Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/159/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: J. M., nar. XX.X.XXXX, adresa W. XXX, zastúpenej advokátom: Mgr. Roman Chudý, so sídlom Piešťany Okružná 7671/1A, proti žalovanému: Obec W., so sídlom W. XX, IČO: 00 312 878, zastúpenému advokátom: JUDr. Juraj Jurovský, so sídlom Piešťany, Vajanského 1955/58, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Generali Poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Lamačská cesta 3/A, IČO: 35 709 332, o zaplatenie 5.537,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 15C/162/2013-263 zo dňa 4.5.2017, t a k t o

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému a intervenientovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 488, § 489 a § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 2 druhá veta, § 9a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb (obe ustanovenia v znení účinnom k 23.11.2011, rovnako i v čase vydania napadnutého rozsudku a podania voči nemu odvolania a to až do 19.5.2018

- poznámka odvolacieho súdu), § 2 ods. 2 písm. g) zákona č. 8/2009 Z. z. a § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že na základe skutkového stavu zisteného dokazovaním dospel k záveru, že žaloba nie je pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného dôvodná a musí byť zamietnutá.

3. Súd prvej inštancie zdôraznil, že na to, aby sa niekto stal stranou sporu, nie je potrebné, aby bol subjektom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana sporu subjektom práva a druhá sporová strana subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa užíva pojem vecná legitimácia. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca (v tomto prípade žalobkyňa) tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu

SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). Skúmanie či už aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie v sporovom konaní je povinnosťou súdu, túto skúma i bez návrhu tej ktorej strany sporu. Tak by tomu bolo aj v tomto konaní, v ktorom však žalovaný v rámci procesnej obrany tvrdil, že nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Vyriešenie tejto otázky malo zásadný význam vo vzťahu k úspešnosti alebo neúspešnosti žaloby žalobkyne.

4. Podľa súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania bol zistený taký skutkový stav, že žalobkyňa sa dňa 23.11.2011 šmykla pred kostolom v Obci W. na chodníku. Takéto bolo aj skutkového tvrdenie samotnej žalobkyne v žalobe, ktorou si žalobkyňa voči žalovanému uplatnila nárok na náhradu škody na jej zdraví (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia) vo výške 5.537,- Eur, vychádzajúc z celkového počtu bodov 360 uvedeného v lekárskom posudku (bod 18. odôvodnenia) a výšky náhrady za 1 bod v sume 15,38 € tak ako je to uvedené v žalobe. Ako uvádzala samotná žalobkyňa v žalobe, resp. aj v priebehu konania, pri otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vychádzala z vlastníctva k pozemku, na ktorom došlo k pádu a úrazu, týmto subjektom bol žalovaný Obec W.. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný je vlastníkom pozemkov, ktoré sú na predložených fotografiách zobrazené tak sivou ako i žltou časťou miestnej komunikácie. Avšak otázka vlastníctva pozemku, na ktorom došlo k pošmyknutiu a pádu žalobkyne, nebola v tomto spore právne relevantnou, nakoľko ako samotná žalobkyňa uviedla, že sa šmykla pred miestnym kostolom na chodníku. Za danej situácie bolo potrebné pri hľadaní odpovede na otázku vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii, t.j. subjektu zodpovedného za škodu na zdraví žalobkyne (i subjektu povinného túto škodu žalobkyni nahradiť) aplikovať ustanovenia zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestného zákona), ktorý obsahuje odpoveď na túto otázku v ustanovení § 9 ods. 2 druhá veta, v ktorom je uvedené, že závady v schodnosti chodníkov (pozn. súdu - sú to závady, pokiaľ tieto závady neumožňujú bezpečnú chôdzu ani pri zvýšenej opatrnosti - § 12 ods. 5 Vyhlášky č. 35/1984 Zb.) priľahlých k nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v súvisle zastavanom území a hraničí s cestou alebo miestnou komunikáciou, sú povinní bez prieťahov odstraňovať vlastníci, správcovia alebo užívatelia nehnuteľností, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade bolo právne významným vlastníctvo (resp. správcovstvo alebo užívanie) k nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v súvisle zastavanom území a hraničí s cestou alebo miestnou komunikáciou, a nie vlastníctvo k chodníku, z ktorého vychádzala žalobkyňa. Cestný zákon v § 9a ods. 4 ustanovuje aj subjekt, ktorý je zodpovedný za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priľahlých chodníkoch, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahov odstránené. Týmto subjektom sú taktiež (ako v § 9 ods. 2 druhá veta cestného zákona) vlastníci, správcovia alebo užívatelia nehnuteľností, ktoré v súvisle zastavanom území hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, teda nie vlastníci pozemkov (chodníku v tomto prípade). Dokazovaním bolo zistené, že žalovaný Obec W. je vlastníkom práve chodníka (na ktorom sa žalobkyňa šmykla a spadla), nebolo preukázané, že by bol vlastníkom, správcom alebo užívateľom nehnuteľnosti, t.j. kostola v Obci W., pred ktorým došlo k pošmyknutiu a pádu žalobkyne. Čo sa týka zmeny skutkového tvrdenia žalobkyne, t.j. že sa šmykla na sivej časti komunikácie (t.j. nie na chodníku), a že na fotografii č. 3 je znázornené miesto jej pádu, súd vyhodnotil ako účelové (v snahe vyhnúť sa neúspechu v tomto konaní), a to z toho dôvodu, že k nemu zo strany žalobkyne došlo až v tej fáze konania, keď opakovane bolo zo strany žalovaného (ako i intervenienta) poukazované na § 9 ods. 2 cestného zákona v spojitosti s nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Žalobkyňa nielen v žalobe tvrdila, že sa šmykla pred miestnym kostolom na chodníku, takáto skutočnosť ňou bola uvedená aj v listinných dôkazoch ňou predložených v tomto konaní. Napokon samotná žalobkyňa miesto pádu vyznačila na žltej časti komunikácie. Totožné miesto, t.j. na žltej časti komunikácie vyznačila aj svedkyňa Y.. Z týchto fotografií je zrejmé, že práve žltá časť predstavuje chodník, na ktorý poukazovala žalobkyňa vo svojich tvrdeniach, pričom za chodník ho je potrebné považovať aj s prihliadnutím na definíciu uvedenú v § 2 ods. 2 písm. g) zákona č. 8/2009 Z.z. (časť komunikácie oddelená farebne). Miesto pádu na tejto žltej časti komunikácie, t.j. chodníku bola potvrdená aj výsluchom priameho svedka T. Y.. Za daného stavu s prihliadnutím na vyššie uvedeného dôvody teda jednoznačne vyplýva, že miestom pošmyknutia žalobkyne bol chodník (žltá časť komunikácie), a teda za danej situácie žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, teda nie je nositeľom hmotno- právnej povinnosti, nakoľko nebolo preukázané, že by bol vlastníkom, správcom alebo užívateľom nehnuteľnosti, t.j. kostola v Obci W., pred ktorým došlo k pošmyknutiu a pádu žalobkyne, a preto je žaloba voči nemu nedôvodná, ktorú súd z uvedeného dôvodu zamietol.

5. Súd prvej inštancie priznal žalovanému ako i intervenientovi nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, nakoľko mali plný úspech vo veci, keďže žaloba žalobkyne bola zamietnutá.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa prostredníctvom právneho zastúpenia odvolanie, ktorým sa domáhala zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako odvolacie dôvody uviedla tie, ktoré vyplývajú z § 356 ods. 1 písm. b), d) e), f) a h) Civilného sporového poriadku a argumentovala tým, že v konaní zostalo sporným, na aké komunikácie spadla, kto zodpovedá za údržbu tejto komunikácie, a teda aj za škodu, ktorá v súvislosti s jej pádom na tejto komunikácii jej vznikla. Pre posúdenie zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu tak bola podstatná otázka, kde presne prišlo k pádu a úrazu, pričom napriek tomu, že ide pre konanie o otázku zásadného významu, súd podľa jej názoru nedostatočne zisťoval skutkový stav. Napriek tomu, že navrhovala vypočutie ďalších svedkov, ktorí mohli prispieť k identifikácii miesta, na ktorom prišlo k pádu a teda aj zodpovedného subjektu, súd tieto návrhy na dokazovanie zamietol a výsluchy svedkov nevykonal. Pre jednoznačné určenie miesta, kde prišlo k úrazu, mohol súd vykonať ohliadku miesta a tu konfrontovať informácie získané z dokazovania s realitou, najmä mohol súd zistiť, či svedkyňa pani Y. mohla vidieť jej pád a či mohla zo svojej pozície jasne identifikovať, či pád nastal na chodníku, alebo ceste. Ohliadku ako dôkazný prostriedok síce nenavrhol, avšak Občiansky súdny poriadok ako procesný právny predpis platný v prevažnej časti trvania súdneho konania pred okresným súdom umožňoval konajúcemu súdu vykonať aj dôkazy nad rámec návrhov strán. Odvolateľka ďalej poukázala na to, že nenamieta, že za udržiavanie chodníkov v zastavanom území obce zodpovedá vlastník, užívateľ alebo správca nehnuteľnosti, ku ktorej takýto chodník prilieha, ale že tento subjekt nesie zodpovednosť za škodu, ktorá vznikne v dôsledku porušenia tejto povinnosti. Má za to, že zodpovednosť vlastníka, užívateľa alebo správcu nehnuteľnosti priľahlej k chodníku sama osebe ešte nezbavuje zodpovednosti obec ako vlastníka nehnuteľnosti. V tejto súvislosti poukazuje jednak na všeobecnú prevenčnú povinnosť určenú § 415 Občianskeho zákonníka, ako aj povinnosť obce vyplývajúcej z § 1 ods. 2 Zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého musí obec dbať na zabezpečenie potrieb obyvateľov, medzi ktorými je bezpochyby aj záujem a potreba obyvateľov obce na ochrane ich života a zdravia. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že rigidný výklad Cestného zákona by mohol spôsobiť absurdnú situáciu, kedy v obci bude časť chodníkov upravených a časť nie - podľa toho, kedy užívatelia a vlastníci k nim priľahlých nehnuteľností majú možnosť tieto priľahlé chodníky upraviť a prípadne časť nebude upravená vôbec. V takomto prípade musí úpravu chodníkov zabezpečovať obec ako samosprávny celok. Rovnako poukazuje i na to, že právny predpis, ktorý ukladá vlastníkom, užívateľom a správcom nehnuteľností starať sa o stav ich nehnuteľností k priľahlým pozemkom je pozostatkom predchádzajúceho spoločenského zriadenia, tento bol viackrát predmetom odbornej i spoločenskej diskusie a o jeho ústavnosti na podnet verejného ochrancu práv rozhodoval aj Ústavný súd SR. Česká republika, ktorej právny poriadok tento predpis v rovnakom znení tiež zahŕňal, už v roku 2009 pristúpila k jeho zmene a zodpovednosť za údržbu chodníkov a za škodu na nich vzniknutú preniesla na obec ako vlastníkov, resp. správcov týchto komunikácií. Rovnako namieta aj výroky rozsudku, ktorými ju konajúci súd zaviazal nahradiť žalovanému a intervenientovi na jeho strane trovy konania a to v rozsahu 100%. Toto rozhodnutie považuje za nezákonné, nakoľko súd sa ani v najmenšom nezaoberal možnosťou využitia moderačného oprávnenia, ktoré mu vyplýva z § 257 podľa ktorého „výnimočne súd neprizná náhradu trov konania ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa“. Danou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. II.ÚS 563/2011. V neposlednom rade namieta aj procesný postup súdu, ktorý neumožnil odročenie pojednávania vo veci, pričom toto odročenie navrhovala z dôvodu, že pôvodný právny zástupca bezprostredne pred pojednávaním ochorel na závažnú chorobu, ktorá mu znemožnila jej zastupovanie a nový právny zástupca tak nemal možnosť dostatočne sa oboznámiť so spisovým materiálom, skutkovou a právnou stránkou veci.

7. Žalovaný a intervenient vystupujúci na jeho strane odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalobkyne podali obaja svoje písomné vyjadrenie.

8. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu poukázal na to, že napadnutý rozsudok považuje vo všetkých výrokoch za vecne správny. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie a to aj na základe návrhov zo strany žalobkyne, vrátane jej návrhu na výsluch svedkyne pani T. Y.. Z odvolania žalobkyne nie je zrejmé, aké návrhy žalobkyne na výsluch ďalších svedkov súd prvej inštancie nevykonal, „ktorí by mohli prispieť k identifikácii miesta, na ktorom prišlo k pádu a teda aj zodpovedného subjektu...“. Na pojednávaní dňa 22.3.2016 zástupca žalobkyne navrhol výsluch svedkyne pani T. Y., ohliadku za jej prítomnosti, ako jej to zdravotný stav dovolí, prípadne podľa výsledku tohto dokazovania aj znalecké dokazovanie. Na pojednávaní dňa 31.5.2016 v mieste bydliska svedkyne pani T. Y., vtedajší zástupca žalobkyne - jej manžel nenavrhol vykonať žiadne ďalšie dôkazy. K uvedenému je potrebné

dodať, že tohto pojednávania sa ako ďalší zástupca žalobkyne zúčastnil celého jeho priebehu terajší jej právny zástupca, ktorý rovnako nenavrhol žiadne dôkazy. Ani jeden z nich na uvedenom pojednávaní opätovne nenavrhol vykonať za prítomnosti svedkyne pani Y. ohliadku na mieste samom - na opísanom mieste pádu žalobkyne. Pokiaľ ide o návrh žalobkyne na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov R. A., Q. A., V. A., V. A., Q. A. a Q. K., súd prvej inštancie nevykonal, čo v súlade s § 220 ods. 2 riadne odôvodnil. K takémuto návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom menovaných svedkov je potrebné uviesť zásadnú skutočnosť, že ani jeden z týchto navrhnutých svedkov nebol priamym účastníkom predmetnej udalosti - pádu žalobkyne, teda nejde ani o jedného svedka, ktorý by mohol prispieť k identifikácii miesta, na ktorom prišlo k pádu a teda aj zodpovedného subjektu. V tomto prípade teda nešlo o vykonanie dôkazov, ktoré by boli potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej inštancie v súlade s § 191 ods. 1 pritom vyhodnotí vykonaní dôkazy podľa vlastnej úvahy a to jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti. Podľa uvedených procesnoprávnych téz súd prvej inštancie postupoval, pritom v bode 34. v spojení s bodom 13. napadnutého rozsudku podrobne odôvodnil a špecifikoval svoje úvahy o vyhodnotení vykonaného dokazovania. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie pri vykonaní a hodnotení dôkazov postupoval konformne s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku do 30.6.2016 a po 1.7.2016 s ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Na základe týchto skutočností nie sú tak v tejto veci dané žiadne odvolacie dôvody, ktorými žalobkyňa odôvodňuje svoje odvolanie v bode 3., t.j. § 365 ods. 1 písm. d) a e) CSP. V tejto súvislosti odkazuje aj na nález Ústavného súdu SR I.ÚS 64/97. Súd prvej inštancie správne a vecne posúdil túto vec aj podľa § 9 ods. 2 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (Cestný zákon), v účinnom znení. Uvedený správny právny názor súdu prvej inštancie okrem toho, že má oporu v platnej a účinnej legislatíve, ktorou je pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný a vychádza aj z ustálenej súdnej praxe, napríklad v obdobnej veci rozsudok Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. 25Co/95/2013 zo dňa 16.4.2014. Akékoľvek polemiky o spoluzodpovednosti, resp. výlučnej zodpovednosti iných subjektov ako aj o charaktere miesta pádu z hľadiska frekvencie jeho využívania, ako aj o jeho povinnostiach, sú len právnou špekuláciou bez akejkoľvek dôkaznej a právnej sily takejto argumentácie. V kontexte s § 9a ods. 4 zák. č. 135/1961 Zb. je priamo stanovená zodpovednosť subjektov za škodu spôsobenú nesplnením si ich povinností podľa ust. § 9 ods. 2 tohto zákona (bod 30. napadnutého rozsudku). Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v tomto bode napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Napokon sa nestotožňuje ani s tým názorom žalobkyne, že pri rozhodnutí o priznaní náhrady trov konania mal súd aplikovať § 257 CSP. Poukazovanie na jej ekonomickú zdatnosť nemôže byť kritériom pre aplikovanie § 257 CSP. Môžu to byť na strane žalobkyne najmä sociálne a majetkové pomery, ktoré však v tomto prípade nereflektujú dôvody hodné osobitného zreteľa tak, ako predpokladá § 257 pre jeho aplikovanie v týchto prípadoch. Napokon zo samotného uznesenia ÚS SR II.ÚS 563/2011, na ktoré žalobkyňa poukazuje vyplývajú takéto kritériá a podmienky len pre výnimočné aplikovanie § 257 CSP. V odvolaní žalobkyňa pritom nepreukazuje vecne, že takéto dôvody na jej strane sú. Bez ohľadu na posledné uvedené fakt, že žalobkyňa je opakovane zastúpená advokátom, spochybňuje jej tvrdenie, že na jej strane súd také majetkové pomery, ktoré by umožnili, aby súd prvej inštancie aplikoval § 257 CSP. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a konanie v tejto súvislosti nemá žiadnu inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tiež otázka odročenia alebo neodročenia pojednávania dňa 4.5.2017 bola výsostne na úvahe a rozhodnutí súdu prvej inštancie. Napokon pred posledným pojednávaním dňa 4.5.2017 sa uskutočnilo naposledy pojednávanie dňa 31.5.2016 v mieste bydliska svedkyne pani T. Y., ktorej výsluch navrhla žalobkyňa. Na tomto pojednávaní boli ako zástupcovia žalobkyne prítomní jej manžel a zároveň JUDr. Roman Chudý advokát, ktorí sa zúčastnili celého priebehu pojednávania. Pojednávania nariadené súdom prvej inštancie na 4.10.2016, 29.11.2016 a na 21.2.2017 boli vždy na žiadosť vtedajšieho zástupcu - manžela žalobkyne súdom odročené, z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu, resp. z iného dôvodu takéhoto zdravotného stavu - zlomenina. Na pojednávaní dňa 31.5.2016 a po 1.7.2016 súd prvej inštancie vyzval v zmysle § 89 ods. 3 Mgr. Chudého advokáta, aby oznámil, či bude zastupovať ako advokát žalobkyňu. Na základe oznámenia Mgr. Chudého, zástupcom žalobkyne tak zostal naďalej jej manžel Mgr. V. M. Koncom mesiaca február 2017 boli doručené sporovým stranám predvolania na pojednávanie na 4.5.2017, teda vyše dva mesiace pred týmto termínom. Vzhľadom na tieto zásadné a významné skutočnosti súd prvej inštancie postupoval správne, že neodročil pojednávanie zo dňa 4.5.2017 a to aj v súvislosti so skutočnosťou, že Mgr. Chudý advokát bol už predtým zástupcom žalobkyne. Konanie pred súdom prvej inštancie tak nemalo žiadnu, teda ani inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ako žalobkyňa tvrdí v odvolaní. Odvolaciemu súdu preto navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny vo všetkých jeho výrokoch v celom rozsahu potvrdiť. Ak odvolací súd potvrdí napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie, navrhuje, aby mu bol priznaný nárok voči žalobkyni na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

9. Intervenient poukázal na to, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom, ktorý vychádza zo správneho právneho posúdenia a súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam.

10. Žalobkyňa sa k doručeným vyjadreniam žalovaného a intervenienta už písomne nevyjadrila.

11. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej , ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP, po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d) e), f) a h) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolaniu vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku o veci samej vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP. Inak tomu ale bolo vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov konania.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobkyne voči ňou označenému žalovanému zamietol pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie v danom spore.

14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

15. K zásadnému odvolaciemu argumentu žalobkyne založenom na tom, že súd prvej inštancie nedostatočne zisťoval skutkový stav pokiaľ išlo o posúdenie otázky kde presne prišlo k pádu a úrazu ako podstatnej otázky pre posúdenie zodpovednosti žalovaného, keď okrem jej výsluchu ako strany sporu, svedkyne p. Y. príbuzných, zamestnancov žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi (listy vlastníctva k nehnuteľnostiam, fotodokumentácia z miesta úrazu, lekárskym posudkom a vyjadrením SHMÚ), nevypočul ďalších svedkov, ktorý mohli prispieť k identifikácii miesta, na ktorom došlo k pádu a teda aj zodpovedného subjektu a tiež nevykonal ohliadku miesta s konfrontáciou informácii získaných z dokazovania s realitou, odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou strany je okrem samotného označenia dôkazu na preukázanie jej tvrdení, aj povinnosť predložiť dôkazný návrh, ktorý musí spĺňať požiadavku určitosti, aby bolo vždy zrejmé, na preukázanie akej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, nie strán sporu. Žalobkyňa zrejme mala predmetným

odvolacím argumentom na mysli nevypočutie navrhovaných svedkov z podania zo dňa 17.10.2014 (č.l. 53 spisu), i keď to v odvolaní nešpecifikovala. Z predmetného podania žalobkyne ale nie je zrejmé na aké okolnosti mal byť ako navrhovaný svedok vypočutý starosta obce R. A., čím takýto jej návrh vykazuje znaky neurčitosti (odvolateľka nekonkretizovala akú skutkovú okolnosť mal starosta obce ako svedok v spore osvedčiť, pričom zo spisu sa nedá ani len vyvodiť, z čoho možno usudzovať spôsobilosť starostu obce ozrejmiť súdu miesto pádu a úrazu žalobkyne). Ďalší navrhovaní svedkovia z daného podania žalobkyne mali byť podľa žalobkyne vypočutí k okolnostiam prijatia uznesenia v W. č. 89/10/2013 zo dňa 25.10.2013, ktorým bolo rozhodnuté o neschválení uzavretia dohody strán sporu o vyrovnaní v zmysle § 6 zákona č. 437/2004 Z.z. a o náhrade sumy 5.537,- Eur (uplatnenej pohľadávky v predmetnom spore), jeden k ovplyvňovaniu svedkov, teda nie k okolnostiam identifikácie miesta pádu a úrazu žalobkyne, ako to vyplýva z jej odvolania. Súd prvej inštancie pritom na pojednávaní dňa 4.5.2017 rozhodol, že návrh žalobkyne na vypočutie svedkov z podania zo dňa 17.10.2014 zamieta a v odôvodnení napadnutého rozsudku (ods. 23) sa vysporiadal s dôvodmi tohto zamietnutia (vykonanie takéhoto dokazovania považoval s prihliadnutím na právne posúdenie sporu za nehospodárne a neúčelné). Rovnako nevykonanie navrhovanej ohliadky na mieste pre odstránenie rozporu vo výpovedi žalobkyne ohľadne identifikácie miesta jej pádu (chodník alebo cesta) a konfrontácie tejto výpovede s výpoveďou svedkyne p. Y., ktorá ako jediná pád žalobkyne videla a svojou výpoveďou potvrdila prvotnú verziu určenia tohto miesta žalobkyňou (chodník), ako jedného z možných dôkazných prostriedkov, ktoré upravoval Občiansky súdny poriadok účinný do 31.6.2017, ktorého vykonanie (vykonanie ohliadky) súd prvej inštancie považoval za neúčelné, vzhľadom na ostatné vykonané dokazovanie, z ktorého mal súd prvej inštancie dostatočne preukázané miesto pádu a úrazu žalobkyne, s ktorým dokazovaním sa podľa odvolacieho súdu i presvedčivo vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, sa stotožnil i odvolací súd.

16. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 <. z 30. septembra 2010).

17. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S prihliadnutím na uvedené ako i na popísane v predchádzajúcom odseku, odvolací súd dospel k záveru, že odvolateľkou namietané konanie súdu (nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov) nenapĺňa znaky porušenia práva žalobkyne na spravodlivý proces.

18. V kontexte s uvedeným (ods. 15, 16 a 18) potom odvolací súd žalobkyňou síce navrhované ale súdom prvej inštancie nevykonané dokazovanie (nevypočutie ostatných navrhovaných svedkov ako i nevykonanie navrhovanej ohliadky ešte za účinnosti OSP) rovnako nepovažoval za potrebné pre zistenie rozhodujúcej skutočnosti, ktorou bolo miesto pádu žalobkyne, ktoré miesto bolo ostatným vykonaným dokazovaním dostatočne preukázané (výsluchom samotnej žalobkyne a jedinej očitej svedkyne p. Y. a to v ich zhodnom tvrdení).

19. Odvolateľka tiež namietala, že zodpovednosť vlastníka, užívateľa alebo správcu nehnuteľnosti priľahlej k chodníku sama o sebe ešte nezbavuje zodpovednosti obec ako vlastníka nehnuteľnosti s odkazom na jej všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka, v kontexte s § 1 ods. 2 zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého obec musí dbať o zabezpečenie potrieb obyvateľov a tým i potreby na ochranu života a zdravia, preto by súd nemal pristupovať k výkladu cestného zákona rigidne, nakoľko by sa mohlo stať, že časť chodníkov obce nebude upravená vôbec.

20. Už bývalý Najvyšší súd ČSR v rozhodnutí uverejnenom pod číslom 15/1983 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk uzavrel, že predpokladom zodpovednosti za škodu je porušenie konkrétnej právnej povinnosti, pričom do úvahy by mohlo prichádzať aj porušenie povinnosti vyplývajúce z § 415 Občianskeho zákonníka. Z rovnakého názoru vychádza i rozhodnutie tohto súdu uverejneného pod číslom 12/1986 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk. Najvyšší súd potom v rozhodnutí uverejnenom pod číslom 82/2007 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk formuloval a odôvodnil záver, podľa ktorého § 415 Občianskeho zákonníka vyjadruje všeobecnú prevenčnú povinnosť, ktorá sa vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Ide o záväznú právnu povinnosť každého dodržiavať nielen povinnosti uložené právnymi predpismi a povinnosti prevzaté zmluvne, ale aj bez konkrétne stanoveného pravidla správania sa počínať si natoľko obozretne, aby konaním či nekonaním nevznikla škoda iným ani jemu samému. Povinnosť vyslovená týmto ustanovením je pre každého z účastníkov občianskoprávnych vzťahov záväznou právnou povinnosťou určitým spôsobom sa správať a jej nedodržanie predstavuje porušenie. Aplikácia § 415 Občianskeho zákonníka však prichádza do úvahy len vtedy, ak nie je tu konkrétna právna úprava, vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Porušenie prevenčnej povinnosti, ktoré znamená zároveň porušenie právnej povinnosti v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, je teda jedným zo základných predpokladov všeobecnej zodpovednosti za škodu.

21. Podľa ustálenej judikatúry aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal.

22. Zo zákonných ustanovení aplikovaných súdom prvej inštancie upravujúcich uplatnený nárok žalobkyne na náhradu škody v kontexte so zisteným skutkovým stavom veci súdom prvej inštancie potom vyplýva jedine to, že žalovaný nemôže byť pasívne legitimovaný k náhrade škody za nedodržanie právnej povinnosti, povinnosti vyplývajúcej priamo zo zákona inej osobe (§ 9 ods. 2 druhá veta zákona č. 135/1961 Zb - cestný zákon v znení účinnom v rozhodnom období t.j. v čase vzniku úrazu žalobkyne pádom na chodníku, v spojení s § 12 ods. 5 Vyhlášky č. 35/1984 Zb. ako i § 9a ods. 4 cit. cestného zákona). Žalovaný síce je vlastníkom chodníka, na ktorom sa žalobkyňa pošmykla a spadla pretože mal byť neschodný snehom, v spore ale nebolo preukázané, že by bol i vlastníkom, správcom alebo užívateľom priľahlej nehnuteľnosti, t.j. kostola v Obci W., pred ktorým došlo k pošmyknutiu a pádu žalobkyne, len ktoré osoby boli v rozhodnom období vzniku tvrdeného nároku žalobkyňou zodpovední za škody, ktorých príčinou mali byť závady v schodnosti na priľahlých chodníkoch, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahov odstránené. Žalovaný pritom nemôže zodpovedať ani za porušenie prevenčnej povinnosti počínať si ako obec tak, aby nedošlo ku škode na zdraví žalobkyne ako obyvateľke obce a to neodstránením závady v schodnosti priľahlého chodníka, na ktorom sa žalobkyňa pošmykla, pretože na tvrdenú protiprávnosť sa vzťahuje konkrétna právna úprava adresná voči inému subjektu. Tu potom nemôže obstáť ani polemika o možnosti aplikácie úvahy de lege ferenda vo vzťahu k odbornej i spoločenskej diskusie o ústavnosti aplikovanej právnej úpravy, ako i odlišnej úpravu v cudzom právnom poriadku, i keď blízkom tomu našemu (právny poriadok Českej republiky). Na

uvedenom nemôže nič zmeniť ani to, že odvolaciemu súdu je známa súčasná nová právna úprava, už inak upravujúca danú problematiku, ktorú na posudzovaný právny vzťah nie je možné aplikovať, pretože v demokratických štátoch platí zákaz retroaktivity. K definičnom znakom právneho štátu patrí princíp právnej istoty a ochrany dôvery účastníkov právnych vzťahov v právo, pričom súčasťou právnej istoty je tiež zákaz pravej retroaktivity (retroaktivity) legislatívy; tento zákaz možno vyvodiť práve z čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

23. Napokon žalobkyňa namietala, že neboli splnené podmienky pre to, aby súd vec prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti, keďže požiadala o odročenie pojednávania podaním zo dňa 30.4.2017, ktoré bolo doručené konajúcemu súdu 2.5.2017, teda 2 dni pred pojednávaním, z dôvodu choroby pôvodného zástupcu (manžela) a ustanovenia si nového právneho zástupcu, ktorý prevzal jej zastúpenie 30.4.2017 a tak nemal dostatok priestoru na prípravu zastupovania.

24. Súdna prax považuje za porušenie práva na spravodlivý proces aj postup súdu, ktorý vo veci pojednával a rozhodol, hoci pre to neboli splnené procesné podmienky.

25. O takýto prípad však v prejednávanom spore nejde vzhľadom na splnenie zákonných podmienok pre prejednanie a rozhodnutie sporu v neprítomnosti žalobkyne.

26. V zmysle § 183 <. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana, alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. (ods. 1) Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne potom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať. (ods. 3) Ak súd zistí, že stranou uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla. Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, je povinná uviesť telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorú ju možno upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu na odročenie pojednávania. (ods. 4)

27. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že možnosť súdu odročiť pojednávanie je potrebné vnímať ako výnimočnú a dôvody odročenia pojednávania musia byť dôležité. Takýmto dôvodom môže byť aj prekážka, ktorá bráni sporovej strane dostaviť sa na pojednávanie, na ktoré bola riadne a včas predvolaná. Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, pritom musí súdu dôvod oznámiť bezodkladne potom, čo sa o ňom dozvedela, alebo mohla dozvedieť. V žiadosti o odročenie pojednávania je pritom potrebné nielen tvrdiť existenciu dôvodov na odročenie pojednávania, ale je potrebné preukázať aj ich dôvodnosť (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/167/2010 <.). Strana sporu, ktorá žiada o odročenie pojednávania, musí dôvod súdu oznámiť tak, aby súd mohol posúdiť, či sú splnené zákonné dôvody pre odročenie pojednávania.

28. Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomnej sporovej strany o odročenie pojednávania, posudzuje súd podľa konkrétnych okolností prípadu. Dôležitý dôvod v zmysle § 183 ods. 1 môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému subjektu civilného sporového konania za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca strane sporu prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúca strane uskutočniť kroky vedúce k jej účasti na pojednávaní). Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomnej strany o odročenie pojednávania, posudzuje súd podľa okolností toho-ktorého prípadu.

29. Dôvod pre ďalšie odročenie pojednávania pred súdom prvej inštancie konaného dňa 4.5.2017, uvádzaný žalobkyňou a jej právnym zástupcom ako zmena zastúpenia žalobkyne a nedostatok času na oboznámenie sa so spisom novozvoleným právnym zástupcom Mgr. Romanom Chudým, nemožno kvalifikovať ako dôležitý.

30. Žalobkyňa si bola vedomá nepriaznivého zdravotného stavu svojho pôvodného zástupcu, ktorým bol jej manžel, sama vo svojom podaní zo dňa 30.4.2017 (č.l. 240) uviedla, že do poslednej chvíle čakala či jej manžel bude schopný ju ďalej vo veci zastupovať, pričom termín pojednávania jej bol známy už od

27.2.2017, od kedy mala skutočne dostatočný priestor na prípadnú zmenu zástupcu. Skutočnosť, že tak urobila až štyri dni pred pojednávaním a túto skutočnosť oznámila súdu dva dni pred pojednávaním, nemôže byť na ujmu rýchlosti a hospodárnosti konania.

31. Odvolací súd zastáva názor, že zmena zastúpenia (vykonaná po veľmi dlhom čase) a nedostatok času na oboznámenie sa so spisom novým zástupcom, nebol dôležitým dôvodom na vyhovenie žiadosti o odročenie pojednávania v zmysle 183 ods. 1 CSP. Zmena zastúpenia strany sporu, vyvolaná zánikom zastúpenia, môže byť dôvodom pre odročenie pojednávania len výnimočne. O takúto výnimočnosť situácie v danej veci ale nešlo. Zo spisu nevyplýva, že by žalobkyňa nemala dostatok času zmeniť si zástupcu, ktorý by bol schopný v čase zostávajúcom do pojednávania oboznámiť sa s obsahom spisu a zúčastniť sa na pojednávaní (navyše nový zástupca nebol osobou, ktorá by nemala vedomosť o predmete sporu). Prípadná neschopnosť zorganizovať zastupovanie strany sporu na požadovanej úrovni ide na ujmu strany alebo advokáta, nie súdu (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 78/2010 <.).

32. Berúc do úvahy uvedené závery odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej, s použitím § 387 ods. 1 a 2 potvrdil.

33. Inak tomu ale bolo vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov konania.

34. V súvislosti s napadnutým výrokom o trovách konania pred súdom prvej inštancie je potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania strán vo všeobecnosti platí zásada zodpovednosti za výsledok a zásada zodpovednosti za zavinenie a náhodu v zmysle § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Zároveň je však potrebné poukázať na to, že povinnosť nahradiť trovy konania sa môže v tom - ktorom konkrétnom prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť, a preto § 257 (pôvodne § 150 OSP v znení platnom do 30.6.2016) umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa strane, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania túto náhradu nepriznal.

35. Za dôvodné preto považoval odvolací súd odvolanie žalobkyne proti výroku o náhrade trov konania, keď súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o trovách konania nezaoberal možnosťou aplikácie § 257 CSP., aj keď má žalovaný podľa § 255 ods. 1 <. na základe úspechu v konaní právo na náhradu trov konania.

36. V súvislosti s uvádzaným odvolací súd zdôrazňuje, že pri skúmaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania (strany sporu) a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. (rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo/5/2006 <.).

37. Keďže sa ale súd prvej inštancie s možnou aplikáciou § 257 <. nevysporiadal, i keď tak mal a to z úradnej povinnosti, jeho rozhodnutie o náhrade trov konania je podľa odvolacieho súdu predčasné. Za daného stavu preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania s použitím § 389 ods. 1 písm. c) zrušil, keďže súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci sa vôbec nezaoberal možnosťou aplikácie § 257 a za tým účelom neumožnil stranám k tomu zaujať stanovisko, s možnosťou potreby vykonať i prípadné dokazovanie, ktoré by nebolo účelné doplňovať pred odvolacím súdom, a podľa § 391 ods. 1 v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

38. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania vo vyššie naznačených intenciách, pričom sa musí vysporiadať so všetkými argumentmi strán sporu tak, aby jeho rozhodnutie o trovách konania pôsobilo presvedčivo.

39. V novom rozhodnutí pritom prvoinštančný súd rozhodne zároveň aj o náhrade trov konania včítane tohto odvolacieho (§ 396 ods. 1 .

40. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .