Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

32Cob/19/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a členov senátu JUDr. Petra Dumana a JUDr. Eriky Tischlerovej, v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, adresa sídla Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Peter Kováč, s.r.o., IČO: 36 857 033, adresa sídla Bratislava, Kubániho 16, proti žalovanej: A. B., nar. X.X.XXXX, adresa trvalého pobytu C. XXX, zast. splnomocnencom: Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, adresa sídla D., E. X, o 393,10 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 1. júna 2021, č.k. -110, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 41,98 %.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 121,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 121,54 eur od 15.11.2019 do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 116,89 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.).

1.1 Na odôvodnenie rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 393,10 eur, vyčíslenej zmluvnej pokuty vo výške 428,56 eur, 8 % ročného úroku z omeškania zo sumy 393,10 eur od 15.11.2019 do zaplatenia a náhrady trov konania, a to titulom vrátenia nesplateného úveru s príslušenstvom (poskytnutého žalovanej na účely jej podnikania) ako aj zaplatenia zmluvnej pokuty za porušenie jej zmluvnej povinnosti. Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť z dôvodu vznesenej námietky premlčania nárokov žalobcu uplatnených v tomto konaní, posudzujúc nároky žalobcu ako nároky z bezúročného a bezpoplatkového spotrebiteľského úveru (čerpajúc tento ako spotrebiteľ na nepodnikateľské účely) a neplatne uzatvorenej dohody o zmluvnej pokute.

1.1.1 V konaní mal za dokázané, že dňa 8.2.2016 uzatvoril žalobca so žalovanou Zmluvu o úvere č. 230969 - 31071, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver na účely jej podnikateľskej činnosti vo výške 600 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť spolu s úrokmi v 12 mesačných splátkach vo výške 78,62 eur v zmysle splátkového kalendára, ktorý tvorí prílohu č. 1 k zmluve. Prvá splátka bola splatná dňa 19.3.2016 a posledná splátka bola splatná dňa 19.2.2017. V bode 3. zmluvy sa nachádza časť s názvom zmluvná odmena, na základe ktorého sa žalovaná zaviazala zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru vo výške 28,62 eur mesačne, spolu so splátkou úveru ku dňu jej splatnosti. V bode 10. zmluvy porušenie zmluvy a sankcie sa v bode 10.1 zmluvné strany dohodli, že v prípade omeškania dlžníka s úhradou splátky je veriteľ oprávnený požadovať úhradu zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

1.1.2 Žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 600 eur, z ktorého žalovaná uhradila sumu 550,34 eur. Žalovaná uhradila 1. splátku vo výške 78,62 eur dňa 21.3.2017, 2. splátku vo výške 78,62 eur dňa 21.4.2017, 3. splátku vo výške 78,62 eur dňa 19.5.2017, 4. splátku vo výške 78,62 eur dňa 22.6.2017, 5. splátku vo výške 78,62 eur dňa 19.7.2017, 6. splátku vo výške 78,62 eur dňa 22.8.2017 a napokon 7. splátku vo výške 78,62 eur dňa 9.2.2017. Ďalšie splátky žalovaná neuhradila.

1.1.3 Listom zo 7.3.2017 žalobca oznámil žalovanej okamžitú splatnosť úveru k 17.3.2017.

1.1.4 Banky v mieste sídla dlžníka vo februári 2016 obvykle požadovali za porovnateľné nezabezpečené podnikateľské úvery úrok vo výške 11,98 % za rok (skutkové tvrdenie žalovanej, ktoré žalobca v konaní účinne nepoprel, a tak súd z neho pri rozhodovaní ako z nesporného skutkového tvrdenia vychádzal, a to postupom podľa ).

1.2 Vec právne posúdil ako nárok veriteľa na vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom podľa , , ( v znení neskorších predpisov, ďalej len „OBZ“), bodu 1.2., bodu 9.1. písm. f), bodu 12.1 písm. a), d) a e), bodu 15.1 písm. d) a písm. e) Zmluvy o úvere číslo 230969 - 31071 z 9.2.2016 (ďalej len „zmluva“), nárok veriteľa voči dlžníkovi na úrok z omeškania z riadne a včas nezaplateného peňažného záväzku podľa a a nárok strany zmluvy voči druhej zmluvnej strane na zmluvnú pokutu za porušenie zmluvnej povinnosti podľa , a (zákon číslo v znení neskorších prepisov, ďalej len „OZ“) a dospel k záveru, že nároky žalobcu voči žalovanej sú dôvodné len v rozsahu žalovanej istiny 121,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne, počítaným zo sumy 121,54 eur od 15.11.2019 do zaplatenia a nároku na zmluvnú pokutu vo výške 116,89 eur, v ktorej časti žalobe vyhovel, čo však neplatilo pre zostatok žalobcom uplatnených nárokov, v ktorej časti následne žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.3 Na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca a žalovaná uzavreli zmluvu o úvere podľa , čo vyplýva z bodu 1.1 a 1.2 zmluvy, v ktorom sa uvádza, že sa úver poskytuje na účel výkonu podnikateľskej činnosti dlžníka, a dlžník vystupuje pri uzatváraní tejto zmluvy ako podnikateľský subjekt a poskytnutý úver využije na prevádzkové náklady

- nákup materiálu, ako aj z celého obsahu zmluvy, z bodov 9.1 písm. f), 12.1 písm. a), b), c), e), 12.2, 13.1 a napokon aj bodu 15.1 písm. b), e), f). Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že žalovaná ako dlžník vystupovala pri uzatváraní zmluvy ako fyzická osoba - podnikateľ, ktorá pri uzatváraní konala v rámci predmetu svojho podnikania a žalobca ako dodávateľ, ktorý pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Súd má zato, že žalovaná ako priemerná fyzická osoba podnikateľka prečítaním si už len prvého článku úverovej zmluvy si musela byť bez akýchkoľvek pochybností vedomá, že podpisuje zmluvu o úvere za účelom financovania výkonu jej podnikateľskej činnosti. V zmluve sa nikde neuvádza, že by sa jednalo o poskytnutie spotrebiteľského úveru, ani to z obsahu zmluvy nevyplýva. V prípade, ak žalovaná úver za účelom výkonu podnikateľskej činnosti

- nákup materiálu ako tvrdí nepotrebovala, bolo na jej slobodnom rozhodnutí odmietnuť podpísať predmetnú zmluvu z dôvodu nepravdivých údajov obsiahnutých v zmluve a žiadať práve o poskytnutie spotrebiteľského úveru. V danom prípade tak žalovaná neurobila, rozhodla sa podpísať zmluvu o úvere v súvislosti s výkonom jej podnikateľskej činnosti, a preto jej tvrdenie, že úver nepotrebovala za účelom výkonu svojej podnikateľskej činnosti a že sa až po porade so svojím právnym zástupcom dozvedela, že sa nejedná o spotrebiteľský úver, neobstojí a je bez právneho významu, a to aj napriek tomu, že úver použila na súkromné účely.

1.4 Z obsahu zmluvy (bod 2.1) vyplýva výška splátky 78,62 eur mesačne, z ktorej suma 28,62 eur mesačne predstavuje odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru (bod 3.1 zmluvy). Úroky tak po prepočte predstavujú 57,24% p.a. V čase poskytnutia úveru výška obvyklej úrokovej sadzby v bankách pre poskytnutie podnikateľských úverov bola 11,98% ročne, čo pri poskytnutej výške úveru predstavuje 71,88 eur ročne. Dohodnutá výška úrokov 57,24 % ročne podstatne (viac ako štvornásobne) prekračuje priemernú úrokovú mieru obchodných bánk pri poskytovaných úveroch v marci 2016. Súd netvrdí, že výška úrokov pri nebankových úveroch musí dôsledne kopírovať výšku úrokov pri porovnateľných bankových úveroch, avšak dohodnutá výška úrokov (aj keď vyššia ako pri bankách) musí byť stále súladná s požiadavkou dobrých mravov a nesmie vykazovať znaky nepoctivého úžerného úroku. Dohodnutá úroková sadzba vo výške 57,24 % ročne v obchodných vzťahoch je podľa názoru

súdu v rozpore s dobrými mravmi a z uvedeného dôvodu považuje súd dojednanie odmeny - úrokov vo výške 57,24 % ročne za neplatné. Vzhľadom na uvedené má žalobca nárok len na úroky vo výške obvyklých úrokov poskytovaných bankami pri porovnateľných úveroch, t.j. vo výške 11,98 % ročne. Súd túto skutočnosť zohľadnil pri určení výšky odmeny za poskytnutý úver. Odmena za poskytnutie úveru vo výške 600 eur tak v zmysle uvedenej úrokovej sadzby poskytovanej bankami predstavuje 71,88 eur ročne a žalovaná tak mala žalobcovi vrátiť celkovú sumu 671,88 eur. Výška mesačnej splátky potom predstavuje 55,99 eur vrátane úrokov. Vzhľadom na uvedené, na splátkach 1. až 6. zaplatených vo výške 78,62 eur, tak vznikol žalovanej preplatok spolu vo výške 135,78 eur (6 x 22,63eur), ktorý súd započítal na 7. a 8. splátku a zostatok vo výške 23,80 eur na 9. splátku splatnú dňa 19.11.2016. Následne žalovaná uhradila dňa 9.2.2017 sumu 78,62 eur, ktorú súd čiastočne započítal na splátku 9. a čiastočne na 10. splátku. Vzhľadom na uvedené úver zostal neuhradený vo výške 121,54 eur (671,88 eur - 550,34 eur), a preto súd žalobe v tejto časti vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

1.5 Pokiaľ sa jedná o zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy, súd má za to, že táto bola zmluvnými stranami platne dohodnutá, nakoľko sa v tomto prípade jedná o obchodnozáväzkový vzťah. Zmluvná pokuta bola dohodnutá dostatočne jasne, v určitej výške. Zmluvná pokuta môže byť stanovená percentom z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Z uvedeného dôvodu súd žalobcovi priznal zmluvnú pokutu vo výške 116,89 eur, ktorá zohľadňuje jednotlivé úhrady vykonané žalovanou, a to pri zohľadnení výšky mesačnej splátky 55,99 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

1.6 Vzhľadom na omeškanie žalovanej s úhradou dlžnej sumy, súd žalobcovi priznal nárok na úrok z omeškania v zákonnej výške 8 % ročne od 15.11.2019 do zaplatenia tak, ako si to uplatnil žalobca.

1.7 O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 41,98 %. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne podľa a ( v znení neskorších predpisov) a vecne potrebou priznania žalovanej nároku na náhradu trov konania v rozsahu jej pomeru úspechu v spore. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy 821,66 eur s prísl. (393,10 eur + 428,56 eur), úspešný bol len v časti čo do zaplatenia sumy 238,43 eur s prísl. a vo zvyšnej časti bol neúspešný. Potom podľa výsledku konania ako celku bol úspech žalobcu v rozsahu 29,01 % a úspech žalovanej v rozsahu 70,99 %. Žalovaná bola v konaní úspešnejšia, jej celkový úspech bol v rozsahu 41,98 %.

2. Rozsudok vo výroku I. napadla riadnym a včasným odvolaním žalovaná s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby aj vo vyhovujúcej časti a priznaním jej plnej náhrady trov konania dôvodiac, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil (keď žalovanej neposkytol spotrebiteľskú ochranu napriek tomu, že žalobca si v konaní uplatnil právo na plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy).

2.1 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedla, že súd nesprávne právne posúdil žalobcom predloženú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú podľa , neberúc do úvahy námietky žalovanej, že žalobcom predloženú zmluvu, z ktorej si v tomto konaní uplatňoval nároky na peňažné plnenie, je potrebné posudzovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ (zákon číslo o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) a pre chýbajúce jej podstatné náležitosti vyžadované zákonom, úver na základe tejto zmluvy poskytnutý žalobcom žalovanej za bezúročný a bez poplatkov. Predmetná zmluva má všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy a pri posúdení jej charakteru je potrebné vychádzať z objektívneho posúdenia účelu, na ktorý si žalovaná poskytnutý úver brala a nie z predformulovaného jej znenia, ktoré žalobca žalovanej predložil na podpis a ktoré znenie žalovaná v dobrej viere podpísala spoliehajúc sa na to, že žalobca nezneužije svoje silnejšie postavenie a nedá jej na podpis zmluvu, ktorá je pre neho výhodná a ktorá žalovanú zbavuje spotrebiteľskej ochrany. Žalovaná žalobcu požiadala o poskytnutie spotrebiteľského úveru a zároveň preukázala, že úver bol poskytnutý na jej osobný (nie podnikateľský) účet a že žalovaná tento úver neeviduje vo svojom účtovníctve, no najmä, že účelom použitia prostriedkov z úveru v danom prípade nebol výkon podnikateľskej činnosti žalovanej, keďže táto použila prostriedky z úveru na úhradu svojich iných záväzkov, ktoré nesúviseli s výkonom jej podnikateľskej činnosti a zvyšné prostriedky na kúpu spotrebných vecí pre svoju osobnú potrebu. V konaní bolo preukázané, že žalovaná sumu 76,09 eur z poskytnutého úveru použila na úhradu splátky iného spotrebiteľského úveru, sumu 29,99 eur a sumu 34,98 eur použila na úhradu záväzkov voči

mobilnému operátorovi, sumu 368 eur použila na zaplatenie záväzku titulom iného spotrebiteľského úveru a zostatok finančných prostriedkov použila na kúpu spotrebného tovaru pre osobnú potrebu. V tejto súvislosti poukázala na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých o spotrebiteľa sa nejedná iba v tom prípade, ak fyzická osoba ako dlžník pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda o spotrebiteľský vzťah nejde, ak bol úver poskytnutý veriteľom fyzickej osobe ako dlžníkovi na účely jeho podnikateľskej činnosti. O tom, že žalovanú je potrebné brať za spotrebiteľa svedčí aj samotný fakt, že žalobca v podanej žalobe označil žalovanú aj dátumami narodenia, pričom týmto údajom by žalobca nemohol disponovať, ak by jednal so žalovanou ako s podnikateľským subjektom.

2.2 Súd nesprávne právne posúdil aj nárok žalobcu na zmluvné pokuty, keď dohodu o zmluvnej pokute vyhodnotil za platný právny úkon, z ktorého žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy a to napriek tomu, že takúto dohodu je potrebné vyhodnotiť ako neplatnú, vzhľadom na výšku zmluvnej pokuty dohodnutú v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ by aj súd vyhodnotil dohodu o zmluvnej pokute za platný právny úkon, bolo jeho povinnosťou uplatniť moderačné právo a zmluvnú pokutu nepriznať vôbec, prípadne túto znížiť na hodnotu 10 % ročne z omeškanej sumy.

2.3 Súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj žalovanou vznesenú námietku premlčania nárokov uplatnených žalobcom v tomto konaní, keďže dospel k záveru, že nároky žalobcu uplatnené v konaní sa nepremlčali. Keďže žalovaná považuje nároky žalobcu uplatnené v tomto konaní za nároky zo spotrebiteľskej zmluvy, tak vzhľadom na splatnosť poslednej splátky úveru premlčacia doba uplynula dňa 19.10.2019. Súd mal preto žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú aj vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovanou.

3. Žalobca napadol riadnym a včasným odvolaním rozsudok vo výroku II. a III. s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie viniac súd prvej inštancie, že tento vec nesprávne právne posúdil (keď nesprávne aplikoval ust. , v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti dojednania o úroku z úveru a jeho závery o výške priznaného nároku na úrok z úveru nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní).

3.1 Na odôvodnenie svojho odvolania ďalej uviedol, že vo vzťahu k súdna prax konštatovala, že prípadná dohoda o úroku vo výške prevyšujúcej povolenú hodnotu nespôsobuje neplatnosť ani úverovej zmluvy ako celku, ale ani neplatnosť dojednania o úrokoch, ale nastúpenie právneho dôsledku vyjadreného v predmetnom ustanovení, teda že dlžník je povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške. V konaní nebolo preukázané žalovaným, že v čase uzavretia zmluvy a v mieste sídla žalovaného boli úroky za úver (za porovnateľných podmienok, teda bez zabezpečenia zabezpečovacím právom ako je záložné právo alebo iné právo k veci) vo výške, s ktorou sú dohodnuté úroky v rozpore. Nakoľko súd prvej inštancie nesprávne ustálil, s čím by vlastne úrok za úver poskytnutý žalovanému mal porovnávať, dospel k nesprávnemu záveru vo vzťahu k týmto zmluvným úrokom. Žalobca preto tvrdí, že skutkový záver súdu vo vzťahu k výške úrokov, vo vzťahu k hodnotám, s ktorými bol úrok za úver poskytnutý žalovanému porovnávaný, je nesprávny a nezákonný.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolania boli podané včas ( ), oprávneným subjektom – stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal ( ), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti ( a ) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (, a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolaní ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) a dospel k záveru, že odvolacie námietky žalobcu ani žalovanej nie sú dôvodné.

5. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie právnej otázky a nie skutkovej, nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Odvolací súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov v konaní pred súdom prvej inštancie. Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj . Nariadenie

pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).

6. Predmetom konania je žaloba o zaplatenie sumy 393,10 eur, vyčíslenej zmluvnej pokuty vo výške 428,56 eur, 8 % ročný úrok z omeškania počítaný zo sumy 393,10 eur od 15.11.2019 do zaplatenia, a to titulom nároku žalobcu na vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom a nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty za porušenie zmluvnej povinnosti žalovanej. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel v časti žalovanej istinu 121,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 121,54 eur od 15.11.2019 do zaplatenia a v časti nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 116,89 eur a v ostatnej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. S prihliadnutím na obsah podaných odvolaní, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu a žalovanej bolo posúdiť, či sa súd prvej inštancie dopustil v konaní vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil, čo malo za následok nesprávnosť samotného rozhodnutia vo veci (keď žalovanej neposkytol spotrebiteľskú ochranu napriek tomu, že žalobca si v konaní uplatnil právo na plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, keď nesprávne pri rozhodovaní o nároku žalobcu na zmluvnú pokutu neaplikoval ust. a , prípadne ust. a pri rozhodovaní o úroku z úveru nesprávne aplikoval ust. ).

7. Podľa ust. a , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

8. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalobcu na zaplatenie istiny 121,54 eur s 8 % - ným ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 121,54 eur od 15.11.2019 do zaplatenia, odvolací súd uvádza, že súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa záväzný skutkový stav uvedený v bode 1.1.1 až 1.1.4 tohto rozhodnutia. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s . Súd prvej inštancie v rozsudku opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, obsahu výsluchov strán sporu, ako sú zachytené v zápisnici o pojednávaní. Hodnotenie jednotlivých dôkazov potom zodpovedá pravidlám logického myslenia a všeobecnej skúsenosti. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Nakoľko tu však bol i nesúhlas strán s takýmito dôvodmi a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami a podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa nevysporiadal súd prvej inštancie ( ), pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

Pokiaľ námietky smerujú k právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná, alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval).

8.1 Súd prvej inštancie nároky uplatnené žalobcom v žalobe posúdil ako nárok veriteľa na vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom podľa bodu 1. 2., bodu 9.1. písm. f), bodu 12.1 písm. a), d) a e), bodu 15.1 písm. d) a písm. e) Zmluvy o úvere číslo 230969 - 31071 z 9.2.2016, podľa ust. , , a nárok veriteľa na úrok z omeškania z riadne a včas nezaplateného peňažného záväzku podľa a . Odvolací súd sa s takýmto právnym posúdením veci plne stotožňuje a námietky žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie považuje za nedôvodné.

8.2 Neobstoja námietky žalovanej, že z vykonaného dokazovania bolo možné prijať záver, že žalovaná žalobcu požiadala o poskytnutie spotrebiteľského úveru a že pri uzatváraní úverovej zmluvy nekonala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, v dôsledku čoho potom úver je potrebné považovať za spotrebiteľský, bezúročný a nároky žalobcu uplatnené v tomto konaní za premlčané. V prvom rade odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaná v konaní ani len netvrdila, že pri uzatváraní úverovej zmluvy oboznámila žalobcu, že požadované finančné prostriedky potrebuje na úhradu svojich záväzkov, ktoré nesúviseli s výkonom jej podnikateľskej činnosti, prípadne na kúpu spotrebných vecí pre svoju osobnú potrebu, a tak aj pokiaľ mala vnútornú výhradu voči účelu, na ktorý mala použiť finančné prostriedky poskytované jej žalobcom podľa písomnej úverovej zmluvy, avšak takúto výhradu žalobcovi neoznámila a úverovú zmluvu (ukladajúcu jej povinnosť použiť poskytované finančné prostriedky na účel súvisiaci s výkonom jej podnikateľskej činnosti - prevádzkové náklady - nákup materiálu) podpísala, súd prvej inštancie správne uzavrel, že nárok na vrátenie úveru s príslušenstvom uplatnený žalobcom v tomto konaní je potrebné posúdiť podľa príslušných ustanovení a nie podľa ust. upravujúcich nároky zo spotrebiteľskej zmluvy. O správnosti takéhoto záveru súdu prvej inštancie svedčí aj samotné vyjadrenie žalovanej na pojednávaní súdu, keď pred súdom prehlásila, že pri uzatváraní úverovej zmluvy v súvislosti s preukazovaním jej príjmov žalobcu bez ďalšieho len informovala, že je SZČO (čím ho podľa názoru odvolacieho súdu len ubezpečila v jeho presvedčení, že finančné prostriedky potrebuje na svoje podnikanie) a že úverovú zmluvu predloženú jej žalobcom bez námietok/výhrad voči jej obsahu podpísala. Tu odvolací súd považuje za potrebné dodať, že bez právneho významu sú potom námietky žalovanej, že po uzatvorení úverovej zmluvy a načerpaní úverových finančných prostriedkov hoc aj na jej bežný – nepodnikateľský účet, tieto použila v rozpore so zmluvou na iný ako podnikateľský účel (teda nepoužila ich na úhradu svojich prevádzkových nákladov – nákup materiálu potrebného pre jej podnikanie), nakoľko takéto jej následné správanie sa už nemalo žiadne vplyv na charakter už platne uzatvorenej úverovej zmluvy (ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie). Žalobca účinne popieral skutkové tvrdenia žalovanej, že táto ho požiadala o poskytnutie spotrebiteľského úveru a že pri uzatváraní úverovej zmluvy nekonala v rámci svojej podnikateľskej činnosti tvrdiac (a dokladajúc to aj dôkazmi, z ktorých následne súd prvej inštancie pri rozhodovaní aj vychádzal), že žalovaná žiadala úver na finančné zabezpečenie jej podnikateľskej činnosti, a to na financovanie prevádzkových nákladov – nákup materiálu. Žalovaná v konaní neprodukovala žiadne právne relevantné skutkové tvrdenia a nepredkladala žiadne relevantné dôkazy, ktoré by umožňovali súdu prvej inštancie dospieť k záveru o potrebe vyhodnotiť záväzkový vzťah založený medzi žalobcom a žalovanou Zmluvou o úvere č. 230969 – 31071 zo dňa 9.2.2016 za spotrebiteľský (pravdaže zohľadniac v konaní z úverovej zmluvy preukázanú prejavenú vôľu/konanie zmluvných strán pri jej vzniku a účel, na ktorý veriteľ úver podľa písomnej úverovej zmluvy poskytol). Na správnosti takéhoto záveru nemení nič ani skutočnosť, že žalobca v žalobe označil žalovanú aj dátumom jej narodenia, že žalovaná tento úver neeviduje vo svojom účtovníctve a pod. Tak, ako na to správne poukazovala aj samotná žalovaná, podľa ustálenej súdnej praxe pre posúdenie charakteru úverovej zmluvy bolo podstatným to, ako fyzická osoba (poznateľne aj pre druhú zmluvnú stranu) konala pri uzatváraní úverovej zmluvy, teda či konala v rámci svojej obchodnej, alebo podnikateľskej činnosti a že o spotrebiteľský vzťah nepôjde, ak úver bol veriteľom fyzickej osobe ako dlžníkovi poskytnutý na podnikateľské účely. Pokiaľ teda úver bol podľa splátkového kalendára splatný 19.2.2017 a žaloba žalobcu bola podaná na súd dňa 10.12.2019, neobstojí ani námietka žalovanej o nemožnosti priznania uplatneného práva žalobcovi v dôsledku vznesenej námietky premlčania. Žaloba žalobcu bola totiž podaná na súde pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby ( a ).

9. Pokiaľ ide o nárok žalobcu voči žalovanej na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty za porušenie zmluvnej povinnosti splácať úver riadne a včas (v žalobcom uplatnenej výške 428,56 eur), súd prvej inštancie rozsudkom žalobcovi priznal nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 116,89 eur (zohľadniac jednotlivé úhrady, ktoré žalovaná vykonala ako aj výšku mesačnej splátky 55,99 eur) a v ostatnej časti žalobu zamietol, vyhodnotiac dohodu sporových strán o zmluvnej pokute za platne uzatvorenú. S takýmto záverom sa odvolací súd plne stotožňuje.

9.1 Podľa a , ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda (1). Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia (2).

9.2 Podľa , neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa a nasledujúcich.

9.3 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že zmluvná pokuta je dohodou určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade porušenia povinnosti, ktorej splnenie vyplýva zo zabezpečovanej zmluvy. Môže ísť o akúkoľvek zmluvu uzavretú podľa , , osobitného právneho predpisu alebo aj nepomenovanú zmluvu. Zmluvnú pokutu možno dojednať v prípade akéhokoľvek platného záväzku, pokiaľ právny predpis dojednanie zmluvnej pokuty v súvislosti s konkrétnym záväzkovým vzťahom nevylučuje. Dohoda o zmluvnej pokute musí byť uzavretá písomne a musí v nej byť určená výška pokuty alebo v nej musí byť určený spôsob jej určenia. Výšku zmluvnej pokuty možno určiť jednorazovo pevnou sumou, prípadne v percentách či zlomkom ceny, alebo aj ako sumu, ktorá sa môže určitým spôsobom opakovať. Jej výška alebo spôsob určenia však musí byť vyjadrená jednoznačne, takisto ako zmluvná povinnosť, pre prípad porušenia ktorej bola zmluvná pokuta dojednaná, inak je takáto dohoda neplatná (tu pozri aj v rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. M Obdo V 4/2003). Okruh povinností, ktorých splnenie sa má zabezpečiť zmluvnou pokutou, nie je obmedzený, pretože každá platne dojednaná povinnosť môže byť zabezpečená týmto spôsobom. Povinnosť, ktorú má dlžník splniť a ktorej nesplnenie je sankcionované zmluvnou pokutou, musí mať legálny základ, t. j. musí byť v súlade so zákonom a musí byť zo strany dlžníka splniteľná. Samo dojednanie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty v zmysle nemožno kvalifikovať ako neplatný právny úkon v zmysle . Sama neprimeraná výška zmluvnej pokuty totiž nekvalifikuje jej dojednanie za také, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle , a to preto, že zákon umožňuje moderovať výšku zmluvnej pokuty. Tak sa správne preferuje zachovanie platnosti právneho úkonu, a zároveň korigovanie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty prostredníctvom moderácie. Pravda, môže vzniknúť situácia, že k neprimeranej výške zmluvnej pokuty sa pridružia ešte také okolnosti, za ktorých došlo k dojednaniu zmluvnej pokuty, že tieto naplnia podmienky aplikácie . Samotná neprimeranosť výšky zmluvnej pokuty túto kvalifikáciu nespĺňa (tu pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 14. októbra 2009, sp. zn. a rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 19. mája 2009, sp. zn. ). Zmluvnú pokutu je možné v zmysle znížiť iba na návrh účastníka, a to iba v konaní o zaplatenie tejto pokuty. Nie je na ľubovôli súdu, či pokutu zníži. Ak sú pre to podmienky podľa uvedeného ustanovenia, súd svoje moderačné oprávnenie použije. Nemôže však tak urobiť len zo svojej iniciatívy, bez toho aby sa toho zmluvné strany v konaní domáhali (tu pozri aj rozsudok Vrchného súdu v Prahe z 26. októbra 2004, sp. zn. ).

9.4 Vzhľadom na vyššie uvedené neobstojí ani námietka žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, ktoré malo spočívať v neaplikácii a na dohodu o zmluvnej pokute, keď podľa názoru žalovanej mal súd prvej inštancie spornú dohodu pre neprimeranosť dojednanej výšky zmluvnej pokuty vyhodnotiť ako neplatnú pre jej rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti odvolací súd ešte dodáva, že v prejednávanej veci sa žalovaná v písomnej zmluve o úvere zaviazala zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, a to v prípade omeškania s úhradou splátky úveru. V zmysle vyššie uvedeného aj odvolací súd hodnotí takúto dohodu o zmluvnej pokute za platnú (bola uzatvorená písomne, zmluvná pokuta je dohodou určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade porušenia povinnosti, ktorej splnenie vyplýva zo zabezpečovanej zmluvy – povinnosti splácať úver v riadne dohodnutých splátkach, výška zmluvnej pokuty je určená jasne a zrozumiteľne a napokon aj povinnosť, ktorú má dlžník splniť a ktorej nesplnenie je sankcionované zmluvnou pokutou, má legálny základ, t. j. je v súlade so zákonom a napokon ide o povinnosť, ktorá je zo strany dlžníka splniteľná).

9.5 Z obsahu spisu súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie nežiadala zmluvnú pokutu pre jej neprimeranosť znížiť (v odpore voči platobnému rozkazu namietala len neplatnosť dohody o zmluvnej pokute pre jej rozpor s dobrými mravmi), a tak neobstojí ani námietka žalovanej o vade konania súdu prvej inštancie, ktorá mala spočívať v tom, že súd prvej inštancie bezdôvodne neaplikoval svoje moderačné právo a zmluvnú pokutu postupom podľa ust. neznížil. Pre poriadok odvolací súd dodáva, že pokiaľ by aj žalovaná navrhovala zníženie zmluvnej pokuty odvolacím súdom v podanom odvolaní (čo však zo samotného obsahu odvolania nevyplýva), nebolo by možné na takýto prostriedok jej procesnej obrany prihliadnuť. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore totiž vychádza z takzvaného neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo

odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedok procesného útoku alebo prostriedok procesnej obrany, ktorý strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzený. Strany sporu mali v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť a boli opakovane súdom poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností, dôkazov a hmotnoprávnych námietok je tak prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok, a to taxatívnym vymedzením účelu použitia týchto novôt alebo neporušením procesnej diligencie sporovej strany v konaní pred súdom prvej inštancie. Pokiaľ ide o taxatívne vymedzenie novôt, pripúšťa nové prostriedky procesnej obrany v prípade, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, prípadne, ak nimi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo nebol prípad prejednávanej veci. Ak odvolateľ v odvolaní vymedzí odvolacie dôvody podľa , až h) , právo na uvedenie prípadných novôt bude podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov. Bude teda úlohou odvolateľa v odvolaní a protistrany vo vyjadrení k odvolaniu dokázať, že nové prostriedky procesného útoku a nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uvádzajú „až teraz“, nemohli v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplnia, na novoty nebude môcť odvolací súd prihliadnuť. Na diskvalifikáciu novoty postačí aj opomenutie skoršieho uvedenia zavinením z nedbanlivosti. V prejednávanej veci žalovaná ani netvrdila, ani nepreukázala, že predmetný prostriedok procesnej obrany nemohla v doterajšom priebehu konania bez svojej viny použiť.

10. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na úrok z úveru súd prvej inštancie uzavrel, že dohoda o úroku z úveru je neplatná pre jej rozpor s dobrými mravmi (z dôvodu, že dohodnutý úrok z úveru vo výške 57,24 % ročne viac ako štvornásobne prekračuje priemernú úrokovú mieru obchodných bánk pri poskytovaní úverov obdobných úveru, ktorý žalobca poskytol žalovanej, a tak vykazuje znaky nepoctivého úžerného úroku) a žalovaná je povinná žalobcovi zaplatiť úrok z úveru len vo výške úroku požadovaného bankami pri porovnateľných úveroch, teda vo výške obvyklého úroku v mieste sídla dlžníka v čase uzatvorenia zmluvy a v ostatnej časti je potrebné považovať nárok žalobcu za nedôvodný. S takýmto záverom sa odvolací súd stotožňuje.

10.1 Podľa ust. , výkon povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

10.2 Podľa , neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

10.3 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že ustanovenie o neplatnosti právneho úkonu z dôvodu jeho nedovolenosti upravuje tri základné skutkové podstaty, pri naplnení ktorých je právny úkon neplatný. Podľa neho neplatnosť právneho úkonu vzniká vtedy, ak právny úkon svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu (negotium contra legem), ak právny úkon obchádza zákon (negotium in fraudem legis) a napokon, ak právny úkon sa prieči dobrým mravom (contra bonos mores). Protiprávnosť úkonu podľa je objektívnou právnou skutočnosťou, ktorá vždy zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Je častým javom, že neplatnosť dohody o úrokoch sa automaticky spája s neplatnosťou zmluvy o úvere ako celku. Platnosť či neplatnosť dojednania o úrokoch je však potrebné posudzovať osobitne. Treba skúmať, či je neplatná (príp. absentuje) dohoda o výške úrokov. Jej neplatnosť či absencia v žiadnom prípade nemá automaticky za následok aj neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, lebo zákon dohodu o výške úrokov nepovažuje za podstatnú náležitosť zmluvy o úvere. Preto sa v prípade neplatnosti dohody o výške úrokov uplatní dispozitívne ustanovenie . Neobstojí preto námietka žalobcu, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda o úroku je v rozpore s dobrými mravmi, jeho záver o neplatnosti takejto dohody vzhľadom na charakter zmluvy o úvere nebol správny.

10.4 Podľa ust. , od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.

10.5 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že záväzok dlžníka platiť za poskytnuté peňažné prostriedky úroky je podstatnou časťou zmluvy o úvere. V zhode so zásadou zmluvnej slobody, ponecháva zákon zmluvným stranám, aby výšku úroku dohodli pri uzavretí zmluvy. Pre prípad, keď zmluvné strany nedohodnú výšku úroku, nastupujú ďalšie dva zákonom predvídané spôsoby jej určenia. Prvý ukladá dlžníkovi povinnosť platiť z poskytnutých peňažných prostriedkov úroky v najvyššej prípustnej výške stanovenej zákonom alebo na základe zákona. V slovenskom právnom poriadku nie je v súčasnosti zákonná úprava ustanovujúca najvyššiu dovolenú výšku úrokov platených za poskytnutý úver na základe obchodnej zmluvy o úvere. Preto ani alternatíva o priamo zákonom stanovenej maximálnej výške úrokov z úveru formulovaná ako „najvyššia prípustná výška stanovená na základe zákona“ nie je v súčasnosti realizovaná. Druhý, subsidiárne upravený spôsob ustálenia výšky úrokov, ktoré je dlžník povinný platiť pri absencii dohody, sa viaže na obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Preto námietka žalobcu, že súd prvej inštancie mal žalobcovi priznať úrok z úveru v najvyššej prípustnej výške, ktorú si mal vopred zistiť, neobstojí. Pre poriadok v tejto súvislosti odvolací súd ešte dodáva, že všeobecne sa uznáva, že pri dojednávaní výšky úrokov treba rešpektovať , v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Ak by bola najvyššia prípustná výška úrokov ustanovená zákonom alebo na základe zákona (čo v súčasnosti nie je), strany by boli pri dohode o výške úrokov limitované touto najvyššou výškou. Aj keby dohodli výšku úrokov presahujúcu ustanovený limit, dlžník by nebol povinný platiť úroky nad ustanovený limit.

10.6 Ako už bolo uvedené vyššie, pre prípad, keď si zmluvné strany výšku úrokov v zmluve nedohodnú (prípadne ich dohodu o úroku je potrebné považovať za neplatnú pre jej rozpor s dobrými mravmi, respektíve pre jej rozpor so zásadami poctivé obchodného styku) a nemožno ju určiť ani na základe zákona, uplatní sa výška úrokov ustanovená v odseku 1, t.j. obvyklé úroky. Výška obvyklých úrokov závisí od úrokov, ktoré požadujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Sídlom dlžníka treba rozumieť tak sídlo právnickej osoby, ako aj miesto podnikania u podnikateľa, ktorý je fyzickou osobou, a u fyzickej osoby, ktorá nie je podnikateľom, bude rozhodujúce miesto jej bydliska. Nakoľko súd prvej inštancie pri ustálení výšky úroku z úveru vychádzal práve z obvyklého úroku požadovaného bankami pri porovnateľných úveroch (tu pozri bod 24. rozsudku súdu prvej inštancie), neobstojí ani námietka žalobcu, že skutkový záver súdu vo vzťahu k výške úrokov, vo vzťahu k hodnotám, s ktorými bol úrok za úver poskytnutý žalovanému porovnávaný, je nesprávny a nezákonný.

10.7 Zo spisu súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že žalovaná v rámci svojej procesnej obrany (na pojednávaní súdu konanom dňa 1.6.2021) tvrdila, že obvyklé úroky požadované bankami v mieste sídla dlžníka v čase uzatvorenia úverovej zmluvy so žalovanou boli vo výške 11,98 % ročne a žalobca takéto jej skutkové tvrdenia účinne nepoprel (takéto skutkové tvrdenia žalovanej nielenže nepoprel, ale ani neuviedol vlastné skutkové tvrdenia o výške obvyklého úroku). Preto bolo potrebné takéto skutkové tvrdenia žalovanej postupom podľa považovať za nesporné a z nich pri rozhodovaní aj vychádzať. Preto neobstojí ani námietka žalobcu, že závery súdu o výške úrokov nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

11. Odvolací súd preto podľa a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, keď tento správne v súlade s ustanovením rozhodol i o náhrade trov konania.

12. S ostatnými námietkami sporových strán sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne).

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa v spojení s a , t. j. podľa úspešnosti v spore, berúc do úvahy že strany napadli rozsudok súdu prvej inštancie odvolaniami v celom rozsahu a odvolací súd vyhodnotil ich odvolania za nedôvodné.

Žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy 821,66 eur s prísl. (393,10 eur + 428,56 eur), v odvolacom konaní bol úspešný len v časti čo do zaplatenia sumy 238,43 eur s prísl. a vo zvyšnej časti bol neúspešný. Potom podľa výsledku konania ako celku bol úspech žalobcu v rozsahu 29,01 % a úspech žalovanej v rozsahu 70,99 %. Žalovaná bola v konaní úspešnejšia, jej celkový úspech bol v rozsahu 41,98 %.

14. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0 (čl. I posledná veta o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a posledná veta ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ().

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).