Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_13CoCsp-28-2022.pdf
PDF · 104.81 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoCsp/28/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu F. Q. T., T., so sídlom Y. X., XXX XX P., S.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava 5, IČO: 53 255 739, proti žalovanému R. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXXX/X, XXX XX Y., o zaplatenie 2.387,53 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 16Csp/25/2022-108 zo dňa 12. apríla 2022, takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. a III..
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.507,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 11.8.2020 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 3, § 505, § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Občiansky zákonník, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1, 2, § 565, § 517 ods. 1 prvá veta, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2 písm. j), § 11 ods. 1 písm. a), b), 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že dňa XX.XX.XXXX právny predchodca žalobcu (pôvodný veriteľ Z., a.s.) uzavrel so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru do výšky úverového limitu 3.500,- Eur. Žalovaný sa zaviazal splácať poskytnutý úver spolu s dohodnutými úrokmi formou pravidelných mesačných splátok v počte 96 vždy k 15. dňu v mesiaci po 51,08 Eur. Právny predchodca žalobcu vyzval dňa 18.12.2019 žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok úveru a upozornil ho, že ak nedôjde k vyplateniu omeškaných splátok, vyhlási mimoriadnu splatnosť. Následne právny predchodca žalobcu vyhlásil ku dňu 15.02.2020 predčasnú splatnosť pohľadávky zo zmluvy. Písomným podaním zo dňa 03.09.2021 právny predchodca žalobcu
oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky aktuálnemu žalobcovi. Listom zo dňa 22.11.2021 sa žalobca pokúsil o zmier so žalovaným. Písomným podaním doručeným súdu 29.03.2022 žalobca na výzvu súdu uviedol, akým spôsobom skúmal bonitu žalovaného s tým, že platobná kapacita žalovaného bola vzhľadom na jeho príjem 1.289,- Eur a životné minimum vo výške 300,- Eur, stanovená na sumu 380,- Eur. Uviedol, že žalovaný splácal tri ďalšie úvery a bol spoludlžníkom s jednou ďalšou osobou. Zároveň uviedol, že žalovaný reálne čerpal sumu v celkovej výške 3.500,- Eur a uhradil celkovo sumu 1.992,12 Eur (na istinu 1.132,47 eur na riadny úrok 859,65 eur).
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že posudzovaný právny vzťah je vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, konkrétne ide o spotrebiteľský úver. Za jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa je údaj o RPMN, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti, či nevýhodnosti úveru. Zákonodarca stanovil prísne obligatórne náležitosti zmluvy, ktoré sprísnil aj tým, že pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet. Je pritom nepochybné, že v zmluve spomínaný údaj chýba, napriek tomu, že je uvedená hodnota RPMN, čo však v zmysle citovaného zákonného ustanovenia nepostačuje. Absencia uvedenej náležitosti spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Ďalej uviedol, že do kategórie týchto predpokladov je potrebné zaradiť aj matematický výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN, pretože spotrebiteľ by inak nemohol preveriť správnosť takéhoto výpočtu RPMN. Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úverový rámec celkovo vo výške 3.500,- Eur, pričom žalovaný z poskytnutého úveru uhradil sumu v celkovej výške 1.992,12 Eur, podľa vyjadrenia samotného žalobcu, preto priznal žalobcovi 1.507,88 Eur, t.j. rozdiel medzi skutočne poskytnutou sumou a úhradami žalovaného a v prevyšujúcej časti žalobu vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť zamietol. Čo sa týka zamietavého výroku konštatoval, že konanie právneho predchodcu žalobcu spočívajúce v nenáležitom skúmaní bonity klienta je možné posúdiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Z podkladov predložených samotným žalobcom vyplýva, že žalovaný uviedol určité údaje právnemu predchodcovi žalobcu, ktoré tento bez ďalšieho akceptoval. Za týchto okolností nemožno v žiadnom prípade o právnom predchodcovi žalobcu hovoriť ako o tzv. starostlivom hospodárovi, resp. o obozretnom konaní. Je nutné uviesť, že žalovaný mal 4 ďalšie úverové vzťahy, z ktorých splácal splátky v úhrne prevyšujúce 500,- Eur, podľa vyjadrenia samotného žalobcu. Takéto formulárové, ba priam ľahkovážne, skúmanie bonity dodávateľom u spotrebiteľa vyhodnotil za v rozpore s dobrými mravmi, preto žalobu jednak kvôli laxnému skúmaniu bonity a jednak kvôli vyššie konštatovanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v prevyšujúcej časti zamietol.
5. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu a keďže žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 63% a žalovaný bol úspešný vo zvyšku, t.j. 37% rozhodol tak, že vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu v spore žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku II. a III.. Odvolanie podal z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces, nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. K súdom konštatovanému neuvedeniu predpokladov pre výpočet RPMN uviedol, že podľa jeho názoru okresný súd vychádzal pri vytváraní predmetných záverov z nesprávneho zistenia skutkového stavu, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal pritom na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove v obdobných veciach. Mal tiež za to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko z odôvodnenia nie je zrejmé, ktorý z podkladov pre výpočet RPMN absentuje. Mal za to, že zmluva obsahuje všetky náležitosti v zmysle právnej úpravy platnej a účinnej v čase uzatvorenia zmluvy, a teda obsahuje aj všetky predpoklady pre výpočet RPMN. Namietal, že súd bez opory v právnych predpisoch vyložil pojem „predpoklady použité na výpočet RPMN“ spôsobom, ktorý zo zákona nevyplýva, čo je neprípustná tvorba práva, ktorá nereflektuje požiadavku právnej istoty a trojdelenia štátnej moci. Poukázal na to, že nie je v súlade so zákonnou úpravou oprávnený vypočítať RPMN iným spôsobom, ako podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 zákona a tiež predpokladov uvedených v zákone. Rovnako poukázal aj na to, že v obdobnej veci rozhodoval Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016. Podľa jeho názoru je nespochybniteľné, že žalovaný mal jednoznačnú schopnosť rozpoznať obsah svojho záväzku, v dôsledku čoho je aplikácia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru neprimerane prísna a v rozpore s citovaným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ. Ku skúmaniu bonity uviedol, že žalovaný nespochybnil a nepoprel ani jedno z jeho tvrdení, preto je nutné ním uvedené skutkové tvrdenia považovať za nesporné. Avšak súd v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona sám, vlastnou činnosťou tieto tvrdenia popieral, v dôsledku čoho došlo k
porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Ďalej uviedol, že nemožno posúdiť konanie jeho právneho predchodcu ako len formulárové a ľahkovážne a už vôbec nie také, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Naviac, mu nie je zrejmé, čo by jeho právny predchodca nedostatočným skúmaním bonity získal, pretože by sa vystavil len riziku. Nebolo sporný, že jeho právny predchodca vykonal skúmanie bonity, teda postupoval v súlade so zákonom, dobrými mravmi a odbornou starostlivosťou. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil ho tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu a prizná mu voči žalovanému nárok na náhradu trov provinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, resp. ho zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil trovy odvolacieho konania.
7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
12. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné odvolacie dôvody. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.
13. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd nezistil naplnenie ani tejto odvolacej námietky.
14. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.
15. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.
16. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v prevyšujúcej časti z dôvodu, že poskytnutý úver je postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkosti, ako aj z dôvodu, že právny predchodca žalobcu nepostupoval pri skúmaní bonity v súlade so zákonom, preto je takéto konanie možné označiť za rozporné s dobrými mravmi. Žalobca však s uvedeným i závermi súdu prvej inštancie v podanom odvolaní nesúhlasil a mal za to, že boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky. Odvolací súd sa preto zaoberal zistením, či postup a závery súdu prvej inštancie boli správne, a teda, či súd prvej inštancie správne zamietol žalobu v prevyšujúcej časti. V prvom rade a odvolací súd zaoberal skúmaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu ku skúmaniu bonity žalovaného pred poskytnutím spotrebiteľského úveru.
17. Zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy upravoval v § 7 ods. 1 povinnosť veriteľa pred uzavretím alebo zmenou spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé porušenie povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.
18. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a
nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).
19. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu ako veriteľa, resp. jeho právneho predchodcu požadovať preukázanie bonity klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že jeho právny predchodca si svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že si v uvedenom prípade splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
20. Na výzvu súdu prvej inštancie žalobca predložil vyjadrenie, v ktorom poukázal na to, že bonita klienta bola skúmaná jednak overením výšky jeho príjmu z databázy, informáciami o životnom minime a informáciami zo SCB o jeho ďalších úveroch. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uvádza, že z uvedených listín a registrov nemohol žalobca, resp. jeho právny predchodca ako veriteľ zistiť celkovú finančnú situáciu žalovaného, teda takýto postup žalobcu nemožno považovať za skúmanie bonity. Odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by aj uvedené konanie žalobcu považoval za skúmanie bonity žalovaného, toto konanie by nebolo možné považovať za náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby žalobca, resp. jeho právny predchodca skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovaného ako napr. mesačné výdavky, výdavky na zabezpečovanie ubytovania, stravy, atď., teda nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného potrebnej pre posúdenie jeho schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom o preukázaní odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalovaného splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca, resp. jeho právny predchodca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.
21. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016 v zmysle ktorých: „Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.“
22. Vzhľadom na vyššie uvedené tak možno konštatovať, že nesplnenie povinnosti žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu ako veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa má za následok, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a teda, že žalobca má nárok len na vrátenie poskytnutej istiny úveru, teda súd prvej inštancie správne žalobu zamietol v prevyšujúcej časti, t.j. v časti nad istinu s príslušenstvom priznaných výrokom I. rozsudku prvej inštancie.
23. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR
II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcu zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
24. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
25. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku II. a III. ako vecne správny potvrdil.
26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že stranám sporu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorej však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnila. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp.zn. 6Cdo/544/2015.
27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).