Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/94/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudkýň Mgr. Moniky Hrašnovej a JUDr. Eriky Tischlerovej v právnej veci žalobcu Ladislava Pócsa, nar. XX.XX.XXXX, Zátišie 1836/17, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 36 922 161, zastúpeného spoločnosťou ADAUS, s. r. o., Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 100847593/2021 zo dňa 17.05.2021, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1.

Daňový úrad Trnava ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo 101983833/2020 zo dňa 15.12.2020 podľa vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 20 590,54 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2018 na základe neuznania odpočítania dane z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťami Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o. za dodávky reklamných služieb a tovaru.

2.

Správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že počas daňovej kontroly vykonal rozsiahle dokazovanie, pri ktorom zistil, že žalobca nenadobudol plnenia od deklarovaných dodávateľov, nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z predložených faktúr, keďže nepreukázal reálne dodanie tovaru a služieb.

3.

V posudzovanom prípade správca dane založil svoje závery prioritne na skutočnostiach zistených v rámci obchodno-právneho vzťahu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a jeho dodávateľmi, podľa ktorých tvrdené dodávateľské spoločnosti sú dlhodobo nekontaktné, so správcom dane nespolupracujú, konatelia tvrdených dodávateľských spoločností sú podľa zápisu v obchodnom registri občania Španielskeho kráľovstva, ktorých podľa zistenia z medzinárodnej výmeny informácií nebolo možné stotožniť s reálnymi osobami a rovnako nestotožnenými zostali osoby A. B. a C. D., s ktorými mal žalobca podľa jeho tvrdenia ako s osobami splnomocnenými dodávateľmi v jednotlivých obchodných prípadoch konať.

4.

Žalovaný, Finančné riaditeľstvo SR, napadnutým rozhodnutím č. 100847593/2021 zo dňa 17.05.2021 prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava potvrdil ako vecne správne.

5.

Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním neboli zistené žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že fakturovaný tovar a služby boli skutočne dodané deklarovanými dodávateľmi High Produce s.r.o. a Elantra s.r.o. Ide o nekontaktné spoločnosti, ktoré so správcom dane nekomunikujú a na svojich sídlach sa nenachádzajú. Konatelia spoločností p. E. F. a p. G. H. sú neexistujúce osoby. Deklarované zdaniteľné obchody tak nebolo možné preveriť. Spôsob preverenia uskutočnenia zdaniteľných obchodov u spoločnosti Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o., i existencie samotných konateľov spoločností bolo vykonané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

6.

Správca dane vykonal náležité preverenie osoby p. E. F. formou žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, pričom bolo zistené, že ide o neexistujúcu osobu. Správca dane obdržal vyjadrenie príslušnej daňovej správy, že uvedená osoba nie je evidovaná v žiadnych databázach a nie sú o nej vedené žiadne záznamy. Z dôvodu hospodárnosti, rýchlosti a efektívnosti daňového konania sú daňové orgány oprávnené využiť už zistené skutočnosti aj v iných konaniach, bez potreby opakovania úkonov, ktorými boli získané, v každom jednotlivom daňovom konaní. Takýto postup umožňuje priamo daňový poriadok v § 24 ods. 4. Informácie o osobe p. G. H. boli získané správcom dane zákonným spôsobom pri výkone jeho činnosti v rámci iného daňového konania, pričom zistené skutočnosti sú rozhodné pre správne určenie dane aj v riešenom prípade.

7.

Správca dane vykonal náležité preverenie osoby p. G. H., pričom z oficiálnych zdrojov bolo zistené, že ide o neexistujúcu osobu. Uvedené nevyvracia ani skutočnosť, že p. E. F. a p. G. H. sú zapísaní ako konatelia spoločnosti Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o. v Obchodnom registri SR. Obchodný register SR preveruje len naplnenie formálnej stránky predložených dokladov, nie však ich obsahovej. Ak je preukázané, že konkrétna osoba neexistuje, tak ani zápis v Obchodnom registri nezakladá jej existenciu. Spoločnosť Elantra s.r.o. bola v databázach finančnej správy registrovaná ešte v čase, keď bola konateľkou spoločnosti p. I. C. a spoločnosť High Produce s.r.o. bola v databázach finančnej správy registrovaná, keď bol konateľom spoločnosti p. G. F.. Daňové orgány nemajú možnosť a ani kompetenciu preverovať následné vnútorné zmeny v obchodných spoločnostiach, ktoré sú evidované v registroch iných verejných orgánov. Nezrovnalosti zistené pri výkone svojej činnosti môžu len následne oznámiť príslušnému orgánu za účelom ich preverenia a odstránenia.

8.

Rovnako nebola preukázaná ani existencia a totožnosť osôb p. C. D. a p. A. B.. Preverovaním v dostupných databázach bolo zistené, že údaje a informácie o menovaných osobách predložené daňovým subjektom nie sú korektné a existencia menovaných osôb je tak sporná. Samotná plná moc udelená p. C. D. vykazuje závažné vady, ktorú spôsobujú jej nevierohodnosť, pretože je určená na zastupovanie spoločnosti High Profit s.r.o. V rámci vykonaného dokazovania boli zistené rôzne nezrovnalosti vo výpovediach daňového subjektu. Daňový subjekt nevedel uviesť, prečo nepreložil plnomocenstvá už počas daňovej kontroly, nevedel sa vyjadriť, ako plnomocenstvá nadobudol a ako si overoval ich pravdivosť, nepredložil dôkazy o vykonaní prepravy vlastným vozidlom. Nezrovnalosti sa týkali aj vyjadrení vo veci fakturácie prepravy tovaru. Daňovému subjektu taktiež chýbali elementárne znalosti o obsahu a priebehu zdaniteľných obchodov, jeho výpovede boli len všeobecného charakteru a nezodpovedali jednotlivým fakturovaným plneniam. K zisteným nezrovnalostiam sa daňový subjekt nevyjadril a nijakým spôsobom ich neodstránil. Vyššie uvedené nezrovnalosti a nejasnosti vyvolávajú odôvodnené pochybnosti o pravdivosti tvrdení a dokladov daňového subjektu a o oprávnenosti uplatneného odpočítania dane zo sporných faktúr.

9.

Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR sp. zn. ).

10.

Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane, možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. l daňového poriadku). Inak povedané, je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Tvrdenia daňového subjektu, že správca dane založil svoje závery na skutočnostiach týkajúcich sa iného subjektu sú v rozpore so skutkovým a právnym stavom. Daňovému subjektu bolo uplatnené odpočítanie od dane zamietnuté z dôvodu, že sa nepreukázala pravdivosť nim predložených dokladov a tvrdení (§ 24 ods. l daňového poriadku).

11.

Tvrdenie daňového subjektu, že správca dane založil svoje závery na skutočnostiach týkajúcich sa iného subjektu sú v rozpore so skutkovým a právnym stavom. Daňovému subjektu bolo uplatnené odpočítanie od dane zamietnuté z dôvodu, že sa nepreukázala pravdivosť ním predložených dokladov a tvrdení (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). V zmysle rozsudku NS SR sp. zn. zákonnú ochranu požíva len poctivý obchodný styk, ktorý vyžaduje, aby štatutárny orgán mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými napĺňa znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Nie je povinnosťou správcu dane zisťovať, od ktorého iného dodávateľa bol tovar v skutočnosti prevzatý, alebo akým spôsobom bol získaný, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú odberateľovo tvrdenie o tom, že tovar bol prijatý od tohto dodávateľa. V zmysle vyjadrenia v cit. rozsudku pokiaľ platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba uvedená na faktúre ako dodávateľ musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar odberateľovi. Preto správca dane skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Správca dane nie je povinný dokazovať pôvod tovaru, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúry. Ak odberateľ neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.

12.

Daňový subjekt uskutočnenie zdaniteľných obchodov so spoločnosťami Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o. deklaroval len dokladmi, ktoré mať byť vyhotovené neexistujúcimi osobami. V súlade s § 24 ods. 5 daňového poriadku sa na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada. Rozhodujúcou skutočnosťou však bolo, že daňový subjekt neodstránil zistené nezrovnalosti a nevedel sám preukázať, že tovar bol dodaný deklarovaným dodávateľom. Pokiaľ si daňový subjekt uplatnil nárok na odpočítanie dane zo sporných faktúr od spoločností Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o., musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené v deklarovanom rozsahu a deklarovanými dodávateľmi. Samotná skutočnosť, že na sporných faktúrach sú ako dodávatelia uvedené spoločnosti Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o. ešte neznamená, že tieto v skutočnosti dodanie tovaru aj uskutočnila a vznikla jej v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH aj daňová povinnosť.

13.

Pokiaľ nie je možné riadne overiť doklady predložené daňovým subjektom a skutočnosti v nich uvedené, sú tieto doklady nepreukazné. Sám o sebe takýto doklad bez ďalších dôkazov nepreukazuje, že sa deklarovaný obchod uskutočnil, resp., že sa uskutočnil tak, ako je v doklade uvedené.

14.

Rozhodnutie žalovaného napadol žalobca správnou žalobou, v ktorej namietal, že správca dane, rovnako ako žalovaný, sa riadil iba subjektívnymi úvahami nezaloženými na dôkazoch, skutkový stav veci neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou a v rozpore so zákonom presunul dôkazné bremeno týkajúce sa dodávateľov na žalobcu. Namietal, že správny orgán nevykonal dostatočne dokazovanie vo veci, keď nevykonal miestne zisťovanie v sídlach dodávateľských spoločností, riadne nepredvolal konateľov dodávateľských spoločností, nevykonal dopyt na príslušnú finančnú správu v zahraničí, aby zistila trvalý pobyt týchto osôb a následne zabezpečila ich vypočutie.

15.

Podľa žalobcu je z obsahu protokolu daňového úradu zrejmé, že zo strany správcu dane nebolo vykonané dôsledné preverenie skutkového stavu. Dokazovanie oprávnenosti nároku na odpočítanie dane je vždy v prvom rade vedené preukazovaním uskutočnenia dodania tovaru alebo služby, teda vzniku daňovej povinnosti dodaného tovaru alebo služby a teda samozrejme ich existencia. Správca dane odpočítanie odmietol iba na základe nedoručenia jednej písomnosti. Správca dane nevykonal žiadny úkon smerujúci k prevereniu skutočného dodania tovaru a služieb, nepreveril dodávateľov žalobcu formou miestneho zisťovania, nepreveril ani použitie a prijatie plnení na účely podnikania, z čoho by bolo nesporné, že k dodaniu tovaru došlo. Zo zistení správcu dane je tiež zrejmé, že boli potvrdené platby, ktoré boli realizované osobou konateľa, keďže iba táto mohla disponovať predmetným účtom, toto všetko je v rozpore s prijatým záverom správcu dane, že z vykonaného dokazovania nebola správcovi dane preukázaná reálnosť a existencia zdaniteľného plnenia. Žalobca namietal, že v konaní neboli vypočutí A. B. a C. D., ktorí vystupovali za dodávateľov na základe plných mocí, tovar riadne preberal za daňový subjekt vedúci skladu pán D., ktorý taktiež nebol vo veci vypočutý ako svedok a na jeho vypočutí daňový subjekt naďalej trvá.

16.

Žalobca naďalej trvá aj na riadnom vypočutí pána J. E., ktorý má vedomosť o všetkých obchodných aktivitách.

17.

Poukázal aj na to, že daňový subjekt uhrádzal faktúry za dodaný tovar a tieto úhrady boli vykonávané bankovým prevodom, čo je možné preveriť aj z výpisov z bankových účtov.

18.

Žalobca uvádzal, že podľa ust. § 45 ods. 2 písm. a) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ale musí byť zo strany správcu dane na takýto úkon vyzvaný, pričom však z výzvy musí byť zrejmé, aké pochybnosti a akým spôsobom majú byť zo strany daňového subjektu tieto nejasnosti odstránené, z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí avšak za určitých podmienok. Každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. V tieto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C354/03 Optigen LTD. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že daňový subjekt má povinnosť preukázať nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených spoločnosťou dodávateľa, a to spôsobom a formou určenou správcom dane v súlade so zákonnou úpravou platnou v Slovenskej republike. Z protokolu však vyplýva, že správca dane svoje závery, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania dane zo sporných faktúr založil výhradne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nedostatkov v komunikácii s dodávateľmi. Tieto však ani nie je možné považovať za nesplnenie dôkaznej povinnosti daňového subjektu. V danom prípade správca dane pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.

19.

Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie nebolo riadne zdôvodnené, bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho posúdeného skutkového právneho stavu a v rozpore so

zákonom. V danom prípade neboli vypočuté osoby, ktoré boli v čase realizácie obchodných prípadov štatutárnymi orgánmi dodávateľov a odberateľov žalobcu.

20.

Žalobca považuje rozhodnutie žalovaného za neodôvodnené preto, lebo požiadavka v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia nebola zo strany žalovaného ani správcu dane, riadne naplnená. Skutková stránka odôvodnenia má obsahovať opis podstaty veci a nielen reprodukciu znenia konkrétnych ustanovení zákona. Daňový subjekt uvádza, že aj keď navonok pôsobí obsah odôvodnenia rozhodnutia dane bohato, na prezentáciu skutkových okolností a prijatých právnych záverov, jeho ťažiskom je iba sumarizáciou rozporuplných dôvodov. V rozhodnutí sú navyše popísané rôzne protichodné odôvodňujúce skutočnosti, ktoré mali byť zo strany daňového subjektu porušené, čo ešte umocňuje pochybnosti daňového subjektu, čo vlastne správca dane považuje za rozhodujúce pre prijatie svojich skutkových a právnych záverov, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania dane.

21.

Žalobca riadne uskutočnil zdaniteľné plnenie v predmetnom zdaňovacom období, čo riadne zdokladoval riadnou účtovnou evidenciou, vydanými aj prijatými faktúrami, dodacími listami, skladovou evidenciou, riadne uskutočnenými platbami, bezhotovostným stykom, všetko riadne v súlade s platnými predpismi. Daňový subjekt preto navrhol vykonanie miestneho zisťovania v skladoch a priestoroch, kde bol tovar priebežne uskladňovaný. Daňový subjekt, t. j. žalobca cituje z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. „zo zákona o správe dani vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na základe ktorých preukázaní bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov uvedených daňovým subjektom. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásahu realizovať sú vybavené rozsiahlymi právomocami vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v § 2 ods. 3 zákona o správe daní. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce z vrchnostenského postavenia daňových orgánov, preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav veci a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.“

22.

Ak podľa správcu dane tovar nedodala spoločnosť uvedená na faktúre, pričom tovar reálne existoval, musela ho dodať iná spoločnosť, daňový subjekt preto žiada, aby správca dane jednoznačne vysvetlil, kto podľa neho, ako a na základe akých podmienok tento tovar dodal. Žalobca konštatoval, že reálnosť uskutočnenia obchodných prípadov v predmetnom zdaňovacom období bola spochybnená len a len tvrdením správcu dane, slovným vyjadrením, nie však nejakým relevantným dôkazom. Práve naopak daňový subjekt bez pochybnosti preukázal dodanie deklarovaných tovarov.

23.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je podľa žalobcu daná tým, že rozhodnutie je založené na nedostatku dôvodov skutkových, o ktoré sa správny orgán opiera. Za nedostatok dôvodov je možné považovať prípady, keď správca dane svoje rozhodnutie odôvodňuje skutočnosťami, ktoré v konaní neboli jednoznačne zistené alebo preukázané, ide aj o taký stav, keď správny orgán svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí založil nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podložené viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR, ).

24.

Žalobca v súvislosti s danými prípadmi poukázal v rámci riešenia otázky dôkazného bremena na judikáty Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho dvora, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 , rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 25.03.2005, rozsudky Najvyššieho súdu SR , , , rozsudok Najvyššieho súdu SR , rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 21.06.2012 vo veci Mahagében Kft. proti Nemzeti Adó-és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága C80/11 a Péter Dávid proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Észak-alföldi Regionális Adó Főigazgatósága C-142/11 a ďalšie. Z judikatúry Európskeho súdneho dvora podľa neho vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť práva na odpočet:

- ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka platiteľom dane a hospodárska činnosť,

- v prípade, že dodávka bola uskutočnená platiteľom dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim, má sa smernica vykladať v tom zmysle, že bráni pravidlu vnútroštátneho práva, podľa ktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu absolútnou neplatnosťou ako zmluvu, ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod na strane predajcu má za následok stratu práva na odpočet DPH zaplatenú týmto platiteľom. V tejto súvislosti je nepodstatná otázka, či táto neplatnosť vyplýva z podvodu vo vzťahu k DPH alebo z iných podvodov,

- naopak, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet DPH tomuto platiteľovi dane.

25.

Podľa žalobcu nemožno opomenúť ani rozhodnutia Najvyššieho súdu SR , v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude účtovná evidencia riadne vedená. Nemožno rozširovať preukázanie akýchkoľvek skutočností na žalobcu, na ktoré nemá žalobca vplyv a týkajú sa povinnosti iného subjektu, ktoré žalobca nemôže sám ovplyvniť. Nesprávny je záver žalovaného, ako aj správcu dane, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Z ust. § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov a § 49 ods. 1, 2 zákona o dani z pridanej hodnoty nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Z uvedených ustanovení zákona ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí.

26.

Poukazoval tiež na to, že Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C354/03 Optigen Ltd. (bod 47) okrem iného uvádza, že každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak neuniesli svoje dôkazné bremeno dodávatelia daňového subjektu a nepreukázali konkrétne skutočnosti vo vzťahu k svojim subdodávateľom, nie je možné vylúčiť, aby v samostatnom konaní voči daňovému subjektu táto skutočnosť preukázaná bola.

27.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ pojem dodanie tovaru v uvedenom ustanovení neodkazuje na prevod vlastníctva podľa formálnych náležitostí uplatniteľných vnútroštátnym právom, ale zahŕňa všetky prevody hmotného majetku oprávňujúce druhú stranu k skutočnému nakladaniu s uvedeným majetkom akoby bola majiteľom tohto majetku (rozsudok Súdneho dvora EÚ C/78/12 vo veci Evita - K). Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že daňový subjekt faktúrou preukazuje aj to, že tovar dodal dodávateľ uvedený na faktúre, a teda daňový subjekt takto vyčerpal vlastné dôkazné bremeno nielen k existencii plnenia, o ktorom správca dane nepochybuje, ale aj k osobe dodávateľa.

28.

Žalobca ďalej namietal, že správca dane nedostatočne a spoľahlivo zistil skutkový stav. Správca dane nepostupoval v súlade s ust. § 3 ods. 1 až 3, § 24 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku. Záver správcov dane, že daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa je predčasný a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Daňový subjekt má pocit, že správca dane namiesto toho, aby riadne viedol dokazovanie jednoducho skopíroval poznatky od iných správcov dane a tieto skopíroval do protokolu z daňovej kontroly. Nie je možné len umelo prevziať poznatky z iných úradov a orgánov, ale v daňovom konaní, ak správca dane poukazuje na vyjadrenie nejakej osoby, tak v daňovom konaní musí byť takáto osoba vypočutá ako svedok za prítomnosti daňového subjektu v súlade s ustanoveniami daňového poriadku. Je tiež zrejmé, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre ich nedostatok, nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, a teda je porušené ust. v znení neskorších predpisov, pretože odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje, ktoré skutočnosti

boli podkladom rozhodnutia, pre ktoré konkrétne dôvody správca dane neuznal obchodný prípad, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Záverom žalobca uvádzal, že postup správcov dane v celom konaní sa javí ako diskriminačný voči daňovému subjektu, nakoľko správca dane nepriznáva žalobcovi právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb, ale súčasne daň z prijatých služieb týkajúcich sa daného tovaru nespochybnil. V rozpore s týmto konaním daňového úradu je konštatovanie, že daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov za dodanie tovaru a poskytnutie služby ponechal z dôvodu jej uvedenia na faktúrach, pretože bolo spochybnené dodanie tovaru a služieb pri prijatých zdaniteľných plneniach. Uvedený nezákonný postup správcu dane je opätovne vytýkaný správcom dane Finančným riaditeľstvom SR (rozhodovacia prax odvolacieho orgánu). Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

29.

Uvádzal, že vykonaným dokazovaním neboli zistené žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že fakturovaný tovar bol skutočne dodaný deklarovanými dodávateľmi Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o. Ide o nekontaktné spoločnosti, ktoré so správcom dane nekomunikujú a na svojich sídlach sa nenachádzajú. Konatelia spoločností p. E. F. a p. G. H. sú neexistujúce osoby. Rovnako nebola preukázaná ani existencia a totožnosť osôb p. C. D. a p. A. B. ako údajných splnomocnených zástupcov deklarovaných dodávateľov. Preverovaním v dostupných databázach bolo zistené, že údaje a informácie o menovaných osobách predložené žalobcom nie sú korektné a existencia menovaných osôb je tak sporná. Samotná plná moc udelená p. C. D. vykazuje závažné vady, ktoré spôsobujú jej nevierohodnosť, pretože je určená na zastupovanie spoločnosti High Profit s.r.o. Zo strany žalobcu okrem listinných dokladov neboli predložené žiadne dôkazy o splnení podmienok stanovených pre vznik práva na odpočítanie dane v zmysle ustanovení zákona o DPH. Hodnovernosť predložených listinných dôkazov bola vykonaným dokazovaním spochybnená, pretože mali byť vystavené neexistujúcimi osobami. K vzniknutým nezrovnalostiam a pochybnostiam sa žalobca nevedel vyjadriť a nijakým spôsobom ich neodstránil. V danom prípade tak zo strany žalobcu neboli predložené žiadne relevantné a vierohodné dôkazy o tom, že spoločnosti Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o. skutočne dodali fakturované tovary a služby žalobcovi. Nebolo teda bez pochybností preukázané, že práve týmto dodávateľom vznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH, čím žalobca neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku, na základe čoho neboli splnené hmotnoprávne podmienky, ktoré sa na odpočítanie DPH viažu (§ 49 - § 51 zákona o DPH).

30.

V rámci vykonaného dokazovania boli zistené rôzne nezrovnalosti vo výpovediach žalobcu. Žalobca nevedel uviesť, prečo nepredložil plnomocenstvá už počas daňovej kontroly, nevedel sa vyjadriť, ako plnomocenstvá nadobudol a ako si overoval ich pravdivosť, nepredložil dôkazy o vykonaní prepravy vlastným vozidlom. Nezrovnalosti sa týkali aj vyjadrení vo veci fakturácie prepravy tovaru. Žalobcovi taktiež chýbali elementárne znalosti o obsahu a priebehu zdaniteľných obchodov, jeho výpovede boli len všeobecného charakteru a nezodpovedali jednotlivým fakturovaným plneniam. K zisteným nezrovnalostiam sa žalobca nevyjadril a nijakým spôsobom ich neodstránil. Vyššie uvedené nezrovnalosti a nejasnosti vyvolávajú odôvodnené pochybnosti o pravdivosti tvrdení a dokladov žalobcu a o oprávnenosti uplatneného odpočítania dane zo sporných faktúr. V okamihu, kedy prvostupňový orgán spochybnil dôveryhodnosť predložených dokladov, bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Takýto spôsob vedenia dokazovania vyplýva z toho, že na strane žalobcu ako daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní (§ 24 ods. 1 daňového poriadku).

31.

Žalovaný poukazoval na právny názor Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku sp. zn. vyslovil, že zákonnú ochranu požíva len poctivý obchodný styk, ktorý vyžaduje, aby štatutárny orgán mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými napĺňa znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Nie je povinnosťou prvostupňového orgánu zisťovať, od ktorého iného dodávateľa bol tovar v skutočnosti prevzatý, alebo akým spôsobom bol získaný, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú odberateľovo tvrdenie o tom, že tovar bol prijatý od tohto dodávateľa. V

zmysle vyjadrenia v cit. rozsudku pokiaľ platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba uvedená na faktúre ako dodávateľ musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar odberateľovi. Preto prvostupňový orgán skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Prvostupňový orgán nie je povinný dokazovať pôvod tovaru, ale žalobca musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. Žalobca uskutočnenie zdaniteľných obchodov so spoločnosťami Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o. deklaroval len dokladmi, ktoré mali byť vyhotovené neexistujúcimi osobami. V súlade s § 24 ods. 5 daňového poriadku na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada. Rozhodujúcou skutočnosťou však bolo, že žalobca neodstránil zistené nezrovnalosti a nevedel sám preukázať, že tovary mu boli dodané deklarovaným dodávateľom.

32.

Vypočutie p. D. pracujúceho na pozícii skladník u žalobcu by žalobcovi neprinieslo lepšie postavenie z dôvodu, že žalobca zdaniteľné obchody uskutočňoval sám, preto výpoveď p. D. by nemohla objasniť kľúčové nezrovnalosti zistené prvostupňovým orgánom, keďže tieto sa týkajú skutočností, o ktorých má vedomosť len žalobca ako priamy účastník deklarovaných zdaniteľných obchodov.

33.

K námietke žalobcu, že pán Ladislav Pócs mal byť v danom konaní vypočutý v pozícii svedka, žalovaný uvádzal, že Ladislav Pócs v danom konaní nemôže vystupovať v pozícii svedka, keďže v danom konaní ide o kontrolovaný daňový subjekt a teda nemôže byť v danom prípade v postavení svedka, keďže vystupuje na strane účastníka, t. j. daňového subjektu, ktorého sa dotýka samotná daňová kontrola.

34.

Žalobcovi bol zo strany prvostupňového orgánu poskytnutý dostatočný časový priestor na predkladanie vyjadrení a dôkazov k preverovaným zdaniteľným obchodom. Žalobca však s prvostupňovým orgánom riadne nespolupracoval – k oboznámeniu so zistenými skutočnosťami počas daňovej kontroly sa nevyjadril, na prerokovanie pripomienok k protokolu sa bez ospravedlnenia nedostavil, čím nevyužil svoje právo a súčasne porušil svoju zákonnú povinnosť stanovenú v § 3 ods. 8 daňového poriadku poskytovať úzku súčinnosť.

35.

Žalobca k odvolaniu predložil listinné doklady s tvrdením, že ich získal od výrobcu fakturovaného tovaru. Pravdivosť tohto tvrdenia je otázna z dôvodu, že nie je logické a pravdepodobné, aby podnikateľský subjekt poskytoval svoje vnútorné účtovné dokumenty neznámym osobám. Samotné predložené listiny sú nevierohodné z dôvodu nečitateľnosti a rozporov údajov v nich uvedených s tvrdeniami daňového subjektu (napr. o mieste vykládky tovaru). V tejto súvislosti žalovaný poukazoval na ustanovenie § 46 ods. 8 daňového poriadku, v zmysle ktorého daňový subjekt môže predložiť len dôkazy a doklady preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Preto doklady, tvrdenia a návrhy daňového subjektu, ktoré sú obsahom podaného odvolania mal žalobca povinnosť predkladať počas daňovej kontroly.

36.

Podľa žalovaného dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie na nej uvedenej dodávateľom. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že žalobca je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (rozsudok NS SR sp. zn. ). Rozsudky ESD C-80/11 a C-142/11 Mahagében Kft a Péter Dávid, C-354/03 Optigen Ltd, C-285-11 Bonik EOOD, C-440/04 Recolta recycling SPR sa vzťahovali na prípady, keď si dotknuté subjekty splnili svoje dôkazné bremeno, zákonné podmienky na uplatnenie odpočítania od dane boli splnené, pričom iný stupeň reťazca, ako ten, na ktorom sa sami podieľali, bol poznačený podvodom, o ktorom vedeli alebo mali vedieť.

V prípade žalobcu nebola splnená základná podmienka a skutková okolnosť, z ktorej predmetné rozsudky vychádzali, a to splnenie zákonných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Z tohto dôvodu sú predmetné rozsudky neaplikovateľné na preverovaný prípad.

37.

V stanovisku k vyjadreniu žalovaného žalobca zotrval na argumentácii uvedenej v žalobe. Uvádzal, že na základe ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ platí, že zákaz podvodu a zneužitia práva predstavujú všeobecné zásady práva EÚ, ktoré vplývajú na výklad sekundárneho práva EÚ a zodpovedajúcich vnútroštátnych noriem a tam, kde sa daňové subjekty domáhajú subjektívnych práv vyplývajúcich z práv EÚ sú orgány aplikácie práva povinné na zákaz podvodu a zneužitia prihliadať aj pri absencii ekvivalentného pravidla vo vnútroštátnom práve. Vo vzťahu k podvodu na DPH vyššie uvedené Súdny dvor EÚ sformoval v rozhodnutí Italmoda vo vzťahu k zákazu zneužitia práva aj s odkazom na predchádzajúcu rozhodovaciu prax. Tento záver Súdny dvor EÚ sformuloval v rozhodnutí Cussens, pričom v uvedenom rozhodnutí skonštatoval, že na túto zásadu musia vnútroštátne aplikácie práva prihliadať aj pri posudzovaní skutočností, ktoré nastali pred rozhodnutím Halifax, ktoré prvýkrát zásadu zákazu zneužitia práva pre oblasť DPH sformulovalo.

38.

Pre režim podvodu SD EÚ tento test sformuloval v rozhodnutí Axel Kittel, ktoré nadväzovalo a rozvíjalo argumenty v rozhodnutí Optigen. Axel Kittel test už prevzal do svojej rozhodovacej praxe aj Najvyšší súd SR a pozostáva zo štyroch otázok, na ktoré musí byť kumulatívne odpovedané kladne: a) Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? - Žalobca uvádza, že z jeho konania žiadny daňový únik nevznikol, keďže tovar, služby riadne nakúpil a zaplatil za ne cenu aj s DPH prevodom na účet dodávateľa. b) Ak vznikol daňový únik je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? - Žalobca jednoznačne uvádza, že sa podvodného konania nedopustil a jeho činnosťou daňový únik nevznikol a ani nemohol vzniknúť. c) Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? - Žalobca sa nedopustil podvodného konania a ani žiadny dôkaz o podvodnom konaní žalobcu sa v danom spise nenachádza. d) Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? - Žalobca ako daňový subjekt o údajnom podvodnom konaní nevedel a ako zo spisu vyplýva, ani vedieť nemohol. Čo sa týka žalobcu na základe vykonaného dokazovania rozhodne nemožno ustáliť, že by na všetky tie otázky Axel Kittel testu bolo možné odpovedať kladne.

39.

Zreteľné je to najmä na rozhodnutiach SD EÚ Maks Pen a SGI Valeriane. V rozhodnutí Maks Pen SD EÚ výslovne uviedol, že pochybnosti o dodávateľských kapacitách dodávateľa (prípadne jeho subdodávateľov) odôvodňujú zamietnutie práva na odpočítanie dane iba pod dvojitou podmienkou, že a) táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a b) ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou tohto podvodu. Inak povedané, pochybnosti o dodávateľovi (prípadne odberateľovi) v reťazci dodaní sú relevantné iba ako indikátory pre naplnenie Axel Kittel testu. Samé osebe nemôžu viesť k zamietnutiu práva na odpočítanie dane. Obdobné závery vyplývajú aj z rozhodnutí SD EÚ LVK, PPUH a Stroj Trans. Pri SGI Valeriane SD EÚ priamo vo výroku rozsudku SD EÚ skonštatoval, že neexistenciu dodávky má preukázať správca dane. To vo vyššie uvedenom kontexte implikuje, že nestačí, aby len bolo ustálené, že konkrétny dodávateľ nemohol určitú dodávku zrealizovať, ale musí byť ustálené, že dodávka skutočne nebola zrealizovaná (nikým).

40.

Zásadu zákazu zneužitia práva taktiež formuloval SD EÚ. Vymedzenie rigorózneho testu pre identifikáciu zneužitia je možné identifikovať v rozhodnutí SD EÚ Emsland-Stärke, kde SD EÚ uviedol, že „zistenie zneužitia vyžaduje, v prvom rade, kombináciu objektívnych okolností za ktorých, napriek formálnemu splneniu podmienok stanovených pravidlami Spoločenstva nebol dosiahnutý účel týchto pravidiel. Vyžaduje, v druhom rade, subjektívny prvok pozostávajúci z úmyslu dosiahnuť výhodu z pravidiel Spoločenstva umelým vytvorením podmienok potrebných na jej dosiahnutie. Existencia tohto subjektívneho prvku môže byť založená, okrem iných, cez dôkaz kolúzie medzi vývozcom zo spoločenstva prijímajúcim podporu a dovozcom tovaru v nečlenskom štáte.“

Následne vo vzťahu k daňovým otázkam bola zásada zákazu zneužitia práva uplatnená v rozhodnutí SD EÚ Halifax vo vzťahu k DPH. Hoci rovnaký záver o právnych následkoch zneužitia už takmer o rok skôr SD EÚ vyslovil vo veci Fini, vo veci Halifax bol podrobne rozpracovaný dvojdielny test na zistenie zneužívajúcej praktiky, kde musí byť ustálené: „(1) aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami; a (2) musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Vnútroštátny súd pritom môže vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne prepojenie medzi zahrnutými podnikateľmi v pláne zníženia daňového zaťaženia.“ Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že pri testovaní zneužitia je vždy nutné súčasne ustáliť, že a) priznaná výhoda bola v rozpore s predmetom a cieľom aplikovaného ustanovenia (tzv. objektívny test) a b) získanie uvedenej výhody bolo hlavným cieľom uskutočnených transakcií (tzv. subjektívny test). T.j. rozpor s predmetom a cieľom aplikovanej normy musí byť doplnený „zlým úmyslom“ daňovníka. Nestačí pritom, aby bol naplnený len jeden zo znakov. Čo sa týka žalobcu, ten nedosiahol žiadnu neoprávnenú výhodu a ani žiadny „zlý úmysel daňovníka“ neexistuje a ani neexistoval.

41.

Žalobca poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR , kde súd s odkazom na európsku judikatúru (rozsudok ESD č. C-277/14), vychádzajúcu zo šiestej smernice, v zmysle ktorej prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom, aby zamietli priznanie práva na odpočet, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudky ESD Bonik, C-285/11, body 35 a 37, a Maks Pen, C-18/13, bod 26). Jedná sa o prípady, keď daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojím nadobudnutím zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Len v takom prípade sa zdaniteľná osoba musí považovať za účastníka na takomto podvode bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo využitia služieb v rámci zdaniteľných plnení. V prípade, ak sú splnené vecné a formálne podmienky k vzniku a výkonu práva na odpočet, nie je v súlade s režimom práva na odpočet, aby sa zamietnutím postihla zdaniteľná osoba, ktorá nevedela a nemohla vedieť, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľmi alebo, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľom alebo, že podvodom na DPH bolo poznačené iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádzalo plneniu uskutočnenému uvedenou zdaniteľnou osobou alebo po ňom nasledovalo (rozsudky ESD C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-439/04, C-440/04, C-80/11, C-142/11).

42.

K replike žalobcu sa písomne duplikou vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať daň, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa nepreukáže, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený deklarovaným dodávateľom. V danom prípade žalobca tvrdil, že fakturované tovary boli dodané spoločnosťami Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o. a preto bol povinný preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobami deklarovanými na faktúrach ako dodávateľ. S poukazom na dôvody, ktoré viedli prvostupňový orgán k nepriznaniu odpočítania dane možno konštatovať, že sa týkali výlučne skutočností na strane žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že tovary mu boli dodané uvádzanými spoločnosťami, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu a pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. Taká dôkazná situácia, keď nie je preukázané, že tovary dodal vystaviteľ faktúry, vedie k nepriznaniu práva na odpočítanie dane. Uvedené rozloženie dôkazného bremena je potvrdené aj právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. vyslovil právne stanovisko, že na uplatnenie odpočtu DPH nepostačuje iba predloženie faktúr a preukázanie ich úhrad, ale zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet stanovil, predovšetkým musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. V prípade, ak zdaniteľné plnenie

podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Právo na odpočítanie DPH podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Obsahové náležitosti faktúry sú stanovené v § 74 zákona o DPH. Cieľom údajov uvedených na faktúre je umožniť daňovým správam skontrolovať zaplatenie splatnej dane a taktiež skontrolovať existenciu práva na odpočítanie dane. Preto treba vo svetle tohto cieľa analyzovať, či sú faktúry vydané v súlade s predmetnými ustanoveniami. V riešenom prípade žalobca nepreukázal, že fakturované tovary mu boli skutočne dodané deklarovaným dodávateľom, čím je spochybnená pravdivosť celých sporných faktúr, najmä cena tovaru a výška fakturovanej DPH a tým aj uplatneného odpočítania dane. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je priamym účastníkom deklarovaných zdaniteľných obchodov, má jednoznačne vedomosť o plneniach, ktoré prijal, ako aj o tom, akým spôsobom a kým boli skutočne dodané. To znamená, že v prípade skutočností, ktoré sa povinne uvádzajú na faktúre v zmysle § 74 zákona o DPH, neexistuje žiadna reálna možnosť, že by žalobca ako príjemca faktúry nevedel, či nejaký údaj uvedený na faktúre nezodpovedá realite. Z uvedených dôvodov je dobromyseľnosť žalobcu vo vzťahu k týmto skutočnostiam vylúčená. Z predloženého spisu a z činnosti daňových orgánov vyplynulo, že žalobca dlhodobo vykazuje obchodné transakcie so spoločnosťami, za ktoré mali konať neexistujúce osoby. Ide o spoločnosti Estrusius s. r. o., WM Finance s. r. o., High Produce s. r. o., Elantra s. r. o. Takýto stav nie je pri výkone poctivej podnikateľskej činnosti a pri konaní s náležitou starostlivosťou a obozretnosťou možný. V tomto prípade je preto dobromyseľnosť žalobcu jednoznačne vylúčená.

43.

Podľa ( , ) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa (daňový poriadok) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

44.

Súd prejednal vec v neprítomnosti účastníkov konania, ktorí sa pojednávania nezúčastnili napriek včasnému doručeniu predvolaní a nepožiadali o jeho odročenie z dôležitého dôvodu, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

45.

Významnou pre rozhodnutie v predmetnej veci bola skutočnosť, že tunajší súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozsudkom zo dňa 03.11.2022 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca Ladislav Pócs domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 26.04.2021 potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trnava zo dňa 17.12.2020 o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty a vyrubení dane za zdaňovacie obdobie marec 2017.

46.

Podľa zistenia súdu v konaní išlo o vec toho istého žalobcu ako v tomto konaní a predmet konania možno vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu, hoci aj týkajúce sa iných deklarovaných dodávateľov žalobcu, závery prijaté vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi a žalobné námietky považovať v zmysle za totožný s predmetom tohto konania, resp. za obdobný, umožňujúci súdu použiť skrátené odôvodnenie rozsudku. Súd preto v plnej miere odkazuje na odôvodnenie svojho skoršieho rozsudku sp. zn. zo dňa 03.11.2022 a s argumentáciou súdu v jeho obsahu sa stotožňuje.

47.

Napriek tomu súd považuje za potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi splnili svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane pritom znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 28. septembra 2017).

48.

Vo vzťahu k dôkaznému bremenu je možné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte

- žalobcovi ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“

49.

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a v posledných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. , rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , , , ).

50.

Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. z 31. mája 2018 okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd v uvedenom rozsudku skonštatoval, že: „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“

51.

Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia zneužiteľnosti tohto práva požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil.

52.

Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, nie len v rovine existencie okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby reálne dodané práve osobou uvedenou na faktúre, teda, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.

53.

V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov je potrebné konštatovať, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť zaobstarať si dostatočný rozsah dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.

54.

V danej veci bolo sporným, či skutočnými dodávateľmi vyfakturovaných dodávok boli deklarovaní dodávatelia Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o., pričom pokiaľ žalobca tvrdil, napriek pochybnostiam správcu dane majúcim pôvod v zisteniach týkajúcich sa ako tvrdených dodávateľských subjektov a osôb, ktoré ako štatutárne orgány a splnomocnené osoby mali v ich mene konať, tak aj nedostatku samotným žalobcom predkladaných dôkazov a vysvetlení týkajúcich sa konkrétnych okolností sporných obchodov, že dodávateľom boli tieto subjekty, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, ktoré

pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.11.2018).

55.

Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré by sa týkalo dodávateľov alebo subdodávateľov daňového subjektu a ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane a skutočností, na preukázanie ktorých bol daňový subjekt vyzvaný správcom dane vzhľadom na jeho pochybnosti a potrebu ozrejmenia priebehu obchodných prípadov, v zmysle § 24 ods.1 písm. a) a písm. b) daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení.

56.

Podľa zistenia súdu správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov a s prihliadnutím na svoju povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal vo veci náležité dokazovanie, ktoré mu okolnosti prípadu umožňovali, a záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je pritom zrejmé, že predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, ktorá skutočnosť má za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

57.

V obsahu žaloby žalobca správnemu orgánu vytkol nevykonanie dôkazov - výsluchu konateľov dodávateľských spoločností, výsluchu dodávateľmi splnomocnených osôb A. B. a C. D., výsluchu vedúceho skladu D. a vykonanie miestneho zisťovania v skladových priestoroch žalobcu. Podľa zistenia súdu však správny orgán v súvislosti so zabezpečením výsluchu konateľov tvrdených dodávateľov a so zabezpečením výsluchu ich splnomocnencov vykonal všetky dostupné úkony a nakoľko ich výsledkom je záver o neexistencii týchto osôb (podľa správnemu orgánu známych identifikačných údajov, v prípade splnomocnených osôb doložených žalobcom), je námietka žalobcu v tomto smere a jeho požiadavka na vypočutie uvedených osôb zjavne nedôvodná a nelogická. V súvislosti s osobou vedúceho skladu žalobca neuviedol, aké skutočnosti týkajúce sa sporných obchodov by mal byť schopný potvrdiť, pričom možno konštatovať, že pokiaľ by malo ísť o relevantné informácie, napr. ktorý konkrétny prepravca a ktorým motorovým vozidlom tovar do skladu žalobcu prepravil, išlo by o informácie daňového subjektu, ktoré mohol správcovi dane priamo poskytnúť. Súvislosť obhliadky skladu s preukázaním konkrétnej dodávky konkrétneho dodávateľského subjektu žalobca neozrejmil a súd ju v okolnostiach prípadu nezistil, preto námietku nevykonania dôkazu v tomto prípade taktiež posúdil ako nedôvodnú, rovnako ako návrh žalobcu na výsluch jeho samotného, deklarovaný napriek tomu, že v konaní pred správnym orgánom mal neobmedzenú možnosť svoje vyjadrenia k veci podávať a vo veci aj opakovane vypovedal.

58.

Iné dôkazy, ktoré by žalobca navrhol a správny orgán nevykonal napriek tomu, že bolo možné predpokladať ich relevantnosť z hľadiska sporných okolností prípadu, prípadne existenciu dôkazov, ktorých vykonanie správnym orgánom by do úvahy prichádzalo aj bez návrhu kontrolovaného subjektu, žalobca neuviedol.

59.

Za týchto okolností, ktoré správne orgány oboch stupňov dostatočne zrozumiteľne popísali v obsahu svojich rozhodnutí, sa žalovaný aj podľa súdu dôvodne stotožnil so závermi správcu dane týkajúcimi sa nenaplnenia zákonných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane.

60.

Súčasne je možné konštatovať, že v danom prípade, vzhľadom na nepreukázanie prijatia plnení od žalobcom deklarovaného dodávateľa, do úvahy neprichádzalo vedenie dokazovania na preukázanie,

že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom alebo podvodným konaním, ako to žalobca namietal s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EU, ktorá sa týka prípadov, keď sa reálne uskutočnené a preverované transakcie daňového subjektu dostávajú do stretu s podvodným konaním, z ktorého vzniká daňová strata. V takomto prípade správca dane skutočne nesie dôkazné bremeno preukázania, že kontrolovaný daňový subjekt o spojení jeho obchodných transakcií s podvodným konaním vedel alebo mohol vedieť ak by v rámci primeranej obozretnosti prijal primerané opatrenia. O takúto situáciu však v danom prípade nejde, preto je argumentácia žalobcu uvádzanou judikatúrou neopodstatnená.

61.

Podľa zistenia súdu, naopak, postup správnych orgánov vo veci, ako aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňajú všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu a rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, a logickom vyhodnotení vykonaných dôkazov ich vzájomnej súvislosti.

62.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona súd nezistil dôvodnosť žiadnej zo žalobných námietok, ktorými bol v konaní viazaný, a žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

63.

O trovách konania rozhodol súd s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy uplatniteľné v zmysle nevznikli.

64.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.