Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16CoPr-7-2021.pdf
PDF · 121.49 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoPr/7/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: D. A., Z.. XX.X.XXXX, Q. XXX, A., R., zastúpenému: Kinstellar, s.r.o., Hviezdoslavovo nám. 13, Bratislava, IČO: 35 873 833, proti žalovanému: EUROPERSONAL & FABRIKA s. r. o., Mlynské Nivy 70, Bratislava, IČO: 44 972 911, zastúpenému: JUDr. Julián Lapšanský, advokátska kancelária, spol. s r. o., Zelinárska 8, Bratislava, IČO: 45 941 815, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 24Cpr/14/2020-119, zo dňa 29.7.2021, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť uhradiť žalobcovi čiastku 6.452,01 eura, spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne: zo sumy 543,56 eura od 21.4.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.181,69 eura od 21.5.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.181,69 eura od 21.6.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.181,69 eura od 21.7.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.181,69 eura od 21.8.2020 do zaplatenia a zo sumy 1.181,69 eura od 21.9.2020 do zaplatenia, potvrdzuje.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 4.11.2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.3.2020 je neplatné mení tak, že žalobu v tejto časti zamieta.
III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 4.11.2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.3.2020 je neplatné (výrok I.); v časti o zaplatenie náhrady mzdy 2,70 eura konanie zastavil (výrok II.); žalovanému uložil povinnosť uhradiť žalobcovi čiastku 6.452,01 eura, spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne: zo sumy 543,56 eura od 21.4.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.181,69 eura od 21.5.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.181,69 eura od 21.6.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.181,69 eura od 21.7.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.181,69 eura od 21.8.2020 do zaplatenia a zo sumy 1.181,69 eura od 21.9.2020 do zaplatenia (výrok III.) a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu (výrok IV.).
2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 15.5.2020, čiastočne vzatou späť dňa 6.8.2020, žalobca navrhol vydať rozhodnutie, ktorým súd určí, že k skončeniu pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 4.11.2019 tak, ako je to uvedené v oznámení žalovaného zo dňa 17.3.2020, nedošlo a žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi čiastku vo výške 543,56 eura ako náhradu mzdy za obdobie od 18.3.2020 do 31.3.2020 a čiastku vo výške 1.182,23
eura mesačne ako náhradu mzdy za obdobie od 1.4.2020 do 31.8.2020, t. j. celkovo 6.454,71 eura. Okrem toho navrhoval uložiť žalovanému aj povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z čiastky 543,56 eura za obdobie od 21.4.2020 do zaplatenia, z čiastky 1.182,23 eura od 21.5.2020 do zaplatenia, z čiastky 1.182,23 eura od 21.6.20.20 do zaplatenia, z čiastky 1.182,23 eura od 21.7.2020 do zaplatenia, z čiastky 1.182,23 eura od 21.8.2020 do zaplatenia a z čiastky 1.182,23 eura od 21.9.2020 do zaplatenia. Pre prípad, ak by súd dospel k záveru, že oznámenie žalovaného treba považovať za úkon, ktorým malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru, žalobca navrhol, aby súd rozhodol tak, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 4.11.2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.3.2020 je neplatné. Žalobca tvrdil, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 4.11.2019 uzavretá pracovná zmluva a dohoda o dočasnom pridelení v znení jej dodatkov. V zmysle čl. III. ods. 3.2 pracovnej zmluvy bol pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú, a to do 31.8.2020. Dňa 25.3.2020 žalovaný doručil žalobcovi písomné oznámenie, v ktorom tvrdil, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú, do skončenia prác u užívateľského zamestnávateľa, pričom žalovaný sa výslovne odvolával na čl. III. ods. 3.2 pracovnej zmluvy. Zároveň v oznámení tvrdil, že dňa 17.3.2020 došlo k skončeniu prác u užívateľského zamestnávateľa a aj ku skončeniu pracovného pomeru žalobcu. Už pri prevzatí oznámenia žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Rovnakú skutočnosť oznámil žalovanému aj právny zástupca žalobcu emailom zo dňa 3.4.2020, ako aj listom, ktorý bol žalovanému doručený dňa 6.4.2020. Napriek tomu žalovaný nevyplatil žalobcovi mzdu za obdobie od 18.3.2020 a neumožnil mu výkon práce. Žalobca mal za nepochybné, že ku skončeniu pracovného pomeru nedošlo a že pracovný pomer trvá aj naďalej. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú, do 31.8.2020. Znenie čl. III. ods. 3.2 pracovnej zmluvy je v tomto smere jednoznačné - koniec pracovného pomeru je určený pevným dňom, ktorým je 31.8.2020. Navyše, v zmysle čl. IV. ods. 4.3 pracovnej zmluvy dočasné pridelenie bolo dohodnuté na dobu do skončenia pracovného pomeru, t. j. do 31.8.2020. Čl. III. ods. 3.3 pracovnej zmluvy obsahuje ustanovenie, v zmysle ktorého sa zmluvné strany dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa. Aj napriek tomu, že žalovaný sa neodvolával na predmetné ustanovenie ako na dôvod skončenia pracovného pomeru, žalobca z dôvodu právnej istoty poukázal na to, že ani tento odsek článku III. nemohol mať za následok skončenie pracovného pomeru k 17.3.2020, pretože v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka prace je skončenie dočasného pridelenia dôvodom na skončenie pracovného pomeru výpoveďou. Podľa žalobcu Zákonník práce nepripúšťa, aby skončenie dočasného pridelenia bolo zároveň aplikované ako rozväzovacia podmienka, splnenie ktorej má za následok okamžité skončenie pracovného pomeru. Navyše, z čl. III. ods. 3.3 pracovnej zmluvy nie je možné ani vyvodzovať, že rozväzovacou podmienkou malo byť práve skončenie dočasného pridelenia. Skončenie pracovného pomeru viaže na oznámenie užívateľského zamestnávateľa, ale z pracovnej zmluvy nie je jasné, o aké oznámenie ide a ani to, ako sa určí dátum, ktorý má byť uvedený v oznámení. Uvedený odsek je sám o sebe natoľko neurčitý a nezrozumiteľný, že to spôsobuje jeho neplatnosť. Napriek tomu, že pracovný pomer trvá, mal za to, že mu v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce vznikol nárok na náhradu mzdy za obdobie od 18.3.2020. Argumentoval, že tento nárok nie je podmienený oznámením zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnaní z dôvodu, že oznámenie žalovaného nie je možné považovať za právny úkon zamestnávateľa, ktorý mal mať za následok skončenie pracovného pomeru. Právnou skutočnosťou, ktorá v zmysle oznámenia má spôsobovať skončenie pracovného pomeru, je uplynutie doby, preto žalovanému oznámil, že trvá na ďalšom zamestnaní už pri prevzatí oznámenia len z dôvodu právnej istoty. Ďalej uviedol, že náhrada mzdy sa v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce poskytuje vo výške priemerného zárobku. Rozhodujúcim obdobím pre určenie výšky náhrady mzdy - priemerného zárobku je v zmysle ustanovenia § 134 ods. 2 Zákonníka práce 4. štvrťrok 2019. Priemerný zárobok za predmetné obdobie je 1.182.23 eura a z ustálenej rozhodovacej praxe slovenských súdov vyplýva, že takto určený priemerný zárobok sa použije počas celej doby, vo vzťahu ku ktorej mu patrí náhrada mzdy (napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Co/432/2012). Pomerná časť náhrady mzdy pripadajúca na obdobie od 18.3.2020 do 31.3.2020 je vo výške 543,56 eura.
3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C. s. p.“), súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že v článku III. pracovnej zmluvy nazvanom „Vznik pracovného pomeru, jeho trvanie a skúšobná doba“ bolo dohodnuté: 3.1. Agentúra dočasného zamestnávania a zamestnanec sa dohodli, že zamestnanec nastúpi do práce dňa 4.11.2019. 3.2. Pracovný pomer je uzavretý na dobu určitú do 31.8.2020. 3.3. Zmluvné strany sa ďalej v súlade s ustanovením § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 36 ods. 2 Občianskeho zákonníka dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu
uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa. Splnením rozväzovacej podmienky (t.j. dňom uvedeným v oznámení užívateľského zamestnávateľa) pracovný pomer zanikne k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa. 3.4. Pracovný pomer je dohodnutý bez skúšobnej doby. Pracovná zmluva obsahovala aj článok XIV. nazvaný „Skončenie pracovného pomeru a skončenie dočasného pridelenia“. V odseku 14.1 bolo uvedené, že pracovný pomer založený touto pracovnou zmluvou možno skončiť v súlade a za podmienok uvedených v § 59 a nasl. Zákonníka práce. V odseku 14.5. bolo uvedené, akým spôsobom a za akých podmienok môže užívateľský zamestnávateľ a zamestnanec jednostranne ukončiť dočasné pridelenie.
4. Listom zo dňa 16.3.2020 užívateľský zamestnávateľ oznámil žalovanému, že z dôvodov zníženia produkcie s účinnosťou od 17.3.2020 ukončuje v súlade s ustanoveniami zmluvy o dočasnom pridelení zamestnancov v znení jej dodatkov objednávku spoločnosti DHL Exel Slovakia, s.r.o. na 31 dočasne pridelených zamestnancov. Oznámením o skončení pracovného pomeru na dobu určitú zo dňa 17.3.2020 žalovaný oznámil žalobcovi, že na základe rozhodnutia užívateľského zamestnávateľa DHL Exel Slovakia, s.r.o. sa dňom 17.3.2020 končí jeho dočasné pridelenie k užívateľskému zamestnávateľovi a tým aj jeho pracovný pomer založený pracovnou zmluvou a dohodou o dočasnom pridelení zamestnanca s dohodnutým nástupom do práce dňa 4.11.2019. V odôvodnení žalovaný poukázal na článok III. ods. 3.2. a článok IV. ods. 4.3. pracovnej zmluvy a na záver uviedol, že dňom 17.3.2020 dôjde k skončeniu dočasného pridelenia žalobcu u užívateľského zamestnávateľa a tým aj k skončeniu jeho pracovného pomeru uplynutím doby určitej.
5. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom sporu bolo len právne posúdenie, či skončil pracovný pomer žalobcu už dňa 17.3.2020 alebo až dňom 31.8.2020 a či žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy za obdobie od 18.3.2020 do 31.8.2020. Ozrejmil, že Zákonník práce v § 59 ods. 1 a ods. 2 uvádza spôsoby skončenia pracovného pomeru. Z poslednej vety § 58 ods. 5 Zákonníka práce vyplýva, že žalovaný ako agentúra dočasného zamestnávania bol povinný určiť dobu trvania pracovného pomeru dátumom jeho skončenia. Z uvedeného teda vyplýva, že pracovný pomer medzi stranami dohodnutý na dobu určitú do 31.8.2020, sa nemohol platne skončiť skôr na základe rozväzovacej podmienky.
6. Ďalej uviedol, že žalobca správne poukazoval na dôvodovú správu k zákonu č. 14/2015 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.3.2015, keďže týmto zákonom bola do § 58 ods. 5 Zákonníka práce doplnená posledná veta, ktorej účelom bolo zabrániť tomu, aby sa pracovný pomer nemohol skončiť spôsobom, podľa ktorého skončením dočasného pridelenia sa skončí aj pracovný pomer na dobu určitú. Poukázal na § 36 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka a dodal, že podmienka podľa Občianskeho zákonníka sa môže stať obsahom právnych úkonov aj v rámci pracovnoprávnych vzťahov a jej použitie sa nedá vylúčiť. Vo vzťahu k skončeniu pracovného pomeru je však podmienka dohodnutá stranami v článku III. ods. 3.3 pracovnej zmluvy neplatným právnym úkonom pre rozpor s kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce o skončení pracovného pomeru, resp. pre obchádzanie ustanovenia § 58 ods. 5 Zákonníka práce. Dôvod neplatnosti sa však vzťahuje len ustanovenie článku III., bod 3.3 pracovnej zmluvy, ktorý je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, preto uzavrel, že v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka je neplatnou len táto časť pracovnej zmluvy.
7. Dôvodil, že k možnosti skončiť pracovný pomer rozväzovacou podmienkou neexistuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdny autorít, z ktorej by sa dalo vychádzať, aby bol zachovaný princíp právnej istoty vyjadrený v Článku 2 Základných princípov C. s. p. Poznamenal, že obe strany potvrdili, že k spornej otázke neexistuje judikatúra, preto poukazovali len na odbornú literatúru, ktorá ale nebola konkrétna a nedali sa z nej vyvodiť jednoznačné závery. Až pred vyhlásením rozsudku žalobca predložil súdu rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.4.2021, č. k. 10CoPr/2/2021-98, ktoré sa týkalo skutkovo aj právne obdobnej veci. Hoci nešlo o rozhodnutie, ktorým by bol podľa § 391 ods. 2 C. s. p. viazaný, prihliadal na právne závery odvolacieho súdu, a to najmä pri posudzovaní procesnej prípustnosti určovacích petitov, keď mal určité pochybnosti, ktorý z dvoch navrhovaných petitov je správny a procesne prípustný v zmysle § 137 C. s. p. a § 77 Zákonníka práce, resp. či je určovací petit v danej veci vôbec procesne prípustný, keďže bolo možné podať priamo žalobu na plnenie.
8. Súd prvej inštancie napokon vyhodnotil oznámenie žalovaného zo dňa 17.3.2020 ako úkon, ktorým došlo k skončeniu pracovného pomeru a za použitia § 1 ods. 1, ods. 4, § 58 ods. 1, ods. 5, § 59 ods. 1, ods. 2, § 79 ods. 1 a § 134 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 Zákonníka práce a § 36 ods. 1, ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka určil jeho neplatnosť. Mal za to, že išlo o právny úkon žalovaného
adresovaný žalobcovi, ktorého obsahom bolo oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru. Do úvahy vzal, že žalovaný v oznámení výslovne neodôvodňoval skončenie pracovného pomeru splnením rozväzovacej podmienky, ale len skončením prác u užívateľského zamestnávateľa, pričom poukazoval na článok III., bod 3.2 pracovnej zmluvy. V tomto bode však bolo uvedené iba to, že pracovný pomer je uzavretý na dobu určitú do 31.8.2020, nie do skončenia prác u užívateľského zamestnávateľa.
9. Konštatoval, že žalobca dňa 17.3.2020 oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Dôsledkom rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru je, že pracovný pomer žalobcu dňa 17.3.2020 neskončil a žalovaný je povinný podľa § 79 Zákonníka práce poskytnúť mu náhradu mzdy do času, kedy mu umožní pokračovať v práci alebo do skončenia pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby.
10. Poukázal na to, že zo mzdového listu za 4. štvrťrok 2019 vyplynula výška hrubej mzdy žalobcu vo výške 1.181,69 eura, ktorá predstavuje priemerný hodinový zárobok žalobcu za 4. štvrťrok 2019 (7,2474 eura) vynásobený priemerným počtom pracovných hodín (163,05 hod.). Táto výška priemerného mesačného zárobku nebola sporná. Uviedol, že náhradu mzdy žalobcovi priznal odo dňa 18.3.2020, tak ako si ju žalobca uplatnil. Poznamenal, že informácia o ponuke práce zo dňa 25.3.2020, ktorú žalovaný poskytol žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi, nemala vplyv na nárok na náhradu mzdy, keďže oznámenie nie je možné považovať za výzvu na nastúpenie do práce. Ak sa žalobca chcel vyhnúť pre neho nepriaznivým dôsledkom, mal postupovať podľa zákona a dať žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že sa stal nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.
11. Pre úplnosť uviedol, že žalobcovi by patrila prisúdená náhrada mzdy aj v prípade, ak by oznámenie žalovaného nebolo posúdené ako úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru. V takom prípade by žalobcovi patrila rovnaká náhrada, avšak len z iného právneho dôvodu a to pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 1 a 3 Zákonníka práce.
12. Doplnil, že rozhodovacia prax súdov o úroku z omeškania pri náhrade mzdy na základe subsidiárnej aplikácie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy nebola v predchádzajúcich rokoch jednotná. Napr. v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 246/2010, k omeškaniu s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V iných rozhodnutiach, najmä odvolacích súdov, sa nepriznávali úroky z omeškania z náhrady mzdy s poukazom na to, že ak zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu počas trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nemá priznaná náhrada mzdy charakter ekvivalentu mzdy, ako je tomu pri prekážkach v práci, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 4.7.2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017 bola súdna prax zjednotená a súdy v zmysle tohto rozhodnutia postupujú tak, že úroky z omeškania priznávajú, a preto priznal žalobcovi úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti mesačnej mzdy (článok VII. ods. 7.2 pracovnej zmluvy), t. j. vždy od 21. dňa nasledujúceho mesiaca, pričom úrok z omeškania je žalovaný povinný platiť až do dňa zaplatenia náhrady mzdy.
13. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. a keďže žalobca mal v spore celkový úspech, zaviazal žalovaného zaplatiť plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
14. Proti výrokom I., III., a IV. rozsudku podal odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok v napadnutých výrokoch I. a III. zmeniť a žalobu v tejto časti zamietnuť; výrok IV. žiadal zmeniť a žalovanému priznať náhradu trov konania vo výške 100 %. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
15. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že rozväzovacia podmienka dohodnutá v pracovnej zmluve a dohode o dočasnom pridelení zamestnanca zo 4.11.2019 je neplatná. Argumentoval,
že v spornom prípade sa nejednalo o dohodnutie spôsobu skončenia pracovného pomeru, ale o vymedzenie trvania pracovného pomeru. Uviedol, že pracovný pomer so žalobcom bol v zmysle článku III. ods. 3.2 pracovnej zmluvy dohodnutý na dobu určitú, a to do 31.8.2020, pričom súčasne sa so žalobcom v článku III. ods. 3.3 dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa. Užívateľský zamestnávateľ s účinnosťou ku dňu 17.3.2020 ukončil objednávku na výkon práce žalobcu, čím došlo k naplneniu tejto rozväzovacej podmienky a teda aj k skončeniu pracovného pomeru žalobcu. Splnením rozväzovacej podmienky, t. j. dňom uvedeným v oznámení užívateľského zamestnávateľa, pracovný pomer žalobcu zanikol uplynutím doby určitej, teda nejednalo sa o nový dôvod alebo spôsob skončenia pracovného pomeru nad rámec Zákonníka práce.
16. Žalovaný poukázal na § 1 ods. 4 Zákonníka práce a tiež § 36 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj na závery odbornej literatúry (Barancová H. Zákonník práce, Komentár. 4. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2015, 115 s.), že použitie Občianskeho zákonníka v jeho prvej časti treba využiť v prípadoch, ak osobitná úprava Zákonníka práce v jeho prvej časti celkom chýba alebo ju Zákonník práce neupravuje komplexne. Takýmto prípadom je aj právna úprava právnych úkonov, kedy Zákonník práce v ustanoveniach § 15 a § 16 upravuje iba niektoré vybrané osobitosti právnych úkonov oproti komplexnej právnej úprave právnych úkonov obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Zákonník práce takto neobsahuje komplexnú právnu úpravu právnych úkonov v oblasti pracovnoprávnych vzťahov (napr. neupravuje definíciu právneho úkonu, náležitosti právneho úkonu, vznik a uzatváranie zmlúv, neplatnosť právnych úkonov), a preto je potrebné na tieto spoločenské vzťahy spadajúce do oblasti pracovného práva aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka. Dôvodil preto, že právnu úpravu odkladacích a rozväzovacích podmienok tak, ako je obsiahnutá v ustanovení § 36 Občianskeho zákonníka, možno aplikovať aj na oblasť pracovnoprávnych vzťahov, keďže Zákonník práce neobsahuje v tomto smere žiadnu osobitnú úpravu a ani neobsahuje výslovný zákaz aplikácie ustanovenia § 36 Občianskeho zákonníka na tieto vzťahy. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že k možnosti skončiť pracovný pomer rozväzovacou podmienkou neexistuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdny autorít, z ktorej by sa dalo vychádzať, aby bol zachovaný princíp právnej istoty (odsek 30 rozsudku), avšak napriek tomu sa opieral o rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.4.2021, č. k. 10CoPr/2/2021-98, voči ktorému podal žalovaný dovolanie, takže ho za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít nemožno považovať.
17. Za nesprávne označil aj závery súdu prvej inštancie o vyhodnotení oznámenia žalovaného zo 17.3.2020 ako úkonu, ktorým došlo k skončeniu pracovného pomeru a určenie jeho neplatnosti podľa § 77 Zákonníka práce. Vyslovil názor, že pri posudzovaní tohto oznámenia sa súd prvej inštancie dopustil prílišného formalizmu, keď iba z dôvodu, že dokument neobsahuje výslovný odkaz na ods. 3.3 pracovnej zmluvy konštatoval, že nejde o skončenie pracovného pomeru na základe rozväzovacej podmienky. Žalovaný mal za to, že z kontextu oznámenia je evidentné a zrejmé, že jeho úmyslom bolo oznámiť žalobcovi, že prišlo k naplneniu rozväzovacej podmienky podľa článku III. ods. 3.3 a teda aj k skončeniu pracovného pomeru žalobcu splnením rozväzovacej podmienky, pričom na tejto čisto formálnej domnienke súd prvej inštancie založil celý rozsudok. Poukázal na to, že v zmysle ustálenej súdnej praxe najvyšších autorít civilné konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov nie je v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu, (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017 a sp. zn. I. ÚS 643/2017). Bol názoru, že súd prvej inštancie sa výrokom I. odchýlil aj od ustálenej rozhodovacej praxe súdov v oblasti pracovnoprávnych sporov, keď už v priebehu konania poukázal na okolnosť, že žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa možno podľa § 77 Zákonníka práce domáhať jedine v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo skončením dohodou. Jedná sa o taxatívny výpočet spôsobov skončenia pracovného pomeru, medzi ktorými sa skončenie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú nenachádza a tento výpočet nemožno rozšíriť ani extenzívnym výkladom.
18. Do pozornosti dal skutočnosť, že otázka vzťahu žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žaloby o určenie, že pracovný pomer trvá, je rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 193/2005, publikovaný aj v časopise Zo súdnej praxe 53/2007) riešená tak, že pokiaľ ku skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť iným spôsobom než uvedeným v § 59 ods. 1 Zákonníka práce, neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 77 Zákonníka
práce, a preto sa účastník môže domáhať určenia existencie pracovného pomeru všeobecnou žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku [v súčasnosti § 137 písm. c) C. s. p.]. Závery tohto rozhodnutia možno plne vztiahnuť aj na posudzovaný prípad, avšak súd prvej inštancie sa odchýlil aj od rozhodovacej praxe Krajského súdu v Bratislave (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 25C/209/2008 alebo rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/128/2006 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 27C/185/2006). Namietal preto, že súd prvej inštancie v rozpore s § 77 Zákonníka práce a citovanou judikatúrou subsumoval právnu ochranu zamestnanca pod § 77 Zákonníka práce (odsek 32 rozsudku).
19. Žalovaný tiež namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku, keď argumentoval, že povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplýva zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa Ústavného súdu SR „Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. ...Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 311/07). Zároveň k povinnosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia poukázal aj na obdobné závery Ústavného súdu SR v nálezoch sp. zn. III. ÚS 107/07, sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 119/03 a v uzneseniach sp. zn. IV. ÚS 115/03 a III. ÚS 209/04, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.1.2019, sp. zn. 6 Cdo 98/2017 a poukázal na vnútornú rozporuplnosť viditeľnú napríklad z odseku 28 rozsudku, kde súd prvej inštancie naznačuje, že dojednanie rozväzovacej podmienky trvania pracovného pomeru je absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, napriek tomu však vo výroku I. rozsudku posudzuje neplatnosť podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce, a teda ako neplatnosť relatívnu. S poukazom na odvolacie dôvody namietal aj výroky III. a IV. o priznaní náhrady mzdy a priznaní nároku na náhradu trov konania, keď vzhľadom na to, že ide o závislé výroky od výroku I. rozsudku navrhol, aby tieto boli zrušené a žaloba v tejto časti zamietnutá.
20. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil 29.11.2022 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).
21. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
22. Podľa § 142 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
23. Podľa § 142 ods. 2 Zákonníka práce ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného zárobku.
24. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
25. Dočasné pridelenie zamestnanca podľa § 58 Zákonníka práce, ktorým sa realizuje tzv. agentúrne zamestnávanie, konštituuje právne vzťahy medzi zamestnávateľom, zamestnancom a užívateľským zamestnávateľom. V súlade s § 58 ods. 4 Zákonníka práce sa agentúra dočasného zamestnávania
v pracovnej zmluve nezaväzuje prideľovať dočasnému agentúrnemu zamestnancovi prácu sama, ale zaväzuje sa dočasne zabezpečiť výkon práce u užívateľského zamestnávateľa.
26. Pracovný pomer medzi zamestnancom a agentúrou dočasného zamestnávania zostáva zachovaný a je ho možné uzatvoriť na určitú dobu. Keďže v prípade uzatvorenia pracovaného pomeru medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom na dobu určitú nie je možné dohodnúť dobu trvania pracovného pomeru inak ako uvedením konkrétneho dátumu skončenia (§ 58 ods. 5 Zákonníka práce), Zákonník práce v § 63 ods. 1 písm. b) ustanovuje špeciálny výpovedný dôvod agentúry dočasného zamestnávania, ktorá môže dať výpoveď takémuto zamestnancovi, ak sa stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia pred uplynutím doby, na ktorú bol pracovný pomer na určitú dobu dohodnutý.
27. Na uvedenom základe má odvolací súd za to, že oznámením žalovaného zo dňa 17.3.2020 nedošlo k skončeniu pracovného pomeru žalobcu, pretože pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 31.8.2020, tak ako to vyžaduje § 58 ods. 5 Zákonníka práce, do ktorého bola s účinnosťou od 1.3.2015 zákonom č. 14/2015 Z. z. doplnená posledná veta, vyžadujúca v prípade uzatvorenia pracovného pomeru na dobu určitú určenie doby jeho trvania konkrétnym dátumom jeho skončenia.
28. V tejto súvislosti hodno poznamenať, že podľa dôvodovej správy k zákonu č. 14/2015 Z. z. bola účelom novelizovaného ustanovenia § 58 ods. 5 Zákonníka práce ochrana agentúrneho zamestnanca; doba trvania dočasného pridelenia má byť dohodnutá dátumom jeho skončenia a nie spôsobom, podľa ktorého „skončením dočasného pridelenia sa skončí aj pracovný pomer na určitú dobu“, a to z dôvodu, že v praxi sa dojednáva doba trvania pracovného pomeru na určitú dobu v prípade dočasného pridelenia vo väzbe na trvanie dočasného pridelenia. Pri takomto dojednaní trvania pracovného pomeru sa tento skončí „zo dňa na deň“ vrátením zamestnanca agentúre dočasného zamestnávania, čo možno z hľadiska porovnania s právami zamestnanca s pracovným pomerom na určitú dobu podľa § 48 Zákonníka práce vnímať ako zneužívanie práva zamestnávateľom.
29. Pokiaľ pracovná zmluva medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená dňa 4.11.2019, teda za účinnosti zákona č. 14/2015 Z. z., neobstojí argumentácia žalovaného, že pracovný pomer žalobcu skončil uplatnením rozväzovacej podmienky vo forme oznámenia užívateľského zamestnávateľa a to aj s poukazom na § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorý priamo upravuje osobitný výpovedný dôvod agentúry dočasného zamestnávania v prípade skončenia dočasného pridelenia pred uplynutím dohodnutej doby pracovného pomeru; a hoci Zákonník práce aplikáciu rozväzovacích podmienok nevylučuje, nemožno nimi obchádzať kogentné ustanovenia, ktorými sú tak § 58 ods. 5, ako aj § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Na uvedenom základe preto súd prvej inštancie aplikujúc § 39 Občianskeho zákonníka dospel k správnemu právnemu záveru o neplatnosti čl. III ods. 3.3 pracovnej zmluvy zo 4.11.2019.
30. Pretože trvanie pracovného pomeru žalobcu bolo dohodnuté do 31.8.2020, avšak žalovaný po 17.3.2020 už žalobcovi neprideľoval prácu a nevyplácal mzdu, odvolací súd konštatuje, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce za obdobie od 18.3.2020 do 31.8.2020, tak ako správe konštatoval súd prvej inštancie. Žalobcovi za uvedené obdobie patrí náhrada mzdy vo výške jeho priemerného zárobku, ktorého výšku za použitia § 134 Zákonníka práce tiež správne určil súd prvej inštancie a táto nebola sporná ani medzi stranami konania, pričom odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti priznania úrokov z omeškania.
31. Vzhľadom na uvedené však odvolací súd dospel k záveru, že oznámenie žalovaného zo 17.3.2020 nie je úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru, ktorého neplatnosti by sa žalobca mohol domáhať v zmysle § 77 Zákonníka práce taxatívne vymedzujúceho spôsoby skončenia pracovného pomeru, kedy je možné domáhať sa určenia jeho neplatnosti.
32. V prípade žaloby o určenie neplatnosti oznámenia žalovaného zo 17.3.2020 ide totiž o žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) C. s. p., ktorej sa možno domáhať len ak to vyplýva z osobitného predpisu. Keďže pri právnom posúdení nároku žalobcu ako nároku z titulu prekážok v práci táto podmienka nie je splnená, odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným
zo dňa 4.11.2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.3.2020 je neplatné; podľa § 388 C. s. p. zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.
33. Napokon po vykonaní odvolacieho prieskumu nezistil odvolací súd existenciu vady spočívajúcej v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku; súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo považoval žalobu za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).
34. O nároku na náhradu trov celého konania (na odvolacom súde aj na súde prvej inštancie) odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p., a žalobcovi priznal plný nárok na náhradu trov konania, keď s prihliadnutím na konkrétnosti prejednávanej veci a konečný výsledok sporu, nepredstavuje zamietnutie určovacieho nároku ani nepatrný neúspech žalobcu, pretože predpokladom vyhovujúceho výroku na náhradu mzdy bolo tiež posúdenie trvania pracovného pomeru žalobcu (m. m. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.9.2022, sp. zn. 1 Cdo 97/2020).
35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).