Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10CoPr-3-2014.pdf
PDF · 90.82 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoPr/3/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľky: E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom F., M. R. C. XXXX/XX, právne zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. ŠKERDA, s.r.o., so sídlom Dolný Kubín, Radlinského 1727/49, IČO: 36 858 501, proti odporkyni: MUDr. E. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., V. XXX/XX, právne zastúpená JUDr. Annou Mozolíkovou, advokátkou so sídlom F., N. XXXX, o zaplatenie 4.487,87 eur s príslušenstvom, na základe odvolania odporkyne proti medzitýmnemu rozsudku 0kresného súdu Čadca č.k. 16Cpr/3/2012-184 zo dňa 7. marca 2014, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e medzitýmny rozsudok okresného súdu vo výroku, že základ nároku navrhovateľky na doplatenie mzdy, doplatenie náhrady mzdy za dovolenku a doplatenie odstupného podľa zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce je daný.
Vo výroku, že základ nároku navrhovateľky na doplatenie mzdy, doplatenie náhrady mzdy za dovolenku a doplatenie odstupného podľa zákona č. 62/2013 Z.z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek nie je daný, odvolaním nenapadnutom, z o s t á v a medzitýmny rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým medzitýmnym rozsudkom určil, že základ nároku navrhovateľky na doplatenie mzdy, doplatenie náhrady mzdy za dovolenku a doplatenie odstupného podľa zákona č. 311/2001 Z.z. ( Zákonník práce ) je daný. Vychádzal z toho, že bolo preukázané, že navrhovateľka, ktorá v rozhodnom období pracovala u odporkyne - detskej lekárky v ambulancii ako zdravotná sestra, vykonávala práce zodpovedajúce štvrtému stupňu náročnosti práce podľa prílohy č. 1 k Zákonníku práce. Skutočné odmeňovanie navrhovateľky, dohodnuté v pracovnej zmluve a jej dodatkoch, pritom v zásade vychádzalo z náročnosti práce pracovného miesta zodpovedajúcemu prvému, resp. druhému stupňu náročnosti práce podľa prílohy č. 1 k Zákonníku práce, v zmysle kvalifikácie predmetného pracovného miesta navrhovateľky v pracovnej zmluve a jej dodatkoch. Pracovné činnosti, ktoré navrhovateľka mala u odporkyne vykonávať, v pracovnej zmluve a dodatku k nej neboli podrobne špecifikované. Podľa vyjadrenia strán za najnáročnejšiu činnosť, ktorú navrhovateľka vykonávala, možno považovať očkovanie. V rámci asistencie odporkyni, ale aj pri vykonávaní samostatných úkonov pri očkovaní, zabezpečovaní dezinfekcie a hygieny, odoberaní biologického materiálu (výberov z úst, nosa, konečníka, moču), mala navrhovateľka zodpovednosť za zdravie pacientov. V rámci svojich odborných vedomostí musela byť pripravená poskytnúť v prípade nepredvídateľných situácií prvú pomoc. Kvalifikačná náročnosť práce navrhovateľky bola vyjadrená aj stupňom požadovaného vzdelania, a to úplným stredným odborným vzdelaním. Z potvrdenia o zápise do registra sestier Slovenskej komory sestier a pôrodných
asistentiek vyplýva, že navrhovateľka je evidovaná v registri pod č. 29032, z vyjadrenia MZ SR bolo zistené, že navrhovateľka je spôsobilá na výkon zdravotníckeho povolania sestra na území SR. K tomu, aby odporkyňa mohla vykonávať činnosť poskytovateľa ambulantnej zdravotnej starostlivosti pre deti a dorast, musela ambulanciu personálne zabezpečiť sestrou alebo sestrou so špecializáciou v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v pediatrii (výnos MZ SR č. 09812/2008-OL z 10.9.2008 o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení, príloha č. 1, I. časť B), z čoho je zrejmé, že na túto prácu sa vyžadovali odborné znalosti a nemohol ju vykonávať zdravotnícky asistent, či sanitár. Navrhovateľka poskytovala zdravotnú starostlivosť a vykonávala odborné činnosti, pri ktorých zodpovedala za zdravie ľudí, preto jej pracovné miesto podľa miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce zodpovedá štvrtému stupňu náročnosti. Záveru, že pracovnému miestu navrhovateľky nezodpovedá stupeň náročnosti 1 alebo 2 nasvedčuje i to, že v zdravotníctve druhému stupňu náročnosti práce zodpovedá výkon sanitárnych pracovných činnosti. Výkon pracovných činností navrhovateľky ako sestry v detskej ambulancii nie je výkonom sanitárnych pracovných činností, s výnimkou udržiavania hygieny v ambulancii, čo však nebolo najnáročnejšou činnosťou navrhovateľky. Výpoveď svedkýň E. P. a MUDr. K. C., navrhnutých odporkyňou, súd vyhodnotil tak, že menované vypovedali v prospech odporkyne, keďže prvá menovaná spracúva účtovnú evidenciu odporkyne a sama navrhovateľku v dodatku č. 1 k pracovnej zmluve zaradila do prvého, druhého stupňa náročnosti práce, kým druhá menovaná je rovnako ako odporkyňa detskou lekárkou, ktorá zamestnáva detskú zdravotnú sestru zaradenú do prvého, druhého stupňa náročnosti práce.
Zároveň rozhodol, že základ nároku navrhovateľky na doplatenie mzdy, doplatenie náhrady mzdy za dovolenku a doplatenie odstupného podľa zákona č. 62/2013 Z.z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek nie je daný. Vychádzal pri tom zo skutočnosti, že Ústavný súd SR nálezom č.k. PL.ÚS 13/2012-90 zo dňa 19.7.2013 konštatoval rozpor označeného zákona s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Nakoľko Národná rada SR v lehote 6 mesiacov od zverejnenia predmetného nálezu neuviedla označený zákon do súladu s ústavou, tento stratil platnosť.
Rozhodnutie o výške nároku, trovách konania a trovách štátu si vyhradil okresný súd na samostatné rozhodnutie formou rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie odporkyňa a domáhala sa zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že odvolací súd zamietne návrh navrhovateľky, eventuálne zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala neúplné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci. Nesprávny je záver súdu, že navrhovateľka vykonávala v detskej ambulancii odporkyne odborné činnosti v zdravotníctve so zodpovednosťou za zdravie ľudí. Navrhovateľka samostatne nevykonávala odborné pracovné činnosti spojené s poskytovaním ošetrovateľskej starostlivosti. Podstatu práce zdravotnej sestry tvorí podľa § 12 ods. 1 nariadenia vlády č. 296/2010 Z.z. ošetrovateľská činnosť, ktorú však navrhovateľka v ambulancii odporkyne nevykonávala; tú reálne vykonáva zdravotná sestra napríklad na lôžkovom oddelení zdravotníckeho zariadenia. Navrhovateľka nebola poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v zmysle § 4 zákona č. 578/2004 Z.z., pretože na to nemá povolenie (licenciu), ani iné oprávnenie. Je nesprávny aj záver súdu, že navrhovateľka vykonávala odborné činnosti v zdravotníctve so zodpovednosťou za zdravie ľudí; takú charakteristiku je potrebné chápať v súvislosti s kompletnou škálou pracovných miest v štáte. Zároveň zodpovednosťou za zdravie ľudí nemožno chápať trestnoprávnu zodpovednosť. Zodpovednosť za zdravie ľudí a za škodu spôsobenú poskytovaním zdravotnej starostlivosti nesie lekár (poskytovateľ zdravotnej starostlivosti). Odporkyňa mala povinnosť mať personálne zabezpečenú detskú ambulanciu sestrou a nemohla mať zdravotníckeho asistenta, ktorý by postačoval vzhľadom na rozsah činností, ktoré je oprávnený vykonávať. Avšak rozhodujúci je reálny výkon pracovných činností a nie každá zdravotná sestra u každého poskytovateľa zdravotnej starostlivosti vykonáva rovnako náročné práce, resp. všetky pracovné činnosti, na ktoré je oprávnená právnymi predpismi (ambulancie, špecializované ambulancie, lôžkové oddelenia, zariadenia pre seniorov). Pokiaľ ide o hodnotenie výpovedí svedkýň, šlo o hodnotenie paušálne a formalistické, pričom obe boli poučené o následkoch krivej výpovede; preto nie je možné bez ďalšieho ich výpovede odmietnuť. Súd tiež nesprávne a nedostatočne vyhodnotil námietku týkajúcu sa kvantitatívneho posudzovania vykonávaných pracovných činností v súvislosti so zaradením zamestnanca do určitého stupňa náročnosti práce, keď tento nemôže určovať pracovná činnosť, ktorá by predstavovala nepatrný zlomok zo všetkých pracovných činností.
Odvolateľka ďalej namietala, že uplatnenie nároku navrhovateľkou je v rozpore s dobrými mravmi. Jedná sa zrejme o pomstu navrhovateľky po ukončení pracovného pomeru dohodou, keďže nikdy neprejavila nespokojnosť so mzdou ani zaradenie do stupňa náročnosti práce. Navrhovateľka od nej na jednej strane brala finančné odmeny a pracovné oblečenie a obuv, na strane druhej žiada na uvedené neprihliadnuť. Navrhovateľka tiež odchádzala s dovolením odporkyne z práce pravidelne skôr, avšak žiada priznať doplatky mzdy, ako keby pracovala celé rozhodné obdobie 40 hodín týždenne. Odvolateľka dodala, že napriek zaradeniu navrhovateľky do druhého stupňa náročnosti práce, platila jej zmluvnú mzdu zodpovedajúcu približne minimálnej mzde pre tretí stupeň náročnosti práce. Čo sa úroku z omeškania týka, odvolateľka sa stotožnila so závermi súdu uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, avšak, podľa jej názoru, bolo potrebné o danom nároku rozhodnúť aj vo výrokovej časti.
Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne žiadala napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Poukazovala na skutočnosť, že zákonodarca v prílohe č. 1 k Zákonníku práce osobitne špecifikoval činnosti vykonávané v zdravotníctve, a to pri 2., 4., 5. a 6. stupni náročnosti práce. Poukazovala ďalej na § 31 ods. 1 písm. č/ zákona č. 578/2004 Z.z., v zmysle ktorého jednou z podmienok na výkon zdravotníckeho povolania je odborná spôsobilosť (na výkon odborných, špecializovaných a certifikovaných pracovných činností), na § 11, 12 nariadenia vlády č. 296/2010 Z.z., v zmysle ktorého zdravotná sestra, ktorá získala odbornú spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností, samostatne vykonáva odborné pracovné činnosti spojené s poskytovaním ošetrovateľskej starostlivosti. Rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne a na základe indikácie lekára je upravený v § 2 ods. 1 až 3 vyhlášky č. 364/2005 Z.z. Z uvedeného vyplýva, že zdravotná sestra pri výkone zamestnania poskytuje zdravotnú starostlivosť a vykonáva odborné činnosti v zdravotníctve, ktoré nemôže vykonávať iný - neodborný pracovník, pričom vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že takmer všetky činnosti uvedené v § 2 označenej vyhlášky navrhovateľka u odporkyne vykonávala. Tieto sú odbornými činnosťami zverenými výlučne do kompetencie zdravotnej sestry a nie je možné zabezpečiť ich vykonávanie iným - neodborným pracovníkom, ako tvrdí odporkyňa. Aj administratívne činnosti spočívajúce v rôznych zápisoch do zdravotných kariet pacientov a vyplňovanie štatistických údajov pre poisťovne sú v zmysle § 2 ods. 1 písm. h/ označenej vyhlášky považované za odborné činnosti zverené zdravotnej sestre, ktoré táto vykonáva samostatne. Čo sa námietky rozporu uplatňovaného nároku s dobrými mravmi týka, zaradenie do stupňa náročnosti práce odporkyňa osobitne nekonzultovala s navrhovateľkou, teda nie je pravdou, že navrhovateľka s týmto zaradením súhlasila. Odporkyňa zároveň porušila právnu povinnosť, keď je zodpovedná za správne zaradenie zamestnanca do stupňa náročnosti práce v zmysle § 120 ods. 1 Zákonníka práce. Aj keby navrhovateľka súhlasila s výškou hrubej mzdy a zaradením do 2. stupňa náročnosti práce, šlo by o úkon, ktorým sa vopred vzdala svojich práv (§ 17 ods. 1, 4 Zákonníka práce). V súvislosti s úrokom z omeškania poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 116/2008 a 2 Cdo 76/2011, podľa ktorých zamestnancovi pri omeškaní s náhradou mzdy zo strany zamestnávateľa patrí aj úrok z omeškania.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za použitia § 156 ods. 3 O.s.p.) a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom, a zároveň dostatočnom pre rozhodnutie o základe nároku uplatňovanom navrhovateľkou a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojil závery napadnutého rozhodnutia. Preto len na zdôraznenie jeho správnosti uvádza ďalšie dôvody. Nemožno sa stotožniť s názorom odvolateľky, že navrhovateľka u nej nevykonávala samostatne ošetrovateľskú činnosť. Rozsah ošetrovateľskej činnosti vykonávanej sestrou, či už samostatne, alebo na základe indikácie lekára, je upravený v ust. § 2 vyhlášky č. 364/2005 Z.z. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľka vykonávala viacero z činností uvedených v označenom ustanovení, okrem iných očkovanie, orientačne vyšetrovala zrakovú ostrosť pomocou optotypov, či zabezpečovala hygienu prostredia vrátane dezinfekcie nástrojov a pomôcok. Zároveň, minimálne pri očkovaní mohol mať nesprávny postup za následok poškodenie zdravia pacienta, za čo by zodpovedala navrhovateľka (odhliadnuc od eventuálnej občianskoprávnej zodpovednosti odporkyne, ako zamestnávateľky navrhovateľky, za škodu tým spôsobenú). Zodpovednosťou za zdravie ľudí v
zmysle prílohy č. 1 písm. d/ k Zákonníku práce („poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odborné činnosti v zdravotníctve so zodpovednosťou za zdravie ľudí“) je potrebné rozumieť zodpovednosť v najširšom význame - napr. z hľadiska možnosti spôsobenia priameho poškodenia zdravia ľudí. V nadväznosti na uvedené je zároveň nepodstatné, že navrhovateľka vykonávala prácu v ambulancii odporkyne v rámci zamestnaneckého vzťahu, a nie nejakým iným, samostatným, spôsobom.
Na účely rozhodovania v súdenej veci nepovažoval odvolací súd za podstatné ani rozlišovať medzi zdravotnou sestrou vykonávajúcou prácu v ambulancii a zdravotnou sestrou vykonávajúcou prácu napríklad na lôžkovom oddelení, a to z hľadiska náročnosti (množstva atď) práce. Zákonník práce totiž na účely určenia sadzby minimálneho mzdového nároku rozlišuje 6 stupňov náročnosti pracovných miest, do ktorých 6 stupňov je nevyhnutné zahrnúť celú existujúcu paletu zamestnaní. Nie je preto v zásade reálne možné uvažovať pri jednom druhu zamestnania (zdravotná sestra) nad zaradením jeho, hoc aj niekoľkých „foriem“ (zdravotná sestra pracujúca v ambulancii, v špecializovanej ambulancii, na lôžkovom oddelení, v zariadení pre seniorov atď), do viac než jedného z uvedených 6 stupňov. Odvolací súd tým zároveň nepopiera, že medzi jednotlivými formami jedného druhu zamestnania môžu existovať aj výraznejšie rozdiely v náročnosti práce. V uvedených súvislostiach je však potrebné dodať, že klasifikácia, ktorú Zákonník práce v jeho prílohe č. 1 vytvára, slúži, a to je nevyhnutné zdôrazniť, na stanovenie „len“ minimálnych mzdových nárokov. Preto náročnosť jednotlivých foriem v rámci jedného druhu zamestnania môže nájsť odraz v mzdovom ohodnotení toho-ktorého konkrétneho zamestnanca. Nemožno spravodlivo požadovať od zákonodarcu, aby upravil problematiku minimálneho odmeňovania vo vzťahu ku všetkým druhom a formám existujúcich zamestnaní.
V zásade neobstojí ani námietka odvolateľky, že v jej ambulancii sa pracovné činnosti navrhovateľky kryli s oprávneniami zdravotníckeho asistenta (ktorého nemožno zaradiť do 4. stupňa náročnosti práce). Tu odvolací súd poukazuje na výnos MZ SR č. 09812/2008-OL z 10.9.2008 o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení, príloha č. 1, I. časť B, ktorý jednoznačne upravoval, okrem iného, minimálne požiadavky na personálne zabezpečenie všeobecnej ambulancie pre deti a dorast tak, že personálne zabezpečenie tvoria pediater a sestra alebo sestra so špecializáciou v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v pediatrii. Odvolací súd zdôrazňuje, v súvislosti s označenou námietkou odvolateľky, že sa jedná o minimálne požiadavky na personálne zabezpečenie všeobecnej ambulancie pre deti a dorast. Preto je právne irelevantné tvrdenie odvolateľky, že sa pracovné činnosti navrhovateľky kryli s oprávneniami zdravotníckeho asistenta. Zároveň nebolo tvrdené, že by v prípade ambulancie odporkyne šlo o nejakým spôsobom neštandardnú pediatrickú ambulanciu, na ktorú by sa predmetné minimálne personálne požiadavky nevzťahovali, alebo že by navrhovateľka nevykonávala štandardnú prácu zdravotnej sestry v pediatrickej ambulancii.
Z hľadiska posúdenia stupňa náročnosti práce je zaradenie navrhovateľky do niektorého zo stupňov v rámci pracovnej zmluvy v zásade irelevantné, a to bez ohľadu na zaužívanú prax v určitej oblasti, resp. medzi niekoľkými poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti (výpoveď svedkyne P.). Vzhľadom na vykonané dokazovanie ohľadom druhu navrhovateľkou vykonávaných činností, ako aj vzhľadom na vyjadrenie (v zmysle potvrdenie) samotnej odporkyne, že jedinou odbornou činnosťou vykonávanou navrhovateľkou je očkovanie, nie je výpoveď svedkyne MUDr. C. pre konanie významná. Navyše vcelku opodstatnene súd prvého stupňa zhodnotil, že obe svedkyne, ktoré vypovedali v prospech odporkyne, navrhla vypočuť práve odporkyňa, keď zároveň jedna svedkyňa pre odporkyňu vykonáva účtovné práce a druhá je, rovnako ako odporkyňa, detskou lekárkou zamestnávajúcou detskú zdravotnú sestru zaradenú do 2. stupňa náročnosti práce.
Čo sa námietky rozporu uplatneného nároku s dobrými mravmi týka, odvolací súd (aj v tejto časti) odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľky, že je nevyhnutné v rámci napadnutého (medzitýmneho) rozhodnutia rozhodnúť vo výroku o úroku z omeškania. Úrok z omeškania je príslušenstvom uplatnenej pohľadávky a bude postačujúce, keď o tomto čiastkovom nároku rozhodne súd až v rozsudku priznávajúcom nárok v konkrétnej výške.
O trovách aktuálneho odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.