. Ďalej žalovaný poukázal na ust. § 22a zákona o matrikách, § 1 ods. 1 zákona o rodine ako i článok 41 ods. 1 Ústavy SR s tým, že prvostupňový správny orgán jednoznačne a spoľahlivo zistil skutkový stav veci, postupoval v súlade so zákonnými ustanoveniami, predovšetkým s ust. § 48 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, ktoré mu neumožňuje zvoliť iný zákonný postup ako ten, ktorý zvolil. Podľa žalovaného európska právna úprava síce umožňuje občanom EÚ viesť rodinný život v EÚ so svojim partnerom rovnakého pohlavia z krajiny, ktorá nie je členom EÚ aj na území členského štátu EÚ, ktorý inak zväzky párov rovnakého pohlavia neuznáva, avšak za určitej podmienky, a to, že občan EÚ musí využiť právo na voľný pohyb v rámci EÚ, a teda sa musí presťahovať do iného členského štátu EÚ (v danom prípade partner účastníka konania mimo územia Slovenskej republiky). Je tomu tak preto, že rodinný príslušníci, vrátane partnerov a manželov rovnakého pohlavia, nadobudnú tieto práva len vtedy, keď sa „sponzor" - teda občan EÚ dostane do sféry práva EÚ a to sa stane vtedy, ak realizuje právo slobodného pohybu a pobytu v rámci EÚ. Toto však neplatí, ak slovenský štátny občan žije na Slovensku a má partnera rovnakého pohlavia z krajiny, ktorá nie je členskou krajinou EÚ. Takýto partner (napr. z Macedónska, Argentíny alebo USA) sa nemôže dovolávať výhod rodinného príslušníka občana EÚ, a teda povolenia pobytu na území Slovenskej republiky kvôli jej rodinnému životu. Toto povolenie by mohol dostať len ak sa jeho partner
- občan Slovenska, vysťahuje do inej členskej krajiny EÚ. Manželstvo uzavreté civilným sobášom je právnym inštitútom uznávaným vo všetkých štátoch EÚ, avšak pre iné partnerstvá, napr. registrované partnerstvá alebo faktické zväzky, platia iné pravidlá, ako pre manželstvo. Vnútroštátne pravidlá týkajúce sa manželstva sa v jednotlivých krajinách líšia. Je nutné zdôrazniť, že inštitút registrovaného partnerstva alebo uzatvoreného manželstva medzi osobami rovnakého pohlavia právny poriadok v krajinách EÚ, ktorými sú Bulharsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Rumunsko, Slovensko neuznáva. Podľa žalovaného je jednoznačne zrejmé, že nakoľko Slovenská republika manželský zväzok, aký uzatvoril účastník konania so štátnym príslušníkom Slovenskej republiky neuznáva a sobášny list vydaný Osobitnou matrikou Slovenskej republiky mu teda nemôže byť zo zákonných dôvodov vystavený, nie je možné ani zo strany správnych orgánov trvalý pobyt účastníkovi konania udeliť. Ďalej žalovaný poukázal na ust. § 43 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zdôraznil, že v prípade účastníka konania udelenie trvalého pobytu na päť rokov nie je možné práve z dôvodu uvedeného v § 48 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, t. j. že manželstvo účastníka konania nebolo uzavreté podľa osobitného predpisu, v súlade s ust. § 1 ods. 1 zákona o rodine a nie je súlade ani s čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá uznáva manželstvo za jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Žalovaný dal do pozornosti účastníkovi konania ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, kde v prílohe č. 2 k zákonu je uvedený zoznam prebraných záväzných aktov Európskej únie, v ktorom bode 6 uvedená Smernica Európskeho parlamentu a Rady
2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, mení a dopĺňa Nariadenie 1612/68 a ruší vybrané smernice. V článku 2 v bode 2 písm. b) uvedenej smernice ako rodinný príslušník občana únie je uvedený partner, s ktorým občan únie uzavrel registrované partnerstvo na základe legislatívy členského štátu, ak legislatíva hostiteľského členského štátu považuje registrované partnerstvá za rovnocenné s manželstvom a v súlade s podmienkami ustanovenými v príslušnej legislatíve hostiteľského štátu. Na základe uvedeného je podľa žalovaného nepochybné, že v kontexte platnej slovenskej legislatívy nie je možné zo strany hostiteľského štátu, ktorým je v tomto prípade Slovenská republika, uznať partnerské spolužitie, resp. uzatvorené manželstvo účastníka konania, ako základ k jeho registrácii, resp. k udeleniu trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, pretože zákon o pobyte cudzincov toto neumožňuje. Pokiaľ účastník konania v odvolaní argumentuje svojím právom na rodinný život a slobodu pobytu a pohybu a článkom 19 ods. 2 Ústavy ako i článkom 8 Dohovoru, žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán nezasiahol do práv účastníka konania viesť súkromný a rodinný život s jeho partnerom. Postupoval v súlade s článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko nezasiahol do práva účastníka konania žiť spolu s manželom v jeho domovskej krajine, v Argentíne, kde momentálne prebývajú v spoločnej domácnosti a kde svoj rodinný a súkromný život bezproblémovo realizujú. Zároveň žalovaný konštatoval, že prípadný zásah do súkromného a najmä rodinného života účastníka konania je zlučiteľný s článkom 8 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého štátny orgán môže do výkonu tohto práva zasahovať, pričom článok 8 ods. 1 Dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný život ako taký. Právo na rešpektovanie rodinného a manželského života v zmysle článku 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie na území toho-ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie jeho štátnym občanom. Článok 8 teda negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký. Výpis o zostatku na účte v banke USA prvostupňový správny orgán neakceptoval, nakoľko nebol opatrený podpisom pracovníka banky ani pečiatkou banky, ktorá doklad vydala a neakceptoval ani doklad potvrdzujúci zabezpečenie ubytovania - čestné vyhlásenie majiteľa nehnuteľnosti a čestné vyhlásenie nájomcu nehnuteľnosti, nakoľko na týchto dokladoch chýbali overené podpisy majiteľa a nájomcu nehnuteľnosti. Žalovaný sa s postupom prvostupňového správneho orgánu stotožnil s tým, že prerušenie konania nepovažoval za odôvodnené, pretože by bolo nehospodárne a neúčelné účastníka konania zbytočne zaťažovať a vyžadovať od neho odstránenie nedostatkov, pretože aj napriek tomu, že by tieto nedostatky odstránil, trvalý pobyt by mu udelený nebol. Dôvodom neudelenia trvalého pobytu je skutočnosť, že zo strany účastníka konania by nebolo možné doložiť sobášny list vydaný Slovenskou republikou, ktorý je dokladom deklarujúcim účel trvalého pobytu. Bez doloženia predmetného dokladu nie je možné pobyt účastníkovi konania udeliť, nakoľko podľa § 45 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny preukazuje skutočnosti uvedené v § 43 ods. 1 písm. a) až d) matričným dokladom, ktorý môže byť starší ako 90 dní, avšak sa jedná o matričný doklad vydaný podľa osobitného predpisu. Je nespochybniteľné, že účastník konania k svojej žiadosti doložil matričný doklad vydaný úradmi Argentíny, tento však nemožno v konaní akceptovať, nakoľko v žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov bol povinný doložiť matričný doklad - sobášny list vydaný Osobitnou matrikou v Bratislave s poukazom na § 23 zákona o matrikách. Žalovaný má za to, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s ustanoveniami a zásadami zákona o správnom konaní, predovšetkým v súlade so zásadou zákonnosti, rýchlosti a hospodárnosti. V zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti je konanie uskutočňované rýchlo a hospodárne, ak prebehne v čo najkratšom čase a s čo najmenšími nákladmi tak, aby zbytočne nezaťažovali nielen účastníka konania, ale aj iné osoby. Pokiaľ účastník konania argumentoval rozsudkami ESĽP, predovšetkým rozsudkom vo veci Taddeucci a McCall v. Taliansko, žalovaný uviedol, že rozsudky ESĽP (ani práva garantované Ústavou a Dohovorom) nespochybňuje, avšak jedná sa o špecifické prípady rôznych krajín, z ktorých niektoré manželstvá osôb rovnakého pohlavia, prípadne registrované partnerstvá uznávajú a iné základe vnútroštátnej legislatívy takéto zväzky neuznávajú. Žalovaný pritom zdôraznil, že aj keď sú prípady obdobné s prípadom účastníka konania, stali sa v rôznych krajinách, tieto krajiny sa v mnohom odlišujú, každý prípad podliehal vlastnej vnútornej legislatíve a zákonom tej ktorej krajiny. V prípade účastníka konania nebolo zámerom správneho orgánu obmedziť žiadne jeho základné práva a slobody, ktoré zaručuje Ústava SR alebo Dohovor, jeho povinnosťou však bolo postupovať v súlade s platnými zákonmi, normami a predpismi Slovenskej republiky a samozrejme aj s Ústavou SR, ktorá uznáva manželstvo ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Ak ESĽP v uvedených prípadoch dospel k záveru, že došlo k porušeniu Dohovoru, toto konštatoval vo vydaných rozsudkoch, avšak je podľa žalovaného nutné uviesť na pravú mieru, že tieto rozsudky majú len deklaratórny charakter, teda ESĽP nemôže
priamo rušiť vnútroštátne súdne alebo iné rozhodnutia, či rozhodovať o súlade vnútroštátnej legislatívy s Dohovorom. Podľa žalovaného napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v súlade so zásadou zákonnosti, s dôrazom na to, že vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, zákonnosť rozhodnutia vyvstávala z ustanovení § 46 a § 47 zákona o správnom konaní, v zmysle ktorých rozhodnutie musí byť vydané v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný (prvostupňový správny orgán), vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Žalovaný má za nespochybniteľné, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu obsahovalo všetky obligatórne náležitosti, výrok, odôvodnenie a poučenie, s jasne, zreteľne a dostatočne verbalizovanými paragrafovými ustanoveniami, ktoré v odôvodnení zhrnuli a zhodnotili všetky podstatné okolnosti a skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia a zároveň konštatuje, že prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia reagoval na návrhy a námietky účastníka konania vyslovené v jeho vyjadrení, čiže odôvodnenie podrobne a rozsiahlo rozpracoval. Tiež poukázal na námietku účastníka konania, že aj napriek tomu, že Dohovor nezakladá právo cudzinca vstúpiť a usadiť sa v konkrétnom štáte a neukladá štátom ani povinnosť umožniť na svojom území zlúčenie rodín, štát musí podľa názoru účastníka konania svoju emigračnú politiku vykonávať v súlade s jeho základnými právami obzvlášť s právom na ochranu súkromného a rodinného života a právom nebyť diskriminovaný. Túto námietku v spojení s námietkou účastníka konania vo vzťahu k diskriminácii na základe sexuálnej orientácie nepovažoval žalovaný za dôvodnú s tým, že prvostupňový správny orgán vydaným rozhodnutím v žiadnom prípade účastníka konania nediskriminoval, postupoval výlučne so zákonom o pobyte cudzincov, Ústavou Slovenskej republiky a neopomenul ani Dohovor. Podľa žalovaného nie je namieste zo strany účastníka konania napádať správny orgán z diskriminačného konania z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, pretože nebolo svojvôľou prvostupňového správneho orgánu zamietnuť jeho žiadosť o udelenie trvalého pobytu, toto prvostupňovému správnemu orgánu striktne ukladá zákon o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny orgán podľa žalovaného nemá vo svojej rozhodovacej činnosti právomoc rozhodovať protizákonne a udeliť trvalý pobyt účastníkovi konania len preto, že účastník konania sa cíti byť z určitých dôvodov diskriminovaný. Žalovaný zdôraznil, že ak zákony Slovenskej republiky a Ústava Slovenskej republiky viažu správne orgány zákonnými postupmi, tieto musia byť každopádne dodržané, bez akejkoľvek možnosti odchýlenia od nich. Žalovaný v rámci svojho konania zhodnotil všetky dôkazy predložené prvostupňovým správnym orgánom, ktoré sú jednoznačne nespochybniteľné, neopomenul ani tvrdenia námietky účastníka konania v jeho vyjadrení tak aj v odvolaní, pričom po celkovom šetrení a hodnotení argumentov a faktov dospel k záveru, že neexistujú zákonné dôvody, ktoré by viedli odvolací orgán k zrušeniu či zmeneniu napadnutého rozhodnutia. Podľa žalovaného prvostupňový správny orgán pri svojom rozhodovaní postupoval plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj ostatnými právnymi normami platnými na území Slovenskej republiky a nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali právny nárok účastníka konania na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
4. V zákonnej lehote podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu žalobca, ktorý žiada zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové správne rozhodnutie a vec vrátiť Oddeleniu cudzineckej polície PZ Žilina na ďalšie konanie. Súčasne žiada priznať žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V žalobe okrem iného uvádza, že dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo napadnutým rozhodnutím iba potvrdené, žalobca preto podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP žiada správny súd, aby spolu s napadnutým rozhodnutím zrušil aj prvostupňové rozhodnutie. Poukázal na skutočnosť, že žije v dlhotrvajúcom a stabilnom vzťahu s občanom Slovenskej republiky B. Z., narodeným XX.XX.XXXX, s ktorým v súlade s právnym poriadkom Argentínskej republiky uzavrel manželstvo dňa 17.05.2019, čo preukázal sobášnym listom, ktorý priložil k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov ako doklad potvrdzujúci účel pobytu v súlade s § 45 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Žiadosť podal 13.05.2020 na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Buenos Aires, a pripojil k nej sobášny list - matričný doklad vydaný Magistrátom mesta Buenos Aires, Registrom pre osobný stav a spôsobilosť osôb zo dňa 24.04.2020, preložený súdnym prekladateľom do slovenského jazyka a apostilovaný Koordinačným útvarom pre legalizácie Ministerstva zahraničných vecí a kultúry Argentínskej republiky v Buenos Aires dňa 28.04.2020. Dňa 31.07.2020 bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov z dôvodu, že v zmysle § 48 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov manželstvo nebolo uzatvorené podľa osobitného predpisu v zmysle § 1 ods. 1 zákona o rodine. OCP PZ Žilina vydal prvostupňové rozhodnutie napriek výslovnej žiadosti žalobcu uvedenej v bode 32. jeho Vyjadrenia zo dňa 29.06.2020, aby OCP PZ Žilina v prípade potreby odstránenia akýchkoľvek nedostatkov žiadosti
alebo jej príloh, prípadne potreby doplnenia akýchkoľvek podkladov žiadosti, postupoval v súlade s § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v spojení s § 19 ods. 3 a § 29 ods. 1 Správneho poriadku. Na prvostupňové rozhodnutie reagoval žalobca podaním odvolania zo dňa 10.08.2020, ktoré žalovaný v plnom rozsahu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalobca ako dôvod nezákonnosti a neústavnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia uvádza nesprávne právne posúdenie veci a podstatné porušenie ustanovení o konaní, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. V nadväznosti na ustálenú judikatúru Ústavného súdu a ESĽP, a najmä s prihliadnutím na rozsudok vo veci Taddeucci a McCall v. Taliansko poukázal tiež na princíp právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, vyjadrený v čl. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom a účinnom znení (ďalej len „CSP"). V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci v nadväznosti na argumenty, na ktoré žalovaný poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia, žalobca zdôraznil, že nikdy v administratívnom konaní netvrdil a ani sa nedomáhal právneho uznania, že so svojim partnerom B. sú manželmi podľa § 1 ods. 1 zákona o rodine. Nikdy nežiadal, aby ich manželstvo uzavreté podľa argentínskych právnych predpisov bolo uznané za manželstvo podľa slovenského práva, ktoré neuznáva manželstvá ani neregistrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Sobášny list preukazujúci uzavretie ich manželstva v Argentínskej republike bol predložený výlučne za účelom preukázania skutočností, že žalobca žije so štátnym príslušníkom Slovenskej republiky B. vo vzťahu, ktorý je chránený právom na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy a právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru. Žalobca podaním žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov realizuje svoje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru, resp. právo na rodinný život a právo na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23 ods. 4 Ústavy, a rovnako aj právo na rovnaké zaobchádzanie a zákaz diskriminácie v zmysle čl. 14 Dohovoru, resp. čl. 12 ods. 2 Ústavy v súvislosti s uplatňovaním týchto svojich práv. Zdôraznil, že Ústava a rovnako aj Dohovor majú prednosť pred zákonom a všetky všeobecne záväzné právne predpisy, vrátane zákona o pobyte cudzincov je nevyhnutné vykladať v súlade s Ústavou a Dohovorom. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane a nemenne judikuje, že základné práva a slobody podľa Ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 24/2014). Poukázal tiež na judikatúru ESĽP vo vzťahu k povoľovaniu pobytu, kedy ESĽP vyslovil, že odmietnutím povolenia pobytu za účelom zlúčenia rodiny páru rovnakého pohlavia dochádza k porušeniu práva dotknutých partnerov na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru v spojení s porušením zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Taddeucci a McCall v. Taliansko, 30.06.2016, sťažnosť č. 51362/09). Žalovaný bol povinný v konaní o napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní žiadosti žalobcu vykladať zákon o pobyte cudzincov v súlade s Ústavou a Dohovorom a zohľadniť ustálenú rozhodovaciu prax ESĽP. Vo vzťahu k tomuto záveru žalobca v žalobe zaujal stanovisko k otázke, či správny orgán, v tomto prípade žalovaný a rovnako aj OCP PZ Žilina, je povinný pri aplikácii právnych predpisov prihliadať nielen na zákony ale aj Ústavu, resp. Dohovor, ďalej k otázke, či žalovaný a rovnako aj OCP PZ Žilina je povinný pri aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade zohľadniť aj ustálenú rozhodovaciu činnosť ESĽP ako aj k otázke, či sú orgány verejnej moci viazané doslovným znením zákonných ustanovení, a či je možné sa od doslovného znenia zákona v určitých prípadoch odchýliť. Vo vzťahu k týmto trom otázkam žalobca poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj čl. 1 ods. 2, 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a konštatoval, že žalovaný ako odvolací orgán, a tiež i prvostupňový orgán OCP PZ Žilina, boli povinní vykladať zákon o pobyte cudzincov v súlade s Ústavou a Dohovorom a interpretovať predmetné ustanovenie v súlade so základnými právami a slobodami žalobcu, najmä s právom na rodinný život, právom na slobodu pohybu ako aj zákazom diskriminácie tak, ako rozsah týchto práv judikoval ESĽP v rozsudku vo veci Taddeucci a McCall proti Taliansku. Žalovaný však takto nepostupoval, uplatnil formalistický výklad ustanovení zákona o pobyte cudzincov bez ohľadu na Ústavu a Dohovor, v nich ustanovené základné práva a slobody žalobcu, čím nevyhnutne dospel k nesprávnemu právnemu záveru. V súvislosti s právom na rodinný život a na slobodu pohybu a pobytu so zdôraznením článkov 19 ods. 2 a 23 ods. 4 Ústavy SR, judikatúry Ústavného súdu SR, článkom 8 Dohovoru ako i Protokolu č. 4 k Dohovoru, ktoré žalobca citoval, poukázal na to, že v súlade s judikatúrou ESĽP majú páry osôb rovnakého pohlavia právo na rodinný život garantované v čl. 8 Dohovoru, nakoľko pod pojem rodinný život spadá aj stabilný vzťah osôb rovnakého pohlavia, bez ohľadu na to, či je tento vzťahu nejako formálne uznaný alebo potvrdený manželstvom či registrovaným partnerstvom, v ktorej súvislosti poukázal na rozsudok ESĽP vo veci Schalk a Kopf v. Rakúsko, 24.06.2010, sťažnosť č. 30141/04, § 94.
Podľa žalobcu odvolací orgán vychádzal z nesprávneho posúdenia žiadosti žalobcu, keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je založené v značnej časti na argumentácii, že Slovenská republika neuznáva manželstvá ani registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, a to aj napriek tomu, že žalobca sa takéhoto uznania manželstva nedomáhal. Partner žalobcu - slovenský štátny príslušník B. má do dnešného dňa trvalý pobyt v Slovenskej republike a vzhľadom na to, že jeho celá rodina žije v Slovenskej republike, má tu stále silné rodinné väzby a chcel by sa vrátiť do svojej rodnej vlasti aj so svojím partnerom, ktorý je súčasťou jeho rodiny spadajúcej pod ochranu čl. 19 ods. 2 Ústavy a čl. 8 Dohovoru. Okrem zásahu do práva na rodinný život môže podľa názoru žalobcu nepovolenie trvalého pobytu žalobcovi predstavovať aj zásah do slobody pohybu a pobytu, konkrétne do práva na slobodný návrat do vlasti, ktorý partnerovi žalobcu B. priznávajú Ústava a Dohovor. Vylúčenie párov rovnakého pohlavia z práva na udelenie trvalého pobytu na účely zlúčenia rodiny podľa názoru žalobcu predstavuje aj diskrimináciu na základe pohlavia, resp. sexuálnej orientácie. V tejto súvislosti žalobca poukázal na čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, čl. 14 Dohovoru a ustálenú judikatúru ESĽP, ktorú uvádza v bodoch 53. a 54. žaloby. Konštatuje pritom, že podľa názoru ESĽP udeľovaním trvalého pobytu výlučne manželom (rôzneho pohlavia) dochádza k diskriminácii nezosobášených partnerov rovnakého pohlavia voči nezosobášeným partnerom rôzneho pohlavia, v súvislosti s čím poukazuje na §§ 83
- 85 rozsudku ESĽP vo veci Taddeucci a McCall v. Taliansko, 30.6.2016, sťažnosť č. 51362/09. Aj napriek tomu, že Dohovor nezakladá právo cudzinca vstúpiť a usadiť sa v konkrétnom štáte a neukladá štátom ani povinnosť umožniť na svojom území zlúčenie rodín, podľa žalobcu štát musí svoju emigračnú politiku vykonávať v súlade so základnými právami žalobcu ako štátneho príslušníka tretej krajiny, obzvlášť s právom na ochranu súkromného a rodinného života a právom nebyť diskriminovaný, pričom na rozsudky ESĽP v tejto súvislosti poukazuje v bode 56. žaloby. Rovnaké zaobchádzanie s osobami v rôznych situáciách sa považuje podľa žalobcu za diskriminačné vždy, ak neexistuje objektívne a rozumné odôvodnenie na takýto postup, k čomu poukázal na súvisiaci rozsudok ESĽP ako i nález Ústavného súdu SR uvedený v bode 57. žaloby. ESĽP sa vyjadril vo svojej rozhodovacej činnosti aj k existencii ochrany tradičnej rodiny, ktorý štáty, vrátane žalovaného v napadnutom rozhodnutí prezentujú ako údajne legitímny cieľ rovnakého zaobchádzania s osobami v rôznych situáciách a zároveň dodal, že vo vzťahu k existencii objektívneho a rozumného odôvodnenia pre rovnaké zaobchádzanie s osobami, ktorých situácia je podstatne odlišná, leží dôkazné bremeno na strane správneho orgánu, k čomu judikatúru ESĽP uvádza v bodoch 58. a 59. žaloby. Argumenty žalovaného uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalobca zosumarizoval v bodoch 62. až 65. žaloby s tým, že je samozrejmé, že občan tretieho štátu nemá automaticky právo na udelenie pobytu v štáte viazanom Dohovorom s odvolaním sa na právo na rodinný život. Občan tretieho štátu má však právo na rovnaké zaobchádzanie (právo nebyť diskriminovaný) v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy a čl. 14 Dohovoru v nadväznosti na právo na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy a čl. 8 Dohovoru. Ďalej žalobca považuje za neakceptovateľné, aby štátny orgán uplatňoval svoju imigračnú politiku takým spôsobom, že bude neoprávnene a neodôvodnene zasahovať do práva na rodinný život a diskriminovať štátneho občana tretej krajiny s odôvodnením, že Dohovor negarantuje právo na rodinný život v určitej krajine určitej kategórie osôb. Podľa žalobcu žalovaný ako odvolací orgán v napadnutom rozhodnutí rezignoval na súlad svojho rozhodnutia so základnými právami žalobcu, s jeho právom na súkromný a rodinný život a právom byť nediskriminovaný. Pokiaľ žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že žalobcovi nemôže byť udelený pobyt na päť rokov (okrem iného) aj z dôvodu rozporu s čl. 41 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého je manželstvo jedinečný zväzok medzi mužom a ženou, v tejto časti odôvodnenia sa podľa žalobcu v plnej miere prejavujú nesprávne východiská odvolacieho orgánu, v súvislosti s čím žalobca opätovne poukazuje na rozsudok ESĽP Taddeucci a McCall v. Taliansko, ktorý nie je v rozpore s ustanovením čl. 41 ods. 1 Ústavy, pretože žalobca nežiada, aby jeho zväzok uzavretý podľa argentínskeho práva bol uznaný za manželstvo podľa slovenského práva, a aby mu bol priznaný celý rozsah práv a povinností, ktorý sa podľa slovenského práva viaže k inštitúcii manželstva. Trvalý pobyt podľa žalobcu je pritom základným predpokladom toho, aby žalobca mohol realizovať svoje právo na rodinný život s občanom Slovenskej republiky na území Slovenskej republiky. Článok 41 ods. 1 Ústavy nijakým spôsobom nezužuje rozsah čl. 19 ods. 2 Ústavy a čl. 8 Dohovoru. V súvislosti s povinnosťou súdu rozhodovať v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP a už spomenutým čl. 2 CSP, v ktorom je vyjadrený princíp právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, sa ďalej žalobca zaoberá otázkou, či možno judikatúru ESĽP považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (bod 71 žaloby) a konštatuje, že v predmetnom prípade žalobca realizoval v rámci správneho konania o žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov svoje základné práva (právo na súkromný a rodinný život, právo na slobodu pohybu a pobytu a právo na rovnaké zaobchádzanie
a zákaz diskriminácie), ktoré boli prvostupňovým rozhodnutím a napadnutým rozhodnutím žalovaného porušené. Vzhľadom na skutočnosť, že výklad základných ľudských práv a slobôd garantovaných Dohovorom podáva ESĽP v rámci svojej rozhodovacej činnosti, pričom v tomto správnom konaní a v správnom súdnom konaní ide práve o uplatnenie týchto žalobcových základných práv podľa Ústavy a Dohovoru, je žalobca presvedčený, že správny súd je povinný prihliadať na ustálenú rozhodovaciu prax ESĽP (okrem iného) aj z dôvodu dodržania princípu právnej istoty, predvídateľnosti práva a ochrany legitímnych očakávaní žalobcu. Žalobca napokon v žalobe namieta podstatné porušenie ustanovení o konaní, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, a to v súvislosti s konštatovaním OCP PZ Žilina v prvostupňovom rozhodnutí, že konanie o žiadosti z dôvodu nedostatkov, ktoré sa vyskytli pri jej podaní prerušené nebolo, nakoľko doklad podľa § 45 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov - sobášny list žalobcovi Osobitná matrika v Bratislave nevydá, a teda by bolo neúčelné žiadať od žalobcu ostatné doklady podľa § 45 ods. 3 písm. c) a e) zákona o pobyte cudzincov (keď OCP PZ Žilina neakceptoval výpis o zostatku na účte vydaný na meno žalobcu za obdobie 31.3.2020 ako i čestné vyhlásenie majiteľa nehnuteľnosti zo dňa 18.2.2020 o poskytnutí ubytovania žalobcovi). Žalobca uvedený postup OCP PZ Žilina ako prvostupňového správneho orgánu považoval za nesprávny a tento postup namietal vo svojom odvolaní proti prvostupňovému orgánu, pričom explicitne žiadal vo Vyjadrení a rovnako aj v odvolaní, aby OCP PZ Žilina ako prvostupňový správny orgán a Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica ako odvolací orgán v prípade potreby odstránenia akýchkoľvek nedostatkov v žiadosti alebo jej podkladov (príloh), postupoval v súlade s § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v spojení s § 19 ods. 3 a § 29 ods. 1 Správneho poriadku. OCP PZ Žilina takto nepostupovalo a vydalo prvostupňové rozhodnutie bez vyzvania žalobcu na odstránenie nedostatkov a bez toho, aby na tento účel prerušil konanie. Žalobca považuje uvedený postup prvostupňového správneho orgánu v konaní o prvostupňovom rozhodnutí, ako aj postup odvolacieho orgánu v konaní o napadnutom rozhodnutí za nesprávny a má za to, že takýto postup porušujúci ustanovenia o správnom konaní malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Ak by totiž správne orgány vykladali zákon o pobyte cudzincov v súlade s Ústavou, Dohovorom a judikatúrou ESĽP, potom by výzva na odstránenie niekoľkých formálnych nedostatkov žiadosti viedla k odstráneniu všetkých zostávajúcich prekážok k vydaniu rozhodnutia o udelení žiadaného pobytu žalobcovi. V tej súvislosti žalobca poukázal na ust. § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, § 19 ods. 3, § 29 ods. 1 Správneho poriadku s tým, že nakoľko žalovaný ako odvolací orgán aj prvostupňový správny orgán OCP PZ Žilina nevyzvali žalobcu na odstránenie zistených vád a následne meritórne rozhodli v neprospech žalobcu, nepostupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku, čoho následkom je vydanie a potvrdenie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. V závere žaloby žalobca podal návrh podľa § 41 ods. 3 SSP, aby súd priznal postavenie osoby zúčastnenej na konaní o tejto žalobe jeho partnerovi - B., a to z dôvodu podľa § 41 ods. 2 písm. a) SSP, nakoľko B. bol vydaním napadnutého rozhodnutia priamo dotknutý na svojich právach na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru, ako aj na svojom práve nebyť diskriminovaný vo vzťahu k uvedeným právam na základe sexuálnej orientácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy a čl. 14 Dohovoru. 5. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril podaním zo dňa 24.06.2021, v ktorom v celom rozsahu zotrval na skutkových a právnych dôvodoch napadnutého rozhodnutia, podrobne sa vyjadril k jednotlivým žalobným námietkam a navrhol žalobu žalobcu zamietnuť podľa § 190 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú. Súčasne navrhol, aby správny súd zamietol žalobcov návrh na priznanie postavenia zúčastnenej osoby pánovi B. a žalobcovi zamietol aj právo na náhradu trov konania. Podľa žalobcu preskúmavané rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj v súlade s ustanoveniami zákona o správnom konaní a bolo vydané v súlade so zásadou zákonnosti, s dôrazom na to, že vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Ustanovenie § 48 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov je ustanovením kogentným a v žiadnom prípade nepripúšťa odchýlenie od jeho vymedzenia v zákone. Zároveň vyjadruje zákonnú povinnosť príslušnému orgánu konať v jeho intenciách, pokiaľ je naplnený taxatívne uvedený zákonný dôvod, ktorý v danom prípade naplnený preukázateľne bol. Citované ustanovenie striktne prikazuje policajnému útvaru zamietnuť žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov, ak nastanú zákonné dôvody, v danom prípade žalobcu aj nastali. Podľa § 22a zákona o matrikách do matriky nemožno zapísať uzavretie manželstva, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Takýto zápis je neplatný dňom jeho vykonania. Žalovaný zdôraznil, že v zmysle čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Trvalý pobyt žalobcovi nebolo možné udeliť, pretože ak by sa stal opak, došlo by
zo strany prvostupňového správneho orgánu k závažnému porušeniu zákona o pobyte cudzincov, samozrejme aj zákona o rodine, nehovoriac o Ústave Slovenskej republiky. Žalovaný tiež poukázal na to, že prípadný zásah do súkromného a najmä rodinného života žalobcu je zlučiteľný s čl. 8 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého štátny orgán môže do výkonu tohto práva zasahovať, pričom čl. 8 ods. 1 Dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný život ako taký. Manželský život môže žalobca s partnerom viesť aj v inej krajine EÚ, ktorá zväzok partnerov rovnakého pohlavia uznáva. Európska právna úprava síce umožňuje občanom EÚ viesť rodinný život v EÚ so svojim partnerom rovnakého pohlavia z krajiny, ktorá nie je členom EÚ aj na území členského štátu EÚ, ktorý inak zväzky párov rovnakého pohlavia neuznáva, avšak za určitej podmienky, ktorou je to, že občan EÚ musí využiť svoje právo na voľný pohyb v rámci EÚ a teda sa musí presťahovať do iného členského štátu EÚ, v danom prípade partner žalobcu mimo územia Slovenskej republiky. Žalovaný s tvrdením žalobcu ohľadom diskriminácie jeho osoby v žiadnom prípade nesúhlasí. Žalovaný nevzhliadol inú zákonnú možnosť, než tú, ktorá bola zvolená, takže aj napriek akejkoľvek snahe nebolo možné žalobcovi vyhovieť. Ak ESĽP v prípadoch rozsudkov, na ktoré poukázal žalobca, dospel k záveru, že došlo k porušeniu Dohovoru, toto konštatoval vo vydaných rozsudkoch, avšak podľa žalovaného je nutné uviesť na pravú mieru, že tieto rozsudky majú len deklaratórny charakter, teda ESĽP nemôže priamo rušiť vnútroštátne súdne alebo iné rozhodnutia, či rozhodovať o súlade vnútroštátnej legislatívy s Dohovorom. Nie je na mieste zo strany žalobcu nespočetne krát opakovať tie isté rozsudky ESĽP, ktoré uvádzal nielen v odvolaní, ale tvoria podstatnú časť jeho správnej žaloby. Žalovaný má za to, že tieto rozsudky použil žalobca preto, lebo nemal iné opodstatnené a relevantné argumenty, ktoré by obhájili jeho potrebu dosiahnuť svoj cieľ, ktorým je získanie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Žalovaný zdôraznil, že správne orgány sú povinné rešpektovať zákony Slovenskej republiky a Ústavu Slovenskej republiky, riadiť sa nimi a rozhodovať výlučne v zmysle nich a nie sa pridržiavať záverov uvádzaných v rozsudkoch ESĽP. Napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu podľa žalovaného bolo vydané v súlade so zásadou zákonnosti, s dôrazom na to, že vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, zákonnosť rozhodnutia vyvstávala z ust. § 46 a § 47 zákona o správnom konaní a obsahovalo všetky obligatórne náležitosti, pričom prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia reagoval na návrhy a námietky žalobcu vyslovené v jeho vyjadrení, čiže odôvodnenie podrobne a rozsiahlo rozpracoval. Žalovaný bol povinný aplikovať doslovné zákonné znenie, pretože mu to zákon o pobyte cudzincov výslovne ukladá, avšak nevzhliadol žiadne nezrovnalosti doslovného znenia zákona s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom, čo sa samozrejme premietlo aj v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, tak aj v napadnutom rozhodnutí žalovaného s dôrazom na rešpektovanie súkromného a rodinného života žalobcu. Žalovaný nesúhlasil s návrhom žalobcu, aby bolo jeho partnerovi, pánovi B. priznané postavenie zúčastnenej osoby, nakoľko zo strany správnych orgánov jeho práva neboli popierané, rodinný a súkromný život partnerov bol rešpektovaný, mohli spolu bezproblémovo nažívať či už v domovskej krajine žalobcu alebo na území Slovenskej republiky, samozrejme za splnenia určitých zákonných podmienok, avšak bez možnosti udelenia trvalého pobytu, nakoľko toto nie je možné zo zákonných dôvodov.
6. K vyjadreniu žalovaného žalobca podal repliku zo dňa 26.08.2021, v ktorej zotrval na svojej doterajšej argumentácii s tým, že žalobcom požadovaný výklad a aplikácia zákona o pobyte cudzincov nie je v rozpore s Ústavou a zákonnou definíciou manželstva. Žalovaný úplne ignoruje povinnosť vykladať a aplikovať zákonné ustanovenia v súlade s Ústavou a Dohovorom, v súvislosti s čím okrem iného poukázal na čl. 154c ods. 1 Ústavy. Ďalej uviedol, že judikatúra ESĽP upresňuje minimálny štandard ochrany príslušných základných práv a slobôd, ktorý musí poskytovať každý zmluvný štát Dohovoru. Judikatúra ESĽP citovaná žalobcom vychádza z rovnakých skutkových a právnych okolností, aké existujú v Slovenskej republike vo vzťahu k prejednávanému prípadu. Žalovanému pripomenul ustálenú judikatúru Ústavného súdu, v zmysle ktorej: „Ústava pojem súkromný a rodinný život bližšie nedefinuje. Keďže základné práva a slobody podľa Ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98), Ústavný súd pri vymedzení obsahu uvedených pojmov prihliada aj na príslušnú judikatúru týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd". Ak by žalovaný skutočne rešpektoval právo na súkromný a rodinný život žalobcu a dodržal by právo žalobcu na rovnaké zaobchádzanie, rozhodol by v napadnutom rozhodnutí tak, ako navrhoval žalobca - v súlade s Dohovorom a Ústavou. Podľa žalobcu zo strany žalovaného ide iba o iluzórne rešpektovanie práv žalobcu bez ich reálneho naplnenia. Zopakoval, že napadnutým rozhodnutím bolo B. znemožnené realizovať svoje právo na súkromný a rodinný život v Slovenskej republike so žalobcom ako jeho životným partnerom (manželom), pričom k zásahu do jeho práv došlo porušením zákazu diskriminácie.
B. má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a silné rodinné väzby, avšak nemôže sa trvalo vrátiť na územie Slovenskej republiky, nakoľko v dôsledku napadnutého rozhodnutia sa tu nemôže trvalo usadiť so svojim partnerom (manželom) žalobcom. V závere repliky žiada súd, aby v tomto konaní rozhodol tak, ako žalobca navrhol v petite žaloby.
7. Žalovaný v duplike zo dňa 20.09.2021 naďalej zotrval na svojej argumentácii a okrem iného poukázal na skutočnosť, že judikatúru ESĽP nespochybňuje, avšak je nutné opätovne uviesť, že rozsudky ESĽP majú len deklaratórny charakter, teda ESĽP nemôže priamo rušiť vnútroštátne súdne alebo iné rozhodnutia, či rozhodovať o súlade vnútroštátnej legislatívy s Dohovorom. Žalovaný nikdy netvrdil, že Dohovor nemá prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, naopak považuje za nesporné, že je to tak, iba tvrdil to, že rozsudky ESĽP nie sú nadradené nad zákonmi a Ústavou, čo je diametrálne odlišné tvrdenie. Judikatúru ESĽP žalovaný nespochybňuje, avšak na území Slovenskej republiky je a bude povinný konať jedine podľa zákonov Slovenskej republiky a v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ktorými sú správne orgány viazané a povinné ich rešpektovať. Žalovaný zotrval na svojom nesúhlase s návrhom žalobcu, aby bolo jeho partnerovi, pánovi B. priznané postavenie zúčastnenej osoby, nakoľko zo strany správnych orgánov jeho práva neboli popierané, rodinný a súkromný život partnerov bol rešpektovaný, mohli a naďalej môžu spolu bezproblémovo nažívať či už v domovskej krajine žalobcu alebo na území Slovenskej republiky za splnenia určitých zákonných podmienok, avšak bez možnosti udelenia trvalého pobytu. Žalovaný zotrval aj na návrhu, aby správny súd správnu žalobu podanú žalobcom zamietol v súlade s ust. § 190 Správneho súdneho poriadku a aby potvrdil rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím OCP PZ Žilina.
8. Na pojednávaní, ktoré bolo vo veci vytýčené na deň 19.10.2022, žalobca cestou právneho zástupcu zotrval na podanej žalobe, pričom opätovne poukázal na judikát ESĽP vo veci Taddeuci a McCall v. Taliansko, na ktorom je žaloba žalobcu postavená, pričom požiadal súd, aby svojim rozhodnutím zaviazal žalovaného k správnej aplikácii práva s tým, že žalobca a B. sa domáhajú toho, aby správny súd zaviazal žalovaného interpretovať a aplikovať ust. § 41 ods. 1 písm. a) v spojení s § 48 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov v súlade s judikatúrou ESĽP k Dohovoru a s prihliadnutím na čl. 154c ods. 1 Ústavy takým spôsobom, že toto okrem manžela štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území zahŕňa aj partnera rovnakého pohlavia štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a žiada preto súd, aby rozhodol tak ako je uvedené v žalobnom návrhu. Žalovaný v celom rozsahu zotrval na vyjadrení k žalobe.
9. Správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Žilina č. PPZ- HCP-BB7-2404-011/2020-PP zo dňa 21.07.2020 a rozhodnutia žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB2-120-001/2020-SK zo dňa 09.10.2020 ako aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, vychádzajúc z viazanosti rozsahom a dôvodmi žaloby v nadväznosti na úpravu § 183 SSP, pričom skonštatoval naplnenie dôvodu zrušenia rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) SSP a v nadväznosti na to podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil aj prvostupňové rozhodnutie, pričom podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
10. Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.
Podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánu verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.
Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.
Podľa § 191 ods. 4 SSP ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.
Podľa § 191 ods. 6 písm. d) SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, Policajný útvar udelí trvalý pobyt na päť rokov, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, a) ktorý je manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky alebo závislým príbuzným v priamom rade štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, b) ktorý je slobodným dieťaťom mladším ako 18 rokov zvereným do osobnej starostlivosti štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, c) ktorý je slobodným dieťaťom mladším ako 18 rokov štátneho príslušníka tretej krajiny s trvalým pobytom na päť rokov alebo dieťaťom mladším ako 18 rokov zvereným do osobnej starostlivosti štátneho príslušníka tretej krajiny s trvalým pobytom na päť rokov, d) ktorý je nezaopatreným dieťaťom starším ako 18 rokov, ktoré sa o seba nedokáže postarať z dôvodu dlhodobého nepriaznivého zdravotného stavu, štátneho príslušníka tretej krajiny s trvalým pobytom, alebo e) ak je to v záujme Slovenskej republiky.
Podľa § 46 ods. 1 cit. zákona, Policajný útvar na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny udelí trvalý pobyt na neobmedzený čas, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý a) má najmenej štyri roky udelený trvalý pobyt podľa § 43 alebo b) je dieťaťom mladším ako 18 rokov štátneho príslušníka tretej krajiny s trvalým pobytom na neobmedzený čas, alebo dieťaťom mladším ako 18 rokov zvereným do osobnej starostlivosti štátneho príslušníka tretej krajiny s trvalým pobytom na neobmedzený čas.
Podľa § 45a ods. 1 cit. zákona, Ministerstvo vnútra môže udeliť trvalý pobyt na päť rokov aj bez splnenia podmienok ustanovených v tomto zákone, a to aj opakovane a) osobe bez štátnej príslušnosti, b) z dôvodov hodných osobitného zreteľa, c) plnoletej osobe, ktorá má udelený tolerovaný pobyt podľa § 58 ods. 1 písm. a) alebo poskytnutú doplnkovú ochranu ako maloletý bez sprievodu najmenej tri roky, počas ktorých študovala na škole na území Slovenskej republiky, d) ak je to potrebné na poskytovanie ochrany a pomoci svedkovi podľa osobitného predpisu,66) alebo e) na návrh Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva z dôvodu bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky.
Podľa § 48 ods. 2 písm. e) cit. zákona, Policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak manželstvo nebolo uzavreté podľa osobitného predpisu,67) ak ide o žiadosť o udelenie trvalého pobytu podľa § 43 ods. 1 písm. a) alebo § 46 ods. 1 písm. a).
67) Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 120 ods. 1 cit. zákona, ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise ustanovené inak, na konanie podľa tohto zákona (zákona o pobyte cudzincov) sa vzťahuje správny poriadok.
Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len Správny poriadok) pokiaľ podanie nemá predpísané náležitosti, správny orgán pomôže účastníkovi konania nedostatky odstrániť, prípadne ho vyzve, aby ich v určenej lehote odstránil; súčasne ho poučí, že inak konanie zastaví.
Podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán konanie preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo ak bol účastník konania vyzvaný, aby v určenej lehote odstránil nedostatky podania, alebo ak účastník konania nemá zákonného zástupcu alebo ustanoveného opatrovníka, hoci ho má mať, alebo ak tak ustanovuje osobitný zákon.
Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa § 58 ods. 1 Správneho poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, odvolacím orgánom je správny orgán najbližšieho vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodnej zmluvy, ktorá nie je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, na národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, manželstvo je jedinečným zväzkom medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala boli vyhlásené spôsobom ustanoveným týmto zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, kedy je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práva slobôd iných.
Podľa čl. 14 Dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 46 bod 1. Dohovoru, Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú riadiť právoplatným rozsudkom súdu vo všetkých prípadoch, v ktorých sú stranami. Podľa bodu 2. čl. 46 Dohovoru, Právoplatný rozsudok súdu sa doručí výboru ministrov, ktorý dohliada na jeho výkon. Podľa bodu 3. Dohovoru, Ak Výbor ministrov dospeje k záveru, že dohľadu nad výkonom právoplatného rozsudku bráni problém spojený s výkladom rozsudku, môže vec predložiť súdu na výrok o otázke výkladu. Rozhodnutie o predložení veci súdu vyžaduje dvojtretinovú väčšinu hlasov zástupcov oprávnených zasadať vo Výbore ministrov. Podľa bodu 4. čl. 46 Dohovoru, Ak Výbor ministrov dospeje k záveru, že sa Vysoká zmluvná strana odmieta riadiť právoplatným rozsudkom v spore, ktorého je stranou, môže po doručení formálneho upozornenia danej strane rozhodnutím prijatým dvojtretinovou väčšinou hlasov zástupcov oprávnených zasadať vo Výbore ministrov predložiť súdu otázku, či táto strana porušila svoj záväzok podľa odseku 1. Podľa bodu 5. Dohovoru, Ak súd skonštatuje porušenie odseku 1, predloží prípad Výboru ministrov na zváženie prijatia opatrení. Ak súd skonštatuje, že nedošlo k porušeniu odseku 1, predloží prípad Výboru ministrov a ten uzavrie jeho skúmanie.
Článok 7 Charty základných práv Európskej únie, nazvaný „Rešpektovanie súkromného a rodinného života", stanovuje, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.
V čl. 21 ods. 1 Charty sa zakazuje „akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie".
11. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že žalobca podal dňa 13.05.2020 na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Buenos Aires žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov podľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ktorá bola doručená dňa 02.06.2020 na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina. Žalobca ako doklad potvrdzujúci účel pobytu v súlade s § 45 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov k žiadosti priložil sobášny list, preukazujúci uzavretie manželstva s občanom Slovenskej republiky B. - matričný doklad vydaný Magistrátom mesta Buenos Aires, Registrom pre osobný stav a spôsobilosť osôb zo dňa 24.04.2020, preložený súdnym prekladateľom do slovenského jazyka a apostilovaný Koordinačným útvarom pre legalizáciu Ministerstva zahraničných vecí a kultúry z Argentínskej republiky v Buenos Aires dňa 28.04.2020. K žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov žalobca pripojil ako doklad potvrdzujúci zabezpečenie ubytovania počas trvalého pobytu na päť rokov podľa § 45 ods. 3 písm. e) zákona o pobyte cudzincov s poukazom na ust. § 122 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov čestné vyhlásenie majiteľa nehnuteľnosti zo dňa 18.02.2020 o poskytnutí ubytovania žalobcovi a tiež aj čestné vyhlásenie nájomcu bytu zo dňa 18.02.2020. Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina listom č. PPZ-HCP-BB7-2404-009/2020-PP zo dňa 15.06.2020, doručeným právnemu zástupcovi žalobcu dňa 23.06.2020, v súlade s § 32 a § 33 Správneho poriadku vyzvalo žalobcu ako účastníka konania na vyjadrenie sa pred vydaním meritórneho rozhodnutia o žiadosti ku skutočnostiam, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie v danej veci. K výzve žalobca predložil svoje vyjadrenie vo veci samej zo dňa 29.06.2020, v ktorom žiadal OCP PZ Žilina, aby vykladal zákon o pobyte cudzincov v súlade s Ústavou, Dohovorom, ako aj ustálenou rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu a žiadosti žalobcu vyhovel a udelil mu trvalý pobyt na päť rokov.
Z pripojeného administratívneho spisu mal správny súd ďalej preukázanú skutočnosť vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa žalovaného tak, ako sú konštatované v podstatnom obsahu v odôvodnení tohto rozsudku. Žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie a odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietol.
12. Správny súd konštatuje dôvodnosť podanej žaloby a poukazuje na to, že správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Žiadosť, ktorú podal účastník konania (žalobca) Mariano Ruiz dňa 13.05.2020 na Veľvyslanectve SR v Buenos Aires o udelenie trvalého pobytu na päť rokov podľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov nemal skúmať len z hľadiska tohto ustanovenia, ale mal v danom prípade žiadosť skúmať komplexne, a teda či v posudzovanom prípade nie sú pre povolenie pobytu dôvody hodné osobitného zreteľa aj z hľadiska ust. § 45a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a toto ustanovenie mal vykladať v súlade s ustanoveniami Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, článku 14 v spojení s článkom 8, nakoľko na základe článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva prednosť Dohovoru ako medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, ktorého výklad je realizovaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Z článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tiež vyplýva, že ak Dohovor zabezpečuje väčší rozsah základných práv a slobôd ako náš vnútroštátny právny poriadok, je potrebné ho aplikovať a má prednosť, lebo poskytuje väčší rozsah základných práv a slobôd. Správny súd konštatuje, že žalobca v priebehu správneho konania ako aj súdneho konania opakovane uvádzal, že nie je jeho cieľom dosiahnuť uznanie manželstva osôb rovnakého pohlavia na území Slovenskej republiky, ale získanie povolenia na trvalý pobyt na päť rokov. Uvedená skutočnosť je rozhodujúca z pohľadu súdu pri posudzovaní žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu, nakoľko správne orgány sú povinné posudzovať podľa § 19 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1967 Zb. každú žiadosť podľa jej obsahu, bez ohľadu na to, ako ju žiadateľ označí. Posudzovanie žiadostí nemožno brať len striktne formálne, ale je potrebné prihliadnuť na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu. Pri posudzovaní žiadosti žalobcu bolo potrebné tiež zohľadniť, že žiadateľ (žalobca) pristupoval k veci poctivo, všetky skutočnosti uviedol riadne v žiadosti a nepokúšal sa obchádzať zákon inými alternatívami ako pobyt na Slovensku získať, spolu s B. nechceli predstierať, že sa tu niekto zamestnal, pracuje tu a podobne. Súd sa stotožnil s tým, že žalobca postupoval pri podaní žiadosti poctivo a pravdivo uviedol skutočnosti, pre ktoré žiadal o povolenie pobytu, pričom má za to, že slušnosť, poctivosť by nemala byť žiadateľovi na ujmu striktne formálnym prístupom pri vybavovaní jeho žiadosti. Správny súd tak ako už uviedol vyššie, má za to, že pri posudzovaní žiadosti správny orgán nemal posudzovať žiadosť striktne podľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ale vzhľadom na obsah žiadosti (odvolania), v ktorej bol primárnym cieľom získanie trvalého pobytu na 5 rokov na území Slovenskej republiky, mal pri jej posudzovaní vychádzať z článku 8 Dohovoru v spojení s článkom 12 ods. 2 a článkom 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a teda mal posudzovať žiadosť žalobcu podľa § 45a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
13. Správny súd konštatuje, že zákon o pobyte cudzincov expressis verbis nedefinuje, čo možno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu byť rôzneho druhu, či už napr. hospodárskeho významu pre Slovenskú republiku, ale aj dôvody osobného charakteru, ktoré sa môžu dotknúť jednotlivého občana Slovenskej republiky. Podľa názoru správneho súdu však nepochybne dôvodom hodným osobitného zreteľa je partnerské spolužitie s osobou, ktorú možno v zmysle ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka označiť za blízku osobu. Správny súd má za to, že žalobca a B. Z. sú osobami blízkymi, ktoré by ujmu, ktorá by utrpela jedna z týchto osôb, pociťovala druhá ako svoju vlastnú. Tu je potrebné si uvedomiť, že účelom článku 12 ods. 2 a článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je zabezpečiť ochranu základných práv občanov, pričom uvedenú ochranu zaručuje aj článok 8 a 14 Dohovoru. Preto pri výklade zákonov (vrátane zákona o pobyte cudzincov) je potrebné postupovať tak, aby bola zabezpečená ochrana základných ľudských práv a slobôd bez diskriminácie, pričom ochrana rodinného života (partnerského spolužitia) s osobou blízkou bezpochyby medzi takéto práva patrí. Je dôležité si uvedomiť, že šťastný rodinný (partnerský) život v kruhu osôb blízkych (resp. možnosť zdieľať svoj život s osobou blízkou) je v zásade nielen základným primárnym cieľom, ale i právom (ktorého realizáciu by mal štát podporovať) každého človeka, a preto v takomto kontexte je potrebné aj posudzovať a chápať žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu v krajine, kde má trvalý pobyt jeho partner. Naviac, vydanými rozhodnutiami správne orgány zasiahli aj do práva štátneho občana Slovenskej republiky B. Z. na rodinný (partnerský) život a na návrat do miesta jeho trvalého pobytu v Slovenskej republike, pretože takéto rozhodnutie obmedzuje jeho vstup do krajiny, kde má rodinu a kde chce s partnerom žiť tým, že neumožňuje vstup do krajiny pre jeho súčasného
partnera (blízku osobu). Je potrebné si uvedomiť, že rozhodnutie, ktorým sa nepovoľuje pobyt pre osobu blízku štátneho príslušníka Slovenskej republiky má dosah aj na práva tejto osoby. Správny súd zdôrazňuje, že každý zákon je potrebné vykladať v súlade s jeho účelom a zmyslom v spojení s ostatnými príslušnými právnymi predpismi a nielen prísne formalisticky (izolovane) tak, ako tomu bolo v tomto prípade. V nadväznosti na toto konštatovanie správny súd v súlade s konštantnou judikatúrou uvádza, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív i konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä v prípade, keď existuje - ako v tomto prípade - určité napätie medzi doslovným a teleologickým či systematickým výkladom. S ohľadom na uvedené má správny súd za to, že prísne formálnym výkladom podľa ustanovení zákona o pobyte cudzincov (zákona o rodine) správne orgány nezohľadnením článku 12 ods. 2 a článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj nezohľadnením článku 8 a článku 14 Dohovoru a § 116 Občianskeho zákonníka vec nesprávne právne posúdili a tým zaťažili svoje rozhodnutia vadou podľa § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku.
14. Správny súd má ďalej za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, pretože sa nevysporiadal dostatočne s rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 30.06.2016 vo veci č. 51362/09 - Taddeucci a McCall proti Taliansku, na ktorý poukázal právny zástupca žalobcu, na ktorom je postavená aj samotná žaloba, a podľa ktorého udeľovaním trvalého pobytu výlučne manželom rôzneho pohlavia dochádza ku diskriminácii nezosobášených párov - partnerov rovnakého pohlavia voči nezosobášeným partnerom rôzneho pohlavia. Správny súd je toho názoru, že ide o vec skutkovo identickú s posudzovanou vecou, a pokiaľ správny orgán zaujal stanovisko, že to boli iné skutkové okolnosti, tak v tejto časti neuviedol v čom mali byť tieto iné. Žalovaný tým, že sa riadne nevysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v neaplikovaní vyššie uvedeného rozhodnutia Taddeucci a McCall proti Taliansku a tým zaťažil svoje rozhodnutie vadou podľa § 191 ods. 2 písm. d) Správneho súdneho poriadku. Pokiaľ správne orgány nechceli aplikovať v prejednávanej veci Dohovor, mali povinnosť uvedené v rozhodnutí zdôvodniť. Správne orgány však vychádzali len zo zákona o rodine, ktorý definuje manželstvo z hľadiska nášho právneho poriadku a vôbec sa nezamerali na blízky vzťah žiadateľa (žalobcu) a jeho partnera B., ktorý by mohol byť dôvodom hodným osobitného zreteľa a s ohľadom na ktorý, mala byť vec posudzovaná aj z hľadiska článkov 8 a 14 Dohovoru a článkov 12 ods. 2 a článkov 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Správny súd sa nestotožnil so záverom žalovaného, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu napadnuté odvolaním bolo vydané v súlade so zásadou zákonnosti, ani s tým, že vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a že prvostupňový správny orgán reagoval na všetky návrhy a námietky účastníka konania v jeho vyjadrení, že účastníka konania nediskriminoval a že boli dané dôvody pre prvostupňový správny orgán zamietnuť žiadosť účastníka konania o udelenie trvalého pobytu, lebo toto mu striktne ukladá zákon o pobyte cudzincov.
15. Správny súd dáva do pozornosti správnym orgánom, že Európsky súd pre ľudské práva v roku 2010 v doktrinálnom rozsudku Schalk a Kopf proti Rakúsku jasne definoval vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia rovnako ako medzi osobami opačného pohlavia a zahrnul ich do rodinného života. Vzťah existujúci v homosexuálnom páre môže spadať pod pojem „súkromný život", ako aj pod pojem „rodinný život" z rovnakého dôvodu, ako v prípade páru opačného pohlavia, ktorý sa nachádza v rovnakej situácii (viď rozsudky Vallianatos a i. vs Grécko a Orlandi a i. vs Taliansko). Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-673/16 (Coman) vyplýva, že vzťah existujúci medzi párom, ktorý tvoria osoby rovnakého pohlavia, môže patriť pod pojem „súkromný život", ako aj pod pojem „rodinný život" z rovnakého dôvodu ako v prípade páru opačného pohlavia, ktorý sa nachádza v rovnakej situácií. Jeho záver konkretizuje obsah práva na rodinný život tak, ako je definovaný v Charte základných práv EÚ. V rozsudku Coman sa súdny dvor nevyhol ani pojmu „manželský partner". V zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, je podľa súdneho dvora tento pojem rodovo neutrálny. Môže zahŕňať manželského (registrovaného) partnera aj rovnakého pohlavia. Koncept rodovo neutrálneho pojmu manželský partner, hoci vymedzený len na účely použitia
citovanej smernice, je tak už pevnou súčasťou výkladu práva EÚ. V rozsudku Coman sa podčiarkuje to, že povinnosť členského štátu uznať manželstvá osôb rovnakého pohlavia (čo platí zrejme aj na registrované partnerstvá) na účely priznania odvodeného práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho štátu sa nedotýka inštitúcie manželstva v uznávajúcom členskom štáte. Manželstvo si tento členský štát definuje úplne autonómne tak, ako je napríklad aj v Ústave Slovenskej republiky. Z povinnosti uznania nevyplýva ani to, aby si členský štát upravil vo svojom vnútroštátnom práve inštitúciu manželstva alebo registrovaného partnerstva medzi osobami rovnakého pohlavia. Členský štát, ktorý neupravuje alebo dokonca zakazuje manželstvo alebo registrované partnerstvo osôb rovnakého pohlavia, nie je povinný ich uznať v celom rozsahu. Povinnosť členského štátu uznať manželstvá a partnerstvá osôb rovnakého pohlavia uzavreté v inom členskom štáte platí len na účely uplatnenia práv, ktoré týmto osobám vyplývajú z práva únie. Uplatnenie práv, ktoré osobám rovnakého pohlavia, ktoré sú manželmi alebo registrovanými partnermi, vyplývajú z práva únie, jednoznačne stavia také osoby do takmer rovnocenného postavenia s pármi, ktoré tvoria heterogénni partneri. Orgány štátnej správy ich musia dôsledne rešpektovať a priznávať, v opačnom prípade by mohli vystaviť Slovenskú republiku zodpovednosti za porušovanie úniového práva. Štát pri hľadaní rovnováhy medzi ochranou rodiny a ochranou práv, ktoré Ústava priznáva sexuálnym menšinám, by mal prihliadať na vývoj spoločnosti a skutočnosť, že neexistuje iba jeden spôsob, akým môže jednotlivec viesť svoj rodinný (súkromný) život. Podľa názoru správneho súdu teda inštitúcia manželstva môže byť chránená bez toho, aby bolo potrebné znevýhodňovať iné spôsoby života. Napokon správny súd musel v prejednávanej veci prihliadať i na ľudskú dôstojnosť ako najvyšší nárok na hodnotu, ktorú má človek na základe svojej ľudskosti. Ide o ochranu a rešpektovanie bytosti, prirodzenosti človeka ako takého, o „podstatu" človeka.
16. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel správny súd k záveru, že žaloba je dôvodná, v dôsledku čoho zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-120-001/2020-SK zo dňa 09.10.2020, ako i prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č. PPZ-HCP-BB7-2404-011/2020-PP zo dňa 21.07.2020 a vec vrátil Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Žilina ďalšie konanie.
17. Úlohou správneho orgánu, ktorému vec súd vrátil na ďalšie konanie, bude opätovne o žiadosti účastníka konania (žalobcu) riadne rozhodnúť v nadväznosti na vyslovené záväzné právne názory správneho súdu, ktorými je správny orgán v zmysle ustanovenia § 191 ods. 5 SSP viazaný.
18. Správny súd rozhodol o zrušení oboch rozhodnutí správnych orgánov, v nadväznosti na čo sa za úspešného účastníka v tomto konaní v celom rozsahu považuje žalobca, ktorému správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania tak, ako vyplýva z vyhláseného rozsudku.
19. Osobe zúčastnenej na konaní B. v zmysle § 169 SSP vzniká právo na náhradu iba tých trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil, ale v posudzovanom prípade sa tak nestalo a správny súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa a ani návrh zúčastnenej osoby v tomto smere priznať jej právo na náhradu ďalších trov konania. Žalovaný nebol v konaní úspešný.
20. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Žiline prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, cestou Krajského súdu v Žiline na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.