Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26CoCsp-48-2021.pdf
PDF · 118.61 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoCsp/48/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členiek senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Ľuboslavy Vankovej, v spore žalobkyne: Intrum Slovakia s.r.o., Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, zast. advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, Mýtna 48, IČO: 37 927 795, proti žalovanej: A. B., nar. XX. júna XXXX, bytom B., C. D.. 314/71, zast. advokátkou: JUDr. Mária Kováčová, Nitrianske Hrnčiarovce, Pod Sokolom 12, IČO: 42 212 057, o zaplatenie 2.816,99 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 10Csp/178/2020-95 zo dňa 7. júna 2021, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaná má nárok voči žalobkyni na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Prvoinštančný súd rozsudok odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 a 9, § 53a ods. 1, § 54 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníka ( ďalej len „O.z.“ ); § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „ZoSÚ“ ); § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „ZoB“ ) ako aj § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „C.s.p.“ ).
Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie tým, že predmetom konania vo veci je uplatnená pohľadávka žalobkyne, ktorú nadobudla na základe zmluvy o postúpení pohľadávok od svojej právnej predchodkyne, ktorá so žalovanou uzavrela 13. mája 2016 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ reg. číslo: 005397511130516. Uviedla, že predmetnou uzavretou zmluvou došlo k uzavretiu spotrebiteľskej úverovej zmluvy, pričom na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ, ktorá pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Na základe úverovej zmluvy právna predchodkyňa žalobkyne poskytla žalovanej 5.000 eur z titulu úveru a žalovaná sa zaviazala právnej predchodkyni žalobkyne úver splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 75,91 eur. Žalovaná si riadne neplnila
svoje povinnosti vyplývajúce z úverovej zmluvy, z ktorého dôvodu, jej bola právnou predchodkyňou žalobkyne ( banka ) zaslaná tretia upomienku - pokus o zmier z 8. júna 2017, ktoré doručenie žalobkyňa preukazovala podacím hárkom z predmetného dňa bez uvedenia dennej pečiatky pošty a podpisu zamestnanca pošty. Žalovaná popierala, že by sa jej zásielka dostala do dispozičnej sféry. Banka zosplatnila úver 12. júla 2017 a vyzvala žalovanú na zaplatenie úveru a príslušenstva vo výške 4.895,97 eur v lehote 7 dní odo dňa doručenia výzvy. Žalovaná výzvu prevzala 21. júla 2017, ktoré prevzatie žalovaná nerozporovala. Veriteľ môže pristúpiť k zosplatneniu úveru pri splnení dvoch podmienok, a to, že zosplatnenie je dohodnuté v zmluve a ďalšou podmienkou je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti postupom podľa § 92 ods. 8 ZoB. Strany úverovej zmluvy sa v bode 5 písm. b/ dohodli, že v prípade nesplácania úveru je banka oprávnená v súlade s Obchodnými podmienkami vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru, ak je dlžník v omeškaní s úhradou viac než dvoch splátok alebo jednej splátky počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace a bol na ich zaplatenie písomne vyzvaný. Žalobkyňa súdu nepredložila dôkaz o jeho zaslaní, teda nepredložila relevantný podací hárok, z ktorého by súd prvej inštancie mal za preukázané doručenie výzvy. Relevantným zákonným ustanovením, ktoré prichádza do úvahy pri doručení fikciou je ustanovenie § 45 ods. 1 O.z. Z povahy veci vyplýva, že pri vzniku zmluvy prejav vôle ktorejkoľvek zo zmluvných strán, najmä žalobcu, pôsobí ihneď len vtedy, keď je adresát prítomný (inter presentes). Z tohto dôvodu však bolo treba určiť aj okamih, v ktorom prejav vôle žalobkyne smerujúci žalovanej pôsobí voči neprítomnej osobe (inter absentes). Účinnosť prejavu vôle voči neprítomnej osobe nastáva od okamihu, keď jej dôjde. Podľa názoru súdnej praxe a v súlade s teoretickými poznatkami prejav vôle je voči neprítomnej osobe účinný od okamihu, keď sa dostane do sféry jej dispozície. Situácia sa posudzuje objektívne a ak sa preukáže, že adresát mal možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, dochádza k pôsobeniu tohto jednostranného právneho úkonu voči adresátovi bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. V tomto smere dal prvoinštančný súd do pozornosti R 27/2011, ale aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020. Z dôvodu, že nedošlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, úver ostal živý a keď banka postúpila dlh žalobkyni nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky, z ktorého dôvodu súd považuje zmluvu o postúpení pohľadávky za neplatnú podľa § 39 O.z. pre rozpor právneho úkonu so zákonom. V prípade postúpenia pohľadávky v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani riadnym oznámením o postúpení pohľadávky. Dal do pozornosti Všeobecné obchodné podmienky VÚB, a.s. článku VII. bodu 1, prvá veta ak veriteľ doručuje výzvu na zaplatenie zostatku úveru spolu so splatným príslušenstvom, robí tak doporučenou zásielkou do vlastných rúk na poslednú známu adresu dlžníka. V zmysle § 92 ods. 8 ZoB, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe. Banka týmto spôsobom nepostupovala, pretože žalovanej zaslala pokus o zmier, v ktorom bola žalovaná vyzvaná na zaplatenie pohľadávky a upozornená na právo banky odstúpiť od zmluvy. Následne výzvou z 12. júla 2017 vyzvala žalovanú na zaplatenie pohľadávky a oznámila jej, že banka pristúpila dnešným dňom k zosplatneniu úveru. Nebol správny postup banky, ktorá jedným listom žalovanú vyzvala na zaplatenie pohľadávky a súčasne zosplatnila úver. Pokiaľ výzvu nahradil pokus o zmier, ktorý bol doručovaný žalovanej, nebolo preukázané či sa dostal do jej dispozičnej sféry, preto z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne, súd prvej inštancie žalobu zamietol.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v celom rozsahu odvolanie žalobkyňa, pretože súd prvej inštancie vec na základe vykonaného dokazovania nesprávne právne posúdil. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobkyne pre nepreukázanie splnenia podmienok pre platné postúpenie bankovej pohľadávky podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že nebolo preukázané, že si právna predchodkyňa žalobkyne splnila podmienky požadované v ustanovení § 53 ods. 9 O.z., predovšetkým čo sa týka doručenia upozornenia spotrebiteľa pri omeškaní so splatením splátok viac ako 3 mesiace, že v lehote nie kratšej ako 15 dní uplatní právo na zosplatnenie úveru, toto tvrdenie súdu nie je správne. Spolu so žalobou bola súdu doručená nielen tretia upomienka zo dňa 8. júna 2017 ( výzva na úhradu omeškanej splátky ), ale spolu s ňou aj podací hárok preukazujúci doručovanie tejto žalovanému, a to pod číslom zásielky RK050316864SK. Z tohto podacieho hárku je zrejmé, že predmetná výzva bola daná na poštovú prepravu dňa 8.6.2017, čo vyplýva z dátumu na ľavej bočnej strane hárku. Obe tieto listiny, a taktiež výzva ich právneho predchodcu na predčasné splatenie s doručenkou, sú súčasťou súdneho spisu od doručenia návrhu na vydanie platobného rozkazu, preto má za nesporné, že v tomto spore bolo preukázané, že k zosplatneniu dlhu došlo platne, a tvrdenie súdu, že žalobca nepreukázal doručenie predmetných výziev,
je nesprávne. Vzhľadom na uvedené má za to, že konanie má aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné. V tejto súvislosti poukázala na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR na posudzovanie účinkov doručenia poštových zásielok. Pre nadobudnutie účinkov doručenia úkonu nie je podstatné, či sa adresát s obsahom doručovanej zásielky úkonu oboznámil až neskôr, v čase plynutia odbernej lehoty na vyzdvihnutie uloženej zásielky, resp. tieto účinky nastávajú aj v prípade ak nevyužil možnosť oboznámiť sa s obsahom uloženej zásielky. (porovnaj uznesenie NS SR sp.zn. 4Obdo 73/2016 uverejnené v časopise zo Súdnej praxe pod č. 45/2018, príp. uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo 129/2010 uverejnené v systéme ASPI pod č. 27/2011 ). Právna predchodkyňa preukázateľne postupovala v zmysle ust. § 53 ods. 9 O.z., keď k zosplatneniu pristúpila po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením omeškanej splátky a zároveň preukázala upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Je teda zrejmé, že preukázala splnenie oboch vyššie uvedených podmienok ( zosplatnenie je dohodnuté v zmluve a ďalšou podmienkou je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti postupom podľa § 92 ods. 8 ZoB ), preto má za nesporné, že k postúpeniu pohľadávky došlo riadne a platne. V tomto spore preukázala, že jej právna predchodkyňa vyzvala žalovanú na zaplatenie peňažného záväzku vrátane omeškaných nezaplatených úverových splátok, pre ktorých neplnenie právna predchodkyňa vyhlásila predčasnú splatnosť úveru. Žalovaná napriek písomnej výzve svoj dlh nezaplatila a do omeškania s jeho zaplatením sa dostala viac ako 90 kalendárnych dní. Nakoľko žalovaná napriek výzve banky, ktorá jej bola riadne doručená bola viac ako 90 dní v omeškaní so zaplatením svojho dlhu voči banke vrátane omeškaných splátok, na ktorých zaplatenie bola preukázateľne vyzvaná, týmto boli splnené zákonné predpoklady pre platné postúpenie bankovej pohľadávky podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB. K postúpeniu pohľadávky, ktorej zaplatenie je predmetom tohto sporu došlo riadne a platne, čím je daná aktívna legitimácia žalobkyne v tomto spore. „Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.“ (Nález Ústavného súdu SR z 1.apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014). Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v súlade s petitom odvolania.
K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá považovala rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, náležite odôvodnený, vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci, preto navrhla, aby ho odvolací súd potvrdil.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 34 C.s.p. ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( § 362 ods. 1 C.s.p. ), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 359 C.s.p. ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( § 355 ods. 1 C.s.p. ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( § 365 C.s.p. ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( § 365 ods. 1 písm. f/ a h/) C.s.p. ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom ( § 379 C.s.p. ) a dôvodmi odvolania ( § 380 ods. 1 C.s.p. ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( § 383 C.s.p. ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario ), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( § 219 ods. 3 C.s.p. ) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ( § 387 ods. 1 C.s.p. ).
Predmetom konania je nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 2.816,99 eur a príslušenstva. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky bankou žalobkyni, nakoľko banka postupovala v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 ZoB v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky, keď žalobkyňa v konaní nepreukázala, že právna predchodkyňa
žalobkyne, ako banka žalovanej, písomne vyzvala žalovanú na zaplatenie peňažného záväzku, s ktorým bola žalovaná nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Žalobkyňa nesúhlasila so zamietajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie, poukazovala na to, že v konaní naplnila všetky zákonné predpoklady domáhať sa zaplatenia uplatnenej sumy a príslušenstva. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie správne a zákonne žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol.
Podstata odvolacích argumentov vo vzťahu k zamietajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie bola založená na nesprávnom právnom posúdení veci a vyvodení nesprávnych záverov zo zisteného skutkového stavu. Keďže nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci bolo posúdiť vecnú legitimáciu žalobkyne, ktorá tvrdila, že uplatňovanú pohľadávku nadobudla postúpením, pristúpil odvolací súd rovnako, ako súd prvej inštancie, najskôr k skúmaniu tejto otázky.
Odvolací súd s prihliadnutím na relevantnú odvolaciu argumentáciu uvádza:
Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľke.
Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobkyňa domáha ako postupníčka pôvodnej veriteľky ( VÚB, a. s.) zo zmluvy, ktorú táto uzavrela so žalovanou. Ako už bolo konštatované vyššie, bolo preto potrebné, aby v prvom rade žalobkyňa preukázala svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodnej veriteľky. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu ( v takom prípade sa stáva žalobcom ) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba ( v takom prípade sa stáva žalovaným ). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno- právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia ( žalobca ), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti ( žalovaný ), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide ( por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004 ).
Podľa § 92 ods. 8 ZoB v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta
so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
Ustanovenie § 525 ods. 1 O.z. zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle ustanovenia § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo ( § 91 a nasl. ZoB ). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 O.z. bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ustanovenie § 525 ods. 1 O.z. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná ( teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané ), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle ustanovenia § 39 O.z., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení ( napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky ) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa ustanovenia § 526 ods. 2 O.z. účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v ustanovení § 525 O.z., ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle ustanovenia § 526 O.z. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky.
Podľa § 132 ods. 1 C.s.p. v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
Podľa § 185 ods. 1 C.s.p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
Podľa § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Citované ustanovenie § 132 ods. 1 C.s.p. zakotvuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 C.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v citovanom ustanovení § 92 ods. 8 ZoB, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 C.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta ( dlžníka ) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že k postúpeniu pohľadávky došlo dňa 19. novembra 2019, t. j. celkom jednoznačne po nepretržitom omeškaním s plnením čo len časti záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, čo znamená, že žalobkyňa dodržala všetky podmienky uvedené v ustanovení § 92 ods. 8 ZoB, je jej úvaha nesprávna. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že ani v prípade zaslania pokusu o zmier z 8. júna 2017, v ktorom bola žalovaná vyzvaná na zaplatenie pohľadávky banky ,, celkom 247,39 eur “ a upozornená na právo banky odstúpiť od zmluvy o úvere, ani v prípade následnej výzvy na predčasné splatenie zo dňa 12. júla 2017, ktorou jej banka oznámila, že ,, dnešným dňom vyhlásila predčasnú splatnosť úveru vrátane príslušenstva so zostatkom 4.895,97 eur “ a vyzvala ju na predčasné splatenie zostatku úveru v lehote siedmych dní od doručenia výzvy, nebola dodržaná vo vzťahu k postúpeniu pohľadávky dňa 19. novembra 2019 lehota 90 kalendárnych dní omeškania so splnením čo len časti peňažného záväzku po výzve na plnenie banky pred postúpením pohľadávky. Žalobkyňa teda nedokázala, že pohľadávka voči žalovanej bola v čase jej postúpenia na žalobkyňu spôsobilá na postúpenie v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné ( aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanej doručené oznámenie postupkyne o postúpení pohľadávky ) a že žalobkyňa je oprávnená pohľadávku voči žalovanej uplatňovať pred súdom.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného je nevyhnutné konštatovať, že VÚB, a. s. bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej ( ktorá je predmetom tohto sporu ) žalobkyni len po tom, ak by bola žalovaná napriek písomnej výzve ( ktorej doručenie do dispozičnej sféry žalobkyňa nepreukázala ) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovanej. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli ( prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo ), bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadnuť. Je treba uzavrieť, že žalobkyňa nepreukázala, že sa platne a účinne stala veriteľkou uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jej žalobu zamietnuť.
Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalobkyňa v odvolaní podala odvolanie i proti tomuto výroku, avšak neuviedla žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu v spojitosti s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania nespochybnil ( v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti ), nie je jej odvolacia námietka opodstatnená.
S poukazom na uvedené odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
V odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná, a preto jej zásadne v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 C.s.p. vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne ( § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení ).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 ( § 425 C.s.p. ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( § 426 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 C.s.p. ).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh ) ( § 428 C.s.p. ). Súd poučuje strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( § 160 ods. 2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 ). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C.s.p. ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( § 433 C.s.p. ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 434 C.s.p. ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( § 435 C.s.p. ).