Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)e23/366570.e07796.pdf
PDF · 108.8 KB
No categories available
5Cdo/184/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 184/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. L. A., bytom v B.,
teraz bývajúceho v S. proti ţalovaným 1/ Ing. J. M., bývajúcemu v B.a 2/ Ing. A. M.,
bývajúcej v N. o zaplatenie 1 460,53 € s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom
súde Bratislava V pod sp.zn. 15 C 147/99, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 19. marca 2009 sp.zn. 9 Co 207/07, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. marca 2009 sp.zn. 9 Co 207/07
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na súde 30. marca 1999, zmenenou v priebehu konania, ţalobca sa
domáhal, aby súd uloţil ţalovaným povinnosť zaplatiť mu 44 000,-- Sk spolu s úrokom
z omeškania. Uviedol, ţe ţalovaná čiastka predstavuje „náhradu za uţívanie“ nehnuteľností
v spoluvlastníctve účastníkov ţalovanými nad rozsah ich spoluvlastníckeho podielu
za obdobie od 1. apríla 1996 do 30. júna 1996.
Okresný súd Bratislava V (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 17. októbra 2006
č.k. 15 C 147/99-121 uloţil ţalovaným povinnosť zaplatiť ţalobcovi 22 000,-- Sk a náhradu
trov konania 600,-- Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalobu vo zvyšku
zamietol a ţalovaným uloţil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume
220,-- Sk. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, ţe účastníci konania boli v rozhodnom čase
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na L. Č. X. kat. územia Š. ako parc.Č. X. - zastavaná
plocha vo výmere X. a parc. Č. X. vo výmere X., a to ţalobca v podiele X. ţalovaní l/ a 2/
v podiele X. v rámci ich bezpodielového spoluvlastníctva a ţalovaná 2/ v podiele X. Ustálil,
ţe medzi nimi došlo k dohode, podľa ktorej nehnuteľnosť v celosti bude na podnikateľské
účely uţívať ţalovaná 2/ s tým, ţe ţalobcovi sa poskytne náhrada vo forme peňaţného plnenia
za uţívanie jeho spoluvlastníckeho podielu. Ţalobcovi náhrada za ţalované obdobie ale
poskytnutá nebola, keďţe účastníci sa nevedeli dohodnúť o jej výške. Dospel k právnemu
názoru, ţe podstata ţalovaného nároku spočíva v nezhode spoluvlastníkov o právach
a povinnostiach vyplývajúcich z podielového spoluvlastníctva v otázke uţívania
nehnuteľnosti a s tým súvisiacej primeranej náhrady. Nejde preto o nárok z bezdôvodného
obohatenia, ale o nárok, ktorý vyplýva priamo z ustanovení §§ 136 ods. 1, 137 ods. 1 a § 139
ods. 1 Občianskeho zákonníka, zákona Č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (OZ).
Podľa súdu prvého stupňa rozsah tohto nároku sa rovná nájomnému, výšku ktorého stanovil
v súlade so Všeobecne záväzným nariadením o cenovej regulácii nájomného z nebytových
priestorov vydaným Mestským zastupiteľstvom Š. z 9. júla 1993 sumou 14 666,-- Sk
mesačne. Keďţe ţalobca je spoluvlastníkom nehnuteľnosti v podiele jednej polovice z celku,
patrí mu náhrada vo výške 7 333,-- Sk mesačne, t.j. za tri ţalované mesiace v celkovej sume
22 000,-- Sk. V časti úrokov z omeškania ţalobu zamietol z dôvodu, ţe medzi účastníkmi
nebola dohodnutá výška odplaty ani jej zročnosť, z ktorého dôvodu ţalovaní sa nemohli
dostať do omeškania s plnením peňaţného dlhu.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z 19. marca 2009 sp. zn. 9 Co 207/07
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol.
Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovaným, do rúk ich zástupcu, náhradu trov konania
v sume 520,02 €. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe právny názor súdu prvého stupňa,
podľa ktorého právo ţalobcu na zaplatenie náhrady za uţívanie nehnuteľnosti vyplýva
z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ, je nesprávny. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel
k právnemu záveru, ţe ak právny vzťah účastníkov nebol upravený dohodou o platení určitej
náhrady za uţívanie časti nehnuteľnosti, ţalovaní, ktorí uţívali vec aj v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu patriaceho ţalobcovi, získali bezdôvodné obohatenie plnením bez
právneho dôvodu. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa ale premlčuje v subjektívnej
dvojročnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 OZ, začiatok plynutia ktorej je viazaný
na vedomosť oprávneného o tom, ţe došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. V danom prípade ţalobca po celú dobu vedel, ţe spornú nehnuteľnosť neuţíva
v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, ţe ju uţívajú v celosti ţalovaní,
resp.ţalovaná 2/ a ţe mu ţalovaní neposkytli náhradu za to, ţe predmet podielového
spoluvlastníctva uţívajú nad rámec ich spoluvlastníckych podielov. Ţalobca teda vedel
o tom, ţe došlo k bezdôvodnému obohateniu a ţe na jeho úkor sa obohatili ţalovaní.
Ţalobcovi začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba na uplatnenie jeho práva
1. júla 1996 a uplynula 1. júla 1998. Ak ţalobca uplatnil svoje právo na súde aţ dňa 30. marca
1999, urobil tak po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. Keďţe ţalovaní sa
v priebehu konania dovolali premlčania, nebolo moţné premlčané právo ţalobcovi priznať
(§ 100 ods. 1 OZ), uzavrel odvolací súd.
Rozsudok odvolacieho súdu ţalobca napadol dovolaním. Navrhol napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť „súdu I. stupňa“ na nové konanie a rozhodnutie.
Na odôvodnenie dovolania uviedol, ţe „odvolací súd ignoroval dôvody prvostupňového súdu
a bez náleţitého odôvodnenia návrh zamietol.“ Podľa ţalobcu ním uplatnený nárok
na poskytnutie náhrady za uţívanie spoluvlastníckeho podielu nepochybne vyplýva
z podielového spoluvlastníctva účastníkov k spoločnej nehnuteľnosti a nie je moţné ho
právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Právo teda bolo uplatnené včas
a nemohlo sa preto premlčať.
Ţalovaní sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p.
a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodné.
Odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie (na rozdiel od súdu prvého stupňa) na právnom
názore, podľa ktorého ak medzi spoluvlastníkmi nedošlo k dohode o výške náhrady
za uţívanie nehnuteľnosti, náhradu vo forme peňaţného plnenia uplatnenú podielovým
spoluvlastníkom za to, ţe neuţíva spoločnú vec v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu,
treba povaţovať za právo z bezdôvodného obohatenia, ktoré sa premlčuje podľa
§ 107 ods. 1 OZ v dvojročnej premlčacej dobe.
Ţalobca v dovolaní namieta nesprávnosť tohto právneho názoru odvolacieho súdu
majúc za to, ţe ním uplatnený nárok vyplýva z podielového spoluvlastníctva účastníkov
k spoločnej veci, t.j. zo zákonných ustanovení upravujúcich toto spoluvlastníctvo a v takomto
prípade právo sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.
Z uvedeného je zrejmé, ţe z hľadiska premlčania uplatneného práva je v posudzovanej
veci určujúca správna právna kvalifikácia ţalovaného nároku. Bolo preto potrebné riešiť
otázku, či právo spoluvlastníka na náhradu za to, ţe neuţíva spoločnú vec v rozsahu
zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu v prípade, ak nedošlo k dohode o náhrade
za jej neuţívanie, je nárokom vyplývajúcim priamo zo zákona (§ 137 ods. 1 OZ), alebo ide
o nárok z bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. OZ).
Podľa § 123 OZ vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva
drţať, uţívať, poţívať jeho plody a úţitky a nakladať s ním.
Podľa § 136 ods. 1 OZ vec môţe byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.
Podľa § 137 ods. 1 OZ podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú
na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.
Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe obsahom (spolu)vlastníckeho
práva, je okrem iného, aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona uţívať. Vec môţe byť
v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti
spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. To znamená, ţe vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ
ide o uţívanie spoločnej veci. Kaţdý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 OZ
oprávnený spoločnú vec uţívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, ţe
spoluvlastníkovi nie je zabezpečené uţívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho
podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňaţného plnenia.
Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec uţíva, takéto plnenie
spoluvlastníkovi vylúčenému z uţívania spoločnej veci poskytnúť. Treba zdôrazniť, ţe aj
keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o uţívaní spoločnej veci a jeden
alebo viacerí z nich ju uţívajú, nie je moţné dospieť k záveru, ţe vec je uţívaná bez právneho
dôvodu (o to viac, takýto záver neprichádza do úvahy, ak sa spoluvlastníci na spôsobe
uţívania dohodli). Právnym dôvodom na uţívanie veci je aj v takomto prípade ich
spoluvlastnícke právo. Spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka
na právach a povinnostiach k spoločnej veci nie je totiţ podiel na veci reálne vymedzený tak,
ako to správne uviedol aj odvolací súd, ale je len podielom ideálnym. V rámci neho nie je
moţné preto oddeliť, čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo je výlučne podiel
druhého spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov.
Z vyššie uvedeného moţno vyvodiť, ţe ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady
vo forme peňaţného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, ţe neuţíva spoločnú vec
v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového
spoluvlastníctva osobitne v Občianskom zákonníku upravený. V prípade, ţe sa spoluvlastníci
o spôsobe uţívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý
vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ v spojení s § 123 OZ. Toto právo je nepochybne
majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa
§ 101 OZ. Uvedený nárok nemoţno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného
obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich pouţitie
nemoţno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia.
Napokon, v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, ţe neuţíva spoločnú
vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu, nie je splnená ani jedna
zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia. Nejde totiţ a to ani vtedy, ak
spoluvlastník vec v celosti uţíva bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, o uţívanie veci bez
právneho dôvodu a teda o majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu, ani
o majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho
dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, prípadne získaný z nestatočných zdrojov (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2000 sp. zn. 2 Cdo 141/99).
V posudzovanej veci je nesporné, ţe účastníci v rozhodujúcom čase boli podielovými
spoluvlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti, ţe nehnuteľnosť uţívali v celosti ţalovaní, resp.
ţalovaná 2/ a ţe ţalobcovi náhradu vo forme peňaţného plnenia neposkytli, keď sa nevedeli
dohodnúť na jej výške. Ţalobca sa bezpochyby domáhal peňaţného plnenia voči ţalovaným
za to, ţe neuţíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Uplatnil
teda právo, ktoré vyplýva z podielového spoluvlastníctva, a ktoré sa opiera o ustanovenie
§ 137 ods. 1 OZ. Toto právo má majetkovú povahu a premlčuje sa v trojročnej všeobecnej
premlčacej dobe podľa § 101 OZ.
Ak odvolací súd dospel k inému právnemu názoru a nárok ţalobcu posúdil ako nárok
z bezdôvodného obohatenia, ktorý sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe
v zmysle § 107 ods. 1 OZ, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok krajského súdu podľa § 243b ods. 2 O.s.p.
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; právny názor dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí
vyslovený je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ
dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. júna 2010
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Patrícia Špacírová