Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-19-2024.pdf
PDF · 169.47 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/19/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: Slovenská Y., G.. E. Y. W., H.: XX XXX XXX, J. XX, O. O., proti žalovanému: H.. Y. S., K.. XX.XX.XXXX, I. O. I. XXX, G.. V. U. V. U. S., W..Y..R.., H.: XX XXX XXX, Z. XX, I., o vypratanie bytu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 24.08.2023, č. k. B2-9C/59/2022-250, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku vypratať byt č. XX-X, ktorý sa nachádza v O., na ulici Q. na X. V., vchod Q. Č.. XX/B, v budove bytového domu „Q. XX/A, XX/B“, so súpisným číslom XXX, a ktorý je zapísaný na LV XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava pre okres Bratislava II, obec O.-Q.. Č..: Y., katastrálne územie Y..
2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 37 ods. 1, 39, § 41, § 123, § 126 ods. 1, § 488, § 489, § 685 ods. 1, § 710 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 1, 4 zák. č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zák. č. 189/1992 Zb.“), čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vykonané dokazovanie odôvodnil užívaním sporného bytu žalovaným bez právneho dôvodu po zániku nájmu služobného bytu. Za nesporné a podložené výpisom z LV č. XXXX pre kat. úz. Y. považoval vlastnícke právo žalobcu k bytu č. XX-X nachádzajúcom sa na X. poschodí v bytovom dome na Q. XX/B B. O.. Z uvedeného vyvodil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore, v ktorom sa domáha ochrany vlastníckeho práva v zmysle § 126 ods. 1 OZ. Nesporné medzi stranami bolo aj uzatvorenie nájomnej zmluvy dňa 01.08.2002, na základe ktorej žalobca prenechal žalovanému ako nájomcovi do užívania predmetný služobný byt a žalovaný vo svojom výsluchu potvrdil, že v spornom byte býval od 01.08.2002 do 10.12.2018, kedy mu skončil služobný pomer a po tomto dátumu ho užíva nie kontinuálne, čo zakladá jeho pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Sporným v konaní bola žalobcom namietaná platnosť čl. III. ods. 1 nájomnej zmluvy a povaha predmetu nájmu, t. j. či sa jedná o služobný byt, ako aj posúdenie otázky, či požadované vypratanie bytu nie je v rozpore s dobrými mravmi, a či je na daný prípad možné aplikovať právo na obydlie. Skutočnosť, že sa jedná o nájomný byt v zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 189/1992 Zb. vyvodil prvoinštančný súd z textácie nájomnej zmluvy, konkrétne čl. II. ods. 1, v ktorom je výslovne uvedené, že prenajímateľ prenecháva nájomcovi do užívania služobný byt, pričom aj v záhlaví je odkaz na výmer o pridelení služobného bytu zo dňa 09.07.2002, č. XXXXX/XXXX-XXXXXX. Poukázal tiež na čl. III.
ods. 2 zmluvy, v ktorom bolo medzi stranami dohodnuté, že nájom bytu zaniká ukončením práce, na ktorú je nájom viazaný. Vzhľadom na uvedené nemal pochybnosti o tom, že predmetom nájmu bol služobný byt. Nestotožnil sa s právnou argumentáciou žalovaného spočívajúcou v tom, že dohodnutím sporných výnimiek z nájomnej zmluvy byt stratil charakter služobného bytu, nakoľko uvedené nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a rovnako právne predpisy takéto právne účinky inej zmluvnej úprave nepriznávajú. Nesúhlasil ani s obranou žalovaného, že sa nejedná o služobný byt podľa § 1 ods. 3 zák. č. 189/1992 Zb., nakoľko v tomto ustanovení ide o vymedzenie iných služobných bytov, pričom podľa nájomnej zmluvy je služobným bytom v zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 189/1992 Zb. Po vykonanom dokazovaní dospel k právnemu záveru o tom, že nájomná zmluva zo dňa 01.08.2002 je platnou a ako neplatnú vyhodnotil len časť právneho úkonu v zmysle § 41 OZ, a to čl. III. ods. 1 nájomnej zmluvy pre jej rozpor so zákonom, konkrétne § 1 ods. 4 zák. č. 189/1992 Zb. v spojení s § 39 OZ. Z obsahu zmluvy vyvodil, že zmluvné strany dohodli všetky podstatné náležitosti v zmysle § 685 OZ a rovnako sa dohodli aj na iných právach a povinnostiach zmluvných strán. Právnu úpravu nájmu v OZ vyhodnotil ako lex generalis vo vzťahu k zák. č. 189/1992 Zb., ktorý je lex specialis. Ako nesprávnu, formalistickú a zároveň účelovú vyhodnotil právnu argumentáciu žalobcu spočívajúcu v tom, že v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy byt ešte nebol zapísaný v katastri nehnuteľnosti a de iure neexistoval. Z výsluchu žalovaného i svedka vyplynulo, že byt v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy existoval, bol obhliadnutý, zmluva bola podpísaná, byt bol protokolárne odovzdaný žalobcovi vrátane kľúčov, t. j. od 01.08.2002 bol užívaný a obývateľný tak, ako sa strany dohodli v zmluve. Poukázal tiež na to, že počas celej existencie nájomnej zmluvy žiadna zo strán takýto formálny nedostatok nenamietala. Rovnako z vykonaného dokazovania vyplynulo, že hoci znenie zmluvy formuloval žalobca, žalovaný jej znenie vopred odkomunikoval a pri podpise zmluvy do jej znenia nechcel zasiahnuť. Obdobné okolnosti uzatvárania nájomnej zmluvy boli aj v prípade svedka H.. I. B.. Nájomnú zmluvu preto vyhodnotil ako platne uzatvorenú. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia v súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu (nález ÚS SR z 1.4.2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014).
3. K spornému čl. III. ods. 1 nájomnej zmluvy, podľa ktorého nájom sa uzatvára na dobu určitú od 01.08.2002 a trvá až do ukončenia služobného pomeru s Colným riaditeľstvom s výnimkou: ukončenia služobného pomeru z dôvodu úmrtia príslušníka CS a ukončenia služobného pomeru z dôvodu odchodu príslušníka CS do výsluhového dôchodku, prvoinštančný súd uviedol, že tieto výnimky posúdil ako neplatné pre ich rozpor so zákonom, a to § 1 ods. 4 zák. č. 189/1992 Zb. v spojení s § 39 a 41 OZ. Nájom bytu bol viazaný na vykonávanie práce nájomcu, na ktorý bol nájom služobného bytu viazaný. Medzi stranami nebolo sporné, že nájomca prestal pre prenajímateľa vykonávať prácu dňom 10.12.2018, kedy bol rozhodnutím generálneho riaditeľa colnej sekcie Finančného riaditeľstva SR zo dňa 27.11.2018 uvoľnený podľa § 182 ods. 1 zák. č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov zo služobného pomeru colníka dňom 10.12.2018. Za právne bezvýznamné označil to, či sa jednalo o uvoľnenie zo služobného pomeru alebo odchod príslušníka Colnej správy do výsluhového dôchodku. Za rozhodujúcu označil skutočnosť, že dňom 10.12.2018 služobný pomer skončil. Týmto dňom nepochybne podľa prvoinštančného súdu zanikol aj nájom bytu, nakoľko v predmetnom odseku je explicitne uvedené, že nájom bytu zanikne ukončením práce, na ktorú je nájom bytu viazaný. Aj podľa čl. III. ods. 1 posudzovanej nájomnej zmluvy je táto uzatvorená na dobu určitú a trvá do ukončenia služobného pomeru prenajímateľom. Uvedené je v súlade s § 712 ods. 2 OZ, podľa ktorého ak bol nájom bytu dohodnutý na určitý čas, zanikne tiež uplynutím tohto času. Nakoľko § 1 ods. 1 zák. č. 189/1992 Zb. explicitne ustanovuje, že služobným bytom je byt, ktorého nájomca vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, a podľa § 1 ods. 4 uvedeného zákona nájomcom služobného bytu môže byť iba ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, prvoinštančný súd dospel k právnemu záveru, že obe výnimky, a to ukončenie služobného pomeru z dôvodu úmrtia príslušníka CS a ukončenie služného pomeru z dôvodu odchodu príslušníka CS do výsluhového dôchodku, sú neplatné pre rozpor s citovaným § 1 ods. 4 zák. č. 189/1992 Zb. za súčasnej aplikácie § 39 a § 41 OZ. Zákon č. 189/1992 Zb. podľa súdu nedovoľuje zmluvným stranám dohodnúť výnimky a ponechať plynutie nájmu služobného bytu aj bez splnenia základnej podmienky, ktorou je výkon práce, na ktorú je
nájom služobného bytu viazaný. Uvedený právny záver označil aj za v súlade s rozhodovacou praxou súdov, na ktorú poukázal aj žalobca.
4. K obrane žalovaného spočívajúcej v tom, že výkon práva žalobcu na ochranu vlastníckeho práva, ktorého sa domáha vyprataním bytu, je v rozpore s dobrými mravmi a zároveň porušením jeho práva na obydlie garantovaným okrem Ústavy SR aj v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uviedol, že vo veci nevzhliadol dôvod, pre ktorý by mal uprednostniť záujem fyzickej osoby, ktorá užíva byt bez právneho dôvodu pred záujmom štátu, ktorý sa domáha ochrany vlastníckeho práva. Uviedol, že žalovaný síce poukazoval na judikatúru ESĽP a jeho interpretáciu obydlia, avšak v odkazovanej veci sa jednalo o celkom iný prípad. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení k žalobe tvrdil, že ide o jeho obydlie, a že má s bytom vytvorenú dostatočnú a nepretržitú väzbu na to, aby mohol byť považovaný za jeho obydlie a nedisponuje inou nehnuteľnosťou s tým, že daná nehnuteľnosť ako jediná rieši jeho bytové potreby. Uvedené skutkové tvrdenia žalobca poprel a súdu predložil výpis z LV č. XXX pre kat. úz. I., z ktorého vyplynulo, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom o veľkosti podielu 2/3 rodinného domu v obci I., kde navyše zastáva funkciu starostu druhé volebné obdobie, a to nepretržite od roku 2018, a ktorá je od O. vzdialená 145 km. Sám žalovaný naviac vo svojej výpovedi uviedol, že v spornom byte býval od 01.08.2002 do 10.12.2018, kedy mu skončil služobný pomer a po tomto dátume ho užíval už nie kontinuálne, keďže má trvalý pobyt v obci I.. Z uvedeného mal prvoinštančný súd za preukázané, že nejde o obydlie žalovaného s väzbami, ako bolo uvedené vo vyjadrení žalovaného a rovnako nejde o jedinú nehnuteľnosť, ktorú žalovaný užíva, práve naopak od roku 2018 žije v obci I. a sporný byt v O. neužíva kontinuálne. Užívanie bytu preto nerieši bytovú potrebu žalovaného a nie je na mieste, aby súd uprednostnil záujem žalovaného na užívaní bytu pred ochranou vlastníckeho práva žalobcu. K opakovane vznášaným námietkam žalovaného o jeho diskriminácii pri predaji bytov v bytovom dome na Q. XX/A, XX/B B. O. uviedol, že tieto vyhodnotil ako účelové a nepodložené. Žalobca je podľa neho oprávnený nakladať s predmetom vlastníckeho práva podľa § 123 OZ a samotný fakt, že v bytovom dome boli niektoré byty predané a iné nie, neznamená, že bol žalovaný diskriminovaný. Naviac v konaní ani netvrdil, že mal záujem predmetný byt kúpiť, práve naopak, vyhovovalo mu byt užívať na základe nájomnej zmluvy a v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali alebo mohli navodiť dojem diskriminácie, t. j. nepožiadal žalobcu o predaj bytu a žalobca jeho ponuku neodmietol. Záverom zhrnul, že nájom bytu zanikol dňa 10.12.2018 a po tomto dátume žalovaný užíva byt bez právneho dôvodu, a preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v konaní nevznikli.
5. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že súd žalobu zamietne. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie o neplatnosti označenej časti čl. III. posudzovanej nájomnej zmluvy majúc za to, že neexistujú relevantné dôvody na vyslovenie nezákonnosti a neplatnosti predmetného zmluvného ustanovenia, nakoľko sa jedná o štandardnú formuláciu nájomnej zmluvy na nájom služobného bytu pre zamestnancov colnej správy. Právny predchodca Finančného riaditeľstva SR, Colné riaditeľstvo SR, ktoré uzatváralo nájomné zmluvy s pracovníkmi colnej správy (medzi inými aj so žalovaným), kodifikovalo do nájomnej zmluvy označené ustanovenie, na základe ktorého nájom pretrváva aj po ukončení služobného pomeru v dvoch uvedených prípadoch. Z uvedeného dôvodu mal za to, že predmetné ustanovenie je platné a žalovanému z neho aj naďalej plynie nárok na užívanie bytu na výsluhovom dôchodku. Pokiaľ by odvolací súd túto argumentáciu vyhodnotil ako nesprávnu, bol toho názoru, že sa jedná iba o relatívnu neplatnosť predmetného zmluvného ustanovenia, nakoľko štát, resp. právny predchodca žalobcu uviedol žalovaného do omylu (že byt bude môcť užívať aj po odchode do výsluhového dôchodku). Právne relevantný omyl konajúcej osoby má pri tom za následok relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorý konajúca osoba v dôsledku omylu uskutočnila, a tejto sa dotknutá strana musí dovolať, a pokiaľ tak neurobí, považuje sa právny úkon za platný. V tejto súvislosti zdôraznil aj to, že primárnym cieľom prideľovania služobných bytov bola stabilizácia kvalitných kádrov na Colnom riaditeľstve SR, ktoré metodicky riadilo colné úrady a rozhodovalo o najdôležitejších otázkach spadajúcich do jeho kompetencie, vrátane zabezpečovania nemalého podielu príjmov do štátneho rozpočtu. Na tieto úlohy bolo potrebné motivovať kvalitných pracovníkov z regiónov, aby pracovali na nadriadenom orgáne v O. a významným motivačným prvkom bolo práve pridelenie služobného bytu, keďže motivácia služobnými platmi mala svoje zákonné limity. Inak povedané, colníci z regiónov bez tejto motivácie (pridelenia služobného bytu s možnosťou pokračovať v nájme aj po odchode do výsluhového dôchodku), by buď
na Colnom riaditeľstve SR vôbec nepracovali, alebo by odišli z colnej správy oveľa skôr, pretože by mali na trhu práce oveľa lepšie uplatnenie. Podporne k otázke omylu citoval právne závery vyslovené NS ČR v rozsudku zo dňa 26.08.2009, sp. zn. 31Cdo/135/2007 (Rc 28/2010). Opätovne zdôraznil, že žalovaný sa relatívnej neplatnosti nemohol v zmysle § 40a OZ dovolať, čo má za následok, že nájomná zmluva je platná aj v súčasnosti. Ak by sa mohol relatívnej neplatnosti dovolať, vzniesol z procesnej opatrnosti námietku premlčania. Práve v dôsledku omylu vyvolaného žalobcom v časti výnimiek nie je podľa žalovaného nájomná zmluva neplatná podľa § 39 OZ, ale je tu dané právo žalovaného, ako osoby, ktorej bol právny úkon adresovaný, dovolať sa relatívnej neplatnosti (obdobne viď rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 18.01.2022, sp. zn. 23Co/20/2021). Prvoinštančnému súdu tiež vytkol, že s touto argumentáciou žalovaného sa v konaní nezaoberal a nijako sa s ňou nevysporiadal. Napadnutý rozsudok preto označil aj za nepreskúmateľný, nakoľko žalovaný musí hľadať odpovede na nastolené otázky v rovine dohadov (viď nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 311/2007). K záveru o tom, že ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil, citoval právne závery vyslovené v náleze ÚS SR sp. zn. I. ÚS 243/2007. Namietal, že prvoinštančný súd uvedené rozhodnutie nezohľadnil a nevysporiadal sa s ním. V ďalšom vyjadril názor o nedôvodnosti a rozporu podanej žaloby s dobrými mravmi. Bol toho názoru, že ust. čl. III. bodu 1. nájomnej zmluvy zo dňa 01.08.2002 je potrebné rešpektovať ako osobitnú zmluvnú dohodu zmluvných strán a nie je ju možné ignorovať, pretože bola urobená za určitým účelom a dohody treba rešpektovať (pacta sunt servanda). žalobca podpísaním nájomnej zmluvy si musel byť vedomý toho, že dobrovoľne obmedzí svoje práva k spornému bytu, zvlášť okolnosti, že textácia nájomnej zmluvy bola navrhnutá žalobcom a žalovaný nemal priestor do nej zasahovať. Úprava nájomného vzťahu bola atypická aj vzhľadom na dobu, ktorá priniesla veľa zmien v oblasti bytovej politiky, a preto je tento atypicky upravený vzťah potrebné posudzovať komplexne, individuálne s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto vzťahu. Predmetné zmluvné ustanovenie malo zabezpečiť vyššiu mieru istoty nájomníkov, že po skončení služobného pomeru (a to odchodom do výsluhového dôchodku) nebudú musieť nájomné byty opustiť. Vyslovil tiež názor, že v prípade potvrdenia napadnutého rozhodnutia by mohla vzniknúť neprimeraná tvrdosť zákona, a to realizáciou práva na vypratanie sporného bytu, čo je vzhľadom na uvedený skutkový stav možné zmierniť aplikáciou § 3 ods. 1 OZ, teda odopretím bezprostredného výkonu práva pre rozpor s dobrými mravmi. Týmto postupom by tak došlo len k časovému obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu, ktorý toto obmedzenie aj vzhľadom na jeho prejavenú vôľu musel predpokladať a očakávať. Aplikáciou § 3 ods. 1 OZ sa prvoinštančný súd nezaoberal a žiadnym spôsobom neodôvodnil, čo rovnako svedčí o jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti. V danej veci však nemožno klásť za vinu žalovanému, ak veril, že byt bude môcť využívať aj po skončení služobného pomeru (osobitne so zreteľom na skutočnosť, že nájomná zmluva bola uzavretá s orgánom verejnej moci, pri ktorom sa očakáva vyššia miera dôvery ohľadom dodržiavania dohôd). V uvedenom prípade je nutné uprednostňovať záujem žalovaného pred záujmom štátu, keď naviac žalobca bol v postavení štátneho zamestnanca v dlhodobom služobnom pomere a ako príslušník ozbrojeného zboru- Colné riaditeľstvo SR, niesol v záujme ochrany štátu nepochybne značné riziko. Bol tiež toho názoru, že zásah voči žalobcovi je neprimeraným v intenciách čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 Ústavy SR. Opätovne aj v odvolaní poukázal na to, že v minulosti boli viaceré bytové jednotky v danom bytovom dome ponúknuté na predaj príslušníkom Colného riaditeľstva SR, resp. Finančnej správy SR, čo bolo v prvoinštančnom konaní riadne preukázané, pričom žalovanému takáto možnosť bez akéhokoľvek odôvodnenia ponúknutá nebola a aj na základe tejto skutočnosti žalovaný postupoval vo viere, že byt bude môcť využívať aj po skončení služobného pomeru, čomu nasvedčovalo aj to, že byt užíval viac ako tri roky po odchode do výsluhového dôchodku v pokojnom užívaní. Takéto konanie naviac aj naďalej považoval za diskriminačné. Nestotožnil sa ani s tvrdením prvoinštančného súdu o tom, že v konaní netvrdil, že mal v záujme predmetný byt odpredať, keď vo výpovedi na otázku žalobcu uviedol, že mal nádej, že aj jemu byt niekedy predajú. So žalovaným sa však zaobchádzalo menej priaznivo, ako sa zaobchádzalo s inými príslušníkmi Colného riaditeľstva SR, resp. finančnej správy SR, ktorým bol byt ponúknutý na predaj.
6. V ďalšom žalovaný poukázal na skutkovo značne podobný prípad riešený v rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 7C/125/2013 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/96/2015, v ktorom súdy ustanovenia nájomnej zmluvy, v zmysle ktorých mal nájomca užívať služobný byt aj po skončení služobného pomeru, nevyhodnotili ako nezákonné, v dôsledku čoho tiež neobstojí argumentácia žalobcu a prvoinštančného súdu. Ani s týmito rozhodnutiami sa však súd prvej inštancie nijako nevysporiadal. Naviac žalovaný v konaní sporoval, že sa jedná o služobný byt a táto skutočnosť v konaní preukázaná nebola. Byt, ktorý je predmetom konania podľa žalovaného nespĺňa
podmienky uvedené v zák. č. 189/1992 Zb. Žalovanému tiež nie je zrejmé na základe akých skutočností a dôkazov prvoinštančný súd ustálil záver o tom, že sa jedná o služobný byt podľa § 1 ods. 1 zák. č. 189/1992 Zb. a tento záver rovnako považuje za neodôvodnený. Má za to, že nájomný vzťah sa mohol riadiť (ak vôbec) ust. § 1 ods. 3 písm. b) zák. č. 189/1992 Zb. Zo žiadneho dôkazu však nevyplýva trvalé určenie sporného bytu. Ak by aj opak bol pravdou, uviedol, že podpísaním nájomnej zmluvy (obsahom ktorej bolo ustanovenie o tom, že byt môže užívať aj počas výsluhového dôchodku) sporný byt stratil trvalé určenie na bývanie pre príslušníkov ozbrojených bezpečnostných zborov, t. j. stratil charakter služobného bytu. Nie je tak naplnená ani podmienka podľa § 1 ods. 3 zák. č. 189/1992 Zb. a nejedná sa o služobný byt. Naviac nájomná zmluva bola podpísaná vtedajším generálnym riaditeľom právneho nástupcu žalobcu, pričom žalovaný má za to, že z funkcie generálneho riaditeľa vyplývalo oprávnenie rozhodnúť o odnímaní charakteru služobného bytu. Uvedená skutočnosť je v súlade so skutkovým stavom veci, nakoľko žalovaný po skončení služobného pomeru dlhodobo užíval sporný byt, uhrádzal nájomné a žalobca s takýmto užívaním súhlasil. K samotnej zmene, resp. strate charakteru bytu ako služobného došlo konkludentným súhlasom žalobcu. Zdôraznil, že v období medzi skončením služobného pomeru v roku 2018 a podaním žaloby v roku 2022 si žalovaný plnil povinnosti z užívania bytu (nájomné, úhrada služieb spojených s užívaním bytu), pričom žalobca uvedené prostriedky prijímal, a to bez akýchkoľvek námietok, čo žalobcom popreté nebolo. Nakoľko zákon neustanovuje písomnú formu ako podmienku platnosti nájomnej zmluvy, možno ju uzavrieť v akejkoľvek forme, a teda aj konkludentne (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/200/2010 zo dňa 31.01.2012), keďže nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy nemá za následok jej neplatnosť. Do pozornosti dal aj právneho závery vyslovené v rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo/113/2007 zo dňa 23.05.2008, v zmysle ktorých uzavretie nájomnej zmluvy ústnou či konkludentnou formou môžu preukazovať napr. aj pravidelné predpisovanie a platenie nájomného zodpovedajúce dohodnutému nájomnému a jeho preberanie prenajímateľom bez akýchkoľvek výhrad, pravidelné predpisovanie záloh na plnenia poskytované s užívaním bytu, vypracovanie vyúčtovaní služieb a prevzatie platieb na tieto plnenia prenajímateľom. Konkludentné uzatvorenie nájomnej zmluvy tak nemusí zahŕňať písomné zaslanie nájomnej zmluvy, ani akceptáciu návrhu. Podstatou je, že uzavretie nájomnej zmluvy vyplýva zo všetkých relevantných okolností. Vzhľadom na to, že sa nejedná o služobný byt, resp. došlo k zmene charakteru služobného bytu, nájomný vzťah môže byť ukončený dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom alebo písomnou výpoveďou, pričom táto môže byť daná iba na základe taxatívne stanovených dôvodov. V danej veci žiadny z výpovedných dôvodov nie je a nebol počas trvania nájomného vzťahu daný.
7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalovaný v odvolaní opakovane vznáša tie isté právne irelevantné námietky, ktoré nemôžu nič zmeniť na tom, že žalovaný nie je oprávnený užívať byt, vypratania ktorého sa žalobca v spore domáha. Viaceré z týchto námietok naviac zostali len v rovine spochybňovaných tvrdení žalovaného, resp. pri viacerých bola dokonca preukázaná ich nepravdivosť. Žalobca je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie vychádza zo správne zisteného skutkového stavu, na ktorý boli súdom prvej inštancie správne aplikované relevantné právne normy, pričom skutkové a právne posúdenie veci je zrozumiteľne a logicky odôvodnené a súd sa vysporiadal so všetkými právne relevantnými, preukázanými, resp. nespochybňovanými tvrdeniami sporových strán. V súvislosti s vyslovením absolútnej neplatnosti čl. III. bodu 1. nájomnej zmluvy poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 7C/229/2006 zo dňa 09.05.2007 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/31/2007 zo dňa 19.02.2008, v ktorých súdy za rovnakej skutkovej situácie a pri totožnom znení čl. III. bodu 1. prvá a druhá odrážka nájomnej zmluvy vyhoveli žalobe žalobcu na vypratanie bytu vyhodnotiac predmetné ustanovenie za neplatné. Žalovaný právny záver prvoinštančného súdu o neplatnosti predmetného ustanovenia spochybnil argumentáciou o tom, že sa jedná o štandardnú „kodifikovanú“ formuláciu nájomnej zmluvy na nájom služobného bytu pre zamestnancov colnej správy. Takéto tvrdenie by mohlo relevantným spôsobom spochybniť správnosť napadnutého rozsudku pri posúdení neplatnosti označeného ustanovenia zmluvy podľa názoru žalobcu iba v prípade, ak by právny predpis vytvoril fikciu platnosti štandardných „kodifikovaných“ formulácii nájomných zmlúv. Žalobca má tiež za to, že v súvislosti s preskúmavaním správnosti posúdenia sporného ustanovenia nájomnej zmluvy môže odvolací súd preskúmavať výlučne existenciu takejto fikcie a v prípade, že neexistuje, nemôže posudzovať správnosť posúdenia absolútnej neplatnosti, nakoľko by tým v rozpore s § 380 ods. 1 CSP prekročil žalovaným uplatnený odvolací dôvod vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Ak by odvolací súd predsa len nad rámec toho preskúmaval záver o neplatnosti sporného ustanovenia aj z iných dôvodov, odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia. Žalobca nesúhlasí ani s odvolacou argumentáciou žalobcu, podľa ktorej by sa mohlo jednať len o relatívnu neplatnosť sporného ustanovenia. V tejto súvislosti poukázal na
existenciu fikcie znalosti právnych predpisov, v dôsledku čoho len skutkový, nie právny omyl môže byť právne relevantným dôvodom relatívnej neplatnosti právneho úkonu z dôvodu uvedenia druhej strany do omylu. Zároveň takýto omyl musí byť ospravedlniteľný a rozhodný pre vykonanie príslušného právneho úkonu. Žalovaný však ani neuviedol skutočnosti, z ktorých by bolo možné čo i len vydedukovať, predstieraním akých skutkových okolností mal žalobca uviesť žalovaného do omylu, že bude môcť užívať byt aj po skončení služobného pomeru v prípade „odchodu“ do výsluhového dôchodku. Žalovaný veľmi dobre vedel, že právne predpisy neumožňujú pri služobnom byte dohodnúť jeho užívanie aj po skončení služobného pomeru. Toto tvrdenie zakladá žalobca na tom, čo uviedol sám žalovaný v prvom odseku časti III. jeho vyjadrenia z 24.11.2022: „Zmluvné ustanovenie čl. III. bodu 1 Nájomnej zmluvy zo dna 01.08.2002 je potrebné rešpektovať, ako osobitnú zmluvnú dohodu zmluvných strán a nie je možné ju ignorovať, pretože bola urobená za určitým účelom, a dohody treba rešpektovať (pacta sunt servanda). Žalobca podpísaním nájomnej zmluvy si musel byť vedomý, že dobrovoľne obmedzí spoje práva k spornému bytu, zvlášť za okolnosti, že textácia nájomnej zmluvy bola dohodnutá žalobcom a žalovaný nemal priestor do tohto návrhu zasahovať. Žalovaný ďalej poukazuje na skutočnosť, že úprava nájomného vzťahu bola atypická aj vzhľadom na dobu, ktorá priniesla veľa zmien v oblasti bytovej politiky, preto je potrebné tento atypicky upravený nájomný vzťah posudzovať komplexne, individuálne s prihliadnutím na všetky okolnosti a osobitosti právneho vzťahu. Uvedené zmluvné ustanovenie malo zabezpečiť vyššiu mieru istoty nájomníkov, že po skončení služobného pomeru (a to odchodom do výsluhového dôchodku) nebudú musieť nájomné byty opustiť.“ Z citovaného textu nemôže podľa žalobcu vyplynúť iný záver ako ten, že žalovaný si bol vedomý toho, že právna úprava v tomto prípade je kogentná, nepripúšťa, aby nájom služobného bytu, ktorého vypratanie je predmetom tohto konania, trval aj po zániku služobného pomeru žalovaného, a že si žalovaný chcel v rozpore s právnymi predpismi zabezpečiť úpravou textu zmluvy „vyššiu mieru istoty“. Žalovaný tiež neuviedol ani skutočnosti, z ktorých by bolo možné čo i len vydedukovať, prečo by mal byť ním tvrdený omyl ospravedlniteľný, teda že žalovaný objektívne nemohol vedieť o existencii, resp. neexistencii určitých právne relevantných skutočností, ktoré by mu predstieral žalobca, a ktoré boli zároveň rozhodné pre uzavretie predmetnej nájomnej zmluvy. V konaní naviac bolo preukázané, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že nemal priestor zasiahnuť do znenia príslušnej nájomnej zmluvy. V ďalšom žalobca uviedol, že nie je vylúčené, že ak je daný dôvod relatívnej neplatnosti príslušného ustanovenia zmluvy, že pri tom istom ustanovení môže byť daný aj iný dôvod, pre ktorý je daná jeho absolútna neplatnosť. Ak je však daný dôvod absolútnej neplatnosti, je vylúčené, aby takéto ustanovenie zostalo platné. Nakoľko prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku konštatoval absolútnu neplatnosť sporného ustanovenia nájomnej zmluvy, nemusel sa z toho dôvodu zaoberať otázkou relatívnej neplatnosti, nakoľko posúdenie tejto otázky nič nemení na absolútnej neplatnosti ustanovenia. Vo vzťahu k námietke ohľadom nevysporiadania sa s právnymi závermi prezentovanými v náleze ÚS SR sp. zn. I. ÚS 243/2007 poukázal na to, že ÚS SR je ochrancom ústavnosti, nie zákonnosti. NS SR stojí na vrchole sústavy všeobecných súdov, pričom ÚS SR nie je súčasťou tejto sústavy, ale stojí mimo nej. V konaniach o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb posudzuje iba ústavnú udržateľnosť napadnutých rozhodnutí, t. j. jeho úlohou nie je skúmať správnosť výkladu právnych noriem, ktorá prislúcha všeobecným súdom, pričom zjednocovanie výkladu právnych noriem je úlohou NS SR. ÚS SR v žalovaným citovanom náleze posudzoval len ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia, či nie je svojvoľné alebo extrémne nespravodlivé. V náleze konštatoval ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu nesprávneho postupu pri interpretácii ustanovení príslušnej zmluvy všeobecným súdom. ÚS SR nie je oprávnený uskutočniť a pravdepodobne ani nie je reálne možné stanoviť také pravidlá výkladu právneho predpisu, ktoré by dávali pre každý prípad dostatočne konkrétny, vždy jednoznačne a bez akýchkoľvek výnimiek použiteľný návod, ako má súd postupovať pri interpretácii zmluvných ustanovení. Keďže ÚS SR v náleze sp. zn. I. ÚS 243/2007 nedal takýto návod, a ani nebol oprávnený dať takýto alebo iný návod, tak prvoinštančný súd nebol povinný sa s ním zaoberať. Žalobca má tiež za to, že v tomto konaní nie sú použiteľné ani prípadné závery nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 243/2007, na ktoré poukazoval žalovaný, a na ktoré podľa žalovaného súd nesprávne neprihliadal, nakoľko predmetný nález rieši otázku, ak ustanovenie príslušnej zmluvy je platné, avšak pripúšťa rôzny výklad. V danom prípade však bola súdom konštatovaná neplatnosť posudzovaného ustanovenia, a preto nie sú použiteľné akékoľvek závery týkajúce sa výkladu platného ustanovenia zmluvy, ktoré však umožňuje rôzne výklady. K námietke rozporu konania žalobcu s dobrými mravmi uviedol, že práve konanie a námietky žalovaného je nutné považovať za konanie v rozpore s dobrými mrvami. V podrobnostiach poukázal na body 11. až 27. svojho vyjadrenia zo dňa 09.01.2023 a dodal, že všetky tvrdenia žalovaného, v súvislosti s ktorými možno ako tak vydedukovať, že nimi odôvodňuje rozpor žaloby s dobrými mravmi, boli v konaní preukázané ako nepravdivé alebo nerelevantné. Za irelevantné a nepravdivé vzhľadom na právnu fikciu znalosti právnych noriem v tejto
súvislosti označil tvrdenie, že nevedel, že nebude môcť používať predmetný byt po ukončení služobného pomeru. Žalovaný veľmi dobre vedel, že užívanie služobného bytu po ukončení služobného pomeru je v rozpore s kogentnou právnou úpravou. Pokiaľ žalovaný rozpor s dobrými mravmi odôvodňoval tým, že nemal priestor zasiahnuť do znenia príslušnej zmluvy, uviedol, že nepravdivosť tohto tvrdenia bola v konaní preukázaná, čo vyplynulo i z výsluchu svedka a tiež samotného žalovaného, a aj z logicky prijateľného plynutia veci, vo vzťahu ku ktorému odkázal na bod 9. repliky zo dňa 09.01.2023. Rovnako aj v súvislosti s tvrdením, že predmetný byt predstavuje jediné obydlie žalobcu, sa preukázala jeho nepravdivosť, nakoľko žalovaný má inú nehnuteľnosť, ktorú dlhodobo užíva na bývanie a žalovaný sa sám rozhodol prerušiť užívanie služobného bytu. V napadnutom rozsudku súd zrozumiteľne a logicky odôvodnil, prečo považoval za nerelevantné, resp. nepravdivé jednotlivé tvrdenia žalovaného, v súvislosti s ktorými možno ako tak vydedukovať, že nimi odôvodňoval rozpor žaloby s dobrými mravmi. Ak súd tak postupoval pri odôvodnení rozsudku, tak nie je podľa žalobcu prípustné od súdu požadovať, aby sa vyjadroval k tomu, či by prípadná existencia aktuálne neexistujúcich skutočností mohla spôsobiť rozpor s dobrými mravmi. Ak preto súd zistil nepravdivosť, resp. nerelevantnosť námietok žalovaného, neexistuje logický dôvod, aby sa nimi ďalej zaoberal. K namietanej otázke nevyhnutnosti zásahu do práva žalobcu na obydlie uviedol, že súd zrozumiteľne a logicky odôvodnil, z akých dôvodov nie je predmetný služobný byt obydlím žalovaného a žalobca má za to, že ak sa v danom prípade nejedná o obydlie žalovaného, tak nie je ani potrebné zaoberať sa otázkou, či je v demokratickej spoločnosti nulitný zásah do užívania bytu, keďže skúmanie tejto podmienky sa vzťahuje k obydliu. Stotožnil sa aj s vyhodnotením irelevantnosti námietky diskriminácie žalovaného. K poukazu na rozsudok Okresného súdu Prešov vo veci sp. zn. 7C/125/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/96/2015 uviedol, že v rámci tohto konania sa súd nevyjadroval k platnosti, resp. neplatnosti určitých dojednaní v zmluve, resp. v dodatku k zmluve o nájme služobného bytu. Súd v predmetnom konaní nezamietol žalobu o vypratanie nehnuteľnosti z dôvodu, že žalovaný je oprávnený užívať predmetný byt, pretože mu to nájomná zmluva naďalej umožňovala. Súd zamietol žalobu len z dôvodu, že v konkrétnom prípade konanie žalobcu ako prenajímateľa považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, k čomu uviedol niekoľko dôvodov: a) manželke nájomcu bol pridelený do osobného užívania „podnikový“ byt, pričom užívanie podnikových bytov bolo v zmysle právnych predpisov časovo neobmedzené (nebolo obmedzené na výkon práce), b) žalobca sľúbil žalovanému, že mu pridelí do takého istého užívania „podnikový byt“, ktorý bude väčší a vhodnejší pre potreby žalovaného, c) avšak v tom čase nebolo možné užívanie dvoch bytov, d) pokiaľ chcel žalovaný s manželov užívať byt, ktorý mu žalobca sľúbil, museli ukončiť užívanie bytu, ktorý bol pridelený manželke, čo aj vykonali, e) až následne, pri podpise zmluvy žalobca informoval žalovaného, že mu nebude pridelený „podnikový“ byt, ktorý sa prideľoval do časovo neobmedzeného užívania, ale že mu bude pridelený „služobný“ byt, ktorého užívanie bude obmedzené na výkon práce. Závery súdu z tohto konania sú pre rozdielnosť skutkového stavu absolútne neaplikovateľné na danú vec. K námietke nepreukázania charakteru bytu uviedol, že žalobca v konaní dostatočne odôvodnil, prečo považoval predmetný byt za služobný byt poukazujúc pritom na príslušné ustanovenia nájomnej zmluvy, v ktorých je jednoznačne uvedené, resp. z ktorých vyplýva, že ide o služobný byt. Následkom uvedenia neplatného ustanovenia v nájomnej zmluve nie je to, že byt stratí charakter služobného bytu. Následkom tejto skutočnosti je neplatnosť príslušného ustanovenia. Žalovanému tiež vytkol, že žiadnym spôsobom v odvolaní nepopísal, akým konkrétnym spôsobom malo dôjsť k jej konkludentnému uzavretiu. V uznesení NS SR sp. zn. 6Cdo/200/2010 zo dňa 31.01.2012, na ktoré v tejto súvislosti žalovaný poukazoval, dovolací súd nekonštatoval, či došlo alebo nedošlo k uzavretiu novej nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom, ale len uložil túto skutočnosť preveriť. Ani rozsudok NS SR zo dňa 23.05.2008, sp. zn. 1Cdo/113/2007 nekonštatoval konkludentné uzatvorenie nájomnej zmluvy a určité vymenované skutočnosti, ktoré môžu preukazovať konkludentné uzatvorenie novej zmluvy, samy o sebe nepredstavujú právnu skutočnosť, ktorej následkom by bolo konkludentné uzavretie zmluvy. Naviac v súvislosti s týmito rozhodnutiami poukázal na to, že tieto boli vydané v určitom čase a mali vychádzať z právnej úpravy rozhodnej v príslušnom čase. Po ich vydaní došlo k výrazným zmenám v právnej úprave a tieto rozhodnutia už nemusia zodpovedať platnej právnej úprave, ktoré je rozhodná pre toto konanie, a to aj vo vzťahu k tomu, čo je súd povinný zisťovať. Ohľadom všeobecných podmienok konkludentného uzavretia zmlúv poukázal na argumentáciu v replike zo dňa 09.01.2023. Konštatoval, že v danom prípade je možnosť konkludentného uzatvorenia nájomnej zmluvy vylúčená, nakoľko predmetný byt je majetkom štátu. Z uvedené potom vyplýva osobitná podmienka účinnosti nájomnej zmluvy k majetku štátu ustanovená v § 47a ods. 1 OZ v spojení s § 5a zák. č. 211/2000 Z.z. Logicky je vylúčené v Centrálnom registri zmlúv zverejniť zmluvu, ktorá by bola uzavretá inak ako písomným spôsobom. Žiadna nová nájomná zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným nebola do dnešného dňa zverejnená v Centrálnom registri zmlúv a tak, aj keby bola uzavretá, čo žalobca
spochybňuje, tak by sa považovala za neuzavretú v zmysle § 47a ods. 4 OZ. Uvedené by pritom platilo bez ohľadu na to, či sa jedná o služobný byt alebo nie. Ak by predmetný byt nemal charakter služobného bytu, muselo by sa pri jeho prenájme postupovať v súlade s ustanoveniami zák. č. 278/1993 Zb. o správe majetku štátu v rozhodnom období. Pri konkludentnom uzatváraní tejto zmluvy je dodržanie tohto postupu logicky vylúčené, a tak nie je možné takúto nájomnú zmluvu uzatvoriť konkludentným spôsobom. V tejto súvislosti poukázal aj na povinnú písomnú formu podľa § 13 ods. 2 veta prvá zák. č. 278/1993 Zb. a osobitné náležitosti stanovené uvedeným zákonom. Irelevantné sú preto tvrdenia žalovaného, že by súd bol povinný v prvoinštančnom rozsudku sa zaoberať tým, či nedošlo k uzavretiu novej nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom. Záverom zhrnul, že napadnutý rozsudok považuje za správny, dostatočne, zrozumiteľne a logicky odôvodnený, pričom v konaní nenastali žiadne pochybenia, ktoré by mohli vyvolávať relevantné pochybnosti o správnosti postupu súdu a správnosti napadnutého rozhodnutia. Napadnutý rozsudok preto navrhol potvrdiť a žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
8. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava doterajšej argumentácie. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu prezentovanou už v prvoinštančnom konaní, s ktorou sa súd prvej inštancie nesprávne vysporiadal. Jedná sa o paušálne, stereotypné, neadresné a nekonkrétne skutkové či právne konštatovania. Nie je mu jasné, na základe akých dôkazov žalobca tvrdí, že žalovaný mal priestor zasahovať do nájomnej zmluvy, čo je nepravdivé. Ak žalobca argumentuje prezumpciou znalosti právnych predpisov na strane žalovaného, je na mieste otázka, prečo žalobca zakomponoval neplatné zmluvné ustanovenie do spornej nájomnej zmluvy. Naďalej zotrval na tom, že štát ho uviedol do omylu, že môže byt užívať aj po odchode do výsluhového dôchodku, a že na daný prípad je plne aplikovateľný nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 243/2007, z ktorého vyplýva špeciálne výkladové pravidlo, podľa ktorého ten, kto formuje zmluvu má urobiť to, čo je v jeho moci, aby odstránil prípadné nezrovnalosti a ak ich neodstráni, bude primárne znášať následky.
9. Žalobca sa na výzvu súdu v stanovenej lehote k odvolacej replike nevyjadril.
10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia a vec správne právne posúdil. Žalovaný v odvolaní neprezentoval žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
11. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval dôvodnosť žaloby o vypratanie služobného bytu vo vlastníctve žalobcu a v správe Finančného riaditeľstva SR, a ktorý má žalovaný od ukončenia služobného pomeru dňa 10.12.2018 užívať bez právneho dôvodu. Skutočnosť, že predmetom vypratania je nepochybne služobný byt mal za preukázanú z textácie nájomnej zmluvy, ktorej trvanie bolo viazané na výkon práce nájomcu. Nestotožnil sa s obranou žalobcu, že nájom služobného bytu neskončil a trvá aj v súčasnosti vzhľadom na znenie čl. III. ods. 1 nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi sporovými stranami dňa 01.08.2002, ktoré vyhodnotil podľa § 39 v spojení s § 41 OZ ako absolútne neplatné pre jeho rozpor s § 1 ods. 4 zák. č. 189/1992 Zb. Podľa predmetného ustanovenia nájomná zmluva trvá až do ukončenia služobného pomeru nájomcu s Colným riaditeľstvom SR, s výnimkou ukončenia služobného pomeru z dôvodu úmrtia príslušníka CS a ukončenia služobného pomeru z dôvodu odchodu príslušníka CS do výsluhového dôchodku. Dôvodil tým, že zákon aj uzatvorená zmluva nájom služobného bytu viažu na výkon práce nájomcu a tento v danom prípade nesporne skončil dňa 10.12.2018 a týmto dňom v súlade s čl. III. nájomnej zmluvy zanikol aj nájom dohodnutý na dobu určitú. Nakoľko nájomcom služobného bytu v zmysle zák. č. 189/1992 Zb. môže byť iba ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom bytu viazaný, dohodnuté výnimky neobstoja pre výslovný rozpor so zákonom, ktorý neumožňuje zmluvným stranám ponechať plynutie nájmu bez splnenia základnej podmienky, ktorou je výkon práce, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný. Neosvojil si ani argumentáciu žalobcu o tom, že v dôsledku dojednania sporných výnimiek stratil predmet nájmu charakter služobného bytu, záver ktorý nevyplynul z vykonaného dokazovania a takéto právne účinky právne predpisy uvedeným skutočnostiam nepriznávajú. Za opodstatnenú neuznal ani obranu, v ktorej žalovaný namietal výkon práva žalobcu v
rozpore s dobrými mravmi a porušenie práva žalovaného na obydlie. Konštatoval, že vo veci nevzhliadol dôvody pre uprednostnenie záujmu žalovaného pred ochranou vlastníckeho práva žalobcu, a že v konaní mal za preukázané, že sporný byt nerieši bytové potreby žalovaného. Žalovaný v odvolaní namietal správnosť právneho záveru o čiastočnej neplatnosti zmluvy, alternatívne uviedol, že by sa malo jednať len o relatívnu neplatnosť, ktorej sa žalobca, ktorý ho uviedol do omylu, nemohol dovolávať. Zotrval aj na argumentácii o výkone práva žalobcu v dôsledku žaloby o vypratanie bytu v rozpore s dobrými mravmi a neprimeranosti požadovaného zásahu do jeho práva na obydlie. Odvolaciemu prieskumu žiadal podrobiť aj záver o tom, že sa jedná o služobný byt, čo podľa neho nebolo v konaní preukázané a odhliadnuc od toho sporný byt v dôsledku dohodnutia výnimiek z trvania nájmu stratil charakter služobného bytu. Nakoniec prvoinštančnému súdu vytýkal aj nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré podľa neho nedáva odpovede na viaceré ním nastolené otázky a nevysporiadava ani s právnymi závermi rozhodnutí súdov, na ktoré menovite poukazoval. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu však nemôže prisvedčiť žiadnej z odvolacích námietok žalovaného a tieto vyhodnotil ako právne neopodstatnené.
12. Žalovaný v odvolaní prezentoval viacero téz, ktorými sa snažil odôvodniť trvanie nájmu k služobnému bytu, alternatívne konkludentné založenie nového nájomného vzťahu, ktoré by vylučovalo dôvodnosť podanej žaloby. Súd prvej inštancie sa však v napadnutom rozhodnutí správne a náležite vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalovaného a správne tieto nezohľadnil. Pokiaľ žalovaný aj v odvolacom konaní spochybňoval právnu klasifikáciu sporného bytu ako bytu služobného (pozn. odvolacieho súdu bez toho, aby riadne konkretizoval dôvody, z ktorých vyvodzoval tento záver) a súdu prvej inštancie vytýkal, že neuviedol z akých vykonaných dôkazov tento záver vyvodil, odvolací súd uvádza, že zhodne s názorom prvoinštančného súdu má za to, že práve z textácie predloženej nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi sporovými stranami dňa 01.08.2002 nepochybne vyplýva, že sa jedná o služobný byt v zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 189/1992 Zb. Okrem toho podľa čl. III. nájomnej zmluvy bol tento byt právne a na základe nepopretých skutkových tvrdení aj fakticky prenechaný do užívania žalovanému na dobu určitú- do ukončenia služobného pomeru. Podľa čl. III. ods. 2 nájomnej zmluvy nájom zanikne ukončením práce, na ktorú je nájom viazaný. Z uvedeného jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb vyplýva, že predmetom nájmu bol služobný byt, t. j. byt, ktorého nájomca vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, čo zodpovedá legálnej definícii uvedenej v § 1 ods. 1 zák. č. 189/1992 Zb. Samotný žalovaný vstupoval do nájomného vzťahu s nepochybnou vedomosťou o tom, že nájom bytu sa viaže na výkon práce pre prenajímateľa (v danom čase Colné riaditeľstvo SR). V nadväznosti na ďalšiu odvolaciu námietku je potrebné uviesť, že služobný byt nestráca charakter služobného bytu v dôsledku skončenia služobného pomeru, a teda výkonu práce, na ktorú bol nájom bytu viazaný a ani v dôsledku neplatného zmluvného dojednania o tom, že služobný byt možno užívať aj po skončení služobného pomeru, ako sa nesprávne, účelovo a bez akejkoľvek opory v platnom práve domnieva žalovaný (obdobne viď rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn. 3Cdo/59/2008). Pri správnom závere, že byt, ktorý má byť predmetom vypratania je služobným bytom, súd nájomnú zmluvu zo dňa 01.08.2002 správne právne posúdil v intenciách ustanovení na vec sa vzťahujúceho osobitného zák. č. 189/1992 Zb. a uzavrel, že pokiaľ si zmluvné strany výnimkou definovanou v čl. III. ods. 1 nájomnej zmluvy dohodli, že nájomná zmluva bude trvať aj po skončení služobného pomeru z dôvodu odchodu do výsluhového dôchodku, takéto zmluvné dojednanie nemôže pre kolíziu s kogentným § 1 ods. 4 predmetného zákona obstáť. Už zo samotnej charakteristiky a legálnej definície služobného bytu v zák. č. 189/1992 Zb. a v neposlednom rade aj s prihliadnutím na účel predmetného zákona (zabezpečiť bývanie pre zamestnancov, ktorí v mieste výkonu práce nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti umožňujúcej zabezpečenie ich bytových potrieb) je nepochybné, že nájom služobného bytu je viazaný na výkon práce nájomcu. Skutočnosť, že služobný byt môže mať v nájme výlučne ten kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný a v mieste výkonu nevlastní inú nehnuteľnosť (spôsobilú zabezpečiť jeho bytové potreby), je fundamentálnou zákonnou podmienkou pre platné založenie nájomného vzťahu k takémuto bytu (viď § 1 ods. 4 zák. č. 189/1992 Zb.). Z kogentného charakteru ust. § 1 ods. 4 zák. č. 189/1992 Zb. vyplýva, že zmluvné strany sa nemôžu od neho odchýliť a vzájomné práva a povinnosti upraviť v rozpore s ním, k čomu došlo v danom prípade, keď prostredníctvom výnimiek uvedených v čl. III. bod 1. nájomnej zmluvy si dohodli zachovanie nájmu aj po skončení výkonu práce, na ktorú bol nájom služobného bytu viazaný. Vychádzajúc zo zásady ignorantia iuris non excusat je vedomosť zmluvných strán o tomto zákonnom príkaze irelevantná a nemá žiadny vplyv na právny následok v podobe neplatnosti takéhoto dojednania, na čo správne prihliadol prvoinštančný súd a s odkazom na § 39 v spojení s § 41 OZ konštatoval čiastočnú neplatnosť nájomnej zmluvy. Nakoľko na absolútnu neplatnosť je konajúci súd povinný prihliadať ex offo a túto nie je možné žiadnym spôsobom zhojiť,
nebolo potrebné zo strany prvoinštančného súdu sa vysporiadavať s argumentáciou žalovaného o omyle, do ktorého mal byť žalovaný uvedený žalobcom pri vzniku nájomného vzťahu, keď z nájomnej zmluvy vyvodzoval, že služobný byt bude môcť užívať aj po odchode do výsluhového dôchodku, a na neho nadväzujúcich následkoch relatívnej neplatnosti. Naviac ako správne uvádza žalobca, právny omyl, t. j. omyl v tom, že právna úprava platne neumožňuje prolongovať trvanie nájmu služobného bytu aj po skončení výkonu práce, na ktorú bol nájom služobného bytu viazaný, nie je pre posúdenie platnosti právneho úkonu relevantný, čo vyplýva z už spomenutej zásady ignorantia iuris non excusat. Okrajovo možno tiež súhlasiť so žalobcom v tom, že žalovaný pokiaľ aj tvrdil, že bol uvedený do omylu, v zmysle § 49a OZ nepreukázal, že trvanie nájmu aj po ukončení služobného pomeru, je tou skutočnosťou, ktorá bola na strane žalovaného rozhodujúcou pre uzatvorenie nájomnej zmluvy, a že sa jedná o omyl ospravedlniteľný. Naviac omyl vo vôli predstavuje nesúlad medzi vôľou konajúceho a jeho prejavom a v danom prípade vôľa a jej prejav boli zo strany žalovaného súladné, avšak sa dostali do rozporu so zákonom, ktorý má za následok neplatnosť sporného dojednania. Skutočnosť, že sa jedná o štandardnú formuláciu nájomnej zmluvy na nájom služobného bytu pre zamestnancov colnej správy, ktorou ako jedinou dôvodil žalovaný v prospech zachovania platnosti sporného zmluvného ustanovenia, je pre posúdenie jeho platnosti/ neplatnosti irelevantná. A rovnako ani dobre mienený účel takejto úpravy, zásada pacta sunt servanda či skutočnosť, že jednou stranou kontraktu je orgán verejnej správy nemôžu stáť nad zákonom a zhojiť absolútnu neplatnosť zmluvy. Zdôrazniť tiež možno skutočnosť, že na kontrahovaní nájomnej zmluvy boli účastní tak žalobca ako aj žalovaný, ktorý k zmluve nemal žiadne pripomienky či výhrady a podpísal ju v predloženom znení a zásada neznalosť zákona neospravedlňuje platí pre obe strany sporu v postavení zmluvných strán nájomnej zmluvy koncipovanej v rozpore s kogentnými ustanoveniami zák. č. 189/1992 Zb.
13. Pokiaľ žalovaný prvoinštančnému súdu vytýkal, že žiadnym spôsobom nereagoval na ním citované a odkazované právne závery vyslovené v náleze ÚS SR sp. zn. I. ÚS 243/2007 týkajúce sa výkladu v zmluve použitých formulácií a pojmov, ani uvedené nemá za následok nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia, nakoľko nejedná sa o rozhodnutie a právne závery aplikovateľné v danej veci. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu vo vzťahu k tejto námietke celkom správne poukázal na to, že v predmetnom ustanovení bola riešená otázka výkladu sporných a nejasných platných ustanovení zmluvy, čo nie je daný prípad, nakoľko základom sporu nie je pochybnosť o obsahu sporného čl. III. nájomnej zmluvy, ale jeho súlad so zákonom.
14. Odvolací súd sa plne stotožňuje aj s právnym názorom prvoinštančného súdu, podľa ktorého výkon vlastníckeho práva žalobcu prostredníctvom podanej žaloby o vypratanie nie je ani v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ, čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 3 Ústavy SR či ústavne a medzinárodne chráneným právom na obydlie žalovaného.
15. Ust. § 3 ods. 1 OZ predstavuje všeobecné hmotnoprávne ustanovenie s relatívne neurčitou hypotézou, ktoré umožňuje posúdiť vec v tom smere, či je výkon subjektívneho práva v súlade s hodnotovou kategóriou dobrých mravov a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť poskytnutie ochrany uplatňovanému právu. Toto posúdenie je založené na sudcovskej úvahe, ktorá nemôže byť svojvoľná, ale musí byť odôvodnená konkrétnymi zisteniami odôvodňujúcimi záver o tom, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z právnych predpisov alebo zmluvných vzťahov alebo z inej právnej skutočnosti je v rozpore s dobrými mravmi, a to aj s prihliadnutím na postavenie druhej strany a so zreteľom na všetky významné okolnosti prípadu (viď napr. NS ČR sp. zn. 3Co/49/1996). O tom, či je niečo v rozpore s dobrými mravmi nerozhoduje subjektívny názor jednotlivca, ale objektívne hľadisko podložené konkrétnymi okolnosťami. Dobré mravy predstavujú mimoprávny súbor pravidiel správania sa, etických a kultúrnych noriem spoločnosti, ktoré sú vlastné všeobecne uznávaným vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku. Konanie v rozpore s dobrými mravmi tak predstavuje konanie, ktoré je zjavne právne neprijateľné, z hľadiska oprávnených záujmov strán a spoločnosti hrubo nevyvážené. Funkciou dobrých mravov je korekcia striktného práva.
16. Žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by viedli k takémuto záveru a tieto nevyplynuli ani z vykonaného dokazovania. Práve naopak prvoinštančný súd mal za preukázané, že sporná nehnuteľnosť nie je tou, ktorá zabezpečuje bytové pomery žalovaného, tento sám v konaní uviedol, že po skončení služobného pomeru sa pravidelne v tomto byte nezdržiava, od roku 2018 trvale býva v obci I., kde má spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/3 k rodinnému domu a aj napriek tomu sa bráni voči legitímne realizovanej ochrane vlastníckeho práva žalobcu. Za zistenej skutkovej situácie, kedy žalovaný
je spoluvlastníkom inej nehnuteľnosti, ktorá mu aj aktuálne zabezpečuje bytové potreby, je celkom nenáležitá jeho argumentácia o výkone práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, či neprimerane tvrdom zásahu do jeho práv. Ani odvolací súd tak nevidí žiaden logický, právne obhájiteľný dôvod, ktorý by v súlade s požiadavkou všeobecnej spravodlivosti mohol obhájiť ďalšie užívanie sporného bytu žalovaným. Uvedené korešponduje aj stabilnými závermi súdnej praxe, v zmysle ktorých zamietnutie žaloby o vypratanie nehnuteľnosti prichádza do úvahy len celkom výnimočne, pokiaľ by výkon práva na ochranu vlastníctva vážne poškodil užívateľa nehnuteľnosti a bez toho, aby vlastníkovi priniesol zodpovedajúci prospech a vyhovenie žaloby by sa týkalo zvlášť výnimočného záujmu žalovaného (práva bývania). V danej veci neboli zistené a žalovaným preukázané také individuálne okolnosti, ktoré by zodpovedali týmto záverom. V rozhodnutí sp. zn. 22Cdo/3470/2006 z 27.02.2007 NS SR za takúto situáciu označil prípad, ak by v dôsledku vypratania žalovaný stratil akúkoľvek dôstojnosť a stal sa bezdomovcom. Nemožno sa stotožniť ani s námietkou žalovaného, keď prvoinštančnému súdu vytkol, že sa s jeho argumentáciou o rozpore výkonu práva žalobcu s dobrými mravmi nezaoberal, nakoľko v ods. 42. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prvoinštančný súd riadne a zrozumiteľne vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých sa nestotožnil s touto jeho argumentáciou.
17. Pokiaľ žalovaný aj v odvolaní poukazoval na údajné diskriminačné konanie žalobcu, odvolací súd uvádza, že mu celkom nie je zrejmá súvislosť medzi touto argumentáciou a žalobou uplatneným nárokom. Žalovaný na základe týchto tvrdení, ktorými ani dostatočne nevymedzil skutkové okolnosti pre posúdenie diskriminačného konania v zmysle zák. č. 365/2004 Z.z. (a ani diskriminačný znak a osobu na porovnanie), si voči žalobcovi neuplatnil žiadny protinárok, ktorého posúdenie by bolo predmetom konania a ani prípadné diskriminačné konanie vo vzťahu k predaju sporného bytu nemôže mať vplyv na skutočnosť, že žalovaný byt v súčasnosti užíva bez právneho titulu. Naviac žalovaný v konaní ani nepreukázal, že by sa neúspešne pokúsil so žalobcom rokovať o predaji služobného bytu (pozn. odvolacieho súdu za úvahu stojí aj samotná možnosť odpredaja služobných bytov nájomcom a súlad predaja so zák. č. 189/1992 Zb. a so zák. č. 182/1993 Z.z.), a aj z toho dôvodu sa jeho argumentácia v tomto smere javí ako účelová.
18. Nakoniec pokiaľ argumentoval konkludentným uzatvorením nájomnej zmluvy odvolací súd zhodne so žalobcom uvádza, že táto forma uzavretia zmluvy je v prípade nakladania s majetkom štátu vylúčená práve vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o povinne zverejňovanú zmluvu podľa § 5a ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. predpokladom čoho je jej písomná forma (obdobne viď Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. zväzok (Všeobecná časť), Veľký komentár, 3. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2017, str. 703), a to bez ohľadu na to, či predmetom nájmu bol alebo nebol služobný byt. Naviac služobný byt nemôže byť predmetom akéhokoľvek nájomného pomeru, ale podmienky tohto nájomného vzťahu sú prísne regulované zák. č. 189/1992 Z.z. a tieto žalovaný po zániku služobného pomeru nespĺňal a ako už odvolací súd uviedol, sporný byt nestratil charakter služobného bytu len v dôsledku toho, že žalovaný prestal vykonávať prácu pre žalobcu. Aj pokiaľ by sa nejednalo o služobný byt, písomnú formu nájomnej zmluvy na majetok štátu stanovuje zák. č. 278/1993 Zb. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. A priori možno potom jednoznačne konštatovať, že uzatvorenie nájomnej zmluvy medzi sporovými stranami konkludentným spôsobom je v danom prípade vylúčené jednak vzhľadom na samotný predmet nájmu (služobný byt), ako aj prísne podmienky pre nakladanie žalobcu s majetkom v jeho vlastníctve, ktoré si vyžadujú písomnú formu zmluvy. Vzhľadom na v danom prípade zákonom predpísanú povinnú písomnú formu zmluvy, ktorá vylučuje všeobecne prípustnú konkludentnú formu uzatvorenia nájomnej zmluvy, sa v ďalšom nebolo potrebné zaoberať ani touto obranou žalovaného.
19. Pokiaľ žalovaný poukazoval aj na rozsudok Okresného súdu Prešov vo veci sp. zn. 7C/125/2013 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/96/2013, ktorými nebol súd prvej inštancie ani odvolací súd viazaný, a ktoré nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, odvolací uvádza, že v daných rozhodnutiach sa súdy nezaoberali posudzovaním platnosti identického zmluvného dojednania, na rozdiel od rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 09.05.2007, sp. zn. 7C/229/2006 potvrdenom rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.02.2008, sp. zn. 9Co/31/2007, na ktorý poukázal súd prvej inštancie. V danej veci sa posudzovaná otázka týkala práve posúdenia či konkrétne okolnosti prípadu, celkom odlišné od skutkových okolností danej veci, umožňujú aplikáciu § 3 ods. 1 OZ vo vzťahu k žalobe o vypratanie a konajúce súdy sa nevyjadrovali.
20. Ako poslednou sa odvolací súd zaoberal námietkou nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia (odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP) nie ako žalovaný nesprávne uvádzal § 365 ods. 1 písm. d) CSP), ktorú žalovaný odôvodňoval tým, že súd prvej inštancie nedal odpovede na všetky podstatné otázky a nevysporiadal sa so všetkými právnymi závermi rozhodnutí, na ktoré v konaní poukazoval. Ako však konštantne zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach ÚS SR všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi pripomína, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999) a nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Odvolací súd už vyššie v súvislosti s posúdením sporných skutkových a právnych otázok napadnutých v odvolaní konštatoval, že súd prvej inštancie náležite a v súlade s § 220 ods. 2 CSP vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že v danej veci bol predmetom nájmu služobný byt, že žalobcom požadované vypratanie nehnuteľnosti nepredstavuje výkon práva v kolízii s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ, rovnako že súd prvej inštancie nebol povinný a pre vec nebolo podstatné vysporiadavať sa s argumentáciou žalovaného o omyle a s tým spojenom následku relatívnej neplatnosti nájomnej zmluvy vzhľadom na konštatovanú absolútnu neplatnosť právneho úkonu a rovnako aj to, že rozhodnutia, o ktoré opieral svoju argumentáciu nedopadali na danú vec. Všetky podstatné a relevantné právne otázky boli súdom prvej inštancie riadne, zrozumiteľne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami kladenými ust. § 220 ods. 2 CSP zodpovedané, prvoinštančným súdom konštatovaná dôvodnosť žaloby o vypratanie nehnuteľnosti nie je výsledkom svojvoľnej aplikácie práva či formalistického prístupu, ale racionálneho a s ust. § 191 CSP súladného a starostlivého vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania, doplneného presvedčivou argumentáciou, v ktorej bol súd prvej inštancie koherentný a racionálny, dostatočnú a náležitú pozornosť venoval všetkým pre rozhodnutie vo veci podstatným otázkam, a preto žalovaným namietaný odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP nebol naplnený.
21. Zhrnúc uvedené žiadna zo žalovaným uvádzaných skutočností nemôže zhojiť či anulovať právne následky vyvolané rozporom čl. III. bod 1. nájomnej zmluvy s kogentnou normatívnou úpravou zák. č. 189/1992 Zb. Žalovaný v konaní nepreukázal existenciu žiadneho právneho titulu, ktorý by ho oprávňoval užívať nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobu, v dôsledku čoho súd prvej inštancie na základe správnych skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a správneho právneho posúdenia veci, žalobe o vypratanie nehnuteľnosti celkom správne vyhovel a svoje úvahy riadne, zrozumiteľne a presvedčivo vo vzťahu k všetkým podstatným a pre meritórne rozhodnutie relevantným otázkam aj odôvodnil. Odvolací súd tak napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi však nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žiadne trovy mu v konaní nevznikli.
23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).