Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_32Cob-34-2022.pdf
PDF · 164.6 KB
Case nature
Area
Subarea
32Cob/34/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a členov senátu JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Petra Dumana, v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, adresa sídla Bratislava, Pribinova 25, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Peter Kováč, s. r. o., IČO: 36 857 033, adresa sídla Bratislava, Kubániho 16, proti žalovanej: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu D., E. F. G. XXXX/XX, zastúpenej splnomocnencom: Michal Mrva - advokátska kancelária, s. r. o., IČO: 50 145 860, adresa sídla Bratislava, Trenčianska 38, o 4.147,20 eur s príslušenstvom a zmluvnej pokuty, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 15. februára 2022 č.k. 26Cb/20/2021-75, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku III. v zamietajúcej časti žaloby žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi ďalšiu zmluvnú pokutu vo výške 7.784,48 eur v pravidelných mesačných splátkach po 207 eur, splatných vždy k 15. dňu príslušného kalendárneho mesiaca s tým, že v prípade omeškania s úhradou čo i len jednej splátky, nastane splatnosť celej dlžnej sumy a v ostatnej zamietajúcej časti žaloby týkajúcej sa nároku žalobcu na náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatňovaním pohľadávky, sa rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 95,60 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.847,20 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.147,20 eur od 06.11.2020 do zaplatenia a zmluvnú pokutu v sume 700 eur, a to v pravidelných mesačných splátkach po 145 eur, splatných vždy k 15. dňu príslušného kalendárneho mesiaca s tým, že v prípade omeškania s úhradou čo i len jednej splátky, nastane splatnosť celej dlžnej sumy (výrok I.), konanie v časti o zaplatenie sumy 300 eur a v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne zo sumy 100 eur od 09.11.2020 do 21.01.2021, zo sumy 120 eur od 22.01.2021 do 23.02.2021, zo sumy 210 eur od 24.02.2021 do 25.03.2021 a zo sumy 300 eur od 26.03.2021 do zaplatenia zastavil (výrok II.) a žalobu v časti zaplatenia zmluvnej pokuty nad sumu 700 eur a v časti zaplatenia náhrady nákladov spojených s mimosúdnym uplatňovaním pohľadávky vo výške 295,10 eur zamietol (výrok III.).
1.1 Na odôvodnenie rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť 4.147,20 eur spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,1 % denne z jednotlivých splátok uvedených v žalobe s tým, že odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom súčet zmluvných pokút dosiahne čiastku 8.484,48 eur, je žalovaná povinná uhradiť žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 4.147,20 eur vo výške 9 % ročne až do zaplatenia, a to titulom jeho nároku na vrátenie úveru s príslušenstvom poskytnutého žalovanej na základe zmluvy o úvere č. 233208 zo dňa 09.05.2016
a nároku na zaplatenie v úverovej zmluve dohodnutej zmluvnej pokuty za porušenie povinnosti žalovanej splácať úver v dohodnutých splátkach. Zároveň sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 295,10 eur. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe uviedla, že spláca hypotekárny úver, energie a stará sa o dve maloleté deti. Zo svojho príjmu bez prípadnej možnosti splácať dlh v splátkach nemá možnosť splatiť záväzok. Počas konania jej právny zástupca navrhol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty moderovať súdom, a to tak, aby zmluvná pokuta zodpovedala primeranosti - súhrnu všetkých škôd, ktoré mohli žalobcovi vzniknúť z dôvodu porušenia zaistenej povinnosti žalovanej.
1.2 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané, že žalobca a žalovaná na základe žiadosti o úver podpísanej žalovanou dňa 03.05.2016 uzavreli dňa 09.05.2016 Zmluvu o úvere č. 233208-12101, na základe ktorej sa žalobca ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej ako dlžníkovi na účely jej podnikateľskej činnosti úver vo výške 2.800 eur do 8 pracovných dní od doručenia rovnopisu zmluvy dlžníkom veriteľovi a dlžník sa zaviazal úver splatiť veriteľovi a zaplatiť úroky za úver v 48 mesačných splátkach vo výške 176,76 eur splatných podľa splátkového kalendára. V čl. 3 bod 3.1. zmluvy bola dohodnutá zmluvná odmena s tým, že dlžník sa zaväzuje za poskytnutie úveru zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru a zmluvná odmena predstavuje 118,43 eur mesačne a uhrádza sa spolu so splátkou úveru ku dňu jej splatnosti podľa splátkového kalendára. V čl. 10 bod 10.1. zmluvy je uvedené, že v prípade omeškania dlžníka s úhradou splátky, je veriteľ oprávnený požadovať úhradu zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy, a to za každý deň omeškania. V bode 10.2. zmluvy bolo dohodnuté, že ak sa stanú podľa ods. 10.4. písmeno b) tejto zmluvy okamžite splatnými všetky záväzky dlžníka podľa tejto zmluvy, je dlžník povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy, a to za každý deň omeškania. Podľa bodu 10.4. zmluvy v prípade, že dlžník neuhradí ktorúkoľvek splátku podľa aktuálneho splátkového kalendára do 75 kalendárnych dní odo dňa jej splatnosti, tak veriteľ je oprávnený požadovať úhradu všetkých splátok a záväzkov, ktoré sa podľa zmluvy majú stať splatnými v budúcnosti, a to ku dňu uvedenému v oznámení podľa tohto ustanovenia.
1.2.1 Žalovaná v konaní uviedla, že si je vedomá toho, že si požičala peniaze, avšak jej súčasná situácia je taká, že z učiteľského platu svoj záväzok nedokáže splácať.
1.2.2 Žalovaná počas konania súdu žalobcovi zaplatila len istinu úveru v rozsahu 300 eur.
1.2.3 Maximálnu výšku 8.485 eur dosiahla zmluvná pokuta dňa 5.11.2020.
1.2.4 Žalobca v konaní nešpecifikoval svoj nárok na zaplatenie sumy 295,10 eur, teda netvrdil z čoho táto suma pozostáva.
1.3 Vec právne posúdil ako nárok veriteľa voči dlžníkovi na vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom podľa § 497, § 499, § 407 ods. 1, 2, 3 a ods. 4, § 369 ods. 1 a ods. 2 OBZ (zákon č. 514/2003 Z.z. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ďalej len „OBZ“), nárok strany zmluvy na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty za porušenie zmluvnej povinnosti voči druhej zmluvnej strane podľa 544 OZ (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení jeho neskorších zmien a doplnení, ďalej len „OZ“), § 300 a § 301 OBZ, nárok veriteľa na náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky, nárok žalobcu na späťvzatie žaloby a na zastavenie konania v časti späťvzatej žaloby podľa § 145 ods. 2 CSP (zákon číslo 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „CSP“), nárok žalovaného na určenie dlhšej ako 3 dňovej paričnej lehoty podľa § 232 ods. 3 a ods. 4 CSP a dospel k záveru, že konanie v časti o zaplatenie sumy 300 eur a v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne zo sumy 100 eur od 09.11.2020 do 21.01.2021, zo sumy 120 eur od 22.01.2021 do 23.02.2021, zo sumy 210 eur od 24.02.2021 do 25.03.2021 a zo sumy 300 eur od 26.03.2021 do zaplatenia je potrebné zastaviť pre späťvzatie žaloby žalobcom ohľadom takto uplatnených nárokov, že ostatné nároky žalobcu, ktoré zostali predmetom konania sú dôvodné len z časti, a to v rozsahu nároku na zaplatenie sumy 3.847,20 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.147,20 eur od 06.11.2020 do zaplatenia a zmluvnej pokuty v sume 700 eur, v ktorej časti žalobe vyhovel a žalovanej, vyhodnotiac jej nárok na určenie dlhšej ako 3 dňovej lehoty na plnenie za dôvodný, uložil povinnosť zaplatiť dlh v pravidelných mesačných splátkach po 145 eur, splatných vždy k 15. dňu príslušného kalendárneho mesiaca s tým, že v prípade omeškania s úhradou čo i len jednej splátky nastane splatnosť celej dlžnej sumy, čo však neplatilo o nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty v rozsahu 7.784,48 eur (prevyšujúcom sumu 700 eur) a nároku na náhradu nákladov spojených
s mimosúdnym uplatňovaním pohľadávky v sume 295,10 eur, v ktorej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
1.4 Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že v konaní bolo nesporným, že žalobca a žalovaná uzavreli dňa 09.05.2016 zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. OBZ, na základe ktorej sa žalobca ako veriteľ zaviazal žalovanej ako dlžníkovi poskytnúť na účel výkonu jej podnikateľskej činnosti úver vo výške 2.800 eur a žalovaná sa úver zaviazala splatiť v mesačných splátkach po 176,76 eur, pričom mala zaplatiť 48 splátok a zároveň sa žalovaná zaviazala zaplatiť aj úroky. Zmluva o úvere uzavretá medzi sporovými stranami obsahuje podstatné náležitosti úverovej zmluvy podľa ustanovenia § 497 OBZ, a preto bola platne uzavretá. Zmluvné strany si môžu dojednať aj ďalšie podmienky ako zabezpečenie úveru, výšku úrokov, zmluvnú pokutu a podobne, čo bolo aj v tomto prípade, keď zmluvné strany špecifikovali v zmluve aj výšku úrokov a taktiež si dohodli zmluvnú pokutu za porušenie povinnosti dlžníka platiť dohodnuté splátky včas. Žalobca ako veriteľ mal možnosť od žalovanej požadovať zaplatenie odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť žalovanej ako dlžníkovi peňažné prostriedky, pričom v čl. 3 bod 3.1. zmluvy o úvere nazvanom ako zmluvná odmena je uvedené, že za poskytnutie úveru sa dlžník zaväzuje zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru. Podľa tohto dojednania zmluvná odmena predstavuje 118,43 eur mesačne a uhrádza sa spolu so splátkou úveru ku dňu jej splatnosti podľa splátkového kalendára. Vychádzajúc z obsahu dojednania medzi zmluvnými stranami mal súd za to, že v bode 3.1. zmluvy o úvere nejde o odplatu podľa § 499 OBZ, ktorá má na rozdiel od úrokov jednorazový charakter, ale ide o úroky, pričom v bode 2.1. sa dlžník zaviazal zaplatiť veriteľovi úroky a následne v bode 3.1. je vlastne stanovená výška úrokov, ktorá predstavuje 118,43 eur pri výške splátky 176,76 eur.
1.5 Skutočnosť, že žalovaná po vyhlásení okamžitej splatnosti úveru ďalej čiastočne plnila svoj záväzok, má za následok uznanie zvyšku dlhu, a to zvlášť za situácie, ak vyslovene vyjadrila ochotu úver splácať. Z uvedených dôvodov má súd za to, že žalobcovi ako veriteľovi vznikol nárok na zaplatenie zvyšku úveru spolu so zmluvnou pokutou a úrokom z omeškania v dôsledku uznania zvyšku dlhu v zmysle § 407 ods. 3 OBZ.
1.6 Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že žalovanej vznikla povinnosť splácať úver, ktorý jej bol poskytnutý vo výške 2.800 eur, pričom pri zaplatení dohodnutých 48 mesačných splátok po 176,76 eur by mala celkovo zaplatiť sumu 8.484,85 eur a z dôvodu, že došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, vznikla jej aj povinnosť platiť zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy za každý deň omeškania, a to do výšky sumy rovnajúcej sa sume všetkých splátok podľa splátkového kalendára, t.j. do výšky 8.484,85 eur. Vychádzajúc z výšky zmluvnej pokuty, ktorú si žalobca uplatnil v prejednávanej veci je nesporné, že maximálnu výšku dosiahla zmluvná pokuta dňa 05.11.2020.
1.7 Žalovaná navrhla, aby súd využil moderačné oprávnenie v zmysle § 301 a nasl. OBZ a znížil žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, a to tak, aby táto zodpovedala primeranosti, t.j. súhrnu všetkých škôd, ktoré mohol žalobca dosiahnuť z dôvodu porušenia zaistenej povinnosti na strane žalovanej. Účelom moderačného práva je umožniť súdu dodatočne po vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty znížiť zmluvnú pokutu, a to predovšetkým preto, aby bolo možné odstrániť tvrdosť zákona, ale tiež preto, aby mal súd v konkrétnom prípade možnosť zabrániť celkom neadekvátnym majetkovým dôsledkom v prípade, keď by neprimerane vysoká zmluvná pokuta mohla viesť až k neprimeraným ziskom vo vzťahu k majetkovej ujme na strane oprávneného a k neprimeranému (vo vzťahu k porušenej povinnosti) hospodárskemu poškodeniu povinného subjektu. Oprávnenie súdu moderovať výšku zmluvnej pokuty sa viaže len na výšku zmluvnej pokuty, a nie na spôsob jej určenia, aj keď spôsob určenia predurčuje jej výšku. Ustanovenie § 301 neumožňuje súdu neprimerane vysokú zmluvnú pokutu celkom odpustiť. Toto ustanovenie obmedzuje súd tým, že aj keď zistí, že sú naplnené podmienky zníženia neprimerane vysokej zmluvnej pokuty, musí vždy zachovať právo veriteľa na zmluvnú pokutu vo výške škody, ktorá už vznikla. Vznik škody teda nie je podmienkou na uplatnenie moderačného práva, ale je okolnosťou limitujúcou spodnú hranicu zníženia zmluvnej pokuty.
1.8 Ako už bolo vyššie uvedené v prejednávanej veci výška zmluvnej pokuty ešte pred rozhodnutím súdu dosiahla maximálnu dohodnutú hranicu 8.484,48 eur a takúto zmluvnú pokutu súd považoval za neprimerane vysokú s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a preto použil svoje moderačné právo na zníženie uplatnenej zmluvnej pokuty. Dohodnutá zmluvná pokuta zabezpečovala plnenie povinnosti dlžníka platiť splátky úveru, ktorý bol dlžníkovi poskytnutý vo výške
2.800 eur, pričom okrem tejto istiny mal dlžník zaplatiť aj úroky, ktoré spolu s istinou predstavovali sumu 8.484,85 eur. Dlžník doposiaľ zaplatil splátkami sumu 4.637,28 eur. Súd má za to, že pokiaľ by sa mala žalobcovi priznať zmluvná pokuta vyplývajúca zo zmluvy o úvere, tak by došlo k neadekvátnym majetkovým dôsledkom, pretože neprimerane vysoká zmluvná pokuta by viedla k neprimeranému zisku vo vzťahu k majetkovej ujme na strane žalobcu, a zároveň k neprimeranému hospodárskemu poškodeniu žalovanej. Súd pri rozhodovaní o možnom použití moderačného práva zobral do úvahy skutočnosť, že dlžník by okrem istiny v sume 2.800 eur mal zaplatiť aj úrok vo výške 5.684,64 eur a zmluvnú pokutu vo výške 8.484,64 eur, čo je spolu 16.969,28 eur (pri úvere v sume 2.800 eur je to viac ako 6-násobok poskytnutého úveru). Pri uhradení všetkých nárokov veriteľa v takejto výške by došlo na jeho strane k neprimeranému zisku vo vzťahu k majetkovej ujme na jeho strane v prípade, ak by už aj zvyšok týchto jeho nárokov nebol uspokojený a na druhej strane k neprimeranému hospodárskemu poškodeniu dlžníka vo vzťahu k porušenej povinnosti. Z vyjadrení žalovanej je zrejmé, že z jedného príjmu zabezpečuje nielen svoje potreby, ale aj potreby dvoch maloletých detí a vzhľadom na uvedené nie je schopná zaplatiť všetky nároky žalobcu v primeranej dobe a ich ďalším uhrádzaním v takom rozsahu, ako požaduje žalobca by prakticky došlo k jej majetkovej likvidácii. Z uvedených dôvodov súd pristúpil k zníženiu zmluvnej pokuty uplatnenej žalobcom, pričom pri rozsahu moderačného práva je súd limitovaný spodnou hranicou takéhoto zníženia, ktorou je podľa § 301 OBZ výška škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Keďže zmluvná pokuta nemôže byť nižšia ako je skutočne vzniknutá škoda do rozhodnutia súdu, tak súd skúmal, či v tomto prípade žalobcovi do rozhodovania súdu v súvislosti so zabezpečovanou povinnosťou dlžníka vznikla nejaká škoda. Zmluvná pokuta v prejednávanej veci mala podľa zmluvy o úvere zabezpečiť riadne plnenie splátok zo strany žalovanej a zároveň aj riadne plnenie všetkých povinností žalovanej v prípade, že by došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Keďže žalovaná splátky úveru riadne neuhrádzala a došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, tak bolo povinnosťou žalobcu preukázať, aká škoda mu vznikla v súvislosti s týmto porušením zmluvnej povinnosti. Žalobca však v konaní neprodukoval žiadne dôkazy o vzniknutej škode a ani z dokladov ním predložených žiadna škoda nevyplývala, keďže žalovaná už zaplatila istinu úveru a jej povinnosťou je ešte zaplatiť úroky z úveru. Súd tak pri uplatnení moderačného práva nebol limitovaný výškou škody, keďže vznik škody na strane žalobcu nebol v tomto konaní zistený ani preukázaný, a preto súd aj s poukazom na všetky už vyššie uvedené finančné nároky žalobcu, ktoré je dlžník ešte povinný uhradiť, znížil zmluvnú pokutu na sumu 700 eur predstavujúcu jednu štvrtinu z výšky zabezpečeného úveru. Zmluvná pokuta vo výške 700 eur je primeraná s prihliadnutím na hodnotu zabezpečovanej povinnosti ako aj jej význam a zároveň je dostatočnou sankciou žalovanej za to, že z jej strany nedošlo k riadnemu plneniu povinností. Súd žalobcovi priznal zmluvnú pokutu vo výške 700 eur a vo zvyšnej časti jeho nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty zamietol.
1.9 Žalobca v časti o zaplatenie sumy 300 eur s príslušnou časťou zmluvnej pokuty zobral žalobu späť pred prvým pojednávaním, a preto súd konanie v tejto časti zastavil tak, ako je to uvedené v bode II. výrokovej časti rozsudku.
1.10 Žalobca si podanou žalobou taktiež uplatnil náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 295,10 eur, pričom žalovaná namietla opodstatnenosť takéhoto nároku s návrhom na jeho nepriznanie. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že žalobca nepreukázal tento nárok, v žalobe ho vôbec nešpecifikoval. Zjavne malo ísť o odmenu advokáta za pokus o zmier pred začatím súdneho konania. Je nesporné, že náklady za právne služby poskytnuté žalobcovi pred podaním žaloby na súd nie je možné uplatňovať v rámci trov konania podľa § 251 CSP, a preto je možné tieto uplatniť len ako samostatný nárok, ktorý však musí byť jednoznačne preukázaný, a to nielen obsahom pokusu o zmier, ale aj jeho doručením protistrane prípadne aspoň dokladom, že tento pokus o zmier bol daný na poštovú prepravu. Žalobca však tieto skutočnosti nepreukázal, a preto súd uvedený nárok nemohol považovať za dôvodne uplatnený a na základe toho aj v tejto časti žalobu zamietol.
1.11 Zároveň súd žalobcovi okrem istiny a časti zmluvnej pokuty priznal aj úrok z omeškania zo sumy 4.147,20 eur vo výške 9 % ročne od 06.11.2020 do zaplatenia s poukazom na ustanovenie § 369 ods. 2 OBZ a § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., keďže žalovaná sa dostala do omeškania s úhradou zvyšku pohľadávky vyplývajúcej z úverovej zmluvy po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru a jej povinnosťou je teda zaplatiť aj úroky z omeškania. Pokiaľ ide o počiatok platenia úrokov z omeškania, tak súd vychádzal z ustanovenia bodu 10.3. zmluvy o úvere, podľa ktorého povinnosť platiť úrok z omeškania nastáva odvtedy, keď všetky sankcie za omeškanie podľa zmluvy dosiahnu sumu 8.484,85
eur, čo v tomto prípade bolo dňa 05.11.2020, a preto súd zaviazal žalovanú na platenie úrokov z omeškania od 06.11.2020.
1.12 Žalovaná požiadala súd o povolenie zaplatiť dlh v mesačných splátkach v čo najnižšej výške s tým, že jej funkčný plat je 920 eur, z tohto spláca hypotekárny úver 300 eur, energie okolo 200 eur, zároveň spláca aj ďalší úver vo výške 340 eur a stará sa o dve maloleté deti. Súd má za to, že ak by uložil žalovanej povinnosť zaplatiť celú žalovanú sumu v základnej trojdňovej paričnej lehote, mohlo by to negatívnym spôsobom ovplyvniť jej majetkovú situáciu do tej miery, že by došlo k ohrozeniu sociálnych pomerov žalovanej a jej rodiny, a spôsobiť tak jej existenčné problémy v oblasti zabezpečenia obživy, bývania, a pod. S poukazom na vyššie uvedené povolil súd žalovanej uhradiť žalovanú sumu v pravidelných mesačných splátkach vo výške 145 eur, pričom takáto suma nebude mať negatívny dopad na ďalšie podnikanie žalobcu (keď súd navyše dodáva, že ani v prípade núteného výkonu rozhodnutia by výška vymáhaných splátok celkom zrejme neprevýšila súdom určenú výšku splátok). Z dôvodu právnej istoty žalobcu a zabezpečenia platobnej disciplíny žalovanej súd súčasne určil, že nesplnenie niektorej splátky v lehote splatnosti bude mať za následok zosplatnenie celej dlžnej sumy.
1.13 O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 20 %. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne podľa § 255 ods. 1 CSP a vecne potrebou priznania žalovanej nároku na náhradu trov konania v rozsahu jej čistého úspechu v spore, keď hrubý úspech žalovanej bol 60 % (7.784,48 + 295,10 = 8.079,58 eur/13.404,33 eur) a hrubý úspech žalobcu 40 % (4.147,20 + 700 + 477,55 = 5.324,75 eur/13.404,33 eur) a tým daný prevažný čistý úspech žalovanej v rozsahu 20 %.
2. Rozsudok vo výroku III. a IV. napadol riadnym a včasným odvolaním žalobca s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie viniac súd prvej inštancie, že tento na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o nepreukázaní skutkových tvrdení žalobcu o vynaložení nákladov na mimosúdne uplatňovanie pohľadávky a svoje rozhodnutie založil aj na nesprávnom právnom posúdení veci – nesprávne aplikácii § 301 OBZ a § 121 ods. 3 OZ (§ 365 písm. f/ a písm. h/ CSP).
2.1 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedol, že záver súdu prvej inštancie o neprimeranosti zmluvnej pokuty nemá oporu v dokazovaní, ustálených skutkových zisteniach a v následnom právnom posúdení, a je v rozpore aj s ustálenou súdnou praxou. Súd pri posudzovaní primeranosti zmluvnej pokuty túto posudzoval len s ohľadom na celkovú sumu zmluvnej pokuty, ktorá už vznikla ako dôsledok dlhodobého nesplácania úveru, a to v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 43/2019. Správne sa súd mal zaoberať otázkou, či zmluvná pokuta v sadzbe 0,1 % denne z dlžnej sumy je alebo nie je primeraná. V zmysle práve citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky totiž celková výška zmluvnej pokuty, ktorú je dlžník povinný zaplatiť, nie je jediným kritériom, pre ktoré môže súd postupom podľa § 301 OBZ zmluvnú pokutu znížiť. Súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou primeranosti zmluvnej pokuty ani z pohľadu základných funkcií zmluvnej pokuty. Jeho rozhodnutie popiera akúkoľvek funkciu pokuty, keďže ním určená suma nemôže objektívne splniť ani preventívnu ani sankčnú funkciu.
2.2 Nesprávne súd zamietol žalobu v časti uplatneného nároku na náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatňovaním pohľadávky, keďže uvedený nárok predstavuje príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ. Doručenie výzvy žalobcu adresovanej žalovanej nebolo medzi stranami sporné, a preto nie je správny a dôvodný ani záver súdu o nepreukázaní odoslania/doručenia výzvy.
3. Žalovaná odvolací návrh nepodala a vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhla odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. a IV. ako vecne správny potvrdiť a žalovanej priznať voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
3.1 Vo vyjadrení dôvodila, že súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalovanej na moderovanie žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Z dokazovania vyplynulo, že výška zmluvnej pokuty ešte pred rozhodnutím súdu dosiahla maximálnu dohodnutú hranicu 8.484,48 eur a pokiaľ súd takúto pokutu považoval za neprimerane vysokú s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti a rozhodol sa využiť moderačné právo na jej zníženie, jeho postup bol správny. Žalovaná sa stotožňuje s odôvodnením takéhoto postupu súdu prvej inštancie uvedeným
v napádanom rozsudku. Odôvodnenie takéhoto rozhodnutia považuje za presvedčivé, racionálne a založené na oprávnení, ktoré pre súd jednoznačne vyplýva z § 301 OBZ. Súd prvej inštancie sa pri posúdení nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty zaoberal všetkými relevantnými okolnosťami prípadu a tieto aj riadne vyhodnotil v bode 31. a 32. odôvodnenia rozsudku. Výhrada žalobcu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou primeranosti zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy, nie je preto opodstatnená. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní nevzal do úvahy len výšku zmluvnej pokuty a len skutočnosť, že táto má byť v príčinnej súvislosti s riadnym neplnením povinností žalovanou, ale nárok na zmluvnú pokutu posúdil komplexne, keď vzal do úvahy aj hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti ako aj to, že vysoká zmluvná pokuta by viedla k neprimeranému zisku vo vzťahu k majetkovej ujme na strane žalobcu, a zároveň neprimeranému hospodárskemu poškodeniu žalovanej, pričom neopomenul ani to, že žalobca má popri zmluvnej pokute aj nárok na úroky z omeškania a aj to, že žalovaná z jedného príjmu zabezpečuje nielen svoje potreby, ale aj potreby dvoch maloletých detí (a aj iné relevantné skutočnosti).
3.2 Neobstojí ani námietka o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky voči žalovanej, nakoľko ako to správne uzavrel aj súd prvej inštancie, žalobca takúto pohľadávku nijako nevyčíslil a ani nešpecifikoval, a teda nie je ani zrejmé, ako k jej výške dospel. Samotné tvrdenie žalobcu, že mu takéto náklady vznikli bez ich preukázania, nemožno považovať za právne relevantné. Doručenie predžalobnej výzvy samo osebe tiež neznamená vznik takéhoto nároku na strane žalobcu, nakoľko nie je preukázané, či a v akej výške takéto náklady spojené s uplatnením pohľadávky žalobcovi vznikli.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolacie námietky vznesené žalobcom sú dôvodné len z časti.
5. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie právnej otázky a nie skutkovej, nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Odvolací súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov v konaní pred súdom prvej inštancie. Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).
6. Predmetom konania je žaloba o zaplatenie sumy 295,10 eur a sumy 4.147,20 eur spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,1 % denne z jednotlivých splátok uvedených v žalobe s tým, že odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom súčet zmluvných pokút dosiahne čiastku 8.484,48 eur, je žalovaná povinná uhradiť žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 4.147,20 eur vo výške 9 % ročne až do zaplatenia. Súd prvej inštancie konanie v časti späťvzatej žaloby zastavil (výrok II.), žalobu zamietol v časti nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 7.784,48 eur a nároku na náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 295,10 eur (výrok III.) a v ostatnej časti žalobe vyhovel (výrok I.). S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (o nepreukázaní skutkových tvrdení žalobcu o vynaložení nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky) a vec aj nesprávne právne posúdil (nesprávne aplikoval § 301 OBZ a § 121 ods. 3 OZ na prejednávanú vec). Výrok I.
napadnutého rozsudku v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel a výrok II., ktorým konanie v časti späťvzatej žaloby zastavil, ostali nedotknuté, odvolaním nenapadnuté a tiež vyňaté z prieskumu odvolacieho súdu.
7. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam týkajúcim sa preukázania jeho nároku na zaplatenie nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky a že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 121 ods. 3 OZ odvolací súd uvádza:
7.1 Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).
7.2 Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 CSP záväzný skutkový stav uvedený v bode 1.2.1 až 1.2.4 tohto rozhodnutia. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 CSP. Súd prvej inštancie v rozsudku opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, obsahu výsluchov strán konania, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní. Hodnotenie jednotlivých dôkazov potom zodpovedá pravidlám logického myslenia a všeobecnej skúsenosti. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Nakoľko tu však bol i nesúhlas žalobcu s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami a podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP), pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:
7.3 Podľa článku 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
7.3.1 Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
7.3.2 Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
7.3.3 Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretím neúčinné.
7.3.4 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že základnou povinnosťou sporových strán je povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť (každej zo sporových strán) pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom procese. Následkom je tak strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena tou-ktorou procesnou stranou. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci takzvaného materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. Nástrojom materiálneho vedenia sporu v tejto súvislosti je oprávnenie a zároveň povinnosť súdu normatívne zakotvená v § 191 ods. 1 CSP za stredníkom - ide o oprávnenie a povinnosť starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd teda ex offo prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t. j. substancovať ich pravdivo a úplne). Okrem vyššie uvedeného, špecifickou procesnou povinnosťou, ktorou je zaťažená sporová strana, je aj povinnosť dôkazná. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena vedie v prípade žalobcu k procesnej pasivite, ktorá je rovnako sankcionovaná stratou sporu.
7.4 Zo spisu súdu prvej inštancie, a to najmä žaloby žalobcu odvolací súd zistil, že žalobca si v žalobe uplatnil nárok na zaplatenie sumy 295,10 eur dôvodiac, že v tejto výške vynaložil náklady na mimosúdne uplatňovanie spornej pohľadávky žalobcu voči žalovanej. V samotnej žalobe, ale ani počas konania takýto svoj nárok bližšie nešpecifikoval, teda neuviedol z čoho pozostáva a na preukázanie jeho opodstatnenosti nepredložil súdu ani žiadne dôkazy (nesplnil si povinnosť tvrdenia vo vzťahu k tomuto nároku ani povinnosť dôkaznú). Žalovaná na pojednávaní súdu konanom dňa 18.01.2022 poprela takto uplatnený nárok žalobcu a žalobu v tejto časti žiadala zamietnuť ako nedôvodnú poukazujúc na to, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu takýto nárok vôbec vznikol. Takéto popretie skutkových tvrdení žalobcu o vynaložení nákladov na mimosúdne vymáhanie pohľadávky bolo potrebné považovať pre účely ďalšieho konania súdu za účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu (§ 151 ods. 2 CSP) s tým, že jeho skutkové tvrdenia o vynaložení nákladov na mimosúdne uplatňovanie pohľadávky zostali spornými (§ 151 ods. 2 CSP a contrario ), a preto nebolo možné z nich pri rozhodovaní vo veci vychádzať. Pokiaľ za takýchto okolností súd prvej inštancie nárok žalobcu vyhodnotil ako nedôvodný a žalobu v tejto časti zamietol, jeho rozhodnutie odvolací súd považuje za vecne správne a námietku žalobcu namietajúcu takéto závery a právne posúdenie uplatneného nároku za nedôvodné. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že ak žalobca takýto nárok riadne nešpecifikoval, tak nebolo možné posúdiť ani jeho opodstatnenosť. Pokiaľ aj žalobca predložil súdu listinu obsahujúcu pokus o zmier, súd nebol oprávnený na základe takejto listiny nahrádzať skutkové tvrdenia strán sporu o tom aké skutkové okolnosti mala preukazovať a špecifikovať uplatnený nárok.
7.5 Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. v zamietajúcej časti nároku na zaplatenie náhrady nákladov spojených s mimosúdnym uplatňovaním pohľadávky vo výške 295,10 eur ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
8. Pokiaľ námietky smerujú k právnemu posúdeniu veci (nároku na moderáciu zmluvnej pokuty) odvolací súd uvádza, že právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná, alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval).
8.1 Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
8.2 Súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty posúdil správne podľa 544 OZ, § 300 a § 301 OBZ. Ust. § 310 OBZ interpretoval tak, že súd môže žalobcom uplatnenú zmluvnú pokutu znížiť, ak by jej priznanie súdom v žalobcom uplatnenej výške (vypočítanej ako násobok dohodnutej sadzby za určené časové obdobie) s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti malo za následok neprimeraný zisk na strane oprávneného vo vzťahu k majetkovej ujme na strane povinného, resp. by viedlo k neprimeranému hospodárskemu poškodeniu povinného. S takouto interpretáciou § 301 OBZ sa odvolací súd nestotožňuje a odvolaciu námietku žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie považuje za dôvodnú.
8.3 Podľa § 301 OBZ, neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa § 373 a nasledujúcich.
8.3.1 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxe (R 8/2008) použitie moderačného práva je zásahom do zmluvnej voľnosti účastníkov obchodného záväzkového vzťahu. Možnosť takéhoto zásahu zákonná úprava predpokladá a upravuje. Zásah súdu do zmluvných vzťahov aplikáciou § 301 OBZ je postupom výnimočným a jeho použitie je namieste len v odôvodnených prípadoch, ak sa výška pokuty javí ako neprimerane vysoká (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. marca 2006, sp. zn. 1 Obdo V 93/2004). Moderačné právo súdu spočíva v tom, že súd môže na návrh rozhodnúť, že zmluvnú pokutu neprizná v celej výške, t.j. vo výške, v akej bola stranami dohodnutá, aj keď veriteľovi na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol nárok. Zákon teda umožňuje súdu zasiahnuť do zmluvných vzťahov a tieto vzťahy medzi účastníkmi modifikovať. Súd nemôže zmluvnú pokutu odpustiť. Z vecného hľadiska zákon ustanovuje dve kritériá na posúdenie primeranosti zmluvnej pokuty, ktorými
sú jednak hodnota zabezpečenej povinnosti, ale aj význam zabezpečenej povinnosti. Všeobecne možno povedať, že ustanovením týchto požiadaviek zákon akcentuje primeranosť zmluvnej pokuty vo vzťahu k záujmu na plnení zmluvy tej strany, ktorá si zmluvnou pokutou splnenie zmluvy zabezpečuje. Ale ani na základe týchto zákonom ustanovených kritérií nemožno všeobecne určiť pravidlo, kedy bude zmluvná pokuta neprimerane vysoká. Z uvedených zákonných kritérií na posudzovanie primeranosti zmluvnej pokuty vyplýva, že pôjde vždy o individuálne posudzovanie viažuce sa na konkrétny prípad. Len z konkrétneho prípadu totiž možno vyvodiť tak hodnotu, ako aj význam zabezpečenej povinnosti. Súd v rámci moderačného práva nemôže zasahovať do spôsobu určenia výšky zmluvnej pokuty. Jeho oprávnenie moderovať výšku zmluvnej pokuty sa bezpochyby viaže len na výšku zmluvnej pokuty a nie na spôsob jej určenia, aj keď spôsob určenia predurčuje jej výšku. Spôsob určenia výšky zmluvnej pokuty je vo výlučnej právomoci zmluvných strán. Predmetom moderačného práva súdu môže byť len výška zmluvnej pokuty. Vznik škody nie je podmienkou uplatnenia moderačného práva, ale je okolnosťou limitujúcou spodnú hranicu zníženia zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta plní nielen reparačnú, ale aj sankčnú funkciu, t.j. je sankciou za nesplnenie zmluvnou pokutou zabezpečenej povinnosti. Preto zmluvnú pokutu treba zaplatiť nielen vtedy, ak škoda vznikne, ale aj vtedy, ak nevznikne žiadna škoda. Aj v týchto prípadoch možno požiadať súd, aby neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížil. Pritom platí, že aj keď fakticky neexistuje spodná hranica zníženia, súd nemôže odpustiť celú zmluvnú pokutu. Oprávnenie súdu znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu je zásahom do zmluvnej voľnosti účastníkov obchodného záväzkového vzťahu, ktorá je jedným zo základných princípov obchodného práva. Obchodný zákonník však možnosť takéhoto zásahu predpokladá a upravuje. Zmluvná pokuta plní okrem zabezpečovacej funkcie aj funkciu paušalizovanej náhrady škody. Aj keď právo na zmluvnú pokutu vzniká bez ohľadu na vznik škody, medzi zmluvnou pokutou a škodou vzniknutou porušením zabezpečenej zmluvnej povinnosti existuje súvislosť. Priznanie zmluvnej pokuty mnohonásobne prevyšujúcej právo, ktoré zabezpečuje, by viedlo k celkom neodôvodnenému majetkovému prospechu oprávneného a znamenalo by neúmerne prísnu a bezdôvodnú sankciu, ktorá nie je nevyhnutná pre naplnenie zabezpečovacej funkcie zmluvnej pokuty (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V 93/2004). Účelom moderačného práva je umožniť súdu dodatočne po vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty znížiť zmluvnú pokutu z dvoch dôvodov. Predovšetkým preto, aby bolo možné odstrániť tvrdosť zákona, ku ktorej môže dôjsť pri prísnom uplatňovaní litery zákona, ale tiež preto, aby mal súd v konkrétnom prípade možnosť zabrániť celkom neadekvátnym majetkovým dôsledkom v prípade, keď by neprimerane vysoká zmluvná pokuta mohla viesť až k neprimeraným ziskom vo vzťahu k majetkovej ujme na strane oprávneného a k neprimeranému (vo vzťahu k porušenej povinnosti) hospodárskemu poškodeniu povinného subjektu, prípadne až k jeho likvidácii. Naplnenie moderačného práva spočíva v tom, aby súd mohol uvážiť všetky okolnosti konkrétneho prípadu a práve týmto konkrétnym okolnostiam podriadil aj svoje rozhodnutie. Pre záver o neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty z hľadiska uplatnenia moderačného práva súdu podľa ustanovenia § 301 OBZ je rozhodujúca výška dohodnutej zmluvnej pokuty v čase porušenia povinnosti druhou zmluvnou stranou. Ako neprimerane vysokú nemožno posúdiť zmluvnú pokutu dohodnutú vo forme určitej sadzby za určené časové obdobie, ktorej celková výška je dôsledkom dlhodobého porušovania zabezpečenej povinnosti dlžníkom a s tým spojeným navyšovaním o inak primeranú sadzbu zmluvnej pokuty za určené časové obdobie (ako to správne namietal žalobca v odvolaní). Celková výška zmluvnej pokuty, ktorú je dlžník povinný zaplatiť, nie je jediným kritériom, pre ktoré môže súd postupom podľa § 301 Obchodného zákonníka zmluvnú pokutu znížiť (tu pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. júla 2019, sp. zn. 3Obdo/11/2019). Primeranosť zmluvnej pokuty je treba posúdiť s prihliadnutím k celkovým okolnostiam právneho úkonu, jeho pohnútkam a účelu, ktorý sledoval, ako i vzájomný pomer pôvodnej a sankčnej povinnosti.
8.3.2 NS SR v rozsudku z 30. septembra 2008, sp. zn. 2Cdo/172/2007 (vo vzťahu k ustanoveniam § 544 a 545 OZ) najvyšší súd dospel k záveru, že z pohľadu primeranosti výšky zmluvnej pokuty je totiž namieste hodnotiť inak zmluvnú pokutu dojednanú vo forme pevne stanovenej čiastky a zmluvnú pokutu dojednanú formou určitej sadzby za stanovenú časovú jednotku. Pevne stanovenú zmluvnú pokutu vo výške trojnásobku zabezpečenej čiastky by bolo zrejme možné (pri súčasnom zohľadnení všetkých okolností daného prípadu) považovať za neprimeranú právom s ohľadom na pomer medzi hodnotou zabezpečenej pohľadávky a výškou zmluvnej pokuty, ktorú by v takomto prípade bol dlžník povinný zaplatiť veriteľovi len za niekoľko dní omeškania. Rovnaké kritérium však nemožno dobre použiť, ak dosiahne celková výška zmluvnej pokuty trojnásobku zabezpečenej pohľadávky v dôsledku dlhodobého omeškania dlžníka; tu výška zmluvnej pokuty plne závisí od doby po ktorú dlžník svojou zmluvnou pokutou zabezpečenú povinnosť neplní – čím dlhšia je doba omeškania, tým vyššia je
zmluvná pokuta. Inak povedané neprimeranosť zmluvnej pokuty nemožno usudzovať z jej celkovej výšky ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeným navyšovaním o inak primeranú „dennú sadzbu“ zmluvnej pokuty. Opačný záver je neprijateľný, lebo by vo svojich dôsledkoch zvýhodňoval dlžníka (čím by dlhšie dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac by bol zvýhodňovaný pri posudzovaní prípadnej neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty), a znamenalo by to spochybnenie funkcií, ktoré má zmluvná pokuta plniť. Taktiež v predmetnom rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že pri skúmaní platnosti dojednania o zmluvnej pokute z hľadiska dobrých mravov je nutné uvážiť funkcie zmluvnej pokuty (funkciu preventívnu, uhradzovaciu a sankčnú). V súvislosti s výškou zmluvnej pokuty je potrebné, aby pokuta zahŕňala všetky škody, ktoré možno rozumne v danom konkrétnom vzťahu s porušením určitej povinnosti očakávať, musí byť dostatočnou, nie však premrštenou výškou. V uznesení z 30. septembra 2013, sp. zn. 7MCdo/9/2012 najvyšší súd vo vzťahu k zmluvnej pokute uviedol, že účelom zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka pod hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Zmluvná pokuta teda predovšetkým predstavuje hrozbu dlžníkovi, že pokiaľ nesplní svoju zmluvnú povinnosť, vznikne mu povinnosť poskytnúť pre tento prípad dojednané plnenie, t. j. pokutu. Dojednaná zmluvná pokuta má teda predovšetkým čeliť porušeniu povinnosti (funkcia prevenčná), lebo ak bude zabezpečená povinnosť plnená, bola hlavná funkcia zmluvnej pokuty vyčerpaná. Okrem toho zmluvná pokuta má aj funkciu reparačnú (uhradzovaciu), lebo jej zmyslom je tiež reparovať na strane veriteľa ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia povinnosti zo strany dlžníka. Zároveň však zmluvná pokuta môže zahŕňať aj ďalšie sumy, ktoré predstavujú trest (sankciu) pre toho, kto povinnosť porušil, pričom zmluvná pokuta je nezávislou od vzniku škody.
8.3.3 Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov podľa názoru NS SR je zrejmé, že pre správnu aplikáciu ustanovenia § 301 OBZ (a pre moderáciu zmluvnej pokuty) musia byť splnené viaceré predpoklady. Súd musí pritom vyhodnocovať všetky tieto predpoklady a nemôže vychádzať len z jedného, pričom zostávajúce ostanú zo strany súdu rozhodujúceho vo veci nepovšimnuté. Prvotným predpokladom je, že k moderácii zmluvnej pokuty treba pristupovať podľa konkrétnych okolností prípadu v nadväznosti na zistený skutkový stav veci. Zároveň však musí prihliadať aj na výšku dojednanej zmluvnej pokuty, povahu a význam zabezpečovanej povinnosti, ako aj na to, či porušením zmluvnej povinnosti vznikla druhej strane škoda a ak vznikla, aj na jej výšku. Okrem týchto predpokladov priamo upravených v ustanovení § 301 Obchodného zákonníka treba zohľadniť aj druh zavinenia dlžníka, jeho postoj k ním prevzatej zmluvnej povinnosti, ako aj skutočnosť, že zaplatenie zmluvnej pokuty má predstavovať sankciu za porušenie zmluvnej povinnosti. Osobitne k predpokladom priamo upraveným v ustanovení § 301 Obchodného zákonníka dovolací súd uvádza, že pokiaľ ide o povahu a význam zabezpečovanej povinnosti, je nevyhnutné pri rozhodovaní o možnej moderácii zmluvnej pokuty zohľadniť to, či je zmluvnou pokutou zabezpečená hlavná povinnosť zmluvnej strany, ktorá tvorí podstatnú náležitosť zmluvy (napr. zaplatenie ceny diela objednávateľom), alebo ide o zabezpečenie nepodstatnej (fakultatívnej) povinnosti dohodnutej stranami v zmluve a ktorej splnenie jednou zmluvnou stranou (dlžníkom) nie je nevyhnutné pre plnenie zmluvy druhou zmluvnou stranou (veriteľom). Rovnako je potrebné posúdiť to, aká je výška zabezpečovanej povinnosti a aký význam má jej splnenie pre druhú zmluvnú stranu. Z tohto hľadiska môže byť podstatný rozdiel, ak je zmluvnou pokutou zabezpečené bagateľné plnenie, alebo ak je zabezpečené plnenie vo vyššej výške, ktorého nesplnenie môže mať pre veriteľa vážne negatívne ekonomické (prípadne až likvidačné) dôsledky. Za neprimerane vysokú nebola vyhodnotená zmluvná pokuta vo výške 1 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania (2Cdo/172/2007, 2Obdo/39/2010), resp. zmluvná pokuta vo výške 0,67 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania (33Odo/61/2005) a ani zmluvná pokuta vo výške 0,23 % denne (33Odo/1779/2006). Záver o neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty bol vyslovený v prípadoch, keď zmluvná pokuta bola vo výške 100.000,- Sk k hodnote zabezpečovanej povinnosti 3.000,- Sk.
8.4 V prejednávanej veci odvolací súd poukazuje na to, že zo skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie vyplýva, že medzi stranami sporu bola platne uzatvorená dohoda o zmluvnej pokute (zmluvná pokuta bola dojednaná písomne, a to tak, že z dohody bola zrejmá jej výška), ktorá bola dojednaná v prospech žalobcu pre prípad omeškania žalovaného ako dlžníka s úhradou splátky úveru, a to vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy a za každý deň omeškania. Výška celkovej zmluvnej pokuty, na ktorú veriteľovi vznikol nárok teda plne závisela od doby, po ktorú dlžník svojou zmluvnou pokutou zabezpečenú povinnosť neplní. Zmluvná pokuta v danom prípade bola dohodnutá len za porušenie povinnosti dlžníka a zabezpečuje hlavný záväzok žalovanej z úverovej zmluvy, a to zaplatiť dohodnuté splátky úveru včas, t. j. v dobe, ktorá bola dohodnutá ako lehota ich splatnosti, a to za účelom umožnenia veriteľovi takto získané finančné prostriedky opätovne bezodkladne zhodnocovať
ich ďalším poskytovaním iným záujemcom za dohodnutý úrok/odplatu. V konaní bolo nesporným, že hodnota zabezpečovanej pohľadávky veriteľa predstavovala sumu 8.484,64 eur a že žalobca si vzhľadom na dĺžku omeškania žalovanej so splácaním úveru uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v celkovej výške 8.484,64 eur (za obdobie od 25.07.2016 do 05.11.2020 – teda za obdobie viac ako 4 roky čo žalovaná svoju povinnosť splácať úver neplnila). Pokiaľ ide o samotnú výšku zmluvnej pokuty v čase porušenia povinnosti žalovanej táto predstavovala podľa dohody strán zmluvy sumu rovnajúcu sa 0,1 % z dlžnej sumy, čo pri nezaplatenej splátke 176.76 eur predstavuje sumu 0.176 eur, ktorou pokutou bolo zabezpečované včasné splatenie splátky úveru vo výške 176,76 eur. Pomer pôvodnej povinnosti ku následnej povinnosti spolu so sankčnou povinnosťou bol 1:1,001. Takto dohodnutú výšku zmluvnej pokuty nebolo možné vzhľadom na vyššie uvedenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, ale ani podľa názoru odvolacieho súdu považovať, aj vzhľadom na postoj žalovanej k plneniu si povinností z úverovej zmluvy splácať tento úver v dohodnutých splátkach, za neprimeranú, mnohonásobne prevyšujúcu právo, ktoré zabezpečuje, ani za pokutu, ktorej priznanie by viedlo k celkom neodôvodnenému majetkovému prospechu oprávneného a znamenalo by neúmerne prísnu a bezdôvodnú sankciu, ktorá nie je nevyhnutná pre naplnenie zabezpečovacej funkcie zmluvnej pokuty. Pre poriadok odvolací súd dodáva, že žalovaná zastúpená právnym zástupcom v rámci svojej procesnej obrany (uvedomujúc si svoje povinnosti uvedené v čl. 8, § 149 a § 151 ods. 1 CSP) v konaní neuviedla žiadne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné prijať záver o neprimeranosti dohodnutej výšky zmluvnej pokuty vzhľadom na jej hospodársku situáciu v čase uzatvárania zmluvy, jej pohnútky, prípadne účel, ktorý uzavretím takejto dohody sledovala, ale ani žiadne skutkové tvrdenia ohľadom okolností, pre ktoré svoj záväzok prestala splácať a tieto skutočnosti nebolo možné ustáliť/poznať ani zo zisteného skutkového stavu. Žalovaná bola v konaní pasívna. Osobne sa zúčastnila na pojednávaní súdu konanom dňa 18.01.2020 a na tomto pojednávaní len prehlásila, že si je vedomá, že si požičala peniaze, avšak jej súčasná situácia je taká, že z platu učiteľa to nedokáže splácať - to je všetko čo chce k veci uviesť a iné návrhy na dokazovanie nemá. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní uviedol len to, že žiada súd, aby využil moderačné oprávnenie v zmysle § 301 a nasledujúcich OBZ a znížil žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, a to tak, aby táto zodpovedala primeranosti, to znamená súhrnu všetkých škôd, ktoré mohol žalobca dosiahnuť z dôvodu porušenia zaistenej povinnosti na strane žalovanej. Vzhľadom na uvedené potom v konaní neboli splnené podmienky pre moderáciu zmluvnej pokuty súdom.
8.5 Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. v zamietajúcej časti žaloby žalobcu týkajúcej sa jeho nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty postupom podľa § 388 CSP zmenil, a to tak, že žalobcovi priznal nárok na zaplatenie ďalšej zmluvnej pokuty vo výške 7.784,48 eur (rozdiel medzi uplatneným a doposiaľ priznaným nárokom).
8.6 Nakoľko žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi ďalšiu zmluvnú pokutu vo výške 7.784,48 eur, bolo dôvodným vzhľadom na výšku priznaného plnenia, povahu prejednávanej veci (obchodná vec), na povinný nárok (nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty), platobnú schopnosť žalovanej (jej funkčný plat vo výške 920 eur, splácanie ďalších úverov po 300 eur a 340 eur a jej starostlivosť o dve maloleté deti), ako aj jej v konaní prejavenú snahu o plnenie záväzku a v neposlednom rade aj možnosť žalobcu domáhať sa splnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania, určiť na splnenie dlhu lehotu dlhšiu ako tri dni od právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 3 a 4 CSP). Pri určení samotnej paričnej lehoty (lehoty na plnenie) odvolací súd dospel k záveru, že primeranou lehotou je obdobie 38 mesiacov, riadiac sa pri svojom rozhodnutí úvahou, že žalovaná mala dostatok času pripraviť sa na platenie zmluvnej pokuty a už od podania žaloby žalobcu si bola vedomá svojej povinnosti takúto pokutu platiť, a tak je rozumné predpokladať, že si na splatenie takéhoto dlhu vytvorila adekvátnu finančnú rezervu (minimálne redukovaním svojich plánovaných mesačných výdavkov). Preto odvolací súd žalovanej povolil zročný dlh zaplatiť v splátkach po 207 eur mesačne až do úplného zaplatenia dlhu, teda tak, aby tento dlh (vo výške 7.784,48 eur) bol uhradený do 38 mesiacov (37 splátok po 207 eur a 1 splátky po 125,48 eur).
9. Žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 95,60 % (§ 255 ods. 2 CSP) a vznikol mu nárok na náhradu trov konania. Hrubý úspech žalobcu bol 97,80 % (4.147,20 + 8.484,48 + 477,55 = 13.109,23 eur/13.404,33 eur) a hrubý úspech žalovanej bol 2,20 % (295,10/13.404,33 eur) a tým daný prevažný čistý úspech žalobcu v rozsahu 95,60 % (97,80 – 2,20 = 95,60).
9.1 O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
9.2 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
10. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).