Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a45/384411.d5f328.pdf
PDF · 110.58 KB
No categories available
1ObdoV/41/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1ObdoV/41/2009
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: M., s. r. o., M., Ž.,
zastúpeného JUDr. P. K., advokátom, O., D. S., proti žalovanému: F. D., B., o určenie
prechodu ručiteľského záväzku vedenej na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 30Cb 225/95
na dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 21. mája 2009 č. k. 3Obo/
257/2007- 240 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zrušil rozsudkom zo dňa
27. septembra 2007 sp. zn. 1ObdoV 90/2005 rozsudok odvolacieho súdu č. k.
4Obo 97/2004-164 zo dňa 26. 05. 2005, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým
bola žaloba zamietnutá a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Vyslovil právny záver, že odvolací súd sa dopustil základného pochybenia v tom, že
nesprávne rozhodol o návrhu žalobcu , aby na jeho miesto do konania na základe postúpenia
pohľadávky vstúpila spoločnosť M. spol. s. r .o., ktorý postup odôvodnil odkazom na
ustanovenie § 92 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd pochybil, ak vychádzal z toho, že v danom
prípade ide o zámenu účastníkov podľa ustanovenia § 92 ods. 4 O. s. p., ktoré ustanovenie
v odvolacom konaní nemožno aplikovať. Žalobca správne navrhol, aby na jeho miesto
do konania vstúpila spoločnosť M., spol. s. r. o., a to na základe právnej skutočnosti, ktorá
nastala po začatí konania, t. j. postúpenia pohľadávky. Odvolací súd mal postupovať podľa §
92 ods. 2 O. s. p. Tým, že odvolací súd uvedeným spôsobom nepostupoval, odňal žalobcovi,
ale aj spoločnosti M., spol. s r.o., ktorá spoločnosť bola účastníkom konania, keď sa
rozhodovalo o jej práve byť v tomto konaní žalobcom, možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.).
Keďže odvolací súd nerozhodol správne o otázke, kto má byť účastníkom konania na
strane žalobcu, jeho ďalšie závery týkajúce sa predmetu konania, ktorého zmenu žalobca tiež
navrhoval, sú predčasné, pretože v tomto smere dispozičné právo so žalobou by už patrilo
spoločnosti M. spol. s. r. o. Z tohto dôvodu sú predčasné závery odvolacieho súdu aj v otázke
neexistencie naliehavého právneho záujmu, keď na viac súd prvého stupňa z tohto dôvodu
žalobu nezamietol a odvolací súd nedoplnil, ani nezopakoval dôkazy vykonané súdom
prvého stupňa. Na viac, ak súd zamietne žalobu pre neexistenciu naliehavého právneho
záujmu, nemôže tú istú žalobu zamietnuť aj z ďalšieho dôvodu, ako to urobil odvolací súd.
Totiž, ak nie je daný naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O. s. p., potom už
neprichádza do úvahy posudzovať, či inak uplatnené právo je dané. Ak neboli splnené
podmienky na postup podľa § 219, resp. § 220 O. s. p., potom odvolací súd mal postupovať
podľa § 221 ods. 1 a 2 O. s. p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v novom konaní vo veci po
doložení zmluvy o postúpení pohľadávky a súhlasu postupníka so vstupom do konania vydal
uznesenie, ktorým pripustil zámenu žalobcu a na pojednávaní vyhlásil uznesenie, ktorým
zamietol návrh na zmenu žaloby a potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
30Cb 225/95-135 zo dňa 19. januára 2004.
Uviedol, že predmetom odvolacieho konania zostala žaloba o určenie, že na žalovaného
na základe zákona č. 92/1991 Zb. prešiel a naďalej trvá záväzok z ručiteľského vyhlásenia
z 25. februára 1991 Č. š. p. K.. Prechod tohto ručiteľského vyhlásenia súd skúma po tom, ak
zistí naliehavý právny záujem žalobcu na tomto určení. Preventívna ochrana vyplývajúca
z ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. nemá zmysel, ak už došlo k porušeniu práva a je teda
možno podať žalobu o splnenie povinností, ktorá z porušení práva vyplýva. Spravidla preto
v takom prípade nemôže mať žalobca naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah
alebo právo je, či nie je.
V prejednávanej veci odvolací súd skúmal právne postavenie žalobcu a podmienky pre
podanie žaloby o plnenie. Žalobca svoj nárok oprel o ručiteľské vyhlásenie Č. š. p.
z 25. 02. 1991. V roku 1992 Č. š. p. zanikol 92/1991 Zb. Podľa toho zákona úlohou Fondu
národného majetku Slovenskej republiky bolo najmä vykonať premenu vlastníctva majetku.
Problematiku prechodu záväzku v procese veľkej privatizácie rieši aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky (č. 6 z roku 1996) v zmysle ktorého pri posudzovaní prechodu záväzkov
na právneho nástupcu zanikajúceho štátneho podniku bez likvidácie je potrebné vychádzať
z rozhodnutia zakladateľa o prechode záväzkov. Odvolací súd tiež poukazuje na širší výklad
ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 92/1991 Zb., podľa ktorého s vlastníckym právom
k privatizovanému majetku prechádzajú na jeho nadobúdateľa aj iné práva a záväzky
súvisiace sprivatizovaným majetkom a to i tie, ktoré neboli v čase vyhotovenia privatizačného
projektu známe. Keďže žalobcovi nebolo z podkladov veľkej privatizácie štátneho podniku
zrejme na koho prešiel záväzok zaniknutého štátneho podniku, podal určovaciu žalobu voči
žalovanému a žiadal vyriešiť otázky, či ručiteľský záväzok prešiel a zostal na Fonde
národného majetku. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie o petite tejto žaloby
jednoznačne nevyrieši právne postavenie žalobcu a prostredníctvom neho sa nepredíde ďalším
žalobám. Istota právneho postavenia žalobcu súvisí splatnosťou hlavného a akcesorického
záväzku a vecnou pasívnou legitimáciou. Vyriešenie uvedeného je možné dosiahnuť spojenou
žalobou o peňažné plnenie z dôvodu prechodu ručiteľského záväzku proti všetkým právnym
nástupcom zaniknutého štátneho podniku a proti Fondu národného majetku Slovenskej
republiky na základe skutočností uvedených v tomto konaní, alternatívne s nárokom podľa
§ 15 ods. 3 zák. č. 92/1991Zb.
Nakoľko žalobcom uplatnený petit jednoznačne nevyrieši otázku pasívnej legitimácie za
uvedený ručiteľský záväzok, odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nemá na podaní
určovacej žaloby naliehavý právny záujem, čo je dôvod na zamietnutie žaloby.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie z dôvodu, že napadnuté
rozhodnutie je postihnuté vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. Žalobcovi sa odňala
postupom súdu možnosť konať pred súdom a jedná sa o nesprávne právne posúdenie veci.
V konkrétnom prípade odvolací súd síce potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa,
avšak na rozdiel od súdu prvého stupňa , ktorý sa zaoberal vecou meritórne, dospel k záveru,
že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Uvedený postup sa v zmysle
ustálenej judikatúry považuje za zmenu rozsudku a teda je aj prípustné dovolanie v zmysle
§ 238 ods. 1 a § 241 ods. 2 O. s. p.
Závery odvolacieho súdu ohľadne neexistencie naliehavého právneho záujmu sú
v rozpore so závermi doterajšej ustálenej súdnej praxe. Právne postavenie žalobcu bolo pred
podaním žaloby zo dňa 15.8.1995 značne neisté. A. poprela právne nástupníctvo po Č. š.p.
a odmietla prechod predmetného ručiteľského záväzku. Žalobca nemal iný právny nástroj na
zistenie na koho v skutočnosti prešiel predmetný ručiteľský záväzok po zaniknutom Č..
Žalobca poukazuje aj na to, že skutočným dôvodom na podanie žaloby nebolo neplnenie
spoločnosti A. z predmetného ručiteľského záväzku. O to právny predchodca žalobcu A. ani
nežiadal. Chcel iba doplnenie úverovej dokumentácie. Právny predchodca žalobcu sa snažil
uspokojiť svoju pohľadávku priamo od spoločnosti S., a to aj po podaní žaloby zo dňa 15. 08.
1995. Až po vyhlásení konkurzu na majetok spoločnosti S. dňa 09. 06. 1999 prišlo do úvahy
plnenie z predmetného ručiteľského záväzku. Za účelom odstránenia takto vzniknutej právnej
neistoty podal právny predchodca žalobu v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. a nemal v úmysle
žiadať od žalovaného plnenie , nakoľko ani nemohol vedieť, či ten je vôbec na takéto plnenie
vecne pasívne legitimovaný. V konkrétnom prípade výsledok sporu – na rozdiel od tvrdenia
žalovaného a odvolacieho súdu – s určitosťou pomôže predísť žalobám na plnenie z viacerých
dôvodov. Žalobca zabránil premlčaniu pohľadávky z titulu zmluvy o podmienkach prevzatia
bankovej protizáruky zo dňa 22. 02. 1991 voči spoločnosti S. v súlade s § 20 zákona č.
328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov tým, že ju prihlásil do
konkurzného konania č. k. 1K 403/96. Ako už vyššie bolo uvedené, pohľadávka vo výške
198 555 357,03 Sk bola v celom rozsahu uznaná správcom konkurznej podstaty spoločnosti
S.. Ak teda súd určí, že žalovaný ručí za záväzok spoločnosti S. na základe ručiteľského
vyhlásenia, bude povinný dobrovoľne splniť tento záväzok a nebude mať právny dôvod na
jeho odmietnutie.
Taktiež odvolací súd v rozpore s ustanovením § 95ods. 1, 2 a § 216 O. s. p. nepripustil
zmenu žaloby. Tým, že súd v rozpore so zákonom zamietol návrh žalobcu na zmenu petitu
obmedzil jeho zákonom priznané právo dispozície s konaním, znemožnil mu reálne
uplatňovať jeho procesné práva, znemožnil mu reálnu ochranu jeho práv a právom
chránených záujmov. Takéto konanie je odňatím možnosti účastníka konať pred súdom.
Žalobca navrhuje, aby dovolací súd v zmysle § 243b ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo 257/2007
zo dňa 21. 05. 2009 a vrátil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Žalovaný sa vyjadril k podanému dovolaniu a považuje ho za nedôvodné a účelové
a navrhuje ho v celom rozsahu zamietnuť a zároveň poukazuje na svoje písomné podanie zo
dňa 27. 02. 2009.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p. ), ktorý je riadne zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p. ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 241 ods. ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 238 ods. 2 a § 237 písm. f/ O. s. p.)
dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd určil , že na žalovaného na základe zákona
č. 92/1991 Zb. prešiel a naďalej trvá záväzok z ručiteľského vyhlásenia z 25. februára 1991
zaniknutého právneho subjektu Č. š. p. K., ktorým sa zaviazal žalobcovi plniť za dlžníka S. a.
s., K. splatné záväzky z úverových zmlúv pri plnení poskytnutej bankovej protizáruky.
Prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, že
označený žalovaný - F., nie je v konaní pasívne legitimovaný, a preto žalobu zamietol.
Odvolací súd síce potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ale z iných dôvodov.
Uviedol, že v spornom prípade nie je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe
v zmysle ust. § 80 písm. c / O. s. p. a skúmal právne postavenie žalobcu a podmienky pre
podanie žaloby o plnenie.
V predmetnej veci však dovolací súd rozhodnutím sp. zn. 1ObdoV/90/2005 zo dňa
27. 09. 2007 vyslovil jednoznačne právny názor, že závery odvolacieho súdu ohľadne otázky
naliehavého právneho záujmu sú predčasné, nakoľko prvostupňový súd žalobu zamietol
z iného právneho dôvodu - nedostatku pasívnej legitimácie, pričom sa otázkou naliehavosti
právneho záujmu nezaoberal, na viac nevykonal resp. nedoplnil a ani nezopakoval dôkazy
súdom prvého stupňa, a preto mu bola vec vrátená na nové prejednanie.
Napriek tomu, že odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d
ods. 1 O. s. p.) náležite sa nevysporiadal so všetkými vytknutými vadami, potvrdil
prvostupňové rozhodnutie opätovne z dôvodu, že nie je daný naliehavý právny záujem podľa
§ 80 písm. c/ O. s. p. bez toho aby doplnil dokazovanie v tomto smere (viď. zápisnica
z pojednávania zo dňa 21. 05. 2009 čl.238), čím sa odchýlil od právneho názoru nadriadeného
súdu už vysloveného v tejto veci ( 238 ods. 2 O. s. p. ).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký vadný postup súdu
v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany
jeho práv a oprávnených záujmov.
Ak odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu, ako
prvostupňový súd a na základe skutkových zistení, ktoré neboli predmetom dokazovania,
rozhodol tak v rozpore so zásadou dvojinštančnosti, pretože znemožnil žalobcovi uplatnenie
práva domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania skutkových tvrdení
a právnych záverov prvýkrát použitých až v konečnom rozsudku odvolacieho súdu. Takýmto
postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu boli naplnené skutočnosti, zakladajúce dôvodnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil podľa 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2011
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.