Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5S-37-2019.pdf
PDF · 105.01 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/37/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členov senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: WESTech, spol. s r.o., so sídlom Stará Vajnorská 17, Bratislava, IČO: 35 796 111, zastúpeného: Mgr. Dávid Štefanka, advokát, so sídlom, Povoznícka 18, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 102438109/2018 zo dňa 04.12.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalovanému súd voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu (ďalej len „správny súd“) dňa 21.02.2019 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 101404517/2018 zo dňa 23.07.2018, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil rozdiel dane v sume XX.XXX,X € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2011 žalobcovi ako daňovému subjektu. 2. Žalobca sa domáhal zrušenia v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 4. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutia, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP). 5. Správny súd verejne vyhlásil rozsudok vo veci dňa 22.11.2022. 6. Lustráciou žalobcu v databáze súdnych rozhodnutí (na webovom sídle https://www.slov-lex.sk) správny súd zistil, že tunajší súd už právoplatne rozhodol vo veci rovnakých účastníkov konania, vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 2S/204/2021 zo dňa 6. júla 2022. Skutkové a právne závery správneho súdu 7. Po preskúmaní žalobných námietok, stanoviska žalovaného a administratívneho spisu správny súd dospel k záveru, že správnu žalobu je potrebné zamietnuť. 8. Podľa § 140 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (SSP), vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.
9. Správny súd je viazaný nielen rozsahom, ale aj žalobnými dôvodmi (§ 134 SSP). Pokiaľ o týchto žalobných dôvodoch bolo už vo vzťahu k žalobcovi rozhodnuté v inom prípade, tak žalobcovi je známy právny postoj správneho súdu k uvedenému problému. Opakované podávanie žalôb, ktoré sa líšia iba okruhom ďalších účastníkov, ale druhovo ide o ten istý problém, vedie k zneužívaniu zásady oficiality v súdnom konaní (§ 103 ods. 1 SSP), keď správny súd musí rozhodnúť už vo veci vyriešeného právneho problému opätovne rozsudkom. Vzhľadom na to, že v našom systéme neexistuje súdny precedens, zavádza sa aspoň možnosť skráteného odôvodnenia s odkazom na totožný rozsudok, v ktorom už bol právny problém vyriešený. Totožný predmet konania sa rozumie druhovo totožný (obdobný) predmet konania, ktorý ale nevytvára prekážku rei iudicatae alebo prekážku litispendencie. Ide o predmet konania, ktorý sa týka rovnakého právneho problému a formálne sa líši iba číslom konania (Komentár k § 140 SSP, zdroj ASPI). 10. Žalobca v správnej žalobe namietal, že
- porušenie zásad daňového konania a porušenie práv daňového subjektu.
- nedostatočné a nesprávne zistenie skutkového stavu.
- nevysporiadanie sa s námietkami žalobcu, nevysporiadanie sa so všetkými dôkazmi a nesprávne zhodnotenie vykonaných dôkazov.
- nesprávne právne posúdenie splnenia podmienok pre uplatnenia práva na odpočítanie dane a nesprávne právne posúdenie unesenia dôkazného bremena.
- nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, nepreskúmateľnosť rozhodnutia. 11. Vo vyššie uvedenej veci (odsek 6 tohto rozsudku) správny súd žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 12. Predmetom vyššie uvedeného konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o vyrubení rozdielu DPH za zdaňovacie obdobie január 2011 v sume XXX.XXX,- €, nepriznaní nadmerného odpočtu v sume XX.XXX,XX €, a vyrubení dane v sume XX.XXX,XX €, pričom rozhodnutie správcu dane vychádzalo z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január 2011 až jún 2011, ukončenej protokolom z daňovej kontroly č. 101431871/2017 zo dňa 26.06.2017. 13. Správca dane (vo veci preskúmavanej v konaní sp. zn. 2S/204/2021) dospel k záveru, že žalobca porušil § 51 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 222/2004 Z.z.), tým, že si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej sume 117.502,- € z dodania tovaru
- počítačové procesory od dodávateľa AXC SPEDITION s.r.o., pretože nebola preukázaná reálnosť uskutočnenia a prepravy zdaniteľných obchodov deklarovaných na faktúrach č. 110001, č. 110002 a č. 110003. 14. Totožnosť predmetu konania podľa § 140 SSP vo vzťahu k vyššie špecifikovanému rozhodnutiu je daná tým, že v oboch konaniach je predmetom konania obdobné rozhodnutie žalovaného o vyrubení rozdielu na dani z pridanej hodnoty, a to na základe jednej daňovej kontroly, ukončenej rovnakým protokolom, za iné zdaňovacie obdobie, pričom správca dane tak v prejednávanej veci ako aj vo veci sp. zn. 2S/204/2021 konštatoval ako dôvod vyrubenia rozdielu dane porušenie rovnakých zákonných ustanovení pre neoprávnené odpočítanie dane z faktúr. 15. Na totožnosť predmetu konania v prejednávanej veci a vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 2S/204/2021 tvrdil aj žalobca v bode 9 podania zo dňa 20.10.2020: „9. Súvisiace konania vedené na Krajskom súde Bratislava V závere tohto vyjadrenia, by sme chceli zdvorilo upriamiť pozornosť cteného súdu na Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.05.2020, právoplatný dňa 19.06.2020, sp. zn. 5S/35/2019, ktorý je skutkovo totožný, týka sa rovnakých účastníkov konania, ako aj rovnakého daňového konania, avšak smeruje voči inému rozhodnutiu žalovaného. Predmetná daňová kontrola sa týkala zdaňovacieho obdobia január 2011, február 2011, marec 2011, apríl 2011, máj 2011 a jún 2011, pričom vo všetkých došlo k rovnakým pochybeniam správcu dane, ako aj žalovaného. Konania sú vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/36/2019, sp. zn. 1S/33/2019, sp. zn. 5S/37/2019, sp. zn. 1S/36/2019 a 1S/34/2019, pričom vo veci vedenej pod sp. zn. 5S/35/2019 už došlo k právoplatnému rozhodnutiu vo veci a to tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v spojení s rozhodnutím Daňového úradu bolo zrušené a vec bola vrátená orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi bolo voči žalovanému priznané právo na úplnú náhradu trov konania.“
16. V súlade s § 140 zákona č. 162/2015 Z.z. správny súd poukazuje na rozsudok tunajšieho súdu vo veci sp. zn. 2S/204/2021 zo dňa 6. júla 2022. V tomto konaní si podľa označeného rozsudku žalobca uplatnil totožné žalobné námietky ako v prejednávanej veci.
17. Vzhľadom na to, že tunajší súd už rozhodoval vo veci rovnakého žalobcu, ako je žalobca v tomto konaní a predmetom dotknutého konania bol totožný predmet, ako je predmet tohto konania, správny súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom vo veci tých istých účastníkov v skoršom rozsudku tunajšieho súdu, v súlade s ustanovením § 140 SSP poukazuje na jeho odôvodnenie, pričom zároveň z rozhodnutia sp. zn. 2S/204/2021 zo dňa 6. júla 2022 uvádza nasledujúcu časť odôvodnenia: „ 43. Z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf 17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013). Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. 44. Správny súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. 45. Správny súd považuje na prvom mieste ozrejmiť rozsah preskúmavania napadnutého rozhodnutia, na ktorý má vplyv aj skorší rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/35/2019-192 zo dňa 19.05.2020 vyhlásený v tejto daňovej veci. Krajský súd v Bratislave v citovanom rozsudku považoval zistenia správcu dane o tom, že žalobca nesplnil podmienky pre vznik nároku na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie január 2011 za preukázané a stotožnil sa s nimi. Táto hmotnoprávna časť je preto právoplatne uzavretá, už skôr ju preskúmal súd v právoplatnom rozsudku č.k. 5S/35/2019-192 zo dňa 19.05.2020. Krajský súd v Bratislave v tomto rozsudku vyčítal daňovým orgánom podľa jeho názoru neprimerane dlhú daňovú kontrolu, ktorá mohla presiahnuť časový rámec jedného roka, ktorý je ako maximálna možná doba trvania daňovej kontroly upravený v § 46 ods. 10 DP. Dĺžka daňovej kontroly bola vyvolaná dožiadaniami
MVI k dodávateľovi aj odberateľom žalobcu, preto mali daňové orgány podľa krajského súdu v ďalšom konaní postupovať podľa zákona č. 442/2012 Z.z. a Smernice č. 2011/16/EU implementovanej do citovaného zákona. 46. Z uvedeného dôvodu zostala predmetom konania otázka posúdenia dĺžky daňovej kontroly a aplikácie zákona č. 442/2012 Z.z. so Smernicou č. 2011/16/EU. 47. Správny súd uvádza, že na veci dane z pridanej hodnoty nemožno v žiadnom prípade aplikovať zákon č. 442/2012 Z.z., pretože to tento zákon v ustanovení § 3 ods. 2 písm. a/ expressis verbis vylučuje: medzinárodná pomoc a spolupráca pri správe daní podľa tohto zákona sa nevzťahuje na daň z pridanej hodnoty. Rovnaké vylúčenie vecnej pôsobnosti pre oblasť dane z pridanej hodnoty obsahuje aj Smernica č. 2011/16/EU v čl. 2 ods. 2. 48. Uvedená negatívna enumerácia vecnej pôsobnosti zákona č. 442/2012 Z.z. aj Smernice č. 2011/16/ EU má svoje racio v tom, že medzinárodnú výmenu informácií v oblasti DPH upravuje osobitný právny predpis, a to Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, ktoré má priame účinky na území Slovenskej republiky ako členského štátu EÚ, bez potreby osobitnej implementácie v zákone SR. Daňové orgány preto postupovali správne, keď na predmetnú právnu vec neaplikovali zákon č. 442/2012 Z.z. ani Smernicu č. 2011/16/EU, ale postupovali priamo podľa Nariadenia č. 904/2010. 49. Nariadenie č. 904/2010 upravuje v čl. 10 trojmesačnú lehotu na odoslanie požadovaných informácií žiadajúcemu štátu; uvedená lehota však plynie dožiadanému štátu, nie však žiadajúcemu štátu. Jej nedodržanie nespôsobuje nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly. Ide totiž o procesnú poriadkovú lehotu, nemá hmotnoprávny charakter (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/12/2018). 50. Správny súd na tomto mieste poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20 zo dňa 30.09.2021 vo veci výkladu práve dĺžky lehoty na MVI podľa Nariadenia č. 904/2010: “Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.” Súdny dvor zdôraznil, že na účely výkladu ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri najmä rozsudky zo 6. októbra 2020, Jobcenter Krefeld, C-181/19, EU:C:2020:794, bod 61 a citovanú judikatúru, ako aj z 24. marca 2021, A, C-950/19, EU:C:2021:230, bod 34). Na účely určenia rozsahu pôsobnosti článku 10 Nariadenia č. 904/2010 je preto potrebné zohľadniť aj články 11 a 12 tohto nariadenia, ktoré spolu s týmto článkom 10 tvoria oddiel 2 kapitoly II uvedeného nariadenia s názvom „Lehota na poskytovanie informácií“. Z týchto článkov vyplýva, že normotvorca Únie výslovne počítal s možnosťou príslušných daňových orgánov členských štátov odpovedať na žiadosť o informácie po uplynutí lehôt stanovených v článku 10 Nariadenia č. 904/2010. Navyše ani články 10 až 12 Nariadenia č. 904/2010, ani žiadne iné ustanovenie tohto nariadenia nestanovujú akýkoľvek dôsledok v prípade prekročenia niektorej z lehôt vyplývajúcich z uplatnenia uvedených článkov príslušnými daňovými orgánmi, a to či už pre tieto orgány, alebo pre zdaniteľné osoby. Zo znenia uvedených ustanovení a následne z kontextu, do ktorého patrí tento článok 10, teda vyplýva, že prekročenie niektorej z lehôt stanovených týmto článkom nezakladá dotknutej zdaniteľnej osobe žiadne právo a nemá žiadny špecifický dôsledok, a to ani pokiaľ ide o zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne požadované informácie. Nariadenie č. 904/2010 nemožno vykladať tak, že by priznávalo zdaniteľným osobám konkrétne práva, keďže neobsahuje žiadne výslovné ustanovenie v tomto zmysle (pozri analogicky rozsudok z 20. júna 2018, Enteco Baltic, C-108/17, EU:C:2018:473, bod 105 a citovanú judikatúru). Toto nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky prerušenia takejto kontroly, ak sa začne postup výmeny informácií stanovený týmto nariadením. Preto sa zdaniteľná osoba nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, ktorá sa jej týka, z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia. 51. Správny súd zdôrazňuje, že rozsudky Súdneho dvora EÚ týkajúce sa prejudiciálnych otázok sú spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Benedetti, 52/76, 03.02.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2). Súdny dvor výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia
už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kuhne a Heitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s. 379, bod 27). 52. Na základe uvedených dôvodov, hoci bola daňová kontrola v predmetnej právnej veci prerušená v období od 28.06.2013 do 16.04.2015 a od 10.07.2015 do 03.04.2017, dĺžka prerušenia konania podľa § 61 DP v spojení s čl. 10 Nariadenia č. 904/2010 a rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20 nespôsobuje nezákonnosť daňovej kontroly. Celová dĺžka daňovej kontroly po odrátaní času prerušenia trvala 360 dní, teda korešpondovala s § 46 ods. 10 DP. 53. Po zodpovedaní tejto otázky zostalo v predmetnej právnej veci posúdiť, či správca dane a žalovaný rozhodli o vyrubení rozdielu dane po uplynutí lehoty vyjadrenej v § 69 ods. 1 DP. 54. Pri výklade ustanovenia § 69 ods. 1 DP je potrebné vychádzať z jeho systematického zaradenia v rámci Daňového poriadku a potom z kontextu s ďalšími ustanoveniami zohľadniac aj účel právnej úpravy. 55. Ustanovenie § 69 ods. 1 DP je zaradené vo štvrtej časti zákona s názvom “Daňové konanie”. Štvrtá časť sa člení na Prvú hlavu - “Všeobecné ustanovenia” (§ 58 - § 66), Druhú hlavu - “Osobitné daňové konania” (§ 67 - § 78) a Druhá hlava sa ďalej člení na Prvý diel - “Registračné konanie (§ 67), Druhý diel - “Vyrubovacie konanie” (§ 68 - § 70), Tretí diel - “Opravný prostriedky” (§ 71 - § 78). Tretia hlava sa nazýva “Daňové preplatky a daňové nedoplatky” (§ 79 - § 87), Štvrtá hlava - “Daňové exekučné konanie” (§ 88 - § 153). 56. Lehota upravená v § 69 ods. 1 DP je svojím charakterom zaradená vo štvrtej časti týkajúcej sa ustanovení o konaní. V prvej hlave štvrtej časti sú upravené všeobecné ustanovenia o konaní, ktoré sa vzťahujú na všetky druhy konaní podľa Daňového poriadku, a medzi tieto všeobecné ustanovenia patrí aj ustanovenie o prerušení konania - § 61. Následkom prerušenia konania je neplynutie lehôt podľa Daňového poriadku (§ 61 ods. 5: “Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú”). Ide o všeobecne koncipované ustanovenie, ktoré nerozlišuje medzi lehotami, ktoré v dôsledku prerušenia plynú alebo neplynú, spočívajú, prerušujú sa, a podobne. Preto ak sa v Daňovom poriadku nachádza právna úprava lehôt plynúcich v daňovom konaní, počas prerušenia tieto lehoty neplynú. O to viac, ak je konkrétna lehota upravená systematicky v tej istej časti zákona a zákon pri nej neupravuje výnimky v súvislosti s prerušením. 57. Ustanovenie § 69 od. 1 DP nemožno vykladať izolovane od iných ustanovení tohto zákona. Preto ho nemožno vykladať izolovane ani od § 61 DP. Navyše, ustanovenie § 69 ods. 1 DP obsahuje v úvode prvej vety slová, ktoré nemožno opomínať: “Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak (...) ”. Daňový poriadok však v § 61 ods. 5 ustanovuje inak, a to že počas prerušenia konania lehoty podľa Daňového poriadku neplynú; neplynie preto ani lehota podľa § 69 ods. 1 DP v období prerušenia konania. Správny súd preto dospel k záveru, že v predmetnej právnej veci nezaniklo právo správcu dane na vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie január 2011. 58. Podľa názoru správneho súdu rozhodnutia správcu dane aj žalovaného spĺňajú podmienky § 63 ods. 5 DP a odôvodnenia ich rozhodnutí obsahujú popis skutkového stavu, vyhodnotenie skutkových zistení a dôkazov a právne posúdenie veci s odkazom na zodpovedajúcu judikatúru súdov; takisto sa správne vysporiadali s názorom Krajského súdu v Bratislave vyjadreným v rozsudku č.k. 5S/35/2019-192 zo dňa 19.05.2020. 59. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ správny súd dospel k záveru, že konanie aj rozhodnutie žalovaného a správcu dane sú v súlade s Daňovým poriadkom, preto žalobu zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 SSP.“ 18. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov, s ktorými sa správny súd stotožňuje v celom rozsahu, správny súd žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 19. O trovách konania rozhodol súd podľa § 168 SSP a vo veci úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania zo súdneho spisu nevyplývajú. 20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).