Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-5-2022.pdf
PDF · 102.58 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/5/2022
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr. Borisa Brondoša a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobkýň 1/ K. S., nar. XX.X.XXXX, bytom G. 4, D. I. a 2/ T. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. Y. XX, C., oboch zastúpených JUDr. Ivanom Vankom, advokátom so sídlom Floriánska 19, Košice, proti žalovaným 1/ D. T., nar. X.X.XXXX, bytom D. nad P., časť J. XX, zastúpenému JUDr. Jánom Garančovským, advokátom so sídlom Kukučínova 19, Košice a 2/ Generali Česká pojišťovna a.s., Spálená 75/16, Praha, Česká republika, IČO: 45 272 956, registrovaná v Obchodnom registri vedenom Mestským súdom v Prahe, číslo zápisu: B 1464, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO: 54 228 573, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaniach žalobkýň a žalovaného v 1. rade proti uzneseniu Okresného súdu Košice - okolie z 22. októbra 2021, č. k. 7C/117/2012-563
rozhodol:
I. Potvrdzuje uznesenie v napadnutých výrokoch I. a II. o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňami v 1. a 2. rade a žalovaným v 1. rade.
II. Mení uznesenie v napadnutom výroku IV. o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňami v 1. a 2. rade a žalovanou v 2. rade tak, že vo vzťahu medzi žalobkyňami v 1. a 2. rade a žalovanou v 2. rade stranám sporu nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania nepriznáva.
III. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť žalobkyniam v 1. a 2. rade 100% trov tohto odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým uznesením priznal žalobkyni v 1. rade voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100% (I.), priznal žalobkyni v 2. rade voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100% (II.), nepriznal žalobkyniam v 1. a 2. rade a žalovanému v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania (III.) a priznal žalovanej v 2. rade voči žalobkyniam v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 50% (IV.).
2. Proti výrokom I., II. a IV. tohto uznesenia o trovách konania podali žalobkyne a žalovaný v 1. rade odvolanie. Výrok III. uznesenia, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalobkyniam v 1. a 2. rade a žalovanému v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania, nebol odvolaním napadnutý; v tejto časti uznesenie nadobudlo právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 3 C.s.p., a preto v nej nebolo v odvolacom konaní preskúmavané.
3. Rozhodnutie v žalovaným v 1. rade napadnutej časti, t.j. vo výrokoch I. a II. odôvodnil súd prvej inštancie s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p., keď vychádzal zo špecifickosti uplatneného nároku, ktorého výška plnenia, keďže v prípade nemajetkovej ujmy náhrada slúži na primerané odškodnenie zásahu
do objektívne nemerateľných hodnôt, závisí od úvahy súdu, plným procesným úspechom žalobkýň v spore. Súd prvej inštancie v okolnostiach prípadu nevzhliadol podmienky pre aplikáciu ust. § 257 C.s.p.. V odôvodnení napadnutého uznesenia v tejto súvislosti zhrnul osobné, zárobkové a majetkové pomery strán, pričom dospel k záveru o porovnateľnosti sociálnych pomerov strán a neexistencii dôvodov hodných osobitného zreteľa pre postup podľa ust. § 257 C.s.p.. Pokiaľ ide o rozhodnutie v žalobkyňami napadnutej časti, t.j. vo výroku IV., toto súd prvej inštancie odôvodnil s použitím ust. § 255 ods. 1 a § 257 C.s.p., pričom dospel k záveru o plnom procesnom úspechu žalovanej v 2. rade v konaní, avšak v okolnostiach prípadu vzhliadol podmienky pre aplikáciu ust. § 257 C.s.p., v dôsledku čoho náhradu trov konania krátil o 50 %. V odôvodnení napadnutého uznesenia v tejto súvislosti skonštatoval, že dôvody hodné osobitného zreteľa pre tento postup videl v širších okolnostiach sporu (neustálená judikatúra ohľadom vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v 2. rade v spore v čase podania žaloby) a v osobných, majetkových a príjmových pomeroch žalobkýň, zohľadniac príjem žalobkýň titulom náhrady nemajetkovej ujmy vymáhanej v exekučnom konaní formou zrážok zo mzdy žalovaného v 1. rade.
4. Žalobkyne v odvolaní proti výroku IV. tohto uznesenia nesúhlasili s právnym posúdením otázky existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre úplnú moderáciu trov konania súdom prvej inštancie. Poukázali na objektívne dôvody, pre ktoré navrhli vstup žalovanej v 2. rade do konania až po zverejnení rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) vo veci C-22/12 Haasová, ktorým došlo k zmene interpretácie povinnosti poisťovní z povinného zmluvného poistenia plniť pozostalým po obetiach dopravných nehôd, súvislosť medzi týmito dôvodmi a uplynutím premlčacej doby, krátkosť času na rozšírenie žaloby voči žalovanej v 2. rade, jej postoj v konaní a zárobkové pomery žalobkyne v 1. rade. V ďalšom namietali nedostatočné odôvodnenie napadnutej časti uznesenia. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie veci, žalobkyne podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p., s návrhom, aby na jeho základe odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo výroku IV. zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, príp. zmenil tak, že neprizná žalovanej v 2. rade nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
5. Žalovaný v 1. rade v odvolaní proti výrokom I. a II. tohto uznesenia nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o neexistencii dôvodov hodných osobitného zreteľa pre postup podľa § 257 C.s.p.. Podrobným poukázaním na rozdielnosť osobných, majetkových a zárobkových pomerov strán vyslovil nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie o porovnateľnosti sociálnych pomerov strán. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie veci, žalovaný v 1. rade podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., s návrhom, aby na ich základe odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo výrokoch I. a II. zmenil tak, že žalobkyniam s poukazom na ustanovenie § 257 C.s.p. nárok na náhradu trov konania neprizná. V odvolaní žalovaným v 1. rade formálne označený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod odvolateľom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu.
6. Žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedli, v čom spočíva neúplnosť a neaktuálnosť informácií žalovaného v 1. rade o ich príjmoch a aktívach. Navrhli uznesenie v žalovaným v 1. rade napadnutých výrokoch I. a II. potvrdiť.
7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolania žalobkýň a žalovaného v 1. rade ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a z hľadiska odvolaniami uplatnených odvolacích dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 C.s.p., a dospel k nasledovným záverom.
8. Odvolatelia svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. nastolili predmetom odvolacieho prieskumu správnosť rozhodnutia o trovách konania súdom prvej inštancie z hľadiska spôsobu právneho posúdenia otázky výnimočnosti nepriznania náhrady trov konania plne procesne úspešnej strane. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
9. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel v otázke základu pre priznanie nároku na náhradu trov konania žalobkýň vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
10. Žalovaný v 1. rade vidí dôvod aplikovateľnosti ust. § 257 C.s.p. na rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu k žalobkyniam iba vo svojich sociálnych pomeroch (osobných, zárobkových a majetkových).
11. Podľa ust. § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
12. Ustanovenie § 257 C.s.p. predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania (§ 255 C.s.p.) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 C.s.p.). Podľa dôvodovej správy k ust. § 257 C.s.p. účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením sudcovského moderačného práva. Aplikácia cit. ust. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti pritom zákon bližšie nedefinuje, ale ich výklad ponecháva na súdnu prax. Výnimočnosť pritom môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo (aj) v okolnostiach na strane účastníkov konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem. Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že strana, ktorá nemala úspech vo veci, sa ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa (porov. Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár, C. H. Beck v Prahe 2016, str. 941 - 942). Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia § 257 C.s.p. prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada tiež na postoj strán v konaní, ich správanie v priebehu sporu a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane, alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (porov. uznesenie Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14).
13. Súd prvej inštancie vo svojich úvahách vyšiel z porovnateľnosti osobných, zárobkových a majetkových pomerov žalobkýň a žalovaného v 1. rade. Odvolací súd konštatuje, že len tvrdenie
žalovaného v 1. rade o jeho nepriaznivých sociálnych pomeroch bez ďalšieho kritéria výnimočnosti a mimoriadnosti, naplnenie ktorého je pre použitie moderačného oprávnenia pri rozhodovaní o trovách konania nevyhnutne potrebné, rozhodne nenapĺňa. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na výstižný záver, formulovaný Ústavným súdom Českej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 2862/07 zo dňa 5.11.2008, v zmysle ktorého ust. § 150 O.s.p. (pozn. odv. súdu: obdobne § 257 C.s.p.) neslúži na zmierňovanie majetkových rozdielov medzi procesnými stranami, ale na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne hájil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, obdŕžal náhradu nákladov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Z tohto pohľadu k stavu nepriaznivej sociálnej situácie strany, ktorá v súdnej praxi nie je nijak ojedinelá a už vôbec nie výnimočná, musí pristúpiť aj iná okolnosť, ktorá či už sama alebo v spojení so sociálnou situáciou navodí taký mimoriadny stav, kedy by bolo nespravodlivé, aby strana, ktorá neúspešne uplatňovala alebo bránila právo, musela nahradiť trovy protistrane, alebo, ako už bolo zmienené, aby za daných okolností úspešná strana obdŕžala náhradu vynaložených nákladov konania. Nepriaznivá sociálna situácia sama o sebe nepredstavuje univerzálny ani automaticky uplatniteľný dôvod pre nepriznanie náhrady trov konania nie len čo do výnimočnosti ale ani čo do spravodlivého usporiadania pomerov. Akiste totiž len nemajetnosť žalobcu nebude dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému v prípade, ak si takýto stav žalobca privodil úmyselne alebo neospravedlniteľnou nedbanlivosťou a zrejme nie je potrebné bližšie zdôvodňovať ani postoj, že takýto ohľad by nebolo spravodlivé brať ani na šikanózne žaloby či bezhlavo uplatňované nároky, či už z hľadiska obsahu žaloby alebo žalovaných subjektov. Z toho teda vyplýva, že len skutočnosť nepriaznivej sociálnej situácie, pokiaľ by ju žalovaný v 1. rade aj preukázal, pre záver o aplikovateľnosti ust. § 257 C.s.p. na rozhodnutie o trovách konania, nepostačuje. Je nevyhnutne potrebné poznať okrem faktov týkajúcich sa jeho osobných, zárobkových a majetkových pomerov, tiež ďalšie dôvody, pre ktoré sa v tvrdenej sociálnej situácii ocitol a aj širšie okolnosti prípadu, v rozsahu nevyhnutnom pre záver o mimoriadnosti posudzovanej veci a aj pre vylúčenie prvkov účelovosti, zjavného zneužívania práv alebo zrejmej procesnej nezodpovednosti. Takéto skutočnosti ale žalovaný v 1. rade ani len netvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu i vo vzťahu k skutočnostiam, majúcim význam pre rozhodnutie o trovách konania, má strana, ktorej sú tieto okolnosti na prospech, povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Odvolaciemu súdu sa žiada pre úplnosť poznamenať, že žalovaný v 1. rade sa i v odvolacom konaní obmedzil len na konštatovanie svojho nepriaznivého sociálneho statusu a jeho (ne)porovnateľnosť so sociálnymi pomermi žalobkýň, bez toho, aby (napríklad) uviedol dôvod svojho úpadku (oddlženia). Vykonávanie zrážok zo mzdy žalovaného v 1. rade za účelom uspokojenia pohľadávok žalobkýň právoplatne priznaných rozsudkom v tomto konaní nie je okolnosťou, ktorá odôvodňuje nepriznanie náhrady trov konania žalobkyniam, aj za situácie, že tieto dôvodne hájili svoje žalovaným v 1. rade porušené osobnostné práva. Žalovaný v 1. rade neuviedol ani v odvolacom konaní takú (mimoriadnu) skutočnosť, vo svetle ktorej by priznanie náhrady trov konania úspešným žalobkyniam bolo nespravodlivé.
14. Odvolací súd ďalej dopĺňa, že odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 a nasl. C.s.p..
15. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne rozhodol, ak žalobkyniam vo vzťahu k žalovanému v 1. rade priznal plnú náhradu trov konania. Odvolacie námietky spochybňujúce správnosť výrokov uznesenia v tejto časti a skutočnosti
uvedené žalovaným v 1. rade v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia. V jeho odôvodnení sa súd dostatočne vysporiadal s argumentáciou žalovaného v 1. rade, zhodnotil vykonané dôkazy vrátanie dôkazov predložených na podporu tvrdení žalobkýň a žalovaného v 1. rade, uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal, pričom stranám sporu vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu konania uplatnili a realizovali svoje procesné práva.
16. Riadiac sa týmito úvahami odvolací súd dospel k záveru, že právo na náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňami a žalovaným v 1. rade v danom prípade vzniklo strane žalobkýň a že v okolnostiach prípadu dôvody opodstatňujúce dosiahnutie spravodlivého a morálneho usporiadania procesného vzťahu týchto strán výnimočnou moderáciou nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 257 C.s.p. nie sú dané. Keďže odvolanie žalovaného v 1. rade proti napadnutým výrokom I. a II. uznesenia o trovách konania nie je z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov opodstatnené, odvolací súd uznesenie v napadnutých výrokoch I. a II. o trovách konania ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p..
17. Pokiaľ ide o náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňami v 1. a 2. rade a žalovanou v 2. rade, odvolací súd uvádza, že odvolanie žalobkýň z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., v rámci ktorého namietali nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie otázky existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre úplnú moderáciu trov konania postupom podľa ust. § 257 C.s.p., považuje za opodstatnené. Uznesenie v napadnutom výroku IV. je vecne nesprávne z tých dôvodov, ktoré žalobkyne uviedli v podanom odvolaní, a s ktorými sa odvolací súd v podstatnej časti stotožňuje. Ich odlišné nazeranie na uvedenú otázku je vystavané na presvedčení o potrebnosti úplnej moderácie trov konania vo vzťahu nimi a žalovanou v 2. rade z dôvodu existencie výnimočných okolností danej veci a na strane subjektov konania, ktoré spočívali v zložitosti dovtedy nejednotne riešenej právnej problematiky týkajúcej sa práva na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v postoji žalovanej v 2. rade vo veci a v sociálnych pomeroch (aspektoch) na strane žalobkýň.
18. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel v otázke základu pre priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanej v 2. rade, keď v právnom vzťahu žalobkýň a žalovanej v 2. rade správne považoval žalobkyne za stranu, ktorá bola v spore neúspešná a v časti aj v otázke existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď výnimočnosť preskúmavanej veci vzhliadol v mimoriadnych okolnostiach spočívajúcich v dovtedy neustálenej judikatúre súdov týkajúcej sa otázky vecnej legitimácie poisťovní v sporoch o náhradu nemateriálnej ujmy spôsobenej pozostalým usmrtením blízkej osoby a v sociálnych aspektoch na strane žalobkýň. Odvolací súd však nesúhlasí s ich hodnotením z hľadiska intenzity aj v nadväznosti na skutočnosť, že prvoinštančný súd neprihliadol aj na ďalšiu výnimočnú okolnosť danej veci, a to povahu sporu, ktorého predmetom bola satisfakcia ujmy spôsobenej zásahom do súkromného a rodinného života žalobkýň vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode, ktorý nereparovateľný následok zavinil svojim protiprávnym konaním žalovaný v 1. rade. V tejto súvislosti špecifickosť predmetnej veci vidí odvolací súd aj v tom, že žalovaná v 2. rade síce bola úspešná v tomto konaní z dôvodu vznesenej námietky premlčania, avšak je nevyhnutné poznamenať, že ide o premlčanie priameho nároku poškodeného voči poisťovni (§ 15 ods. 2 zák. č. 381/2000 Z.z.), ktoré sa však nedotýka povinnosti poisťovne poskytnúť poistné plnenie za poisteného (v mene poisteného) poškodenému (§ 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2000 Z.z.), a to na základe rozsudku vydanému iba voči poistenému (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 zo dňa 31.3.2022). V neposlednom rade odvolací súd poukazuje aj na pomery žalovanej v 2. rade, ktorá je prosperujúcou spoločnosťou, ktorej nepriznanie náhrady trov konania nespôsobí ekonomické problémy. Vyššie uvedené dôvody podľa názoru odvolacieho súdu pôsobili na potrebu spravodlivého usporiadania vzťahu medzi žalobkyňami a žalovanou v 2. rade, vyplývajúceho zo zásady zodpovednosti za výsledok konania.
19. Riadiac sa týmito úvahami odvolací súd dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu boli dané mimoriadne skutočnosti, ktorých intenzita odôvodňuje potrebu procesnú zodpovednosť žalobkýň v záujme dosiahnutia spravodlivého a morálneho usporiadania ich procesného vzťahu so žalovanou v
2. rade zmierniť, odchýlením sa od zásady zodpovednosti za výsledok konania výnimočnou úplnou moderáciou nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 257 C.s.p..
20. Na podklade týchto záverov odvolací súd uzatvára, že vecne nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto čiastočne vyhovujúcom výroku (IV.), ktorý správne zvolenú právnu normu nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav, v dôsledku čoho v skutkových okolnostiach z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán, nemohlo byť odvolacím súdom potvrdené a nakoľko zároveň neboli splnené zákonné predpoklady pre jeho zrušenie (§ 389 C.s.p.), v súlade s ust. § 388 C.s.p. odvolací súd napadnuté uznesenie v dotknutom výroku zmenil tak, že vo vzťahu medzi žalobkyňami v 1. a 2. rade a žalovanou v 2. rade stranám sporu nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania nepriznal.
21. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
22. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23. V odvolacom konaní mali žalobkyne plný procesný úspech a preto im v súlade s citovaným ust. § 255 ods. 1 C.s.p. vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovaným, ktorí boli v odvolacom konaní neúspešní.
24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.