Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11Co-82-2015.pdf
PDF · 98.34 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/82/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa: GENERAL FACTORING, a. s., so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpeného advokátskou kanceláriou HMG & PARTNERS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 12, IČO: 35 885 459, proti odporkyni: T. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., ul. T. č. XXXX/X, v konaní o zaplatenie 2.185,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 14C/326/2013-99 zo dňa 28. októbra 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh vo zvyšku zamietol a vo výroku, ktorým odporkyni náhradu trov konania nepriznal, p o t v r d z u j e .
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 181,84 eur spolu so 17,30 % ročným úrokom od 21.10.2010 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania od 22.12.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd návrh vo zvyšku zamietol. Súd odporkyni náhradu trov konania nepriznal.
Okresný súd aplikoval na danú vec ust. § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2, § 506, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj ust. § 2 ods. 2, 3, 4, 5 zákona č. 258/2001 Z. z., § 132 O. s. p. a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.
Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vznikla odporcovi ako dlžníkovi povinnosť vrátiť istinu 605,45 eur spolu s úrokom, ktorý si však navrhovateľ uplatnil len vo výške úrokov súčtu z amortizačných splátok 683,13 eur, teda zo sumy úrokov súd priznal navrhovateľovi nárok vo výške 625,40 eur po započítaní čiastočných úrad splátok.
Podľa zmluvy navrhovateľovi vznikol nárok na úhradu poplatkov za vedenie úverového účtu vo výške 199,13 eur od októbra 2005 do júna 2006 vo výške 50,- Sk (mesačne, t. j. 9 x 50,- Sk = 450,- Sk = 14,94 eur, od júla 2006 do decembra 2008 vo výške 60,- Sk/mesačne, t. j. 30 x 60,- Sk = 1.800,- Sk = 59,75 eur, od januára 2009 do septembra 2010 vo výške 1,99 Sk/mesačne, t. j. 21 x 1,99 eur = 41,79 eur, v októbri 2010 vo výške 2,99 eur/mesačne, t. j. 1 x 2,99 eur = 2,99 eur, spolu 119,47 eur a poplatky za upomienky spolu vo výške 79,66 eur (zaslanie I. upomienky v sume 100,- Sk dňa 05.05.2006, t. j. 1 x 100,- Sk = 100,- Sk = 3,32 eur, poplatok za zaslanie I. upomienky v sume 200,- Sk, a to dňa 07.07.2006,
05.10.2006, 07.11.2006, t. j. 3 x 200,- Sk = 600,- Sk = 19,92 eur, poplatok za zaslanie II. upomienky v sume 500,- Sk, a to dňa 04.08.2006, 14.12.2006, t. j. 2 x 500 SK = 1.000,- Sk = 33,19 eur a poplatok za zaslanie III. upomienky v sume 700,- Sk, a to dňa 21.02.007, t. j. 1 x 700,- Sk = 700,- Sk = 23,23 eur, podľa sadzobníka poplatkov SLSP, a. s. platného ku dňu uskutočnenia spoplatňovaného úkonu).
Z dôvodu omeškania s úhradou peňažných plnení, a to jednak splatných splátok odporcovi vznikla aj povinnosť úhrady úrokov z omeškania.
Nakoľko sa však jedná o nároky uplatnené voči spotrebiteľovi, súd musel prihliadať na ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Nakoľko nárok bol uplatnený na súde dňa 15.05.2013, súd priznal však navrhovateľovi len nároky na zaplatenie 6-tich splátok splatných od 15.05.2010 do 21.10.2010 vo výške 913,- Sk x 6 = 5.478,- Sk, čo zodpovedá 181,84 eur. Zároveň z týchto splátok súd priznal navrhovateľovi aj úhradu zmluvného úroku vo výške 17,30 % od splatnosti celej sumy úveru v zmluvne dohodnutej sadzbe a zároveň aj úroku z omeškania podľa výške § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného od 15.01.2009 podľa predpisov občianskeho práva ust. § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. od 22.12.2010 do zaplatenia od doby uvádzanej v návrhu. Súd skoršie úroky z omeškania od splatnosti jednotlivých splátok nemohol priznať podľa návrhu, nakoľko tieto boli uplatnené súhrnnou sumou, avšak z iných splátok, ktoré zahŕňali aj duplicitne uplatnené úroky z úrokov podľa čl. V zmluvných podmienok, v ktorej časti úrokov zobral navrhovateľ návrh späť, avšak výšku úrokov z omeškania už neupravil.
Súd vzhľadom na premlčané nároky navrhovateľa návrh vo zvyšku zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p., nakoľko si však v prevažnom rozsahu úspešný odporca nárok na náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Voči citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým súd návrh vo zvyšku zamietol a proti výroku o trovách konania. Odvolanie odôvodňuje ust. § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O. s. p., majúc za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Nesúhlasí s právnym posúdením, že na spotrebiteľskú zmluvu, čo sa týka premlčania, je potrebné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka. Má za to, že aj keď má zmluva spotrebiteľskú povahu, zmluva si naďalej zachováva svoj obchodnoprávny charakter. Uvedený právny záver vyslovili vo svojich rozhodnutiach viaceré krajské súdy a dokonca aj Najvyšší súd SR. Je nepochybné, že ide o zmluvu o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere patrí podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy, t. j. dňa 20.10.2005 Občiansky zákonník v ust. § 52 ods. 1 uvádzal, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa ust. § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Z Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako absolútny obchod spotrebiteľskou zmluvou nie je. Je však potrebné poukázať aj na to, že podľa ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. bol pojem spotrebiteľských zmlúv rozšírený tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Spotrebiteľský úver však nie je jeden zmluvný typ, ale osobitný subtyp zmluvných typov. Nejde o samostatný zmluvný typ vylučujúci použitie Obchodného zákonníka. Tvrdenia o tom, že v prípade, že ide o spotrebiteľskú zmluvu vyplýva výlučná pôsobnosť Občianskeho
zákonníka, na daný vzťah nemajú žiadnu normatívnu oporu a priečia sa pravidlu lex specialis derogat lex generalis. Žalobca poukazuje na názory viacerých právnických osobností JUDr. Jany Bajánkovej (článok „Spotrebiteľ v exekučnom konaní“), prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc. uverejneného v Bulletine slovenskej advokácie č. 12/2008. Profesor Vojčík uvádza, že pri uplatňovaní jednotlivých právnych prostriedkov je veľmi dôležité posúdiť, akého charakteru je spotrebiteľská zmluva. Uvedené mať zásadný význam pri uplatňovaní práv spotrebiteľa iba v jednom prípade - práva na ochranu pred neprimeranými podmienkami je úprava jednotná a spoločná, bez ohľadu na to, o akú zmluvu ide. Tak pokiaľ pôjde o ostatné právne prostriedky, bude právne dôležité posúdiť, či ide o zmluvu občianskoprávnu alebo obchodnoprávnu, pretože v mnohých prípadoch bude potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto kódexoch (napr. úprava o premlčaní, výške úrokov z omeškania a pod.). Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy, žalobca uvádza, že spotrebiteľskou zmluvou je aj absolútna obchodná zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka. Pre zdôraznenie vyššie uvedených záverov poukazuje žalobca na českú právnu úpravu, a to ust. § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka, ako aj poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3337/2010. Záver o aplikácií obchodného zákonníka neodporuje ani rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/20/2009. Žalobca žiada, aby sa na právny vzťah aplikoval právny režim Obchodného zákonníka, pretože tento právny režim je pre úverovú zmluvu ustanovený priamo zákonom, teda nie na základe dohodnutej zmluvnej podmienky. Žiadne zákonné ustanovenie zabezpečujúce ochranu spotrebiteľa, a to ani ust. § 54 Občianskeho zákonníka nezakladá možnosť voľby, resp. výberu toho právneho režimu, ktorý je pre spotrebiteľa v tom ktorom prípade, či momente priaznivejší. To, čo je predmetom posúdenia v rámci ochrany spotrebiteľa, sú zmluvné podmienky a nie právny režim právneho vzťahu. V tejto súvislosti poukazuje na viaceré vymenované bližšie špecifikované rozhodnutia krajských súdov v Slovenskej republike, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 6MCdo 4/2012, v ktorom uznesení najvyšší súd výslovne uviedol, že v prípade úverovej zmluvy ako tzv. absolútneho obchodu použitie ustanovení Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve, konkrétne v ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka. Z vyššie uvedených dôvodov má žalobca za to, že súd prvého stupňa mal na predmetný právny vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní, v dôsledku čoho nesprávne určil nepremlčanú časť nároku žalobcu. V prípade správneho právneho posúdenia, t. j. podľa ustanovení Obchodného zákonníka záväzok žalobcu nie je premlčaný. Záväzok žalovaných sa stal splatným konečnou splatnosťou úveru dňa 20.11.2011. Po tejto splatnosti úveru došlo k úhrade zo strany odporkyne v sume 144,59 eur. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 323 ods. 2 v spojení s ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
Žalobca zároveň namieta aplikáciu námietky premlčania ex offo v zmysle ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko ide o retroaktívne použitie v právnom štáte neprípustné. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2Sž 10/2010 zo dňa 20.10.2010, ktorý vyslovil právny záver, že vzhľadom na to, že všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp. zrušení právneho predpisu a nahradení ho novým právnym predpisom určuje, že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak. Zároveň poukazujú na znesenie § 29b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý predstavuje prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. mája 2014. Toto ustanovenie možno považovať za zakotvenie nepravej retroaktivity vo vzťahu k taxatívne vymenovaným ustanoveniam. Medzi týmito ustanoveniami sa však § 5b nenachádza. Z uvedeného potom vyplýva, že spôsob prechodnej aplikácie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nie je vôbec upravený. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. V podmienkach demokratického štátu pôsobia právne predpisy iba do budúcnosti a nie do minulosti. Vzhľadom na to, že zákon č. 102/2014 Z. z. bol s účinnosťou od 1. mája 2014 zmenený a doplnený zákon č. 250/2007 Z. z., pričom prechodné ustanovenia upravili len niektoré špecifické právne inštitúty, ale neriešili aplikáciu zákona č. 250/2007 Z. z. ako celku, je potrebné na aplikáciu § 5b použiť všeobecné pravidlo, ktoré vyplýva z vyššie uvedeného princípu právnej istoty. Toto všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp. zrušení právneho predpisu a nahradení ho novým určuje, že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti
neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neupravuje inak. Má tiež za to, že sa nejedná o normu procesnoprávnej povahy. Inštitút premlčania je hmotnoprávny inštitút, čo bolo právnou vedou, ako aj súdnou praxou viackrát potvrdené. Na podporu uvedeného slúži aj rozsudok Najvyššieho súd ČR sp. zn. 28Cdo 2893/2005 zo dňa 27.06.2006. Uvedené napokon vyplýva aj z § 5 zákona č. 99/1963 Zb., podľa ktorého súdy majú poučovaciu povinnosť len vo vzťahu k procesným právam a povinnostiam, nie k hmotnoprávnym. Postupom súdu dochádza k zásahu do ústavných práv navrhovateľa.
Žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v rozsahu druhého výroku zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň navrhuje, aby žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania. V prípade, že by odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, navrhuje, aby zároveň v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. vo výroku potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie o odvolacej otázke: Potreba aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka na zmluvu o úvere uzatvorenej v zmysle ust. § 497 až § 507 Obchodného zákonníka ako tzv. absolútneho obchodu. Rozhodnutie o tejto otázke považujú za rozhodnutie zásadného významu.
Odporkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. (z ktorého dôvodu sa rozsudok odvolacieho súdu nedotýka odvolaním nenapadnutého výroku, ktorým okresný súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 181,84 eur spolu so 17,30 % ročným úrokom od 21.10.2010 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania od 22.12.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p., a preto nie je žiaduce, aby opakoval vecne správne závery okresného súdu.
Odvolanie navrhovateľa obsahuje v zásade dve odvolacie námietky. Navrhovateľ nesúhlasí s aplikáciou ust. § 101 Občianskeho zákonníka na danú vec, majúc za to, že na súdenú vec bolo potrebné aplikovať 4- ročnú premlčaciu dobu upravenú v ust. § 397 Obchodného zákonníka. Navrhovateľ sa ďalej nestotožňuje s aplikáciou § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa v stave účinnom od 01.05.2014, majúc za to, že aplikácia tohto ustanovenia neprichádza v súdenej veci do úvahy.
Odvolacie námietky nie sú dôvodné.
Okresný súd postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ust. § 101 Občianskeho zákonníka o premlčaní.
Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.
Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.
Z dôvodu, že prednostné použitie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľskú zmluvu aj v prípade úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu už bolo nielen v aplikačnej praxi, ale aj v legislatívnej rovine vyriešené a uvedený postup súdu má oporu aj v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, nie je dôvodné pripustiť na vyriešenie tejto otázky dovolanie.
Odvolací súd sa rovnako stotožňuje aj s aplikáciou ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinného od 01.05.2014 na súdenú vec. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie má procesnoprávny charakter. Ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú správnosť.
Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporkyňa bola v konaní úspešná, trovy konania si však neuplatnila a z obsahu spisu jej trovy odvolacieho konania nevyplývajú, preto jej ich odvolací súd nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.