Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_3Co-55-2015.pdf
PDF · 89.81 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/55/2015
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: Mgr. M. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, C., zastúpeného advokátskou kanceláriou VAĽO & PARTNERS s. r. o., so sídlom Konštantínova 3, Prešov, IČO: 36 868 434, proti žalovanej: Mgr. G. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, C., zastúpenej JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, Košice, v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 05. 09. 2013 č. k 20C16/2009-199, takto jednohlasne
rozhodol:
Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania vyporiadal tak, že do výlučného vlastníctva žalovanej prikázal hnuteľné veci uvedené v petite výroku. Do výlučného vlastníctva žalovanej prikázal členský podiel v Bytovom družstve C., evidovaný pod č. XXXX k trojizbovému bytu č.X, na prvom poschodí s príslušenstvom, nachádzajúcom sa na ulici D. X, C.. Zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi titulom úplného finančného vyrovnania sumu 12 975 Eur v lehote do 30. 12. 2014. Vyslovil, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.
Rozhodnutie odôvodnil zistením, že rozsudkom Okresného súdu Prešov z 12. 10. 2007 č. k. 29C/222/2006-82 bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené, na čas po rozvode boli maloleté deti pochádzajúce z manželstva zverené do starostlivosti žalovanej s povinnosťou žalobcu prispievať na výživu mal. I. sumou 3 500 Sk, na mal. I. sumou 2 500 Sk mesačne. Rozsudok nadobudol platnosť 08. 12. 2007. Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 20. 01. 2009 č. k. 20C/16/2009 súd zrušil právo spoločného nájmu účastníkov konania k 3-izbovému družstevnému bytu č.X, nachádzajúcemu sa na X.poschodí bytového domu na ulici D. X, C., určil žalovanú za výlučnú nájomkyňu bytu a členku bytového družstva bez práva žalobcu na zabezpečenie bytovej náhrady. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 20. 02. 2009. Predmetom tohto konania je vyporiadanie hnuteľných vecí a členského podielu v bytovom družstve predstavujúcu majetkovú hodnotu, ktorá patrí do bezpodielového spoluvlastníctva bývalých manželov - účastníkov konania. V priebehu konania zostatkovú hodnotu hnuteľných vecí patriacich do BSM si účastníci konania vzájomne odsúhlasili tak, že tieto majú nulovú zostatkovú hodnotu. Žalobca žiadal, aby hnuteľné veci a členský podiel v bytovom družstve boli prikázané do výlučného vlastníctva žalovanej (účastníci sa zhodli, že hodnota členského podielu v bytovom družstve predstavuje 51 900 Eur) s tým, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi titulom finančného vyrovnania sumu 25 950 Eur. Žalovaná súhlasila s prikázaním členského podielu v bytovom družstve do jej výlučného vlastníctva bez finančného vyrovnania z dôvodu, že tento bol darovaný jej rodičmi a žalobca sa pripravoval na odluku zatajovaním spoločných finančných prostriedkov, pred odchodom trval na uzavretí dohody o spoločnom nájme družstevného bytu a keď to dosiahol, po troch mesiacoch odišiel zo spoločnej domácnosti.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že členský podiel je predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2468/2009 zo dňa 08. 03. 2011, podľa ktorého „ak v spore vedenom podľa ust.§ 705 ods. 2 vety druhej Občianskeho zákonníka bolo o návrhu jedného z bývalých manželov na zrušenie ich spoločného členstva v bytovom družstve vyhovené, nie je možné v konaní o vyporiadaní ich spoločného majetku dospieť k záveru, že členský podiel v družstve do tohto majetku nikdy nepatril“. V súlade s ustálenou judikatúrou súdov, keďže výlučnou členkou a nájomkyňou predmetného bytu sa stala žalovaná, súd jej prikázal do výlučného vlastníctva členský podiel a s odkazom na ust. § 150 druhá veta Občianskeho zákonníka zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 1/4 z hodnoty členského podielu v bytovom družstve, t. j. vo výške 12 975 Eur v lehote do 30. 12. 2014. Pri rozhodovaní o znížení podielu mal súd za preukázané, že žalobca sa výrazne v menšom rozsahu podieľal na hospodárení domácnosti a finančnom zabezpečení rodiny. Miera pričinenia na získaní a udržaní majetku bola u účastníkov konania podstatne odlišná. Boli to rodičia žalovanej, ktorý účastníkom konania počas trvania ich manželstva výrazne finančne vypomáhali a po uzavretí manželstva im rodičia žalovanej kúpili byt z dôvodu, aby nebývali na internáte (v tom čase účastníci študovali na vysokej škole). Družstevný byt rodičia žalovanej bezodplatne previedli za trvania manželstva na účastníkov konania s úmyslom pomôcť dcére, ako aj vnúčatám, rovnako rodičia žalovanej poskytli účastníkom konania aj finančné prostriedky na výmenu okien v byte a na rekonštrukciu vstupnej chodby v byte. Tiež rodičia žalovanej platili nájomné za družstevný byt počas 10 rokov trvania manželstva účastníkov a nájomné prestali platiť až po tom, keď žalovaná po druhej materskej dovolenke nastúpila do zamestnania. Z tohto dôvodu súd znížil vyporiadavací členský podiel v bytovom družstve a priznal žalobcovi podiel v sume 12 975 Eur, čo predstavuje 1/4 z členského podielu v bytovom družstve.
Na základe odvolania podaného tak žalobcom, ako aj žalovanou Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 26. 02. 2014, č. k. 3Co/239/2013-236 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením veci prvostupňového súdu, zhodne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2468/2009 zo dňa 08. 03. 2011 a zdôraznil, že riešenie otázky, či účastníkom nadobudnutím členského podielu v bytovom družstve vzniklo spoločné členstvo zakladajúce právo na vyporiadania tohto podielu v rámci konania o vyporiadaní spoločného majetku manželov, zásadným spôsobom závisí na rozhodnutí súdu, ktoré bol skôr urobené v spore účastníkov o zrušení spoločného nájmu družstevného bytu a určenia ďalšieho nájomcu a výlučného členstva družstva podľa ust.§ 705 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka. Pre odvolací súd podstatným pre rozhodnutie bolo vyriešenie otázky či členský podiel v bytovom družstve k družstevnému bytu predstavuje hodnotu, ktorá patrí do BSM, na ktorú s poukazom na citovanú judikatúru prijal kladné stanovisko.
Na základe sťažnosti Mgr. G. Q., D. X, C., zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovoou, Podbrezovská 34, Bratislava Ústavný súd SR nálezom zo dňa 25. 11. 2014, č. k. III. ÚS 343/2014-26 rozhodol, že základné právo Mgr. G. Q. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/239/2013 zo dňa 26. 02. 2014 porušené boli. Zároveň rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/239/2013 zo dňa 26. 02. 2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 343/2014-26, Ústavný súd SR sa stotožnil s názorom Krajského súdu v Prešove uvedeným v jeho vyjadrení k sťažnosti (ako aj v napadnutom rozsudku), že ak právoplatným rozhodnutím súdu, ktoré bolo skôr urobené v spore účastníkov o zrušenie spoločného nájmu družstevného bytu a určenia ďalšieho nájomcu a výlučného členstva v bytovom družstve podľa ust.§ 705 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka (v konkrétnom prípade vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7C/137/2008), bolo zrušené právo spoločného nájmu družstevného bytu s tým, že za výlučného nájomcu a zároveň člena bytového družstva súd určil žalovanú, nebolo prijateľné, aby v ďalšom konaní (o vyporiadanie BSM) bola otázka spoločného členstva v bytovom družstve znovu otváraná. Preto, ak rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 20. 01. 2009 bolo rozhodnuté o zrušení spoločného nájmu účastníkov konania k družstevnému bytu a došlo tým k vyporiadaniu spoločného členstva v bytovom družstve, stal sa členský podiel predmetom vyporiadania BSM. Ust.§ 703 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž ani inú možnosť nepripúšťa, pretože, ak za trvania manželstva vznikne právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu jednému z manželov, vznikne
so spoločným nájmom družstevného bytu manželmi aj spoločné členstvo v bytovom družstve. Zákon totiž vylučuje, aby za trvania manželstva vzniklo členské právo k družstevnému bytu len jednému z manželov.
Podľa názoru Ústavného súdu SR Krajský súd v Prešove v napadnutom rozsudku správne konštatoval, že bola to práve žalovaná, „ktorá sa výrazne pričinila vo väčšej miere o získanie členského podielu k družstevnému bytu (za pomoci svojich rodičov)“, napokon krajský súd uviedol, že z dôvodu, že „v konaní nebolo možné zistiť presnú alebo aspoň približnú výšku tzv. vnosu žalovanej do BSM (výrazná pomoc rodičov žalovanej), určenie výšky tzv. vnosu bolo úvahou súdu“, a priznal žalobcovi podiel v sume 12 975 Eur, čo je 1/4 z členského podielu v bytovom družstve, ktorý po vzájomnej dohode účastníkov konania predstavoval ku dňu rozhodovania majetkovú hodnotu v sume 51 900 Eur.
Ďalej ústavný súd uviedol, že žalovaná v podanej žiadosti vytýkala, že súd sa vôbec nevysporiadal s jej námietkou uvedenou v odvolaní, a to prikázaním členského podielu bez finančného vyrovnania z dôvodu, že tento bol darovaný jej rodičmi a žalobca sa pripravoval na odluku zatajovaním spoločných finančných prostriedkov, pred odchodom trval na uzavretí dohody o spoločnom nájme družstevného bytu a keď to dosiahol, po troch mesiacoch odišiel zo spoločnej domácnosti, čo podľa názoru sťažovateľky robí rozsudok nepreskúmateľným a je v rozpore s jej právom na spravodlivý proces. Ústavný súd SR v tejto súvislosti skonštatoval, že nemá pochybnosti o tom, že uvedená námietka sťažovateľky môže mať pre posúdenie výšky finančného vyrovnania význam. Jej prípadnou aplikáciou by došlo k ustáleniu inej finančnej náhrady než ako bolo rozhodnuté.
Ústavný súd SR zároveň v tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 537/2012 (na ktorý poukázala aj sťažovateľka vo svojej sťažnosti), keď Ústavný súd SR si osvojil právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2914/99 vzťahujúci sa aj na posudzovanú vec, podľa ktorého znenie § 150 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby súd vyjadril rozdielnosť podielov manželov pri vyporiadní spoločnej veci prihliadajúc na to ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie i udržanie spoločnej veci, a to tak, že vec prikáže do vlastníctva tomu z manželov, ktorý sa o nadobudnutie a udržanie spoločnej veci zaslúžil výlučne, resp. v prevažnej miere, bez toho, aby mu uložil povinnosť, aby druhému manželovi, ktorý sa o jeho nadobudnutie a udržanie nezaslúžil, na vyrovnanie podielu zaplatil určitú finančnú čiastku. Zákon explicitne neupravuje spôsob nerovného vyporiadania, a disparita môže byť tak vyjadrená nie iba percentom či zlomkom, ale aj prikázaním veci jednému z manželov bez toho, aby bol zaviazaný finančne sa s druhým manželom, pokiaľ ide o túto vec, vyporiadať.
Odvolací súd po zrušení skoršieho rozsudku ústavným súdom následne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 212 O. s. p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a zistil, že nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na zmenu napadnutého rozsudku.
V prvom rade je potrebné poukázať na právne názory Ústavného súdu SR formulované v náleze sp. zn. I ÚS 537/2012 zo dňa 13. 03. 2013 vzťahujúce sa na aplikáciu § 150 Občianskeho zákonníka pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nevyporiadal s obranou žalovanej, ktorá žiadala prikázať členský podiel do jej výlučného vlastníctva bez finančného vyrovnania z dôvodu, že tento bol darovaný jej rodičmi a žalobca sa pripravoval na odluku zatajovaním spoločných finančných prostriedkov a pred odchodom trval na uzavretí dohody o spoločnom nájme družstevného bytu, a keď to dosiahol (31. 03. 2006) po troch mesiacoch (v júni 2006) odišiel zo spoločnej domácnosti. Odvolací súd má za to, že uvedená obrana žalovanej má pre posúdenie výšky finančného vyrovnania význam. Bude preto úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní sa s touto podstatnou námietkou žalovanej zaoberať a ústavne akceptovateľný spôsobom aj vyporiadať. K uvedenej námietke musí súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku zaujať jednoznačný a nespochybniteľný právny záver. Za takýchto okolností je potrebné konštatovať, že napadnutý rozsudok nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z obsahu zákonného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi otázkami, ktorého viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 537/2012 vyjadrený aj v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 2914/99 vzťahujúcim sa aj na posudzovanú vec, podľa ktorého znenie ust. § 150 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby súd vyjadril rozdielnosť podielov manželov pri vyporiadaní spoločnej veci prihliadajúc na to, ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie i udržanie spoločnej veci, a to tak, že vec prikáže do vlastníctva tomu z manželov, ktorý sa o nadobudnutie a udržanie spoločnej veci zaslúžil výlučne, resp. v prevažnej miere bez toho, aby mu uložil povinnosť, aby druhému manželovi, ktorý sa o jeho nadobudnutie a udržanie nezaslúžil, na vyrovnanie podielu zaplatil určitú finančnú čiastku. Zákon explicitne neupravuje spôsob nerovného vyporiadania a disparita môže byť tak vyjadrená nie iba percentom či zlomkom, ale aj prikázaním veci jednému z manželov bez toho, aby bol zaviazaný finančne sa s druhým manželom, pokiaľ ide o túto vec, vyporiadať.
Odvolací súd nie je zástancom kasačných rozhodnutí, v prípadoch tzv. nevyhnutného dvojinštančného posúdenia nároku a nemyslí si ani, že princíp dvojinštančnosti je ústavným princípom, keďže v ústave o dvojinštančnosti niet zmienky (porovnaj nález Ústavního soudu ČR, sp. zn. I. ÚS 777/07 zo dňa 31. 07. 2008).
No zdá sa, že judikatúra Najvyššieho súdu SR v otázke tzv. zmeňujúcich rozsudkov je konštantná. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/302/2008 zo dňa 30. 07. 2009: „Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiahol bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení“.
Obdobne tiež Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo V 41/2009:
„Ak odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu, ako prvostupňový súd a na základe skutkových zistení, ktoré neboli predmetom dokazovania, rozhodol v rozpore so zásadou dvojinštančnosti. Takýmto postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu boli splnené skutočnosti zakladajúce prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“
Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu je výstižným „české“ rozhodnutie (C. H. Beck č. C 201/2001), citované takmer vo všetkých „slovenských“ komentároch k Občianskemu súdnemu poriadku:
„Je- li ke správnému rozhodnutí o věci samé zapotřebí podstatných (pro rozhodnutí zásadně významných) skutkových zjištení, která neučinil soud prvního stupně, popřípadě která tento soud učinil, ale vzhledem k nesprávnému právnímu názoru, který zaujal, na nich své rozhodnutí nezaložil, nejsou podmínky ani pro potvrzení, ani pro změnu rozhodnutí soudu prvního stupně; odvolací soud proto rozhodnutí zruší a věc vrátí soudu prvního stupně k dalšímu řízení.“
Zároveň takýto postup, podľa NS SR (napr. rozhodnutie sp. zn. 3Cdo 40/2009 z 5. novembra 2009), je zodpovedajúci princípu dvojinštančnosti:
„Pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa (po zrušení a vrátení jeho predchádzajúceho rozhodnutia) možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, že súd prvého stupňa je po zrušení a vrátení svojho predchádzajúceho rozhodnutia viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, je daná priamo zákonom (§ 226 O.s.p.), preto nemôže zakladať vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (R. Urban; www.otvorenepravo.sk).
So zreteľom na uvedené potom odvolací súd napadnutý rozsudok postupom vyplývajúcim z ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Úlohou súdu prvého stupňa bude vo veci opätovne rozhodnúť v súlade s nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 25. 11. 2014 sp. zn. III. ÚS 343/2014-26.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.