Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25CoE/163/2014

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému: K. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom I., N.. L. XXXX/XX, t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníkom Mestom Vráble, o vymoženie 1.003,29 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 10. 09. 2013 č. k. -100, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil za neprípustnú exekúciu vedenú proti povinnému na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.003,29 eura s príslušenstvom a exekúciu zastavil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 24. 11. 2006 poveril súdneho exekútora Mgr. Ing. Romana Liščáka, so sídlom Exekútorského úradu v Hlohovci, Nám. Sv. Michala 5 vykonaním predmetnej exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava zo dňa 13. 03. 2006 sp. zn. SR 0448/06. Konštatoval, že uznesením zo dňa 14. 01. 2008 č. k. -19 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním predmetnej exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60. Konštatoval, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere, uzatvorenej účastníkmi konania dňa 23. 09. 2005. Zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere, posúdil ako spotrebiteľský úver podľa , , , o spotrebiteľských úveroch a aplikoval naň ust. -3, , , , ako i Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v danom konaní, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda i rozhodcovskému konaniu. Podpis na úverovej zmluve nepovažoval za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, keďže na jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní tak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že ho núti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak jeho začatie na rozhodcovskom súde iniciuje veriteľ. Argumentoval tiež rozsiahlou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. V intenciách ust. , Exekučného poriadku a , o rozhodcovskom

konaní preto predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a nesprávne skutkovo a právne vec posúdil. Zároveň žiadal prerušiť konania podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky. Mal za to, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Konštatoval, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonávať právo pre veriteľa, pričom k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd je tak v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. v spojení s zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Interpretáciu ust. Exekučného poriadku súdom označil za rozpornú s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu, s právom na spravodlivý súdny proces a zásadou legality. Uviedol, že ust. zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Je potom neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. . Exekučný súd podľa jeho názoru nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, pričom nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ust. Exekučného poriadku žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. prvej a druhej vety Exekučného poriadku s prvej vety , a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Tiež uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania v zmysle ust. zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnako tak svojim rozhodnutím súd prvého stupňa porušil všeobecný zákaz diskriminácie, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, t. j. Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že v danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu obsahu jeho rozhodnutia, poukazujúc na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Mal za to, že exekučný súd je v zmysle ust. o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tiež nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. a nasl. . Klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Ohľadne posúdenia neprimeranosti úrokov z omeškania uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. okrem iného i s bodom 6 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutú výšku úroku tak označil za primeranú a súladnú so zásadami poctivého obchodného styku. Záverom zdôraznil, že zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej

sadzby. Svoj záver argumentačne oprel o uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 05. 1996 sp. zn. a zo dňa 21. 12. 2004 sp. zn. . Uzavrel, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.

Oprávnený vo svojom odvolaní žiadal tiež prerušiť konanie podľa a podať návrh na konanie o súlade ust. prvá, druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Okrem toho s poukazom na ust. žiadal konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: „1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?, 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pre stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecného súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?, 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“. Rovnako žiadal prerušiť konanie podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálnu otázku v nasledovnom znení: „ Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú ?“

Podľa , na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Odvolací súd posudzujúc návrhy oprávneného na prerušenie konania v intenciách vyššie citovanej právnej úpravy dospel k záveru o ich nedôvodnosti. Osobitným predpisom v zmysle ust. je totiž Exekučný poriadok, ktorý v zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, čo znamená, že v inom prípade výslovne vylučuje inštitút prerušenia konania. Takýmto osobitným o konkurze a reštrukturalizácii, nie však , ktorý sa použije len na riešenie otázok neupravených v Exekučnom poriadku vôbec alebo nedostatočne, aj to za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej situácie nevylučuje. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde. Naviac povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t.j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

Odvolací súd poznamenáva, že i v prípade prípustnosti prerušenia exekučného konania by v danej veci neexistovala potreba obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, nakoľko povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ nie je absolútna. Zo žiadneho ustanovenia totiž nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu, ale že rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo o jeho platnosti musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ pritom nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Začatie konanie o predbežnej otázke tak nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. z 19. 10. 2010).

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. , ako nedôvodné zamietol.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom požiadal dňa 18. 09. 2006 súdneho exekútora Mgr. Ing. Romana Liščáka, so sídlom Exekútorského úradu v Hlohovci, Nám. Sv. Michala 5, o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 30.225,-Sk (1.003,29 eura) s príslušenstvom. Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 13. 03. 2006 sp. zn. SR 0448/06, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27. 03. 2006 a vykonateľnosť dňa 30. 03. 2006. Vyššie označený súdny exekútor doručil súdu prvého stupňa dňa 26. 09. 2006 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil i návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Následne ho súd prvého stupňa dňa 24. 11. 2006 poveril vykonaním predmetnej exekúcie. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 14. 01. 2008 č. k. -19, právoplatným dňa 12. 02. 2008 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním predmetnej exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60. Súčasťou spisu je i zmluva o úvere č. 4280935, uzatvorená účastníkmi tohto konania dňa 23. 09. 2005 a všeobecné podmienky poskytnutia úveru.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (písm. a), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b), ak zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (písm. f), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože

je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu.

Podľa o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným podmienkam exekúcie patria spôsobilosť účastníkov, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť skúmať súlad exekučného titulu so zákonom, je preto povinný v každej fáze konania prihliadnuť na to, či súd tu dôvody neprípustnosti exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V prípade ich zistenia preto súd musí exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť.

Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1 písm. b), c) ZRK, čo mu zákon umožňoval aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu nebránila ani skutočnosť, že súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku rozsúdenej veci v zmysle ust. . Zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie v ust. , Exekučného poriadku, ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora uvedených záverov, ako i citovanej právnej úpravy, dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvého stupňa. Niet totiž sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere č. 4280935, uzatvorená účastníkmi konania dňa 23. 09. 2005. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa , uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď bez návrhu podrobil túto zmluvu súdnej kontrole a zisťoval, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej.

Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd osobitne poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Uznesením zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 21. 03. 2012 sp. zn. ). Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať ( o rozhodcovskom konaní), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z ust. , citovaného zákona (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 01. 2012 sp. zn. ). Rovnako tak Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 23. 11. 2011 č. k. -19 zaujal stanovisko, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci nepochybne bolo preukázané, že účastníci konania dňa 23. 09. 2005 uzatvorili zmluvu o úvere č. 4280935, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa účastníci dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. I podľa názoru odvolacieho súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a s poukazom na ust. tým i absolútne neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Takto predstavuje výrazný zásah do práv a povinností účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale rozhodca rozhodne o právach a právom chránených záujmoch a výsledkom je nový kvalifikovaný záväzok. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú preto namieste obavy, že povinný si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázal náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemal iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Významnou je i skutočnosť, že podmienka bola paušálnym spôsobom v zmluve zakotvená ešte pred vznikom samotnej zmluvy i napriek tomu, že má zásadný dopad na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná, ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.