Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-47-2023.pdf
PDF · 108.59 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/47/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Matúša Staríčka v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, C. D. XXX, zast. advokátom: Mgr. Peter Kupka, Trnava, Hlavná 23, proti žalovanému: A. B., nar. X.X.XXXX, C. D. XXX, zast. advokátkou: JUDr. Lucia Cepka Zvolenská, Trnava, Kollárova 17, o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, o odvolaní žalobkyne vo výrokoch II., III. a IV. a o odvolaní žalovaného vo výroku IV. proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 27C/73/2021-97 zo dňa 13.3.2023, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v I., II. a III. výroku p o t v r d z u j e a vo IV. výroku o nároku na náhradu trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom zrušil právo spoločného nájmu dvojizbového bytu č. X nachádzajúceho sa v bytovom dome E., súpisné číslo XXX, postaveného na parc. č. 2078/20, katastrálne územie C. D., zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX; výrokom II. určil, že byt bude naďalej užívať žalovaný; výrokom III. uložil žalobkyni povinnosť byt vypratať do 15 dní od zabezpečenia náhradného ubytovania a výrokom IV. žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Svoje rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 705 ods. 1, 3 a § 721a ods. 8 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ( ďalej len ,,O.z.“ ).
3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že žalobkyňa podala žalobu na zrušenie spoločného nájmu bytu, pričom uviedla, že spolužitie so žalovaným je neudržateľné z dôvodu jeho nevhodného správania a nadmerného užívania alkoholu. Tvrdila, že spolu so synom žijú v strese kvôli správaniu žalovaného, ??ktorý vyvoláva hádky a dokonca syna aj fyzicky napadol. Žalovaný poprel tvrdenia žalobkyne, uviedol, že nie je agresívny, nepije nadmerne a sám uhrádza všetky náklady spojené s bytom. Taktiež tvrdil, že žalobkyňa vlastní rodinný dom, kde môže bývať. Súd prvej inštancie v rámci vykonania dokazovania vypočul aj svedka, syna sporových strán F. B., ktorý potvrdil, že medzi rodičmi dochádza k hádkam, že žalovaný pije pivo, a že jeho matka ( žalobkyňa ) je nekonfliktná. Obec C. D., ako prenajímateľka bytu prehlásila, že ak sa strany nedohodnú, ukončí nájomnú zmluvu a vyplatí im čiastku vloženú pred podpisom zmluvy. Zo správy polície vyplynulo, že žalovanému bola uložená pokuta za hrubé správanie voči žalobkyni. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania nemal preukázané, že by sa bol žalovaný býval dopúšťal fyzického alebo psychického násilia voči žalobkyni alebo ich synovi. Naopak, mal preukázané, že žalovaný hradil náklady spojené s bytom od začiatku pričom žalobkyňa prispieva na ich úhradu od polovice júna 2021. Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní taktiež konštatoval, že žalobkyňa má k dispozícii alternatívne bývanie t.j. vlastný rodinný dom, kde môže bývať s tým, že vlastníctvo spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti jej poskytuje vyšší stupeň
trvalosti riešenia bytovej otázky a preto zabezpečenie náhradného ubytovania je dostatočnou náhradou. Z vyhlásenie susedov mal súd prvej inštancie preukázané, že konfliktnú a problematickú povahu nemá žalovaný, ale konfliktná a problematická povaha je na strane žalobkyne. Súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán, ako to vyplýva z výroku IV. rozsudku.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala prostredníctvom zástupcu čo do výrokov II, III. a IV. odvolanie žalobkyňa a to z nasledujúcich odvolacích dôvodov: - súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, čo viedlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len ,,C.s.p.“ );
- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. a - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že jej skutkové tvrdenie, že žalovaný neudržiava v byte poriadok, nie je dostatočne špecifikované a žalovaný toto tvrdenie poprel. Bolo preukázané svedkom F. B., ktorý vo svojej výpovedi potvrdil, že žalovaný spoločné priestory neupratuje a neupratuje ani obývačku. Ďalej tvrdila, že žalovaný nadmerne požíva alkohol, vyvoláva hádky a v marci 2021 fyzicky napadol syna. Súd prvej inštancie konštatoval, že neuniesla dôkazné bremeno ohľadom nadmerného požívania alkoholu žalovaným avšak mal mať po správnosti za preukázané hrubé správanie žalovaného na základe správy polície, podľa ktorej bola žalovanému uložená pokuta za hrubé správanie voči žalobkyni dňa 6.3.2021. Prvoinštančný súd spochybnil aj objektivitu svedka bez dostatočného vysvetlenia a uprednostnil vyhlásenie susedov, ktorí nemajú bezprostredné poznatky o spolunažívaní strán konania. Súd prvej inštancie teda dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozsudok vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne nesprávneho interpretovania § 705 ods. 2 a ods. 3 O.z., keď súd nebral do úvahy záujem plnoletého spoločného dieťaťa, ktoré má preukázane lepší vzťah so žalobkyňou. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 27C/73/2021-97 vo výrokoch II., III., IV. a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pretože rozsudok je formalistický a nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov, čo spôsobilo porušenie jej práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Z doplnenia odvolania žalobkyne vyplynulo, že rozsudok súdu prvej inštancie je formalistický a nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov, čo spôsobilo porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie neuviedol žiadne indikátory podľa doktríny RAVEN, ktoré by spochybňovali vierohodnosť svedka a nepoukázal ani na iné indikátory, ktoré by spochybňovali jeho vierohodnosť. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnych skutkových zistení a formalistického odôvodnenia, čo vedie k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.
5. Z vyjadrenia žalovaného k podanému odvolaniu vyplýva, že tento sa stotožňuje s rozhodnutím prvoinštančného súdu, pretože vykonané dokazovanie jednoznačne preukazuje vecnú správnosť výrokov I., II. a III. rozhodnutia, ako aj správnosť jeho odôvodnenia. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie žiadnej zo sporových strán neznemožnil uskutočňovanie procesných práv a teda neprišlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesúhlasí s výrokom IV., v zmysle ktorého súd nepriznal žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania. Tento výrok bol ním napadnutý a je predmetom jeho odvolania voči rozsudku, čo do výroku IV. V ostatnom sa plne stotožňuje s právnym názorom vyjadreným súdom prvej inštancie, nakoľko vykonané dokazovanie jasne a zreteľne preukázalo správnosť daných výrokov. Vo vzťahu k bodu 26 odôvodnenia rozhodnutia, ktoré žalobkyňa sporuje uviedol, že bolo dostatočne určité a malo relevantnú výpovednú hodnotu. O seba sa stará sám, a to čo sa týka domácich prác, prania, žehlenia, varenia a upratovania. Taktiež zabezpečuje opravy a údržbu v byte a aj ich uhrádza. Vo vzťahu k bodu 27 odôvodnenia rozhodnutia namieta skutočnosť, že by mal mať problém s nadmerným užívaním alkoholu, a toto tvrdenie žalobkyňa nepreukázala. Pracuje ako vodič vysokozdvižného vozíka pre spoločnosť G., do práce jazdí vždy autom a je pravidelne testovaný na prítomnosť alkoholu. Priznal, že jeden incident popísaný v rozhodnutí sa reálne stal, avšak fyzická agresia nebola preukázaná. Vo vzťahu k bodu 28 odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil relevanciu a vierohodnosť vyjadrení susedov, ktorí uviedli, že správanie žalobkyne k nim, k žalovanému a k bytovke je hrozné a nepredvídateľné. Susedia nemajú dôvod poskytovať súdu zavádzajúce alebo lživé informácie. Vo vzťahu k bodu 30 odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že súhlasí so záverom súdu, že hádky vznikajú len medzi sporovými stranami a že plnoletý syn sa v spoločnom byte takmer vôbec nezdržiava. Je bezpredmetné, aby sa súd prvej inštancie zaoberal záujmom plnoletého syna, ktorý v byte nebýva. Žalobkyňa v sporovom konaní neuniesla dôkazné
bremeno a nepreukázala, ako sa ona stará o chod bytu, jeho údržbu a opravy, ani nepredložila relevantné dôkazy na podporu tvrdenia, prečo by mala zostať ako nájomca užívať predmetný byt. Nepreukázala ani to, že by bol býval nadmerne užívala alkohol, ani agresívne správanie voči nej a synovi F.. Žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností - rodinného domu, ktorý je funkčný a užívania schopný, takže má možnosť vlastného bývania, čo on nemá.
6. Proti výroku IV., ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania podal odvolanie žalovaný. Poukázal na rozpory medzi výrokovou časťou IV. a odôvodnením rozsudku : ,, V bode 35 odôvodnenia rozsudku prvoinštančný súd uvádza, že plne úspešný bol „ žalobca “, pričom úspešným bol práve žalovaný, a to v zmysle výroku I., II., III. rozsudku a v bode 35 odôvodenia rozsudku prvoinštančný súd zároveň uvádza, že ,, priznáva“ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu úspešnej strane a rovnako v bode 35 odôvodnenia rozsudku sám konštatuje, že o predmetnej výške náhrady trov konania sa rozhodne samostatným uznesením. V bode 36 odôvodnenia rozsudku poukazuje na to, že zo strany žalobkyne neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal priznať náhradu trov konania žalovanému ako úspešnej strane a v bode 36 odôvodnenia rozsudku zároveň na konci uvádza, že nakoľko nie sú dôvody pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému „ rozhodol o trovách konania tak, ako je uvedené vyššie “. S poukazom na vyššie uvedené prišlo k zrejmému pochybeniu prvoinštančného súdu vo výroku IV. napadnutého rozsudku, resp. vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie v časti náhrady trov konania. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 C.s.p. výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 13.3.2023 sp. zn.: 27C/73/2021 zmenil tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to všetko v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške. Zároveň žiadal, aby odvolací súd rozhodol aj o trovách odvolacieho konania tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
7. Odvolací súd podľa § 34 C.s.p., po zistení, že odvolania boli podané včas ( § 362 ods. 1 C.s.p. ), oprávnenými osobami ( § 359 C.s.p. ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie ( § 355 ods. 1 C.s.p. ), po skonštatovaní, že odvolanie obsahujú zákonom stanovené náležitosti ( § 363 C.s.p. ), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní ( § 379 a § 380 C.s.p. ), postupom bez nariadenia pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, naopak odvolanie žalovaného voči trovám konania dôvodným je.
8. Predmetom konania je zrušenie práva spoločného nájmu bytu, ktorý vznikol za trvania manželstva, ktoré bolo rozvedené. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, či zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a či rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
9. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobkyňou v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobkyňa sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokoch I., II. a III. svojho rozsudku. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
10. Žalovaný vyslovene poprel skutkové tvrdenia žalobkyne ( viď bod 26, 27 a 28 rozsudku súdu prvej inštancie ), preto uniesol bremeno popretia skutkových tvrdení.
11. Čo sa týkalo výpovede svedka, syna žalobkyne a žalovaného, treba uviesť, že niet pochýb o tom, že svedok bol vo svojej výpovedi ovplyvnený žalobkyňou, čo v konečnom dôsledku spochybnilo objektívnosť jeho výpovede, keďže jeho vzťah k žalobkyni bol emocionálny, a isto mal veľký záujem o výsledok konania, čo ovplyvnilo jeho vierohodnosť. Uvedené bolo podporené, ako uviedol aj súd prvej inštancie v bode 28 odôvodnenia rozsudku, iným listinným dôkazom, ,,vyhlásením susedov“.
12. Odvolací súd má za to, že ani uloženie žalovanému povinnosti zaplatenia 30 eur v blokom konaní ,, za hrubé správanie voči žalovanej “ nemalo žiaden význam na skutkové, ani právne vady napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Ani odvolacia argumentácia žalobkyne nebola spôsobilá nič zmeniť na závere, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
13. Iné právne významné odvolacie námietky žalobkyňou v odvolaní vznesené neboli. Všeobecný súd (prvoinštančný aj odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam ( postačuje ak rozhodnutie dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania ). Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces.
14. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I., II. a III., ako vecne správny potvrdil.
15. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku (I.) o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil.
16. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
17. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
18. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci ( § 255 ods. 1 a 2 C.s.p. ), ktorá je doplnená zásadou zavinenia ( § 256 ods. 1 C.s.p. ).
19. Rozhodovanie o nákladoch konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkov sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci, ale má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho konania (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2904/16).
20. Podľa ustanovenia § 257 C.s.p. súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 C.s.p. nie je pritom možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (porov. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010, 3MCdo/46/2012). Strane, ktorej vznikol nárok na náhradu trov konania, možno tak nepriznať náhradu trov.
21. Aplikácia § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu (zásady zavinenia) v konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Tieto dôvody môžu spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa pritom nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom (porov. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 113/2019).
22. Ustanovenie § 257 C.s.p. teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal
náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.
23. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal existenciou osobitných okolností posudzovaného prípadu a opomenul pri rozhodovaní o náhrade trov konania vyhodnotiť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ku ktorým mal povinnosť pri posudzovaní náhradovej povinnosti trov konania prihliadať.
24. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ( ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov ), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ( ústavný zákon č. 23/1991 Zb. ), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach ( oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb. ) je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a stranám umožňuje poznať postup súdu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strana sporu nemusela hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov.
25. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ( ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov ) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach ( oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb. ).
26. S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania nezodpovedalo požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a postrádalo v tejto časti argumentačný základ, nehovoriac o tom, že bolo v zjavnom rozpore s odôvodnením rozhodnutia ( bod 33, 34, 35 a 36 rozsudku súdu prvej inštancie ), ktorého správnosť tak odvolací súd nemohol preskúmať.
27. Odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania ( IV. ) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane konania, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktoré nenahrádza prvoinštančné konanie.
28. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, skúmať či v prejednávanej veci existujú okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania prihliadnuť. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania.
29. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa je potrebné v odôvodnení rozhodnutia presvedčivo odôvodniť, aby stranám konania bolo zrejmé z akých dôvodov súd rozhodol o náhrade trov konania ( vrátane vyporiadania sa s argumentáciu strán konania v uvedenom smere ).
30. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.
31. Svoj právny záver súd zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané ( porov. rozhodnutia Ústavného súdu SR napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07 ).
32. Podľa § 396 ods. 3 C.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
33. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C. s. p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C. s. p. ). Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C. s. p. ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 C. s. p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C. s. p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 C. s. p. ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 C. s. p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C. s. p. ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 ( § 425 C. s. p. ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( § 426 C. s. p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 C. s. p. ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh ) ( § 428 C. s. p. ). Súd poučuje strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( § 160 ods. 2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 ). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C. s. p. ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C. s. p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C. s. p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C. s. p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C. s. p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C. s. p. ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( § 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 434 C. s. p. ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( § 435 C. s. p. ).