Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/65/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobcu: W. W., K.. XX.XX.XXXX, O. XXX D. V. C. U. XXX, K. M., K. XXXXX, W. Š.I. U. (právny nástupca pôvodnej žalobkyne: Š. W., I. O. O. XX, O.), právne zast. MARKECHOVA JMJ LEGAL, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Bajkalská 5/C, Bratislava, IČO: 45 606 960, proti žalovaným: 1/ E. S., K.. XX.XX.XXXX, I. O. S. X, O., 2/ X. S., K.. XX.XX.XXXX, I. O. S. X, O., obaja právne zast. Mgr. Andrej Gunár, advokát so sídlom Panenská 13, Bratislava, IČO: 36 069 051, o náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobkyne a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.07.2020, č. k. -1482, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. m e n í tak, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu vo výške 87.698,26 eur spolu s úrokom z omeškania

- vo výške 13,00 % ročne zo sumy 12.395,76 eur od 01.01.2003 do zaplatenia,

- vo výške 12,00 % ročne zo sumy 14.349,26 eur od 01.01.2004 do zaplatenia,

- vo výške 8,00 % ročne zo sumy 3.605,42 eur od 01.01.2005 do zaplatenia,

- vo výške 8,50 % ročne zo sumy 3.500,60 eur od 01.01.2008 do zaplatenia,

- vo výške 10,50 % ročne zo sumy 13.691,04 eur od 01.01.2009 do zaplatenia,

- vo výške 9,00 % ročne zo sumy 12.604,10 eur od 01.01.2010 do zaplatenia,

- vo výške 9,00 % ročne zo sumy 13.902,26 eur od 01.01.2011 do zaplatenia,

- vo výške 9,00 % ročne zo sumy 12.974,44 eur od 01.01.2012 do zaplatenia,

- vo výške 9,00 % ročne zo sumy 675,38 eur od 20.01.2012 do zaplatenia, a vo zvyšnej časti sa žaloba z a m i e t a.

II. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ m a j ú proti žalobcovi spoločný a nerozdielny nárok na náhradu trov konania v rozsahu 28,72 %, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

III. Súd p r i z n á v a štátu nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 64,36 % a proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne v rozsahu 35,64 %. O výške nároku rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným povinnosť zaplatiť pôvodnej žalobkyni - Š. W., I. O. O. XX, O. (ďalej pre zjednodušenie v texte aj ako „žalobkyňa“) spoločne a nerozdielne sumu vo výške 138.692,49 eur spolu s úrokom z omeškania

- vo výške 13,00 % ročne zo sumy 12.395,76 eur od 01.01.2003 do zaplatenia,

- vo výške 12,00 % ročne zo sumy 14.349,26 eur od 01.01.2004 do zaplatenia,

- vo výške 8,00 % ročne zo sumy 14.502,31 eur od 01.01.2005 do zaplatenia,

- vo výške 6,00 % ročne zo sumy 14.723,70 eur od 01.01.2006 do zaplatenia,

- vo výške 9,50 % ročne zo sumy 14.985,72 eur od 01.01.2007 do zaplatenia,

- vo výške 8,50 % ročne zo sumy 13.888,52 eur od 01.01.2008 do zaplatenia,

- vo výške 10,50 % ročne zo sumy 13.691,04 eur od 01.01.2009 do zaplatenia,

- vo výške 9,00 % ročne zo sumy 12.604,10 eur od 01.01.2010 do zaplatenia,

- vo výške 9,00 % ročne zo sumy 13.902,26 eur od 01.01.2011 do zaplatenia,

- vo výške 9,00 % ročne zo sumy 12.974,44 eur od 01.01.2012 do zaplatenia,

- vo výške 9,00 % ročne zo sumy 675,38 eur od 20.01.2012 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.), priznal žalovaným 1/ a 2/ proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 15,18 %, o výške ktorého rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok III.) a priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 57,59 % a proti žalovaným spoločne a nerozdielne v rozsahu 42,41 %, o výške ktorého rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok IV.).

2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. , , a (ďalej len „“) a ust. nariadenia vlády č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia (ďalej len „“) a vecne tým, že žalobkyňa sa proti žalovaným pôvodne domáhala vydania bezdôvodného obohatenia z ich bezplatného užívania spoluvlastníckeho podielu žalobkyne na nehnuteľnostiach na S. T. Č.. X B. O., zapísaných na LV č. XXXX pre k.ú W. Q. ako pozemok parc. č. XXX, zastavaná plocha o výmere 164 m2 a dom súp. č. XXXXXX postavený na parc. č. XXX (ďalej aj len ako „rodinný dom“ alebo ako „nehnuteľnosť“) za obdobie a vo výške určenej súdom a povinnosti nahradiť žalobkyni škodu spôsobenú jej protiprávnym bránením v užívaní jej spoluvlastníckeho podielu na uvedených nehnuteľnostiach vo výške 6.970,72 eur (210.000 Sk), nárok spolu v celkovej výške 320.062 eur (9.642.187,50 Sk) za obdobie od 05.04.1983 do 31.03.2004 spolu s príslušenstvom, pričom po poslednej zmene žaloby sa domáhala rovnakým titulom istiny vo výške 184.342,05 eur s príslušenstvom, a to za obdobie od 23.02.2002 do 19.01.2012. 2.1. Súd prvej inštancie dospel k tomu, že k nesporným skutočnostiam, resp. ku skutočnostiam, ktoré mal súd prvej inštancie v konaní za preukázané, patrilo tvrdenie žalobkyne o nadobudnutí spoluvlastníckeho práva k rodinnému domu na základe kúpnopredajnej zmluvy v r. 1949 a že počas bývalého režimu pripadol podiel žalobkyne na nehnuteľnostiach na základe uznesenia Ľudového súdu v Bratislave zo dňa 17.08.1956, č. k. Československému štátu. V r. 1969 bolo toto uznesenie zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu v Prahe, sp. zn. zo dňa 17.03.1969, s podielom žalobkyne však naďalej nakladal Bytový podnik Bratislava I a tento dňa 05.04.1983 kúpno-predajnou zmluvou previedol na žalovaného 1/ a jeho manželku, žalovaný 2/ vstúpil do vlastníckych práv dedením. Žalobkyňa sa svojho vlastníckeho práva domáhala súdnou cestou a Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 20.02.2001, sp. zn. určil, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti v podiele 1/2. Žalovaní, majúc za to, že sú dobromyseľní vlastníci a že reálna deľba nehnuteľnosti neprichádzala do úvahy, do nehnuteľnosti vložili nemalé finančné prostriedky na rekonštrukciu, žalobou na súde žiadali, aby súd zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo medzi podielovými spoluvlastníkmi, o čom rozhodol Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 18.11.2012, č. k. -441. 2.2. V medziobdobí sa žalobkyňa domáhala užívania svojho spoluvlastníckeho podielu, ktorú skutočnosť mal súd prvej inštancie preukázanú listami, adresovanými žalobkyňou žalovaným za účelom uzatvorenia dohody o spoločnom užívaní nehnuteľnosti, resp. vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vznikalo na strane žalovaných tým, že užívali bezodplatne jej podiel na nehnuteľnosti. Žalovaní v priebehu konania namietali, že tieto tvrdenia nie sú ničím preukázané, súd prvej inštancie však skonštatoval, že žalovaní nepopreli, že by ich žalobkyňa kontaktovala, nepopreli doručenie výzvy, nepreukázali žiadne také ústretové konanie, ktoré by znamenalo, že žalobkyňa dobrovoľne neužívala svoj spoluvlastnícky podiel, a naopak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaní jej znemožňovali užívať podiel na nehnuteľnosti. S poukazom na zákonný obsah spoluvlastníckeho práva, charakter spoluvlastníctva a vzťahov k spoločnej veci týkajúcich sa užívania spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu a na právo na poskytnutie zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia za neužívanie spoločnej veci (pričom nejde o užívanie spoločnej veci bez právneho dôvodu), vyvodil súd prvej inštancie, že ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny

vzťah z podielového spoluvlastníctva upraveným osobitne v a vyplývajúcim z ust. v spojení s ust. . 2.3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že ide o nárok majetkovej povahy, ktorý sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa ust. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ako „NS SR“ alebo „najvyšší súd“) zo dňa 08.06.2010, sp. zn. ; uznesenie NS SR zo dňa 27.10.2010, sp. zn. ), režim premlčania tak nespadá pod ust. a pre vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Žalovaní v priebehu konania viackrát namietli premlčanie nárokov žalobkyne, o ktoré rozšírila svoju žalobu za obdobie od 01.10.2007 do 05.10.2007, ktorý bol uplatnený podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 06.10.2009, ako aj nárok za obdobie od 01.10.2009 až 11.10.2009, ktorý bol uplatnený podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 12.10.2011. Súd prvej inštancie aplikujúc všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu v zmysle ust. dospel k záveru, že nárok žalobkyne za namietané obdobie bol uplatnený včas a preto nedošlo k jeho premlčaniu. Žalobkyňa výšku náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalovanými nad rámec ich spoluvlastníckeho podielu vyčíslila na výzvu súdu podaním doručeným súdu dňa 23.04.2004, žalovaní preto namietli, že jej nie je možné priznať ani nárok za obdobie od podania žaloby do 23.04.2004. Súd prvej inštancie poukázal na ust. o neplynutí (spočívaní) premlčacej doby uplatnením práva na súde a na to, že žalobkyňa svoju žalobu na výzvu súdu doplnila, teda v konaní riadne pokračovala a preto vyhodnotil námietku premlčania žalovaných rovnako ako nedôvodnú. 2.4. Žalobkyňa žiadala z dôvodu objektivizácie výšky jej nároku určiť výšku náhrady znaleckým dokazovaním, súdny znalec H.. Q. H., V.. vo svojom znaleckom posudku (ďalej aj len „znalecký posudok H.. H.“) stanovil výšku tak regulovaného ako aj neregulovaného nájomného vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaní namietali viaceré pochybenia znalca v znaleckom posudku (nesprávne rozdelenie nehnuteľnosti na bytovú jednotku a nebytové priestory, za ktoré označil pivnicu a ateliér, rozdelenie bytu na dve bytové jednotky, ktoré nespĺňali kritériá stanovené ) a navrhli preto vykonať kontrolné znalecké dokazovanie. Aj keď sa žalobkyňa nestotožnila s výpočtom nájomného za rozhodné obdobie uvedené v súdom nariadenom kontrolnom znaleckom posudku vypracovanom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 65/2019 (ďalej aj len „kontrolný znalecký posudok“), závery vecne nenamietala a ponechala vec v plnom rozsahu na posúdenie súdu. Žalovaní k obsahu kontrolného znaleckého posudku uviedli len to, že nemožno akceptovať výsledky znaleckého dokazovania, nakoľko znalecký posudok síce operuje s konkrétnymi sumami a usiluje sa nárok definovať, avšak napriek veľkému množstvu údajov a výpočtov je vyhotovený neodborne, nepreukazne, formalisticky a v rozpore so skutkovým a právnym stavom veci, ktorú argumentáciu posúdil súd prvej inštancie ako nedôvodnú, keď nie je postačujúce formálne vytknúť nedostatky znaleckého posudku a spoliehať sa na to, že súd na základe takého konania žalovaných nebude namietaný kontrolný znalecký posudok akceptovať a bolo povinnosťou žalovaných uviesť, v čom konkrétnom vidia jeho nedostatky, z akého dôvodu je kontrolný znalecký posudok v rozpore so skutkovým a právnym stavom veci, keď znalecký ústav zodpovedal aj otázky, ktoré žalovaní namietali v súvislosti s nesprávnym rozdelením nehnuteľnosti. Návrh na výsluch zástupcu znaleckého ústavu musí byť súdu navrhnutý sporovou stranou a nakoľko išlo o kontrolný znalecký posudok, ktorý podľa názoru súdu prvej inštancie odstránil namietané nezrovnalosti v znaleckom posudku H.. H., a sporové strany nevzniesli odôvodnené námietky, súd prvej inštancie vychádzal z jeho záverov. 2.5. Žalovaní v súvislosti s výpočtom výšky „bezdôvodného obohatenia“ poukazovali na potrebu aplikácie regulovaného nájomného, vo vzťahu ku ktorej námietke poukázal súd prvej inštancie na ust. opatrenia Ministerstva financií SR o regulácii cien nájmu bytov 01/R/2001 účinného v rozhodnom čase, v zmysle ktorého sa toto opatrenie o aplikácii regulovaného nájomného neuplatní v prípade, ak ide o byty vo vlastníctve fyzických osôb, ale len pri bytoch v domoch vydaných pri náprave krívd podľa osobitných predpisov ( citovaného opatrenia), napr. o úprave niektorých majetkových vzťahov rehoľných rádov a kongregácií a arcibiskupstva olomouckého v znení , o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov, o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, o vrátení majetku Matici slovenskej v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. , o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení Uzavrel, že aplikácia regulovaného nájomného na prejednávaný spor je vylúčená, a preto vychádzal pri stanovení

výšky náhrady za neužívanie nehnuteľnosti v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobkyne z vyčíslenia deregulovaného nájomného v zmysle výpočtov uvedených v kontrolnom znaleckom posudku. 2.6. Žalobkyňa sa žalobou domáhala vydania náhrady za neužívanie bytovej jednotky a nebytového priestoru (kaviarne), bez suterénu a ateliéru, ktoré podľa jej názoru nie sú komerčne využiteľné, znalecký ústav vychádzal pri svojich výpočtoch z tejto skutočnosti a stanovil deregulované nájomné pre byt a nebytový priestor za obdobie od 24.02.2001 do 19.01.2012, pripadajúce na spoluvlastnícky podiel žalobkyne vo výške 150.856,52 eur. Žalobkyňa si poslednou zmenou žaloby nárokovala od žalovaných sumu za obdobie od 23.02.2002 do 19.01.2012, preto súd prvej inštancie odpočítal zo sumy 150.856,52 sumu za obdobie 24.02.2001 do 31.12.2001 vo výške 10.057,49 eur (20.114,98 / 2). Súd prvej inštancie ďalej zisťoval výšku nájomného za obdobie od 23.02.2002 do 31.12.2002 a vychádzal zo sumy 29.004,61 eur, na spoluvlastnícky podiel žalobkyne tak pripadlo 14.502,31 eur, nájomné na jeden kalendárny deň (14.502,31 / 365) predstavuje sumu 39,73 eur x počet dní 312 (od 23.02.2002 vrátane do 31.12.2002 vrátane), nájomné pripadajúce na uvedené obdobie na spoluvlastnícky podiel žalobkyne tak predstavuje sumu vo výške 12.395,76 eur, ostatné nájomné za jednotlivé uplatnené obdobia vypočítané znaleckým ostali nezmenené. Súd prvej inštancie majúc nárok žalobkyne za dôvodný, priznal žalobkyni sumu vo výške 138.692,49 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Uviedol, že obvykle sa nájomné v súvislosti s bytmi a nebytovými priestormi uhrádza v mesačných lehotách, žalobkyňa s poukazom na spôsob výpočtu v znaleckých posudkoch (uvedenie nájomného za jednotlivé roky) z dôvodu prehľadnosti a zjednodušenia žiadala priznať zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí kalendárneho roka do zaplatenia. Súd prvej inštancie, majúc za to, že žalovaní náhradu za užívanie nehnuteľnosti nad rámec ich spoluvlastníckeho podielu nezaplatili žalobkyni riadne a včas, čím sa dostali do omeškania, priznal žalobkyni zákonný úrok z omeškania. 2.7. K námietke žalovaných, že boli nútení nehnuteľnosť po jej dobromyseľnom nadobudnutí do užívania schopného stavu uviesť výlučne na vlastné náklady, na čom sa žalobkyňa nepodieľala, a preto nemá nárok na náhradu za neužívanie jej spoluvlastníckeho podielu, inak by na jej strane došlo k obohateniu na úkor žalovaných, uviedol súd prvej inštancie, že táto námietka bola vyvrátená rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13.03.2018, č. k. -603, ktorým konajúci súd rozhodol o náhrade účelne vynaložených nákladov spojených s rekonštrukciou predmetnej nehnuteľnosti vo výške 47.915,42 eur, ktoré bola žalobkyňa povinná zaplatiť žalovaným za zhodnotenie nehnuteľnosti. 2.8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. a (ďalej len „“). Poukázal na to, že žalobkyňa žiadala pre prípad, že by súd vychádzal zo záverov kontrolného znaleckého posudku a priznal žalobkyni sumu nižšiu, ako si vyčíslila posledným rozšírením žaloby vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku Ing. Ilavského, prihliadnuť na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. a nepriznať náhradu trov konania protistrane. Súd prvej inštancie rozhodoval rozsudkom len o časti žaloby, zmena ktorej bola naposledy pripustená uznesením na pojednávaní dňa 03.11.2014 na sumu vo výške 184.342,05 eur. Berúc do úvahy zásadu zavinenia čiastočného zastavenia konania z procesného hľadiska, bolo v rámci rozhodovania o trovách celého konania nutné vyhodnotiť zastavenie konania v tej-ktorej časti späťvzatia žaloby ako úspech žalobkyne alebo úspech žalovaného v spore. Súd prvej inštancie dovodil, že pôvodne sa žalobkyňa žalobou doplnenou o špecifikáciu petitu doručenú súdu dňa 23.04.2004 domáhala nároku vo výške 320.062 eur (9.642.187,50 Sk) za obdobie od 05.04.1983 do 31.03.2004 spolu s príslušenstvom, ako aj náhrady škody vo výške 6.970,72 eur, v priebehu konania vzala žalobu v značnej časti späť a nebolo možné podľa súdu prvej inštancie konštatovať, že by tak urobila z dôvodov na strane žalovaných, pretože bolo jej povinnosťou si uplatnený nárok riadne vyčísliť a ak žalobca výšku uplatneného nároku nadhodnotí a potom je nútený túto výšku korigovať, nemôže sa to pričítať na ujmu žalovanému. Súd prvej inštancie pri stanovení pomeru úspechu vychádzal z pôvodne uplatnenej istiny vo výške 327.032,72 eur (320.062 + 6,970,72) a napadnutým rozhodnutím priznanej výške v sume 138.692,49 eur, z ktorých pomer úspechu žalobkyne je 42,41 % (138.692,49 / 327.032,72 x 100), pomer úspechu žalovaných je 57,59 % (100 - 42,41), potom celkový úspech žalovaných je 15,18 % (57,59 - 43,33), ktorý nárok na náhradu trov konania priznal žalovaným proti žalobkyni. O nároku na náhradu trov konania štátu (znalecké dokazovanie, v ktorom zložený preddavok nepokrýval celú odmenu znalcovi a odmena bola uhradená zo štátneho rozpočtu), ktoré vznikli za účinnosti (ďalej len „“), rozhodol súd prvej inštancie podľa výsledku konania podľa ust. či v spojení s ust. a a rozhodol o povinnosti sporových strán zaplatiť náhradu trov konania štátu podľa ich úspechu v konaní (57,59 % neúspešná žalobkyňa a 42,41 % neúspešní žalovaní).

3. Proti rozhodnutiu vo výrokoch III. a IV. podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa ust. a , t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 1.1. Žalobkyňa uviedla, že nesúhlasí s určením pomeru úspechu strán sporu a priznaním nároku na náhradu trov žalovaným ako aj určením rozsahu náhrady trov konania voči štátu, pretože rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa nepopierala, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby a zastaveniu konania došlo z dôvodov na jej strane, že nie je možné pričítať procesné zavinenie na zastavení konania žalovaným a súhlasila s tým, že úspech sa v konaní zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, avšak nesúhlasila, že výrok sa má porovnávať so žalobným petitom v čase podania žaloby a to v osobitnom prípade, kedy došlo k späťvzatiu žaloby v čase, kedy platil . Namietala, že postup použitý súdom prvej inštancie nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nepotvrdzuje ho ani ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít. V čase rozhodovania veci bolo konanie vedené ohľadom sumy 184.342,05 eur, pričom vo zvyšnej časti bolo právoplatne zastavené tak, ako to vyžadoval už pri čiastočnom späťvzatí žaloby ( ) a nie až v rozhodnutí vo veci samej ( ). Žalobný petit znel na 327.032,72 eur už v r. 2007, následne síce došlo k rozšíreniu žaloby, avšak prevažnú časť konania sa spor viedol ohľadom podstatne nižšej sumy. Súd prvej inštancie tak pri určovaní úspechu porovnával sumu uplatnenú žalobou v r. 2004 so sumou priznanou napadnutým rozhodnutím a tým nenaplnil požiadavku . Vzhľadom na čiastočné zastavenie konania suma 327.032,72 eur nebola predmetom sporu už od r. 2007, žalobný petit znel na sumu 184.342,05 eur. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie mal zohľadniť prvé čiastočné späťvzatie (dňa 28.05.2007 vo výške 226.617,27 eur z vtedy uplatňovanej sumy 327.032,72 eur), zastavenie konania uznesením zo dňa 27.06.2007, právoplatným dňa 28.05.2008 a to, že žalobkyňou vtedy požadovaná suma bola 100.415,45 eur (327.032,72 - 226.617,27). Súdom prvej inštancie priznaná suma je 138.692,49 eur, preto úspech žalobkyne je 30,71 % (100.415,45 / 327.032,72 x 100) a úspech žalovaného 69,29% (100 - 30,71). Súd prvej inštancie mal zohľadniť druhé čiastočné späťvzatie (dňa 21.02.2011 vo výške 6.970,72 eur z vtedy uplatňovanej sumy 187.122,94 eur - žalobkyňa rozšírila svoj nárok na sumu 143.775,82 eur vrátane náhrady škody 6.970,72 eur podaním zo dňa 05.10.2009 a následne rozšírila nárok o sumu 43.347,12 eur, t.j. na sumu 187.122,94 eur podaním zo dňa 10.10.2011), zastavenie konania uznesením zo dňa 09.11.2012, právoplatným dňa 01.12.2012. Súdom prvej inštancie priznaná suma je 138.692,49 eur, preto úspech žalobkyne je 74,12 % (138.962,49 / 187.122,94 x 100) a úspech žalovaného 28,88 % (100 - 74,12. 1.2. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie znel žalobný návrh na sumu 184.342.05 eur (na základe podania zo dňa 09.10.2014 na podklade znaleckého posudku H.. H.) a žalobkyňa má za to, že nemôže byť považovaná za neúspešnú v časti rozdielu medzi vyčíslením súdnym znalcom H.. H. (184.342,05 eur) a kontrolným znaleckým posudkom (138.962,49 eur), t.j. vo výške 45.649,56 eur, táto suma sa do sumy uplatnenej žalobou nemá započítať a je potrebné vychádzať zo sumy 138.962,49 eur. Úspech žalobkyne je 100 % a (138.962,49 / 138.962,49 x 100) a úspech žalovaného 0 %. 1.3. Celkový pomer úspechu žalobkyne je 68,28 % (30,71 + 74,12 + 100 / 3), celkový pomer úspechu žalovaných je 31,72 % (69,29 + 25,88 + 0 / 3), a teda celkový úspech žalobkyne je 36,56 %, preto jej má byť priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v tomto rozsahu. Pokiaľ ide o nárok štátu na náhradu trov konania, tento má byť štátu priznaný voči žalobkyni v rozsahu 31,72 % a voči žalovaným spoločne a nerozdielne v rozsahu 68,28 %. 1.4. Výlučne pre prípad, ak by sa odvolací súd nestotožnil s vyššie uvedeným právnym názorom žalobkyne, uviedla žalobkyňa, že pri vyčíslení ňou posledne uplatnenej sumy vo výške 183.342,05 eur vychádzala zo záverov uvedených v znaleckom posudku H.. H. a súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní priklonil k záverom uvedených v kontrolnom posudku a priznal žalobkyni nižšiu sumu. Žalobkyňu tak nemožno považovať v sume rozdielu 45.649,56 eur za neúspešnú a poukázala na komentované znenie ust. a záver NS SR v uznesení zo dňa 05.08.2011 sp. zn. . Do pomeru úspechu by sa podľa žalobkyne nemala započítavať suma 45.649,56 eur, pôvodne uplatňovaná suma 327.032,72 eur by sa mala znížiť o uvedenú sumu na sumu 281.383,16 eur a pomer úspechu strán by mal predstavovať úspech žalobkyne 49,30 % (138.692,49 / 281.383,16 x 100), úspech žalovaných 50,70 % (100 - 49,30), celkový úspech žalovaných tak má byť 1,45 %, preto mal súd prvej inštancie podľa ust. CSP vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo a pokiaľ ide o nárok štátu na náhradu trov konania, tento má byť priznaný štátu voči obom stranám sporu v rozsahu 50 % (uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 15.4.2014, sp. zn. , uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.03.2014, sp. zn. ).

1.5. Žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd zmenil výrok III. a IV. napadnutého rozsudku a rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania proti žalovaným spoločne a nerozdielne v rozsahu 36,56 %, vo výške ktorého rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, a že súd priznáva štátu nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 31,72% a voči žalovaným spoločne a nerozdielne v rozsahu 68,28%, o výške nároku rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Eventuálne žiadala, aby odvolací súd zmenil výrok III. a IV. tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo a že súd priznáva štátu nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni aj žalovaným spoločne a nerozdielne v rozsahu 50% o výške ktorého rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Žalobkyňa zároveň v oboch prípadoch žiadala priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. 4. K odvolaniu žalobkyne sa žalovaní nevyjadrili.

5. Proti rozhodnutiu (vo všetkých výrokoch) podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní z dôvodov podľa ust. , , a , t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 5.1. Žalovaní uviedli, že považujú napadnutý rozsudok za vecne nesprávny, nezákonný a nepreskúmateľný pre zmätočnosť i nedostatok dôvodov, vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania. Žalovaní poukázali na to, že konanie prebieha od r. 2004, napriek tomu neboli vykonané všetky dôkazy, žalobkyňa svoj nárok neustále menila, v reakcii na námietky premlčania brala žalobu v časti späť a následne si uplatňovala nové nároky za iné rozhodné obdobia, ktorý postup žalobkyne spôsobil, že konanie trvalo dlho a nezrovnalosti neboli odstránené. Po množstve odlišných nárokov a niekoľkých späťvzatiach súd prvej inštancie bez ďalšieho po podaní žalobkyne zo dňa 03.10.2014 pokračoval tak, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je definovaný za rozhodné obdobie 23.02.2002 do 19.01.2012 a iné úkony žalobkyne a procesnú obranu žalovaných vôbec neposudzoval, preto zistený skutkový stav a uplatnený nárok v porovnaní so súdom prvej inštancie priznaným nárokom nekorešponduje, a pre tento signifikantný rozpor je napadnuté rozhodnutie zmätočné. Žalobkyňa celý svoj nárok posudzovala ako bezdôvodné obohatenie, avšak v napadnutom ods. 40 rozhodnutia (poznámka odvolacieho súdu: žalovaní nesprávne uvádzajú odvolania) je nárok kvalifikovaný odlišne. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zisťovať, čoho sa žalobkyňa v skutočnosti domáha za obdobie r. 2002 - 2012. Každé rozšírenie pôvodného nároku je novým nárokom, ktorý by mal byť posudzovaný jednotlivo z hľadiska oprávnenosti a premlčania a ak súd prvej inštancie bez ďalšieho akceptoval nárok žalobkyne podľa podania zo dňa 03.10.2014, ignoroval skutkové zistenia za desať rokov trvania súdneho konania, a dospel tak k úplne nesprávnym skutkovým zisteniam. K dnešnému dňu si žalobkyňa uplatňuje nárok v sume 180.000 eur za obdobie od 23.02.2002-19.01.2012, ktorý nárok si prvýkrát uplatnila až podaním zo dňa 03.10.2014. Dňa 23.04.2004 si žalobkyňa uplatnila 4 nároky: (a) nároky za roky 1983-1991; (b) za obdobie 1992-1996; (c) za obdobie rokov 1997 - 31.03.2004 a (d) škodu v sume 210.000 Sk. Na základe námietky premlčania zo strany žalovaného žalobkyňa všetky nároky spred 23.04.2002 vzala späť a uznesením zo dňa 27.06.2007 súd prvej inštancie späťvzatie prijal a predmetom konania ostal iba nárok (c), ktorý bol pôvodne od 01.01.1997 do 31.03.2004 v sume 6.579.375 Sk. Po späťvzatí zo dňa 23.02.2001 bola vzatá späť suma 3.764.260 a zostala suma 2.815.115 Sk za obdobie od 23.04.2002 do 31.03.2004, teda v sume 93.447 eur. Ku dňu 06.10.2009 žalobkyňa rozšírila svoj nárok za obdobie od 01.10.2007-30.09.2009 v sume 43.347,12 eur, ktorý nárok je novým nárokom, aj vo vzťahu k nemu je potrebné, aby si žalobkyňa splnila svoju dôkaznú povinnosť. Z tohto nároku bola suma 6.670,72 eur vzatá späť na základe námietky premlčania na pojednávaní dňa 26.10.2009. Dňa 12.10.2011 bol opätovne rozšírený návrh zo strany žalobkyne za obdobie od 01.10.2009 do 30.09.2011 v sume 43.347,12 eur, na námietku premlčania uplatnenú žalovaným dňa 05.03.2012 a 26.10.2012 zostala iba pohľadávka za obdobie od 12.10.2009 do 30.09.2011. Podaním zo dňa 02.01.2014 si žalobkyňa, ignorujúc predchádzajúce podania a uplatnené námietky premlčania, uplatnila nárok od 24.01.2001 do zaplatenia a následne svoj nárok dňa 03.10.2014 modifikovala na obdobie od 23.02.2004 do 30.09.2011 a uviedla, že doplní a vyčísli nárok za obdobie od 01.10.2011 do 19.01.2012, nakoľko ho však vyčíslila až dňa 10.10.2014, tento dátum možno považovať za uplatnenie nároku do 19.01.2012. Nárok uplatnený podaním zo dňa 03.10.2014 vôbec nekorešponduje s predchádzajúcimi podaniami, nárok nebol uplatnený za 10 rokov od 2002-2012, ale iba za tri krátke obdobia rokov 2001-2004, 2007-2009 a 2009-2011. V rámci roku 2014 žalobkyňa zaslala súdu 3 podania, z ktorých prvé dve (zo

dňa 02.01.2014 a 03.10.2014) neobsahujú žiadne nové nároky. Až podanie zo dňa 03.10.2014 obsahuje vyčíslenie nároku v sume 184.000 eur za obdobie rokov 2002-2012. Bez ohľadu na iné argumenty je podľa žalovaných tento nárok nesporne za obdobie od 31.03.2004 do 06.10.2007 premlčaný, rovnako je premlčaný nárok od 30.10.2009 do 12.10.2009 a od 30.09.2011 do 10.10.2012, nakoľko tieto boli uplatnené až podaním zo dňa 03.10.2014 doručeným súdu dňa 10.10.2014. Ak sa súd prvej inštancie uspokojil s definovaním nároku za obdobie od 23.02.2002 - 19.01.2012, tak pochybil a priznal aj nároky pri ktorých bola riadne uplatnená námietka premlčania a aj ich žalobkyňa vzala späť, a teda už ich neskôr pre evidentné uplynutie premlčacej lehoty určite nemohla bez ďalšieho podaním zo dňa 03.10.2014 uplatniť. Zmätočnosť podaní žalobkyne prevzal do svojho rozhodnutia aj súd prvej inštancie, preto napadnuté rozhodnutie právne ani skutkovo neobstojí a bude potrebné, aby ho odvolací súd v plnom rozsahu zmenil a žalobu zamietol alebo zrušil a usmernil prvostupňový súd, ako má v tejto veci ďalej zisťovať skutkový stav. 5.2. S poukazom na rozhodnutie NS SR, sp. zn. predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie mal byť podľa žalovaných rozsah užívania predmetnej nehnuteľnosti žalovanými v rozpore so zákonom v období od 23.02.2002 do 19.01.2012 a nemožno sa uspokojiť so spornými dôkazmi alebo iba tvrdeniami žalobkyne. Tvrdenia žalobkyne, že občasne navštívila Slovensko a vtedy sa domáhala vstupu, bez predloženia ďalších iných dôkazov, nie sú spôsobilé na riadne preukázanie vzniku jej nároku na bezdôvodné obohatenie a preto je predčasná otázka definovania jeho výšky. Žalobkyňa by mala preukázať (i) že sa domáhala vstupu do nehnuteľnosti a niektorý zo žalovaných jej v tom bránili, a to počas celého obdobia od 23.02.2002 do 19.01.2012, čo doposiaľ preukázané nebolo. Ak by sa ako na LV zapísaná podielová spoluvlastníčka domáhala vstupu do nehnuteľnosti, nikto jej v ňom nemohol reálne brániť, príp. by o bránení existoval záznam polície, resp. notára. Nemožno sa uspokojiť so všeobecným tvrdením žalobkyne, že sa domáhala vstupu za asistencie polície, ak nedisponuje správou z polície alebo iným dôkazom, jedná sa iba o jej účelové nepravdivé tvrdenia; (ii) že žalovaní užívali predmetnú nehnuteľnosť nad rámec svojich spoluvlastníckych práv počas celého obdobia od 23.02.2002 do 19.01.2012. V konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že sa tak stalo, toto možno iba nesprávne dedukovať z toho, že žalobkyňa svoj podiel neužívala, čo nie je správne s ohľadom na judikát NS SR, sp. zn. . Z korešpondencie medzi právnymi zástupcami vyplýva len to, že sa účastníci konania nevedeli dohodnúť na spôsobe užívania nehnuteľnosti, žalovaní však nikdy nebránili žalobkyni, aby prišla do nehnuteľnosti a užívala ju spolu s nimi. Žalobkyňa sa dobrovoľne rozhodla žiť v New Yorku a neprejavila reálny záujem užívať nehnuteľnosť. Nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie považoval za preukázaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúci v neužívaní spoločnej veci takému spoluvlastníkovi, ktorý sa dobrovoľne rozhodol predmetnú vec neužívať. 5.3. Namietali, že žalobkyňa nemala záujem užívať predmetnú nehnuteľnosť pokiaľ to bola neobývateľná ruina, a svojich spoluvlastníckych práv sa začala domáhať až po jej čiastočnej rekonštrukcii, iné povinnosti vyplývajúce zo spoluvlastníctva k veci sa jej však absolútne netýkali. Nároky, ktoré žalovaným boli právoplatne priznané voči žalobkyni rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III, č. k. -603, nikdy ani len čiastočne nesplnila a ich splneniu sa vyhýba, preto je v rozpore so skutkovým stavom tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobkyňa mala záujem podieľať sa na povinnostiach spoluvlastníka. Žalovaní v odvolaní opakovane poukázali na to, že kúpili nehnuteľnosť ako neobývateľnú ruinu, na vlastné náklady z nej čiastočne urobili obývateľnú nehnuteľnosť, preto si žalobkyňa uplatňuje teoretický nárok definovaný polovicou výmery domu, bez zohľadnenia toho, že rodinný dom celý obývateľný nebol. Žalobkyňa sa domáha bezdôvodného obohatenia z dôvodu domnelého bránenia v užívaní ideálnej polovice rodinného domu v historickom centre Bratislavy, čomu mala prispôsobiť prostriedky procesného útoku, ktoré podľa žalovaných musia byť adekvátne uplatňovanému nároku (180.000 eur). Absurdne podľa žalovaných vyznieva požiadavka žalobkyne, ako sa domáhala vstupu do rodinného domu, keď sama býva v luxusnom apartmáne v D. V. B. K. M. a na Slovensku od svojich 15 rokov nikdy nebývala. Podľa žalovaných nepreukázala, že by si musela na inom mieste zabezpečovať náhradné bývanie z dôvodu nezákonného postupu žalovaných, adresa uvedená v žalobe je iba formálne prihláseným trvalým pobytom pre účely tohto konania a konaní, ktoré už boli právoplatne skončené. Podľa žalovaných žalobkyňa mala povinnosť dokázať splnenie všetkých zákonných dôvodov vzniku nároku na bezdôvodné obohatenie a preukázať rozsah a výšku tohto nároku, pričom sa domnievajú, že skutkový stav nebol riadne zistený a nemohol byť dostatočným základom na vydanie napadnutého rozhodnutia, preto je potrebné, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu alebo ho zrušil. 5.4. V rámci konania požadovali žalovaní vykonanie viacerých dôkazov, ktoré by skutkový stav preukázali, nárok titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie 10 rokov v sume 180.000 eur nemôže

podľa žalovaných stáť na zopár listoch sporových strán, žalovaní žiadali obhliadku nehnuteľnosti, aby mal súd prvej inštancie možnosť posúdiť či a ako mohli sporové strany nehnuteľnosť spoločne užívať. Žalovaní žiadali vypočuť žalobkyňu a manželku žalovaného 1/, ktorá bola priamo pri rokovaní so žalobkyňou, a teda mohla podať svedectvo o tom, ako rokovanie o spoločnom užívaní nehnuteľnosti prebiehalo, čo nebolo vykonané. Nevykonanie týchto závažných dôkazov považujú žalovaní za naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. . Nebol vypočutý ani žalovaný 1/ napriek tomu, že sa osobne zúčastnil na každom pojednávaní, zúčastnil sa rokovaní o užívaní nehnuteľnosti so žalobkyňou. 5.5. Ak súd prvej inštancie (pozn. odvolacieho súdu - žalovaní nesprávne uvádzajú „odvolací súd“) tvrdí že listiny vyzývajúce na umožnenie vstupu neboli zo strany žalovaných vôbec popreté resp. že sa k nim žalovaní spôsobilým spôsobom nevyjadrili, je toto tvrdenie v rozpore s vyjadreniami žalovaných založenými v súdnom spise (napr. zo dňa 17.06.2014, 27.11.2014, 19.06.2019 a 15.01.2020). Rozpor so skutkovými zisteniami uvedený napadnutom rozhodnutí sú dôvodom na podanie odvolania podľa ust. . Oprávnenosť nároku sa žalobkyňa usiluje preukázať aj tvrdením, že žalovaní v prvom nadzemnom podlaží nehnuteľnosti prevádzkovali internetovú kaviareň, ktorá skutočnosť nebola v rámci súdneho konania žiadnym spôsobom žalobkyňou preukázaná a súdom prvej inštancie bola iba automaticky prevzatá ako nesporný fakt, pritom prevádzkovanie internetovej kaviarne sa nevzťahuje k rozhodnému obdobiu r. 2002-2012, predstavuje účelovú manipuláciu žalobkyne bez preukázania tohto tvrdenia. Absurdne vyznieva odôvodnenie (ods. 28 a 29) napadnutého rozhodnutia, ak súd prvej inštancie odkazuje na listy, ktoré majú preukazovať oprávnenosť nároku žalobkyne, pričom pri obidvoch uvádza, že nie sú súčasťou spisu, teda neboli ako dôkazy vykonané. 5.6. Súd prvej inštancie sa nedostatočne vykonané dokazovanie pokúsil nahradiť znaleckým dokazovaním, avšak tým nie je možné suplovať dôkazné bremeno žalobkyne preukázať oprávnenosť jej nároku a splnenie zákonných podmienok. Veľká časť dokazovania bola zo strany súdu prvej inštancie preskočená a spoľahol sa na odborné závery znaleckého dokazovania, pričom z predložených znaleckých posudkov bez ďalšieho nie je zrejmé, či a v akom rozsahu a v akom časovom období malo dôjsť k vzniku nároku na bezdôvodné obohatenie, či a ako a počas akej doby žalovaní údajne bránili žalobkyni v užívaní a ani to, či a kedy sa mala žalobkyňa domáhať vstupu do nehnuteľnosti a akým dôkazom disponuje. Žalovaní odkázali na svoje stanovisko k vykonaným znaleckým posudkom zo dňa 23.12.2019. Návrhu žalobkyne na spoločné užívanie predmetnej nehnuteľnosti nikdy nemohlo byť žalovanými pred podaním žaloby vyhovené, keď jej požiadavka smerovala k jedinej časti, ktorá bola ako tak obývateľná, žalovaní by sa museli presťahovať do časti bez kúrenia a vody, resp. do priestorov, ktoré nespĺňajú základné podmienky na bývanie, nedomáhala sa vstupu do inej časti, ako tej, ktorú si žalovaní na vlastné náklady zrekonštruovali a z ruiny vznikol čiastočne obývaný byt, pričom rodinný dom ako celok nie je zrekonštruovaný. Zopakovali, že je potrebné odlíšiť možnú dohodu/nedohodu spoluvlastníkov o spôsobe užívania a vznik bezdôvodného obohatenia, ak by žalovaní bránili žalobkyni vo vstupe. V tomto zmysle prebiehala aj komunikácia v r. 2002, keď sa žalobkyňa domáhala vstupu práve do zrekonštruovanej časti, trvala na tom, že chce užívať túto časť a urobila tak iba formálne prostredníctvom listov, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise. Rodinný dom má 5 podlaží spolu so suterénom a ak by žalobkyňa mala záujem rodinný dom spoločne užívať, bolo v ňom dostatok priestoru na to, aby sa tak udialo. Žalovaní žalobkyni vyplatili sumu 200.000 eur v rámci vyporiadania spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, ktorú zanechala (jej polovicu) žalobkyňa ako ruinu v hodnote 2.000 eur v r. 1949 a zároveň sestra žalobkyne (v tom čase žijúca na Slovensku) previedla polovicu domu na žalovaných resp. ich právnych predchodcov. S poukazom na charakter uplatneného nároku (bezdôvodného obohatenia) poukázali na to, že ak boli nároky uspokojené v rámci vyporiadania spoluvlastníctva sumou 200.000 eur, nie je možné, aby boli žalovaní v tomto konaní zaviazaní na úhradu bezdôvodného obohatenia ďalších 180.000 eur, a ak by malo byť dôvodom vzniku reparačného právneho následku v tejto veci nastolenie spravodlivosti, tak uvedené skutočnosti by mali priznaniu nároku titulom bezdôvodného obohatenia brániť. Ak by žalovaní polovicu domu obývali a druhú polovicu prenajímali, bolo by možné prijať názor o vzniku bezdôvodného obohatenia, rovnako ak by bola celá nehnuteľnosť v obývateľnom stave a bola by výlučne užívaná žalovanými, žalobkyni ide podľa žalovaných iba o to, aby sa za ruinu, za ktorú už získala 200.000 eur, domohla ešte aj bezdôvodného obohatenia. 5.7. Žalovaní rozporovali aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, keď žalobkyňa si počas konania uplatnila celkom nárok za dobu od 05.04.1983 do 19.01.2012 a rozsah úspechu v spore nie je možné zohľadňovať iba podľa posledného podania z 03.10.2014, ktorým si žalobkyňa uplatnila nárok za roky 2002 až 2014, nárok za dobu od 05.04.1983 do 23.04.2002 vzala žalobkyňa späť na základe uplatnenej námietky premlčania zo strany žalovaných dňa 08.06.2006, a pri potvrdení nároku žalobkyne

identicky podľa napadnutého rozhodnutia predstavoval podiel nie 15,18 % ale 66 % podľa toho, že pôvodne si žalobkyňa uplatnila nárok za dobu 29 rokov, ktorý následne v r. 2014 redukovala na 10 rokov. 5.8. Žalovaní žiadali napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že odvolací súd žalobu v plnom rozsahu zamietne alebo ho zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 6. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaných vyjadrila podaním zo dňa 19.11.2020 , v ktorom uviedla, že žiaden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný, rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, zákonné a spravodlivé. 6.1. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie správne dovodil, že nárok žalobkyne je daný, pričom pokiaľ ide o jeho vyčíslenie, vychádzal výlučne zo záverov kontrolného znaleckého posudku. Žalobkyňa v konaní uniesla nielen bremeno tvrdenia a aj dôkazné bremeno a boli to práve žalovaní, ktorých procesná obrana bola nedostatočná a nespôsobilá vyvrátiť jej tvrdenia a dôkazy. Uviedla, že nie je pravdou, že by konanie pred súdom prvej inštancie trvalo tak dlhú dobu z dôvodov na jej strane, keď požadovala zrýchlenie konania formou urgencií a predlžovanie konania možno naopak pripísať vo viacerých smeroch žalovaným. 6.2. Žalobkyňa trvala na tom, že v konaní bolo preukázané, že (i) neužívanie nehnuteľnosti nebolo dobrovoľným rozhodnutím žalobkyne, ale dôsledkom konania žalovaných; (ii) užívania nehnuteľnosti sa žalobkyňa od žalovaných domáhala (preukázané viacerými písomnými dôkazmi), čo napokon potvrdil i sám žalovaný 1/ počas svojho výsluchu na pojednávaní dňa 03.11.2014, (iii) žalovaní žalobkyňu i napriek vedomosti o jej spoluvlastníckom práve z užívania nehnuteľnosti vylúčili a užívanie jej až do rozhodnutia o zrušení podielového spoluvlastníctva neumožnili, (iv) žalobkyni patrí nárok na náhradu vo forme peňažného plnenia voči žalovaným za vylúčenie žalobkyni z užívania spoločnej veci v zmysle ust. v spojení s . Pokiaľ ide o obdobie, za ktoré sú žalovaní povinní náhradu vyplatiť, toto bolo žalobkyňou jasne zadefinované, nie je zrejmé, čo sa javí žalovaným ako zmätočné. Žalobkyňa odmietla tvrdenie žalovaných o tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je „zmätočné a bez opory v platnom práve“, ktoré odôvodňovali tým, že nárok žalobkyne formulovaný ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie vyhodnotil ako nárok vyplývajúci z ust. v spojení s ust. , keď na možnosť uvedenej právnej kvalifikácie poukázala žalobkyňa v konaní (vo vyjadrení zo dňa 07.06.2019) a v r. 2004, kedy bola podaná žaloba, bolo uplatnenie nároku vylúčeného spoluvlastníka cez inštitút bezdôvodného obohatenia bežným a nebol ustálený názor, že sa jedná o nárok vylúčeného podielového spoluvlastníka vyplývajúci z vyššie citovaných ustanovení. Ak mali žalovaní za to, že niektoré z predpokladov uplatneného nároku neboli naplnené, mali na ne poukázať (čo však neurobili). 6.3. Žalobkyňa uviedla, že trvá na tom, že celá uplatnená a priznaná suma je dôvodná (a poukázala na vyjadrenie zo dňa 20.11.2019), v žiadnom okamihu nedošlo k premlčaniu žiadneho z uplatnených nárokov žalobkyne a námietku premlčania žalovaných považuje za účelovú. Poukázala na to, že žalovaní namietli premlčanie až na pojednávaní zo dňa 05.11.2019, s poukazom na ust. a neboli prostriedky procesnej obrany uplatnené včas, preto má za to, že na danú námietku sa nemá prihliadať. Doplnila, že premlčacia doba nároku žalobkyne je tri roky a námietke premlčania žalovaných nemožno vyhovieť už len z tohto dôvodu. Premlčaný nie je nárok žalobkyne za obdobie od 23.02.2002 do 31.03.2004 (dané obdobie nenamieta ani žalovaný). Ak žalovaní v odvolaní tvrdia, že po čiastočnom späťvzatí žaloby zo strany žalobkyne v r. 2007 zostal uplatnený nárok za obdobie od 23.04.2002 do 31.03.2004, toto nezodpovedá skutočnosti, keďže v tomto čase zostal uplatnený nárok od 23.02.2001 (zápisnica z pojednávania zo dňa 28.05.2007). V období od 01.10.2007 do 30.09.2009 a v období od 01.10.2009 do 30.09.2011 žalovaní namietajú premlčanie len pre krátke časové obdobie od 01.10.2007 do 06.10.2007 a od 01.10.2009 do 12.10.2009, avšak vzhľadom na trojročnú premlčaciu lehotu je nárok žalobkyne nesporný, pretože bol uplatnený vyjadrením žalobkyne zo dňa 05.10.2009 a 10.10.2011. V období od 10.10.2011 do 19.01.2012, ktoré žalovaní namietajú celé, vzhľadom na trojročnú premlčaciu lehotu je potrebné nárok žalobkyne počas tohto obdobia považovať za nesporný, nakoľko tento bol uplatnený vyjadrením žalobkyne zo dňa 09.10.2014. K námietkam premlčania uplatneným žalovanými v odvolaní poukázala žalobkyňa na ust. , preto je námietka premlčania žalovaných oneskorená a nemá sa na ňu prihliadať. Naviac časové obdobia uvedené žalovanými sú zmätočné, napr. od „30.10.2009 do 12.10.2009“ alebo „od 30.09.2011 do 10.10.2012“ (žalobkyňa si uplatnila nárok len do 19.01.2012). 6.4. Žalobkyňa žalovaných opakovane vyzývala na sprístupnenie nehnuteľnosti ešte v r. 2002, čo odmietli a počas celých rokov neprejavili záujem o vyhovenie žiadosti žalobkyne, pritom prebiehali medzi stranami sporu viaceré súdne konania (konanie o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, do skončenia ktorého žalobkyňa jasne deklarovala záujem užívať nehnuteľnosť a

žalovaní o tom vedeli, užívanie žalobkyni neumožnili). Odvolací dôvod podľa ust. je absolútne vylúčený. 6.5. Žalobkyňa opakovane odmietla tvrdenia žalovaných, že nebolo preukázané vylúčenie žalobkyne z užívania nehnuteľnosti a jej užívanie nad rámec práv žalovanými, a to s poukazom na dôkazy predložené v konaní. Výsluch žalovaného 1/ v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III, sp. zn. (zápisnica z pojednávania pripojená k vyjadreniu zo dňa 07.10.2019) ilustruje prístup žalovaných k žalobkyni a ich mylné presvedčenie o ich výlučnom práve rozhodovať o nehnuteľnosti a posudzovaní správneho uplatňovania si zákonného spoluvlastníckeho práva. Žalovaní nepovažovali za potrebné, odovzdať žalobkyni po celý čas ani len kľúče od nehnuteľnosti. Žalobkyňa uviedla aj to, že navštevovala Slovensko pravidelne tak, ako jej to jej čas a zdravotný stav dovolili. 6.6. K poukazovaniu na konanie vedené Okresným súdom Bratislava III, sp. zn. a na to, že žalobkyňa nemala záujem podieľať sa na povinnostiach spoluvlastníka uviedla žalobkyňa, že zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že tvrdenia žalovaných sú nepravdivé a zavádzajúce, keď žalovaný 1/ uviedol, že neoslovil žalobkyňu pri rekonštrukcií, aby sa podieľala na investíciách, že hlavné investície boli vykonané do roku 1992, kedy nemal vedomosť o žalobkyni a následne ju v priebehu investícií už nekontaktoval, teda boli to žalovaní, ktorí žalobkyňu nezapájali do rekonštrukcie nehnuteľnosti. Z vyjadrenia žalovaných v konaní sp. zn. vyplýva, že v období r. 2002-2012, za ktoré si žalobkyňa uplatňuje svoj nárok v tomto konaní, musela byť nehnuteľnosť už zrekonštruovaná a obývateľná a o žiadnu ruinu sa nejednalo. K vylúčeniu žalobkyne z užívania nehnuteľnosti došlo a žalovaný 1/ toto vylúčenie žalobkyne dokonca i sám výslovne potvrdil. 6.7. Pokiaľ ide o návrh žalovaných na vykonanie obhliadky nehnuteľnosti, tento dôkaz žalovaní navrhli až ku koncu konania a ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania z 24.01.2020, žalovaní spochybňovali závery, ku ktorým dospel znalecký ústav v kontrolnom znaleckom posudku a obhliadkou chceli dosiahnuť, aby si súd sám urobil predstavu o danej nehnuteľnosti, žalovaní však nesúhlasili ani so závermi pôvodného znaleckého posudku H.. H. a z tohto dôvodu navrhli, aby bol vypracovaný kontrolný znalecký posudok, čomu súd prvej inštancie aj vyhovel. Ani žalobkyňa sa nestotožnila so závermi uvedenými v kontrolnom znaleckom posudku (najmä pokiaľ ide o výpočet nájomného za rozhodné obdobie), avšak po racionálnom zvážení danej situácie výsledky tohto (pre ňu nevýhodnejšieho) znaleckého posudku akceptovala. Nehnuteľnosť bola obhliadnutá a zhodnotená viacerými znalcami, nariadenie žalovanými navrhovanej obhliadky by bolo zo strany súdu prvej inštancie celkom zbytočným a nehospodárnym krokom a ani nemohla byť spôsobilou priniesť akúkoľvek zmenu do zisteného skutkového stavu. Pokiaľ ide o návrh na výsluch manželky žalovaného 1/ a žalobkyne, nie je vôbec zrejmé, kedy a či vôbec žalovaní takéto výsluchy navrhli a ak majú žalovaní na mysli poznámku uvedenú vo vyjadrení žalovaných zo dňa 15.01.2020, nepovažuje to žalobkyňa za dostatočne jasný a určitý návrh na výsluch daných osôb a nebol ani daný včas a na takéto oneskorené návrhy by súd ani nemal prihliadať. Výsluch manželky žalovaného 1/ by nebolo možné považovať za objektívny a vierohodný, nešlo „o zásadný dôkaz“, ktorý by bol spôsobilý spochybniť ustálený skutkový stav, preto je správne, že súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal. Výsluch žalobkyne, ktorá mala 90 rokov a žila v New Yorku, nebol v čase návrhu žalovaných už objektívne možný pre jej zdravotný stav, žalovaní sa týmto len pokúšali úmyselne predĺžiť súdne konanie. Žiadne z dôkazov, ktoré (ak vôbec) žalovaní navrhli a ktoré súd prvej inštancie nevykonal, nie sú zásadnými dôkazmi potrebnými na zistenie rozhodujúcich skutočností a ani ak by sa vykonali, by neboli spôsobilé spochybniť ustálený skutkový stav a záver, že nárok žalobkyne tu je. Odvolací dôvod podľa a nie je tak daný. 6.8. Skutočnosť, že žalovaní využívali nehnuteľnosť aj na podnikateľskú činnosť (prevádzkovanie internetovej kaviarne), je podľa vedomostí žalobkyne pravdivá, nebola skutočnosť zo strany žalovaných nikdy popretá a je teda v súlade s ust. nesporná. Rovnako ako žalovaní však žalobkyňa nerozumie, prečo súd prvej inštancie uviedol, že predmetné listy „nie sú súčasťou spisového materiálu“, pretože boli predložené minimálne vo vyjadrení žalobkyne zo dňa 03.10.2014 a opätovne vo vyjadrení zo dňa 07.10.2019. Znalecké dokazovanie žiadnym spôsobom neriešilo skutkový stav (vylúčenie žalobkyne z užívania nehnuteľnosti, domáhanie sa jej spoluvlastníckych práv a pod.) ani právnu stránku veci, zaoberalo sa výlučne vyčíslením nároku žalobkyne. 6.9. Pokiaľ ide o argumenty ohľadom „ultimatívnosti“ požiadaviek žalobkyne, v skutočnosti mali strany sporu len záujem o užívanie rovnakej časti nehnuteľnosti, čo nie je v prípade podielového spoluvlastníctva ničím neobvyklým ani prekvapivým, žalobkyňa mala právo požadovať akúkoľvek časť nehnuteľnosti; keďže vlastnila ideálny podiel vo výške 1/2, patrila jej každá časť nehnuteľnosti v rozsahu jej podielu a opätovne poukázala na prístup žalovaných. Pokiaľ ide o tvrdenia o neužívateľnosti časti nehnuteľnosti v r. 2002, žalovaní v inom súdnom konaní sami tvrdili a preukazovali, že podstatné náklady vynaložili na nehnuteľnosť do r. 2002, resp. že všetky hlavné náklady na nehnuteľnosť vynaložili do r.

1988 a aj podľa tvrdení žalovaných musela byť nehnuteľnosť v období 2002-2012 (za ktoré si žalobkyňa uplatňuje svoj nárok v tomto konaní) už zrekonštruovaná a obývateľná. Žalobkyňa sa svojich práv opakovane a systematicky domáhala a boli to žalovaní, ktorí tieto jej snahy ignorovali a aktívne svojim konaním jej bránili v právach spoluvlastníčky. Žalobkyňa mala rovnako ako žalovaní právo požadovať akúkoľvek časť nehnuteľnosti. Suma 199.000 eur, ktorá bola žalobkyni vyplatená titulom vyporiadania je absolútne neprimeraná vzhľadom k charakteru nehnuteľnosti, ktorú žalovaní získali, nepokrýva nárok uplatnený v konaní a argumentácia žalovaných (opierajúca sa o vzťah bezdôvodného obohatenia a náhrady škody) je neopodstatnená a nepoužiteľná. 6.10. Žalovanými namietané nedostatky rozsudku sú nedôvodné, nespôsobilé zmeniť ustálený skutkový ani právny stav a nemajú žiadnu oporu v zákone, nie je daný žiadny z odvolacích dôvodov, ktorými žalovaní svoje odvolanie odôvodňujú. S ohľadom na uvedené žiadala žalobkyňa, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. 7. Žalovaní sa k vyjadreniu žalobkyne vyjadrili podaním zo dňa 12.04.2021, v ktorom uviedli, že ani vyjadrenie žalobkyne zo dňa 19.11.2020 žiadnym spôsobom nespochybnilo ich v odvolaní uvedenú argumentáciu. 7.1. K tvrdeniam žalobkyne o nepreukázaní skutočného bránenia v užívaní nehnuteľnosti poukázali na odvolanie a na to, že je nesprávne tvrdenie žalobkyne, že žalovaní nevykonali žiaden ústretový krok smerom k spoločnému užívaniu, keď na základe výzvy z r. 2002 sa konalo stretnutie spoluvlastníkov, žiadne iné rokovania sa neuskutočnili a žalobkyňa žalovaných viac vôbec nekontaktovala. Žalobkyňa chaoticky a opakovane svoj nárok upravovala, vnášala do sporu stále nové nároky ohľadne iných rozhodných období, námietky premlčania žalobkyňa vo vyjadrení účelovo posúva iba do obdobia tesne pred koncom konania na súde prvého stupňa, zo súdneho spisu je však zrejmé, že prvá námietka bola v tejto veci vznesená ešte dňa 08.06.2006 a opakovane vždy v prípade, že si žalobkyňa uplatnila taký nárok, ktorý bol postihnutý premlčaním.

8. Žalobca ako právny nástupca pôvodnej žalobkyne (po pokračovaní v konaní na strane žalobcu uznesením č. k. -1676 zo dňa 15.03.2021) reagoval podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 30.04.2021 a odmietol tvrdenie, že právna predchodkyňa žalobcu - pani Š. W. (žalobkyňa) mala uviesť vo svojom vyjadrení akékoľvek nepravdy. Žalobkyňa opakovane uviedla, že preukázala bránenie v užívaní nehnuteľnosti zo strany žalovaných, naopak žalovaní ničím nepreukázali, že by žalobkyni v užívaní nebránili, ale ani len netvrdili, že by žalobkyni sprístupnili nehnuteľnosť alebo odovzdali kľúče. K námietke premlčania uviedol, že námietka premlčania z r. 2006 (podanie žalovaných z 08.06.2006), bola vznesená len vo vzťahu k obdobiu od 05.04.1983 do 23.04.2002, t.j. nie k neskoršiemu obdobiu, za ktoré si žalobca uplatňuje svoj nárok a ktorého premlčanie zásadne odmieta (nárok je nepremlčaný aj za obdobie od 23.02.2002).

9. Žalovaní reagovali podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 20.05.2021, v ktorom uviedli, že jasne definovali pripomienky k vykonanému znaleckému dokazovaniu v podaní zo dňa 16.12.2019, priznanie nároku vo výške 138.000 eur s príslušenstvom vyžaduje presné a nesporné definovanie jeho výšky ako aj rozhodného obdobia, ktoré kontrolný znalecký posudok nikdy nespĺňal. K bráneniu v užívaní nehnuteľnosti súd prvej inštancie nikdy nevykonal dokazovanie ohľadne toho, kto akú časť nehnuteľnosti užíval a ani vôbec neskúmal argument žalovaných, že žalobkyňa na ich spoločnom rokovaní požadovala užívanie iba tej časti nehnuteľnosti, ktorú si žalovaní na vlastné náklady z ruiny zrekonštruovali do obývateľnej podoby. Žiadne dokazovanie nebolo vykonané ani ohľadne toho, ako a kedy žalovanej malo byť bránené v užívaní nehnuteľnosti. Prenesenie dôkaznej povinnosti na žalovaných je v rozpore s platným právom, a bolo na žalobkyni, aby svoj nárok preukázala.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (, a ), na prejednanie veci v súlade s ust. a nariadil pojednávanie na deň 07.12.2022 za účasti sporových strán a zopakoval dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Z obsahu podaného odvolania žalovaných odvolací súd dovodil, že žalovaní podaným odvolaním napadli výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie (ktorým súd žalobe žalobkyne čiastočne vyhovel a zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy vo výške 138.692,49 eur spolu s príslušenstvom), preto predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok I. a závislé výroky o trovách konania (výrok III. a IV.), pričom výroky o trovách konania napadla samostatne odvolaním aj žalobkyňa. Preskúmaním podaného odvolania žalobkyne/žalobcu a žalovaných dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobkyne/žalobcu a odvolanie žalovaných sú čiastočne dôvodné.

11. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že: a) žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 23.02.2004 si žalobkyňa uplatnila voči žalovaným nárok titulom bezdôvodného obohatenia (keď žalovaní bezodplatne protiprávne užívali majetok žalobkyne) za obdobie od 05.04.1983 resp. od 27.04.1983 min. od 23.02.2002, pričom výšku bezdôvodného obohatenia určila odhadom za obdobie od 24.02.2002 v sume 1.815.000 Sk a od marca 1992 do februára 2002 v sume 4.537.500 Sk (č.l. 4) b) podaním zo dňa 23.04.2004 žalobkyňa odstránila vady žaloby a vyčíslila uplatnený nárok za obdobie od 05.04.1983 do 31.03.2004, vrátane náhrady škody, v sume spolu 9.852.187,50 Sk / 327.032,72 eur (č.l. 23) spolu s úrokom z omeškania, pričom žalovaní podaním zo dňa 08.06.2006 namietli premlčanie nároku za obdobie spred 23.04.2002 (č.l. 120 a 536); na pojednávaní dňa 28.05.2007 vzala žalobkyňa žalobu späť v sume spolu 6.827.072,50 Sk od 05.04.1983 do 23.02.2001 spolu s úrokom z omeškania (predmetom žaloby tak ostal nárok vo výške 2.815.115 Sk / 93.444,70 eur za obdobie od 23.02.2001 do 31.03.2004 a vo výške 210.000 Sk / 6.970,72 eur titulom náhrady škody, spolu 3.025.115 Sk / 100.415,42 eur (č.l. 146) - konanie bolo uznesením právoplatne zastavené dňa 25.07.2007. c) podaním zo dňa 06.10.2009 rozšírila žalobkyňa žalobu o ďalšie obdobie od 01.10.2007 do 30.09.2009 o sumu 43.347,12 eur (č.l. 231 a 232), na pojednávaní dňa 26.10.2009 bola pripustená zmena žaloby (č.l. 240), žalovaná tak bola suma 136.805,12 eur a náhrada škody 6.971 eur (presne prepočtom 210.000 Sk/6.690,72 eur), pričom žalovaní namietli premlčanie nároku od 01.10.2007 do 05.10.2007 (č.l. 536); podaním zo dňa 24.02.2011 (č.l. 291) v spojení s návrhom na pojednávaní dňa 09.11.2012 (č.l. 511) vzala žalobkyňa späť nárok na náhradu škody 6.690,72 eur a súd konanie v tejto časti zastavil dňa 09.11.2012 v sume 6.971 eur (č.l. 514), predmetom konania tak ostala suma 136.805,12 eur d) podaním zo dňa 12.10.2011 rozšírila žalobkyňa žalobu o obdobie 01.10.2009 do 30.09.2011 o sumu 43.347,12 eur (č.l. 473), pričom žalovaní namietli premlčanie nároku od 01.10.2009 do 10.10.2009 (č.l. 536) e) podaním zo dňa 21.11.2012 (č.l. 516 a 522) špecifikovala žalobkyňa žalobu na sumu spolu 182.152,24 eur za obdobie od 24.02.2001 do 30.09.2011 (bez obdobia 01.04.2004 - 30.09.2007), zmena žaloby bola pripustená na pojednávaní dňa 25.01.2013 (č.l. 539), pričom žalovaní opakovane namietli premlčanie nároku spred 23.04.2002, od 01.10.2007 do 05.10.2007 a od 01.10.2009 do 11.10.2009 podaním zo dňa 21.01.2013 (č.l. 536 a 539) f) podaním zo dňa 07.01.2014 (č.l. 590) žalobkyňa špecifikovala sumu uplatneného nároku vo výške ktorá bude určená za obdobie od 24.02.2001 do zaplatenia a na pojednávaní dňa 05.09.2014 (č.l. 690) vzala späť žalobu za obdobie od 24.02.2001 do 23.02.2002, suma nároku na vydanie bezdôvodného obohatenie od 24.02.2002 do 30.09.2011 predstavovala sumu 179.756,74 eur (č.l. 690) g) na pojednávaní dňa 05.09.2014 (č.l. 690) žalobkyňa rozšírila žalobu o obdobie 01.10.2011 do 19.01.2012 (kedy nastala právoplatnosť rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. -441 v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava, sp. zn. -530 zo dňa 31.01.2014 zastavením odvolacieho konania z dôvodu späťvzatia odvolania žalobkyňou ako žalovanou) s tým, že na stanovenie výšky je potrebné dopracovať znalecký posudok a bola súdom vyzvaná na špecifikácia výšky nároku vrátane úrokov z omeškania h) podaním zo dňa 03.10.2014 (č.l. 757) žalobkyňa uznala námietku premlčania od 23.02.2001 do 22.02.2002 (vrátane) a špecifikovala žalované obdobie od 23.02.2002 do 19.01.2012 s tým, že za obdobie od 23.02.2002 do 30.09.2011 predstavuje nárok sumu o výške 179.732,56 eur spolu s úrokom z omeškania a na základe doplnenia znaleckého posudku uvedie sumu za obdobie od 01.10.2011 do 19.01.2012, následne podaním zo dňa 10.10.2014 (č.l. 792) žalobkyňa spresnila a doplnila žalovanú sumu za uvedené obdobie od 01.10.2011 do 19.01.2012, opakovane označila celkové žalované obdobie od 23.02.2002 do 19.01.2012 a žalovanú sumu 184.342,05 eur spolu s úrokom z omeškania, zmena žaloby bola pripustená na pojednávaní dňa 03.11.2014 (č.l. 795) i) na pojednávaní dňa 05.11.2019 (č.l. 1259 rub) žalovaní uplatnili námietku premlčania a namietali, že žalobkyňa si nárok uplatnila len za tri časové obdobia od 23.02.2001 do 31.03.2004, následne za obdobie od 01.10.2007 do 30.09.2009 a 01.10.2009 do 30.09.2011 (dvomi rozšíreniami žaloby) a až v r. 2014 si žalobkyňa uplatnila celé obdobie 2002 až 2012, ktorý nárok je okrem uvedených časových období premlčaný. Podaním zo dňa 16.01.2020 (č.l. 1318 a 1319) uvedenú námietku premlčania žalovaní zopakovali a zhrnuli, že nárok je nesporne premlčaný za obdobie od 31.03.2004 do 06.10.2007, od 30.10.2009 do 12.10.2009 (pozn. odvolacieho súdu zrejme má správne byť 12.10.2011) a od 30.09.2011 do 10.10.2012, pretože boli uplatnené až podaním dňa 10.10.2014.

12. Zhrnutím uvedeného, po zohľadnení viacerých čiastočných späťvzatí a rozšírení žaloby žalobkyňou, predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol v čase jeho rozhodovania nárok žalobkyne v sume 184.342,05 eur s príslušenstvom za celé obdobie od 23.02.2002 do 19.01.2012.

13. Z obsahu spisu vyplýva a medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaní boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - rodinného domu na Klariskej ulici č. 4 (žalobkyňa v podiele 1/2, žalovaný 1/ v podiele 3/8 a žalovaný 2/ v podiele 1/8) a že rozsudkom Okresného súd Bratislava I zo dňa 18.11.2012, č. k. -441 v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava, č. k. -530 zo dňa 31.01.2014 súd zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaných 1/ a 2/, podiel žalobkyne k rodinnému domu (4/8) prikázal do podielového spoluvlastníctva žalovaného v 1/ v podiele 3/8 a žalovaného 2/ v podiele 1/8 a zaviazal žalovaných 1/ a 2/ titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva zaplatiť žalobkyni sumu spolu vo výške 199.000 eur (žalovaný 1/ sumu 149.250 eur a žalovaný 2/ sumu 49.750 eur). Rozsudok o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaných k nehnuteľnosti nadobudol právoplatnosť dňa 19.01.2012.

14. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa až do právoplatnosti vyporiadania podielového spoluvlastníctva so žalovanými (19.01.2012) rodinný dom neužívala. Sporným v konaní bolo, či žalovaní 1/ a 2/ v rozhodnom období užívali nehnuteľnosť nad rozsah ich spoluvlastníckeho podielu, a teda či užívali aj žalobkyni patriaci podiel na spoločnej veci.

15. V konaní nebolo sporné ani to, že rozsudkom Okresného súd Bratislava III zo dňa 13.03.2018 č. k. -603 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.03.2019 č. k. -668 bola žalobkyňa (v tomto konaní) zaviazaná zaplatiť žalovaným (v tomto konaní) sumu vo výške 47.915,42 eur titulom náhrady nákladov účelne vynaložených v období od 05.04.1983 do 28.03.2002 na spoločnú vec - rodinný dom (1/2 hodnoty stavebných prác na rekonštrukcii a oprave rodinného domu od r. 1983 vo výške spolu 93.830,84 eur).

16. Kontrolným znaleckým posudkom (č. 65/2019), vypracovaným súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline bola za rozhodné obdobie od 24.02.2001 do 19.01.2012 stanovená výška nájomného za nebytový priestor 1. nadzemného podlažia (prízemia) o veľkosti 63,93 m2 a plochu bytu na 2. a 3. nadzemnom o veľkosti 196,21 m2. Regulovaný nájom pre bytovú jednotku určil za rozhodné obdobie vo výške 20.557,63 eur a pre nebytový priestor vo výške 1.178,16 eur. Výška deregulovaného nájomného pozostávala zo sadzby ročného nájomného pre byt (208.442,20 eur) a pre nebytový priestor (93.270,84 eur) za rozhodné obdobie (24.02.2001 do 19.01.2012) v celkovej výške 301.713,05 eur, pričom deregulované nájomné pre spoluvlastnícky podiel žalobkyne (1/2) pre priestor bytu predstavoval sumu 104.221,10 eur a pre nebytový priestor sumu 46.635,42 eur. Za jednotlivé roky rozhodného obdobia bolo nájomné spolu za byt aj nebytový priestor pre spoluvlastnícky podiel žalobkyne (1/2) stanovené nasledovne:

- rok 2001 (21.01.2001-31.12.2001) - nájomné v sume 10.057,49 eur

- rok 2002 - nájomné v sume 14.502,31 eur

- rok 2003 - nájomné v sume 14.349,26 eur

- rok 2004 - nájomné v sume 14.502,31 eur

- rok 2005 - nájomné v sume 14.723.70 eur

- rok 2006 - nájomné v sume 14.985,72 eur

- rok 2007 - nájomné v sume 13.888,52 eur

- rok 2008 - nájomné v sume 13.691,04 eur

- rok 2009 - nájomné v sume 12.604,10 eur

- rok 2010 - nájomné v sume 13.902,26 eur

- rok 2011 - nájomné v sume 12.974,44 eur

- rok 2012 (01.01.2012-19.01.2012) - nájomné v sume 675,38 eur.

17. Podľa ust. , vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním 18. Podľa ust. , vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

19. Podľa ust. , podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

20. Podľa ust. a , (1) Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (2) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie . Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

21. Podľa ust. , pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

22. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že súd prvej inštancie vychádzal zo správneho právneho záveru a ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít ohľadne tej skutočnosti, že právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu je dané zákonom a vyplýva z ust. , t.j. z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu. Ak existujúce pomery príp. dohoda spoluvlastníkov neumožňujú niektorému spoluvlastníkovi plnú realizáciu tohto práva, náleží mu za to zodpovedajúca náhrada. Spoluvlastnícky podiel v zmysle ust. nepredstavuje iba mieru účasti na vlastníckom vzťahu k spoločnej veci, ale tiež určuje rozsah práv a povinností jednotlivých spoluvlastníkov za trvania spoluvlastníckeho vzťahu. Spoluvlastnícky podiel je mierou účasti na vzťahu k spoločnej veci aj pokiaľ ide o užívanie veci, teda tam, kde spoluvlastníkovi nie je zaistené užívanie veci v spoluvlastníctve v rozsahu určenom jeho podielom, má nárok na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady. Preto nemožno považovať za odporujúce ustanoveniam o podielovom spoluvlastníctve, že spoluvlastníkovi, ktorý svoje právo užívať vec nemohol realizovať (buď vôbec alebo iba čiastočne) náleží peňažné vyrovnanie.

23. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem prípadu, ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (napr. výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna (uznesenie NS SR zo dňa 27.10.2010, sp. zn. ).

24. vychádza z vymedzenia podielového spoluvlastníctva ako spoluvlastníctva ideálneho a výška spoluvlastníckeho podielu neodráža konkrétnu reálnu časť veci (ku ktorej by mal spoluvlastník výlučné vlastnícke právo), ale iba mieru, ktorou sa jednotliví spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci (všetci sú spoluvlastníkmi veci ako celku bez toho, aby sa určila a vymedzila „určitá konkrétna časť“). Ide teda o ideálne podiely, preto spoluvlastník nie je výlučným vlastníkom určitej hmotnej časti spoločnej veci. Takéto chápanie podielového spoluvlastníctva potvrdila staršia judikatúra (R 19/1967) i novšia judikatúra.

25. Vychádzajúc z nesporných skutkových tvrdení ohľadne existencie podielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaných k spoločnej veci, ohľadne preukázania neužívania spoločnej veci (časti rodinného domu - bytu a nebytového priestoru) v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobkyňou v dôsledku jej užívania žalovanými nad ich spoluvlastnícky podiel, odkazuje odvolací súd v plnom rozsahu na odôvodnenie napadnutého rozsudku (ods. 38 napadnutého rozsudku), s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

26. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa sa domáhala užívania spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, vyzývala žalovaných listami na uzavretie dohody ohľadne užívania spoločnej veci, navrhovala stretnutia so žalovanými a pre prípad, že žalovaní nie sú ochotní pristúpiť na dohodu, žiadala vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo a postupne vznikalo na strane žalovaných tým, že užívali bezodplatne jej podiel na nehnuteľnosti (výzvy/listy žalobkyne z obdobia od 07/2002 - viď. ods. 23, 24, 25, 27 a 29 napadnutého rozhodnutia; odvolací poukazuje na to, že list žalobkyne zo dňa 14.08.2002 je obsahom súdneho spisu na č.l. 766), preukázaný bol aj odmietavý postoj žalovaných k jej požiadavkám (odpovede žalovaných z obdobia od 07/2002 - viď. ods. 26 a 28 napadnutého rozhodnutia; odvolací poukazuje na to, že list žalovaných zo dňa 29.08.2002 je obsahom súdneho spisu na č.l. 767). Súd prvej inštancie správne dovodil, že žalovaní svoje tvrdenia, že by ich žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu kontaktovala, v konaní nepreukázali a ani nepopreli a nepopreli ani doručenie výziev žalobkyne a to, že jej dobrovoľne neumožnili vstup do rodinného domu (ani za účelom ocenenia), neodovzdali kľúče od nehnuteľnosti a neumožnili užívať ktorúkoľvek časť nehnuteľnosti počas celého žalovaného obdobia od 23.02.2002 do 19.01.2012 (dokonca ďaleko dlhšiu dobu). Žalovaní tak znemožňovali žalobkyni užívať jej podiel na nehnuteľnosti, čo výslovne potvrdil žalovaný 1/ v rámci výsluchu na pojednávaní dňa 03.11.2014 a v konaní žalovaní sami (prostredníctvom právneho zástupcu) na pojednávaní dňa 27.10.2008 uviedli, že so žalobkyňou nebudú spolupracovať.

27. Nebolo by spravodlivé požadovať od žalobkyne tak, ako namietajú žalovaní, aby sa v každom okamihu obdobia trvania jej spoluvlastníctva (a aj opakovane) domáhala jeho výkonu, naviac za situácie, keď žalovaní preukázateľne s jej užívaním nehnuteľnosti nesúhlasili a bránili jej v ňom. Prihliadajúc na ideálny charakter podielového spoluvlastníctva je bez významu, v akej časti spoločnej veci (rodinného domu) sa žalobkyňa domáhala užívania (užívania alebo neužívania schopnej), keď ak nedôjde k inej dohode, je jej právom (nie povinnosťou) užívať ktorúkoľvek časť nehnuteľnosti, nielen tú, ktorú jej určia žalovaní a nie je tak dôvodná námietka žalovaných, že žalobkyňa si uplatňuje teoretický nárok definovaný polovicou výmery domu a že bolo jej povinnosťou preukazovať početnosť návštev v SR alebo úplne absurdne preukazovať to, že si musela zabezpečovať náhradné bývanie. Pri hodnotení námietky žalovaných, že žalobkyňa sa dožadovala užívania jedinej nimi a na ich náklady zrekonštruovanej a užívaniaschopnej časti rodinného domu (čiastočne obývaný byt), je potrebné podľa odvolacieho súdu zohľadniť okrem ideálneho charakteru podielového spoluvlastníctva aj to, že zrejme ušlo pozornosti žalovaných, že to boli práve žalovaní, kto sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp. zn. úspešne domohli od žalobkyne náhrady účelne vynaložených nákladov v sume 47.915,42 eur (1/2 hodnoty stavebných prác na rekonštrukcii a oprave rodinného domu od r. 1983 vo výške spolu 93.830,84 eur), a teda že čiastočne užívania schopná bola spoločná nehnuteľnosť nie výhradne na náklady žalovaných, ale aj žalobkyne. Z vyjadrenia žalovaných v konaní sp. zn. vyplýva, že v období r. 2002 - 2012, za ktoré si žalobkyňa uplatňuje svoj nárok v tomto konaní, bola nehnuteľnosť čiastočne zrekonštruovaná a obývateľná, preukázateľne v tomto rozsahu užívaná výhradne žalovanými a že žalovaní žalobkyni neumožnili užívanie nehnuteľnosti s odôvodnením, že súd nepovedal, do ktorej časti ju majú pustiť.

28. Žalobkyňa tak v konaní preukázala, že sa domáhala užívania nehnuteľnosti už v r. 2002 a ak by jej žalovaní vtedy a kedykoľvek neskôr, vrátane doby trvania tohto sporu, v užívaní nebránili, poskytli by jej dobrovoľne kľúče od nej, pričom je zrejmé, že tak neurobili počas celého žalovaného obdobia od 23.02.2002 do 19.01.2012, v dôsledku čoho ako jediní zo spoluvlastníkov užívali predmetnú nehnuteľnosť nad rámec svojich spoluvlastníckych práv. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo dokonca ani povinnosťou žalobkyne sa užívania domáhať prostredníctvom polície alebo notára, ako sa mylne a účelovo domnievajú žalovaní. Rozhodnúť sa dobrovoľne neužívať spoločnú vec je právom podielového spoluvlastníka, v prejednávanej veci však žalobkyňa právo ju užívať (ktorého by sa prípadne mohla vzdať alebo sa dohodnúť inak o rozsahu užívania spoločnej veci) ani nemala. Naviac, aj keby žalovaní skutočne užívali rodinný dom a pozemok len v rozsahu ich podielov, tým, že nehnuteľnosť uzamkli, učinili ich prístupnými len pre seba a svoju potrebu a teda pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ uvedeným spôsobom ovládali nehnuteľnosť natoľko, že hoci neboli výlučnými vlastníkmi, boli to iba oni, kto ju mohol prakticky využiť kedykoľvek a podľa svojej vôle (nielen za účelom osobného užívania ale i pre prípadné iné potreby), potom bez ohľadu na to, nakoľko intenzívne rodinný dom skutočne využívali (akú plochu a ako často), vznikol im prospech, za ktorý je potrebné zaplatiť žalobkyni ako vylúčenému spoluvlastníkovi náhradu.

29. Z uvedených dôvodov je podľa odvolacieho súdu nárok žalobkyne na náhradu za neužívanie spoločnej veci daný, neužívanie rodinného domu (v rozsahu bytu a nebytového priestoru) v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu bolo dôsledkom jeho užívania žalovanými nad rozsah ich spoluvlastníckeho podielu. Odvolací súd poukazuje opakovane na to, že je bez významu, prečo žalobkyňa spoločnú vec neužívala a ako tento stav vznikol, vrátane toho, že ide o faktický stav, kedy žalovaní rodinný dom (min. v rozsahu bytu a nebytového priestoru) užívali. Nakoľko nie je rozhodujúca veľkosť (výmera) užívanej (časti) veci, ale úžitková hodnota, má žalobkyňa nárok na peňažnú náhradu za takéto užívanie spoločnej veci vo výške obvyklého nájmu v danom mieste a čase.

30. Ohľadne ustálenia výšky žalobou uplatneného nároku vychádzal súd prvej inštancie správne z kontrolného znaleckého posudku a správne neprihliadol na len formálne vytýkané námietky žalovaných k nemu, preto sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením v ods. 43 napadnutého rozsudku a odkazuje na neho. Súd prvej inštancie správne dovodil, že kontrolný znalecký posudok odstránil namietané nezrovnalosti znaleckého posudku H.. H., sporové strany nevzniesli žiadne odôvodnené námietky, a preto vychádzal z jeho záverov. Vo vzťahu k tomu, či výška nároku má byť stanovená ako regulované alebo deregulované nájomné, sa odvolací súd rovnako stotožňuje so závermi a odôvodnením súdu prvej inštancie v ods. 44 napadnutého rozhodnutia, že aplikácia regulovaného nájomného na prejednávaný spor je vylúčená a pri stanovení výšky náhrady za neužívanie nehnuteľnosti v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobkyne je potrebné vychádzať z vyčíslenia deregulovaného nájomného v zmysle výpočtov uvedených v kontrolnom znaleckom posudku.

31. Nárok žalobkyne, ktorý sa opiera o zákonné ustanovenie ( ), nemôže byť nárokom z bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. a nasl. a na premlčanie tohto nároku preto nemožno aplikovať ust. , ale je potrebné vychádzať zo všeobecnej trojročnej premlčacej doby v zmysle ust. . Námietky žalovaných, že žalobkyňa nárok kvalifikovala ako bezdôvodné obohatenie je bez právneho významu, nakoľko občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd), strany konania nie sú povinné uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Súd teda nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ale len skutkovým vymedzením v žalobe a musí si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a spomedzi viacerých vybrať správnu právnu normu (uznesenie NS SR zo dňa 22.09.2010, sp. zn. , uznesenie NS SR zo dňa 29.11.2018, sp. zn. ).

32. Posúdením námietok premlčania vznesených žalovanými v konaní (viď. ods. 11 vyššie) a z uvedeného právneho posúdenia uplatneného nároku vyplýva, že žalovaní dôvodne namietali premlčanie:

- nároku žalobkyne na náhradu za obdobie od 01.04.2004 do 30.09.2007, ktoré bolo žalobkyňou uplatnené až podaním dňa 07.01.2014 (odvolací súd poukazuje na to, že zrejme ušlo pozornosti žalobkyne, že aj v podaní žalobkyne zo dňa 21.11.2012 (č.l. 516 a 522) bola žalovaná suma 182.152,24 eur uplatnená predchádzajúcim právnym zástupcom bez uvedeného obdobia od 01.04.2004 do 30.09.2007).

33. Rovnako s odkazom na režim premlčania uplatneného nároku uvedený vyššie (a aplikáciu trojročnej premlčacej doby) potom nie je dôvodná námietka premlčania vznesená žalovanými ohľadne premlčania:

- nároku žalobkyne na náhradu za obdobie od 01.10.2007 do 05.10.2007 uplatnené podaním žalobkyne zo dňa 06.10.2009,

- nároku žalobkyne na náhradu za obdobie od 01.10.2009 do 11.10.2009 uplatnené podaním žalobkyne zo dňa 12.10.2011,

- nároku žalobkyne na náhradu za obdobie 30.09.2011 do 10.10.2012 (pozn. odvolacieho súdu nárok bol žalobkyňou uplatnený do 19.01.2012) uplatnené žalobkyňou na pojednávaní dňa 05.09.2014 a následne doplnené podaním zo dňa 03.10.2014 a 10.10.2014 t.j. všetko v rámci trojročnej premlčacej doby.

34. Z rekapitulácie deregulovaného nájomného podľa kontrolného znaleckého posudku, zohľadňujúc dôvodne vznesené námietky premlčania žalovanými (ods. 32 vyššie) je možné dovodiť, že za obdobie od 23.02.2002 do 31.03.2004 a od 01.10.2007 do 19.01.2012 na spoluvlastnícky podiel žalobkyne pripadá deregulované nájomné nasledovne:

- rok 2002 - nájomné v sume 14.502,31 eur, nájomné od 23.02.2002 do 31.12.2002 v sume 12.395,76 eur (39,73 eur/deň x 312 dní)

- rok 2003 - nájomné v sume 14.349,26 eur

- rok 2004 - nájomné v sume 14.502,31 eur, nájomné od 01.01.2004 do 31.03.2004 v sume 3.605,42 eur (39,62 eur/deň x 91 dní, pozn. priestupný rok 366 dní)

- rok 2007 - nájomné v sume 13.888,52 eur, nájomné od 01.10.2007 do 31.12.2007 v sume 3.500,60 eur (38,05 eur/deň x 92 dní)

- rok 2008 - nájomné v sume 13.691,04 eur

- rok 2009 - nájomné v sume 12.604,10 eur

- rok 2010 - nájomné v sume 13.902,26 eur

- rok 2011 - nájomné v sume 12.974,44 eur

- rok 2012 - nájomné od 01.01.2012 do 19.01.2012 v sume 675,38 eur spolu vo výške 87.698,26 eur.

35. Nie je správna odvolacia argumentácia žalovaných, v rámci ktorej odvodzujú premlčanie nárokov žalobkyne až od doplnenia (odstránenia vád) žaloby podaním zo dňa 23.04.2004. V prípade odstraňovania vád žaloby alebo absencie niektorej obsahovej náležitosti stanovenej zákonom pre podanie (v prípade tzv. neúplného podania) platí, že ak je podanie na výzvu súdu doplnené alebo vada odstránená, účinky podania ostávajú zachované k okamihu podania, nie až doplnenia alebo odstránenia vád (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 28.03.2002, sp. zn. ). Odvolací súd preto vychádzal z toho, že žaloba ktorou bol riadne uplatnený nárok žalobkyne na náhradu za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalovanými v tomto konaní (vo výške uvedenej v doplnení podania dňa 23.04.2004) bola podaná dňa 23.02.2004, preto jej nárok za obdobie od 23.02.2002 (po čiastočnom späťvzatí) do 23.04.2002 premlčaný nie je. Rovnaké je potrebné aplikovať aj na rozšírenie žaloby žalobkyňou na pojednávaní dňa 05.09.2014.

36. Odvolací súd nezohľadnil pri posudzovaní premlčania uplatneného nároku argumentáciu žalobkyne, že žalovaní namietli premlčanie až na pojednávaní dňa 05.11.2019, teda že s poukazom na ust. a neboli prostriedky procesnej obrany uplatnené včas, a preto sa na danú námietku nemá prihliadať. Z obsahu spisu je zrejmé, že od r. 2014 (kedy si žalobkyňa uplatnila nárok aj za sporné obdobie 01.04.2004 do 30.09.2007) až do r. 2019 bolo v konaní vykonávané znalecké dokazovanie (nariadené uznesením dňa 24.11.2014 a vypracovaný kontrolný znalecký posudok bol doručený súdu dňa 21.03.2019). Pojednávanie konané dňa 05.11.2019 bolo prvým nariadeným pojednávaním po vypracovaní kontrolného znaleckého posudku a bolo súdom prvej inštancie odročené za účelom doplnenia dokazovania a doručenia prípadných vyjadrení strán sporu. Odvolací súd naviac poukazuje aj na ust. , druhá veta , podľa ktorého na konania začaté podľa nemožno uplatňovať ustanovenia (o.i.) o sudcovskej koncentrácii, ak by boli v neprospech strany. Nie možné zároveň ponechať bez povšimnutia, že to bola práve žalobkyňa, ktorá svoj nárok opakovanie od podania žaloby v r. 2004 až do r. 2014 menila a upravovala (výšku nároku aj žalované obdobie), preto sa jej požiadavka na striktnom uplatňovaní sudcovskej koncentrácii vo vzťahu k žalovaným javí súdu nedôvodná, neprimeraná a nespravodlivá.

37. Odvolaním žalovaných (konkrétnymi odvolacími námietkami) nebolo rozporované ustálenie okamihu omeškania žalovaných s jednotlivými platbami nájomného tak, ako ho vyvodil súd prvej inštancie (obvykle mesačná splatnosť nájomného za byty a nebytové priestory) a ani záver, že žalobkyňa žiadala priznať zákonný úrok z omeškania vždy odo dňa nasledujúceho po uplynutí kalendárneho roka do zaplatenia, preto odvolací súd nepodrobil napadnutý rozsudok prieskumu v tejto časti žalobou uplatnených úrokov z omeškania so zaplatením náhrady na užívanie nehnuteľnosti nad rámec spoluvlastníckeho podielu, ktoré žalovaní preukázateľne riadne a včas žalobkyni nezaplatili a dostali sa do omeškania tak, ako to vyvodil súd prvej inštancie, keď žalobkyni priznal zákonný úrok z omeškania z jednotlivých dlžných ročných platieb nájomného.

38. Vychádzajúc z kontrolného znaleckého posudku a z vyššie uvedeného výpočtu nájomného bytu a nebytového priestoru za obdobie od 23.02.2002 do 31.03.2004, od 01.10.2007 do 19.01.2012, zodpovedá výška (nepremlčaného) nároku žalobkyne sume vo výške 87.698,26 eur, v ktorej časti je nárok vrátane prislúchajúceho úroku z omeškania dôvodný; vo zvyšku nároku v sume 50.994,23 eur zo súdom prvej inštancie vo výroku I. priznanej sumy 138.692,49 eur za celé obdobie od 23.02.2002 do 19.01.2012 (138.692,49 eur - 87.698,26 eur) je nárok žalobkyne premlčaný, a teda nedôvodný.

39. Námietka žalovaných, že z predložených znaleckých posudkov nie je zrejmé, či a v akom rozsahu a v akom časovom období malo dôjsť k vzniku nároku na bezdôvodné obohatenie, či a ako a počas akej doby žalovaní údajne bránili žalobkyni v užívaní a ani to, či a kedy sa mala žalobkyňa domáhať vstupu do nehnuteľnosti, nie je podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilá spochybniť nárok žalobkyne. Skutkový záver, že žalobkyňa bola vylúčená z užívania nehnuteľnosti a domáhala sa výkonu svojich spoluvlastníckych práv bol v konaní vyvodený z vykonaného dokazovania. Správne uviedla žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu, že znalecké dokazovanie pre stanovenie výšky nároku, vrátane relevantného kontrolného znaleckého posudku, sa zaoberalo výlučne vyčíslením výšky nároku žalobkyne, nie ustálením, či nárok žalobkyne je daný.

40. Nedôvodná pre posúdenie dôvodnosti a výšky nároku je aj námietka žalovaných, že žalobkyni vyplatili sumu 200.000 eur v rámci vyporiadania spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, nakoľko hmotnoprávne ide o dva úplne samostatné nároky vyplývajúce z existencie ( ) a zrušenia podielového spoluvlastníctva ( a ). Naviac, suma vyporiadacieho podielu nezahŕňala a nezohľadňovala nárok žalobkyne uplatnený v tomto konaní.

41. Odvolaciu námietku žalovaných, že súd prvej inštancie nevykonal nimi navrhované dôkazy, keď žalovaní žiadali v konaní vykonať obhliadku nehnuteľnosti, vypočuť žalobkyňu a manželku žalovaného 1/, ktorá bola priamo pri rokovaní so žalobkyňou a mohla podať svedectvo o tom, ako rokovanie o spoločnom užívaní veci prebiehalo, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Odvolateľom namietaná neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa ust. <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/>, je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Námietka žalovaných, že súd prvej inštancie nevykonal nimi navrhnuté dôkazy nie je dôvodná aj preto, že z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal výsluch žalobkyne na pojednávaní dňa 28.05.2007, výsluch žalovaného 1/ na pojednávaní dňa 28.05.2007 a dňa 03.11.2014 a výsluch žalovaného 2/ na pojednávaní dňa 19.09.2007.

42. K nevykonaniu dôkazu obhliadkou nehnuteľnosti a výsluchom manželky žalovaného 1/ uvádza odvolací súd, že povinnosťou súdu je vykonať len dôkazy potrebné pre zistenie skutkového stavu (nie všetky dôkazy navrhované stranami) a ktoré dôkazy súd považuje za potrebné, tie v písomnom vyhotovení rozsudku vyhodnotí. Z obsahu spisu vyplýva, že v podaní zo dňa 23.12.2019 priamo žalovaný 1/ uviedol, že „Svedkom tohto stretnutia bola manželka žalovaného R. S.Č., ktorá inkognito sedela pri vedľajšom stolíku v kaviarni“, následne právny zástupca žalovaných v podaní zo dňa 16.01.2020 stroho uviedol, že: „A tak ako to navrhli žalovaní vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 23.12.2019, pokojne je možné, aby boli v tejto veci vypočuté sporové strany, prípadne osoby, ktoré pri rokovaniach o možnom spoločnom užívaní boli - manželka žalovaného sediaca v tom čase pri vedľajšom stole, avšak ani k tomuto zásadnému prevereniu skutkového stavu doposiaľ nedošlo. Tento dôkaz by umožnil súdu jasnejšie definovať skutkový a právny stav veci“, na pojednávaní dňa 24.01.2020 však zhodne strany uviedli, že nemajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. V záverečnej reči žalovaní opakovane zopakovali, že ako dôkaz bola navrhnutá výpoveď žalovaných ako aj manželky žalovaného 1/, ktorá sedela počas rokovania pri vedľajšom stole. S ohľadom na v konaní pred súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie (najmä listinnými dôkazmi a výsluchom strán sporu) a na ich základe zistený skutkový stav, postupoval súd prvej inštancie správne, keď dôkaz obhliadkou nehnuteľnosti a výsluchom svedka - manželky žalovaného 1/ nevykonal (pri výsluchu svedka s poukazom na ust. nešlo ani o kvalifikovaný návrh žalovaných na výsluch svedka), pretože pre meritórne prejednanie žaloby by ich vykonanie bolo bez podstatného významu, nadbytočné a nehospodárne.

43. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. v napadnutej časti výroku I. zmenil tak, že žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu vo výške 87.698,26 eur spolu s úrokom z omeškania zo súm nájomného za jednotlivé roky (za obdobie od 23.02.2002 do 31.03.2004 a od 01.10.2007 do 19.01.2012) tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku, pričom lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku (, prvá veta ). Odvolací súd vo zvyšku uplatneného a výrokom I. napadnutého rozsudku priznaného nároku žalobu zamietol.

44. Obe strany sporu odvolaním napadli aj výrok o trovách konania. Nebolo sporné, že pôvodne sa žalobkyňa žalobou doplnenou o špecifikáciu petitu doručenú súdu dňa 23.04.2004 domáhala nároku vo výške 320.062 eur (9.642.187,50 Sk) za obdobie od 05.04.1983 do 31.03.2004 spolu s príslušenstvom, ako aj náhrady škody vo výške 6.970,72 eur, t.j. spolu sumy vo výške 327.032,72 eur, z ktorej sumy vychádzal súd prvej inštancie pri stanovení pomeru úspechu v spore. Rovnako nebolo sporné, že v čase rozhodovania veci bolo konanie vedené o zaplatenie sumy 184.342,05 eur, vyčíslenej žalobkyňou na podklade znaleckého posudku H.. H.É. za obdobie od 23.02.2002 do 19.01.2012, pričom za dané obdobie výška nároku určená kontrolným znaleckým posudkom predstavuje sumu 138.692,49 eur.

45. Osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy obsiahnutej v ust. , ktoré ustanovenie sa uplatňovalo, ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v ust. , platná právna úprava nevylučuje (z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 08.02.2017, sp. zn. ). Preto je dôvodná odvolacia argumentácia žalobkyne v tom rozsahu, že výška priznanej sumy za žalované obdobie (23.02.2002 do 19.01.2012) závisela od znaleckého posudku, pričom kontrolný znalecký posudok určil za dané obdobie výšku nároku nižšie, ako znalecký posudok H.. H., z ktorého vychádzala žalobkyňa pri vyčíslení nároku.

46. S poukazom na uvedené, odvolací súd vychádzal z toho, že z pôvodne žalovanej sumy 327.032,72 eur vzala žalobkyňa žalobu späť v sume 142.690,67 eur (327.032,72 - 184.342,05), pričom zavinila zastavenie konania v tejto časti (čo predstavuje neúspech žalobkyne). Pri zostatku uplatneného nároku v sume 184.342,05 eur vychádzal súd z predpokladu, že výška plnenia závisela od znaleckého posudku, avšak zohľadnil zamietnutú časť žaloby v dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania žalovanými. Ak budeme predpokladať, že suma vo výške 138.692,49 eur predstavuje 100% (základ nároku), z uvedenej sumy odvolacím súdom priznaná suma 87.698,26 eur predstavuje úspech žalobkyne v rozsahu 63,23 % a zamietnutá suma vo výške 50.994,23 eur predstavuje neúspech žalobkyne v rozsahu 36,77 %. Premietnutím uvedeného pomeru úspechu/neúspechu žalobkyne (63,23 % / 36,77 %) na žalobkyňou uplatnený nárok vo výške 184.342,05 eur, potom úspechu žalobkyne vo výške 63,23 % zodpovedá suma 116.559,48 eur a neúspechu žalobkyne vo výške 36,77 % zodpovedá suma 67.782,57 eur. Súhrnne zohľadňujúc zavinenie žalobkyne na zastavení konania o zaplatenie sumy 142.690,67 eur a úspech/neúspech žalobkyne v konaní o zvyšnej časti žaloby, predstavuje z pôvodne žalovanej sumy 327.032,72 eur úspech žalobkyne suma vo výške 116.559,48 eur, t.j. 35,64 % (116.559,48 : 327.032,72) a neúspech žalobkyne suma vo výške 210.473,24 eur [(142.690,67+ 67.782,57) : 327.032,72], t.j. 64,36 %. Čistý úspech žalovaných ako úspešnejšej strany v konaní tak predstavuje 28,72 % (64,36 - 35,64).

47. Odvolací súd tak v súlade s ust. a a ust. a rozhodol (o celkových) trovách konania podľa výsledku konania podľa ust. a tak, že žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobcovi spoločný a nerozdielny nárok na náhradu trov konania v rozsahu 28,72 %, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

48. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie rozhodol o trovách konania štátu, keď na návrh sporových strán súd prvej inštancie nariadil v konaní znalecké dokazovanie, pričom zložený preddavok na vykonanie dôkazu nepokrýval celú odmenu znalcovi a odmena bola uhradená zo štátneho rozpočtu. O náhrade trov konania štátu, ktoré vznikli za účinnosti , odvolací súd rozhodol v súlade s ust. a podľa výsledku konania podľa ust. , a v spojení s ust. a a rozhodol o povinnosti sporových strán zaplatiť náhradu trov konania štátu podľa ich úspechu v konaní; pre tento účel bol v konaní na 64,36 % neúspešný žalobca a na 35,64 % neúspešní žalovaní.

49. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).