Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26Co-4-2022.pdf
PDF · 97.88 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/4/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Jozef Mačej a sudkýň: JUDr. Katarína Slováčeková a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobkyne: A. B., narodená XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXX, zastúpená splnomocnencom: Mgr. Roman Chudý, advokát, so sídlom Okružná 7671/1A, Piešťany, proti žalovanej: Obec Pečeňady, IČO 00 312 878, so sídlom Pečeňady 93, zastúpená splnomocnencom: JUDr. Juraj Jurovský, advokát, so sídlom Vajanského 1955/58, Piešťany, za účasti intervenienta na strane žalovanej: GSK Financial, a. s., IČO 35 709 332, so sídlom Lamačská cesta 3/ A, Bratislava, o zaplatenie 5.537 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany č. k. 15C/162/2013-364 zo dňa 5.3.2021 vo výrokoch I. a III., takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. potvrdzuje a v napadnutom výroku III. mení tak, že žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej sa nárok na náhradu odvolacieho konania voči žalobkyni nepriznáva.
Žalobkyni sa nepriznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 15C/162/2013-263 zo dňa 4.5.2017 žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovanej zaplatenia sumy 5.537 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 5.537 eur od 22.10.2013 do zaplatenia, zamietol (výrok I.), žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.), intervenientovi priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).
Krajský súd v Trnave v dôsledku odvolania žalobkyne rozsudkom č. k. 25Co/159/2018-320 zo dňa 29.1.2019 rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 15C/162/2013-263 zo dňa 4.5.2017 vo veci samej potvrdil (výrok I.) a v časti o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok II.). Krajský súd v Trnave vytkol súdu prvej inštancie, že sa pri rozhodovaní o trovách konania nezaoberal možnou aplikáciou ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku a jeho rozhodnutie o náhrade trov konania je predčasné. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 15C/162/2013-263 zo dňa 4.5.2017 vo výroku o trovách konania s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku zrušil a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Po zrušení a vrátení veci súdu prvej inštancie odvolacím súdu v časti rozhodnutia o náhrade trov konania súd prvej inštancie opäť o náhrade trov konania rozhodol uznesením označeným v záhlaví. Uznesením označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej nárok na náhradu trov konania na súde
prvej inštancie nepriznal, výrokom II. intervenientovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie nepriznal, výrokom III. žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Uznesenie označené v záhlaví súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 257, § 255 a § 396 ods. 1, ods. 3 Civilného sporového poriadku.
Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že z tlačiva pre zdokladovanie pomerov strany za účelom priznania oslobodenia od súdnych poplatkov, ktoré žalobkyňa doručila súdu prvej inštancie dňa 27.2.2020, vyplynulo, že žalobkyňa je dôchodkyňa s mesačným starobným dôchodkom vo výške 642,50 eur, býva v rodinnom dome, ktorý nevlastní, jej mesačné výdavky na bývanie predstavujú celkom sumu 340 eur, jej manžel má starobný dôchodok 603,50 eur, ďalej má mesačné výdavky na lieky 30 eur/45 eur. Ďalej žalobkyňa uviedla, že má trvalé následky po úraze, musia jej pomáhať iné osoby, od februára 2019 sa navyše stará o manžela, ktorý je po mozgovej cievnej príhode, ona má zvýšené náklady na cestovanie za lekármi, nákupmi, lebo sama nevládze chodiť dlhšie trasy, jej manžel sa dlhodobo lieči v NÚRCH Piešťany na ťažké reumatologické ochorenie, má aj závažné psychiatrické ochorenia, pre ktoré skončil viackrát v nemocnici, lieky mu musí kupovať. Žalobkyňa tiež uviedla, že jej syn je dlhodobo chorý a má požiadané o invalidný dôchodok. Lustráciou v Sociálnej poisťovni prostredníctvom súdneho manažmentu bolo zistené, že aktuálna výška starobného dôchodku žalobkyne je 659,30 eur. Žalovaná je obec, ktorej celkové príjmy predstavovali v roku 2017 sumu 1.624.891,61 eur (z toho dane z majetku 1.382.090,02 eur), v roku 2018 sumu 1.593.624,75 eur (z toho dane z majetku 1.322.401,97 eur), v roku 2019 sumu 3.175.290 eur (z toho dane z majetku 1.344.345 eur).
Vecne argumentoval súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku I. uznesenia tým, že v uvedenom súdnom spore sú stranami sporu na strane žalobkyne - dôchodkyňa so zhoršeným zdravotným a na strane žalovanej - obec, pričom majetkové pomery oboch strán sporu sú rozdielne, rozhodnutie o trovách konania malo teda na nich rozdielny ekonomický dopad. Žalobkyňa vzhľadom na jej sociálnu situáciu by mohla uhradiť žalovanej trovy konania s neprimerane vysokými ťažkosťami, pričom nepriznaním požadovanej náhrady trov s odkazom na ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku nebude podľa súdu prvej inštancie majetková sféra žalovanej vážne dotknutá. Žalobkyňa je starobná dôchodkyňa, bez majetku, či úspor väčšej hodnoty, jej jediným príjmom je starobný dôchodok, má zhoršený zdravotný stav, čo zvyšuje jej bežné výdavky. Manžel a syn žalobkyne sú v nepriaznivom zdravotnom stave. Žalovaná nepriznaním nároku na náhradu trov konania neutrpí taký zásah do jej majetkovej sféry, ktorý by v miere hodnej povšimnutia narušil financie obce a tým aj jej schopnosť plniť si zákonné povinnosti. Uložením povinnosti žalobkyni nahradiť trovy konania žalovanej by vzhľadom na sociálnu situáciu žalobkyne celkom zjavne významne zasiahlo nielen do jej majetkovej sféry. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal súd prvej inštancie žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.
Vecne argumentoval súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku III. tým, že žalobkyňa v odvolacom konaní nemala úspech v časti výroku o zamietnutí žaloby, pričom mala úspech v časti nároku o náhradu trov konania na súde prvej inštancie, preto žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie neprizeral tak, ako na celkovú výšku trov konania, ktoré by mala žalobkyňa zaplatiť, ako aj na možnosť ich zaplatenia v splátkach žalobkyňou. Žalobkyňa mohla na základe špecifikácie právnych a skutkových dôvodov žalovanou vziať žalobu späť, k čomu však nedošlo. V uvedenom konaní išlo o uplatnenie nárokov, ktoré si vyžadovali odborné právne zastúpenie, žalobkyňa si teda logicky zvolila právneho zástupcu - advokáta, teda uvedené zastupovanie nebolo v dôsledku zdravotného stavu žalobkyne. Žalobkyňa sa v prevažnej miere zúčastňovala každého pojednávania. V uvedenej veci absentujú výnimočné okolnosti, ktoré by boli dôvodmi osobitného zreteľa, na základe ktorých by bolo možné realizovať moderačné sudcovské právo a z tohto dôvodu nepriznať žalovanej náhradu trov konania. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania v zmysle ustanovenia § 257
Civilného sporového poriadku sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Kritériom pre nepriznanie nemôžu byť odlišné majetkové pomery medzi sporovými stranami. V kontexte s postojom žalobkyne v priebehu sporového konania možno konštatovať, že na strane žalobkyne nie sú také osobné, sociálne ako ani majetkové aspekty, ktoré by boli dôvodmi hodného osobitného zreteľa s možnosťou realizácie sudcovského moderačného práva v zmysle ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I. zmenil tak, že žalovanej prizná nárok voči žalobkyni na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v plnom rozsahu a vo výroku III. zmenil tak, že žalovanej prizná nárok voči žalobkyni na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 357 písm. m) Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozhodnutie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že je potrebné uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. potvrdiť (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a v napadnutom výroku III. zmeniť (§ 388 Civilného sporového poriadku).
Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 5.537 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody na zdraví. Rozsudkom č. k. 15C/162/2013-263 zo dňa 4.5.2017 súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej, intervenientovi priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 25Co/159/2018-320 zo dňa 29.1.2019 rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 15C/162/2013-263 zo dňa 4.5.2017 vo veci samej potvrdil a v časti o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol, keď žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Podľa § 255 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa úspechu vo veci (ods. 1). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (ods. 2).
Podľa § 262 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (ods. 1). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ods. 2).
Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konanie, ktorá je premietnutá v ustanovení § 255 Civilného sporového poriadku ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania, pričom úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci je doplnená zásadou zodpovednosti za zavinenie, ktorá je vyjadrená ustanovením § 256 Civilného sporového poriadku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Ide o náhradu všetkých trov, ktoré sú
preukázané, odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v spore môže mať žalobca aj žalovaný. Žalobca má plný úspech v spore, ak súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie. Žalovaný má plný úspech v spore, ak bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá. Preto ak v danom prípade súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, platí, že žalovaný mal plný úspech v spore.
Podľa § 257 Civilného sporového poriadku výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Citované ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za zavinenie, podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, neprizná súd výnimočne náhradu trov konania. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa uvedeného ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie uvedeného ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania a pod.. Nepriznať hoci len čiastočne náhradu trov konania strane, ktorej na ňu vznikol nárok, možno len za predpokladu, že v konkrétnej veci možno od takejto strany spravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sama hradila jej vzniknuté trovy konania a to práve z konkrétne uvedených a existujúcich dôvodov hodných osobitného zreteľa. Je preto potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné.
Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania preskúmavaným uznesením súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku. Žalovaná nesúhlasila s nepriznaním nároku na náhradu trov konania, v odvolaní namietala, že žalobkyňa zotrvala na žalobe počas celého konania ignorujúc zásadné a významné skutočnosti, že zastupovanie žalobkyne nebolo v dôsledku jej zdravotného stavu a na strane žalobkyne nie sú také osobné, sociálne a majetkové aspekty, ktoré by boli dôvodmi hodnými osobitného zreteľa
Odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku upravujúce moderačné právo súdu, osobitné zdôrazňujúce kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa, sa má vykladať prísne reštriktívne a teda uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne, keď výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. V danom prípade má odvolací súd za to, že zo strany žalobkyne boli produkované také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňovali použitie citovaného ustanovenia. V preskúmavanom prípade takýmto dôvodom bola majetková, sociálna, osobná situácia žalobkyne, z ktorých pomerov žalobkyne správne súd prvej inštancie vychádzal (odsek 4., 5. 14., 15. uznesenia). Súd prvej inštancie zohľadnil aj majetkové pomery žalovanej (odsek 16. uznesenia), ktoré majetkové pomery žalovaná v odvolaní ničím nespochybnila. Práve nepriaznivé majetkové, sociálne a zdravotné pomery žalobkyne sú aj podľa názoru odvolacieho súdu dôvodom pre aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku. Vzhľadom k uvedenému považoval odvolací súd uplatnenie moderačného práva súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania za opodstatnené.
Preto bolo správnym vysloviť, že žalovaná a intervenient na strane žalovanej nemajú voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania. Pochybil potom súd prvej inštancie, keď vo vzťahu k náhrade trov odvolacieho konania (výrok III. uznesenia súdu prvej inštancie) posudzoval pomer úspechu a neúspechu porovnaním výsledku rozhodnutia vo veci samej a výsledku rozhodnutia o náhrade trov konania, keďže pomer úspechu a neúspechu v konaní sa určuje porovnaním žalobnej žiadosti a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej (nie výroku vo veci samej a výroku o náhrade trov konania, ako to nesprávne urobil súd prvej inštancie).
Ďalšie odvolacie argumenty žalovanej odvolací súd považoval pre rozhodnutie o odvolaní za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potom odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil a vo výroku III. podľa ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku zmenil tak, že žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej nárok na náhradu odvolacieho konania voči žalobkyni nepriznal.
O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia tohto § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a contrario Civilného sporového poriadku tak, že plne úspešnej žalobkyni nepriznal voči žalovanému nárok na náhrada trov tohto odvolacieho konania. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu sa nevyjadrila, náhradu trov tohto odvolacieho konania si neuplatnila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v tomto odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z Článku 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku zakotvujúceho procesnú ekonómiu, keďže rozhodovanie postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku najskôr o nároku na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, že žalobkyni žiadne trovy v tomto odvolacom konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného sporového konania.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).