Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_25Co-386-2015.pdf
PDF · 98.08 KB
Case nature
Subarea
25Co/386/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. č. XXX, zastúpeného advokátom: JUDr. Vladimír Vágó, so sídlom Galanta, Bratislavská č. 47, proti odporcovi: Ing. P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., D. X. L. č. XX, Rakúsko, zastúpenému spoločnosťou BG Partners, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zámocká 36, IČO: 47 249 561, o určenie vlastníckeho práva, v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, o odvolaní odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Galanta, č.k. 35C/212/2015-23 zo dňa 20.3.2015 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol tak, že nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil odporcovi povinnosť strpieť nerušené užívanie nehnuteľností evidovaných Okresným úradom Galanta
- katastrálny odbor v katastrálnom území Q. na liste vlastníctva číslo XXX a to rodinného domu so súpisným číslom XXX, ktorý je postavený na parc. reg. C KN č. 3221/79, pozemku parc. reg. C KN parc. číslo 3221/28, druh pozemku záhrada o výmere 335m2, pozemku parc. reg. C KN parc. číslo 3221/79, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 465m2 navrhovateľom D. C., a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 102 ods. 1, § 75 ods. 1, 2, 4, 6, 8, 9, § 76 ods. 1, 3, O.s.p., keď argumentoval tým, že vychádzajúc z tvrdení navrhovateľa uvedených v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a vyplývajúcich z predložených listinných dôkazov, mal za preukázanú a osvedčenú potrebu dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania, ako aj skutočnú, oprávnenú a dôvodnú existenciu obavy navrhovateľa o nedotknuteľnosť jeho vlastníckeho práva a neoprávnený zásah do neho. V danom prípade nejde len o obavu, že by k strate vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam uvedených vo výroku daného uznesenia, len mohlo dôjsť, ale o reálne existujúcu skutočnosť, nakoľko k nemu už došlo, pretože ako vlastník predmetných nehnuteľností je už na liste vlastníctva vedený odporca. Dané predbežné opatrenie má zabrániť najmä tomu, aby nebolo zasiahnuté aj právo navrhovateľa na nedotknuteľnosť jeho obydlia a aby on spolu so svojím bratom neprišli o miesto ich trvalého pobytu, a nemali tak kde bývať, a to až do času, kým súd nerozhodne vo veci samej. Súd teda dospel k záveru, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia je dôvodný, v plnom rozsahu sa stotožnil s tvrdeniami navrhovateľa v ňom uvedenými, a rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa včas podal odvolanie prostredníctvom právneho zastúpenia odporca. Svoje odvolanie odôvodnil ust. § 205 písm. a) a f) O.s.p. Odvolateľ má za to, že odôvodnenie rozhodnutia, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené nie je dostatočné a súd prvého stupňa nesprávne vec posúdil tým, že nariadil predbežné opatrenie bez toho, aby zároveň posúdil možnosť zásahu do jeho vlastníckeho práva, ako aj posúdil možnosť vzniku škody na jeho majetku. Má tým
odôvodnené obavy o svoj majetok, keďže navrhovateľ je, ako sám tvrdí alkoholik, ktorý môže zotrvaním v rodinnom dome spôsobiť veľké škody na jeho majetku. Má preto za to, že navrhovateľ v konaní neosvedčil právo aspoň v miere nevyhnutnej pre nariadenie predbežného opatrenia, na ktoré sa vzťahuje ochrana nariadená predbežným opatrením. Navrhovateľ uzavrel slobodne a vážne kúpnu zmluvu, na základe ktorej on nadobudol nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto konania. O tom svedčí aj to, že predmetnú kúpnu zmluvu podpísal dňa 20.1.2015 na obecnom úrade. Osoba poverená na overenie podpisu túto skutočnosť jednoznačne dosvedčí. Zároveň uvádza, že kúpna zmluva bola uzavretá dňa 20.1.2015 a nie ako nestranne uvádza navrhovateľ, dňa 16.1.2015, kedy bol v starostlivosti lekára. Toto nie je dôvod na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu. Navrhovateľ v čase podpisu kúpnej zmluvy bol plne pri vedomí a bol schopný ovládať svoje konanie a zároveň rozpoznať následky svojho konania. Navyše sám a osobne zabezpečil dokumenty požadované ku kúpe nehnuteľnosti, a to zo zbierky listín príslušného okresného úradu, katastrálneho odboru. Výkon práva navrhovateľa tak považuje za šikanózny vzhľadom na uvedené namietanie osvedčenie nároku, ktorému bola poskytnutá predbežná ochrana, keďže označenú kúpnu zmluvu k spornému domu nemožno považovať za absolútne neplatný úkon. Má preto za to, že vydaním predbežného opatrenia by mohol sa navodiť nezvratný stav, jeho vydaním sa zakladá situácia ktorá by v prípade že navrhovateľ nebude v spore úspešný, znemožnila obnovenie pôvodného stavu (v prípade vzniku škody na majetku). Nariadením predbežného opatrenia hrozí vznik závažnej majetkovej ujmy a obmedzenia v jeho majetkovej sfére, keďže zotrvanie navrhovateľa v priestoroch rodinného domu je vysoko nebezpečné. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je nesprávne posúdené a arbitrárne, pretože nie je náležitým spôsobom odôvodnené a v značnej miere zasahuje do jeho práv garantovaných Ústavou SR. Arbitrárnosť nachádza v tom, že prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s jeho postavením vo vzťahu k možným zásahom do jeho vlastníckej sféry, prípadne vzniku škodám na majetku. V tejto súvislosti poukazuje aj na Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.12.2012 spisová značka 5 Obdo 33/2012. Týmto potom žiada odvolací súd napadnuté uznesenie zrušiť a návrh na nariadenie predbežného opatrenia ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť.
Navrhovateľ sa k doručenému odvolaniu odporcu prostredníctvom právneho zástupcu písomne vyjadril, poukázal pritom na znenie § 76 ods. 1 písm. f) O.s.p. a skutočnosť, že v rámci konania vo veci samej sa bude rozhodovať o platnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej sa mal z prevádzanej nehnuteľnosti vypratať do 15.4.2015, čím mu bezprostredne hrozí, že z absolútne neplatného právneho úkonu mu hrozí, že ho dá odporca vypratať a stane sa z neho bezdomovec. Pokiaľ aj odporca v odvolaní uvádza, že má obavu zo spôsobenia mu škody, zdôrazňuje, že zmluva bola podpísaná v januári 2015. Pričom nehnuteľnosť mala byť z jeho strany opustená až v apríli 2015, teda pokiaľ obava odporcu by bola úprimná, je potom otázne, prečo sa odporca neobával toho, že aj do apríla mu spôsobí na majetku nejakú škodu.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.
V zmysle § 74 ods. 1 O.s.p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
Podľa § 102 ods. 1 O.s.p. ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. V záujme maloletého dieťaťa môže súd po začatí konania vo veci starostlivosti súdu o maloletých na návrh nariadiť predbežným opatrením účastníkovi, aby do času rozhodnutia vo veci úpravy pomerov maloletého dieťaťa zabezpečoval osobnú starostlivosť o dieťa, ktoré je v čase podania návrhu umiestnené v zariadení na výkon rozhodnutia súdu. Ak súd rozhoduje o predbežnom opatrení podľa druhej vety, o návrhu na predbežné opatrenie rozhodne najneskôr do 30 dní od podania návrhu; ustanovenia § 75 až 77 sa použijú primerane.
Podľa § 75 ods. 1 O.s.p. predbežné opatrenie súd zásadne nariadi na návrh. Podľa ods. 2 návrh má okrem náležitosti podľa § 79 ods. 1 O.s.p. obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.
V zmysle § 75 ods. 6 O.s.p. súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov, pričom o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov (ods. 8 cit. ust.).
Podľa § 76 ods. 1 písm. f) O.s.p. súd môže predbežným opatrením nariadiť účastníkovi, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal, alebo niečo znášal.
Predbežné opatrenie možno vydať pred začatím konania (§ 74 O.s.p.) alebo po začatí konania (§ 102 O.s.p.). V oboch prípadoch je možné ho vydať z dvoch dôvodov. Jedným je dočasná úprava právnych pomerov účastníkov a druhým je zabezpečenie výkonu súdneho rozhodnutia, ak by mal byť ohrozený. Spoločným znakom predbežných opatrení je ich predbežný - dočasný charakter. Znamená to, že sa nimi upravujú pomery účastníkov alebo zabezpečuje výkon rozhodnutia do doby, než súd vydá vo veci konečné rozhodnutie. Predbežné opatrenie musí mať preto vzťah k právnemu vzťahu, ktorý je alebo bude predmetom súdneho konania.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Podľa čl. 13 ods. 4 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy SR v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“) pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy SR vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
Podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy SR obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.
Podľa čl. 21 ods. 3 prvá veta Ústavy SR iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Podľa nálezu Ústavného súdu SR spisová značka I. ÚS 13/2000 zo dňa 10. 7. 2001 1. Ústavou Slovenskej republiky vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry
ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia. 2. Aj podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sa musia uplatniť obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, pretože pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ , nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch. 3. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, musí byť vykladané a uplatňované v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).
Podľa odôvodnenia nálezu Ústavného súdu ústava v čl. 19 ods. 2 nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány verejnej moci, fyzické aj právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného života iných vtedy, ak ich zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené. Podmienkou ústavnosti takéhoto obmedzenia práva na súkromie je jeho určenie v súlade so všetkými normami ústavy, ktoré sú právne významné pri uplatňovaní práva na súkromie (II. ÚS 7/99). Takouto normou je aj čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Článok 21 ods. 3 prvá veta ústavy dovoľuje zákonom zásahy do nedotknuteľnosti obydlia „iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“ v záujme naplnenia tých cieľov, ktoré tento odsek ďalej taxatívne vymenováva, t. j. na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ústava vo viacerých článkoch používa termín „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ (napr. v čl. 24 ods. 4, čl. 26 ods. 4). Hoci ho používa v rôznych súvislostiach, nemožno mu pripisovať rôzny obsah. Rovnaký termín obsahuje aj dohovor (napr. v čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 2), preto bolo potrebné pri jeho výklade a uplatňovaní prihliadať aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. cit. rozsudok Gillow, § 55; rozsudok Matter v. Slovenská republika z 5. júla 1999, § 66).
Ústavný súd v súlade s medzinárodným štandardom sa už k tomuto ústavnému termínu „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ vyjadril vo svojej doterajšej judikatúre (napr. I. ÚS 33/95, II. ÚS 28/96, PL. ÚS 15/98) tak, že ho „možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj v demokratickej spoločnosti“.
Zásah teda musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe a musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu; pri určovaní rozsahu obmedzenia je dôležitá aj podstata práva, ktoré sa má obmedziť. Obidva posudzované články ústavy majú síce inú štruktúru a formuláciu podmienok, ale s odvolaním sa na vyššie uvedené nemôže byť v prístupe k ich výkladu a uplatňovaniu v konkrétnej veci podstatný rozdiel. Tým viac nemôže tomu tak byť v danej veci, v ktorej má posudzovaný zásah do základných práv garantovaných týmito článkami spoločný skutkový základ. Ústavný súd preto pri posudzovaní jeho ústavnosti s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci nerozlišoval medzi jednotlivými článkami. Nakoniec treba dodať, že aj podľa čl. 19 ods. 2 v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy sa musia uplatniť obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 ústavy, pretože pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ , nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch.
Súd na základe vykonaného dokazovania v danom prípade považoval za preukázané, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol podaný dôvodne. Navrhovateľ preukázal, že spornú nehnuteľnosť trvale obýva (napokon to ani sporné nie je), pričom na základe kúpnej zmluvy, ktorej platnosť napáda cez určovací návrh v danej veci (domáha sa určenia, že je vlastníkom spornej nehnuteľnosti, pretože kúpna zmluva, na základe ktorej bolo vlastníctvo k nej prevedené na odporcu je neplatná, čo sa v konaní vo veci samej bude riešiť ako otázka predbežná), bol ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný v katastri nehnuteľností nový vlastník (odporca), ktorého vlastníctvo v konaní vo veci samej spochybňuje. Pre úspešnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je nevyhnutné, aby boli aspoň osvedčené (teda nemusia byť nepochybne preukázané) základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, ale i osvedčenie, že je dané nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. V danom prípade zatiaľ predbežne v tomto štádiu konania bez vykonania riadneho dokazovania by bolo predčasné tvrdiť, že nárok uplatňovaný návrhom vo veci samej o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, je očividne vylúčený. Na potvrdenie alebo vyvrátenie skutočnosti, že návrh je dôvodný, bude nevyhnutné vykonať dokazovanie a celú vec skutkovo i právne vyhodnotiť. Odvolací súd je preto toho názoru, že prvý z predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia, a to osvedčenie nároku navrhovateľa uplatňovaného návrhom, je daný. Zároveň bol podľa odvolacieho súdu naplnený i druhý zo základných predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia, a to nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, ak by k nariadeniu predbežného opatrenia nedošlo. V konaní totiž sám odporca prezentoval, že zotrvanie navrhovateľa v priestoroch rodinného domu je práve z dôvodu alkoholizmu navrhovateľa vysoko nebezpečné, z čoho vyplýva predpoklad naplnenia možnosti vypratania z nej navrhovateľa odporcom.
Pokiaľ odporca tvrdí, že nariadené predbežné opatrenie je nad rámec ochrany ústavných práv a spôsobom nezákonným a neústavným jeho vlastnícke práva obmedzuje, odvolací súd s poukazom na citované rozhodnutie ústavného súdu zdôrazňuje, že súdom nariadený zásah zodpovedá naliehavej spoločenskej potrebe ochrany rodinného a súkromného života a je byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu.
Na základe citovaného nálezu Ústavného súdu SR je potrebné zohľadniť, či by poskytnutím ochrany vlastníckeho práva odporcovi nenariadením predbežného opatrenia nedošlo zároveň k porušeniu ústavou garantovaného práva navrhovateľa na súkromný a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), súčasťou ktorého je aj právo na obydlie, resp. právo na nedotknuteľnosť obydlia (čl. 21 Ústavy SR), keď nepochybne zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa. Výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi závisí od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch.
V danom prípade sa odporca stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy, o ktorej navrhovateľ tvrdí že je neplatná pre nedostatok jeho spôsobilosti na jej uzatvorenie na základe ním popísaných okolností daného prípadu, na ktoré súd pri rozhodovaní o predbežnom opatrení prihliadol, keď navrhovateľ predložil dôkaz o tom, že je alkoholikom opakovane psychiatricky hospitalizovaný v rôznych zariadeniach s poruchou psychiky a správania zapríčinenej užívaním alkoholu so syndrómom závislosti (lekárska správa z č.l. 14 spisu). Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že navrhovateľ v predmetnej nehnuteľnosti žije, čo potvrdil aj samotný odporca vo svojom odvolaní, navrhovateľ nedisponuje finančnými prostriedkami, ktorými by si mohol zabezpečiť náhradné bývanie, preto v tejto súvislosti sa javí ako spravodlivejšie takýto postup považovať za prirodzený procesnému nástroju, ktorý k obrane svojho práva (vlastníckeho) navrhovateľ použil, a to napadnutie samotnej platnosti kúpnej zmluvy cez určovací návrh, ktorá viedla k pozbaveniu navrhovateľa jeho vlastníckeho práva.
Odvolací súd tak považoval za preukázaný dôvod na obmedzenie vlastníckeho práva odporcu podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy SR. Uložená povinnosť strpieť užívanie nehnuteľností navrhovateľom je prejavom prednosti ochrany ústavných práv na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy SR. Nejedná sa o neoprávnený zásah, za ktorý by bolo možné považovať také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje
ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa.
Napokon, súd povinnosť ukladá bez toho, aby vyslovil, že vlastník obmedzenie musí strpieť bez akejkoľvek náhrady v prípade, že by vo veci samej bol navrhovateľ neúspešný. Zákonná úprava s takouto možnosťou počíta v ust. § 77 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli. Rovnako pre prípad obavy odporcu z možného vzniku škody na nehnuteľnosti jej ďalším užívaním odporcom, táto ujma je ale napraviteľná tým, že v prípade jej vzniku a následnom odmietnutí jej dobrovoľnej náhrady, môže sa odporca domáhať jej zaplatenia v riadnom súdnom konaní.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne správne s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.
O trovách tohto odvolacieho konania bude v zmysle § 145 O.s.p. i v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. rozhodnuté pri rozhodovaní o náhrade trov základného konania.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.