Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Cob-31-2022.pdf
PDF · 142.34 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cob/31/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu: Z.A.I.C. s.r.o. so sídlom Legionárska 7158/5, 911 01 Trenčín, IČO: 36 344 885, právne zastúpeného JUDr. KLUČKOVÁ, advokátka s.r.o. so sídlom Pluhová 29, Bratislava, IČO: 36 864 242, proti žalovanému German Tour, s.r.o. so sídlom Legionárska 7158/5, 911 01 Trenčín, IČO: 47 764 007, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Marek Doktor, s. r. o., so sídlom Legionárska 7735/31B, 911 01 Trenčín, IČO: 52 536 891, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 22Cb/75/2021 - 99 zo dňa 14. februára 2022, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný vypratať nebytový priestor s označením 1 C2 na 1. nadzemnom podlaží nachádzajúci sa v nehnuteľnosti - stavbe súpisné číslo XXXX, postavenej na pozemkoch parc. reg. "C" č. XXX/X a č. XXX/X, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie S., obec S., okres S., vedenom na Okresnom úrade S., katastrálny odbor, a to do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 30.12.2015 uzavreli žalovaný ako prenajímateľ a žalobca ako nájomca zmluvu o nájme nebytových priestorov s označením 1 C2 na 1. nadzemnom podlaží nachádzajúci sa v nehnuteľnosti so súpisným číslom XXXX, postavenej na pozemku parc. č. XXX/X, XXX/X, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX ako polyfunkčný objekt "I. P." na dobu určitú 1 (jedného) roka. Dodatkom č. 4 k Nájomnej zmluve č. N 6/2015 zo dňa 17.12.2019 sa žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca dohodli, že nájom sa uzatvára na dobu určitú do 30.12.2015. Listom právneho zástupcu žalovaného zo dňa 26.3.2021 označeným ako "Oznámenie rozhodujúcich skutočností" adresovaným žalobcovi žalovaný oznámil žalobcovi, že nájomný vzťah založený Nájomnou zmluvou trvá a to v zmysle § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zároveň uviedol, že má záujem odkúpiť predmet nájmu a zároveň má záujem odkúpiť vedľajšie nebytové priestory. Faktúrou č. XXXXXX vystavenou dňa 1.3.2021 na sumu 1.290 Eur so splatnosťou dňa 15.3.2021 bolo fakturované nájomné za prenajaté priestory za 3/2021. Žalobca sa domáhal vypratania predmetných
nebytových priestorov argumentujúc, že žalovaný uvedené nebytové priestory po skončení nájmu užíva bez právneho dôvodu.
3. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že Zmluva o nájme nebytových priestorov bola uzavretá medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom na dobu určitú do 31.12.2020, pričom sporové strany po 31.12.2020 neuzavreli dodatok k uvedenej Zmluve o nájme nebytových priestorov ani novú zmluvu o nájme. Nebolo tiež medzi stranami sporné, že žalovaný nebytové priestory užíval i po uvedenom dátume. Žalovaný vychádzal z právneho názoru, že nájomný vzťah trvá, nakoľko žalobca nepodal v lehote podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka návrh na vypratanie. Spornou otázkou medzi stranami bola len otázka právna, nie skutková. Pokým argumentácia žalobcu sa opierala o právny názor, vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 41/2019 a spočívala v právnom názore, že nájom uzavretý na určitý čas nie je možné predĺžiť, resp. obnoviť konkludentným spôsobom podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka; právna argumentácia žalovaného vychádzala z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Cdo/3/1997 zo dňa 24.7.1997 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/156/2006 zo dňa 28.8.2007, podľa ktorých právna úprava týkajúca sa skončenia nájmu podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb. nie je komplexnou úpravou, ku ktorej by nebolo možné podporne aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o nájme. Podľa argumentácie žalovaného došlo v zmysle § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka k obnoveniu nájmu na ďalší rok.
4. Otázka skončenia nájmu bola riešená v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia pod sp. zn. 22Cb/63/2021. Krajský súd v Trenčíne svojim rozhodnutím zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie vyslovujúc právny názor, že nájom uzavretý na určitý čas nie je možné predĺžiť, resp. obnoviť konkludentným spôsobom podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedený právny názor, vyjadrený i v rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 41/2019, predstavuje ustálený právny názor v rámci rozhodovacej súdnej praxe.
5. S právnou argumentáciou, ktorá je obsahom predchádzajúceho odseku, sa stotožnil v tomto spore aj súd prvej inštancie, majúc za to, že nie je daný dôvod k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe a to obzvlášť zdôrazňujúc, že uvedený právny názor je právnym názorom obsiahnutým v rozhodnutí zverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 41/2019. Z vyššie uvedeného záveru vyplýva, že doba nájmu nebytových priestorov bola medzi sporovými stranami dojednaná na dobu do 31.12.2020. Po uvedenom dátume užíva žalovaný nebytové priestory bez právneho dôvodu. V predmetnom spore neboli zistené ani dôvody, pre ktoré by bolo možné konštatovať, že by konanie žalobcu vo vzťahu k žalovanému mohlo byť posúdené ako konanie odporujúce dobrým mravom, či konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom. Žalobca sa v súlade so zákonom a iným všeobecne záväznými predpismi domáha ochrany svojho vlastníckeho práva k nebytovému priestoru žalobou o vypratanie. Pokiaľ žalovaný subjektívne vnímal toto konanie ako konanie pre neho poškodzujúce, je potrebné poukázať na to, že vzťah medzi sporovými stranami bol vzťahom obchodnoprávnym, keď žalobca rovnako ako žalovaný sú podnikatelia a nájom predmetných nebytových priestorov bol nájom medzi dvoma podnikateľskými subjektmi. Preto, ak žalobca oznámil žalovanému len tesne pred koncom trvania nájmu, že nepristúpi k uzavretiu dodatku k zmluve o nájme a že v prenajímaní nebytového priestoru žalovanému už nebude pokračovať, nie je to možné posúdiť ako konanie odporujúce dobrým mravom, či konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom. Keďže žalobca preukázal dôvodnosť svojho nároku, súd prvej inštancie jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovel a výrokom I. napadnutého rozsudku uložil žalovanému povinnosť vypratať nebytový priestor s označením 1 C2 na 1. nadzemnom podlaží nachádzajúci sa v nehnuteľnosti - stavbe súpisné číslo XXXX, postavenej na pozemkoch parc. reg. "C" č. XXX/X a č. XXX/X, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie S., obec S., okres S., vedenom na Okresnom úrade S., katastrálny odbor, a to do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie výrokom II. napadnutého rozsudku v zmysle v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že vzhľadom na zásadu úspechu priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku.
Odvolanie žalovaného
7. Proti výroku I. a II. rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a) až h) CSP, nakoľko podľa žalovaného rozsudok disponuje viacerými vadami. Z odôvodnenia rozsudku je evidentné, že súd prvej inštancie sa opieral najmä o skoršie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Trenčíne, pričom druhým spomínaným rozhodnutím je Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 8Cob/92/2021-83 zo dňa 24.11.2021 vo veci o nariadenie neodkladného opatrenia medzi stranami tohto sporu (ďalej aj len ako „Uznesenie“). Krajský súd Trenčín sa však v odôvodnení Uznesenia opiera o rovnaké uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.12.2018, sp. zn. 3Obdo/34/2018 (ďalej aj len ako „Uznesenie NS SR“), o ktoré sa opiera aj rozsudok a ktoré vo svojich vyjadreniach v konaní pred súdom prvej inštancie žalobca často uvádzal a používal ho ako hlavnú argumentáciu. Uznesenie NS SR je však podľa právneho názoru žalovaného postavené na nesprávnom právnom posúdení a je v rozpore so skoršou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a krajských súdov Slovenskej republiky, ktorá zastáva opačný právny názor ako Uznesenie NS SR a na rozdiel od Uznesenia NS SR sú tieto rozhodnutia presvedčivo odôvodnené. Uznesenie NS SR, o ktoré opiera svoj názor súd prvej inštancie nemôže byť považované za prekonanie žalovaným predloženej judikatúry. Žalovaný poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax, hlavne na rozhodnutia Najvyššieho súdu, a to Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. júla 1997, sp. zn. Cdo 3/1997, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. augusta 2007, sp. zn. 4 Cdo 156/2006 (spolu ďalej aj len ako „Rozsudky“), ktoré zastávajú opačný právny názor ako Uznesenie NS SR, o ktoré žalobca a Krajský súd v Trenčíne opierajú svoj právny názor. Žalovaný uviedol, že nie je v takomto prípade len z formálnych dôvodov možné uprednostňovať jedno rozhodnutie Najvyššieho súdu pred iným, keďže sa v prípade Uznesenia NS SR nejedná o zjednocujúce stanovisko veľkého senátu Najvyššieho súdu SR. Rozsudky a Uznesenie NS SR je možné posudzovať len z obsahovej stránky. Uzneseniu NR SR podľa žalovaného chýba presvedčivosť odôvodnenia, keď v rozhodujúcej otázke, teda v otázke komplexnosti úpravy skončenia nájmu podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov túto údajnú komplexnosť len konštatuje, pričom uvedené Rozsudky uvádzajú konkrétnu argumentáciu, prečo nie je možné túto úpravu považovať za komplexnú a prečo je potrebné aplikovať ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ustanovenia Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov ohľadom skončenia nájmu len uvádzajú možnosti vypovedania nájmu a nijakým spôsobom ďalej neupravujú dobu po uplynutí času nájmu dojednaného na určitý čas. Z týchto dôvodov sa nemôže jednať, ohľadom skončenia nájmu v prípade § 9 ods. 1 Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, v nijakom prípade o komplexnú úpravu, ku ktorej by nebolo možné podporne aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o nájme. Navyše, vzhľadom na Rozsudok NS SR sp. zn. Cdo 3/1999 (R 47/1999), o ktorý sa opiera aj samotný Krajský súd v Trenčíne v Uznesení KS TN, nie je podľa nášho právneho názoru možné konštatovať, že by sa ohľadom možnosti predĺženia nájmu podľa Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov jednalo o výslovnú úpravu tejto otázky len tým, že táto možnosť nie je uvedená, a to obzvlášť s poukázaním na úpravu nájmu bytu podľa § 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde je ustanovenie o predĺžení nájmu výslovne vylúčené. S uvedeným právnym názorom sa stotožnili aj niektoré na sebe nezávislé krajské súdy vo svojich rozhodnutiach, ako napríklad Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.09.2017, sp. zn. 2Cob/227/2016 alebo Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.11.2018, sp. zn. 31Cob/121/2017.
8. Žalovaný sa ďalej vo svojom odvolaní venoval argumentácii, prečo podľa jeho názoru je Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.12.2018, sp. zn. 3Obdo/34/2018 nepresvedčivé a nedostatočne odôvodnené. Na základe uvedenej argumentácie žalovaný zotrval na svojom právnom názore, uvedenom v konaní pred súdom prvej inštancie, že odôvodnenie Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.12.2018, sp. zn. 3Obdo/34/2018 ohľadom otázky možnosti konkludentného predĺženia nájmu nebytového priestoru nie je dostatočné. Žalovaný poukázal na svoje tvrdenia uvádzané v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a niektoré novovzniknuté skutočnosti. Predmetný nájomný vzťah de facto trvá už od roku 2008, keďže konateľ žalovaného, pán Q., či už sám ako fyzická osoba, alebo
prostredníctvom inej osoby má predmetný nebytový priestor v nájme už od tejto doby, pričom doteraz v tomto ich dlhé roky trvajúcom vzťahu nenastali žiadne podstatné nezhody či problémy, a teda ho o to viac prekvapil postup žalobcu, ktorý žalovaného odstavil od dodávok energií do tohto nebytového priestoru. Nájomná zmluva č. N 6/2015 zo dňa 31.12.2015 (ďalej aj len ako „Nájomná zmluva“) bola pôvodne uzavretá na dobu určitú v trvaní 1 roka a bolo zavedenou praxou zmluvných strán (už v predchádzajúcich nájomných zmluvách), že každoročne dochádzalo prostredníctvom zmluvných dodatkov k jej predlžovaniu, o čom svedčí aj skutočnosť, že táto Nájomná zmluva bola menená celkovo štyrmi dodatkami, keď v Dodatku č. 4 Nájomnej zmluvy bola doba trvania nájmu stanovená do 31.12.2020. Počas trvania Nájomnej zmluvy v znení jej Dodatku č. 4 a pred dňom 15.12.2020 nebolo žalovanému nikdy a nijakým spôsobom avizované zo strany žalobcu, že by nemal v úmysle Nájomnú zmluvu predĺžiť o ďalší rok. Počas celého trvania Nájomnej zmluvy až do dňa 15.12.2020 - 15 dní pred uplynutím doby nájmu - nebol zo strany žalobcu žalovanému nikdy a nijakým spôsobom avizovaný úmysel žalobcu Nájomnú zmluvu nepredĺžiť. Obdobie pätnástich dní, obzvlášť počas vianočného obdobia a obzvlášť s ohľadom na prebiehajúcu krízu vyvolanú ochorením COVID-19 nie je v nijakom prípade postačujúce vôbec na nájdenie si vhodných voľných priestorov, o dohodnutí podmienok s novým prenajímateľom a o finálnom uzavretí nájomnej zmluvy nehovoriac. Naopak, v priebehu roku 2020 bol žalovaný žalobcom ubezpečený, že žalobca chápe náročnosť situácie ohľadne COVID-19 a že bude od neho žiadať doplatenie dlžného nájomného až neskôr (k čomu aj došlo a žalovaný ho aj doplatil), nikdy mu však žalobca neuviedol, že koncom roka 2020 sa Nájomná zmluva skončí a už ju nepredĺži a žalovaný odôvodnene predpokladal jej predĺženie. Žalovaný mal záujem sa aj po uplynutí zákonnej 30 dňovej lehoty na podanie žaloby o vypratanie so žalobcom dohodnúť na formálnom predĺžení Nájomnej zmluvy, avšak pre nesplniteľné podmienky, ktoré požadoval žalobca, nemohol žalovaný k prijatiu týchto podmienok pristúpiť, pričom žalobca okrem iného úplne absurdne požadoval, aby pri podpise novej nájomnej zmluvy žalovaný uhradil celé ročné nájomné, čo vyplýva aj z emailu zo dňa 16.04.2021, ktorý žalobca sám doložil do konania pred súdom prvej inštancie, čo však za daných podmienok (COVID-19) nebolo možné a nie je to možné, a vôbec to nie je obvyklé v žiadnych obdobných nájomných vzťahoch uzatváraných v tejto oblasti v SR. Žalovaný poukázal na pozoruhodné zmeny zápisov v OR SR týkajúce sa žalobcu (vtedajší konatelia B. Q. a T. Q. boli ku dňu 16.12.2020 odvolaní a bol vymenovaný za nového konateľa p. F. T., avšak len na dobu do 23.12.2020, kedy boli opätovne títo pôvodní konatelia vymenovaní späť za konateľov), pričom táto zmena, ktorá sa udiala ku dňu 16.12., resp. 23.12., bola do OR SR zapísaná až 20.05.2021, resp. 18.06.2021 a súčasne sa p. F. T. stal len na krátke obdobie od 20.05.2021 do 17.06.2021 jediným spoločníkom spoločnosti žalobcu, ktorého potom opätovne nahradil ako jediný spoločník p. T. Q., ktorý ním bol pred touto zmenou. Pán F. T. vo vzťahu ku žalovanému však nikdy v mene žalovaného nekonal a nevystupoval. Medzičasom (11/2021) zanikla funkcia konateľky u žalobcu aj p. Q., ktorá však naďalej v mene žalobcu vystupuje.
9. V súvislosti so situáciou ohľadom ochorenia COVID-19 mal žalobca možnosť a bol aj zo strany žalovaného niekoľkokrát vyzývaný, aby využil inštitút dotácie poskytovanej zo strany štátu na úhradu nájomného, ktorá bolo reakciou vlády SR na zmiernenie negatívnych ekonomických následkov v dôsledku prijatých mimoriadnych opatrení v súvislosti so zamedzením následkov šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19, avšak nikdy tak neučinil. Žalobca pristúpil v mesiaci máj 2021 k odpojeniu nebytového priestoru v nájme žalovaného od služieb spojených s nájmom, čím znemožnil ďalšie užívanie nebytového priestoru žalovaným, a tieto služby neboli ku dnešnému dňu obnovené. Neposkytovanie služieb spojených s nájmom predstavuje neplnenie si povinností žalobcu vyplývajúcich mu z pôvodnej nájomnej zmluvy, ktorá podľa názoru žalovaného neprestala byť platnou a účinnou a spôsobuje nemožnosť užívať nebytový priestor zo strany žalovaného, a to aj napriek tomu, že žalovaný v priebehu roku 2021 uhradil všetky riadne vyfakturované platby nájomného a platby za služby spojené s nájomným a nemá teda voči žalobcovi žiadne dlhy spojené s úhradou nájomného a služieb. Vzhľadom k tomu, že žalovaný je cestovnou kanceláriou, je nevyhnutné, aby mal k dispozícii funkčnú kanceláriu, kde sa bude môcť stretávať s klientmi a vykonávať svoju podnikateľskú činnosť, v opačnom prípade konanie žalobcu priamo spôsobilo a spôsobuje platobnú neschopnosť žalovaného a tým pádom aj nemožnosť hradiť nájomné včas. Následne aj napriek postupnému uvoľňovaniu protipandemických opatrení sa žalovaný, resp. konateľ a spoločník žalovaného, pán Q. dostal do ekonomicky aj ľudsky veľmi náročnej situácie súvisiacej s vypuknutím vojny na Ukrajine dňa 24.02.2022, ktorá nemá v Európe obdoby od čias druhej svetovej vojny. Aj v súvislosti s týmito udalosťami sa žalovaný aj po vynesení Rozsudku pokúsil prostredníctvom e-mailovej komunikácie dohodnúť so žalobcom na aspoň dočasnom pripojení predmetného nebytového
priestoru k elektrickej energii, a zmierlivom vyriešení celej veci. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd pri rozhodovaní prihliadol na spravodlivé rozhodnutie nie len z formálneho, ale najmä z materiálneho hľadiska. Žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v celom rozsahu.
Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu (postup podľa § 373 ods. 3 CSP)
10. Žalobca uviedol, že žalovaný v odvolaní, ktoré podal v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) až h) CSP, odvolacie dôvody bližšie nešpecifikoval, okrem odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP - nesprávne právne posúdenie veci, ktorý jediný je možné z textu odvolania vyvodiť. Žalobca má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je správny, je založený na dostatočne zistenom skutkovom stave veci a správnom právnom posúdení veci, je riadne, dostatočne a presvedčivo odôvodnený a vydaný v konaní, kde boli dodržané všetky zásady vedenia civilného sporového konania podľa CSP a zachované všetky procesné práva účastníkov a dodržané zásady spravodlivého súdneho procesu. Žalobca zotrval na všetkých svojich doterajších písomných a ústnych prednesoch a argumentoch, s odvolacími dôvodmi žalovaného a s jeho argumentáciou, ktorá je v podstate len zopakovaním jeho právneho názoru prezentovaného počas prvoinštančného konania nesúhlasí, považuje ju za právne nesprávnu. Žalobca, súd prvej inštancie v tomto konaní, ako aj Krajský súd Trenčín v konaní o nariadení neodkladného opatrenia č.k. 8Cob/92/2021 posúdili právnu otázku aplikácie ustanovenia § 676 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) na nájomné vzťahy nebytových priestorov, na ktoré sa vzťahuje zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „Zákon o nájme NP“) tak, že predmetné ustanovenie OZ o automatickom predlžovaní nájmu za splnenia zákonom daných podmienok nie je možné na vzťah žalobcu ako prenajímateľa a žalovaného ako nájomcu založený Nájomnou zmluvou zo dňa 30.12.2015 v znení jej neskorších dodatkov (ďalej len „Nájomná zmluva“) aplikovať, a to s poukazom na judikatúru Uznesenie NS SR zo dňa 11.12.2018, sp.zn. 3Obdo/34/2018 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 41/2019 (ďalej len „Uznesenie NS SR“). Žalovaný opakovane uviedol, že aj pri nájme nebytových priestorov je žiaduca aplikácia § 676 ods. 2 OZ, pričom sa odvoláva na skoršie súdne rozhodnutia NS SR a rozhodnutia súdov nižších inštancií, ktoré považuje za dostatočne odôvodnené, naproti tomu jemu nevyhovujúce súdne rozhodnutie - Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.12.2018, sp. zn. 3Obdo/34/2018 považuje za odôvodnené nedostatočne, na základe čoho ho spochybňuje, pričom však opomína jeho publikáciu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, ktorá predstavuje ustálenie právneho názoru najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva na otázku vzájomného vzťahu právnej úpravy skončenia nájmu nebytového priestoru uzatvoreného na určitý čas obsiahnutej v Zákone o nájme NP a v Občianskom zákonníku. Subjektívne presvedčenie žalovaného o nesprávnosti právneho názoru najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva na danú otázku je irelevantné a nemôže spôsobiť odklon od záverov ustálenej rozhodovacej praxe. Ani argumentácia žalovaného v konkrétnostiach, ktoré uvádza v odvolaní, nie je správna a je rozporná s aplikáciou základnej zásady vzťahu lex generalis a lex specialis. Právna úprava skončenia nájmu (a podnájmu) nebytového priestoru dohodnutého na dobu určitú obsiahnutá v ustanovení § 9 Zákona o nájme NP ako špeciálneho predpisu je komplexná, čo vylučuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka ako lex generalis. Žalobca poukázal na skutočnosť, že nájom nebytového priestoru uzavretý na určitý čas sa nemôže predĺžiť (resp. obnoviť) konkludentným spôsobom.
11. Žalovaným predložené rozhodnutia Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.07.1997 sp zn. 3Cdo/l997 a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.08.2007, sp. zn. 4 Cdo156/2006 sú prekonanými súdnymi rozhodnutiami, pričom ustálený právny názor v rámci rozhodovacej súdnej praxe predstavuje právny názor uvedený Najvyšším súdom SR v Uznesení NS SR sp. zn. 3Obdo/34/2018. Najvyšší súd SR stojí na vrchole sústavy všeobecných súdov v zmysle ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch: ,,Najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky." Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.09.2017, sp.zn. 2Cob/227/2016, ktorý bol zo strany žalovaného predložený na podporu jeho doposiaľ prednesenej právnej argumentácie predstavuje rozsudok, voči
ktorému bolo podané dovolanie na Najvyšší súd SR, výsledkom ktorého je Uznesenie NS SR, na ktoré žalobca od začiatku súdneho sporu (ale aj mimosúdnej komunikácie vedenej zo žalovaným) poukazuje. Žalobca trvá na tom, že Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.12.2018, sp. zn. 3Obdo/34/2018 je dostatočne odôvodnené. Neexistuje jediný právny dôvod, ktorý by odôvodňoval odklon od tohto judikátu, ktorý by mal znamenať, že spor žalobcu a žalovaného bude rozhodnutý v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Na základe uvedeného je potrebné skonštatovať, že nájomný vzťah medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom vzniknutý na základe Nájomnej zmluvy skončil dňa 31.12.2020 a od 01.01.2021 žalovaný porušuje svoje povinnosti predmetný nebytový priestor vypratať. Žalobca a žalovaný sú podnikateľské subjekty pohybujúce sa v podnikateľskom prostredí, žalovaný mal vedomosť o uzatvorení nájomnej zmluvy na dobu určitú, je jeho zodpovednosťou, že sa nezaujímal o prípadné pokračovanie nájmu, akékoľvek predchádzajúce uzatváranie dodatkov o predĺžení nájmu (dohodnuté ale po vzájomnej komunikácii) nezakladalo a nezakladá povinnosť žalobcu uzatvoriť dodatok ďalší. Neexistuje jediný právny dôvod, ktorý by obmedzoval žalobcu v nakladaní so svojím majetkom tak, aby bol nútený uzatvoriť nájomnú zmluvu so žalovaným. Dokresľovanie neexistujúcich pohnútok a úmyslov žalobcu, tak ako ich uvádza žalovaný v odvolaní, je nesprávne a právne irelevantné.
12. Ako vyplýva aj z doloženej mimosúdnej komunikácie, žalobca mal záujem sa so žalovaným dohodnúť, keďže však žalovaný bol dlhodobo neplatičom a bol s úhradou nájomného a súvisiacich úhrad neustále v omeškaní, jednou z podmienok dohody bola úhrada nájomného vopred, čo bolo žalovanému aj v mailovej správe zo dňa 16.04.2021 vysvetlené (čo však už v odvolaní neodcitoval, keďže sa mu to do konštrukcie vykreslenia jeho osoby, ako osoby, na ktorej sa „pácha neprávosť“, už nehodí). Je samozrejmé, že žalobca má záujem o nájomcov, ktorí mu riadne a včas platia, nie je jeho záujmom nájomcov dotovať (keďže bez ohľadu na to, že žalovaný neplatil, mal záujem mať v prenajatom nebytovom priestore elektriku a ďalšie dodávky, čo mu žalobca aj počas celej doby nájmu zabezpečoval), navyše je právom vlastníka priestorov sa slobodne rozhodnúť komu priestory prenajme a komu nie. Bez právneho významu sú žalovaným vymenované zmeny v osobe konateľa alebo spoločníka žalobcu, ktoré nemajú na vec akýkoľvek vplyv, sú slobodným rozhodnutím daných osôb a nie je vôbec dôvod sa k nim v tomto konaní vyjadrovať. Žalovaný nebytové priestory neodovzdal a nevypratal do dnešného dňa, za ich užívanie nič neplatí a neplatil ani počas obdobia, keď na základe súdneho rozhodnutia mu bol žalobca nútený do priestorov poskytovať dodávku energií a služieb (v období od doručenia rozhodnutia Okresného súdu Trenčín o vydaní neodkladného opatrenia - 07/2021 do rozhodnutia odvolacieho súdu o tomto neodkladnom opatrení - 12/2021, a teda nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že od mája 2021 nemá do priestorov dodávané energie), čo taktiež dokresľuje predstavy o podnikaní zo strany žalovaného.
13. Rovnako skutočnosť a odvolávanie sa na situáciu s pandémiou COVID-19 je len výhovorkou žalovaného, kedy má snahu jeho neúspech v podnikaní preniesť na žalobcu (aj žalobca podnikal v tomto období, rovnako aj jeho sa nepriaznivo dotkli dôsledky pandémie, avšak počas celej doby pandémie sa ich snažil riešiť a eliminovať a robí to aj do dnešných dní, na rozdiel od žalovaného). Je zodpovednosťou žalovaného, že napriek viacerým súdnym rozhodnutiam a aj priamo v jeho veci (o neodkladnom opatrení), neoprávnene naďalej užíva nebytový priestor, napriek všetkému si tvrdí svoj právny názor a domáha sa nájmu priestorov a nerealizuje riadne svoju podnikateľskú činnosť. Na dokreslenie situácie žalobca predložil plagát, ktorý bol nespokojnými klientmi žalovaného v období 02/2022 vylepený na nebytový priestor, ktorý mal v nájme žalovaný a ešte aj porozhadzovaný po jeho okolí (čo navyše musel žalobca upratovať). Rovnako informácia o nedostatku finančných prostriedkov na strane žalovaného je zavádzajúca a to aj z dôvodu, že sám žalovaný inicioval odkúpenie nebytových priestorov, ktoré mal v nájme na základe Nájomnej zmluvy a zároveň mal žalovaný záujem aj o odkúpenie vedľajších priestorov bývalej kaviarne „Z. I.“ tak ako to uviedol vo svojom Oznámení rozhodujúcich skutočností zo dňa 16.03.2021 a aj vo svojej Odpovedi na list zo dňa 26.03.2021 s predmetom „Oznámenie rozhodujúcich skutočností zo dňa 16.03.2021 -odpoveď“ zo dňa 07.04.2021 (doložené v súdnom spise). Takže je otázne o akých ekonomických dopadoch žalovaný v Odvolaní hovorí, keď ešte v roku 2021 (počas pandémie, na ktorej nepriaznivé dôsledky sa odvoláva) mal záujem o odkúpenie dvoch nebytových priestorov od žalobcu. Na základe uvedeného má žalobca za to, že odvolanie žalovaného je v celom rozsahu nedôvodné, je založené na správnom právnom posúdení veci a nie je daný ani jeden z odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) až h) CSP. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozhodol tak, že Rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. 22Cb/75/2021-99 zo dňa 14.02.2022 ako vecne správny potvrdzuje.
Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu ((postup podľa § 374 ods. 1 CSP)
14. Žalovaný uviedol, že sa k veci dostatočne vyjadril vo všetkých doterajších vyjadreniach adresovaných súdu, ako aj vo svojom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 14.02.2022, č. k. 22Cb/75/2021-99, pričom žalovaný zotrval na všetkých svojich doterajších tvrdeniach uvedených v odvolaní a vo všetkých doterajších podaniach žalovaného uskutočnených v prvoinštančnom konaní v tejto právnej veci. O. otázkou v tomto spore je otázka možného konkludentného predĺženia či nepredĺženia nájomnej zmluvy na nájom nebytových priestorov v prípade nepodania žaloby na vypratanie, preto je nanajvýš dôležité dôkladné vysporiadanie sa s touto otázkou. Ustanovenia Zákona o nájme a podnájme NP ohľadom skončenia nájmu len uvádzajú možnosti vypovedania nájmu a nijakým spôsobom ďalej neupravujú dobu po uplynutí času nájmu dojednaného na určitý čas. Ohľadom skončenia nájmu podľa ustanovenia § 9 ods. 1 Zákona o nájme a podnájme NP sa v nijakom prípade nemôže jednať o komplexnú úpravu, ku ktorej by nebolo možné podporne aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o nájme. Navyše, vzhľadom na Rozsudok NS SR sp. zn. Cdo 3/1999 (R 47/1999), o ktorý sa opiera aj samotný Krajský súd v Trenčíne v Uznesení, nie je možné konštatovať, že by sa ohľadom možnosti predĺženia nájmu podľa Zákona o nájme a podnájme NP jednalo o výslovnú úpravu tejto otázky len tým, že táto možnosť nie je uvedená, a to obzvlášť s poukázaním na úpravu nájmu bytu podľa ustanovenia § 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde je ustanovenie o predĺžení nájmu výslovne vylúčené. Žalovaným v odvolaní predložené Rozsudky Najvyššieho súdu SR a Uznesenie NS SR predložené žalobcom je možné posudzovať len z obsahovej stránky, Uzneseniu NR SR, o ktoré opiera žalobca svoj právny názor chýba presvedčivosť odôvodnenia, keď v rozhodujúcej otázke, teda v otázke komplexnosti úpravy skončenia nájmu podľa Zákona o nájme a podnájme NP túto údajnú komplexnosť len konštatuje, pričom žalovaným uvedené Rozsudky uvádzajú konkrétnu argumentáciu, prečo nie je možné túto úpravu považovať za komplexnú a prečo je potrebné aplikovať ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ku skutočnostiam, uvádzanými žalobcom ohľadne plagátu, žalovaný uviedol, že ide o nový dôkaz, ktorý nespĺňa nijakú z podmienok povoleného použitia novôt v odvolacom konaní podľa ustanovenia § 366 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, a teda nemôže byť tento dôkaz prípustný, za druhé, toto tvrdenie a dôkaz ani nemá nijakú relevanciu k predmetu tohto sporu a za tretie, uvedené tvrdenia žalobcu a pána O. sa nezakladajú nijakým spôsobom na pravde. Žalovaný nie je nijakým dlžníkom, tobôž nie podvodníkom, čo sa žalobca snaží naznačiť, ale je to dokonca žalobca, resp. konateľ a jediný spoločník žalobcu, pán G.. T. Q., ktorý má viacero dlhov voči rôznym osobám. Žalovaný opätovne žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a priznať žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu.
Vyjadrenie žalobcu postupom podľa § 374 ods. 2 CSP
15. Žalobca uviedol, že žalovaný v obsahu svojho vyjadrenia v podstatnej miere len opakovane uvádza argumentáciu, ktorá už bola uvedená v jeho odvolaní, neuvádza žiadne nové skutočnosti, resp. právne posúdenie veci. Z tohto dôvodu žalobca týmto v celom rozsahu odkazuje na svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení žalobcu, na ktorej v celom rozsahu zotrváva a má za to, že § 676 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) nie je možné aplikovať na nájom nebytových priestorov. Na základe uvedeného žalobca navrhuje, aby v zmysle § 387 ods. 1 CSP odvolací súd Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.
16. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.
17. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
18. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP (viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380 ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Dňa 25.10.2022 verejne vyhlásil vo veci rozsudok za dodržania postupu podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP, keď oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. 19. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
20. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy hodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenie zákona č. 116/1991 Zb. žalobe žalobcu vyhovel, žalovanému uložil povinnosť vypratať nebytový priestor s označením 1 C2 na 1. nadzemnom podlaží nachádzajúci sa v nehnuteľnosti - stavbe súpisné číslo XXXX, postavenej na pozemkoch parc. reg. "C" č. XXX/X a č. XXX/X, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie S., obec S., okres S., vedenom na Okresnom úrade S., katastrálny odbor. Odvolací súd v rámci postupu podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP k odvolacím dôvodom žalovaného uvádza :
21. Nájom vecí je upravený predovšetkým v Občianskom zákonníku. Občiansky zákonník sa teda pri nájme vecí použije ako základný zákon. Zákon č. 116/1991 Zb. upravuje nájom nebytových priestorov samostatne a trochu odlišne ako je upravený nájom v Občianskom zákonníku. Pri riešení akejkoľvek problematiky týkajúcej sa nájmu nebytových priestorov sa použijú ustanovenia Zákona o nájme nebytových priestorov.
22. Žalovaný v úvode svojho odvolania uviedol odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f), g) a ) CSP, avšak okrem odvolacieho dôvodu podľa písm. h) nešpecifikoval v odvolaní konkrétne žiadnu vadu a nekonkretizoval ním uvedené odvolacie dôvody, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V odvolaní je potrebné odvolacie dôvody špecifikovať, nestačí len uvedenie zákonného znenia. Z obsahu odvolania žalovaného je zrejmé, že napáda iba právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.
23. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
24. Uplatnený odvolací dôvod žalovaný odôvodnil tým, že súd prvej inštancie sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR a stotožnil sa s právnou argumentáciou uvedenou v Uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/34/2018, ktoré je podľa jeho názoru nedostatočne odôvodnené a nie je možné ho uprednostniť pred ostatnými viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, pričom nejde ani o zjednocujúce stanovisko Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR.
25. V rozhodnutí publikovanom ako judikát R 41/2019 - uznesenie sp. zn. 3Obdo/34/2018 zo dňa 11. decembra 2018 - NS SR vyslovil, že „Právna úprava skončenia nájmu nebytového priestoru uzavretého na určitý čas obsiahnutá v ustanovení § 9 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov je komplexná, v dôsledku čoho je na skončenie nájmu vylúčená aplikácia ustanovení všeobecného predpisu (Občianskeho zákonníka) o skončení nájmu“. Možnosťou/nemožnosťou aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka pri nájomnej zmluve uzavretej podľa zákona č. 116/1991 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení zmien a doplnkov sa zaoberal najvyšší súd aj v uznesení sp. zn. 3Obdo/25/2013 zo dňa 29. apríla 2014, v ktorom uviedol, že „ z ustanovenia § 9 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov jednoznačne vyplýva, že nájom dohodnutý na určitý čas je možné skončiť len uplynutím času, na ktorý bol dojednaný, alebo len z dôvodov taxatívne uvedených v týchto ustanoveniach“ ako aj v uznesení sp. zn. 1Obdo/53/2020 zo dňa 27. apríla 2021, kedy zaujal stanovisko súladné s uzneseniami 3Obdo/34/2018 a 3Obdo/25/2013.
26. Zákon č. 116/1991 Zb. presne stanovuje, kedy dochádza k skončeniu nájmu, pričom neumožňuje zmluvným stranám obnovenia nájmu tak, ako je to uvedené v § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nájom nebytového priestoru dojednaný na určitý čas sa skončí uplynutím času, na ktorý bol dojednaný alebo z taxatívne vymedzených dôvodov uvedených v § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 116/1990 Zb. Ustanovenia § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je možné použiť.
27. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali.
28. Podľa názoru odvolacieho súdu, aby po rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky došlo k zmene ustálenej súdnej praxe, muselo by ísť o väčší počet rozhodnutí, podľa ktorých by súdy nižších inštancií mohli postupovať bez toho, aby bolo možné ich rozhodnutie hodnotiť ako rozhodnutie, ktoré je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít. Aj ustálená súdna prax publikovaná v zbierke môže zmeniť postupom času charakter ustálenosti, ak nasledovný judikatúrny vývoj preukáže potrebu zjednotenia rozhodovacej praxe s opätovným prijatím a publikovaním rozhodnutia v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
29. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré sa odvolával žalovaný neboli publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu a boli v porovnaní s uverejneným judikátom R 71/2018 skoršieho dátumu. Uverejnený judikát je preto potrebné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, pričom právny názor v ňom vyslovený nebol dosiaľ prekonaný iným rozhodnutím publikovaným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR.
30. So zreteľom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie sa pri riešení relevantnej právnej otázky neodklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a vec správne právne posúdil. Z uvedeného dôvodu nebol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
31. K ostatným námietkam žalovaného (ako napr. nedostatočné odôvodnenie uznesenia NS SR, zmeny zápisu konateľov a spoločníka spoločnosti žalobcu v OR SR ako aj iného prístupu žalobcu k ostatným nájomníkom) sa odvolací súd nevyjadruje, nakoľko ide o námietky nesúvisiace s predmetným sporom a s problematikou ukončenia nájmu nebytového priestoru uzavretého na dobu určitú a možnosti/nemožnosti aplikácie ustanovenia § 676 Občianskeho zákonníka.
32. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej. Všetky odvolacie námietky žalovaného posúdil ako
nedôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu. Za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Práve z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a s ktorými sa stotožňuje.
33. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného, pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Žalovaný bol v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný v celom rozsahu, preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď mu priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
34. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil. 35. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).