Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-129-2014.pdf
PDF · 115.73 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/129/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a členov senátu JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k.: 20C/273/2012 - 89 zo dňa 19. 11. 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd, zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej, odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ sa domáha zaplatenia majetkovej škody, ktorá predstavuje náhradu účelne vyložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o tejto žiadosti, a zároveň nemajetkovej ujmy z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu nesprávnym úradným postupom.
V odôvodnení rozsudku k výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania uviedol, že navrhovateľ e-mailom dňa 18. 11. 2013 o 17.10 hod. poslal návrh na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na zákonného sudcu. Prvostupňový súd konštatoval, že návrh navrhovateľ poslal 18. 11. 2013, hoci predvolanie na pojednávanie prevzal právny zástupca dňa 09. 09. 2013 (pojednávanie vytýčené na 19. 11. 2013). Súd aplikoval ust. § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., pričom poukázal na to, že o námietkach zaujatosti v spojených veciach už rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici, pričom z konania vylúčil sudkyne Okresného súdu Banská Bystrica JUDr. Beátu Vrťovú, JUDr. Ivetu Šnapkovú a JUDr. Evu Benčovú, teda o námietkach zaujatosti bolo právoplatne rozhodnuté.
Pokiaľ ide o dôvod podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., poukázal na nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS/21/2000, podľa ktorého nie je dôvodom na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. tá skutočnosť, že prebieha konanie na ústavnom súde o porušení základných práv postupom, ktorý sa týkal rozhodovania o námietke zaujatosti sudcu, nakoľko meritórne rozhodnutie vo veci nebude závisieť od rozhodnutia ústavného súdu a prerušené konania by sa mohlo kvalifikovať ako porušenie práva na konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.
V nadväznosti na tieto závery konal podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a rozhodoval v neprítomnosti účastníkov, keď odporca sa riadne ospravedlnil, navrhovateľ aj keď podal návrh na prerušenie konania, mal sa pojednávania zúčastniť. Podľa ust. § 119 ods. 1. 2 O. s. p. súd nezistil žiadny dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.
Vo veci samej sa navrhovateľ domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíval v tom, že Okresný súd Banská Bystrica nevydal rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a zároveň, že boli vydané uznesenia, ktorými došlo k zamietnutiu žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) § 9 ods. 1, § 15 ods. 1 a § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Zaberal sa námietkou premlčania vznesenou odporcom, pričom dospel k záveru, že nebola vznesená dôvodne.
Zdôraznil, že predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je preukázanie základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti, preukázanie vzniku škody a príčinnej súvislosti.
Pokiaľ ide o prvý predpoklad (porušenie právnej povinnosti), navrhovateľ tvrdil, že a) súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní odo dňa doručenia tejto žiadosti, teda nedržanie lehoty podľa § 44 ods. 2 EP; b) vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, a to vydaním uznesenia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia s účinkami spočívajúcimi v zániku vykonania práva.
Vo vzťahu k tvrdeniam uvedeným vyššie pod písm. a) uviedol, že lehota 15 dní na vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 EP je procesná a zákonná lehota, ktorej zámerom bolo zefektívnenie exekučného konania, pričom Exekučný poriadok neuvádza sankciu za prekročenie tejto lehotu, preto ju treba považovať za poriadkovú lehotu. Ak navrhovateľ tvrdil, že súd vydal rozhodnutia po uplynutí 15 dňovej lehoty, toto súd nezistil v konaniach spisové značky: 20C/274/2012, 20C/276/2012, 20C/277/2012, 20C/278/2012, 20C/279/2012, 20C/280/2012, 20C/282/2012, 20C/297/2012. V týchto veciach došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia v zákonnej lehote.
Vo veci 20C/275/2012 bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 EP účinného do 31. 05. 2010, pričom z ods. 3 tohto ustanovenia nevyplýva, že v prípade, ak dôjde k zamietnutiu žiadosti, daná lehota platí. Preto ani v tomto prípade nebol naplnený predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu.
Súd poukázal na to, že od 01. 06. 2011 došlo k zmene Exekučného poriadku ohľadom lehoty na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keď bolo upravené, že lehota neplatí, ak sú exekučnými titulmi rozsudky rozhodcovských súdov, preto nemohlo dôjsť k nedodržaniu zákonnej lehoty podľa § 44 ods. 2 EP v konaniach sp. zn.: 20C/273/2012 a 20C/281/2012.
Vo vzťahu k tvrdeniam uvedeným vyššie pod písm. b) (že došlo k zamietnutiu vydania poverenia) uviedol, že nemohlo ísť o nesprávny úradný postup, ale išlo by o nezákonné rozhodnutie podľa § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., pretože za nesprávny úradný postup nie je možné považovať postup, ktorý našiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí a nemôže ním byť ani samotný spôsob rozhodnutia, prípadne právne posúdenie veci ( rozh. NS SR sp. zn. 4Cdo/24/2004).
Súd zdôraznil, že dôvodom pre odmietnutie vydania poverenia vo všetkých exekučných veciach v spojených konaniach bola nezákonnosť exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, a to z
dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu. Súdy skúmaním rozhodcovskej doložky neskúmali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce z ust. § 44 ods. 2 EP, t. j. posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, pričom poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/144/2012, 5Cdo/212/2012, nález ÚS SR II. ÚS 545/2010, v zmysle ktorých je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.
Súd preto dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu a tým nie je splnená základná podmienka vzniku zodpovednosti odporcu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd dospel k záveru, že nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu, preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ. Ako odvolacie dôvody uviedol ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f, g, h, c, d, e O. s. p. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Namietal, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody, súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p., ak tak spravil, odňal mu právo konať pred súdom. V žiadosti o zrušenie pojednávania trval na účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde.
Poukázal na to, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému. Namietol, že súd v rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právu na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Súd sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie.
Namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku, pretože z neho nie je vôbec zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Taktiež sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Namietal aj to, že súd je v odôvodnení nekoherentný. Taktiež, že skutkový dej a aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ. Súd tak vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.
Nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil povinný. Rozhodnutie súdu považoval za vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zisti porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie.
Za irelevantné považoval úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, úvahy o rozsahu podnikateľského rizika a o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora.
Namietal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu na začatie konania, v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p.
K dôvodom odvolania uviedol, že koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhovateľ nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomnými vyjadreniami žalovaného v žalobe, ani so súdom aj
vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise. Súd tak porušil právo na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise.
S poukazom na § 15 O. s. p. namietal, že súd upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov skutkovo a právne totožných veciach. Poukázal na nesprávny názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ako aj na to, že podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu.
Namietal, že meritórne rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, lebo súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 psím. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie, pričom v čase odania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
V závere odvolania v konkrétnostiach uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Zdôraznil, že je dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodoval o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd, preskúmal vec v rozsahu daným ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
Navrhovateľ sa vo veci samej domáhal majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že Okresný súd Banská Bystrica v hore uvedených exekučných veciach nerozhodol v lehote 15 dní (podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a že vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok, pretože nelegálnym spôsobom opätovne posudzoval právo navrhovateľ na zaplatenie dlhu.
Prvým odvolacím dôvodom, na ktorý poukázal navrhovateľ, bolo, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., teda účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Namietal, že okresný súd rozhodol v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti účastníkov konania, pričom z citovaného ustanovenia je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľ. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo konať pred súdom.
Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak
urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v tom bráni vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v danej situácii - najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka - za dôležité.
Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom. Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania (§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu), treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a to v každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka.
Účastníci konania boli na pojednávanie vytýčené na deň 19. 11. 2013 riadne a včas písomne predvolaní. Právnemu zástupcovi navrhovateľ bolo doručené predvolanie na pojednávanie dňa 09. 09. 2013, odporcovi taktiež.
V ustanovení § 101 ods. 2 O. s. p. je dôsledne vyjadrený princíp arbitrárneho poriadku a princíp oficiality. Sporové konanie je ovplyvňované princípom dispozičným, ktorý predvída aktivitu účastníkov konania. Aj v prípade procesnej pasivity účastníkov konania je súd povinný uskutočniť konanie a rozhodnúť. V prípade, ak účastník konania však požiadal odročenie pojednávania, súd zváži dôležitosť dôvodov, pričom zároveň posúdi, či nejde zo strany účastníka konania o obštrukčnú žiadosť o odročenie pojednávania, ktoré by zbytočne predlžovalo prebiehajúce konanie.
Žiadosť o odročenie pojednávanie je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak účastník uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z hľadísk objektívnych i subjektívnych (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/122/2010).
Navrhovateľ doručil na Okresný súd Banská Bystrica dňa 18. 11. 2013 (deň pred pojednávaním) „návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“ z dôvodu námietky porušenia nestrannosti súdu, pretože podľa názoru navrhovateľa vo veci koná nie nestranný a zákonný sudca, a preto navrhol zrušiť nariadenie pojednávania až do konečného, ústavne konformného rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci, pričom zároveň poukázal na to, že podal na ústavný súd sťažnosť na porušovanie základného práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces a práva na nestranný súd zriadený zákonom. Zároveň navrhol prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu.
Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 a 16 O. s. p.). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť
návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčením označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom (pozri uznesenie Ústavného súdu SR I.ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02. 2013).
O námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom bolo rozhodnuté uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici tak, že z prejednávania a rozhodovania veci vylúčil iba JUDr. Ivetu Šnapkovú, JUDr. Beátu Vrťovú a JUDr. Evu Benčovú, ostatných sudcov Okresného súdu Banská Bystrica z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil.
O nevylúčení konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci bolo riadne rozhodnuté nadriadeným súdom v zmysle § 16 ods. 1 O. s. p. Z tohto hľadiska poukaz navrhovateľa na skutočnosť ohľadne nedostatku nestrannosti sudcu nie je dôvodný.
K rozhodnutiu ohľadom prerušenia konania prvostupňový súd dostatočne odôvodnil, avšak na doplnenie veci odvolací súd dodáva, že prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Procesná teória hovorí o tzv. obligatórnom a fakultatívnom prerušení konania. Okresný súd správne dospel k záveru, že neexistuje žiaden dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 O. s. p., teda ani podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
O námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom rozhodol krajský súd vo vyššie citovanom rozhodnutí.
V danej veci nebol podľa názoru odvolacieho súdu dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, nie ústavný súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako to vyplýva z uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky v skutkovo a právne totožnej veci napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 06. 02. 2013, I. ÚS 92/2013 z 13. 02. 2013, ktorými sťažnosti obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorými rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci na návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.
Ust. § 109 ods. 2 O. s. p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená, také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Pod uvedený prípad spadá aj rozhodovanie o návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Pokiaľ zo strany navrhovateľa bol podaný na prvostupňový súd návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, takýto návrh automaticky nezakladá povinnosť súdu prerušiť konanie. okresný súd správne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. I. ÚS/21/2000. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že návrh na prerušenie konania bol podaný na prvostupňový súd jeden deň pred pojednávaním.
Odvolací súd dodáva, že o ústavných sťažnostiach navrhovateľa rozhodol Ústavný súd SR v stovkách (tisíckach) rozhodnutí, ktorými sťažnosti navrhovateľa odmietol, pričom zaujal principiálne názory napr. napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013, preto okresný súd dospel k správnemu názoru, že neexistuje dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s.
p., pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.
V uvedenom prípade nerešpektovanie požiadavky navrhovateľa na osobnú účasť právneho zástupcu navrhovateľa na pojednávaní nie je možné považovať za nesprávnu aplikáciu ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Rovnako nie je možné ani prihliadnuť ani na to, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Substancovať svoje skutkové tvrdenia je navrhovateľ povinný už v žalobe. Civilný proces sa uberá trendom koncentrácie civilného súdneho konania, a preto nie je možné uvažovať o degradácii zásady kontradiktórnosti, na ktorú poukazuje navrhovateľ. Navrhovateľ sám svojou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, zmaril svoju možnosť vlastným zavinením dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 O. s. p.) umožňuje v rámci princípu arbitrárneho poriadku uskutočniť konanie tak, aby bolo vydané meritórne rozhodnutie i bez súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu práva účastníkov na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť priebehu súdneho konania. Prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu navrhnutých dôkazov navrhovateľom, a to spismi exekučného súdu, kde navrhovateľ bol účastníkom tohto exekučného konania. Je teda zrejmé, že súd rozhodol na základe skutočností tvrdených navrhovateľom a na základe skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania, ktoré navrhol navrhovateľ. Navrhovateľ a jeho právny zástupca boli včas na súdne pojednávanie predvolaní, ktorého sa nezúčastnili nie z objektívnych ospravedlniteľných dôvodov, ale preto, že v dôsledku subjektívneho názoru nepovažovali svoju účasť na pojednávaní za potrebnú predpokladajúc, že ústavnej sťažnosti bude vyhovené, hoci vedeli, že v obdobnej veci už Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol.
Pokiaľ v odvolaní navrhovateľ argumentuje, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka, tieto námietky sú zmätočné a svedčia o paušálnosti podávaných odvolaní, pretože súd sa v odôvodnení rozhodnutia škodou nezaoberal, pretože nebol zistený základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti súdom ani nesprávny úradný postup.
Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, na súdený prípad správne aplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z., pričom po vykonaní dôkazov oboznámením sa s predmetnými exekučnými spismi dospel k záveru, že nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu, a zo strany navrhovateľa bol návrh podaný bezdôvodne. V konaní bolo preukázané, že súd pri rozhodovaní žiadnu lehotu neporušil. Správne uviedol, že je nutné preukázať základné predpoklady vzniku zodpovednosti na náhradu škody, pretože nebolo preukázané porušenie povinnosti, návrh zamietol. Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t. j. nesprávny úradný postup exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.
Pokiaľ navrhovateľ namieta, že súd sa dopustil viacerých omylov ohľadom namietaných lehôt, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ vznáša námietku bez bližšej vecnej argumentácie v čom tento omyl spočíva. Okresný súd dostatočne určite v tomto smere svoje rozhodnutie odôvodnil.
K námietke navrhovateľa, že súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, odvolací súd uvádza, že predpoklady pre vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa ust. § 114 ods. 5 a podľa § 153b ods. 1 O. s. p. sú rozdielne. V prvom prípade sa nevyžaduje nariadenie pojednávania. Navrhovateľ si v odvolaní protirečí, keď na jednej strane namieta, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a na druhej strane sa domáha vydania rozsudku pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., ktoré predpokladá nariadenie pojednávania. V obidvoch prípadoch zákon takto dovoľuje súdu pri splnení podmienok takto postupovať, neukladá mu však takúto povinnosť („...súd môže rozhodnúť..“).
Neobstojí ani námietka, že súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa, pretože vzhľadom na vyššie uvedené podrobné argumenty súdu, pretože súd tento záver produkovaný navrhovateľom nezistil a nemal dôvod to ani konštatovať. Tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že aj keď súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, nie je pravdivé, preto neobstojí tvrdenie, že rozhodnutie je nesprávne, ak je postavené na takomto závere. Súd z takéhoto záveru nevychádzal. Neobstojí ani všeobecné tvrdenie navrhovateľa, že súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou nesúvisia, práve naopak, navrhovateľ sa odvoláva proti niečomu, čo nie je pravda, pretože súd sa v rozhodnutí nezaoberá udržiavaním kontaktu súdneho exekútora, podnikateľským rizikom a spôsobom judikovania pohľadávky.
Pokiaľ navrhovateľ súdu vytýka vytváranie odôvodnení rozsudkov formulárovým spôsobom, ani s týmto argumentom sa nemožno stotožniť. Navrhovateľ podal tisícky žalôb, ktoré aj keď súd každá jedinečná, z hľadiska formy vyhotovenia ide o formulárové žaloby s rovnakou právnou argumentáciou. Líšia sa len dôvodmi, ktoré v tom ktorom prípade prichádzajú do úvahy, ako ich aj sám navrhovateľ označuje (istina RS, NZP, NP, ZE). Je pochopiteľné, že po vykonaní dokazovania v danom množstve návrhov na začatie konania súd dospeje k rovnakým právnym záverom. Z hľadiska právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutia je logické, že rozhodnutia sú rovnako právne (nie skutkovo) odôvodnené. Tomu zodpovedajú aj formulárové odvolania s tým rozdielom, že sú paušálne vyhotovené a obsahujú argumenty, ktoré sa možno hodia na všeobecnú masu právnych problémov v daných sporoch riešených, avšak vo vzťahu ku konkrétnej veci je zjavné, že nie všetky všeobecne použité námietky sa na danú vec nevzťahujú. Preto odvolací súd aj túto námietku považuje za nedôvodnú.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p., keď v odvolacom konaní bol úspešný odporca, náhradu trov odvolacieho konania nenavrhol nahradiť, preto mu ich súd nepriznal. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.