Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26CoCsp-39-2022.pdf
PDF · 151.84 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoCsp/39/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Katarína Slováčeková a sudcov: Mgr. Jozef Mačej a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobcu: 365.bank, a. s., IČO 31 340 890, so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, proti žalovanému: A. B., narodený XX.X.XXXX, bytom C. XXX, o zaplatenie 13.674,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 35Csp/31/2022-113 zo dňa 15. júna 2022, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 13.674,19 Eur spolu s úrokom vo výške 3.037,95 Eur, úrokom z omeškania vo výške 681,21 Eur, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 13.674,19 Eur od 15.05.2021 do zaplatenia a nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 9,- Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia s tým, že povinnosť je žalovanému uložená spoločne a nerozdielne s D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., ktorá bola na plnenie zaviazaná platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 33Up/1376/2021 z 30.12.2021, výrokom II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.
Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 23.6.2017, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, 6 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 23.6.2017, § 565, § 53 ods. 9, § 517 ods. 2, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v čase omeškania, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca ako veriteľ a žalovaný v 1. rade ako dlžník a žalovaná v 2. rade ako spoludlžník uzavreli dňa 23.6.2017 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka, na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným účelový úver určený na refinancovanie vo výške 18.700,- Eur, ktorý sa žalovaní zaviazali splatiť v 96 mesačných splátkach po 259,53 Eur
(výška poslednej splátky 258,60 Eur), pri fixnej úrokovej sadzbe 7,50% ročne, RPMN 7,80%, priemernej RPMN 9,81%, odplate za poskytnutie úveru 7,50% a najvyššej prípustnej hodnote odplaty 19,62%. V zmluve je uvedená celková čiastka, ktorú má klient zaplatiť vo výške 24.913,95 Eur, splatnosť 1. mesačnej splátky 20.7.2017, termín konečnej splatnosti 20.6.2025, splatnosť mesačnej splátky k 20. dňu v mesiaci. Doba trvania zmluvy o úvere bola vymedzená tak, že zmluva o úvere je uzatvorená na dobu určitú, do splatenia všetkých záväzkov Dlžníka/Spoludlžníka voči banke vyplývajúcich zo zmluvy o úvere. V prípade splácania úveru v zmysle zmluvy o úvere zanikne zmluva o úvere v deň uvedený ako termín konečnej splatnosti úveru. Na účely výpočtu RPMN sa použili celkové náklady dlžníka spojené so zmluvou o úvere s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o úvere. V bode 2.3 zmluvy boli uvedené termíny splatnosti a rozpis započítania jednotlivých splátok na istinu, úroky, poistenia a poplatky. Podľa bodu 6.4 zmluvy dlžník/spoludlžník súhlasí, aby sa ich platby započítavali v nasledujúcom poradí: a) náklady spojené s poistením (ak bolo uzavreté), b) poplatky podľa ZoÚ, c) úrok z omeškania, d) zmluvný úrok z úveru, e) splátka istiny úveru, pričom platí, že v prípade viacerých pohľadávok banky voči dlžníkovi/spoludlžníkovi sa platby dlžníka/spoludlžníka započítavajú najskôr na pohľadávky skôr splatné. Upozornením - výzvou na splatenie dlžnej časti úveru z 21.4.2020 žalobca upozornil žalovaného, že podstatným spôsobom porušil ustanovenia Zmluvy o úvere z 23.6.2017 a ku dňu 21.4.2020 je jeho pohľadávka viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 985,12 Eur. Zároveň ho poučil, že v prípade, ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy, žalobca je oprávnený vyhlásiť úver za predčasne splatný. Podľa podacieho hárku bola zásielka adresovaná žalovanému podaná na poštovú prepravu 22.4.2020, podľa služby sledovanie zásielok na stránke tandt.posta.sk bola doručená 24.4.2020. Výzvou na úhradu dlžnej sumy z 18.5.2020 žalobca žalovanému oznámil, že nakoľko podstatným spôsobom porušil ustanovenia Zmluvy o úvere z 23.6.2017, stal sa jeho úverový záväzok voči banke k 18.5.2020 predčasne splatný v celom rozsahu. Žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 14.354,32 Eur, pozostávajúcej z dlžnej istiny 13.997,10 Eur, úroku 348,22 Eur a poplatku za upomienky vo výške 9,- Eur, a to v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Výzva bola žalovanému doručená 22.5.2020. Podľa aktuálneho stavu úveru k 30.9.2021 žalovaný vyčerpal úver vo výške 18.700,- Eur, na jeho splatenie uhradil 4.702,- Eur, a to v splátkach od 20.7.2017 do 20.12.2019 v dojednanej výške po 259,53 Eur, následne od 24.2.2020 do 27.4.2020 trikrát po 40,- Eur mesačne a po vyhlásení predčasnej splatnosti žalovaná strana uhradila dňa 26.5.2020 sumu 40,- Eur, dňa 26.6.2020 sumu 54,83 Eur, dňa 27.7.2020 sumu 40,- Eur, dňa 17.8.2020 sumu 40,- Eur, dňa 29.9.2020 sumu 40,- Eur, dňa 27.10.2020 sumu 40,- Eur, dňa 27.11.2020 sumu 40,- Eur, dňa 25.1.2021 sumu 20,- Eur, dňa 14.5.2021 sumu 8,91 Eur. Všetky úhrady vykonané po vyhlásení predčasnej splatnosti žalobca započítal na istinu.
Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že po preskúmaní zmluvy zistil, že táto riadne obsahuje všetky náležitosti stanovené v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalovaní mali poskytnutý úver splatiť v 96 mesačných splátkach po 259,53 Eur (posledná splátka 258,60 Eur), celkovo mali na splatenie úveru uhradiť sumu 24.913,95 Eur. Doba trvania zmluvy vyplýva hneď z niekoľkých častí zmluvy a spotrebiteľ ju mohol zistiť bez akýchkoľvek ťažkostí. V základných parametroch úveru je počet mesačných splátok rozdelený na 96 mesiacov a vymedzená konečná splatnosť úveru na 20.6.2025. Pod dojednaním Doba trvania úveru je uvedené, že zmluva je uzavretá na dobu určitú, do splatenia záväzkov dlžníka, pričom v prípade riadneho splácania zanikne v deň uvedený ako termín konečnej splatnosti úveru. Doba trvania zmluva následne vyplýva aj z bodu 2.3 zmluvy, v ktorom je uvedený položkovitý rozpis všetkých dojednaných mesačných splátok s uvedením ich počtu (96) a splatnosti. Zo všetkých týchto dojednaní doba trvania zmluvy vyplýva a spotrebiteľ mal túto informáciu jasne k dispozícii bez toho, aby bol odkázaný na nejaký komplikovaný matematický výpočet. V zmluve sú uvedené celkové náklady spotrebiteľa vo výške 24.913,95 Eur, pričom táto suma zodpovedá súčtu dojednaných splátok (95 x 259,53 + 258,60). Rovnako je v zmluve uvedená aj RPMN v hodnote 7,80%, ktorá nedosahuje ani priemernú hodnotu RPMN na trhu, ktorá bola v čase uzatvárania zmluvy vo výške 9,81 %. V zmluve o úvere boli uvedené všetky parametre pre výpočet RPMN a preto je táto náležitosť požadovaná zákonom riadne splnená. V súvislosti so zmluvnou podmienkou, na základe ktorej bolo dohodnuté poradie započítania plnení žalovaných, bol súd prvej inštancie toho názoru, že predmetnú podmienku nemožno považovať za neprijateľnú, keďže bol dojednaná individuálne. Zmluvná podmienka síce je súčasťou textu pripraveného žalobcom v bode 6.4, avšak bolo na vôli žalovaných ako dlžníkov, či ju prijmú alebo odmietnu, pričom svoju vôľu prejavili samostatným zaškrtnutím políčka ÁNO v zmluve. Dohoda o zrážkach zo mzdy z 23.6.2017 bola uzavretá na samostatnej listine. Ostatné žalovaným označené zmluvné podmienky nemali žiadny vplyv na nárok uplatnený žalobcom v tomto
konaní a preto sa nimi súd prvej inštancie nezaoberal. Žalovaný nerozporoval, že si neplnil svoje zmluvné povinnosti a nesplácal dojednané splátky úveru. V dôsledku toho žalobca pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru listom zo dňa 18.5.2020 a to po tom, ako žalovaných listom zo 21.4.2020 vyzval na splatenie dlžnej časti splátok a upozornil ich na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti. Žalobca riadne preukázal, že obe výzvy boli žalovanému doručené. Pokiaľ žalovaný na svoju obranu uvádzal, že dlh splácal, súd konštatuje, že žalobca tieto čiastočné plnenia zohľadnil v samotnej žalobe a tie, ktoré žalovaný realizoval po vyhlásení predčasnej splatnosti započítaval prednostne na istinu úveru. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca má voči žalovaným splatnú pohľadávku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške istiny 13.674,19 Eur a vyčíslených zmluvných úrokov z istiny vo výške 3.037,95 Eur, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 9 Eur (ako reálne náklady za zaslanie výziev a upozornení, ktorých výšku žalovaný nerozporoval) a zároveň, nakoľko žalovaní nezaplatili riadne a včas peňažnú pohľadávku, aj nárok na úroky z omeškania vo výške 681,21 Eur vyčíslené od momentu zosplatnenia do vykonania poslednej úhrady a vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 13.674,19 Eur od 15.5.2021 do zaplatenia. Súd prvej inštancie preto žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie uplatneného nároku spoločne a nerozdielne so žalovanou v 2. rade, ktorej bola povinnosť právoplatne uložená už v upomínacom konaní.
Nakoľko bol žalobca v plnom rozsahu úspešný, súd prvej inštancie žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h), § 366 písm. a), c), d) Civilného sporového poriadku. Žalovaný v odvolaní uviedol, že napadnutý rozsudok je v rozpore so zákonom, súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkami spotrebiteľa, naopak ignoroval námietky spotrebiteľa, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zmluva predložená v konaní je absolútne neplatná, absentujú v nej obligatórne náležitosti. V zmluve absentuje doba trvania zmluvy. Upozornenie - výzva na splatenie dlžnej časti úveru z 21.04.2020 nebola doručená a toto sa nikdy nedostalo do dispozičnej sféry k jeho rukám. Žalobca mal predložiť súdu nejaký podací hárok zo dňa doručenia 24.4.2020 podľa sledovania zásielky na stránke tand. Pošty. Žalovaný uviedol, že nebol v omeškaní nepretržite 90 dní a banka ho písomne nevyzvala. Banka nijako nepredložila dôkaz, že výzva pred zosplatnenín úveru ako aj zosplatnenie úveru by bola vyhotovená, odoslaná a reálne doručená žalovanému, nakoľko bola predložená len nejaká kópia potvrdenia zo stránky pošty bez akéhokoľvek dokladu o doručení žalovaným. Žalovaný uviedol, že žiadnu doručenku nepodpísal. Neurčitosť doby trvania zmluvy a neurčitosť konečnej splatnosti úveru spôsobujú vadu podstatnej náležitosti zmluvy, pre ktorú je zmluva neplatná od začiatku. Od neplatnej zmluvy sa nedá platne odstúpiť a nie je možné ani vyhlásiť mimoriadnu splatnosť. Predložená zmluva obsahuje množstvo neprijateľných podmienok. Zrážky zo mzdy sa mu vykonávajú od júna 2022. Napadnutý rozsudok je nezákonný, zjavne neodôvodnený a nezohľadňujúci argumenty, ani okolnosti v predmetnej veci. Súd prvej inštancie vôbec neskúmal neprijateľné podmienky, hoci na ne upozornil vo vyjadreniach a aj na pojednávaní. Súd prvej inštancie nerešpektoval ani princípy materiálneho právneho štátu. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom stotožňuje, súd prvej inštancie vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu, na základe ktorého vec posúdil správne a zákonne. Žalobca si voči žalovanému splnil všetky zákonné informačné povinnosti, keď korektným a prehľadným spôsobom v zmluve o úvere niekoľkokrát uviedol údaj o dobe trvania zmluvy. Žalovaný prvýkrát až v odvolaní namieta, že mu nebolo doručené upozornenie veriteľa podľa § 53 ods. 9 OZ na možnosť predčasne zosplatniť úver, toto tvrdenie je nutné považovať za tzv. novotu v odvolacom konaní, na ktorej akceptáciu nie sú splnené objektívne podmienky v zmysle § 366 písm. a), b) Civilného sporového poriadku a ani subjektívna výnimka v zmysle § 366 písm. c) Civilného sporového poriadku na strane žalovaného. Žalovaný si zásielku prevzal a v odvolaní účelovo zavádza. Avšak ani pokiaľ by si zásielku neprevzal, nič to nemení na tom, že pre splnenie predpokladov na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru stačí, aby sa mu zásielka dostala do jeho dispozičnej sféry. Žalovaný tvrdil, že jeho zamestnávateľ realizuje v prospech žalobcu zrážky zo mzdy. Za tým účelom
priložil k odvolaniu znova v rozpore s § 366 Civilného sporového poriadku dokument, ktorým mal žalobca vyzvať jeho zamestnávateľa na realizáciu zrážok zo mzdy v roku 2020. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný má u žalobcu tri úvery nie je vylúčené, že sa vykonávajú zrážky zo mzdy k týmto úverom. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h), § 366 písm. a), c), d) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 13.674,19 eur s príslušenstvom titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol, keď žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) Civilného sporového poriadku.
Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.
Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v nadväznosti na to vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žaloba o zaplatenie sumy 13.674,39 eur s príslušenstvom je dôvodná.
Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.
K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval opodstatnenosť a dôvodnosť žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému na zaplatenie zostatku úveru v sume 13.674,19 eur s príslušenstvom, ktorá vznikla v súvislosti so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka číslo 17631 48873 zo dňa 23.6.2017.
Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje obligatórne náležitosti a naopak obsahuje množstvo neprijateľných zmluvných podmienok, odvolací súd uvádza, že je nenáležitá. Súd prvej inštancie sa námietkami žalovaného o absencii obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú podrobil kontrole, dostatočne zaoberal (odsek 26. rozsudku súdu prvej inštancie) a k jeho záverom niet, čo dodať. Všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere jasne, určite a zrozumiteľne uvedené, pričom odvolací súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere náležitosti vyžadované zákonom obsahuje. Námietky žalovaného vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam v zmluve o spotrebiteľskom úvere spočívajú vo všeobecných tvrdeniach o formulárovej, vopred pripravenej zmluve o spotrebiteľskom úvere. Uvedená odvolacia námietka je nekonkrétna, žalovaný namieta existenciu neprijateľných zmluvných podmienok len všeobecne a nešpecifikuje, ktorá zmluvná podmienka uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere je neprijateľná a v tom dôsledku neplatná; neuvádza, pri posúdení ktorej zmluvnej podmienky súd prvej inštancie pochybil, keď takúto zmluvnú podmienku nepovažoval za neplatnú. Žalovaný už vôbec neuviedol neprijateľnosť, ktorých zmluvných podmienok by spôsobovala neplatnosť zmluvy ako celku. Žalovaným namietaná absencia zákonom požadovaných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je opodstatnená. Rovnako odvolací súd nevzhliadol dôvody pre ktoré by konštatoval, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.
Ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch má za cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť všetky relevantné údaje, na základe ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie, alebo nie. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v ustanovení § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich, v ustanovení § 11 vymenúva tie, ktorých neuvedenie alebo nesprávne uvedenie v zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie.
Pri výklade akéhokoľvek ustanovenia o náležitostiach spotrebiteľskej zmluvy je vo všeobecnosti potrebné vychádzať zo zásady, že formulácia spotrebiteľskej zmluvy musí spotrebiteľovi umožniť bez ťažkostí, efektívne a s istotou identifikovať podmienky zmluvy. Zrozumiteľnosť zmluvy pre spotrebiteľa možno považovať za jeden zo základných pilierov spotrebiteľského práva. Uvádzanie stanovených náležitostí do spotrebiteľských zmlúv, v posudzovanej oblasti do zmlúv o spotrebiteľských úveroch, nie je samoúčelný formalizmus. Cieľom tejto právnej úpravy je okrem iného, čo možno najzrozumiteľnejšie oboznámenie spotrebiteľa s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
V posudzovanej veci súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal zo zistenia, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená doba trvania zmluvy (odsek 26. rozsudku súdu prvej inštancie) majúc za to, že doba trvania zmluvy vyplýva hneď z niekoľkých častí zmluvy a spotrebiteľ ju mohol zistiť bez akýchkoľvek ťažkostí, nakoľko v základných parametroch úveru je počet mesačných splátok rozdelený na 96 mesiacov a vymedzená konečná splatnosť úveru na 20.6.2025, pod dojednaním Doba trvania úveru je uvedené, že zmluva je uzavretá na dobu určitú, do splatenia záväzkov dlžníka, pričom v prípade riadneho splácania zanikne v deň uvedený ako termín konečnej splatnosti úveru. Doba trvania zmluva podľa súdu prvej inštancie následne vyplýva aj z bodu 2.3 zmluvy, v ktorom je uvedený položkovitý rozpis všetkých dojednaných mesačných splátok s uvedením ich počtu (96) a splatnosti.
Odvolací súd považuje námietku žalovaného, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, za neopodstatnenú.
Pri výklade a posudzovaní náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, tak aj v posudzovanej veci pri výklade doby trvania Zmluvy o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka číslo 17631 48873 zo dňa 23.6.2017 stanovenej „na dobu určitú, do splatenia všetkých záväzkov Dlžníka/Spludlžníka voči Banke vyplývajúcich zo ZoÚ“, je potrebné si uvedomiť, že obsah zmluvy nemožno vykladať príliš formálne, ale pozornosť treba venovať najmä tomu, či z celkového obsahu konkrétnych zmluvných dojednaní medzi stranami je možné zistiť zákonom požadované údaje, a to aj tie, ktorých prípadnú absenciu zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 11 ods. 1 a 2 postihuje dôsledkom (sankciou), že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Pokiaľ ide o dobu trvania zmluvy, tá môže byť určitá alebo neurčitá. To znamená, zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností vyplynúť, či ide o zmluvu uzavretú na dobu neurčitú alebo či jej trvanie vopred je časovo limitované. V posudzovanej veci jednoznačne ide o zmluvu uzavretú na dobu určitú, stanovenú „do splatenia všetkých záväzkov dlžníka vyplývajúcich zo ZoÚ podľa zmluvy“, t. j. takým spôsobom, že spotrebiteľovi muselo byť zrejmé, že trvanie zmluvy je už vopred časovo obmedzené, pričom presne vie aj to, do kedy táto bude trvať. Termín konečnej splatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v jej zmluvných dojednaniach je vyjadrený dátumom 20.6.2025, teda termín konečnej splatnosti zmluvy je vyjadrený dostatočne určitým, pochybnosti nepripúšťajúcim spôsobom o tom, že tento v konkrétny deň. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ dňa 20.6.2025 žalobca zaplatí všetky anuitné splátky podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zaplatí aj všetky záväzky dlžníka podľa tejto zmluvy o úvere voči žalobcovi a do tejto doby bude trvať zmluva o spotrebiteľskom úvere. Takéto označenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je jednoznačné, nie je neurčité a z tohto označenia zmluvné strany môžu bez akýchkoľvek pochybností určiť, ako dlho má zmluva o spotrebiteľskom úvere trvať pri predpokladanom dodržaní dojednaných povinností zmluvných strán. Nie je prípustné, aby v tomto prípade jednoznačnému určeniu doby trvania zmluvy, ktorý dátum vyplýva jednoznačne z kontextu všetkých ďalších údajov dohodnutých v zmluve o spotrebiteľskom úvere, bol spochybňovaný, resp. vykladaný spôsobom, ktorý nie je v súlade s dojednaniami. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že podmienka „doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ a „dátum konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ sú dva významovo rozdielne pojmy. V ideálnom prípade oba momenty nastávajú rovnako, po úhrade jednoznačne dohodnutej poslednej splátky úveru (dátum konečnej splatnosti úveru). Nie vždy však platí takto nastavený ideálny stav, že dňom konečnej splatnosti úveru sa končí aj doba trvania zmluvy. V takom prípade pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je vhodné a ani to zákon nevyžaduje, určiť dobu trvania zmluvy presným dátumom. Je prípustné dobu trvania zmluvy určiť aj opisne tak, aby bolo jednoznačne zistiteľné, ako dlho zmluva o spotrebiteľskom úvere bude trvať. Z uvedeného vyplýva záver, že doba trvania posudzovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedená v základných ustanoveniach priamo v zmluve dostatočne určitým, aj pre priemerného spotrebiteľa zrozumiteľným spôsobom nepripúšťajúcim žiadne pochybnosti o tom, že ide o zmluvu uzavretú na dobu určitú, s termínom konečnej splatnosti úveru ku dňu 20.6.2025. V posudzovanom prípade bola dodržaná obsahová náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedená v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to doba trvania zmluvy, keď pre neexistenciu tohto nedostatku zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemožno spotrebiteľský úver postihnúť sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru uvedenou v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Tiež žalovaný v odvolaní uvádzal, že dňa 1.6.2020 mu žalobca zaslal žiadosť o realizáciu dohody o zrážkach zo mzdy a zrážky zo mzdy sa mu vykonávajú od júna 2022, pričom bližšie tento svoj argument v odvolaní neobjasnil a nie je dostatočne odvolaciemu súdu zrejmé, aký súvis s prejednávanou vecou má, keďže nekorešponduje dôvodom súdu prvej inštancie pre vyhovenie žaloby žalobcu. Medzi stranami nebolo sporné, že uzavreli dňa 23.6.2017 Dohodu o zrážkach zo mzdy, avšak žalobca popieral jej realizáciu. Pokiaľ mal žalovaný za to, že v zmysle predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy boli aj zrážky zo mzdy skutočne realizované, nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz na podporu tohto svojho tvrdenia. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď považoval za preukázané zaplatenie sumy 4.702 eur na úver (odsek 11. rozsudku súdu prvej inštancie) podľa listinných dôkazov preložených v konaní pred súdom prvej inštancie.
Žalovaný v odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie ohľadom podmienok týkajúcich sa zosplatnenia úveru. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že výzva žalobcu žalovanému pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru s upozornením na túto možnosť bola žalovanému doručená dňa 24.4.2020 (odsek 9. rozsudku súdu prvej inštancie) a následne mu bolo dňa 22.5.2020 doručené vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru (odsek 10. rozsudku súdu prvej inštancie). V tejto súvislosti žalovaný namietal, že pred doručením výzvy pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru nebol v omeškaní nepretržite 90 dní a doručenku nikdy nepodpísal. V procesných súvislostiach odvolací súd konštatuje, že žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie netvrdil skutočnosť, že mu výzva s upozornením na uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky nebola doručená, resp. že doručenku nepodpísal a že pred uplatnením práva žalobcu na zaplatenie celej pohľadávky nebol v omeškaní so zaplatením plátky viac ako 3 mesiace, pričom prvý krát tento prostriedok procesnej obrany (nové skutkové tvrdenie) uplatnil až v odvolaní, avšak novoty v odvolacom konaní sú prípustné len za splnenia zákonom taxatívne stanovených podmienok.
Podľa § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu mali totiž v priebehu konania pred súdom prvej inštancie niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť a súdom prvej inštancie boli poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je preto prípustná len v prípade taxatívne stanovených výnimiek, ktorými sú skutočnosti poukazujúce na nedostatok podmienok konania, na vylúčenie sudcu alebo na nesprávne obsadenia súdu, na vady konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo ktoré odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie.
Na tomto základe, keďže posudzovaná výhrada žalovaného k skutkovým záverom súdu prvej inštancie sa netýkala procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu a nesmerovala ani k preukázaniu vady konania, odvolací súd posúdil odvolaciu námietku žalovaného vystavanú na nových tvrdeniach, za námietku ktorú nemožno v odvolacom konaní použiť, nakoľko žalovaný neozrejmil v odvolaní dôvod (a nevyplýva z obsahu spisu), pre ktorý tento prostriedok procesnej obrany nemohol uplatniť už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Je totiž povinnosťou odvolateľa preukázať, že nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré uvádza až v odvolacom konaní, nemohol v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Žalovaný pritom žiadne takéto dôkazy nepredložil a ani netvrdil, že jeho prostriedok procesnej obrany spočívajúci v novom skutkovom tvrdení z nejakých dôvodov nemohol použiť v konaní pred súdom prvej inštancie. Keďže zákonom predpísané predpoklady pre úspešné uplatnenie novôt v odvolacom konaní neboli splnené, odvolací súd na predmetné skutkové tvrdenie žalobcu nemohol prihliadnuť. Vychádzal preto len z výsledkov z dokazovania vykonaného v konaní pred súdom prvej inštancie.
Odvolací súd ďalej uvádza, že žalovaný k odvolaniu pripojil Žiadosť o realizáciu Dohody o zrážkach zo mzdy zo dňa 1.6.2020, pričom predloženie tejto listiny až v odvolacom konaní ničím nezdôvodnil. Aj v tomto prípade tento prostriedok procesnej obrany (nový listinný dôkaz) žalovaný uplatnil až v odvolaní, pričom vo vzťahu k nesplneniu podmienok pre úspešné uplatnenie tejto novoty v odvolacom konaní platí argumentácia uvedená v predchádzajúcich odsekoch 32., 33., 34. tohto rozsudku. Vzhľadom k uvedenému neprihliadol odvolací súd na Žiadosť o realizáciu Dohody o zrážkach zo mzdy zo dňa 1.6.2020.
Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie náležite podrobil zmluvu o spotrebiteľskom úvere prieskumnej činnosti a v nadväznosti na to skonštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky podstatné náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere, pričom dospel k záveru, že jednotlivé zmluvné podmienky nie sú v rozpore so zákonom. Vyhlásiť úver za bezúročný a bez poplatkov možno iba za podmienok uvedených v ustanovení § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré podmienky v preskúmavanom prípade splnené neboli. Je nepochybné, že porušenie zmluvných podmienok zavinil a spôsobil žalovaný, ktorý neplatil dohodnuté splátky úveru a poskytnutý úver žalobcovi nevrátil, a preto pristúpil žalobca k vyhláseniu úveru za predčasne splatný. Porušenie zmluvných podmienok, ktoré by viedli k bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, súd prvej inštancie nezistil a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v plnom rozsahu stotožnil. Nemožno ani konštatovať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nebola platne uzatvorená.
Prioritne je potrebné vychádzať zo základnej požiadavky, že každá spotrebiteľská zmluva má vyjadrovať rešpekt k dodržiavaniu všeobecných zásad spotrebiteľského práva, a to náležitou obsahovou aj formálnou úpravou zmluvných podmienok, ktoré jednotlivo i vo svojom súhrne nenarušujú zmluvnú rovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere nevyplývalo porušenie tejto základnej požiadavky.
Dôvodom nesúhlasu žalovaného s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, bol jeho názor o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru pre absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich zo zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. o neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tiež názor, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je neplatné, keďže mu nemala byť doručená výzva žalobcu pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru a nebol v omeškaní so zaplatením plátky viac ako 3 mesiace. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere bola platne uzatvorená a obsahuje náležitosti vyžadované ustanovením § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a v preskúmavanom prípade boli splnené podmienky na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru v zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 v spojení s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k záveru o opodstatnenosti požiadavky žalobcu na zaplatenie sumy 13.674,19 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil. Pokiaľ žalovaný zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho posúdenia veci konajúcim súdom, polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
Rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s podanou žalobou. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o preukázaní nároku uplatneného žalobcom.
Rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s podanou žalobou. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o nepreukázaní nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia uplatneného žalobkyňou.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku nie sú dané.
Žalovaný použil aj odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a), d), e), g) Civilného sporového poriadku. Žalovaný však bližšie nezdôvodnil tieto použité odvolacie dôvod a ani odvolací súd nevzhliadol v konaní vady, ktoré má na mysli toto ustanovenie.
Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu odvolaciu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalovaný v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie i proti tomuto výroku, avšak neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko žalovaný žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnil, nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.
S poukazom na vyššie uvádzané odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).