Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)84b/365871.e834e1.pdf
PDF · 189.39 KB
No categories available
2Sž/10/2010
Najvyšší súd 2 Sž 10/2010-34 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky
senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD.
a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci navrhovateľa: M., s.r.o., zastúpeného:
Advokátska kancelária B. – Ď., proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu,
v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporkyne č.
RP/13/2010 zo dňa 23. februára 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/13/2010 zo dňa
23. februára 2010 z r u š u j e podľa § 250j ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a odporkyni na ďalšie konanie.
Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume
454,96 € na účet Advokátskej kancelárie B. – Ď., s.r.o., vedený v T., a. s., č. ú.: X., do
30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
Odvolaním zo dňa 9. apríla 2010 navrhovateľ napadol rozhodnutie odporkyne
č. RP/13/2010 zo dňa 23. februára 2010, ktorým odporkyňa podľa § 64 ods. 1 písm. d/
v spojení s § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii
a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z.) uložila navrhovateľovi pokutu vo výške 3 350 €,
za porušenie povinnosti ustanovenej v § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. (§ 32
ods. 12 zákona č. 308/2000 Z.z. účinného do 14. decembra 2009), ktorú navrhovateľ
porušil tým, že dňa 21. septembra 2008 o cca 12.20 hod. odvysielal v rámci programu
A.. informácie týkajúce sa činností poskytovateľa služieb spoločnosti L. S S., a.s., ktoré
naplnili definíciu skrytej mediálnej komerčnej komunikácie podľa § 31a ods. 4 zákona
č. 308/2000 Z. z. (definícia skrytej reklamy podľa § 32 ods. 12 zákon č. 308/2000 Z.z.
účinného do 14. decembra 2009).
Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku uviedol, že odporkyňa nesprávne
právne posúdila zistený skutkový stav veci, čím prišlo k vydaniu nezákonného
rozhodnutia. Navrhovateľ nesúhlasil s postupom odporkyne, ktorá napadnuté
rozhodnutie vydala podľa zákona č. 308/2000 Z. z. účinného od 15. decembra 2009,
napriek tomu, že k porušeniu zákona malo dôjsť odvysielaním programu A.. dňa 21.
septembra 2008. Tento postup je podľa navrhovateľa nedovolenou pravou retroaktivitou
zákona č. 308/2000 Z. z. účinného od 15. decembra 2009. V tejto súvislosti navrhovateľ
poukázal aj na čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest
sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa
použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Z právnej teórie, ako aj z rozhodovacej
činnosti súdov vyplýva, že uvedená ústavná zásada sa vzťahuje na všetky delikty
v oblasti verejného práva. Tvorba nových skutkových podstát správneho deliktu smerom
do minulosti je preto neprípustná.
Podľa navrhovateľa v predmetnej veci nastala situácia, ktorá znemožňuje
správnemu orgánu akýkoľvek ďalší postup vo veci, keďže zákon č. 308/2000 Z. z.
v znení účinnom od 15. decembra 2009 neobsahuje intertemporálne ustanovenie,
na základe ktorého by správny orgán mohol postupovať podľa doterajšej právnej úpravy
a novú právnu úpravu vzhľadom na jej pravú retroaktivitu nemožno použiť.
V podanom opravnom prostriedku navrhovateľ ďalej namietal skutočnosť,
že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po uplynutí jednoročnej prekluzívnej lehoty
ustanovenej v § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., pričom vzhľadom na povahu
prekluzívnej lehoty nie je možné na daný prípad aplikovať ani ustanovenie § 64 ods. 7
Navrhovateľ uviedol, že ak by aj bolo možné s prekluzívnou lehotou manipulovať
a predlžovať ju, správny orgán vydal napadnuté rozhodnutie po uplynutí aj trojmesačnej
lehoty na uloženie sankcie, ktorá začína plynúť odo dňa doručenia rozsudku najvyššieho
súdu č. k. 3 Sž 39/2009-33 zo dňa 5. novembra 2009, ktorý bol správnemu orgánu
doručený dňa 19. decembra 2009. Napadnuté rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené
dňa 25. marca 2010, teda nie najneskôr 19. marca 2010, v rámci trojmesačnej lehoty
v zmysle ustanovenia § 64 ods. 7 zákona č. 308/2000 Z. z. Pod vydaním rozhodnutia
správneho orgánu sa totiž rozumie nielen jeho sformulovanie, ale aj jeho účinné
doručenie účastníkovi konania.
Poukazujúc na uvedené navrhovateľ žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky zrušil napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/13/2010 zo dňa 23. februára 2010
a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľ si zároveň uplatnil náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania.
K podanému opravnému prostriedku sa podaním zo dňa 28. apríla 2010 vyjadrila
odporkyňa poukazujúc na ustanovenia o mediálnej komerčnej komunikácii,
nachádzajúce sa v ôsmej časti zákona č. 308/2000 Z. z., pričom definícia skrytej
mediálnej komerčnej komunikácie podľa § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného
od 15. decembra 2009 je po vecnej stránke totožná s definíciou skrytej reklamy podľa
§ 32 ods. 13 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného do 14. decembra 2009 . Odporkyňa
sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadala s jednotlivými kritériami
tak definície skrytej mediálnej komerčnej komunikácie ako aj definície skrytej reklamy,
pričom definície oboch pojmov sú po vecnej stránke totožné. Zmeny, ktoré v zákone
nastali, sú výlučne formálneho charakteru a nemajú vplyv na skutočnosť, či daný
komunikát naplnil kritériá skrytej reklamy resp. kritériá mediálnej komerčnej
komunikácie. Podstatou zákazu retroaktívneho pôsobenia právnej normy do minulosti
je ochrana právnych vzťahov, práv a záujmov, ktoré vznikli za podmienok daných
právnou normou účinnou v danom čase. V trestnom konaní je táto zásada vyjadrená
zákazom trestania subjektu za trestný čin spáchaný v čase, keď takéto konanie nebolo
trestné v zmysle v tom čase účinnej právnej úpravy. Program a informácie v programe,
ktoré navrhovateľ odvysielal pred novelou zákona č. 308/2000 Z. z. boli v priebehu
správneho konania posudzované podľa vecne zhodných kritérií. Vysielanie daných
informácií v predmetnom programe, za daných okolností bolo v rozpore s ustanoveniami
zákona č. 308/2000 Z. z. tak pred novelou, ako aj po jej účinnosti. Skutočnosť,
že sa definícia skrytej reklamy zmenila po formálnej stránke a že sa rozšírila aj na iné
formy prenosu nič nemení na fakte, že odvysielanie informácií daného charakteru daným
spôsobom v predmetnom programe je stále v rozpore s rovnakou povinnosťou zákona
č. 308/2000 Z. z., hoci bol názov tejto povinnosti zmenený. Z tohto dôvodu v danom
prípade nejde o nedovolené retroaktívne pôsobenie právnej normy, nakoľko použitie
novej právnej úpravy pri vydaní rozhodnutia správnym orgánom v žiadnom ohľade
nezhoršila alebo neporušila práva navrhovateľa.
Odporkyňa nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa, že napadnuté rozhodnutie nebolo
vydané v jednoročnej prekluzívnej lehote. V tejto súvislosti s poukazom na ustanovenie
§ 246d Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) uviedla, že plynutie lehoty
bolo prerušené počas trvania súdneho konania. K porušeniu povinnosti došlo dňa
21. septembra 2008, pričom odporkyňa vo veci prvýkrát rozhodla rozhodnutím
č. RP/14/2009 zo dňa 21. apríla 2009, ktoré bolo navrhovateľovi doručené dňa
28. mája 2009. Voči tomuto rozhodnutia podal navrhovateľ opravný prostriedok, ktorý
bol doručený najvyššiemu súdu 15. júna 2009, a teda týmto dňom začalo na súde
konanie o odvolaní. Uvedené konanie skončilo dňom nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia najvyššieho súdu č. k. 3 Sž 39/2009-33, t.j. dňom 11. decembra 2009.
Prekluzívna jednoročná lehota teda neplynula v období od 15. júna 2009
do 11. decembra 2009. Jednoročná objektívna lehota plynula v čase odo dňa porušenia
povinnosti (21. septembra 2008) do dňa začatia odvolacieho konania proti rozhodnutiu
odporkyne č. RP/14/2009 (t.j. do dňa 15. júna 2009), celkovo 8 mesiacov a 25 dní,
a v čase od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 3 Sž 39/2009-33 (t.j. od 11. decembra 2009) do rozhodnutia o uložení
sankcie (t.j. do 23. februára 2010), celkovo 2 mesiace a 12 dní. Z uvedeného vyplýva,
že odo dňa, keď bola predmetná povinnosť porušená, do dňa rozhodnutia o uložení
sankcie uplynulo spolu 11 mesiacov a 7 dní. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v jednoročnej zákonnej lehote podľa § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.
Odporkyňa nesúhlasí ani s tvrdením navrhovateľa, že nedodržala ani trojmesačnú
lehotu na rozhodnutie o sankcii, plynúcu odo dňa doručenia rozhodnutia najvyššieho
súdu. Z ustanovenia § 64 ods. 7 zákona č. 308/2000 Z. z. jednoznačne vyplýva úmysel
zákonodarcu viazať koniec plynutia trojmesačnej lehoty na deň, kedy odporkyňa
o sankcii rozhodla, t.j. kedy prijala uznesenie o uložení sankcie.
Vzhľadom na uvedené odporkyňa navrhla, aby najvyšší súd napadnuté
rozhodnutie č. RP/13/2010 zo dňa 23. februára 2010 potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. preskúmal napadnuté
rozhodnutie odporkyne a dospel k záveru, že podanému opravnému prostriedku
je možné vyhovieť podľa § 250q ods. 2 O.s.p. a § 250l ods.2 O.s.p. v spojení s § 250j
ods. 3 O.s.p..
Z obsahu pripojeného administratívneho spisu senát najvyššieho súdu zistil,
že predmetom posúdenia je relácia A.., ktorú navrhovateľ odvysielal dňa 21.09.2008 so
začiatkom o cca 12.20 hod., pričom v tomto programe mali zaznieť informácie týkajúce
sa aj služby L. S S., a.s., ktoré podľa odporkyne naplnili definíciu skrytej mediálnej
komerčnej komunikácie podľa § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. (definícia skrytej
reklamy podľa § 32 ods. 12 zákon č. 308/2000 Z.z. účinného do 14. decembra 2009).
Rozhodnutie č. RP/14/2009 zo dňa 21. apríla 2009, ktorým odporkyňa za uvedené
porušenie zákona uložila navrhovateľovi pokutu vo výške 3 500 €, bolo zrušené
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3 Sž 39/2009 -33 zo dňa
5. novembra 2009 a vec bola vrátená odporkyni na ďalšie konanie.
Odporkyňa vo veci znovu rozhodla napadnutým rozhodnutím č. RP/13/2010
zo dňa 23. februára 2010, ktorým navrhovateľovi uložila pokutu vo výške 3 350 €
za porušenie povinnosti ustanovenej v § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. (§ 32
ods. 12 zákona č. 308/2000 Z.z. účinného do 14. decembra 2009).
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, v prejednávanom prípade je spornou otázka,
podľa akého právneho predpisu mala odporkyňa o uložení sankcie rozhodnúť,
teda či bolo potrebné aplikovať zákon č. 308/2000 Z.z. účinný do 14. dec embra 2009
(zákon účinný v čase porušenia zákonnej povinnosti) alebo zákon č. 308/2000 Z.z.
účinný od 15. decembra 2009 (zákon účinný v čase rozhodovania o porušení zákonnej
povinnosti).
Zákonom č. 498/2009 Z. z. bol s účinnosťou od 15. decembra 2009 zmenený
a doplnený zákon č. 308/2000 Z.z., pričom prechodné ustanovenia upravili len niektoré
špecifické právne inštitúty, ale neriešili aplikáciu zákona č. 308/2000 Z. z. ako celku.
Aj keď táto generálna úprava spôsobu aplikácie zákona č. 308/2000 Z.z. účinného
od 15. decembra 2009 v jeho prechodných ustanoveniach chýba, pravidlá postupu
v takomto prípade sú jednoznačne dané v právnej teórii, a tiež sú vymedzené aj platnými
ústavnými princípmi.
Vzhľadom na to, že všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu,
resp. zrušení právneho predpisu a nahradení ho novým právnym predpisom určuje,
že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu,
sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym
predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak.
V danom prípade bola navrhovateľovi uložená sankcia formou peňažnej poku ty.
Jedná sa teda o formu správneho trestania, ktoré sa riadi zásadami platnými a v trestnom
práve. V prejednávanej veci je preto nevyhnutné uplatniť zásadu ustanovenú v čl. 50
ods. 6 Ústavy SR, podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije,
ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
Z uvedeného vyplýva, že odporkyňa mala o uložení sankcie rozhodnúť podľa
zákona platného a účinného v čase porušenia zákonnej povinnosti navrhovateľom,
teda podľa zákona č. 308/2000 Z. z. účinného do 14. decembra 2009. Neskorší zákon
mohla použiť len, ak by to bolo pre navrhovateľa priaznivejšie. Takýto dôvod
aplikovania neskoršej právnej normy však z napadnutého rozhodnutia nevyplýva.
Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku namietal skutočnosť, že napadnuté
rozhodnutie bolo vydané po uplynutí jednoročnej zákonnej prekluzívnej lehoty.
Podľa § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného od 15. decembra 2009 rada
o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti
podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť
porušená.
Podľa § 246d veta prvá O.s.p. ak osobitný zákon upravujúci priestupky,
kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti,
prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú.
Z uvedeného je zrejmé, že plynutie prekluzívnej lehoty ustanovenej v § 64 ods. 4
zákona č. 308/2000 Z. z. bolo prerušené počas konania na najvyššom súde o opravnom
prostriedku, ktorý navrhovateľ podal proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/14/2009 zo dňa
21. apríla 2009. Z ustanovenia § 246d veta prvá O.s.p., konkrétne z formulácie „lehoty
pre zánik zodpovednosti,“ jasne vyplýva, že prerušenie plynutia lehôt sa týka aj
prekluzívnej lehoty, čo je jednoznačne vyjadrené v slove „zánik“.
K tvrdenému porušeniu povinnosti došlo dňa 21. septembra 2008. K prerušeniu
plynutia jednoročnej prekluzívnej lehoty došlo v čase konania o opravnom prostriedku
navrhovateľa proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/14/2009 zo dňa 21. apríla 2009,
vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Sž 39/2009 v čase od doručenia opravného
prostriedku najvyššiemu súdu dňa 15. júna 2009 do nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku najvyššieho súdu č. k. 3 Sž 39/2009-33 zo dňa 5. novembra 2009, t.j. do dňa
11. decembra 2009. Napadnuté rozhodnutie odporkyňa vydala dňa 23. februára 2010.
Prekluzívna jednoročná lehota teda plynula v období od 22. septembra 2008
do 15. júna 2009 (t.j. odo dňa nasledujúceho po dni, keď došlo k porušeniu zákona
do dňa predchádzajúcemu dňu začatia odvolacieho konania proti rozhodnutiu odporkyne
č. RP/14/2009), a v období od 12. decembra 2009 do 23. februára 2010 (t.j. v čase odo
dňa nasledujúceho po dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 3 Sž 39/2009-33 zo dňa 5. novembra 2009 do rozhodnutia
o uložení sankcie). Z uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie odporkyne bolo
vydané v jednoročnej prekluzívnej lehote podľa § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.
Najvyšší súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku navrhovateľa, že odporkyňa
vydala napadnuté rozhodnutie po uplynutí trojmesačnej lehoty na uloženie sankcie,
ktorá začína plynúť odo dňa doručenia rozsudku najvyššieho súdu č. k. 3 Sž 39/2009 -33
zo dňa 5. novembra 2009.
Podľa § 64 ods. 7 veta druhá zákona č. 308/2000 Z. z. účinného od 15. decembra 2009,
ak súd rozhodnutie rady zruší a vec vráti na nové konanie, rada rozhodne o sankcii
najneskôr do troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu.
Rozsudok najvyššieho súdu č. k. 3 Sž 39/2009-33 zo dňa 5. novembra 2009 bol
odporkyni doručený dňa 9. decembra 2009. Napadnuté rozhodnutie č. RP 13/2010 bolo
vydané dňa 23. februára 2010. Z uvedeného vyplýva, že rada o sankcii rozhodla v lehote
troch mesiacov, v súlade s § 64 ods. 7 zákona č. 308/2000 Z. z.
Podľa § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom,
ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.
Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne.
Podľa § 250l ods. 2 O.s.p., pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa
primerane ustanovenie z druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Podľa § 250j ods. 3 O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu
a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec
žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané
na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre neúplnosť spisu správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd
zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý
na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch
súd nie je viazaný.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporkyne senát najvyššieho súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie č. RP 13/2010 zo dňa 23. februára 2010 bolo
vydané na základe neúčinného právneho predpisu, nakoľko vo výroku rozhodnutia
odporkyňa uviedla, že navrhovateľovi ukladá sankciu za porušenie povinnosti
ustanovenej v § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., pričom toto ustanovenie bolo
účinné až od 15. decembra 2009, a teda nebolo účinné v čase porušenia povinnosti.
Z uvedeného dôvodu preto Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napadnuté
rozhodnutie odporkyne zrušil podľa § 250j ods. 3 O.s.p.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l
ods. 2 OSP. Úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 454,96 €,
ktorá pozostáva z odmeny advokáta za tri úkony právnej služby: za prevzatie a prípravu
zastúpenia zo dňa 25.3.2010, za písomné podanie na súd - opravný prostriedok zo dňa
9.4.2010, podaný na súd dňa 12.4.2010, za účasť na pojednávaní 20.10.2010 (3x 120,23 €),
režijného paušálu 3x7,21€ a DPH 72,64€ (19% zo sumy 382,32€) - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1
písm. a/, b/ a c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Povinnosť platiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok navrhovateľovi
nevznikla, keďže bol v konaní úspešný (§ 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov) a preto mu súd nepriznal požadovanú náhradu
trov konania v tejto časti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 20. októbra 2010
JUDr. Elena Kováčová , v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová