Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2CoPr-4-2022.pdf
PDF · 129.98 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoPr/4/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom D. XXX/ X, E., proti žalovanému: Štátny inštitút odborného vzdelávania, so sídlom Bellova 3277/54A, Bratislava, IČO: 173 148 52, zastúpený Advokátskou kanceláriou Cibík Legal, s.r.o., so sídlom Seberíniho 6C, Bratislava, IČO: 54 256 160, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 10. novembra 2021 č.k. 41Cpr/35/2018-363
rozhodol:
P o t v r d z u j e výrok rozsudku o zamietnutí žaloby.
M e n í výrok rozsudku o nároku na náhradu trov konania tak, že žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 2CoPr/6/2019 proti žalobcovi v rozsahu 10 %.
Z r u š u j e výrok rozsudku o náhrade trov konania štátu.
P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 10 %.
odôvodnenie:
Súd prvej inštancie zamietol žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou danou žalobcovi právnym predchodcom žalovaného Národným inštitútom celoživotného vzdelávania so sídlom v Bratislave (NÚCŽV) listom zo dňa 28.3.2018 z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ZP), že na základe rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 12.3.2018 bolo zrušené jeho pracovné miesto vedúceho regionálneho pracoviska v Košiciach od 1.4.2018, pričom zamestnávateľ nemá pre žalobcu inú vhodnú prácu a nie je ho možné ďalej zamestnávať. Pracovný pomer sa mal skončiť uplynutím výpovednej lehoty k 30.6.2018. Súd považoval za preukázané splnenie hmotnoprávnych i formálnych podmienok výpovede, keď zistil existenciu organizačnej zmeny, ktorá mala za následok zrušenie pracovného miesta žalobcu a jeho nadbytočnosť, a nemal pochybnosti o existencii príčinnej súvislosti medzi touto organizačnou zmenou a následnou nadbytočnosťou žalobcu. Konštatoval, že výpoveď zo dňa 28.3.2018 bola urobená v písomnej forme, riadne odôvodnená a žalobcovi doručená do vlastných rúk, keď bolo zistené splnenie ponukovej povinnosti i prerokovanie výpovede so zástupcom zamestnancov.
Obsahom potvrdenia o doručení zásielky č. 20156632 v súdnom spise na č.l. 108 mal preukázanú nedôvodnosť námietok žalobcu o absencii riadneho doručenia výpovede, keď podľa doloženého listinného dôkazu bola žalobcovi ako i ďalším dvom zamestnancom (C. C., F. B.) doručená poštovým
kuriérom zásielka - výpoveď z pracovného pomeru, ktorej prevzatie do vlastných rúk žalobca potvrdil svojím podpisom 29.3.2018 o 11.08 hod.. Vychádzajúc z obrany žalobcu, že ukončenie pracovného pomeru odporuje dobrým mravom a je účelovým postup zamestnávateľa, lebo v čase, keď mu bola daná výpoveď z pracovného pomeru v skutočnosti nedošlo k organizačným zmenám v rezorte školstva, v nadväznosti na ktoré mala byť prijatá organizačná zmena u jeho zamestnávateľa, súd prvej inštancie skúmal splnenie predpokladov použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, a teda existenciu organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a takto vzniknutou nadbytočnosťou, poukazujúc na to, že len také rozhodnutie o organizačných zmenách, ktoré sleduje zmenu úloh, technického vybavenia a zníženia počtu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce predstavuje právny základ pre výpoveď danú z organizačných dôvodov.
V konaní mal zistené, že právny predchodca žalovaného NÚCŽV bol príspevkovou organizáciou ministerstva školstva, s právnou subjektivitou, zriadenou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR (aj len „ministerstvo“) zriaďovacou listinou ku dňu 31.10.1990 a plniacou úlohy v oblasti celoživotného vzdelávania a celoživotného poradenstva, ako vyplývalo zo štatútu schválenému zriaďovateľom. Z rozhodnutia pôvodného zamestnávateľa žalobcu NÚCŽV o organizačnej zmene zo dňa 12.3.2018 súd zistil, že s súčinnosťou od 1.4.2018 bolo zrušených 9 pracovných miest regionálneho pracoviska v Košiciach, vrátane pracovného miesta žalobcu - vedúci regionálneho pracoviska. Z odôvodnenia organizačnej zmeny vyplývalo, že reaguje na zmeny pripravované v rezorte ministerstva školstva, plánované zrušenie niektorých úloh a zefektívnenia a využívania prostriedkov verejnej správy v NÚCŽV. Z príkazu ministra č. 20/2018, ktorý mal byť účinný od 30.4.2018 súdu vyplynulo, že stanovoval postup pri zrušení príspevkovej organizácie NÚCŽV za účelom racionalizácie a zefektívnenia činnosti rozpočtových a príspevkových organizácií v pôsobnosti Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Termín zrušenia NÚCŽV bol určený ku dňu 30.6.2018 bez likvidácie zlúčením od 1.7.2018 s rozpočtovou organizáciou Štátnym inštitútom odborného vzdelávania (ďalej ŠIOV). Príkaz ministra č. 20/2018 bol následne zrušený príkazom ministra č. 41/2018, účinným od 28.9.2018, podľa ktorého k zrušeniu NÚCŽV a jeho zlúčeniu s rozpočtovou organizáciou ŠIOV malo dôjsť s účinnosťou od 30.6.2019. Na základe tohto rozhodnutia zriaďovateľa, sa pôvodný zamestnávateľ žalobcu NÚCŽV zrušil bez likvidácie zlúčením so Štátnym inštitútom všeobecného vzdelávania, na ktorého prešli práva a povinnosti z pracovnoprávnych sporov a stal sa právnym nástupcom pôvodného žalovaného, s ktorým sú ďalej pokračoval v konaní. Pri rozhodnutí súd prvej inštancie vzal do úvahy závery odvolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 18.9.2020 sp. zn.2CoPr/6/2019, že existujúce dôkazy preukazovali organizačnú zmenu zo dňa 12.3.2018 u zamestnávateľa žalobcu, ktorá bola kvalifikovaným dôvodom na ukončenie pracovného pomeru v čase dania výpovede.
Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa 12.3.2018 bolo prijaté na to kompetentnou osobou A. G., štatutárnym orgánom zamestnávateľa a výsledkom tejto organizačnej zmeny bolo okrem iného zrušenie pracovného miesta žalobcu, pričom príkazy ministerstva č. 20/2018 a následne č. 41/2018 potvrdzovali, že táto organizačná zmena reaguje priamo na predstavy ministerstva školstva o spôsobe riadenia rezortu, budúcnosti NÚCŽV, a nejedná sa o zastierané, či samoúčelné konanie zamestnávateľa. Pokiaľ zamestnávateľ žalovaného reagoval na preukázateľne existujúce zámery jeho zriaďovateľa, jeho konanie nemožno považovať za postup v rozpore s dobrými mravmi, keď bolo už na úvahe riaditeľa NÚCŽV ako štatutárneho orgánu zamestnávateľa, akým spôsobom splní pokyny svojho nadriadeného, t.j. ministerstva školstva, teda či zmenou pracovných úloh, znížením počtu zamestnancov, zrušením pracoviska, zlúčením pracoviska s iným, keďže organizačná zmena predstavuje realizáciu výlučných kompetencií zamestnávateľa, ktorú súd nepreskúmava. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 12.3.2018, ktoré bolo podkladom pre ukončenie pracovného pomeru so žalobcom, obsahovo a časovo nadväzovalo na zámery ministerstva vyplývajúce z príkazu č. 20/2018 účinného od 30.4.2018. Nebolo nevyhnutné, aby žalobca bol pre zamestnávateľa nadbytočným už v dobe podania výpovede, preto nebolo ani významné, že k zrušeniu zamestnávateľa alebo účinnosti príkazu ministra došlo v neskoršom období, keď podstatná bola len existencia organizačnej zmeny pred daním výpovede zjavne odrážajúca reálne potvrdené zámery nadriadeného orgánu - ministerstva. V dôsledku tohto rozhodnutia o organizačnej zmene sa žalobca stal nadbytočným, čo bolo v príčinnej súvislosti so zámerom, organizačnou zmenou, spočívajúcou v efektívnosti jeho činnosti pri plnení úloh, pri nakladaní s finančnými prostriedkami, ktoré prirodzene zahŕňajú aj náklady na odmeňovanie zamestnancov. Cieľom organizačnej zmeny bolo
zníženie stavu zamestnancov z dôvodu utlmenia a zániku činnosti zamestnávateľa, čoho dôkazom napokon je aj zrušenie NÚCŽV. Súd mal preukázané, že zamestnávateľ žalobcu nedisponoval v čase dania výpovede žiadnym voľným pracovným miestom v mieste pracoviska žalobcu, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť, a ani žalobca takú okolnosť netvrdil. Súd preto považoval za splnenú tiež ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 ZP. V časti námietok žalobcu, že nemal vedomosť o organizačných zmenách, poukázal na samotné tvrdenia žalobcu na pojednávaní zo dňa 18.1.2019, z ktorých vyplynulo, že žalobca komunikoval s vtedajším štatutárom žalovaného (A. G.) o organizačných zmenách, mal o nich vedomosť, a súd poukázal aj na to, že právna úprava s informovaním o organizačných zmenách nespája platnosť či neplatnosť pracovného pomeru, ale v zásade postačuje, ak sa zamestnanec oboznámi s rozhodnutím o organizačnej zmene až vo výpovedí z pracovného pomeru. Žiadosťou o prerokovanie skončenia pracovného pomeru a odpoveďou A. H. I. ako zástupcu zamestnancov mal potvrdené tiež prerokovanie skončenia pracovného pomeru v zmysle § 74 ZP. Konštatoval, že A. I. bol zvolený za zamestnaneckého dôverníka na volebné obdobie do roku 2018, no v zmysle výkladu § 255 ods. 1 Zákonníka práce ustálil, že u zamestnávateľa žalobcu pôsobil aj v ďalšom období v roku 2018, keďže iný zástupca zvolený nebol a s týmto A. I. zamestnávateľ prerokovával aj ďalšie výhody pre zamestnancov v roku 2017 na roky 2018, ako mu to osvedčovala dohoda z decembra 2017 medzi právnym predchodcom žalovaného a A. I. upravujúca podmienky na vyplatenie odstupného a odchodného zamestnancov. Súčasne konštatoval, že pokiaľ by A. H. I. nebol v čase dania výpovede žalobcu zamestnaneckým dôverníkom a z konania vyplýva, že žiadna iná osoba, ako zástupca zamestnancov v organizácii právneho predchodcu žalovaného nepôsobila, za takýchto okolností by sa ani nevyžadovalo prerokovanie výpovede. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc z toho, že žalobca bol v konaní plne neúspešný, preto priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % žalovanému.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca s návrhom, aby súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a jeho žalobe vyhovel alebo rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody vymedzené § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Namietal nesprávnosť doručenia výpovede dôvodiac, že pokiaľ aj bola doložená kópia potvrdenia o doručení zásielky zo dňa 29.3.2018, nie je jednoznačné, že išlo o doručenie do vlastných rúk a že išlo o výpoveď z pracovného pomeru. Zopakoval námietky o účelovom konaní zamestnávateľa pri ukončení pracovného pomeru tvrdiac neexistenciu organizačných zmien v čase dania výpovede, o čom mala svedčiť listina zo dňa 22.3.2018 podpísaná štatutárom NÚCŽV J. G., v ktorom liste zamestnávateľa reagujúcom na požiadavku žalobcu na vrátenie osobného príplatku, A. G. okrem iného uviedol, že o pripravovaných zmenách v organizácii NÚCŽV pre nepriaznivú ekonomickú situáciu ho budú informovať, z čoho odvolateľ vyvodzoval, že v uvedenom čase neexitovalo rozhodnutie o organizačnej zmene datované dňom 12.3.2018. Uviedol, že vo svojich podaniach i vyjadreniach na pojednávaní opakovane navrhoval vykonanie dôkazov, ktoré sa týkali organizačného poriadku a štatútu NÚCŽV, registratúrnych záznamov, ku ktorým súd neprihliadal, a ktoré mali nasvedčovať účelovosti konania zamestnávatelia v súvislosti s organizačnými zmenami, ktoré mali viesť k zrušeniu organizácie, a mali preukazovať, že celý postup zamestnávateľa je porušením aspektu dobrých mravov. Považoval za nesprávne, ak súd nevyhovel jeho návrhu na opakovanie výsluchu A. I.. Tvrdil, že pokiaľ s A. I. bol ukončený pracovný pomer až v neskoršom období dohodou, o ktorú žiadal aj žalobca ešte pred daním výpovede, ale nebolo mu vyhovené, považoval to za diskriminačný postup zamestnávateľa. V tejto súvislosti považoval za významný dôkaz, ktorý súd prvej inštancie nevykonal, výpis súdu z registra Sociálnej poisťovne o dobe zamestnania a základe príjmu A. I., ktorý výpis potvrdzoval, že A. I. skončil pracovný pomer s NÚCŽV k neskoršiemu dátumu, dohodou a získal aj odchodné. Pre absenciu slovného vyjadrenia „nadbytočnosť“, považoval výpoveď z pracovného pomeru za neurčitú, dôvodiac tiež tým, že táto mu mala byť daná podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Spochybňoval oprávnenie štatutára žalobcu A. G. na rušenie aktivít NÚCŽV bez zmeny štatútu a súčasne viedol polemiku o včasnosti podania odvolania žalovaným proti predchádzajúcemu vyhovujúcemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie. V doplňujúcom podaní k odvolaniu (súdu doručené v odvolacej lehote spolu s odvolaním), zopakoval svoje výhrady voči procesu doručovania výpovede, postupu zamestnávateľa pri ukončení pracovného pomeru, nerovnaké zaobchádzanie v pomere k A. I., ktorý získal odstupné aj odchodné, považoval za pochybenie súdu, ak nezopakoval výsluch svedka A. I. a nezisťoval, akí zamestnanci ostali pracovať v ŠIOV, ktorý sa stal právnym nástupcom jeho bývalého zamestnávateľa.
Žalovaný výhrady odvolateľa hodnotil ako neopodstatnené uvádzajúc, že súd nevykonal len tie dôkazy navrhnuté žalobcom, ktoré nemali vplyv na merito veci, postup zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru so žalobcom nemožno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, lebo bolo vykonané v dôsledku preukázateľných organizačných zmien a nadbytočnosti žalobcu, pri ukončení pracovného pomeru so žalobcom žalovaný nemal možnosť ho naďalej zamestnávať, ani žiadne ďalšie pracovné miesto vytvorené nebolo, sám žalobca mal záujem o ukončenie pracovného pomeru, len iným spôsobom, a v tomto smere je nevýznamné ako bolo postupovanému voči A. I.. Zdôraznil, že žalobca sám potvrdil, že výpoveď z pracovného pomeru prevzal, táto skutočnosť bola potvrdená jeho podpisom na listine poštového kuriéra, preto výpoveď danú žalobcovi považoval za platnú a žiadal rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu vzniknutých trov.
Z odvolacej repliky žalobcu vyplýva, že považuje za selektívny a odporujúci dobrým mravom postup zamestnávateľa, ktorý dal žalobcovi výpoveď avšak s iným zamestnancom skončil pracovný pomer dohodou, pričom rozsah pracovnej odmeny A. I. spochybňuje dôveryhodnosť jeho výpovede i výpovede štatutára A. G.. Opätovne vyjadril nesúhlas s postupom súdu, ktorý nezopakoval výsluch svedkov, keď považoval za podstatné, že pri ukončením pracovného pomeru výpoveďou mu bolo priznané len odchodné, nie už však odstupné, ktoré však bolo vyplatené A. I., u ktorého bola aplikovaná dohoda, čo potvrdzoval aj výpis z registra Sociálnej poisťovne. Naďalej zotrval na tvrdeniach o neúčinnosti doručenia výpovede z pracovného pomeru, a zopakoval, že zamestnávateľ mal postupovať podľa § 63 ods. 1 písm. a) ZP, keď zefektívnenie činnosti v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) ZP bolo len zastieraním skutočnej podstaty organizačných zmien.
Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že výsledok lustrácie z registra Sociálnej poisťovne A. H. I. o jeho príjmoch, nemá vplyv na predmet posudzovania platnosti výpovede žalobcu z pracovného pomeru. Zdôraznil, že žalobca prevzal zásielku do vlastných rúk, čo sám potvrdil a týmto nastávajú aj v zmysle ustálenej judikatúry súdov s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/218/2007 právne dôsledky doručenia podľa § 38 ods. 1 ZP. Poukázal na výsledky dokazovania, ktoré potvrdili organizačné zmeny v inštitúcii právneho predchodcu žalovaného, nemožnosť zamestnávateľa ďalej zamestnávať žalobcu, pričom ustanovenia Zákonníka práce dávajú zamestnávateľovi právo na regulovanie počtu svojich zamestnancov v rozsahu, ktorý zodpovedá jeho potrebám, ktoré rozhodnutie o výbere zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer súd nepreskúmava. V konaní bola obsahom listinných dôkazov, ako aj výpoveďami štatutárneho zástupcu zamestnávateľa i svedka A. I. potvrdené riadne prerokovanie ukončenia pracovného pomeru so žalobcom a splnenie všetkých podmienok platného skončenia pracovného pomeru.
Žalobca vo svojom ďalšom podaní opakovane označil rozhodnutie o organizačnej zmene za účelové, ktoré ani nebolo prijaté v rozhodnom čase 12.3.2018 a vyjadril nesúhlas s postupom zamestnávateľa, ktorý podľa neho zvýhodnil A. I. pri ukončení pracovného pomeru vyplatením vyššieho odstupného, lebo s ním skončil pracovný pomer dohodou.
Krajský súd v Košiciach prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov dospejúc k záveru, že vo výroku vo veci samej, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu na vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, je rozsudok vecne správny, preto ho odvolací súd potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 CSP. V ostatnom rozsahu výrokov o náhrade trov konania strán a štátu, odvolací súd konštatoval nesprávnosť skutkových zistení a právneho posúdenia veci, preto v zhode s § 388 CSP výrok o náhrade trov konania strán sporu zmenil tak, ako vyplýva z výroku tohto rozsudku a podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil výrok o náhrade trov štátu.
Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 7. decembra 2022 v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli krajského súdu v súlade § 219 ods. 3 CSP.
Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).
V spornej otázke platnosti skončenia pracovného pomeru so žalobcom odvolací súd nezistil naplnenie žiadneho z odvolacích dôvodov, pretože súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv a ani iná vada. ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok v zamietavom výroku ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie jeho správnosti k odvolacím námietkam žalobcu uvádza:
Listina o výpovedi bez pochybností vymedzuje ako dôvody skončenia pracovného pomeru so žalobcom rozhodnutie o organizačnej zmene z 12.3.2018, ktorou došlo k zníženiu počtu zamestnancov, a v spojitosti s ktorou bolo jeho pracovné miesto zrušené, zamestnávateľ nemal pre neho inú vhodnú prácu a nemohol ho zamestnávať, t.j. žalobca sa stal nadbytočným ako to predpokladá hmotnoprávna úprava v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Samotná absencia pojmu „nadbytočnosť“ nečiní takú výpoveď neurčitým, či nezrozumiteľným právny úkonom, keď z jej obsahu je zrejmé na základe akých skutočností, a z akého zákonného dôvodu sa pracovný pomer končí. O dôvodoch výpovede nemal napokon pochybnosti ani žalobca, ktorý svoju obranu založil najmä na popieraní organizačnej zmeny tvrdiac, že také rozhodnutie zamestnávateľa zo dňa 12.3.2018 neexistovalo. Tento jeho názor bol však vyvrátený obsahom vykonaného dokazovania, že organizačná zmena bola prijatá pre pracovisko žalobcu v Košiciach 12.3.2018 pred ukončením pracovného pomeru so žalobcom jeho zamestnávateľom NÚCŽV, ako príspevkovou organizáciou ministerstva školstva, ktorej činnosť riadil, a za ktorú zodpovedal jej riaditeľ A. G. ako štatutárny orgán. Z rozhodnutia o organizačnej zmene bolo zrejmé, že sa jedná o reštrukturalizáciu zamestnávateľa, čo malo za následok zrušenie pracovného miesta žalobcu. Tak, ako v súkromnoprávnych vzťahoch v trhovom hospodárstve súkromné firmy reagujú na situáciu na trhu práce, rovnako tak rozpočtové, príspevkové a iné štátne organizácie ako orgány verejnej moci nevyhnutne reagujú na situáciu súvisiacu s hospodárením štátu. Súd skúma len existenciu organizačnej zmeny, a posudzuje, či sa nejednalo o predstierané, či účelové konanie zamestnávateľa, na ktorú nekalosť však v danom prípade niet dôvodu usudzovať. Nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi realizáciu právomoci riaditeľa NÚCŽV, ktorý reagoval na preukázateľne existujúce zámery zriaďovateľskej inštitúcie – ministerstva o zrušení NÚCŽV. Príkaz ministra formálne dosvedčoval existenciu plánov, pokynov ministerstva, ale sám o sebe nebol predpokladom skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Takým predpokladom bola organizačná zmena prijatá zamestnávateľom dňa 12. 3. 2018. Rozhodnutie o organizačnej zmene nadväzovalo na stanovisko zriaďovateľa - ministerstva, v ktorého kompetencii je určovať podriadeným orgánom úlohy, a niet pochybností, že zámerom ministerstva bolo postupné zrušenie zamestnávateľa žalobcu, čo dokazujú nielen Príkazy ministra č. 20/2018 a následne č. 41/2018, ale aj reálne ukončenie činnosti NÚCŽV. V kontexte ukončenia pracovného pomeru so žalobcom, ktorého zamestnávateľom nebolo ministerstvo, ale NÚCŽV, bolo bez právneho významu, či a v ktorom období bol príkaz ministerstva vydaný, ak niet pochýb, že tvrdenia zamestnávateľa žalobcu, že organizačnou zmenou reagoval na pokyny svojho nadriadeného orgánu, sú pravdivé. Je vo výlučnej kompetencii dotknutej podriadenej organizácie ministerstva, v danom prípade zamestnávateľa žalobcu, akým spôsobom pokyny svojho nadriadeného orgánu - zriaďovateľa realizoval, či to bolo zmenou pracovných úloh, znížením počtu zamestnancov, zrušením pracoviska,
zlúčením pracoviska s iným, keďže organizačná zmena predstavuje realizáciu výlučných kompetencií zamestnávateľa, ktoré súd nepreskúmava. Pokiaľ zamestnávateľovi prináleží výlučná kompetencia rozhodovať o spôsobe svojej vnútornej organizácie, nemôže do tohto vnútorného rozhodovacieho procesu vstupovať súd, ak zákon takú možnosť nepredpokladá, a hodnotiť organizačné zmeny ako nedostatočný základ pre skončenie pracovného pomeru, ak v priamej súvislosti s nimi sa stal zamestnanec nadbytočným. V konkrétnom prípade bolo nepodstatné, či došlo alebo nedošlo k obsahovej zmene činnosti zamestnávateľa ako vyplýval z jeho štatútu, ak cieľom organizačných zmien bolo utlmenie činnosti zamestnávateľa a v neskoršom období jeho zrušenie, ktorý sledovaný cieľ v konaní nebol ničím spochybnený.
Zamestnávateľ nie je zákonom obmedzený pokiaľ ide o jeho rozhodnutie, s ktorým z viacerých zamestnancov pracovný pomer pre nadbytočnosť skončí. Aj v prípade, ak ide o pracovnú činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa nadbytočnou a túto vykonáva viacero zamestnancov, o výbere zamestnanca, s ktorým ukončí pracovný pomer rozhoduje výlučne sám zamestnávateľ a súd takéto rozhodnutie nepreskúmava. Zákon tiež nevyžaduje, aby sa organizačná zmena realizovala práve v čase, keď bola daná zamestnancovi výpoveď, musí byť však o nej určitým spôsobom rozhodnuté tak, aby bolo zrejmé, že zamestnanec je pre zamestnávateľa nepotrebný v priamej príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa, jeho technické objavenie alebo inými organizačnými zmenami, ktoré sa prejavujú rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov. Výpovedný dôvod nie je daný len v prípade, ak by zamestnávateľ končil pracovný pomer so zamestnancom na úplne inom pracovisku, než na ktorom prebiehali vnútorné organizačné zmeny alebo postavenie zamestnanca aj vykonávanie jeho práce by s takýmito zmenami nesúviseli. V prejednávanej veci boli splnené podmienky rozhodnutia zamestnávateľa o zmene jeho budúceho výkonu pôsobnosti v súvislosti so sledovaním znižovania nákladov na chod inštitúcie.
Ak postup zamestnávateľa smeruje k zmenám jeho vnútornej organizácie a utlmeniu činnosti, ukončenie pracovného pomeru za takýchto okolností nemožno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Je už na rozhodnutí zamestnávateľa, či pristúpi k ukončeniu pracovného pomeru dotknutých zamestnancov dohodou alebo výpoveďou zo zákonných dôvodov. Výsledok tejto jeho voľby nemožno vnímať bez ďalšieho ako existenciu konania v rozpore s dobrými mravmi alebo dôvody zakladajúce diskriminačné konanie. Jednou zo všeobecných zásad pracovnoprávnych vzťahov je zásada rovnakého zaobchádzania vyjadrená aj v zákaze diskriminácie a zásade výkonu práv a povinností v súlade s dobrými mravmi (§ 13 ZP v spojení s ustanoveniami zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní Antidiskriminačný zákon). Tvrdenie o porušení takýchto pravidiel však nemôže byť založené na subjektívnom, negatívnom vnímaní situácie spojenej so skončením pracovného pomeru, ale musí vyplývať z dôkaznej situácie v spore. Nie každé pochybenie, či neštandardný alebo formalistický postup možno hodnotiť ako porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, resp. diskriminačné konanie. Diskriminačné je len konanie priamo či nepriamo smerujúce k zvýhodneniu osoby alebo skupiny osôb v porovnaní s inými osobami, ktorého pohnútkou sú zákonom predvídané diskriminačné dôvody. Takými sú najmä konanie zamestnávateľa zakladajúce sa na odlišnom prístupe k zamestnancom z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania, rasy, príslušnosti k národnostnej či etnickej skupine, zdravotného stavu, osobného stavu, veku, sexuálnej orientácie, politického či iného zmýšľania (§ 13 ZP, § 2 Antidiskriminačného zákona). Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, čo je pohnútkou diskriminačného konania (napríklad, rasa, či etnická príslušnosť a pod.). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Žiadne takéto okolnosti žalobca v konaní netvrdil a z konania ani nevyplynuli, teda nebolo zistené, aby z niektorého zákonom predpokladaného alebo žalobcom označeného dôvodu diskriminácie (komparátor) zamestnávateľ postupoval voči žalobcovi diskriminačne v porovnaní s iným zamestnancom s rovnakým, či obdobným pracovným zaradením, pracovnou náplňou, miestom výkonu práce. Žalobcovi prekážalo, že s A. I. mal byť pracovný pomer skončený dohodou, na základe ktorého mal nárok na vyššiu sumu odstupného. Uvedené bez ďalšieho nezakladá žiadne dôvody pre konštatovanie diskriminačného postupu na strane zamestnávateľa, či porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, keďže rozhodnutie o spôsobe ukončenia pracovného pomeru bolo na výbere zamestnávateľa a A. I. pôsobil na odlišnom pracovisku v
inom pracovnom zaradení. Prvkom diskriminácie je vždy rozdielne zaobchádzanie s rôznymi subjektmi, ktoré sa nachádzajú v rovnakom alebo porovnateľnom postavení.
Neopodstatnené sú tiež námietky odvolateľa týkajúce sa doručenia výpovede z pracovného pomeru. Žalobca v podanej žalobe, ako i vo svojej výpovedi na pojednávaní 18.1.2019 potvrdil, že výpoveď mu bola doručená dňa 29.3.2018, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj listinný dôkaz „Potvrdenie o doručení zásielky“ na č.l. 108 súdneho spisu, na ktorom je vlastnoručný podpis žalobcu o prevzatí zásielky od doručovacej spoločnosti do vlastných rúk, čím v zmysle zákona a judikatúry súdov (Najvyšší súd SR sp. zn. 3Cdo/218/07, Najvyšší súd ČR sp. zn. 21Cdo/2172/2003) boli naplnené právne účinky doručenia podľa § 38 ods. 1 ZP v spojení s § 70 ZP, keď žalobca osobne prevzal uvedenú písomnosť. Súd správne vyhodnotil aj splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 ZP, keď bolo zistené, že zamestnávateľ nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať, ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa je potrebné posudzovať podľa stavu, ktorý je tu v čase dania výpovede. Voľným pracovným miestom je pracovné miesto, na ktorom má zamestnávateľ v čase dania výpovede možnosť zamestnanca zamestnávať (Najvyšší súd SR 4MCdo 5/2010, 8Cdo 194/2017). Sám žalobca potvrdil, že v mieste jeho pracoviska boli štyri pracovné miesta, z ktorých tri vrátane jeho pracovného miesta boli zrušené, teda neexistovalo žiadne voľné pracovné miesto, ktoré by bolo možné žalobcovi ponúknuť. Obsah listín (žiadosť o prerokovanie, odpoveď) preukazovali prerokovanie skončenia pracovného pomeru žalobcu so zástupcom zamestnancov A. I., u ktorého súd akceptovateľným spôsobom zdôvodnil zotrvanie vo funkcii zamestnaneckého dôverníka podľa § 235 ZP v roku 2018. Správne tiež konštatoval, že pokiaľ by u zamestnávateľa nepôsobil žiadny zástupca zamestnancov, splnenie podmienky § 74 ZP o prerokovaní skončenia pracovného pomeru by sa nevyžadovalo.
Nemožno súhlasiť s tvrdením odvolateľa, aby súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, alebo bezdôvodne nezopakoval už vykonané dokazovanie výsluchom svedkov. Žalobca poukazuje na potrebu oboznámenia štatútu zamestnávateľa, príkazov ministerstva o postupe pri rušení NÚCŽV, registratúrnych záznamov zamestnávateľa o prichádzajúcich i odovzdaných listinách, žiadal o opakovanie výpovede svedkov A. I. a štatutára spoločnosti A. G.. Význam dôkazov a potreba ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci súdu, ktorý rozhoduje o merite návrhu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 52/03), a v ktorého právomoci je posúdiť i to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. Súd nevykoná najmä dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že vzal do úvahy listinné dôkazy na ktoré poukazuje žalobca, vyhodnocujúc ich z hľadiska významnosti k sporným otázkam platnosti výpovede, vykonaných organizačných zmenách, keď nepovažoval za potrebné opakovanie výsluchov už v konaní skôr vypočutých svedkov či oboznamovanie ďalších listín, lebo tieto neboli z hľadiska hmotného práva významné, resp. boli nadbytočné, keďže existencia pre vec rozhodných skutočností bola už v konaní preukázaná. Pokiaľ obsahom predložených listín a výpovedí svedkov bolo preukázané prerokovanie výpovede z pracovného pomeru s A. I. v postavení zástupcu zamestnancov, zaevidovanie uvedených listín v registratúrach, resp. absencia takej evidencie nemohli nijako ovplyvniť z týchto listín vyplývajúce závery. Rovnako tak bez vplyvu na hodnotenie dôvodnosti žaloby bolo aj žalobcom požadované oboznámenie výpisu z registra Sociálnej poisťovne o dobe zamestnanosti A. I. a jeho vymeriavacom základe, keďže ako už bolo vyššie konštatované, bolo na úvahe zamestnávateľa, ako naplní organizačnými zmenami sledovaný účel, teda s ktorými zamestnancami, akým spôsobom, a v akom časovom horizonte ukončí pracovný pomer. Prostredníctvom systému súdneho registra získaný výpis z registra Sociálnej poisťovne nemá vplyv na hodnotenie platnosti výpovede z pracovného pomeru žalobcu. Ľudsky pochopiteľná reakcia žalobcu, ktorý sa vzhľadom na dlhoročnú dobre odvedenú prácu, cítil dotknutý postupom svojho zamestnávateľa pri ukončení pracovného pomeru, považujúc ho za dehonestujúci, či nekorektný, nezakladá dôvody pre vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, u ktorého odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval naplnenie formálnych i hmotnoprávnych podmienok, z ktorých dôvodov rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby v zhode s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
V časti rozhodnutia o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, keď sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu tohto zákonného ustanovenia. Civilné sporové konanie, pokiaľ ide o rozhodovanie o trovách konania, je založené na tzv. zásade úspechu, ktorá je vyjadrená v § 255 ods. 1 CSP tak, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Procesne úspešnému žalovanému by tak patrila náhrada trov konania v plnom rozsahu. Uvedenú zásadu možno výnimočne prelomiť cez aplikáciu § 257 CSP. Výklad podmienok pre aplikáciu § 257 CSP zákonná úprava neformuluje, ale ponecháva na súdnu prax. K aplikácii vyššie citovaného zákonného ustanovenia dochádza z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú v dôvodoch na strane sporovej strany alebo v okolnostiach prejednávaného sporu. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.
Odvolací súd vzal do úvahy, že vo veci bolo konané so slabšou stranou sporu, ktorej sa poskytuje zvýšená ochrana, a na strane žalovaného išlo o orgán štátu, v mene ktorého úkony pri skončení pracovného pomeru realizovali osoby s právnickým vzdelaním. Napriek širšiemu odbornému zázemiu žalovaného, bol tento zastúpený v konaní aj kvalifikovaným zástupcom z radov advokátov, preto mu vznikali aj náklady spojené s právnym zastúpením. Aj keď niet zákonného dôvodu, pre ktoré by si akákoľvek právnická osoba nemohla zvoliť kvalifikovanú právnu pomoc v podobe profesijného advokátskeho zástupcu, súd v okolnostiach sporu považoval za spravodlivé prihliadať k takto zvýšeným trovám konania procesne úspešného žalovaného v pomere k žalobcovi ako bývalému zamestnancovi, ktorý je v pozícii starobného dôchodcu. Vzal tiež do úvahy prístup štátnej organizácie ako zamestnávateľa k svojim zamestnancom, ktorí mali len krátke obdobie na adaptáciu na zmenu situácie v organizačných plánoch zamestnávateľa, čo tiež môže prispievať k vzniku podozrení a nespokojnosti zamestnancov s konaním zamestnávateľa a podieľať sa tak na existencii súdneho konania. Sledujúc vyvážené usporiadanie vzájomných pomerov sporových strán so zreteľom na fakt, že žalovaný je štátnou rozpočtovou organizáciou a žalobca je poberateľom starobného dôchodku na úrovni 1.000,00 eur, súd považoval za zodpovedajúce princípu spravodlivosti uloženie povinnosti žalobcovi k náhrade trov žalovanému v rozsahu 10 %.
Odvolací súd zrušil rozhodnutie vo výroku o náhrade trov štátu podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP, keďže rozhodnutie o náhrade trov nepredstavuje rozhodnutie o veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané neexistovali. Z obsahu spisu vyplýva, že ku dňu rozhodnutia súdu neexistovali žiadne trovy konania štátu, o ktorých by mal súd rozhodnúť, keď na náhradu trov svedočného bol v konaní zaviazaný žalobca uznesením zo dňa 4.6.2019, právoplatným 8.7.2019 č.k. 41Cpr/35/2018-135. Iní svedkovia si nárok na svedočné neuplatnili v zákonnej lehote, preto ich právo na náhradu zaniklo (§ 258 ods. 3 CSP).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).