Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoE/163/2014

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Advocate, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, a Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: P. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. č. XXX, o vymoženie 306,72 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 24. februára 2014 č. k. -23, takto

rozhodol:

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa vyhlásenia exekúcie za neprípustnú, ako aj v zastavujúcej časti p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod značkou EX 605/07 za neprípustnú a exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami 41 ods. 2 písm. d), , , , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok), , o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní), , zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, , , o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), , , , , (ďalej len ), uznesením Ústavného súdu SR č. k. -18 zo dňa 13. 09. 2011 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 13. 10. 2011. Súd pri preskúmaní spisového materiálu zistil, že oprávnený s povinnou uzavreli dňa 09. 08. 2006 zmluvu o úvere. Táto zmluva má podľa súdu povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie a nasl. účinného od 01. 01. 2008, ako aj na znenie zákona o spotrebiteľských úveroch. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru, kde v bode 6 je upravená výška úroku z omeškania - 0,25% denne zo sumy dlhu od dňa splatnosti celého dlhu až do jeho uhradenia, pričom takýto úrok z omeškania predstavuje hrubý nepomer medzi dohodnutým a zákonným úrokom z omeškania, a tým aj neprimerané zvýhodnenie oprávneného na úkor povinnej. Aj výška zmluvnej pokuty vyjadrená paušálne vo výške 312,02 eur bez ohľadu na výšku poskytnutého úveru, ktoré súd v zmysle a považoval za neprijateľnú podmienku, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru súdu je aj samotné dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je súčasťou obsahu

formulárovej zmluvy, v bode 17 všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle neplatná. Svoj názor súd oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Na základe uvedených skutočností nemohlo v rámci rozhodcovského konania dôjsť k vydaniu rozhodcovského rozsudku, ktorý zaväzuje na plnenie, ktoré bolo priznané v rozpore so zákonom ( zákona o spotrebiteľských úveroch), čím uvedený exekučný titul nemohol nadobudnúť materiálnu vykonateľnosť.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, vzhľadom na jeho zákonnú prípustnosť podľa o rozhodcovskom konaní. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v tomto znení: 1) Má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? V odvolaní oprávnený vytýka súdu, že svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ), nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený v podanom odvolaní ďalej namieta nesprávnu interpretáciu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách prvostupňovým súdom. Dôvodí tým, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej. Taktiež sa mal súd podľa oprávneného obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s predbežnou otázkou, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní je podľa a neprijateľnou podmienkou. Na podporu svojich tvrdení poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 18.4.2012, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.2.2013 (Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai), rozsudok Spolkového súdneho dvora sp. zn. z 13.1.2005, rozsudok Spolkového súdneho dvora sp. zn. z 19.5.2011, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 11.10.2012 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 5.10.2011. Z uvedených rozhodnutí Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky vyplýva, že tieto súdy pristupujú k výkladu čl. 3 ods. /EHS odlišne ako exekučný súd, pretože podľa nich samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený ďalej poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 30.11.2012, ktorým odvolací súd zrušil uznesenie prvého stupňa o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol, že exekučný súd nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky, ktoré predchádzali vzniku exekučného titulu, či konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok. V ďalšom texte odvolania namietal, že súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný urobiť. Mal za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do takej situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Zdôraznil, že exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to z dôvodu, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný. Ďalej uviedol, že ak ustanovenie § 41 ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Namietal aj tú skutočnosť, že všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Mal za to, že exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný postup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia Exekučného poriadku uvedenou v argumentácii oprávneného žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa ustanovenia prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ustanovenie ZoRK). Ale aj v tomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Namietal aj tú skutočnosť, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a taktiež porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa

práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Oprávnený nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej mal za to, že exekučný súd je oprávnený v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa názoru oprávneného rozhodcovská doložka je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd. Podľa oprávneného nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, alebo že môže patriť len spotrebiteľovi. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. . Nie je možné sa stotožniť ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú ako značnú. Taktiež sa nestotožnil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, teda i s 0,25 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy, ktorý má predovšetkým sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený je toho názoru, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania oprávnený poukázal na ustanovenie a rozhodnutie NS SR č. k. zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Opätovne zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. K poplatku za zaslanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 Eur (60,- Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil, že poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. ZoRK dbajúc na existenciu ust. a nasl. ZoRK len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania a to najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok a právo pokojného užívania majetku. V neposlednom rade zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Zároveň poukázal na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej

Únie osobitne na nález Ústavného súdu SR sp. zn. -80 zo dňa 12. apríla 2012. Záverom mal oprávnený za to, že súd v súlade s čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ aplikuje v predmetnom spore právo EÚ, a preto musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS. Ustanovenia vnútroštátneho práva by teda mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/ EHS najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ.

Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa ustanovenia s vyjadrením, že odvolaniu oprávneného nemieni vyhovieť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že návrhy oprávneného na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa vyhlásenia exekúcie za neprípustnú, ako aj v zastavujúcej časti je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa .

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Ohľadom návrhov na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že podľa Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný o konkurze a reštrukturalizácii, a nie . Vzťah a Exekučného poriadku je vymedzený v , podľa ktorého sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia predchádzajúcich častí , ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Subsidiárne používanie prvej až štvrtej časti v exekučnom konaní znamená, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa ustanovenia použijú len na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Exekučnom poriadku vôbec, alebo nie sú upravené vyčerpávajúco, to všetko však len za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej situácie nevylučuje.

Navyše, povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. októbra 2010)

V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, keďže zistil, že rozhodcovská doložka je neplatná a exekučný titul vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný. S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Okrem toho podľa odvolacieho súdu, zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky.

Na základe uvedeného odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia , zamietol.

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom zo dňa 09. 06. 2007, doručeným súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému dňa 19. 06. 2007, požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 306,72 eur spolu s príslušenstvom a trov konania, ako aj trov exekúcie. Za exekučný titul označil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., spisová značka SR 0173/07 zo dňa 26. 01. 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12. 02. 2007 a vykonateľnosť dňa 15. 02. 2007. Súdny exekútor doručil dňa 11. 07. 2007 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 16. 07. 2007.

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "") exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu ( Exekučného poriadku), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu ( Exekučného poriadku) upravuje podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku).

Inštitút rozhodcovského konania je upravený v o rozhodcovskom konaní a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa účastníci môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí, že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Umožňuje mu to ustanovenie zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého môže súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1), alebo aj bez návrhu účastníka konania (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (). Rovnako tak môže exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (, ). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu.

V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd je oprávnený posudzovať, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi, t.j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmava. I v kontexte s ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, je potom dôvodný záver, že v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správnosti, a teda, či tento rozhodcovský rozsudok

netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s .

Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, čo mu zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle , keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (, Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 09. 08. 2006 súd prvého stupňa správne posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia a nasl. . Podľa v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy medzi účastníkmi tohto konania o spotrebiteľskom úvere, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa , ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. , ktorým sa mení a dopĺňa o dobrovoľných dražbách a doplnení o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo novelizované ustanovenie a od účinnosti tohto zákona, t.j. 1. januára 2008 podľa spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Keďže ustanovenie výslovne uvádza, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008, treba posudzovanú zmluvu o úvere považovať za zmluvu spotrebiteľskú a vzťah za spotrebiteľský a to i napriek tomu, že zmluva bola uzatvorená v zmysle a nasl. .

Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie , Zákona o rozhodcovskom konaní a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa správne považoval predmetnú zmluvu o úvere za spotrebiteľskú zmluvu podľa . Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, správne súd prvého stupňa právne posúdil ako neprijateľnú a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Okrem toho dodávateľ vo všeobecných podmienkach

poskytnutia úveru určil aj neprimerane vysokú sankciu za omeškanie s plnením záväzku, a teda aj plnenie, na ktoré bol povinný zaviazaný rozhodcovským rozsudkom bolo treba hodnotiť ako plnenie priznané v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore so zákonom.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právne nedovolené a odporujúce dobrým mravom, preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa vyhlásenia exekúcie za neprípustnú, ako aj v zastavujúcej časti ako vecne správne podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa , a a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, napriek tomu, že bola v odvolacom konaní úspešná a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a ani jej žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.